SPOLOČNE PREŽÍVANÝ PROJEKT:

ohlasovať mladým evanjelium

a privádzať ich k stretnutiu s pánom ježišom.

Cesta do Emauz (Lk 14,13-15), biblický vzor

„Po minuloročnej výzve, ktorou som pozval saleziánsku rodinu žiť a pracovať ako ‘hnutie’ tak, aby bol čím viditeľnejšia, významnejšia a účinnejšia v službe pre spásu mladých, v roku 2010 by som chcel, aby ste boli animovaní rovnakým duchom a zapojení do spoločného projektu: ohlasovať mladým evanjelium a privádzať ich takto k osobnému stretnutiu s Pánom Ježišom.“ Je to program – pokračuje hlavný predstavený –, ktorý nám predložil „sám Svätý Otec“, keď mi „pri príležitosti XXVI. generálnej kapituly napísal: Evanjelizácia musí byť hlavnou a prvoradou úlohou vášho poslania v dnešnej dobe [...]. V mnohorakých náboženských i sekularizovaných prostrediach treba objaviť neprešliapané cesty, aby – najmä mladým – umožnili spoznávať Ježišovu osobnosť a vnímať jej trvalé čaro.“ „Heslo na rok 2010 berie svoj podnet z roku sv. Pavla, ktorý sa práve skončil, a zo synody o Božom slove. [...] Počas synody, na ktorej som mal tú milosť byť prítomný, predniesol som príhovor o Lukášovom rozprávaní o emauzských učeníkoch, na ktoré som hľadel ako na vzor evanjelizácie mladých – tak kvôli obsahu ako aj metódam; môže byť užitočné znova ho vziať do našich rúk a rozjímať nad ním“¹.

Podľa tohto presného návodu by som si chcel s vami všetkými po ‘saleziánsky’ opäť prečítať úryvok z Emauz a zblízka sledovať príhovor hlavného predstaveného. Nepochybne bude môcť vniesť svetlo a zrozumiteľnosť do našich výchovných projektov a zapáliť naše apoštolské srdce, keďže „sme všetci rovnako ako don Bosco pri každej príležitosti povolaní byť vychovávateľmi k viere“ (S. 34).

1.Cesta do Emauz: biblická úvaha

Spomedzi veľkonočných rozprávaní udalosť z Emauz patrí do série rozprávaní o stretnutiach so Zmŕtvychvstalým, ktorých prvou úlohou je sprostredkovať presnú prístupovú cestu ku veľkonočnej skúsenosti.

Príbehy o zjaveniach sa s najväčšou pravdepodobnosťou zrodili s cieľom dať naratívnu podobu prvým tvrdeniam o Ježišovom zmŕtvychvstaní. Keď sa pretvorili na podobu historických udalostí, obsah najpôvodnejšej viery sa stával prístupným, pretože fakt zmŕtvychvstania – ktorý bol a zostáva od začiatku vyznaním viery – predstavoval ako veľmi pravdepodobný. V skutočnosti z počúvania príbehov, ktoré nám odovzdal každý evanjelista, nie je možné vytvoriť si presnú predstavu o tom, čo sa udialo v onen prvý deň týždňa.²

Bolo by chybou z tohto nesúladu rozličných rozprávaní odvodiť nedostatok historickej hodnoty týchto príbehov. Tí, čo ich vytvorili, mali skúsenosť, ktorú zažili práve preto, aby ju mohli povedať a preto ju vyrozprávali; v týchto príbehoch sa dodnes dá cítiť svedectvo niekoľkých mužov, ktorí uverili, že videli živého svojho majstra, toho, ktorého krátko predtým videli zomrieť na kríži.

Príbehy, ktoré sa vytvorili, hoci vychádzali z jednotnej osobnej spomienky, vyústili do dvoch odlišných druhov rozprávaní o zjaveniach. Niektorí hovorili o stretnutí Zmŕtvychvstalého s úzkou skupinou učeníkov v Galilei (Mt 28,16-20; Jn 21,1-23), alebo v Jeruzaleme (Lk 24,33-53; Jn 20,19-26; Mk 16,14-20). Iní opisovali stretnutie jednotlivých veriacich so Zmŕtvychvstalým: dvoch Márií (Mt 28,1.9-10), Márie Magdalény (Mk 16,8-11; Jn 20,11-18) alebo emauzských učeníkov (Lk 24,13-35).

V tých prvých sa so Zmŕtvychvstalým zhovára apoštolská skupina, a v skutočnosti ide o kroniky založenia kresťanského spoločenstva. Zmŕtvychvstalý sa dá vidieť tým, ktorých si on vybral; cieľom jeho zjavenia je odovzdanie novej a spoločnej úlohy. V týchto príbehoch teda prevláda záujem vyrozprávať legitímnym svedkom zmŕtvychvstania dôveryhodné poslanie a zrodenie spoločenstva ako dôsledok spoločného poslania. Iné príbehy, ktoré opisujú stretnutia niektorých učeníkov s Ježišom, ktorého sprvu nepoznali, sa pokúšajú vytvoriť scénu toho, ako došlo k viere v zmŕtvychvstanie; pomocou názorných príkladov nám ponúkajú možnú cestu, ako znovu prežiť veľkonočnú skúsenosť a dozvedieť sa o živom Ježišovi. Úmyslom, ktorý sa skrýva za týmto druhom príbehov, je ukázať, aké prekonateľné sú prekvapenie a strach, pochybovačnosť a uzavretosť, keď sa očividne stretnú s Ježišovým novým životom.

Tento druhý druh príbehov sa môže našej aktuálnej problematike zdať bližším, pretože naznačuje spôsob, ako je možné zakúsiť živého Ježiša Krista. Prvý skutočne lepšie vyjadrí, čo znamenalo stretnutie so Zmŕtvychvstalým, a teda lepšie porozpráva o samotnej povahe onej pôvodnej skúsenosti.

To, čo môžeme vedieť o tom, čo sa stalo v deň zmŕtvychvstania, nám umožňuje domnievať sa, že nie všetci Ježišovi učeníci dospeli k presvedčeniu, že je živý, tým istým spôsobom. Len niektorým sa zjavil osobne. Iní – prevažná väčšina – museli založiť svoju vieru na tvrdení svedkov jeho zmŕtvychvstania (por. 1 Kor 15,3-8). Rozprávanie o dvoch učeníkoch na ceste do Emauz presne odzrkadľuje jednu z ciest, ktorými museli prejsť tí učeníci, ktorí sa nestretli osobne so svojím zmŕtvychvstalým Pánom. Ako my.

1.1Príbeh

Príhoda z Emauz, výlučne lukášovská, závisí pravdepodobne jednak od tradičnej viery a jednak od naliehavých potrieb kresťanského ohlasovania.³ Lukáš ju vypracoval s veľkým majstrovstvom, ktoré bolo možné považovať za jedno z najvydarenejších rozprávaní v literatúre (E. Renan).

Hoci je tento príbeh vydarený, nie je celkom dobre zaradený do bezprostredného kontextu. Na začiatku vytvára dojem, že tí dvaja učeníci (Lk 24,13) patria do skupiny apoštolov (Lk 24,10), je to situácia, ktorá sa v závere vyvracia (Lk 24,33): sú to dvaja z tých, ktorí sprevádzali Dvanástich (por. Lk 24,9.33). Okrem toho dobre nechápeme, ako ešte môže byť niekto, kto za tvrdením o Ježišovom zmŕtvychvstaní, vyrieknutým už predtým (Lk 24,34), neprestáva byť plný pochybností (Lk 24,37.38.41).

Keď o tomto príbehu uvažujeme ako o takom, má formálnu štruktúru, ktorú je ľahké rozlíšiť:

Rozprávanie sa začína predstavením postáv, ktoré ho jasne oddeľuje od toho, čo je predtým. Udalosti sú datované na deň Veľkej noci, ale umiestňujú sa nie do Jeruzalema, lež na cestu do Emauz (Lk 24,13-14).

Počas cesty sa rozprávajú o tom, čo sa stalo v Jeruzaleme (Lk 24,15-29). Len čo sa objaví neznámy, v rozhovore prevládlo rozprávanie (Lk 24,17-27.29b). V tej chvíli rozprávač prenechal slovo svojim postavám a zo svojho rozprávania spravil vedený rozhovor. Stotožňuje svoje posolstvo s dialógom pocestných. Jeho úmysel je jasný: nestačí vedieť všetko o tom, čo sa stalo v Jeruzaleme, ak to človek nedokáže vidieť vo svetle Božieho plánu. Je to poznanie Ježiša – a veľmi obsažné -, ktoré však nie je postačujúce.

Keď prišli do Emauz a už boli v dome, počas večere (Lk 24,30-32) učeníci spoznávajú, kto im láme chlieb – a on hneď zmizne. Gesto 'bez komentára' im pripomína ich Pána a rozlomený chlieb otvára oči, ktoré neotvorila jeho prítomnosť ani vysvetlené časti Písma. Večera, ktorej predsedá ten, ktorý sa delí o svoj život, je miestom – a dôvodom – opätovného stretnutia.

Príbeh sa uzatvára rozprávaním o rýchlom návrate dvoch nových svedkov – ešte tej noci – do Jeruzalema (Lk 24,33-35). Stretnutie so zmŕtvychvstalým Pánom nevyhnutne končí tak, že sa opäť schádzajú so spoločenstvom svedkov.

Na ceste do Emauz

Po objavení prázdneho hrobu zo strany žien a po prvom oznámení o Ježišovom zmŕtvychvstaní, v ktoré nikto neuveril, (Lk 24,1-11), Lukáš rozpráva – ide o jediný prípad v evanjeliovej tradícii – emauzskú príhodu.

Aby sme ju dobre pochopili, je treba pozerať na kontext prerozprávanej situácie, čo slúži ako východiskový bod. Ježiš už je živý, ale jeho vlastní tomu nemôžu uveriť; zaneprázdnení hľadaním Ježiša medzi mŕtvymi a tvrdohlavo hľadajúci jeho telo na mieste, kde bolo pochované, sú prekvapení, že našli jeho hrob otvorený a prázdny. Je ešte len prvý deň týždňa, prvý deň jeho nového života. A ak už sa niekto – ženy – odváži oznámiť to, sám sa diskredituje pred svojimi spoločníkmi; nikto neberie vážne svedectvo niekoľkých žien, ktorých úlohou bolo pochovať ho (Lk 24,1.6.9.11).

Keď sa dobre pozrieme, to, čo tých dvoch učeníkov vzďaľuje od Jeruzalema, je, že neverili. Cestou do Emauz sa rozprávajú; to, čo sa stalo v Jeruzaleme, je predmetom dialógu a príčinou ich smútku (Lk 24,18): to, čo sa tam stalo, ich prinútilo vzdialiť sa; sväté mesto sa pre nich opäť stalo nehostinným. Rozhovor veľmi skracuje spoločné kráčanie a zmierňuje zármutok, ale neprestáva zväčšovať sklamanie, ktoré vzniká z nedostatku ich viery. Čím viac hovoria, tým viac sa skutočne aj citovo vzďaľujú od Jeruzalema a od toho, „čo sa tam stalo“, a tým nie je iba Ježišova násilná smrť, ale aj jeho vzkriesenie, ktoré už bolo predsa ohlásené (por. Lk 24,19-23).

Keď medzi sebou hovorili o veciach, ktoré poznali, vzďaľovali sa od kresťanského spoločenstva a od živého Krista: svedkovia všetkého, čo sa stalo, ešte nemohli byť svedkami Zmŕtvychvstalého. Nasledovníci, ktorí vedia o Ježišovi všetko, sa ešte neuznávajú za jeho apoštolov. Ich poznanie je nepopierateľné, ale neprivádza ich k viere: ponára ich do sklamania.

Keď sa rozprávali

Ježiš – ako neznámy – kráča vedno s nimi, pretože chce vstúpiť do ich rozhovoru. Príbeh zdôrazňuje, že boli uprostred diskusie, keď sa k nim priblížil ‘osobne’ Pán. Stal sa ich spoločníkom na ceste a ich spoludiskutujúcim; zaujímal sa o to, čo ich trápilo a poprosil ich, aby sa s ním podelili o svoj zármutok (Lk 24,15.17.19). Nespoznali ho, pretože nemohli: ich oči toho neboli schopné (Lk 24,16). To, že príbeh neprezrádza príčinu tej neschopnosti, robí tú skutočnosť ešte menej pravdepodobnou a vytvára v čitateľovi určitú bezradnosť: ako je možné, že ten, čo vie toľko rozprávať o Ježišovi (por. Lk 24,18-24), nevie o tom, že je práve s ním? Oči, ktoré ho videli živého, srdcia, ktoré vedia, že je mŕtvy, nestačia na to, aby človek uveril, že vstal z mŕtvych. Budú musieť uvidieť čosi viac, čosi nové (por. Lk 24,31).

Ježišova otázka mení rozprávanie na rozhovor. Tento detail nie je nezaujímavý. Cesta prestáva byť cestou z dlaždíc a prachu, aby sa stala výmenou faktov a názorov medzi pocestnými. Neznámy vyzerá, ako keby nemal potuchy o predmete rozhovoru, ale uvedomuje si, že jeho spoločníkov v rozhovore väzní smútok. Zdá sa, že nevie dôvod, ale vie, že nie sú šťastní (Lk 24,17). Táto nevedomosť je pre Kleofáša taká nevysvetliteľná (Lk 24,18), že sa ujíma slova, aby svojho neznámeho spoločníka na ceste poinformoval: témou rozhovoru a dôvodom ich smútku je Ježiš z Nazareta. Nechýbajú dôvody: verili, že je skutočne Božím človekom (Lk 24,19) a videli, ako bol kruto popravený (Lk 24,20). Entuziazmus, ktorý kedysi vzbudili jeho slová a činy, spôsobil, že taký nečakaný záver sa stal menej prijateľným a bolestivejším. Skonštatovaná smrť po troch dňoch zbytočného čakania pochovala všetku nádej (Lk 24,21).

Smútok bol výsledkom - a dôkazom – jeho momentálneho sklamania: teraz vedia, že Ježiš, ktorého nasledovali cez Galileu, si nezaslúžil toľkú bolesť. Pravda – uznávajú –, že niekoľko žien hovorí, že našli jeho hrob prázdny a že videli niekoľkých anjelov, ktorí ich mali ubezpečiť, že on žije (Lk 24,22-23). Je tiež isté, že krátko nato niekoľkí bratia mohli sami potvrdiť, čo povedali ženy. Nikto ho ešte nevidel živého. A nikto nemôže veriť, že žije (Lk 24,24).

Všetko, čo tento smutný učeník vie o Ježišovi z Nazareta – a je toho dosť! –, ho nepremieňa na svedka zmŕtvychvstalého Pána. Keďže nevidí to, čo sa stalo, vo svetle Božej vôle, ohradzuje sa voči neznámemu; nechápu srdcom to, čo vedia povedať ústami (Lk 24,25). Ukázať im, že to, čo sa stalo, nie je čistá náhoda, tým menej tragédia, ktorej sa dalo vyhnúť, lež božská nevyhnutnosť, je úlohou, ktorú si dáva ten neznámy (Lk 24,26). Pokračuje s nimi na ceste do Emauz a pomáha im prejsť novou cestou – tentoraz vnútornou - ‘celým’ Písmom: v ňom už bolo predpovedaný Ježišov osud, jeho cesta utrpenia a jeho cesta oslávenia (Lk 24,27).

Keď pochopili, čo sa stalo Ježišovi v Jeruzaleme – za pomoci Božieho slova ako návodu a kľúča, prišli do cieľa cesty a spoločnosť toho neznámeho sa stala nepotrebnou: keď prišli do Emauz, s novým ponímaním toho, čo predtým zažili, a – ako spoznajú neskôr – s novým srdcom (por. Lk 24,32), ich zatiaľ neznámy sprievodca sa tvári, že musí ísť ďalej. Emauzy neboli jeho cieľom (Lk 24,28).

Pri lámaní chleba

Bola by to bývala zbytočná urážka, ak by bol Ježiš odmietol pohostinnosť, ktorú mu tak úprimne ponúkali. Okrem toho tí dvaja z Emauz vedia zdôvodniť svoje pozvanie presvedčivým dôvodom: deň sa schýlil (Lk 24,29). Ježiš, ešte stále neznámy, prerušuje svoju cestu, aby mohol zostať so svojimi učeníkmi: ešte ich nemôže nechať samých, pretože ešte stále nevedia, že je živý; už vedia čítať to, čo sa stalo Ježišovi v Jeruzaleme, ako splnenie Božieho osobného plánu, ale ešte nedokážu vidieť, že sú zapojení do tohto plánu, ani nezistili, že ten sprievodca je ich Pán.

Pocestný sa stáva hosťom (Lk 24,30a); spoločníkom na ceste, spolustolujúcim (Lk 24,30b). Spoločný život, začatý ako reálny záujem, živený dialógom, ktorý pokračuje vysvetľovaním a prehlbuje sa počúvaním, ústi do dôverného vzťahu (nie je očividná metodológia duchovného sprievodcu?). A pri stole sa pozvaný premieňa na Pána, hosť na hostiteľa, posledný na prvého: požehnaný a lámaný chlieb je ‘gestom’, ktoré im chýbalo, aby ho uvideli, gestom, ktoré ich urobí schopnými vidieť. Iniciatíva neznámeho, ktorá opakuje známy úkon Ježiša, keď jedol so svojimi učeníkmi, otvorí im oči i srdce: nikto iný, len ich Pán mohol lámať požehnaný chlieb (Lk 24,31).

Eucharistia je privilegovaným miestom, kde možno spoznať Zmŕtvychvstalého: aby sme vedeli, že je živý a teraz blízky, nie je potrebné väčšie poznanie ako to, že sme s ním pri jednom stole a prijímame jeho chlieb. Učeníci, ktorí na svojej ceste stretli niekoho, kto vôbec nevedel, čo sa stalo a pozvali toho neznámeho do svojho domu, natrafili na svojho Pána bez toho, že by to vedeli, podelili sa s ním o jedlo, čo mali a prijali od neho požehnaný chlieb. Počas cesty do Emauz sa im veľmi rozrástli znalosti o Ježišovi z Nazareta; chýbalo im objavenie Božej prítomnosti v tom, čo sa udialo v Jeruzaleme; ale nebolo to dostatočné na to, aby si všimli, že sú v spoločnosti svojho Pána. Ak by mu neboli dali príležitosť, aby sa stal hostiteľom v ich dome, Zmŕtvychvstalý by bol zostal v anonymite: hoci Ježiš už bol živý, bez spoločnej eucharistie by nebol pre nich vzkriesený ako Pán a Kristus!

Poznanie, že žije, robí jeho prítomnosť nie nevyhnutnou. Skúsenosť so Zmŕtvychvstalým nie je oblažujúcim stretnutím, nie je príjemným videním, ale je skôr presvedčením, ktoré treba ohlasovať, svedectvom, ktoré je treba neustále rozdávať. Ježiš Kristus, keď ho spoznáme, sa stáva neviditeľným (Lk 24,31): vedieť, že je živý, je rozhodujúcejšie ako to, že je na dosah ruky; tušenie jeho prítomnosti spôsobuje, že utrpenie kvôli jeho neprítomnosti sa stáva zbytočným. A kto raz bol s ním, hoci nedospel k tomu, že by ho bol spoznal – podobne ako tí dvaja na ceste do Emauz –, pocíti radosť, ktorú zakúsil v jeho prítomnosti, a pochopí Boží plán, ku ktorému dospel v Jeho blízkosti (Lk 24,32). Kto sa aspoň raz stretol so Zmŕtvychvstalým, nech by sa bol cítil akokoľvek ubolený a skľúčený, nikdy nezabudne na svoj dobrý údel: kráčať s Ježišom zohrieva srdce jeho spoločníkov a  ich mysle napĺňa chápaním Božích ciest.

Návrat do Jeruzalema

Už bez Ježiša, ale s vedomím, že je živý, nedokážu zostať v dome, hoci noc už pokročila. Rozprávača, ktorý sa zdržal vyrozprávaním cesty do Emauz, nezaujímajú detaily návratu do Jeruzalema. Záleží mu na tom, aby zaznačil, že nemohli mlčať o tom, čo vedeli, ani zostať v tú noc v dome, keď ho konečne našli.

Aj v nich čosi vstalo z mŕtvych: opäť sa dávajú na cestu do mesta, ktoré bolo hrobom ich viery a vracajú sa do spoločenstva svedkov (Lk 24,33). Jedenásti a tí, čo s nimi zostali, musia vedieť, čo sa im cestou a v ich dome stalo (Lk 24,35). Ale kto sa vracia do spoločenstva, nevracia sa len preto, aby svedčil o tom, čo osobne zažil, ale na prvom mieste preto, aby prijal apoštolské svedectvo: len čo sa im otvoria dvere, skôr ako otvoria ústa, je im ohlásená spoločná viera: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi“ (Lk 24,34).

2.Cesta do Emauz: saleziánske čítanie

Príbeh z Emauz, vytvorený preto, aby uľahčil stretnutie s Ježišom Kristom, formou rozprávania ukazuje cieľ, ktorý má kresťan dosiahnuť a ponúka presnú metódu, ako ho dosiahnuť. Táto príhoda, ktorá je reportážou minulej udalosti, je najmä paradigmou vydarenej cesty viery, ktorej úseky a obsah opisuje. V tom spočíva jej neodškriepiteľná hodnota.

Koľkí dnes túžia po tom, aby prešli od skľúčenosti ku kresťanskému svedectvu, tí, čo hľadajú dôvody pre návrat ku spoločnému životu s obnoveným nadšením a čímsi novým, o čom majú hovoriť, tí, čo vedia o Ježišovi všetko bez toho, aby niekedy vedeli, že im je blízko, tí, čo ho neprestávajú považovať za mŕtveho, pretože ho nedokážu vnímať živého, všetci tí, ktorých trápi jeho neprítomnosť bez toho, že by ho spoznali tam, kde sa opakuje jeho ‘eucharistické’ gesto, môžu nájsť v Lukášovom rozprávaní presnú „cestovnú mapu“ evanjelizácie: opätovné putovanie do Emauz môže viesť k tomu, že Ježišovi Kristovi dovolíme, aby nás evanjelizoval a premenil na svojich svedkov.

2.1Život spoločenstva ako cieľ a kritérium

Evanjeliová tradícia neponúka nejaké rozprávanie o zmŕtvychvstaní, v ktorom by videnie živého Ježiša bolo ústrednou scénou alebo jeho logickým vyvrcholením. Táto skutočnosť je významná. Naproti tomu, čo by sa mohlo očakávať, zmŕtvychvstalý Ježiš sa nedal svojim učeníkom vidieť preto, aby s nimi zostal žiť: kto dospeje k presvedčeniu, že jeho Pán žije, musí ísť k bratom, aby im ohlasoval jeho zmŕtvychvstanie (Mk 16,6-7; Mt 28,9-10.16-20; Lk 24,36-52; Jn 20,19-23).

To, čo vzniklo z jeho nového života, nebolo pokračovaním spoločného života s majstrom, prerušeným jeho smrťou na kríži. Skôr sa zrodil nový spôsob spoločného života tých, čo mali tú istú skúsenosť: Neprítomnosť zmŕtvychvstalého Ježiša, ktorý sa dával vidieť určitý čas (por. Sk 1,3: len štyridsať dní!), slabne objavením sa spoločenstva jeho svedkov. Vidieť Ježiša a vedieť, že je živý, predpokladá zrodenie kresťanského spoločenstva, autentické zmŕtvychvstanie spoločenstva učeníkov Nazaretského: zmŕtvychvstalý Ježiš sa musí vrátiť k Otcovi a preto kto sa s ním stretol, musí sa stretať s bratmi (por. Jn 20,17).

V príbehu z Emauz je dobre zdramatizované to, že spoločný život je výsledkom veľkonočnej skúsenosti. Príhoda sa začína rozprávaním o odlúčení sa dvoch spomedzi Ježišových učeníkov z Jeruzalema a od apoštolského spoločenstva; a celý príbeh je rozprávaním ich postupného vzďaľovania: učeníci sa vzďaľujú z mesta a od svojich spoluučeníkov, smutní a skľúčení z toho, čo sa tam stalo; hoci už počuli o tom, že Ježiš žije, nemôžu tomu uveriť. Keď na konci svojej cesty vidia, ako opakuje svoje najcharakteristickejšie gesto, vtedy opäť získali nadšenie..., a spoločenstvo. Bezodkladne sa vrátia, aby sa podelili o svoju vieru s tými, ktorí veria v tie isté veci ako oni. Zmŕtvychvstalý nebude potrebovať zostať medzi nimi, ale oni nebudú môcť zostať v dome sami: ak Kristus žije, nemožno naďalej žiť mimo kresťanského spoločenstva.

Vedomie, že kresťanské spoločenstvo, spoločný život v spoločnej viere, je dôsledkom cesty do Emauz a cieľom stretnutia s Kristom, privádza k prehodnoteniu života spoločenstva a spochybňuje náš obvyklý spôsob jeho prežívania: ak by sme si všimli, že naše spoločenstvá, aby boli uskutočnením kresťanského spoločenstva, sa zrodili z Ježišovho zmŕtvychvstania, neboli by sme pozornejší na to, aby sme podporovali všetko, čo nás spája a neštítili by sme sa viac všetkého, čo nás rozdeľuje? Ako môžeme tvrdiť, že svedčíme o zmŕtvychvstalom Kristovi, a žijeme pritom neusporiadaným, chradnúcim a nedoceneným spoločným životom?. Bolo by to ako nechať umierajúcim úlohu ohlasovať, že nový život je možný a už existuje! A to môže byť dojem, ktorý dávame naším mladým, ak nevidia našu radosť z nášho spoločného života. Venovať pozornosť našim komunitám by znamenalo nič viac a nič menej ako s presvedčením svedčiť mladým, že Kristus žije: vari máme lepší dôvod na spoločné prežívanie saleziánskeho poslania?

Nemali by sme zabúdať, že učeníci, ktorí nemohli zniesť Jeruzalem a spoločný život a išli do svojich domovov, sa vydali do Emauz v ten istý deň, ako Ježiš započal nový život: vzďaľovali sa od spoločného života..., a od evanjelia, ktoré už bolo ohlásené. Ďaleko od spoločenstva je ohlasovanie evanjelia vždy neuveriteľným hrmotom, bľabotaním vydesených žien (Lk 24,22-23). Ak by Zmŕtvychvstalý nebol s nimi utvoril spoločenstvo počas cesty a v dome, ak by sa Kristus nebol zjavil v Emauzoch svojim svedkom z Jeruzalema, tí dvaja učeníci by neboli dospeli k poznaniu jeho zmŕtvychvstania, ani by neboli opäť začali s nadšením kázať. Nezáleží na tom, že ten, kto sa vracia k spoločnému životu, ho niekedy opustil; rozhodujúce je, aby sa k nemu vrátil čím skôr, len čo sa stretol so svojim Pánom. Pretože iba ten, kto sa vracia do svojho spoločenstva, bude vedieť, že bol Pánovi blízko a z toho dôvodu bude cítiť radosť (Lk 24,35.32).

Ak je „svedectvo“ jediným jazykom schopným presvedčiť mladých o tom, že „Boh existuje a že jeho láska môže naplniť celý život“ (Stan. 62), evanjelizácia musí mať ako strategickú úlohu starostlivosť o „jednotu spoločenstva, evanjeliové znamenie, ktoré Ježiš požaduje od svojich učeníkov“⁴. „Život spoločenstva s Bohom a s bratmi je cieľom ohlasovania evanjelia. Preto pre evanjelizáciu je dôležité svedectvo života spoločenstva, pretože je to skúsenosť, ktorá predchádza – ako semeno – skutočnosť, ktorá je predmetom nádeje“⁵.

Treba sa teda obávať evanjelizácie – nech by jej metódy boli akékoľvek a bez pochybovania o jej najlepších úmysloch –, ktorá nevychádza zo spoločného života, ktorý s radosťou vedú evanjelizátori, alebo ktorá nepredkladá evanjelizovaným život v spoločenstve ako cieľ stretnutia s Kristom. Mali by sme sa zamyslieť nad skutočnosťou, že zmŕtvychvstalý Ježiš zostal so svojimi učeníkmi dovtedy, kým nespôsobil, že sa stratila skľúčenosť a tvrdosť z ich sŕdc; keď už ho spoznali, zmizol z ich prítomnosti. Z neprítomnosti Zmŕtvychvstalého sa učeníci spamätali tým, že obnovili spoločný život a svedectvo. Nejde tu o číru náhodnosť, lež o presnú zákonitosť kresťanskej existencie: kto vie, že Ježiš žije, svoju skúsenosť s ním prežíva v spoločenstve: „stretnutie s Ježišom Kristom vo viere má svoje privilegované miesto v Cirkvi“⁶.

Takže, aj keď uznávame, že „príslušnosť mladých k Cirkvi nedosahuje bezprostredne zrelosť“⁷, keby nežili v nej, „chýbal by neodmysliteľný rámec k životu veriacich“: „konečným cieľom tejto cesty je pomáhať mladým, aby žili ako Cirkev a dozrievali tak v zmysle pre príslušnosť ku kresťanskému spoločenstvu“⁸.

2.2Spoločné kráčanie ako metóda

Pravdepodobný dôvod, pre ktorý sa príhoda z Emauz javí taká sympatická a objasňujúca, má svoje korene vo svojej súčasnosti s našou duchovnou situáciou: cítime, že sme dobre zobrazení v tých dvoch sklamaných učeníkoch, ktorí kráčali domov ešte pred západom slnka, a predovšetkým v ich náhlom osobnom obrate môžeme dobre zrekonštruovať etapy cesty viery, ktorú práve odkrývame.

Učeník, ktorý sa vydal na cestu do Emauz, sa vráti do spoločenstva a k apoštolskému svedectvu, len keď prejde tie etapy cesty a podrobí sa pedagogike Zmŕtvychvstalého.

Východiskový bod: byť sklamaný z Ježiša

Východiskovým bodom tejto cesty do Emauz bola viac osobná frustrácia než Jeruzalem a to, čo sa tam stalo; smútok učeníkov vychádzal z beznádeje, ktorú v nich spôsobil koniec ich osobného dobrodružstva s Ježišom z Nazareta (por. Lk 24,17-21). Žili spolu s ním a v jeho blízkosti živili najlepšie nádeje: mal priniesť Božie kráľovstvo a oslobodiť svoj ľud; ale bol popravený na kríži a jeho smrť náhle pochovala každú nádej. Je celkom pochopiteľné, že sa cítili byť porazení: ich predošlé nadšenie za Ježiša, ktorý bol „prorokom, mocným v čine i v reči“ (Lk 24,19), živilo teraz vedomie jeho pádu. Z očarenia životom v Ježišovej blízkosti sa vracali do normálneho života.

To, že tých dvoch jeho učeníkov dalo do pohybu práve sklamanie z Ježiša, to, že zanechať spoločný život ich pobádala nahromadená únava po rokoch spolužitia a smútok, nám môže poslúžiť ako útecha, ale je to predovšetkým vážne upozornenie. Málo vecí máme my, dnešní apoštoli, spoločné s tými dvomi učeníkmi tak, ako frustráciu a sklamanie z nasledovania Ježiša: aj my niekedy vkladáme do neho naše najlepšie nádeje, a potom musíme konštatovať svoje sklamanie. Tento Ježiš si nezaslúžil takú námahu: mŕtvy si nezaslúži náš život. Ako učeníci z Emauz kráčame, topíme sa vo svojom sklamaní a vraciame sa do domov, ktoré sme kedysi opustili, aby sme ho nasledovali.

Ak nasledovanie Ježiša prežívame bez očarenia, ak nás prestal očarúvať, môžeme sa pustiť na cestu do Emauz. To je naša príležitosť! A ak uvažujeme o tom, že na tejto ceste budeme sprevádzať iných, je to o dôvod naviac, aby sme ešte predtým touto cestou začali kráčať my!: mladí, ktorí sa nezaujímajú o Krista, očakávajú od nás skúsenosť pútnika, ochotného sprevádzať ich, a istotu človeka, ktorý sa už dostal do cieľa. Preto potrebujú, aby sme boli blízko nich, blízki ich problémom a ich skľúčenosti: s nimi prežívame nielen cestu a únavu, ale aj témy rozhovoru a nevôľu z toho, čo sa nám stalo. Aký iný spôsob máme na to, aby sme ukázali nášho Pána ako živého a takého, ktorý má starosti o ich záležitosti a o ich život? Alebo to vari nie je spôsob, akým ho predtým predstavili nám? „Ísť a priblížiť sa k mladým tam, kde sa nachádzajú, prijať ich nezištne a starostlivo v našom prostredí a začať pozorne počúvať ich otázky a túžby, to sú pre nás základné kroky, ktoré predchádzajú akýkoľvek iný krok výchovy vo viere“⁹.

Vedomie o Ježišovi ako posila na cestu

Počas cesty len ten neznámy nič nevedel o tom, čo sa stalo v Jeruzaleme; naopak, emauzskí učeníci mali vážne dôvody na to, aby boli smutní a vrátili sa domov (por. Lk 24,17-24). Avšak žiadne ich vedomosti o Ježišovi im nedali vedomie, že sú s ním: ich početné vedomosti im zabránili spoznať ho; obraz, ktorý si o ňom vytvárali, spomienka na jeho život a na jeho dielo, ktorú si uchovávali, im nepomohli rozoznať jeho totožnosť; pretože ho videli v miere svojich nádejí a pretože si ho predstavovali podľa svojich predstáv (por. Lk 24,21), neobjavili ho takého, akým v skutočnosti bol: ich poznatok o mŕtvom Ježišovi ich robil neschopnými spoznať ho živého. Ten neznámy sa musel poriadne snažiť, aby im pomohol vidieť to, čo sa stalo, v Božom svetle, podľa Písiem: keď kontemplovali Boha v Ježišovom príbehu, zistili, že tá Božia iniciatíva vysvetľuje všetko, čo sa stalo. Kde triumfovala Božia vôľa, nič nebolo náhodou alebo zhodou okolností: smrť ich majstra bola súčasťou Božieho plánu spásy.

Dnes neprestávame mať – podobne ako emauzskí učeníci – veľké množstvo vedomostí o Kristovi a neuvedomujeme si, že on nás sprevádza; zdá sa, ako keby naše „teologické“ vedomosti pochovávali našu kresťanskú nádej; načo nám je veľká veda, ak nás lepšie nepresvedčí, že Kristus si zaslúži náš život a našu námahu, pretože po tom, ako namiesto nás trpel, dnes žije? Málokedy sme študovali viac a s lepšími prostriedkami obsah evanjelizácie a je málo tých spomedzi nás, ktorí s nadšením ohlasujú evanjelium. Určite nám – ako emauzským učeníkom – chýba kontemplovanie Ježiša Božími očami, videnie Ježiša podľa plánu, ktorý mal Otec so svojím Synom. Keď si ho neprestávame predstavovať tak, ako sa nám to lepšie hodí, vylučujeme sa z Božieho plánu, ktorý by nás v Ježišovi Kristovi úplne znemožnil.

Preto by sme mali prestať robiť si o Ježišovi ilúzie. Ak by emauzskí učeníci boli prijali Ježišovu cestu, keď s ním kráčali do Jeruzalema, ak by neboli neprestajne živili falošné nádeje, jeho smrť na kríži by ich nebola sklamala a boli by očakávali jeho zmŕtvychvstanie (Lk 9,44-46; 18,31-34); nezniesli to, čo sa stalo, pretože to nevedeli čítať v Božom svetle, podľa jeho Slova. Ilúzie, ktoré si robíme a očakávania, ktoré živíme – aj pri nasledovaní Ježiša –, nemajú budúcnosť; len vtedy, ak to, čo sa deje – a nech je to akákoľvek vec –, je podľa Boha, môže to podopierať našu nádej.

Aby naše vedomosti o Kristovi boli Božím evanjeliom, aby náš život nasledovania bol radostnou skúsenosťou jeho prítomnosti, aby všetko, čo sa nám prihodí, bolo stretnutím s Bohom, musíme Božiemu slovu prinavrátiť úlohu sprievodcu našich životov. Kým nebudeme vidieť všetko, čo sa deje, v rámci Božieho plánu, kým nebudeme počuť jeho hlas v slovách, ktoré každodenne počúvame, ani nespojíme jeho ruku s rukami, ktoré na nás siahajú, naše kresťanské vedomosti nám budú brániť spoznať, že patríme Kristovi. Toto je jediné poznanie, ktoré nemôžeme zamlčať: zamlčať ho našim mladým by v nich utvrdilo pocit opustenosti a samoty, v ktorej žijú; ak ich nepresvedčíme, že všetko, čo sa deje, je súčasťou veľkého Božieho plánu, že je ovocím a znamením obrovskej lásky¹⁰, ako budú môcť cítiť, že Boh ich miluje, a prečo by v nás mali vidieť znamenie a nositeľov tejto lásky?

Aby sme to dosiahli, budeme ich musieť sprevádzať v ich hľadaní zmyslu ich životov a v hľadaní Boha¹¹; bude treba – nasledujúc Ježišovu metódu na ceste do Emauz – nanovo ich priblížiť k Písmu a otvoriť srdce na jeho pochopenie. A tu sa objavuje záležitosť jednak medzi nami neprebádaná ako aj naliehavá pre našich mladých, a to, že „nepoznať Písmo znamená nepoznať Krista“¹².

Prijať Ježiša do domu – rozhodujúci okamih

Keď učeníci prišli do Emauz, stále nedospeli k odhaleniu totožnosti ich spoločníka na ceste: zdalo sa, že Emauz nie je preňho cieľom cesty, na ktorú sa vydal. Ježiš, ktorého pozvali, aby sa u nich zastavil, aj keď je neznámy, opakuje svoje typické gesto bez ďalšieho komentára: hosť sa bez meškania premieňa na pána domu. Eucharistický úkon sa prejaví ako svätý a ako znamenie jeho skutočnej prítomnosti; pri rozdelení chleba sa Ježiš dáva spoznať, nastoľuje svoju skutočnosť a odstraňuje každú neistotu vo svojich učeníkoch.

Naozaj sa javí ako významné, že učeníci spoznali svojho Pána ani nie vďaka tomu, o čom sa rozprávali počas cesty, ako pre to, čo pred nimi urobil, keď si prisadol k ich stolu. Maximum, ku ktorému dospelo vysvetľovanie Písiem, bolo naplnenie ich srdca radosťou, keď kráčali spoločne s tým neznámym (por. Lk 24,32). To, čo nedosiahol rozhovor s ním, ani komentovanie Písma, to dosiahlo jeho gesto: aby sme videli Zmŕtvychvstalého, naše oči sa otvárajú vo chvíli, keď sa pred nami opakuje gesto, ktoré preukazuje totožnosť Pána Ježiša (por. Lk 24,30-31). Pri eucharistickom stole je možné spoznať Zmŕtvychvstalého ako živého a blízkeho, a zniesť jeho neprítomnosť bez toho, že by sme považovali za strateného jeho alebo seba.

Tam, kde sa nám láme chlieb a kde sa oň delíme a dobrorečíme Bohu, tam objavíme žijúceho Ježiša a spomenieme si, že naše srdce horelo, keď sme boli spolu s ním. Odtiaľ sa vrátime do spoločenstva, aby sme sa stali prekvapenými svedkami a oduševnenými hlásateľmi jeho zmŕtvychvstania. A počas spiatočnej cesty k bratom znovu objavíme naliehavú potrebu a túžbu, spomenieme si na stretnutie s Kristom, keď ideme na opätovné stretnutie s kresťanmi.

Rozprávanie o tom, čo sa stalo tým dvom učeníkom na ceste do Emauz, je čiastkou nášho duchovného životopisu: dnes nemáme iný prístup k Pánovi Ježišovi ako ten, čo nám ponúka spoločenstvo, ktoré sa stretáva v jeho mene, aby lámalo chlieb a delilo ho všetkým. Jedine jeho eucharistická pamiatka nám môže objasniť Písmo, zapáliť srdce a otvoriť nám dokorán oči, aby sme ho objavili.

Bolo by potrebné pouvažovať, či naše úniky od komunitného života, strata nadšenia v apoštoláte, nahromadenie vedomostí o Kristovi, ktoré nám nepomáhajú poznať ho, naša neschopnosť objaviť v tom, čo sa nám deje, nádherný Boží plán a videnie, že sme doň zahrnutí, mnohé naše rozhovory o Ježišovi, ktoré nám nedokážu rozpáliť srdce, nevyplývajú v podstate z toho, že stále považujeme za mŕtveho toho, ktorý vstal z mŕtvych. Ako tí učeníci na ceste do Emauz. Ak by to bolo tak, zostáva nám nádej, že Ježiš chce byť naším hosťom a spoločníkom pri stole: rozdeľujme si medzi sebou požehnaný chlieb, opakujme každý deň gesto, ktoré Krista vymaňuje z neznáma – a on nás tak uchváti, tak nás očarí, že ho nebudeme potrebovať ani vidieť ani sa ho dotknúť na to, aby sme vedeli, že je medzi nami: „Budovať kresťanské spoločenstvo však vôbec nie je možné, ak nemá svoje korene a svoj stredobod v slávení najsvätejšej Eucharistie“¹³. Bude teda potrebné urobiť „stretnutie s Kristom v Slove a v Eucharistii ústredným bodom života našich komunít“, ako od nás požadovala 26. generálna kapitula ¹⁴.

Čo teda povedať o výchove k viere, ktorá by zabúdala alebo zbytočne odkladala sviatostné stretnutie (jestvuje nejaké iné stretnutie so zaručenou účinnosťou?) Krista s mladými? Kam smeruje pastorácia mladých, ktorá si nestanoví za možný cieľ a za neodmysliteľný prostriedok „osobný vzťah s Kristom, ktorý zmieruje a odpúšťa, ktorý sa dáva ako dar a vytvára spoločenstvo, ktorý povoláva a posiela a podnecuje, aby sme boli tvorcami novej spoločnosti“¹⁵? Kto sme my, aby sme mladých obrali o túto „radostnú oslavu života“, o túto „významnú chvíľu náboženského rastu“, o tento „druhý pilier výchovnej stavby“ v saleziánskom systéme¹⁶, ktorým je eucharistické slávenie, „prameň a vrchol všetkého hlásania evanjelia“¹⁷? Je to náhoda, že 26. generálna kapitula žiada saleziánsku komunitu, aby mladým predkladala „často a s výchovnou citlivosťou“ „presvedčený a pravidelný sviatostný život“?¹⁸

Stagnácia, ktorou je v našom prostredí poznačená častá účasť na eucharistii, nie je iba dôsledkom straty historickej pamäti, pamäti na naše saleziánske začiatky a ovocím slabej pastoračnej predstavivosti¹⁹, ale – a to by bolo ešte závažnejšie – dôkazom oslabenej kresťanskej identity: eucharistia je „prameňom a vrcholom celého kresťanského života“”²⁰. To, že nikto nie je dostatočne pripravený, aby slávil stretnutie s Kristom, nie je prekážkou, pretože Kristus sa chce stretnúť s nami: alebo snáď tí z Emauz boli pripravení na to, aby objavili svojho Pána v neznámom spoločníkovi na ceste? Ba ešte viac – ak by si emauzskí učeníci boli zachovali vieru a svoje prvotné nadšenie, bol by sa im Kristus dal stretnúť?

Znovu získať spoločenstvo a svedectvo – ako záruku

Kto žil spolu so Zmŕtvychvstalým, nemôže žiť bez jeho svedkov. Eucharistické spoločenstvo sa logicky predlžuje do apoštolského spoločenstva. Emauzskí sa nemohli zastaviť tam, kam išli, ich skutočný domov bol tam, kde zostali bratia. Pán, len čo ho spoznali, premenil ich srdce a ich spôsob konania: vrátili sa do Jeruzalema a k svedectvu. Ježiš by bol pre nich zostal mŕtvym, keby neboli opäť získali život v spoločenstve a ohlasovanie evanjelia.

Ak nás stretnutie s Kristom navracia do života v spoločenstve, ak sa naše pochybnosti prekonávajú tak, že presviedčame druhých o skutočnosti zmŕtvychvstania, bude potrebné posilniť náš pocit príslušnosti ku kresťanskému spoločenstvu a budeme musieť prekonať svoju malomyseľnosť, posilňovať bratov, ktorí nemajú povedomie, že sú členmi spoločenstva, do ktorého služby sme boli povolaní. Inak nemáme skúsenosť, že Kristus žije. Len by sme ďalej namáhavo hľadali – ako v prvý deň – Živého medzi mŕtvymi (por. Lk 24,5).

3.Záver

Jedenásteho októbra 2008 mal hlavný predstavený príhovor ku XII. riadnemu generálnemu zhromaždeniu synody, ktorá sa konala na tému „Božie slovo v živote a poslaní Cirkvi“ (Rím, 5.-26. októbra 2008). Don Chávez si osvojil potrebu uľahčiť veriacim prístup k Písmu,²¹ „dnes nevyhnutnému prostriedku poslania“,²² a ponúkol krátku úvahu o tom, „ako priblížiť Božie slovo mladým“, pričom sa odvolal na rozprávanie o Emauz, „vzorový príklad stretnutia veriaceho človeka so samotným vteleným Slovom (por. Lk 24,13-15)“²³.

Don Chávez ‘po saleziánsky’ odpovedal na otázku, „ako prechádzať od života k textu a od textu do života“, teda „ako čítať Bibliu prostredníctvom života a život prostredníctvom Biblie“.²⁴ A na záver svojho príhovoru ponúkol štyri podnety, ktoré sú veľmi dôležité, a tak ich citujem a krátko komentujem.

1. „Na ceste do Emauz sa Ježiš priblížil k dvom učeníkom, keď sa rozprávali a nadviazal s nimi rozhovor. Priblíženie sa k Božiemu slovu je cestou, ako sa stretnúť s Ježišom Kristom; nikdy sa nesmie zredukovať na čítanie a pochopenie biblického textu. Čítanie Božieho slova, ktoré so sebou neprináša stretnutie so Slovom života, je neúčinné.“

Dvadsiata tretia generálna kapitula uvažovala o evanjelizácii mladých a žiadala „ísť a približovať sa k mladým tam, kde sú, prijímať ich nezištne a ochotne v našom prostredí a pozorne počúvať ich otázky a ich túžby, … sú pre nás základné rozhodnutia, ktoré predchádzajú akýkoľvek iný krok výchovy vo viere“²⁵. Môžeme povedať, že toto sú prvé základné postoje, ktoré predchádzajú a vedú dnešnú našu evanjelizačnú činnosť? „K mladým pristupujeme ako ich priatelia a sprevádzame ich ako otcovia a učitelia, žiariaci radosťou a nádejou“²⁶.

2. „Na ceste do Emauz sa Ježiš priblížil k učeníkom a sprevádzal ich po celý čas. Aby Ježiš mohol otvoriť ich mysle a srdcia, kráčal s nimi napriek tomu, že ich táto cesta stále viac vzďaľovala od spoločenstva, a zaujímal sa o ich problémy, nehľadiac na to, že boli v rozpore s Božím plánom. Evanjelizátor má – ako Ježiš – kráčať tou istou cestou a mať účasť na živote s tými, ktorých evanjelizuje.“

„Vrátiť sa k donovi Boscovi znamená „byť na dvore“, teda byť s mladými, aby sme v nich objavili prítomnosť Boha a pozvali ich otvoriť sa jeho tajomstvu lásky. Don Bosco sa k dnešným mladým vracia prostredníctvom svedectva a činnosti komunity, ktorá žije jeho duchom a je animovaná rovnakým apoštolským zanietením. Každému saleziánovi odporúča, aby sa s radosťou stretal s mladými v každodennom živote, usiloval sa načúvať ich požiadavkám, spoznával ich svet, podporoval ich protagonizmus, prebúdzal v nich zmysel pre Boha a predkladal im cestu svätosti podľa saleziánskej spirituality“²⁷. Sme presvedčení, že aby sme mohli evanjelizovať, je potrebné stať sa spoločníkom a prežívať s mladými život a kráčať s nimi tou istou cestou? Ako zorganizovať náš osobný život i život spoločenstva, aby sme sa obrátili a vrátili k spolunažívaniu?

3. „Na ceste do Emauz sa Ježiš priblížil k svojim učeníkom, počúval ich obavy a objasnil, čo sa stalo, pričom to vysvetlil vo svetle Písiem, ktoré o ňom hovorili. Objaviť Boží plán vo svojom živote je cieľom, s ktorým má veriaci človek čítať Sväté písmo; Boh nám zjavuje svoj plán, keď nachádzame zmysel toho, čo sa (s nami) deje, vo svetle toho, že sa to udialo Ježišovi Kristovi.“

Deň saleziána „má byť preniknutý počúvaním Božieho slova a rozjímaním nad ním, ale aj pomocou mladým a veriacim laikom, aby ho uplatňovali vo svojom každodennom živote a usilovali sa pretlmočiť do živého svedectva to, čo im Božie slovo naznačuje“ (Benedikt XVI.)²⁸. Nebude väčšia dôvernosť s Božím slovom, ktorá sa rodí z každodenného počúvania a z neustáleho poslúchania, tým, čo nás urobí schopnými čítať a pomáhať pochopiť našim mladým ich život vo svetle Božieho plánu? Máme ako saleziáni lepší dôvod venovať sa osobnému i komunitnému počúvaniu Božieho slova?

4. „Spoznať Krista bolo možné iba pri eucharistickom stretnutí. Také čítanie Slova, ktoré nie je úvodným slovom alebo etapou predchádzajúcou eucharistické slávenie, nezíska znovu stratenú vieru, ani nepomôže k návratu do spoločenstva, ktoré človek predtým opustil.“

„Prameňom celého diela evanjelizácie je osobné stretnutie s Kristom. Táto skúsenosť je pre nás každodennou udalosťou“²⁹. Aké „vhodné iniciatívy“ by sme mohli zaviesť do „projektu života komunity“, aby sme „pomáhali udržať ústredné postavenie Božieho slova a Eucharistie“³⁰? Ponúkame s odhodlanosťou našim mladým „často a s primeranou výchovnou citlivosťou“ slávenie eucharistie „ako prameňa a vrcholu kresťanského života“³¹?

Toto sú teda kľúčové kritériá na rozlišovanie, či naše osobné dobrodružstvá pri nasledovaní Ježiša ako aj výchovu mladých vo viere, ktorým pomáhame napredovať, je možné považovať za novú „cestu do Emauz“. Ach, a nezabudnime, že obligátne sklamanie, ktoré v nás vytvorilo spolužitie s Ježišom a jeho nasledovanie, nie je prekážkou, je skôr nevyhnutným predpokladom, aby sme sa mohli vydať na túto cestu. Tak to bolo v Emauz. Na čo čakáme?

Juan José Bartolomé

18. decembra 2009