21. januára 2010

NAČÚVAŤ TÚŽBAM

1. Potreby a túžby: prepletenie a symbióza

PredovšetkĂ˝m by som chcel venovaĹĄ pár slov prehodnoteniu dynamiky ÄľudskĂ˝ch potrieb; totiĹľ všetci ich uznávajĂş, prijĂ­majĂş a plnia ako nespochybniteÄľnĂş nevyhnutnosĹĄ, ale vychovávateÄľ sa na ne pozerá s podozrenĂ­m kvĂ´li konzumnej kultĂşre, ktorá – zdá sa – akoby všade nanucovala svoju logiku a kompromitovala nielen kritickĂ˝ zmysel, slobodu a sebapotvrdzovanie jedinca (homologizáciou sveta), ale ešte viac samotnĂş dynamiku ÄľudskĂ˝ch túžob, pretoĹľe v konzumentovi sa nastoÄľuje „túžba prežívaĹĄ v realite prĂ­jemnĂ© fantázie predstavivosti a moĹľnosĹĄ uskutoÄŤniĹĄ tento cieÄľ, ktorĂ˝ vidĂ­ v kaĹľdom „novom“ produkte. Ale keÄŹĹľe realita nemĂ´Ĺľe nikdy ponĂşknuĹĄ dokonalĂ© potešenie vlastnĂ˝ch fantastickĂ˝ch predstáv (alebo nanajvýš ÄŤiastoÄŤne a veÄľmi zriedkavo), kaĹľdĂ© nadobudnutie sa premieĹ□a na pravĂ© a skutoÄŤnĂ© sklamanie, a to zároveĹ□ vysvetÄľuje, preÄŤo túžba tak rĂ˝chlo odumiera. Avšak to, ÄŤo neodumiera, je podstata tejto dychtivosti, vytvorenej fantazĂ­rovanĂ­m, a tu vzniká ono mocnĂ© nastavenie hÄľadaĹĄ stále novĂ© produkty, ktorĂ© sa mĂ´Ĺľu vĹľdy znova a znova predsĂşvaĹĄ ako objekt túžby (C. Campbell). Ä˝udská ĹľiadosĹĄ sa takto kazĂ­, pretoĹľe sa odvracia od danej skutoÄŤnosti a utieka sa k ilĂşzii nereálnosti, takĹľe túžba prebĂ˝va stále inde, ÄŤiĹľe sa „zotroÄŤuje“.

SĂş teda potreby, zaĹĄaĹľenĂ© tĂ˝mto negatĂ­vnym bremenom, nebezpeÄŤnĂ©? A predsa uznávame, Ĺľe majĂş ÄŤosi do ÄŤinenia so samotnou dĂ´stojnosĹĄou ÄŤloveka, ak spoluvytvárajĂş základ takzvanĂ˝ch „ľudskĂ˝ch práv“, kĂ˝m v prostredĂ­ v užšom zmysle kresĹĄanskom sĂş surovinou (nie vĂ˝luÄŤnou) tej „dobroÄŤinnej lásky“ (charitas), ktorá zviditeÄľĹ□uje BoĹľiu „nezištnĂş lásku“ (agapĂ©), a zároveĹ□ preukazujĂş mieru pravdivosti našej integrity, takĹľe nikto nemĂ´Ĺľe povedaĹĄ, Ĺľe miluje Boha, ak nedá chlieb hladnĂ©mu a Ĺˇaty nahĂ©mu.

Zmierme sa teda s potrebami a skúsme sa na ne pozrieť trochu zbližša, pričom z nich preberieme iba niekoľko aspektov.

1.1 ÄŚo sa tĂ˝ka objektu potreby. PodotĂ˝kam, Ĺľe potreby nie sĂş zameranĂ© vĂ˝luÄŤne na veci: jestvujĂş potreby primárne, ktorĂ© naliehajĂş na bezprostrednĂ© naplnenie ĹľivotnĂ˝ch ĹľiadostĂ­, ale jestvujĂş rovnako naliehavĂ© potreby tĂ˝kajĂşce sa vzĹĄahov: svedÄŤĂ­ o tom fascinujĂşce prepojenie v malom ÄŤlovieÄŤikovi medzi výživou a citovĂ˝m vzĹĄahom s matkou. A jestvujĂş tieĹľ potreby tĂ˝kajĂşce sa hodnĂ´t, ktorĂ© vyjadrujĂş poĹľiadavku dávaĹĄ a nachádzaĹĄ vĂ˝znam správaniu, skĂşsenostiam a celĂ©mu Ĺľivotu. UĹľ tušíme, Ĺľe potreba zachytáva túžbu, ak zatiaÄľ povaĹľujeme za dobrĂ˝ predpoklad, Ĺľe túžba sa zameriava viac na ÄľudĂ­ ako na veci. TakĹľe potreba v sebe zahĹ•Ĺ□a tajomstvo a prĂ­sÄľub: všetko sa odvĂ­ja od odlíšenia toho, ÄŤo je „vnĂştri“ a toho, ÄŤo je „mimo“ potreby: moĹľno potreba nachádza v objekte svojej Ĺľiadosti „dar“, z ktorĂ©ho mĂ´Ĺľe maĹĄ potešenie a za ktorĂ˝ mĂ´Ĺľe ÄŹakovaĹĄ; nie bez dĂ´vodu všetky náboĹľenstvá poznajĂş liturgiu vÄŹakyvzdania za plody zeme a vo všeobecnosti za dobrodenia, ktorĂ© robia Ĺľivot Äľudskejším a radostnejším, nevyluÄŤujĂşc ani Izrael, ktorĂ˝ v Ĺľalmoch a v mĂşdroslovnej literatĂşre robĂ­ z užívania tĂ˝chto darov jeden z hlavnĂ˝ch dĂ´vodov veleby a vzĂ˝vania: od darov je ÄľahkĂ© prejsĹĄ k Darcovi, a osláviĹĄ tak zároveĹ□ BoĹľiu veÄľkosĹĄ i veÄľkosĹĄ ÄŤloveka, obidvoch spojenĂ˝ch v plesanĂ­ zo Ĺľivota, ktorĂ˝ sa prejavuje ako dobroprajnĂ˝ a tĂ˝m odhaÄľuje „poĹľehnanie“ toho Boha, ktorĂ˝ tĂ˝m, Ĺľe „poĹľehnáva“ ÄŤloveka, toto dobrodenie aj vytvára a zároveĹ□ povoláva k zodpovednosti za jeho opatrovanie, spoloÄŤnĂ© užívanie a rozmnoĹľovanie.

1.2 ÄŚo sa tĂ˝ka slobody. Niekto tvrdĂ­, Ĺľe potreba poslĂşcha nevyhnutnosĹĄ a teda odpovedá na kĂłdex predvĂ­dateÄľnĂ©ho, vopred nariadenĂ©ho, takmer nĂştenĂ©ho; zatiaÄľ ÄŤo túžba, vytrhnĂşc sa z pĂşhej nevyhnutnosti, by zodpovedala kĂłdexu vynachádzavosti, snenia, nevyÄŤerpateÄľnej novosti a slobody bez hranĂ­c. Ale musĂ­me uznaĹĄ, Ĺľe obidve majĂş účasĹĄ na rozliÄŤnĂ˝ch stupĹ□och nevyhnutnosti, alebo opaÄŤne, vzájomnej slobody. Dokonca potreby pevne zapĂ­sanĂ© do genetickĂ©ho programu obsahujĂş urÄŤitĂş škálu moĹľnostĂ­, ktorá vyluÄŤuje mechanizmus jedinej odpovede. Ak trpĂ­m hladom, je jasnĂ©, Ĺľe cĂ­tim naliehavĂş potrebu potravy a usilujem sa uspokojiĹĄ ju; ale za normálnych okolnostĂ­ mi zostáva moĹľnosĹĄ voliĹĄ si medzi rĂ´znymi druhmi potravy; a v niektorĂ˝ch prĂ­padoch dokonca mĂ´Ĺľem siahnuĹĄ po jedle, aj keÄŹ nie som hladnĂ˝, hoci preto, aby som vyjadril svoje naladenie ducha na vzájomnĂ© podelenie, priateÄľstvo, oslavu; alebo sa mĂ´Ĺľem zrieknuĹĄ jedla, aby som vyjadril smĂştok, bolesĹĄ, odriekanie a takto zviditeÄľnil hodnoty, ktorĂ© povaĹľujem za dĂ´leĹľitĂ© pre mĹ□a samĂ©ho a pre inĂ˝ch – v tĂ˝ch urÄŤitĂ˝ch okolnostiach alebo aj v absolĂştnom zmysle. InĂ˝mi slovami, kĂ˝m vo zvierati je potreba vĹľdy spojená so stavom konkrĂ©tnej povinnej nevyhnutnosti, u ÄľudskĂ©ho jedinca potreba zahĹ•Ĺ□a plánovanie a stratĂ©giu, ktorĂ© zaĹĄahujĂş do hry slobodu. Predsa len je pravdou, Ĺľe v porovnanĂ­ s potrebou sa túžba javĂ­ ako uvoÄľnenejšia od podmienok vnĂştenĂ˝ch primárnymi nevyhnutnosĹĄami; ale predsa aj ona musĂ­ rátaĹĄ s podmienenosĹĄami, a to s vplyvmi prostredia, keÄŹ nielen vyvolávajĂş, vzbudzujĂş a usmerĹ□ujĂş túžbu, ale niekedy odkláĹ□ajĂş jej smerovanie alebo sa ju snaĹľia udusiĹĄ, ÄŤĂ­m ohrozujĂş pravdu o ÄŤloveku a jeho celistvosĹĄ. Obidve – potreba a túžba – sa dovolávajĂş slobody. To znamená, Ĺľe si vyĹľadujĂş sebaformovanie a vĂ˝chovnĂ© zásahy, ktorĂ© by ich umoĹľnili rozoznaĹĄ, opĂ­saĹĄ a usporiadaĹĄ podÄľa logiky priority a zároveĹ□ by riadili spĂ´sob a mieru ich uspokojovania.

1.3 ÄŚo sa tĂ˝ka napätia. HovorĂ­ sa, Ĺľe potreba smeruje k budĂşcnosti v tom zmysle, Ĺľe poslĂşchanĂ­m pudu sebazáchovy sa usiluje zaistiĹĄ tie podmienky, ktorĂ© umoĹľĹ□ujĂş uskutoÄŤniĹĄ ÄŹalší Ăşsek cesty v Ĺľivote: dnešnĂ© uspokojenie otvára cestu k ešte moĹľnĂ©mu zajtrajšku; a tak krok za krokom podÄľa lĂ­nie, ktorá smeruje k budĂşcnosti, dokiaÄľ trvá existencia. ÄŚo sa tĂ˝ka túžby, sĂş teĂłrie (najmä analytickĂ©), ktorĂ© tvrdia, Ĺľe je obrátená viac na minulosĹĄ ako na budĂşcnosĹĄ a definujĂş ju ako nostalgiu za rajskou blaĹľenosĹĄou, ktorej uĹľ niet: túžba je tak vraj ilĂşziou na kompenzovanie frustráciĂ­ z konkrĂ©tne prežívanej skĂşsenosti uchĂ˝lenĂ­m sa k mĂ˝tu o pĂ´vode; túžby Ăşdajne zapúšťajĂş korene do pamäti, ktorá vzbudzuje nostalgiu. Ale je to skutoÄŤne tak? Túži ÄŤlovek skutoÄŤne po tom, ÄŤo stratil, alebo túži po tom, ÄŤo nikdy nevlastnil, v tom zmysle, Ĺľe náš pĂ´vod je v pravom zmysle nedostatkom bytia, neĂşplnosĹĄou, neprekonateÄľnou hranicou? „Túžba sa neusiluje o návrat, pretoĹľe je túžbou po krajine, v ktorej sme sa nenarodili“ (LĂ©vinas). InĂ˝mi slovami – plnosĹĄ nespoÄŤĂ­va v mĂ˝tickej minulosti (vytvorenej moĹľno samotnou našou túžbou), ale v budĂşcnosti, o ktorej tušíme, Ĺľe sa v nej mĂ´Ĺľeme narodiĹĄ a bĂ˝vaĹĄ. Ak je to pravda, pohnĂştku túžby nemoĹľno hÄľadaĹĄ v návrate do minulosti, ale v pohÄľade, ktorĂ˝ sa obracia na budĂşcnosĹĄ, sen a vytvorenie moĹľnĂ©ho novĂ©ho sveta. Potreba a túžba majĂş teda spoloÄŤnĂ© to, Ĺľe sa vzĹĄahujĂş k ÄŤasu, pretoĹľe kto sa hĂ˝be smerom k budĂşcnosti, mĂ´Ĺľe tak robiĹĄ iba z prĂ­tomnosti, v ktorej budĂşcnosĹĄ anticipuje: ÄŤlovek túži po novej budĂşcnosti z prĂ­tomnosti, v ktorej sa nachádza. KonkrĂ©tnosĹĄ potreby a sen túžby tu nachádzajĂş stretávacĂ­ bod a puto solidárnosti.

1.4 ÄŚo sa tĂ˝ka rizĂ­k. Je náleĹľitĂ© zmieniĹĄ sa o nich, pretoĹľe by bolo naivnĂ© byĹĄ zhovievavĂ˝m k obhajobe potrieb-túžob a tak akoby znovuzrodiĹĄ osvieteneckĂ˝ mĂ˝tus o bon sauvage (o dobrom divochovi) a zabudnúť na námahu toho, Ĺľe sme a budujeme sa ako Äľudia. Pravdou je, Ĺľe najväčšie podozrenie padá na potrebu, ktorá je spriaznená s inštinktĂ­vnymi popudmi, lebo tie ju mĂ´Ĺľu stotoĹľniĹĄ s ukájanĂ­m devastujĂşcim dĂ´stojnosĹĄ ÄŤloveka, mierovĂ© spoluĹľitie a ochranu stvorenstva. Ale ani túžba nie je imĂşnna voÄŤi chorobám: túžba zameraná na seba privádza k vybiÄŤovanĂ©mu narcizmu; túžba vlastnĂ©ho ja, ktorá vyĂşsĹĄuje do rozštiepenia a v Ĺ□om zotrváva, nastoÄľuje vnĂştornĂ© protireÄŤenie; túžba stvárnená podÄľa túžby inĂ©ho privádza k napodobĹ□ujĂşcemu stotoĹľĹ□ovaniu; túžba obrátená proti sebe privádza k masochizmu, zatiaÄľ ÄŤo túžba obrátená proti inĂ©mu privádza k sadizmu a k násiliu; túžba po vzĹĄahu prežívanom dominanciou mĂ´jho ja sa premieĹ□a na majetnĂ­ctvo; a túžba prežívaná v podriadenosti vedie k obetujĂşcemu sa podrobeniu. Teraz nie je vhodná prĂ­leĹľitosĹĄ širšie opisovaĹĄ tieto a inĂ© Ăşchylky, ale vĂ˝straha je o to záväznejšia, Ĺľe Ĺľijeme v kultĂşre, ktorá – ako sa zdá – vyvyšuje uspokojovanie potrieb a plnenie túžob podÄľa kľúča pĂşhej a jednoduchej spontánnosti (spontánnosti etickej) a s presvedÄŤenĂ­m (skutoÄŤnĂ˝m alebo účelovĂ˝m), Ĺľe v tom spoÄŤĂ­va najopravdivejšie vyjadrenie a najúčinnejšie uplatĹ□ovanie Äľudskej slobody.

1.5 Prepletenie, ale aj symbiĂłza. Lebo potreba vyĹľaduje túžbu, ako aj túžba vyĹľaduje potrebu. Ak je pravdou, Ĺľe potreba je podnetom, ktorĂ˝ hÄľadá ĹľivotnĂ© podmienky, pretoĹľe ho poháĹ□a nevyhnutnosĹĄ, je tieĹľ pravdou, Ĺľe do istej miery túžba prekraÄŤuje potrebu: nie v tom zmysle, Ĺľe ju jednoducho nesie na pleciach, ale v tom, Ĺľe ju nosĂ­ v sebe a premieĹ□a ju. Mohli by sme povedaĹĄ, Ĺľe potreba je v takom pomere k túžbe, v akom je vtelenie ku transcendencii: v túžbe sa potreby prijĂ­majĂş a zameriavajĂş na ono dobro, ktorĂ© túžba vytušila, a premieĹ□ajĂş sa tak na energie, ktorĂ© ĹĄahajĂş celĂ©ho ÄŤloveka k tomuto dobru, ktorĂ© chcĂş a nasledujĂş, aby sa stalo prežívanĂ˝m dobrodenĂ­m, keÄŹĹľe je uznávanĂ© za dobrodenie Ĺľivota. Bez tejto „telesnosti“ potreby, ktorá uvádza do pohybu vĂ´Äľu, aby „baĹľila po nieÄŤom“ (appetere, ad-petere = smerovaĹĄ k nieÄŤomu), by túžba nebola niÄŤĂ­m inĂ˝m ako nemĂ˝m obrazom, prázdnym snom, nebezpeÄŤnou ilĂşziou. Mohli by sme povedaĹĄ, Ĺľe potreba je miestom tehotenstva túžby, semenom, ktorĂ© zapúšťa v tele korene, ale len preto, aby rástla a dozrievala ako osoba: nejestvuje osoba bez tohto tela, ale telo nie je ÄľudskĂ©, ak sa nestáva osobou. A tu nastupuje Ăşloha túžby, ktorá potrebe ponĂşka pozvanie k transcendencii: túžba je menej naviazaná na pĂşhu a jednoduchĂş nevyhnutnosĹĄ, uvádza na scĂ©nu slobodu rozhodovania a fantáziu tvorivosti, aby vytýčila cesty osobnej humanizácie, priÄŤom apeluje na potrebu, aby sa zamerala na „viac“, na „iné“, na „ďalej“, a teda ponĂşka potrebe zmysel a vĂ˝zvu „nikdy nenaplnenĂ©ho“, „radikálne odlišnĂ©ho“, „nekoneÄŤnĂ©ho uspokojenia“ a tĂ˝m jej zabraĹ□uje uspokojiĹĄ sa, stiahnuĹĄ sa a ukojiĹĄ sa v sebe samej a pre seba samĂş. Situácia je dramatická, keÄŹ sa pretrhne táto Ĺľivotná solidárnosĹĄ, totiĹľ keÄŹ sa potreba odpĂşta od túžob alebo keÄŹ túžby nechajĂş potrebu stranou; je to rozkol medzi telom a duchom, s nadvládou jednĂ©ho rozmeru nad druhĂ˝m, pretoĹľe potreba mĂ´Ĺľe pohltiĹĄ túžbu a pokoriĹĄ ju aĹľ po vyhasnutie, kĂ˝m túžba mĂ´Ĺľe odmietnuĹĄ potrebu a dotlaÄŤiĹĄ ju aĹľ ku vzbure; tu je v hre neÄľahká psychofyzická rovnováha a nemenej relatĂ­vna zrelosĹĄ, ktorá umoĹľĹ□uje ÄŤlovekovi vyjadrovaĹĄ vlastnĂ© moĹľnosti a rozvĂ­jaĹĄ ich aĹľ k plnej zrelosti. Ale tu je v hre tieĹľ prevládajĂşca spiritualita, ktorĂş prežívame a ponĂşkame: dosĹĄ širokĂ© spektrum medzi dvoma extrĂ©mnymi pĂłlmi – nevtelenĂ˝m spiritualizmom a materializmom popierajĂşcim transcendenciu.

2. Dynamika túžby

2.1 EtymolĂłgia túžby je známa: „de-siderium“ pochádza z „de-sideribus“, „z hviezd“: ÄŤo vyjadruje, Ĺľe túžba je smerovanie ÄŤloveka smerom k nieÄŤomu, ÄŤo ho prevyšuje, ÄŤo je vo výške, ÄŤo Ĺľiari a preto ho fascinuje a priĹĄahuje. Túžba sa nerodĂ­ z hÄşbky, rodĂ­ sa z výšky. Práve preto sa neuspokojuje s nadobudnutou vecou (naprĂ­klad s ukojenou potrebou), práve preto prerušuje kontinuitu Ĺľivotnej skĂşsenosti, podkopáva stanovenĂ˝ poriadok a ide proti obvyklej lineárnosti logiky. Nezriedka sa túžba prejavuje priamo ako nieÄŤo, ÄŤo prevracia rovinu bytia, alebo hierarchiu cieÄľov, prioritu vĂ˝znamov, vnĂştornĂ˝ sĂşlad, aĹľ do tej miery, Ĺľe sa stáva urÄŤitĂ˝m druhom opojenia (extázy), ktorá vovádza do inĂ©ho poriadku, do poriadku snĂ­vania, neslĂ˝chanej moĹľnosti, vĂ˝zvy. Nápor túžby je revoluÄŤnĂ˝; a moĹľno práve preto sa naša spoloÄŤnosĹĄ pokúša kontrolovaĹĄ ju a predkladaĹĄ takĂ© lákadlá a moĹľnosti, ktorĂ© sa premieĹ□ajĂş na povinnĂ© dráhy – tĂ˝m pádom Äľahko kontrolovateÄľnĂ© zo strany toho, kto má v rukách moc.

2.2 A práve tento takĂ˝ intenzĂ­vny náboj priam premieĹ□a „objekt“ vlastnĂ˝ch túžob vzhÄľadom na ich konkrĂ©tny rozmer, pretoĹľe sa napÄşĹ□ajĂş symbolickĂ˝mi vĂ˝znamami, narážkami, odkazmi, návnadami, prĂ­sÄľubmi, teda takĂ˝m prebytkom zmyslu, akĂ˝ v skutoÄŤnosti nemajĂş; ale práve takto ich túžiaci ÄŤlovek chápe, priam ako pochádzajĂşce z hviezd, alebo z prameĹ□a pozitĂ­vnosti presahujĂşcej normálne skĂşsenosti a prĂ­leĹľitosti; a niekedy ako nieÄŤo nepredvĂ­danĂ© a nepredvĂ­dateÄľnĂ©, nezaslúženĂ© a danĂ© zdarma, ako „milosť“, ktorá vzbudzuje úžas a zároveĹ□ obavy (a nechápeme niekedy samotnĂş túžbu ako nezaslúženĂ˝ dar, ktorĂ˝ nanovo zapaÄľuje Ĺľivot?). TakĹľe mĂ´Ĺľeme hovoriĹĄ o vzájomnom pĂ´sobenĂ­: zatiaÄľ ÄŤo vytúženĂ˝ objekt pozmeĹ□uje túžiaci subjekt a priĹĄahuje ho k sebe (uĹľ nie je tĂ˝m, ÄŤĂ­m bol pred chvĂ­Äľkou), práve túžiaci sám sa ĹĄahá za objektom a pretvára ho, ako keby ho uĹľ poznal a vlastnil; aĹľ natoÄľko, Ĺľe namáhavĂ© kráčanie smerom k nemu sa spája s potešenĂ­m z anticipovanĂ©ho stretnutia. Nie je vari pravda, Ĺľe niekedy je väčšie potešenie z ÄŤakania ako zo splnenia túžby? Je to celkom zvláštny spĂ´sob poznania, ktorĂ˝ zahĹ•Ĺ□a racionálnosĹĄ a iracionálnosĹĄ, telesnosĹĄ a duchovnosĹĄ, sen i realitu, poznanie zasahujĂşce všetky rozmery ÄŤloveka, poznanie dosahovanĂ© vzájomnĂ˝m krĂ­ĹľenĂ­m, dovolili by sme si povedaĹĄ vzájomnĂ˝m prenikanĂ­m, takmer vo vĂ˝zname, akĂ˝ Biblia pripisuje slovesu „poznať“, priÄŤom naráža na manĹľelskĂ˝ vzĹĄah.

2.3 Ale je aj tretĂ­ prvok, ktorĂ˝ si zaslúži pozornosĹĄ: toto „inĂ© ako ja“, ktorĂ© tuším ako dar a ktorĂ© ma preto priĹĄahuje, presviedÄŤa, Ĺľe zostane vĹľdy a akokoÄľvek „inĂ˝m ako som ja“, práve preto, Ĺľe mi je podobnĂ© (inak by som ho nemohol ani tušiĹĄ a túžiĹĄ po Ĺ□om). TotiĹľ nemĂ´Ĺľe byĹĄ jednoducho nieÄŤo inĂ©, ÄŤo treba pohltiĹĄ a zniÄŤiĹĄ, ale musĂ­ to byĹĄ nieÄŤo alebo niekto, koho je treba zachovaĹĄ ako inĂ©ho, inak túžba vyhasne: túžba zomiera, keÄŹ pominie odstup medzi mnou a inĂ˝m, vzdialenosĹĄ, ktorá podnecuje vznik a udrĹľuje napätie, ktorĂ© je samotnou energiou túžby, jej nenásytnou vitalitou. To neznamená, Ĺľe nejestvujĂş objekty túžby, ktorĂ© je moĹľnĂ© a potrebnĂ© spotrebovaĹĄ; ale badáme, Ĺľe ony uspokojujĂş len na chvĂ­Äľu (a pozorujeme, Ĺľe v skutoÄŤnosti sĂş viac objektmi potreby ako túžby), ale hneÄŹ po uspokojenĂ­ znovu privádzajĂş nedostatok ÄŤiĹľe nanovo zažíhajĂş túžbu; takmer by sa mohlo povedaĹĄ, Ĺľe jestvuje neobmedzenĂ© preÄŤnievanie túžby vzhÄľadom na všetko to, ÄŤo mĂ´Ĺľe ponĂşknuĹĄ konkrĂ©tna skĂşsenosĹĄ v sĂşvislosti s ukojenĂ­m; dalo by sa povedaĹĄ, Ĺľe zakiaÄľ ÄŤo túžba baží za tĂ˝m ÄŤi onĂ˝m dobrom, smeruje k nieÄŤomu alebo k niekomu, ÄŤo má byĹĄ všetkĂ˝m, pretoĹľe iba „všetko“ je nezvratne a nevyÄŤerpateÄľne „inĂ© ako ja“, jedinĂ©, ÄŤo mĂ´Ĺľe udrĹľaĹĄ neprestajne ĹľivĂş túžbu a byĹĄ jej prameĹ□om a cieÄľom. Stopa totálnosti, ktorá nepochádza z minulosti (mĂ˝tus, o ktorom sme sa uĹľ zmienili), ale iba z budĂşcnosti ako prisľúbenej zeme, oplĂ˝vajĂşcej mliekom a medom, teda hojnosĹĄou Ĺľivota. Cesta túžby je naozaj cestou exodu, radostnĂ˝m prĂ­sÄľubom a zároveĹ□ namáhavĂ˝m hÄľadanĂ­m.

3. CieÄľom je stretnutie

3.1 Tieto Ăşvahy nám teraz umoĹľnia identifikovaĹĄ to svetlo (hviezdu), ktorá vzbudzuje, priĹĄahuje a usmerĹ□uje dráhu túžby. ÄŚo existuje skutoÄŤne mne podobnĂ© a zároveĹ□ radikálne odlišnĂ© odo mĹ□a a tak nezredukovateÄľnĂ© na mĹ□a aĹľ do tej miery, Ĺľe dynamika túžby stále oĹľivuje mĂ´j Ĺľivot a dáva mu dynamizmus? Nie natoÄľko veci ako osobnĂ© ty, ku ktorĂ©mu ma ĹĄahá, aby som sa s nĂ­m stretol: teda nie veci ako objekt, ale inĂ˝ ÄŤlovek ako subjekt, pretoĹľe len tento druhĂ˝ ÄŤlovek ako subjekt je skutoÄŤnosĹĄou, ktorá nie je uzavretá v determinovanosti a preto je nevyÄŤerpateÄľná vo svojom tajomstve; stretnúť inĂ©ho totiĹľ znamená daĹĄ sa prichĂ˝liĹĄ jeho tajomstvom, priÄŤom mu otvárame vlastnĂ© tajomstvo. AĹľ natoÄľko, Ĺľe samotnĂ© veci, objekty moĹľnĂ˝ch túžob, vĹľdy vyjadrujĂş vzĹĄah k ja alebo k ty, najviac k ja vo vzĹĄahu k ty, a to aĹľ tak, Ĺľe ÄŤasto sa premieĹ□ajĂş na jazyk, ktorĂ˝ prezrádza, maskuje alebo zakrĂ˝va najopravdivejšiu a najhlbšiu túžbu; tá sa potom rodĂ­ z telesnĂ©ho lona univerzálnej potreby, ak máme daĹĄ za pravdu väčšine antropolĂłgov, ktorĂ­ ju stotoĹľĹ□ujĂş s nepotlaÄŤiteÄľnou dychtivosĹĄou po uznanĂ­ a prijatĂ­, inĂ˝mi slovami po tom, aby nás niekto miloval. A hovoria, Ĺľe tu sa stretávajĂş a odtiaÄľto vychádzajĂş všetky ÄŹalšie potreby. MĂ´Ĺľeme teda povedaĹĄ, Ĺľe aj túžbu inĂ©ho moĹľno povaĹľovaĹĄ za vĂ˝chodisko a cieÄľ kaĹľdej inej túžby. Hoci sa túžba mĂ´Ĺľe obracaĹĄ na ideály, hodnoty kognitĂ­vne, hodnoty estetickĂ©, ekonomickĂ© alebo morálne, na situácie alebo udalosti, jej špecifická intencionalita je vĹľdy nasmerovaná v koneÄŤnom dĂ´sledku na realitu osoby.

3.2 Je to cesta uchvacujĂşca, ale aj nároÄŤná, a nikdy sa definitĂ­vne neskonÄŤĂ­: nauÄŤme sa túžiĹĄ prostrednĂ­ctvom hÄľadania a stretávania rozliÄŤnĂ˝ch objektov, ktorĂ© – ak nie sĂş zredukovanĂ© na pĂşhy konzum – rozširujĂş a dokonca vzbudzujĂş našu túžbu, priÄŤom nám umoĹľĹ□ujĂş vycibriĹĄ si vedomie nášho povolania a dĂ´stojnosti; aj druhĂ˝ ÄŤlovek vstupuje do záberu tohto hÄľadania, aĹľ do dĹ□a, kedy uĹľ netúžime po druhom ÄŤlovekovi kvĂ´li pozitĂ­vnym stránkam, ktorĂ© nám mĂ´Ĺľe ponĂşknuĹĄ, ale túžime po druhom ÄŤlovekovi ako po inom, túžime po túžbe toho druhĂ©ho; zaiste, keÄŹ vychádza v Ăşstrety samotnej našej túžbe, ale aj keÄŹ ju prevyšuje, niekedy ju pozmeĹ□uje, v niektorĂ˝ch prĂ­padoch ju vyvracia, pretoĹľe milovaĹĄ stále znamená robiĹĄ priestor druhĂ©mu vytváranĂ­m prijĂ­majĂşcej prázdnoty, ktorá mĂ´Ĺľe prĂ­sĹĄ na opätovnĂ© definovanie vlastnĂ˝ch túžob, obÄŤas aj na ich ÄŤiastoÄŤnĂ© zrieknutie. A to z dĂ´vodu, Ĺľe keÄŹ dospejem k potešeniu z lásky, cenu nemá iba to, ÄŤo dostávam, ale ešte viac to, kto mi to dáva. Samozrejme, neprestávame túžiĹĄ po uznanĂ­, ocenenĂ­, láske, ale uĹľ nie alebo nie vĹľdy podÄľa logiky vlastnenia alebo zredukovania inĂ©ho pre nás samĂ˝ch (nejde o dobytie, ale o stretnutie), leĹľ podÄľa logiky nezištnosti, najmä bez toho, aby sme lásku inĂ©ho postavili ako podmienku na to, aby sme ho mohli milovaĹĄ; a práve tu sa Äľudská túžba stretáva s najvyššou formou slobody, slobody, ktorá umoĹľĹ□uje prekonávaĹĄ prekážky, frustrácie, oÄŤakávania, a dokonca prežívaĹĄ lásku v neprĂ­tomnosti; práve tu sloboda a láska smerujĂş k vzájomnĂ©mu zjednoteniu, pravĂ©mu obrazu a podobe s Bohom. A to niÄŤ neuberá spontánnosti lásky, pretoĹľe spontánny tu neznamená divokĂ˝, ale autenticky slobodnĂ˝. Láska je dlhou cestou, a vĹľdy je ÄŤakanĂ­m: kaĹľdĂ© gesto lásky sa stáva oddialenĂ˝m stretnutĂ­m.

3.3 Je to ozvena nekoneÄŤna? PretoĹľe druhĂ˝ je nekoneÄŤnĂ˝, ale iba v urÄŤitom zmysle, a nielen kvĂ´li prirodzenej obmedzenosti kaĹľdĂ©ho ÄŤloveka, ale aj preto, lebo moje túžby zachytávajĂş túžbu inĂ©ho ÄŤiĹľe jeho slobodu, ktorá sa mĂ´Ĺľe otvoriĹĄ alebo uzavrieĹĄ, opätovaĹĄ lásku alebo odmietnuĹĄ, oslobodiĹĄ alebo zotroÄŤiĹĄ; nevypoÄŤĂ­tateÄľnosĹĄ inĂ©ho je nevypoÄŤĂ­tateÄľnosĹĄou mĹ□a samĂ©ho; a práve toto mĂ´Ĺľe spĂ´sobiĹĄ zdegenerovanie lásky, keÄŹ z dĂ´vodu ukrytej Ăşzkosti vyrazĂ­ tendencia vĹľdy a akĂ˝mkoÄľvek spĂ´sobom zaistiĹĄ si ochotu inĂ©ho, aby ma uznal, moĹľno aj popretĂ­m jeho slobody a tĂ˝m jeho obmedzenĂ­m na objekt toho, ÄŤo uĹľ nie je túžbou, ale potrebou zamaskovanou na túžbu. MoĹľno práve preto v najpravdivejšom a najintenzĂ­vnejšom vyjadrenĂ­ túžob túžiaci zbadajĂş, Ĺľe pravda, nezištnosĹĄ, totálnosĹĄ, nekoneÄŤno a veÄŤnosĹĄ mĂ´Ĺľu prĂ­sĹĄ iba od Tretieho Túžiaceho, od kohosi InĂ©ho, ktorĂ˝ ich mĂ´Ĺľe nekoneÄŤne zaistiĹĄ a uspokojiĹĄ, keÄŹĹľe je prameĹ□om, strážcom, vychovávateÄľom a garantom ÄľudskĂ˝ch túžob: milovaĹĄ teda neznamená len prichĂ˝liĹĄ tajomstvo inĂ©ho, ale spoloÄŤne obĂ˝vaĹĄ tajomstvo NeviditeÄľnĂ©ho.

4. Potreba Boha a túžba po Bohu

4.1 To, Ĺľe existuje potreba Boha prinajmenej ako transcendentnĂ©ho bytia, ktorĂ© má nejakĂ˝m spĂ´sobom do ÄŤinenia s osudom sveta a s osudom ÄŤloveka, InakosĹĄ (osobná alebo neosobná), na ktorĂş je moĹľnĂ© sa odvolaĹĄ v situáciách bezĂştešnej bolesti, ale aj nekontrolovateÄľnĂ©ho šťastia, sa zdá byĹĄ široko potvrdenou (niekto hovorĂ­: univerzálnou) skĂşsenosĹĄou. Je znakom sebavedomia, ktorĂ© zisĹĄuje, Ĺľe prijatie hranice neopisuje Ăşplne a definitĂ­vne ÄľudskĂş dĂ´stojnosĹĄ, ani pozitĂ­vne vĂ˝dobytky (akĂ©koÄľvek – osobnĂ© alebo historickĂ©) nemĂ´Ĺľu uspokojiĹĄ hlad po bytĂ­; ako keby „človek prekonával ÄŤloveka“, povedal by Pascal; takĹľe – tento krát povedanĂ© slovami Maritaina – „niÄŤ nie je Äľudskejšie ako skutoÄŤnosĹĄ, Ĺľe ÄŤlovek prirodzene túži po veciach, ktorĂ© sĂş pre jeho prirodzenosĹĄ nemoĹľné“; takĹľe ÄŤlovek je svojou štruktĂşrou oÄŤakávanĂ­m a vzĂ˝vanĂ­m nie z nedostatku potreby, ale skĂ´r z prebytku svojej vlastnej túžby. OdtiaÄľ pochádza radostnĂ˝ AugustĂ­nov objav, keÄŹ uznal, Ĺľe „pre seba si nás stvoril, Pane“ aĹľ do tej miery, Ĺľe srdce sa neuspokojĂ­, ak túžba nedosiahne toto svoje prirodzenĂ© Ăšstie, zaiste nie preto, aby zomrelo, ale aby sa znovuzrodilo v túžbe Túžiaceho.

4.2 Je pravdou, Ĺľe tento impulz, široko a mnohoznaÄŤne náboĹľenskĂ˝, smeruje k mocnĂ©mu Bohu a tak vzbudzuje zrod posvätna, Äľudskej projekcie, ktorá dáva skreslenĂş odpoveÄŹ na ĹľivotnĂş potrebu ÄŤloveka. A ÄŤasto ide o modlárske posvätno, pretoĹľe podstatou modly je práve moc. A ako sme povedali, potrebu treba poÄŤĂşvaĹĄ a interpretovaĹĄ, urÄŤite nie ignorovaĹĄ a potieraĹĄ, pretoĹľe ona vĹľdy ÄŤosi hovorĂ­ o Ĺľivote, a teda je naklonená otváraĹĄ sa pre dĂ´vody Ĺľivota, pre hodnoty, pre dobrodenia, ktorĂ© tvoria autentickĂş hodnotu nášho Ĺľivota.

4.3 Je moĹľnĂ©, aby sa potreba Boha premenila na túžbu po Bohu? Je to moĹľná premena a uskutoÄŤĹ□uje sa – niekedy náhle, inokedy veÄľmi pomaly –, keÄŹ dĂ´leĹľitĂ© uĹľ nie je ani tak uskutoÄŤnenie nejakĂ©ho cieÄľa a samoúčelnĂ© ukojenie, ako „stretnutie s tou absolĂştnou realitou, ktorej sa ÄŤlovek cĂ­ti súčasĹĄou uĹľ v potrebe. Ako adoptovanĂ© alebo opustenĂ© dieĹĄa, ktorĂ© nikdy nepoznalo svojich skutoÄŤnĂ˝ch rodiÄŤov, Äľudská bytosĹĄ sa hĂ˝be a hÄľadá pĂ´vod, z ktorĂ©ho pochádza a ktorĂ˝ urÄŤitĂ˝m spĂ´sobom nezmazateÄľne v sebe nesie, a z tohto objavu oÄŤakáva tĂş pravdu, ktorá dá zmysel jeho jestvovaniu vo svete. A práve potreba Boha sa neuspokojĂ­ s tĂ˝m, Ĺľe bude naplnená akĂ˝mkoÄľvek spĂ´sobom a akoukoÄľvek vierou. Ak to tak urobĂ­, znemoĹľnĂ­ ho jeho ĂşzkosĹĄ. Potreba Boha, pokiaÄľ nie je sfalšovaná, si uchováva povahu hladu, ktorĂ˝ sa však uĹľ nezameriava na zaplnenie prázdna, ako sa to deje, keÄŹ mi chĂ˝ba jedlo, ale na radosĹĄ z trvalĂ©ho vzĹĄahu. VzĹĄahu, ktorĂ˝ nemoĹľno vyĹĄaĹľiĹĄ a metabolizovaĹĄ, ako keby išlo o objekt pohltenia, pretoĹľe samotná potreba si tentoraz vyĹľaduje, aby vyhÄľadávaná skutoÄŤnosĹĄ Ĺľila absolĂştnym spĂ´sobom, keÄŹĹľe je vyhÄľadávaná ako pĂ´vod, podstata a budĂşcnosĹĄ samotnĂ©ho Ĺľivota. Tak potreba Boha, ak sa neprekrĂşti a nevynĂşti, vytvára v sebe túžbu po Bohu, pretoĹľe práve samotná potreba chce uznaĹĄ svojho opravdivĂ©ho Partnera v dialĂłgu a prijĂ­ma uznanie iba od neho. Vtedy sa prebĂşdza túžba ako napätie, ktorĂ© zahĹ•Ĺ□a a prekraÄŤuje samotnĂş potrebu“ (R. Mancini).

4.4 Ani toto nie je Äľahká cesta, pretoĹľe je ÄŤasto dezorientovaná frustráciou zo vzdialenosti, z mlÄŤania, z neprĂ­tomnosti tohto osobnĂ©ho Ty; a ĂşzkosĹĄ je vĹľdy pripravená odkloniĹĄ túžbu smerom k idolom moci, ktorĂ© – zdá sa – tu i tam vytvárajĂş istotu a ochranu, hoci sÄľubujĂş to, ÄŤo nemĂ´Ĺľu dodrĹľaĹĄ. Ale je tieĹľ moĹľnĂ©, Ĺľe takĂ© ĹĄaĹľkosti dovedĂş k ešte slobodnejšej pohostinnosti a k ešte širšej dĂ´vere, takĹľe skĂşsenosĹĄ púšte uĹľ nie je potvrdenĂ­m ilĂşzie, ale vĂ˝zvou: neobmedz sa na hÄľadanie, skĂ´r sa daj nájsĹĄ ty sám! A pokraÄŤujeme k vrcholnĂ©mu bodu skĂşsenosti, ktorá uĹľ nie je iba skĂşsenosĹĄou náboĹľenskou, ale skĂşsenosĹĄou viery, keÄŹ naša túžba, vyskúšaná a teda aj oÄŤistená a zjemnená, pocĂ­ti, Ĺľe je vytúžená, cĂ­ti, Ĺľe je a Ĺľije v túžbe, ktorĂş Boh má voÄŤi nám: sklonĂ­ sa pred Ĺ□ou a oddá sa jej.

5. Výchovné dôsledky

Chcel by som tento Ăşvod stretnutia ukonÄŤiĹĄ poukázanĂ­m na niektorĂ© vĂ˝chovnĂ© dĂ´sledky, priÄŤom sa obmedzĂ­m iba na jednoduchĂ© a letmĂ© poznámky, a pomĂ´Ĺľem si podmanivosĹĄou obrazov. Teda nejdem predstavovaĹĄ podrobnĂ© postupy ani zaujĂ­mavĂ© prĂ­klady; iba naÄŤrtnem niekoÄľko znaÄŤiek, ktorĂ© mĂ´Ĺľu nasmerovaĹĄ naše hÄľadanie poÄŤas tĂ˝chto dnĂ­ a oĹľiviĹĄ vĂ˝chovnĂ˝ zápal, ktorĂ˝ nás spája v znamenĂ­ dona Bosca. Prijmite ich preto ako oznaÄŤenie moĹľnĂ˝ch ciest a moĹľno k nim pridáte svoju osobnĂş skĂşsenosĹĄ.

5.1 Vychovávať k vnútornému životu

5.1.1 Cesta od povrchnosti k vnĂştornĂ©mu Ĺľivotu je paralelná s cestou od potrieb k túžbam. A kultĂşrne podnety sĂş dnes stále viac nasmerovanĂ© k povrchnosti. Spomedzi mnohĂ˝ch aspektov tejto kultĂşry si vyberám jeden, ktorĂ˝ vnĂ­mam ako extrĂ©mne závaĹľnĂ˝ pre našich mladĂ˝ch, a je nĂ­m kultĂşra imidĹľu. Ak heslom sedemdesiatych rokov bolo „byĹĄ alebo mať“ (Fromm), heslom deväťdesiatych rokov bolo „žiĹĄ, nie prežívať“ (blahobyt pre všetkĂ˝ch), dnes je prevládajĂşcim heslom „byĹĄ videnĂ˝ alebo nebyť“: ak sa neukazuješ, nejestvuješ. Je to subjektĂ­vnosĹĄ rozpustená v obraze. StaÄŤĂ­ si pomyslieĹĄ na našich mladĂ˝ch (ale aj na nás dospelĂ˝ch): strach zo samoty, z ticha, z neuznania, z mienky inĂ˝ch, zo stále neĂşprosnejšieho konfrontovania. Najrozhodnejšia samoúčelnosĹĄ sa snĂşbi s najúčinnejším splynutĂ­m s inĂ˝mi. Je to iba konštatovanie? Moje ja sa rozpúšťa v SMS-kách, ja, ktorĂ© sa vytĹ•ÄŤa, ale bez toho, Ĺľe by sa niekedy ukázalo celĂ©, bez toho, Ĺľe by sa zaviazalo vo vzĹĄahu k sebe samĂ©mu alebo k inĂ˝m; je to strach zo skutoÄŤnĂ©ho, priameho, zodpovednĂ©ho, záväznĂ©ho a trvalĂ©ho vzĹĄahu; prĂ­ĹĄaĹľlivosĹĄ a odpor zároveĹ□: je to dráma dospievajĂşceho; tam vzniká samota, ktorá nie je samotou podstaty, ale je jedovatĂ˝m ovocĂ­m izolovanosti, s nevyhnutnĂ˝m splynutĂ­m v zmätku; je to ja, ktorĂ© sa stráca v nerozoznateÄľnosti. ÄŚlovek imidĹľu stráca obraz ÄŤloveka. OdtiaÄľto pochádza naliehavá potreba vychovávaĹĄ k vnĂştornĂ©mu Ĺľivotu, poÄŤnĂşc vĂ˝chovou k záľube vo vlastnom vnĂştornom Ĺľivote. Cesty sĂş rozmanitĂ© (náš vnĂştornĂ˝ Ĺľivot je takĂ˝ bohatĂ˝, zloĹľitĂ˝ a ÄŤiastoÄŤne tajuplnĂ˝) a vychovávateÄľ sa tu usiluje zapojiĹĄ svojich mladĂ˝ch do uvaĹľovania, do sebahodnotenia, do konfrontovania.

5.1.2 Mne sa však zdá, Ĺľe jestvuje jedna dosĹĄ zanedbaná cesta, a je to cesta, na ktorej necháme prehovoriĹĄ túžby: mladĂ­ uĹľ o nich nevedia hovoriĹĄ, moĹľno preto, lebo uĹľ ich vo vnĂştornom zmätku, ktorĂ˝ nachádzajĂş vo svojom vnĂştri, nevedia rozoznaĹĄ; a je to neschopnosĹĄ, ktorá znamená uzavretie v najhoršej klietke samoty, pretoĹľe najhoršia spomedzi všetkĂ˝ch je tá samota, keÄŹ je ÄŤlovek cudzincom sebe samĂ©mu. Treba teda obnoviĹĄ primeranĂ˝ spĂ´sob vyjadrovania, aby sme im pomohli prejaviĹĄ svoje túžby. MyslĂ­m na dona Bosca: sny, ktorĂ© rozprával, vĂ­zie, ktorĂ© odovzdával, spontánne scĂ©nky, prĂ­leĹľitostnĂ© básne, krátke divadelnĂ© predstavenia: boli to takisto spĂ´soby, ako poskytnúť svojim chlapcom jazyk túžob, snov, širokĂ˝ch horizontov, veÄľkĂ˝ch hodnĂ´t, nadchĂ˝najĂşcich perspektĂ­v. Ale don Bosco vzbudzoval a vychovával túžby svojich mladĂ­kov predovšetkĂ˝m „rozprávanĂ­m“ svojich túžob: je vychovávateÄľom, ktorĂ˝ má odvahu odhaliĹĄ sa a rozprávaĹĄ o sebe, a ponĂşkaĹĄ sa tak ako skalná stena, na ktorej mĂ´Ĺľe nájsĹĄ ozvenu ĂşpenlivĂ˝ hlas túžby mladĂ©ho ÄŤloveka.

2. Vychovávať k radikálnej nespokojnosti

5.2.1. Ide o radikálnu nespokojnosĹĄ; teda nie o neuspokojenosĹĄ s tĂ˝m ÄŤi onĂ˝m nedosiahnutĂ˝m alebo nie naplno užívanĂ˝m dobrom, nie o frustráciu kvĂ´li tomu ÄŤi onomu nie celkom dosiahnutĂ©mu alebo Ăşboho skrachovanĂ©mu cieÄľu; je to ÄŤosi viac, je to nikdy sa neuspokojiĹĄ, a nielen s tĂ˝m, ÄŤo ÄŤlovek má, ale s tĂ˝m, ÄŤĂ­m je; je to podnet k sebaprekraÄŤovaniu, ktorĂ˝ nabáda slobodu k stále širším horizontom tak, Ĺľe ÄŤlovek kráča od túžby k túžbe, aĹľ kĂ˝m nenatrafĂ­ na samotnĂş túžbu po Bohu, ktorĂ˝ je Ĺľivotom, slobodou, láskou, prĂ­sÄľubom a naplnenĂ­m. SkláĹ□anie sa túžby k potrebe otupuje tento podnet, banalizuje Ĺľivot, zbavuje ÄŤloveka jeho vlastnej veÄľkosti a dĂ´stojnosti. VychovávaĹĄ k nespokojnosti neznamená zneucĹĄovaĹĄ dobrodenia zeme ani odhliadaĹĄ od konkrĂ©tnych a obÄŤas tvrdĂ˝ch podmienok, ktorĂ© nastoÄľuje Ĺľivot; znamená to skĂ´r nikdy sa neuspokojiĹĄ s tĂ˝m, ÄŤo sme dostali a nadobudli, stále snĂ­vaĹĄ o ÄŤomsi „viac“, ÄŤo jednak priĹĄahuje k sebe a zároveĹ□ dáva prĂ­chuĹĄ aj tomu, ÄŤo ÄŤlovek má, tomu, ÄŤĂ­m je, tomu, ÄŤo nadobĂşda, tomu, ÄŤo prežíva, tomu, o ÄŤom snĂ­va. NekoneÄŤno nikdy nie je protikladom koneÄŤna, ale ho objĂ­ma a pobáda ÄŤloveka prekraÄŤovaĹĄ seba samĂ©ho smerom k plnosti, ktorej je symbolom a znamenĂ­m. VĂ˝chova k urÄŤitej „kvalite Ĺľivota“ tu nachádza svoj zmysel a svoju nádej.

5.2.2. A tu vstupuje do hry pedagogika nespokojnosti: na rovine racionality to znamená provokovaĹĄ mladĂ˝ch, aby išli ÄŹalej za hotovĂ© frázy, za zaužívanĂ© spĂ´soby a kultĂşrne stereotypy, aby dali zmysel vlastnĂ˝m myšlienkam; na rovine afektĂ­vnosti to znamená pozeraĹĄ sa do tváre emĂłciám a pocitom, aby preverili, ÄŤi ÄŤerpajĂş z toho, ÄŤo sa naozaj pravdivo a hlboko hĂ˝be v srdci ÄŤloveka; na etickej rovine to znamená prehodnotiĹĄ usmernenia, rozhodnutia a postoje a zameriavaĹĄ ich na horizont uĹľ nadobudnutĂ˝ch hodnĂ´t a tĂ˝ch hodnĂ´t, ktorĂ© sa postupne udomácĹ□ujĂş vo vedomĂ­.

5.2.3 Pedagogika nespokojnosti, ktorá má drĹľaĹĄ krok s pedagogikou povzbudenia v etymologickom zmysle slova, ÄŤiĹľe v zmysle „dodávania sily“, pretoĹľe nepokoj je destabilizujĂşci a mĂ´Ĺľe vyvolávaĹĄ obranu a nabádaĹĄ k nebezpeÄŤnĂ˝m Ăşnikom. Práve vychovávateÄľ odovzdáva silu, ale ako? VytváranĂ­m podmienok, aby sa dala zakusovaĹĄ radosĹĄ. TotiĹľ je rozdiel medzi uspokojenĂ­m a radosĹĄou z dosiahnutĂ©ho; to prvĂ© sa viac tĂ˝ka potrieb a to druhĂ© sa viac tĂ˝ka túžob. A myslĂ­m na dona Bosca a na jeho „cviÄŤenie dobrej smrti“: ak sa prenesieme ponad teologickĂ© schĂ©my a katechetickĂ˝ štĂ˝l devätnásteho storoÄŤia, nájdeme úžasnĂş intuĂ­ciu: privolaĹĄ radikálnu nespokojnosĹĄ z koneÄŤnosti a zároveĹ□ podnietiĹĄ oslavu ako radosĹĄ zo Ĺľivota podÄľa prĂ­sÄľubu Boha Ĺľivota; a je sympatickĂ©, Ĺľe don Bosco pri tej prĂ­leĹľitosti nezanedbal ani potrebu, takĹľe raĹ□ajky chlapcov boli omnoho vĂ˝datnejšie a chutnejšie v deĹ□ venovanĂ˝ cviÄŤeniu dobrej smrti!

2. Vychovávať ku vzťahu priateľstva

5.3.1 V tom spoÄŤĂ­va hlavná vĂ˝zva pre vychovávateÄľa, pretoĹľe sme videli, ako túžba svojou prirodzenosĹĄou nalieha stretnúť sa s inĂ˝m, ÄŤi uĹľ to bude jednoduchĂ˝m poznanĂ­m, kamarátstvom, priateÄľstvom, vzĹĄahom lásky alebo ĹľivotnĂ˝m rozhodnutĂ­m zasvätiĹĄ sa bratom a sestrám. A je takmer zbytoÄŤnĂ© pripomĂ­naĹĄ, ako don Bosco nástojil na hodnote priateÄľstva chlapcov medzi sebou a priateÄľstva mladĂ˝ch voÄŤi vychovávateÄľom; ale nástojil aj na potrebe vytváraĹĄ podmienky, aby prekvitali opravdivĂ©, hlbokĂ© a trvalĂ© vzĹĄahy; a práve predmet onej atmosfĂ©ry prostredia, ktorĂ˝ nazĂ˝val „láskavosť“, teda ten štĂ˝l vzĹĄahov, ktorĂ˝ mal otváraĹĄ srdcia a umoĹľĹ□oval otváraĹĄ tajomstvo jednĂ©ho tajomstvu druhĂ©ho.

5.3.2 Ale nesmieme zabudnúť, Ĺľe don Bosco vychovával nielen k „láske“ alebo k â€žtomu, aby sa mali radi“; mieril aj a najmä k „tomu, aby chceli dobro“ inĂ©ho a uchránil tak lásku, ktorá je v mladom veku taká plná emĂłciĂ­, od romantickej nerozhodnosti alebo takĂ©ho nebezpeÄŤnĂ©ho narcistickĂ©ho zaľúbenia do seba, ktorĂ© popiera radosĹĄ z nezištnosti a premieĹ□a sa na smĂştok, ktorĂ˝ dostáva tvár nepokoja alebo znudenosti – priÄŤom to prvĂ© je rozloĹľenĂ­m ducha a to druhĂ© jeho ochrnutĂ­m. InĂ˝mi slovami, don Bosco nechal svojich chlapcov konaĹĄ a dal im zakĂşsiĹĄ radosĹĄ zo sluĹľby pre dobro inĂ©ho ako vlastnĂ© dobro, priÄŤom vytváral nielen bezpeÄŤnĂ˝ zväzok solidárnosti, ale dal im zakĂşsiĹĄ spoloÄŤenstvo v dobre, ktorĂ© je spoloÄŤenstvom so samĂ˝m Bohom. TakĹľe niet divu, ako v oratĂłriu prekvitali povolania, ktorĂ© sa zasväcovali Bohu, najvyššiemu Dobru, tak, Ĺľe sa zasväcovali dobru bratov a sestier, najmä mladĂ˝ch, a nachádzali v tejto nezištnosti daru, skláĹ□ajĂşcej sa vo vĂ˝chovnej, misionárskej, charitatĂ­vnej alebo sociálnej sluĹľbe svoje osobnĂ© dobro. Ale aj tu sa práve vychovávateÄľ vsádza do hry, pretoĹľe „umenie milovať“ nie je jednoduchĂ©; nie je jednoduchĂ© pre nikoho, tĂ˝m menej pre tie krehkĂ© subjekty, ktorĂ˝mi sĂş dospievajĂşci a mladĂ­. VychovávateÄľ, ktorĂ˝ viac ako reÄŤnenĂ­m slovami lásky (pretoĹľe existuje rĂ©torika lásky, ktorá uĹľ nikoho nepresviedÄŤa) im prejavĂ­ pokornĂ© gesto, kaĹľdodennĂş prĂ­tomnosĹĄ, obetavĂş sluĹľbu, pozornosĹĄ voÄŤi všetkĂ˝m a voÄŤi kaĹľdĂ©mu zvlášť a takĂş srdeÄŤnosĹĄ, ktorá je stálou vĂ˝zvou k dialĂłgu a prĂ­sÄľubom opravdivĂ©ho vzĹĄahu. DosvedÄŤuje to List z RĂ­ma z roku 1884, ktorĂ˝ je akoby pedagogickĂ˝m testamentom dona Bosca jeho synom.

2. Vychovávať k vzývaniu

5.4.1 A sme pri tĂ©me modlitby, ktorá je predovšetkĂ˝m momentom uvedomenia si subjektĂ­vnych túžob. A je naozaj správne, aby v modlitbe všetky túžby nachádzali prijatie a moĹľnosĹĄ vyjadriĹĄ sa. Je pravdou, Ĺľe niekedy túžby, ktorĂ© v nás prebĂ˝vajĂş, sĂş v protiklade s hodnotami, v ktorĂ© verĂ­me. Alebo ide o túžby, ktorĂ© vyjadrujĂş prĂ­lišnĂ© prilipnutie k sebe samĂ˝m, ba aĹľ k prĂ­liš subjektĂ­vnym záujmom, ktorĂ© predstavujĂş riziko, Ĺľe zaberĂş prvĂ© miesto v našom Ĺľivote a zamerajĂş nás na modly. No a modlitba, ak je opravdivá, je miestom, kde sa má objaviĹĄ táto komplexná a negatĂ­vna realita, je okamihom spoznávania v hÄşbkach nášho ja. V tejto chvĂ­li je ÄŤlovek schopnĂ˝ objaviĹĄ túžbu po Bohu a vyhne sa tomu, Ĺľe by si ju pomĂ˝lil so svojou túžbou, pretoĹľe modlitba je podstatne odpoveÄŹou Bohu, ktorĂ˝ hovorĂ­. To je skĂşsenosĹĄ nezhody medzi oÄŤakávanĂ­m a odpoveÄŹou, medzi vzĂ˝vanou milosĹĄou a prázdnotou, ktorá nasleduje. Je to skĂşsenosĹĄ ticha, priestor mlÄŤania a neprĂ­tomnosti Boha, Boha, ktorĂ˝ sa nedá nájsĹĄ na mieste, kde sme mu urÄŤili miesto stretnutia, Boha, ktorĂ˝ uniká pred jemnĂ˝m vydieranĂ­m modliaceho, ktorĂ˝ chce a nárokuje si vypoÄŤutie. Modlitba podstatnĂ˝m spĂ´sobom v sebe zahĹ•Ĺ□a tĂşto vzácnu a posvätnĂş odmlku, v ktorej sa naše starĂ© túžby neprijĂ­majĂş a my sme nĂştenĂ­ pĂ˝taĹĄ sa na ich vĂ˝znam. A aj keÄŹ ĹĄaĹľko dokážeme prijaĹĄ, Ĺľe Boh nás nevypoÄŤĂşva, sme vyzvanĂ­ oÄŤistiĹĄ svoju vieru, svoju predstavu o Ĺ□om, sme vyzvanĂ­ preskĂşmaĹĄ malosĹĄ a neopodstatnenosĹĄ našich poĹľiadaviek, aj tĂ˝ch, ktorĂ© máme najviac na srdci, ak sĂş konfrontovanĂ© s jeho slovom a jeho prĂ­sÄľubom („Boh neplnĂ­ všetky naše túžby, ale plnĂ­ všetky svoje sÄľuby“, pripomĂ­na nám D. Bonhoeffer). ÄŚas odmlky je ÄŤasom oÄŤakávania a tajomstva; a zmysel pre ÄŤakanie a pre tajomstvo je základnou zloĹľkou pravej modlitby, a teda pravej skĂşsenosti s Bohom.

5.4.2 ÄŚas, ktorĂ˝ nasleduje po dekonštrukcii, je zároveĹ□ ÄŤasom rekonštrukcie, ÄŤasom, kedy znovu budujeme vlastnĂş vieru. V tomto ÄŤase modlitba zasahuje a premieĹ□a túžby, zvlášť tie, ktorĂ© predtĂ˝m boli odhalenĂ© ako pohanskĂ© alebo scestnĂ©. Je tĂ˝m, ÄŤo AndrĂ© Godin nazĂ˝va „zakrivenĂ­m“ túžob. Nie je to ich zrušenie ani strata ich identity; ide skĂ´r o obrátenie túžby k jej pĂ´vodu, pĂ´vodu, ktorĂ˝ by mal byĹĄ zrejmĂ˝ po fáze odkrĂ˝vania. PohÄľad obrátenĂ˝ k poÄŤiatku, ÄŤiĹľe k Bohu ako prameĹ□u ÄľudskĂ˝ch túžob, nevyhnutne spĂ´sobuje preskoÄŤenie jednoducho Äľudskej miery našich ašpiráciĂ­ a naširoko pre ne otvára neobmedzenĂ˝ priestor túžby po Bohu. Ak je odkrĂ˝vanie obrátenĂ© smerom k poÄŤiatku a koreĹ□u ÄľudskĂ˝ch túžob, zakrivenie usmerĹ□uje pozornosĹĄ na naplnenie túžby po Bohu ako na nieÄŤo, ÄŤo uĹľ je uloĹľenĂ© v našej prirodzenosti a v našich dejinách, samotnĂ˝ základ našej prirodzenosti a našej histĂłrie. InĂ˝mi slovami, zakrivenie obracia ÄľudskĂ© túžby k ich prirodzenĂ©mu cieÄľu, ktorĂ˝ tvorĂ­ Boh a to, ÄŤo Boh túži daĹĄ ÄŤlovekovi. Zakrivenie, ktorĂ© neustále nachádza a spĂ´sobuje odpor, alebo musĂ­ poÄŤĂ­taĹĄ so strachom, pretoĹľe to všetko sa ÄŤloveku zdá byĹĄ nemoĹľnĂ© a prĂ­liš záväznĂ©. NestaÄŤĂ­ Ăşkon intelektu ani emĂłciĂ­ alebo vĂ´le; iba v modlitbe sa mĂ´Ĺľeme otvoriĹĄ voÄŤi tejto odlišnej skutoÄŤnosti, netušenej a nepredvĂ­dateÄľnej, ktorá je predsa však naším skutoÄŤnĂ˝m dobrom; pretoĹľe modlitba v tomto štádiu je predovšetkĂ˝m ÄŤinnosĹĄou Boha v nás, je premieĹ□ajĂşcou láskou, ktorá odstraĹ□uje strach, vlieva silu ÄŤeliĹĄ najvyššiemu riziku – riziku túžiĹĄ so samotnĂ˝m srdcom Boha. Tu uĹľ je ÄŤlovek v Duchu, uĹľ vdychuje Ducha, netúži po niÄŤom, len po Duchu, neĹľiada niÄŤ inĂ©, len Ducha, neÄŤaká niÄŤ inĂ© ako Ducha! Túžby sa teda premieĹ□ajĂş na â€žašpirácie“ v najrĂ˝dzejšom a najplnšom zmysle slova: vstrebaĹĄ dych inĂ©ho, ÄŤiĹľe vdychovaĹĄ Ducha (totiĹľ hebrejskĂ˝ vĂ˝raz na vyjadrenie slova „duch“ znamená „vánok“, „dych“), nechaĹĄ sa celkom preniknúť Božím Duchom, ktorĂ˝ je Túžbou Túžiaceho a VytúženĂ©ho, Zväzkom lásky medzi Otcom a Synom; a toto je opravdivá „spiritualita“, totiĹľ keÄŹ sa ÄŤlovek nechá presiaknuĹĄ Duchom SvätĂ˝m, aĹľ kĂ˝m nie sĂş naše túžby Ăşplne totoĹľnĂ© s túžbami Boha. A práve k tomuto don Bosco priviedol niektorĂ˝ch svojich chlapcov, ak pomyslĂ­me na Dominika Sávia, a nielen naĹ□ho – dosĹĄ poÄŤetnĂ˝ bol hĂşf mladĂ˝ch svätcov – na našu potechu, ale aj pre našu vzpruhu.

2. Vychovávať k životu v Cirkvi

5.5.1 A to preto, lebo túžba sa živí obrazmi, hoci ona sama vytvára obrazy; je pravda, že túžba vytvára celkom osobný štýl vyjadrovania, ale na základe slovníka a gramatiky, ktoré už má k dispozícii. Inými slovami, aby sa naše túžby (ako všetky dimenzie, ktoré vytvárajú našu ľudskosť) mohli vyjadriť, čerpajú z kultúry daného prostredia, pričom kultúra znamená to, čo si človek osvojuje priamym kontaktom, spoločnou skúsenosťou, predĺženým komunikovaním – okrem učenia a nahromaďovania vedomostí. Podoby túžby sú nekonečné, ale určite prinášajú odtlačok spoločenstva, ktoré nás splodilo, ktoré nás sprevádza a formuje. Teraz, aby sme spoznali túžby Boha, je potrebné naučiť sa jazyk Boha, sprostredkovaný spoločenstvom viery, ku ktorému patríme, dedičstvo, ktoré sa neprijíma pasívne, ale ku ktorému sa zbiehame a obohacujeme ho, a sčasti ho prispôsobujeme, keď - pridávajúc ohnivká reťaze – ho odovzdávame iným.

5.5.2. Don Bosco to do hÄşbky pochopil, keÄŹ svojim oratoriánom ponĂşkal skĂşsenosĹĄ mládeĹľnĂ­ckych cirkevnĂ˝ch skupĂ­n, alebo formy Cirkvi na mieru chlapcov, na mieru ich citlivosti, schopnosti a tvorivosti, aby ich takto postupne priviedol k veÄľkĂ˝m jazykom BoĹľieho Slova, sviatostnĂ˝ch obradov, cirkevnĂ˝ch dejĂ­n, charitatĂ­vnej praxe a apoštolskĂ©ho angaĹľovania, skrátka k Ĺľivotu spoloÄŤenstva veriacich nie ako divákov, ale ako aktĂ©rov. A toto zaväzuje nás vychovávateÄľov k zodpovednosti prežívaĹĄ spolu s nimi toto dobrodruĹľstvo nie ako tĂ˝ch, ÄŤo ich chcĂş „uloviť“ alebo tĂ˝ch, ÄŤo vypúšťajĂş uĹľ dosiahnutĂş mĂşdrosĹĄ alebo zavádzajĂş ustálenĂş prax, ale ako tĂ˝ch, ÄŤo kráčajĂş cestou s mladĂ˝mi a rozprávajĂş im o svojej viere, ale v miere ich skĂşsenosti, s trpezlivosĹĄou, ktorá zároveĹ□ dokáže ÄŤakaĹĄ a podnecovaĹĄ, najmä však s prejavovanou láskou, ktorá dodáva odvahu, pretoĹľe dobrodruĹľstvo viery je nebezpeÄŤnĂ©: iba pod dohÄľadom toho, kto miluje, mĂ´Ĺľe viera rásĹĄ a dozrievaĹĄ. Tak to dokázal robiĹĄ don Bosco!

6. Záver

Dovoľte mi zakončiť jednoduchou hebrejskou bájkou:

IstĂ˝ mladĂ­k išiel za uÄŤĹ□a ku jednĂ©mu kováčovi. NauÄŤil sa narábaĹĄ s kliešťami, zdvĂ­haĹĄ kladivo, udieraĹĄ na nákovu a udrĹľiavaĹĄ oheĹ□ s kováčskymi mechmi. KeÄŹ sa skonÄŤili jeho uÄŤĹ□ovskĂ© roky, vybrali ho na miesto v kováčskej dielni kráľovskĂ©ho paláca. Ale mladĂ­kovo šťastie sa ÄŤoskoro skonÄŤilo, keÄŹ si uvedomil, Ĺľe sa nenauÄŤil vykresaĹĄ iskru. Všetky jeho znalosti a zruÄŤnosti v ovládanĂ­ náradia mu neboli naniÄŤ.

Vykrešme iskru túžby; bolo by zbytoÄŤnĂ©, keby sme mladĂ˝m poskytli mnohĂ© prostriedky pre Ĺľivot, ak ich nenauÄŤĂ­me, ako mĂ´Ĺľu rozsvietiĹĄ svetlo v tmavej vyhni, ktorou je ich vnĂştornĂ˝ Ĺľivot.

A moĹľno nikdy nebudeme poÄŤuĹĄ „Chceme (túžime) vidieĹĄ JeĹľiša“, ak nebudeme maĹĄ mĂşdrosĹĄ a trpezlivosĹĄ vychovávaĹĄ túžbu. Tu vĂ˝chova a evanjelizácia nachádzajĂş jeden z najrozhodujĂşcejších styÄŤnĂ˝ch bodov, tu viac ako kdekoÄľvek inde nachádza pravdivosĹĄ saleziánske Ăşslovie, Ĺľe „evanjelizujeme vĂ˝chovou“ a „vychovávame evanjelizovanĂ­m“.

don Giannantonio Bonato