Prinášajme mladým evanjelium

Už niekoľko rokov vo mne dozrieva myšlienka predložiť celej saleziánskej rodine nejakú jednoduchú a systematickú úvahu o tom, čo tvorí stredobod našej viery, a zdôrazniť niektorý prvok našej saleziánskej tradície, počnúc našim svätým otcom donom Boscom a – ako som uviedol v hesle na rok 2010 – na sté výročie smrti blahoslaveného Michala Ruu: „Pane, chceme vidieť Ježiša.“ Prinášajme evanjelium mladým podľa príkladu dona Ruu ako opravdiví učeníci a zanietení apoštoli.

Po prednáškach dona Giannantonia Bonata o skrytej alebo výslovnej túžbe mladých vidieť Ježiša a dona Juana José Bartolomého o Emauzských učeníkoch som bol vyzvaný hovoriť priamo na tému „Prinášajme mladým evanjelium“. Pripomínam, že tak robím v článkoch v Bollettino Salesiano počas tohto roka a že tak urobím v posolstve mladým zo Saleziánskeho mládežníckeho hnutia 31. januára tohto roka. Tu vám z toho ponúknem niekoľko prvkov.

1.Východisko

1. Medzi desakralizáciou spoločnosti a túžbami po religiozite

Vychádzame z konštatovania: Dnes sa už ľudia nestávajú kresťanmi prostredníctvom rôznych spôsobov náboženskej socializácie, ktoré boli platné po mnohé stáročia; zavrhli sa kanály medzigeneračného odovzdávania a viera sa stala subjektívnym rozhodnutím, ovocím osobného objavu a rozhodnutia. Tento problém, aj keď je výrazne európsky alebo lepšie povedané západný, nie je výlučný. Táto situácia sekularizácie, ľahostajnosti a nedôvery je prítomná najmä v západnom svete, ale žiaľ, veľmi rýchlo sa šíri aj na iné kontinenty a kontexty prostredníctvom globalizovanej kultúry, vyznačujúcej sa materialistickým a individualistickým pohľadom na život.

Prieskumy o mladých jasne ukazujú, že medzi nimi nejestvuje skutočná kríza náboženstva a hľadania zmyslu; naopak, jestvuje značná skupina mladých, ktorí pociťujú potrebu zahĺbiť sa do rozmeru spirituality, aby našli osobnú vyrovnanosť a harmóniu v tomto búrlivom, rozdrobenom a rýchlo sa rozvíjajúcom svete. V tom je ich túžba vidieť Ježiša.

Zaiste, náboženský rozmer má tendenciu byť vyhnaný do súkromia a byť pohltený logikou uspokojenia individuálnych potrieb. Ide o náboženskosť na individuálne použitie, na osobnú potechu, o náboženstvo útechy a nie zodpovednosti, ktoré zahŕňa emotívny a psychologický prvok a koná ako určitý druh duchovného šteklenia, pretože vsádza do hry city, vášne, emocionálne nasadenie, ale obchádza hodnoty, ktoré slúžia na jeho udržanie v čase – ako vernosť, stálosť, dôslednosť rozhodnutí, prijatie zodpovednosti, životné projekty.

Je to náboženskosť nie inštitucionálna, lež súkromná, s prítomnosťou rôznych druhov viery, občas formálne nezlúčiteľných (na spôsob New Age). Mladí takto prechádzajú neustálou duchovnou migráciou od jednej skúsenosti k druhej, s opakovaným pokušením ukájať sa novými emóciami, viac alebo menej mystickými, ktoré ich individuálne uspokojujú, ale nikdy neutíšia smäd, pretože každé rozhodnutie veľmi rýchlo zanechajú vo chvíli, keď prichádza ťažkosť, ktorú treba podstúpiť, spoločenstvo, s ktorým je treba sa stretnúť alebo s ktorým sa treba konfrontovať.

Okrem toho je to religiozita oddelená od etiky: ak v predchádzajúcich dobách bola náboženská viera spojená s etikou a s úsilím o premenu sveta, dnes je spojená s estetikou a s duchom spolunažívania a spoločenstva. V tomto zmysle sa náboženská identita mladých (identita, ktorá ešte v mnohých uchováva vzťah s katolíckou vierou) stáva identitou-útočiskom bez skutočnej vnútornej, duchovnej a etickej hĺbky.

Vo všetkých prieskumoch sa na budovanie osobnej náboženskej identity mladých zdôrazňuje účinnosť ich účasti v združeniach, ktoré podporujú ich formáciu a prijímanie viery, osobnú náboženskú cestu a tiež sviatostný život.

Ostáva faktom to, že jestvuje široká vrstva mladých, ktorí prejavujú významnú disponovanosť pre náboženský dialóg, ktorý sa však musí rozvíjať smerom k zrelším formám identifikácie a príslušnosti. Preto je naliehavé obnoviť náboženskú ponuku cirkví: prekonať nástrojovú podobu racionality a rozvíjať estetický a mystický rozmer viery, prelomiť odcudzujúcu byrokratizáciu, podporovať rozmer spoločenstva a osobného stretnutia, čeliť nedostatku srdca a skúsenosti väčším rozvíjaním jazyka symbolov a citov, a s väčšou mierou spoločne prežívaných životných skúseností. V tom je výzva hovoriť dnešným mladým o Bohu.

1.2Mladí a viera

Mladý človek je vždy otvorený pre vieru, pretože je otvorený pre budúcnosť, pre hľadanie vlastnej identity, pre život a pre hodnoty. Ale neraz je táto otvorenosť zastretá prebytkom vecí a okamžitého a povrchného uspokojovania potrieb. Mnohým mladým sa podobne ako „Samaritánke“ z rozprávania Jánovho evanjelia stáva, že potrebujú, aby niekto v mene Ježiša prebudil v nich hlbokú túžbu po spáse a po šťastí, ktorá je ukrytá pod bezprostredným očakávaním pôžitku.

Otázky na zmysel, ak sú úprimné, sú vždy okienkami smerujúcimi k transcendencii, najmä keď sú úprimne prijaté a trpezlivo rozvíjané do väčšej a väčšej hĺbky.

Úsilím evanjelizátora a vychovávateľa je otvárať tieto cesty k vnútornému životu, pomáhať mladým získavať významné skúsenosti, ktoré zapĺňajú srdce: skúsenosti stíšenia, kontemplovania prírody, hlbokej komunikácie, nezištného prijatia druhých, veľkodušnej služby, atď. To všetko sú cesty, ktoré ak sa používajú rozumne, rozvíjajú otvorenosť pre transcendentno a prebúdzajú smäd po Bohu, aj keď ho ešte nepoznajú. Dnes je tento prvý krok cesty viery veľmi dôležitý a v niektorých prípadoch neodmysliteľný.

Spomedzi ťažkostí, ktoré majú mladí, aby mohli prežívať vieru a rozhodnúť sa žiť kresťansky, sa dajú vyznačiť:

- životný štýl, ktorý uspáva alebo oslepuje hlbokú túžbu po zmysle, po pravde, po Bohu: náhlenie sa, hluk, mnohoraké povrchné vzťahy, šialené vyhľadávanie nových a stále silnejších skúseností, ktoré by zodpovedali bezprostredným potrebám, slabá schopnosť zahĺbenia sa do vnútra, atď.

- ale aj zo strany Cirkvi a kresťanských spoločenstiev spôsob vyjadrovania a prežívania viery príliš vzdialený od spôsobu, s akým mladí vidia a prežívajú realitu: určitý kultúrny zlom, ktorý spôsobuje, že vieru, ktorú prežíva, slávi a ohlasuje Cirkev, vnímajú ako skutočnosť cudziu ich mentálnemu a citovému svetu.

2. Ježiš – Božie evanjelium, dobrá a krásna správa pre ľudstvo

Vzhľadom na to, že mladí dnes žijú v situácii, v ktorej nenachádzajú vieru ako nepopierateľné dedičstvo, ako prevzaté vlastníctvo, ten, kto sa chce usilovať vychovávať ich k viere, musí pristupovať k Božiemu slovu a napodobňovať jeho pedagogiku. Osobné konfrontovanie s Božím slovom, ktoré sa vždy vo chvíľach krízy prejavuje ako mimoriadne jasné, a evanjelizačná a výchovná ‘vášnivá láska’ sú podľa mojej mienky nevyhnutnými podmienkami.

Jeho Svätosť Benedikt XVI. nám vo svojej prvej encyklike pripomenul, že „na začiatku toho, že je niekto kresťanom, nestojí etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale skôr stretnutie sa s udalosťou, s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont a tým aj zásadné smerovanie“ (Deus Caritas est, 1).

Kresťanstvo nie je predovšetkým súhrnom právd, ku ktorým sa dospelo vďaka uvažovaniu počas mnohých stáročí, ani súhrnom mravných noriem, ktoré sú jeho členovia povinní uskutočňovať, ale osobným stretnutím s Pánom Ježišom, ktoré – ako vidíme na rôznych stránkach Nového Zákona – radikálne mení život a robí nás skutočnými „kresťanmi“, čiže „tými, ktorí patria Kristovi“.

Táto podstatná charakteristika našej viery sa veľmi jasne objavuje v kľúčovom slove Svätého Písma, na ktoré sme príliš zvyknutí, niekedy bez toho, aby sme uvažovali o jeho význame: v „evanjeliu“. Ide o grécke slovo, ktoré znamená „krásna-dobrá správa“ a ktoré Marek – prvý, kto písomne zachytil ústne svedectvá kresťanského spoločenstva o Ježišovi – použil ako názov: „Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho Syna“ (Mk 1,1).

Kresťania, osvietení Duchom Svätým, už od začiatku chápali, že Ježiš Kristus, Boží Syn, ktorý sa z lásky k nám stal človekom, bol najlepšou správou pre celé ľudstvo.

Pouvažujme v krátkosti o tom, čo sa deje, keď dostaneme naozaj dobrú správu. Táto skúsenosť má tri hlavné charakteristické vlastnosti: je to niečo neočakávané, dostáva sa k nám „zvonku“, zapĺňa srdce nezvyčajnou radosťou.

Keď to prenesieme na kresťanstvo, veľmi dobre chápeme, že nejde o ľudskú radosť, nech je akákoľvek hlboká, ale o úžasnú pravdu, že Boh nás miluje a v Kristovi nás urobil svojimi synmi a dcérami; je to tá najlepšia správa, akú môžeme dostať: nikto by si to nebol predstavil, nikto by to nebol mohol predvídať.

Aj izraelský národ, ktorý predsa už stáročia očakával prisľúbeného Mesiáša, zostal zmätený tvárou v tvár novosti Ježiša a Kráľovstva, ktoré ohlasoval. Aj pre nich, ba pre nich na prvom mieste, išlo o niečo neočakávané, čo ich tak silno prekvapilo, že len tí, čo boli schopní zmeniť svoj spôsob zmýšľania, dokázali s jednoduchosťou a vďačnosťou prijať Ježiša ako Mesiáša, Krista.

Na druhej strane je treba uznať, že nie pre všetkých bola osoba Ježiša a Kráľovstvo, ktoré hlásal, dobrou správou; pre tých, ktorí sa cítili silní na základe svojej pyšnej sebestačnosti, svojej moci a bohatstva (por. Lk 1, 51-53), to bola skôr ‘zlá správa’, ktorá nakoniec priviedla jej ohlasovateľa na smrť na kríži.

Zobrať vážne skutočnosť, že kresťanstvo je pre ľudstvo najlepšou správou, má okrem toho za následok naliehavú starosť oznámiť ju mužom a ženám celého sveta: „Ako budú vzývať toho, v ktorého neuverili? A ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa?“ (Rim 10,14) Zrieknuť sa evanjelizačnej a misijnej úlohy Cirkvi by predstavovalo najväčšiu nevernosť Bohu a najegoistickejší čin voči ľudstvu. To je dôvod, prečo je pre nás evanjelizovanie, prinášanie evanjelia mladým našou najdôležitejšou úlohou.

Predstavme si, že jedna veľmi chudobná rodina dostala lotériový tiket a že na ich šťastie ide práve o víťazné číslo. Ak kvôli svojej chudobe nemajú prístup k tejto informácii, je riziko, že si výhru nevyzdvihnú. Nám, ktorí sme sa o tom dozvedeli, je ľahostajné, či ich poinformujeme alebo nie. No a v Ježišovi celé ľudstvo vyhralo hlavnú cenu lotérie, ale viac ako päť šestín ľudstva o tejto cene nevie! Akí egoisti by sme boli, ak by sme im nepovedali túto správu, ktorá – ako hovorí Benedikt XVI. – „ponúka životu celkom nový horizont“; životu prítomnému a najmä životu večnému.

Kontemplujúc nášho otca dona Bosca môžeme uvažovať o dvoch veciach. Na prvom mieste – v jeho živote a v jeho výchovnom a pastoračnom systéme nenachádzame súbor myšlienok alebo noriem, ale cestu viery, ktorá privádza k živému stretnutiu s osobou Ježiša Krista. S univerzálnym symbolom ľudskosti, na ktorý sú citliví všetci mladí, ich vychovával tak, že kráčal cestou uskutočňovania človeka a kresťanskej svätosti, pričom sa opieral o priateľstvo s Ježišom Kristom, čo predpokladá tento osobný vzťah, prežívaný v maximálnej miere.

Na druhej strane tak živo vnímal situáciu tých, ktorým sa nedostala táto nádherná správa, že od počiatkov svojho diela a v rámci možností vlastných síl (niekedy aj nad svoje sily) podporoval misionársku prácu a zanechal kongregácii a saleziánskej rodine túto starosť ako charakteristickú črtu. Každý rok môžem s veľkou radosťou vyslať – s Božím požehnaním a odovzdaním misionárskeho kríža – mnohých členov saleziánskej rodiny, ktorí sa pripájajú k tisíckam iných, ktorí už sú v misijnej krajine, a nasledovať tak peknú tradíciu, ktorá pretrváva od roku 1875. A predsa neprestáva byť aktuálna veta Pána Ježiša: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo.“ Každý z nás je povolaný – podľa vlastného životného stavu a v miere svojich možností – prinášať bratom a sestrám slovom a predovšetkým svedectvom svojho života veľkú správu, najkrajšiu správu, akú môže ľudstvo dostať: sme synmi a dcérami Boha, ktorý nás miluje.

3.Cesty viery

Čo sa týka procesov „dospievania k viere“, Pavol ich majstrovsky zhŕňa vo vyššie citovanom úryvku z listu Rimanom, keď píše: „Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: "Ježiš je Pán!" a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu... Ale ako budú vzývať toho, v ktorého neuverili? A ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa? A ako budú kázať, ak nie sú poslaní?“ (Rim 10, 9-10.14-15a).

3.1Niekoľko biblických vzorov

Ale aby dospeli k tejto komunikácii a k prijatiu viery v Ježiša, jestvujú rozličné cesty, ktoré závisia – a to by som chcel zdôrazniť – od situácií, v ktorých sa nachádzajú adresáti evanjelia, ktorými sú v našom prípade mladí. Napríklad:

Povolanie prvých Ježišových učeníkov, ktoré je u štvrtého evanjelistu, sa začína oznámením Jána Krstiteľa, ktorý ukazuje svojim učeníkom na Ježiša a oni ho nasledujú, pýtajú sa ho „Kde bývaš?“, zostávajú s ním a sú takí očarení, že opúšťajú svojho učiteľa Jána a začínajú vydávať svedectvo o Ježišovi (por. Jn 1,35-42).

Stretnutie Ježiša s Nikodémom (Jn 3,1-21) alebo so Samaritánkou (Jn 4,5-42) – tiež podľa štvrtého evanjelistu – sú takisto cestami viery, ktoré prostredníctvom dialógu privádzajú od bezprostredných potrieb k postupnému spoznávaniu najhlbších túžob, až po prijatie Ježiša ako toho, v ktorom sa môže uspokojiť ich smäd po zmysle, po šťastí a po živote.

Kázanie apoštolov, ktorí vyzývajú k uznaniu ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša za Pána a teda k odvráteniu od svojich hriechov, vzbudzuje v poslucháčoch prijatie viery a zmenu života až po vytvorenie spoločenstva s jedným srdcom a jednou dušou, ktoré sa stáva skutočnou kultúrnou a spoločenskou alternatívou (por. Sk 2,14-41; 4,23-37).

Obrátenie Pavla sa naopak uskutočňuje priamo prostredníctvom Božieho zásahu, práve vtedy, keď prenasleduje Cirkev, bez programu a bez prípravy, ale ako ovocie Božieho vyvolenia, ktorý s ním počíta ako s apoštolom národov, a to sa stáva jednou z najdôležitejších udalostí dejín kresťanstva (por. Gal 1, 13-24; Flp 3,3-9, Sk 9,1-20).

Ďalšiu modalitu nachádzame v rozprávaní o tom mladíkovi, ktorý pristupuje k Ježišovi a pýta sa ho, čo má robiť, aby dosiahol večný život; keď odpovedal Ježišovi, že bol od detstva verný Pánovmu zákonu, text hovorí, že Ježiš sa naňho pozrel s láskou a vyzval ho, aby išiel ďalej a odpútal sa od toho, čo mohlo byť prekážkou dosiahnutia plnosti („Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“). Ale na rozdiel od učeníkov, ktorí opustili všetko, aby mohli nasledovať Ježiša, tento mladík „pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok“. A Ježiš uzatvára veľmi prísnym úsudkom: „Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky!“ (Mk 10,17-23)

Zvlášť vysvetľujúcou scénou je cesta viery dvoch emauzských učeníkov, sklamaných z neuskutočnenia svojich nádejí – zničených Ježišovou smrťou na kríži –, ktorí nanovo objavujú vieru, keď stretnú pútnika, ktorý s nimi prejde kus cesty, osvieti ich myseľ a zohreje ich srdce vysvetľovaním Písma a dá sa im spoznať pri „lámaní chleba“ (por. Lk 24, 13-35).

V tomto chýrnom úryvku, veľmi peknom z literárneho hľadiska, ale predovšetkým veľmi bohatom z katechetického profilu, máme základné prvky skúsenosti viery: Slovo, ktoré objasňuje a zohrieva, sviatosť, ktorá živí a upevňuje, svedectvo, ktoré nás robí evanjelizátormi, spoločenstvo, ktoré sa rodí zo spoločnej viery. A nachádzame aj exemplárne opísanú cestu dospievania k viere: od opustenia spoločenstva k jeho opätovnému nájdeniu, od straty viery až po spoločné svedectvo, od kráčania osamote ku kráčaniu s ešte neobjaveným Ježišom, od rozprávania všetkého, čo sa stalo, po okamih, keď si nechali vyrozprávať všetko vo svetle Slova, od náhodného stretnutia po pozvanie, aby zostal v dome, od biblického vysvetľovania po eucharistické odhalenie, od stretnutia s Ježišom, objaveným v lámanom chlebe, po opätovné stretnutie s bratmi a znovuobjavenie spoločného života.

3.2Dve modelové cesty osobného prístupu k viere

Jestvujú privilegované cesty, ako sa dostať k viere, mimoriadne významné skúsenosti, ktoré uvádzajú, podnecujú, prehlbujú, pomáhajú osobne zvnútorniť procesy dospievania k viere.

V biblickej tradícii bola vždy prototypom veriaceho človeka osoba Abraháma, ktorý je právom nazývaný „otcom viery“ alebo „otcom veriacich“, predovšetkým preto, lebo ním sa začínajú dejiny spásy, a preto, lebo on stelesňuje pravú ľudskú otvorenosť pre plán Boha, ktorý chce zachrániť človeka, ale chce to urobiť tak, aby mohol počítať so spoluprácou mužov a žien. Od Abraháma sa požaduje, aby skoncoval so svojou minulosťou, aby opustil vlasť, príbuzných a majetok a nechal sa viesť Božím prisľúbením (por. Gn 12,1-9), a keď konečne bude mať syna Izáka, bude od neho žiadať aj to, aby obetoval tohto syna, ktorý bol jeho budúcnosťou (por. Gn 22,1-19). Niekedy sa zdá, že Boh požaduje príliš veľa, ale v podstate nepožaduje od nás nič iné ako to, aby nás oslobodil od všetkého, čo nie je Boh, tak, aby sme mohli viesť život so všetkými jeho zvratmi, radosťami a smútkami, satisfakciami a frustráciami, nádejami a obavami, ako keby sme videli Neviditeľného.

Spoločne s Abrahámom musíme hovoriť aj o Márii ako o vzore veriaceho človeka. Takou sa objavuje od prvej chvíle v Lukášovom evanjeliu, ktoré ju v rozprávaní o zvestovaní ukazuje ako bezpodmienečne otvorenú pre Božiu vôľu, aj keď sa nezhodovala s jej osobným plánom a aj keď všetkému nerozumela (por. Lk 1, 26-38; 2,19.50.51). Podľa svedectva samotného Ježiša veľkosť jeho matky je v tom, že počúvala Božie slovo a s láskou ho zachovávala (por. Lk 11,28). V tom je jej skutočné materstvo! Toto videnie Márie ako vzoru viery a matky veriacich sa objavuje aj v Jánovom evanjeliu, ktoré ju spomína iba dvakrát a aj to iba ako „ženu“ – na začiatku svadby v Káne (Jn 2,1-11), keď svojou vierou v Syna vzbudzovala vieru učeníkov, a napokon pod krížom (Jn 19,25-27), keď bol do jej „školy“ zverený milovaný učeník a jemu bola Ona zverená ako matka. Máriinou veľkosťou je teda jej viera a v tomto sa nám predkladá ako vzor, ktorý treba napodobňovať a ako matka, ktorú treba prijať.

3.3Kristus, počiatok a cieľ viery.

Ale pôvodcom a zavŕšiteľom našej viery – ako po chváloreči na veľkých veriacich dejín výstižne hovorí List Hebrejom – je Ježiš Kristus, ktorý sa ako Syn naučil žiť tak, že nehľadal nič iné ako Otcovu vôľu až po smrť na kríži. A Otec odpovedal na jeho synovskú vernosť tým, že ho vzkriesil z mŕtvych a urobil ho Kristom a Pánom (por. Hebr 12,1-2: Flp 2.6-11).

Myslím, že vo Svätom Písme je privilegovanou cestou, ako dospieť k viere, osobné stretnutie s Bohom, z jednoduchého dôvodu, že – ako hovoril jeden veľký teológ – „jediná vec hodná viery je láska“. A viera je predovšetkým skúsenosť človeka, ktorý sa stretá s Bohom a nachádza odpoveď na svoje veľké otázky. Takou bola osobná skúsenosť veľkých veriacich, mužov a žien, akými boli Abrahám, Mojžiš – ktorý musel pretrpieť veľké zlyhanie vlastných očakávaní a oslobodzovacích iniciatív skôr ako našiel Boha a vrátil sa k svojmu ľudu –, ďalej Samuel, Dávid, Eliáš, Mária, Jozef, Peter, Pavol. Títo všetci sa cítili byť zaplavení nežnou Božou láskou a zaangažovaní do jeho plánu spásy, a zabudnúc na všetko napredovali nie preto, že by všetko pochopili, naopak, bez toho, že by vôbec chápali, ale s vedomím, že sú v Božích rukách a s poslaním, ktoré mali naplniť.

Zaiste, jestvujú iné stretnutia v rozličných okolnostiach, ktoré tiež môžu byť cestami, ako dospieť k viere. Pomyslime napríklad na účasť učeníkov na svadbe v Káne, kde je Máriina viera príčinou ich viery: „Toto urobil Ježiš v Káne Galilejskej ako prvé zo znamení a zjavil svoju slávu. A jeho učeníci uverili v neho“ (Jn 2,11). Alebo pri stretnutí Ježiša so Samaritánkou, ktoré podnieti jej vyznanie viery a obrátenie Samaritánov podľa svedectva tej ženy: „Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich zostal. I zostal tam dva dni. A ešte oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo. A žene povedali: «Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta»“ (por. Jn 4, 40-42). Alebo v dialógu Marty s Ježišom po smrti Lazára, v ktorom Marta dospieva k jednému z najdokonalejších vyznaní viery: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet“ (Jn 11,27). Alebo v prípade stotníka, ktorého mŕtva a Ježišom vzkriesená dcéra privádza stotníka a celý jeho dom k vyznaniu viery (por. Jn 4,1-4). To, čo chcem zdôrazniť, je, že prinášanie evanjelia mladým neznamená nič iné ako privádzať mladých ku Kristovi. Hovoriť evanjelium, hovoriť o Kristovi a dávať Krista.

4.Profil mladého veriaceho človeka, ktorý našiel Krista

Dospievanie k viere je cesta, ktorá kresťana privádza ku skúsenosti s významnými a zvláštnymi črtami, akými sa vyznačuje veriaci človek.

Mňa veľmi očarúva skúsenosť svätého Pavla, aj preto, že je jediný, kto hovorí autobigraficky, vo forme svedectva. Jeho rozprávanie o tom, čo bolo pred stretnutím s Kristom, ktorého tvrdošijne prenasledoval v jeho nasledovníkoch, a čo bolo potom, ukazuje kritériá pravosti každej autentickej kresťanskej skúsenosti (por. Gal 1,13-17). Neraz si navrávame, že sme mali skúsenosť s Bohom, lebo sme sa cítili dojatí, ale potom, za tým psychickým náboženským pocitom, neprišla žiadna zmena života.

Pavol sa v liste Filipanom vyjadruje, že všetko, čo bolo preňho cenné, považuje „za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil (čo by ľudsky mohlo byť prameňom a základom jeho hrdosti) a pokladám za odpadky, aby som získal Krista“ a mal účasť na jeho zmŕtvychvstaní (por. Flp 3,8-10). Pavol si nenechá nikým klásť podmienky a s odvahou, bez kompromisného ustupovania, bráni „pravdu evanjelia“ (Gal 2,5.14). Pavol vyznáva, že preňho „žiť je Kristus“ (Flp 1,21), že bol „s Kristom pribitý na kríž“ a už nežije on, ale žije v ňom Kristus: „Život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2,19-20). Pavol píše, že nechcel inú náuku, „iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného“ (1 Kor 2,2), a že plní také kritériá pravosti, ktorými zjavne a hodnoverne dokazuje svoju lásku k Cirkvi, akými sa nemôže pochváliť žiaden iný apoštol (2 Kor 11,18-30). Napokon počuť Pavla, aký je hrdý, že na vlastnom tele nosí Kristove znaky utrpenia, cez ktoré je svet ukrižovaný pre neho a on pre svet (Gal 6,14-17).

Mladý človek je povolaný byť kresťanom, pričom zostáva mladým v tejto spoločnosti. Aký je profil dnešného veriaceho mladého človeka, stojac pred problémami a výzvami jeho súčasnej existencie, teda jeho osobného a spoločenského života?

• Človek, ktorý prežíva život ako povolanie, ako uskutočnenie projektu, ktorý dáva zmysel a jednotu všetkým rozličným činnostiam a starostiam; človek, ktorý prežíva život ako odpoveď lásky na Božiu lásku, schopný prijať ho ako dar, rozvíjať s vďačnosťou jeho najlepšie stránky a prežívať ho s radosťou.

• Človek nádeje, ktorý vždy vie vidieť pozitívnu stránku, aj keď je malá a nedokonalá, ktorý sa vie tešiť z malých krokov, ktorý dokáže veriť v budúcnosť a angažovať sa za ňu, pretože verí, že sila zmŕtvychvstania je prítomná a koná v každodennom živote ľudí a dejín.

• Človek s vnútorným životom, schopný vytvoriť si priestor ticha, počúvať Boží hlas vo svojom každodennom živote vo svetle Božieho slova, rozvíjať vzťah priateľstva s Ježišom prostredníctvom sviatostí eucharistie a zmierenia a prijímaním najchudobnejších a najmenších a službou pre nich.

• Človek spoločenstva, dialógu, prijatia a spolupráce, schopný vytvárať okolo seba priateľstvo a spoločenstvo.

• Človek, ktorý prežíva každodenné nasadenie v štúdiu, v práci, v zamestnaní, v rodinnom živote s vernosťou, s kompetentnosťou, ako odpoveď lásky Pánovi a službu iným.

• Človek, ktorý vníma veľké túžby a perspektívy ľudstva a Cirkvi a zúčastňuje sa na nich: pokoj, spravodlivosť, ochranu stvorenstva, evanjelizáciu a budovanie kultúry lásky – prostredníctvom angažovania sa v konkrétnych okolnostiach každodenného života a medzi svojimi kamarátmi.

4.1Svätosť ako cieľ opravdivej výchovy k viere

Jednou z foriem chudoby dnešnej doby je zdráhanie a nedôvera voči ideálom; uspokojujeme sa a spoliehame len na projekty podľa našej miery, s malou perspektívou; myslíme len na plavbu v známych plytkých vodách a apriori vylučujeme sny o nových planetárnych dráhach. Mladým predstavujeme ako životné ideály malé méty každodenného života: mať dobrú prácu, peniaze, rodinu, atď. Ale mladí potrebujú ďaleké obzory, schopné prebudiť a usmerniť dynamizmus ich životov. Zvlášť najchudobnejší mladí, ktorí zažívajú a znášajú v každodennom živote mnohé obmedzenia a ťažkosti, aby mohli ľudsky rásť, potrebujú veriť a spoľahnúť sa na možnosť plného života, ktorý by mali na dosah. Musíme pomôcť mladým snívať, stanovovať veľké ideály, schopné inšpirovať a motivovať ich úsilie pri prekonávaní strmín každodenného života a veriť v neslýchané možnosti, aké sa v nich skrývajú.

Slová o svätosti, používané v katechéze, v pastorácii a v kázniach neraz charakterizuje antropologická i teologická vízia, ktorá je veľmi málo integrálna, býva moralizujúca, občas narcistická (úsilie o sebazdokonalenie), individualistická, špiritualistická a dualistická. Ale táto vízia sa nezhoduje s evanjeliovým chápaním svätosti. Svätosť podľa Nového zákona znamená nasledovať a napodobňovať Ježiša s celým srdcom a celým životom, nechať sa viesť Duchom Svätým ako synovia a dcéry, milovať ako nás miluje Boh, žiť podľa milosti nášho krstu. Kresťanská svätosť je dar, skôr ako by bola ovocím nášho úsilia, znamená dovoliť, aby nás Ježiš miloval, zveriť sa mu a nasledovať ho celým životom a celým srdcom. Takže svätosť sa nemeria podľa úsilia o mravnú dokonalosť, ale podľa veľkosti srdca, ktoré miluje a z lásky sa úplne daruje.

Len tak sa dá prekonať chápanie svätosti určenej pre elitu privilegovaných, ktoré takmer zo zásady vylučuje najchudobnejších alebo vzdialených. Domnievam sa, že myslieť si to je veľkým hriechom proti srdcu evanjelia. Sám Ježiš hovoril, že Božie kráľovstvo patrí chudobným a jednoduchým; Pavol nám vo svojom liste Korinťanom opakuje, že Boh si vyvolil, „čo je svetu bláznivé, ... čo je svetu slabé, ... čo je svetu neurodzené …“ (por. 1 Kor. 1, 26n). Ježiš tvrdil, že neprišiel kvôli zdravým, ale kvôli hriešnikom, a že chudobní a hriešnici sú prvými adresátmi Božej lásky … Ako si môžeme myslieť, že svätosť nie je pre nich, že svätosť je iba pre tých, čo už zdolali určité etapy ľudského rozvoja?

Je zrejmé, že veriť tomu nás zaväzuje – ako to robil don Bosco – hľadať výchovnú a pedagogickú cestu, ktorá týchto mladých účinne otvorí pre stretnutie s Ježišom, ktorá ich povzbudí dávať sa s celým srdcom, ktorá ich bude sprevádzať pri rozvíjaní ich kvalít a vnútorných zdrojov: im primeranú cestu kresťanského života, stále smerujúcu k svätosti.

Dnes existujú významné vzory, ktorými sa mladý človek môže cítiť inšpirovaný na svojej ceste viery bez toho, aby sa musel obracať na osobnosti vzdialenej minulosti. Máme veľmi bohaté a rozmanité dedičstvo: počnúc najznámejšími postavami ako Dominik Savio, Laura Vicuña, Zeffirino Namuncurá, ďalej kategóriu mučeníkov ako sú piati mladí Poliaci, a napokon postavy so svätožiarou ako blahoslavená Teresa Bracco, blahoslavený Piergiorgio Frassati a blahoslavený Alberto Marvelli, alebo bez svätožiary, ale rovnako príkladní, ako napríklad Salvo D’Acquisto, Giacomo Maffei, Sean Devereux, Sigmund Ocasion, Fernando Calò, Ninni Di Leo, Xavier Ribas, Paola Adamo, Flores Roderick, Domenico Zamberletti, Bartolomé Blanco, Petras Pérkumas, Willi De Koster, Cruz Atempa, Renato Scalandri…

Zoči-voči toľkým mladým, ktorí vyrástli v saleziánskom prostredí v rôznych častiach sveta a ktorí vo svojom bežnom živote prežívali evanjelium významným a príkladným spôsobom, teda slovo „svätosť“ nemá odstrašiť, ako keby znamenalo nemožný heroizmus, vlastný len niekoľkým.

4.2Srdečnejšia a intenzívnejšia príslušnosť k Cirkvi

Aj keď cítiť sa byť súčasťou Cirkvi sa dnes môže javiť ako obzvlášť úzke alebo problematické mladému človeku, ktorý vidí svet ako svoj horizont, a ktorý prežíva orientáciu zameranú na tolerantnosť, na prijatie náboženského pluralizmu, musíme obnoviť zmysel kresťanského spoločenstva ako miesta a nástroja, pomocou ktorého sa môže naučiť žiť ako dnešný mladý kresťan.

Dnes nikto, najmä žiaden mladý človek, nemôže žiť ako kresťan osamotene, ale začlenený do nejakej skupiny alebo spoločenstva, v ktorom môže spoločne prežívať svoju vieru, konfrontovať si vlastné pochybnosti a ťažkosti, hľadať podporu pre svoje námahy, podstúpiť dlhú cestu dozrievania.

Mladí ľudia na ceste viery hľadajú skupiny a spoločenstvá s jasnou kresťanskou identitou, v ktorých sa cítia podnecovaní a motivovaní prežívať a prehlbovať svoju vieru; zároveň však skupiny a spoločenstvá otvorené, ktoré vedú dialóg, ktoré prijímajú otázky, ktoré podporujú hľadanie a sú schopné prijímať rôznosť tempa a prístupov.

Tieto vlastnosti neraz nenachádzajú v kresťanských spoločenstvách, ktoré stelesňujú Cirkev v ich prostredí (farnosti); cítia sa byť sklamaní a odcudzení zoči-voči formalizmu, byrokratizácii a odstupu kresťanských spoločenstiev dospelých; bývajú pohoršení slabosťou, strachom a mlčaním pastierov. Ale keď nájdu spoločenstvá otvorené, prijímajúce, otvorené pre dialóg a pre konfrontovanie, keď nájdu pastierov, ktorí sa postavia na ich úroveň a sú ochotní viesť dialóg a spoločne hľadať, keď prežívajú skúsenosť otvorenosti pre univerzálnosť a skúsenosť verejného a jasného vyjadrenia viery, ako môžu byť Svetové dni alebo iné medzinárodné stretnutia …, vtedy sa cítia podnecovaní a povzbudzovaní vyznávať a prežívať vieru a spolupracovať na budovaní takého spoločenstva.

Dôležitou výzvou pre pastoráciu mládeže je nájsť cesty súladu medzi mladými a Cirkvou, medzi kultúrou mladých a bohatstvom tradície Ježišovej Cirkvi; nájsť cesty, ktoré vedú k zbiehavosti a k stále srdečnejšiemu a plodnejšiemu prístupu. Nie je ľahké odpovedať na túto výzvu; je potrebná pedagogika, ktorá pomôže mladým ľuďom otvoriť ich subjektívnosť bohatstvu tradície a ktorá pomôže kresťanským spoločenstvám dospelých chápať kultúru mladých, viesť s ňou dialóg a usilovať sa s nimi vyjadrovať vieru významným spôsobom.

5.Sen namiesto záveru

Ako nástupcovi „snívajúceho vizionára“ mi hádam dovolíte zakončiť osobným snom, stávkou na dnešných mladých.

Chcel by som snívať s takou istou zanietenou apoštolskou láskou, akú mal don Bosco, ktorý chcel, aby mladí boli šťastní v tomto živote a navždy. Mojím snom je práve toto: vidieť mladých, ktorí stretávajú Krista a nachádzajú v ňom zmysel a radosť života, odpoveď na svoje očakávania a ideály, svoju úlohu v Cirkvi a vo svete. Mojím snom je práve toto: vidieť mladých ako zdroj prítomnosti, mladých, ktorým sa musia ponúkať všetky vhodné príležitosti na rozvoj ich talentov a ich energií dobra, aby sa tak omladila spoločnosť a Cirkev.

Avšak don Bosco nebol iba veľkým vizionárom. Rovnako bol mimoriadnym uskutočňovateľom svojich snov, ako to dokazuje všetko, čo postavil na nohy, aby vyšiel v ústrety potrebám mladých. Nech preto môj sen sprevádza moje úsilie, úsilie kongregácie a celej saleziánskej rodiny, aby sme sa stále jasnejšie a výslovnejšie stávali misionármi-evanjelizátormi mladých, inteligentnými vodcami, schopnými sprevádzať ich pri hľadaní životných projektov.

Povzbudzujem vás, aby ste už nezostávali na prahu evanjelizácie, ale predkladali mladým ponuky, ohlasovali im Dobrú zvesť, privádzali ich k stretnutiu s Kristom, hovorili im o Ježišovi a dávali im ho.

Don Pascual Chávez V., SDB

Salesianum – 23. januára 2010