Dni spirituality saleziánskej rodiny. 21.-24. januára 2010
Svedectvo interkultúrnej komunity v Turíne Porta Palazzo
Som sr. Paola Pignatelli, už 25 rokov som dcérou Márie Pomocnice, ale som tiež dcérou mamky a ocka učiteľov, ktorí mi pomohli odmalička vdychovať ovzdušie presýtené spravodlivosťou a veľkou úctou k dôstojnosti každého človeka.
Ako dcéra Márie Pomocnice patrím do veľkej piemontskej inšpektórie a od roku ’98 žijem v Turíne, priam v srdci našej „svätej zeme“ Valdocco, najskôr ako učiteľka, teraz, odkedy sa začala skúsenosť komunity na Porta Palazzo, ako „žiačka“ a o chvíľu poviem, ako sa volajú moje „učiteľky“ …
Dnes prežívam komunitnú a misijnú skúsenosť spolu so sestrou Julietou João, FMA z Mozambiku, ktorá je šťastná, že môže sláviť 25. výročie svojich rehoľných sľubov tu v Taliansku v mnohonárodnom Turíne, ako „vrátenie“ daru evanjelizácie, ktorý dostali svojho času od misionárov a misionárok, ktorí v tých rokoch dokázali nielen dať svoj život pre Afriku, ale aj uznať a prijať dar života od Afriky, zeme kontrastov a tisícich podôb a – možno práve preto – zeme, v ktorej pulzuje vitalita a veľká nádej; v predchádzajúcich rokoch sa v komunite vystriedali aj iné sestry: sestra Gloria Medina, Uruguajčanka a sestra Jasmina Rodriguez, Kolumbijčanka, ktoré darovali misii na Porta Palazzo zvláštny pastoračný pohľad Latinskej Ameriky. Teraz naša interkultúrna minikomunita napreduje s projektom v očakávaní posily, ktorá príde: v budúcom roku by sa náš počet mal zvýšiť na štyri, pričom by sme si mali zachovať zvláštnu DNA interkultúrnej komunity … prvú stávku na možnosť a bohatstvo zmiešanosti a multikultúrneho rozmeru robíme v dome: toto je prvé a možno najdôležitejšie znamenie svedectva a evanjelizácie.
Súčasnú komunitu podporuje účinná prítomnosť približne desiatky dobrovoľníčok, ktoré sa časom zapojili do projektu a prežívajú s nami túto stávku služby a nezištnej prítomnosti s cieľom integrácie, ale najmä interakcie. Právne sme uznané ako dobrovoľnícke združenie Onlus, „2P: prevencia a podpora“, bez ktorého by sme sa neboli mohli zúčastniť na žiadnom verejnom grante, ani dostávať finančnú podporu, aby sme mohli podporovať realizáciu služby.
Čo konkrétne vykonávame? Bleskový náhľad sa už objavil na videu …
Po prvom roku strávenom v škole „ulice“, veľkej učiteľky našej misie, po preskúmaní terénu, pričom sme sa usilovali čítať zvnútra štvrť Porta Palazzo, ktorá bola odjakživa prístavom prisťahovalcov z každého kúta zeme, aby sme pochopili ich možné reálne požiadavky, po tom, ako sme zvonili na desiatky a desiatky zvončekov, prekročili brány sociálnych združení najrozličnejších farieb a dosť živých v tejto oblasti, hoci možno príliš málo koordinovaných, po tom, ako sme zažili niektoré skúsenosti, modlili sa a spoločne podelili o význame pre nás samotné, aby sme rozlišovali Boží plán o nás a zachytili možnú potrebu známych a chudobných, najmä chudobných žien tejto štvrte, sme vyšli von s úsilím ponúknuť priestory socializácie a stretnutia, miesta dialógu a možnej interakcie.
Urobili sme tak s chudobnými prostriedkami, pričom sme ako združenie dostali podporu potrebnú na prežitie, ale zvolili sme si neistotu ako štýl a vzájomné podelenie: pretože práve toto vdychujeme každý deň uprostred ľudí a veríme, že iba toto nás robí hodnovernými a blízkymi.
Možnosť žiť v byte namiesto vo veľkom rehoľnom dome, skutočnosť, že nateraz nevlastníme „svoj“ priestor na činnosti síce na jednej strane robia poslanie namáhavým, na druhej strane nás robia zodpovednými, približujú nás k námahám ľudí, otvárajú nás pre prežívanie ich života, oslobodzujú od sebestačnosti… pomáhajú nám vnímať a zakusovať „potrebu iných“ a denne nám darúvajú bohatstvo a schopnosti toho, čo považujeme za druhú veľkú učiteľku našej skúsenosti: „sieť“.
Spolu s mnohými, usilujúc sa o to, aby sme neprekrývali, ale rozširovali ponuku v tejto oblasti, dnes prijímame takmer šesťdesiat žien patriacich do rozličných kultúr, z približne 11 národností, ktorým ponúkame, spoločne s priateľstvom, možnosť navštevovať kurzy talianskeho jazyka, a rozličné manuálne aktivity: vyšívanie, pletenie, háčkovanie, strihanie a šitie, domáce práce, prostredníctvom čoho sa usilujeme dávať okrem základných zručností v rôznych oblastiach aj pokojný nádych ceste smerujúcej k integrácii a možnému občianstvu, pri rešpektovaní vzájomných kultúrnych a náboženských identít.
Nie je to ľahké, aj vzhľadom na právnu a ekonomickú situáciu mnohých prihlásených žien, ktorá im nie vždy umožňuje navštevovať pravidelne a často naše dielne: sú tam mladé utečenkyne, dievčatá, ktoré sa vymanili z obchodu s bielym mäsom, namáhavé opätovné spojenia rodín, opustenia rodín spojené s príbehmi domáceho násilia, samota a drámy nesené ako pamiatka na cesty, ktoré si ani len nevieme predstaviť … zoči-voči týmto tak trpiacim ľuďom sa skúsenosť počúvania stáva tajomstvom a úžas je veľký, keď vidíme, ako napriek toľkému zlu, ktoré podstúpili a v ktorom žijú, neuveriteľne odovzdávajú svoje životy komusi Inému, ktorý má mnoho mien… čo sa veľmi často prejavuje práve prostredníctvom „mena“: Abdellak (=človek, ktorý sa modlí k Bohu), Melek (=zástup anjelov), ‘Nkeccì (=niečo pekné od Boha) Uhuweniwu (=Boh stále niečo dáva svojim maličkým)… často sa pýtame: „Ale aký je smer evanjelizácie?... Kto zakúsi autentickejším spôsobom chuť, prítomnosť nejakého boha? A akého boha?”… V tejto duchovnej zemi mnohých tvárí a v tomto prežívaní Boha toľkých mien vibruje v nás jedna obava, veľká zodpovednosť, ktorú horko-ťažko dokážeme vybľabotať, pretože vieme, že sme „bez receptov“, ale na jednej veci nám záleží: uchovať spiritualitu každého, onen hlboký transcendentný rozmer, ktorý cítime pulzovať v pohľadoch a v tom mále slov, ktorý mnohokrát vidíme ohrozený traumou z kolízie. Migrujúce srdce sa tu zastaví a prináša vo svojom kartónovom kufri minulosť často bohatú na tradície, hodnoty, veľkú ľudskosť … cesta ho často zmení, prekrúti, zohyzdí, pretože ho premení na „nebytie“, kde slovo ilegálny neznamená jednoducho bez dokladov, ale priveľmi často znamená už bez identity … a proces smerujúci k vybudovaniu a zosilneniu identity, „novej dvojitej identity“ nie je ľahký, aj z pohľadu duchovného a náboženského … cieľová krajina často neponúka „potrebný chlieb“, ale iba zdanie a prázdnotu ponúk. V tomto kontexte sa my usilujeme „byť tam“ a evanjelizovať prítomnosťou a ponukou výchovy k občianstvu, a snažíme sa byť jednoducho – s našou ľudskosťou - znamením nádeje a tvárou Boha milujúceho život.
Je to veľká výzva, aj pre nás, byť svedkami a znamením, rukou, tvárou a slovom Cirkvi, ktorá prijíma.
Je to duchovná cesta náročná aj pre nás, cesta obmedzenia na podstatné, cesta mála slov a dôslednosti života, úcty voči evanjeliu, ktoré je príbehom migranta par excellance a ktoré nám zanechalo nemálo stránok o hodnote a význame cudzinca a toho, čo to znamená byť cudzincom …
Často o tom uvažujeme, a často to robíme práve na ulici, ktorá sa mnohokrát stáva našou kaplnkou, kde sa život stáva modlitbou a modlitba sa mieša so životom.
Uvažujeme o tom aj na stretnutiach a v konfrontácii s iniciatívami, ktoré ponúka pastorácia pre migrantov, ktorá je v diecéze aktívna a neustále vyzývaná sociálnou spleťou mnohorakého mesta, uvažujeme o tom s Medzináboženským výborom, ktorý vznikol pri príležitosti Olympijských hier v roku 2005 a časom sa z neho stala odpoveď na potrebu poznania a konfrontácie.
V tomto zmysle sme otvorili prielom aj v rámci farnosti, v ktorej sa pokúšame pracovať – farnosti svätého Joachima, do ktorej územne patríme, obkľúčenej troma mešitami, a ktorá je centrom obchodu s drogami: tu je prostredie rozhodne charakterizované prítomnosťou Marokáncov a potrebný je dialóg s islamom.
Sú náznaky, ktoré dávajú tušiť ochotu stretnúť sa, ale sú tiež náznaky, ktoré poukazujú na kompromis s politickým rozmerom a nejasnú rozdrobenosť orientačných bodov.
To všetko so sebou prináša neustále zápasenie o rovnováhu medzi jednoduchosťou a opatrnosťou, počúvaním a formáciou, činnosťou a modlitbou, hľadaním serióznych orientačných bodov.
Pevne a bdelo kráčame v spoločnosti „siete“, ktorú sme viackrát spomenuli a ktorú vytvára predovšetkým realita inšpektórie, ktorá postupne rastie spolu s nami a sprevádza nás pri tejto skúsenosti, a vytvárajú ju tiež inštitúcie občianske (mestský úrad prostredníctvom Interkultúrneho strediska a Odbor interkultúrnej politiky a pre rovnosť príležitostí), cirkevné a náboženské (diecéza prostredníctvom Pastoračného úradu pre migrantov a farnosť, v ktorej pracujeme, spoločne s Medzináboženským výborom), súkromníci a veľmi bohatý svet združení, s ktorým spolupracujeme, pričom si často opakujeme: „Kto nie je proti nám, je za nás!“... ale tiež „Kto je proti nám, uisťuje nás, že sme s Bohom a jemu patríme“ ... pretože evanjelium vyrušuje a kým naša prítomnosť nedosiahne narušenie niektorých opevnení a niektorých pozícií, ktoré pristupujú k integrácii iba v zmysle „bezpečnosti“, ktorá garantuje iba neporušenosť jednej časti, bez toho, aby sa starala o zlepšenie kvality života všetkých, budeme sa cítiť povinné s donom Boscom a s heslom „Tebe ich zverujem!“, ktorým pohol Máriu Dominiku na cestu do Borgo Alto vynájsť čosi nové, aby prekonala vlastnú bezmocnosť zoči-voči potrebám druhých.
Chcela by som zakončiť s slovom vďaky, ktorým cítim, že tlmočím aj sr. Julietu, ktorú by som tu chcela mať so sebou, aby dosvedčila a svojou osobnou skúsenosťou a svojím africkým uhlom pohľadu obohatila túto našu novú skúsenosť. Ďakujem nášmu inštitútu, ktorý na XXI. kapitule vysníval túto novú formu „mestského“ poslania a vymyslel „spoločný domov“ v rámci periférií zranených migráciou a ktorý sa spoľahol na našu neskúsenosť a uvoľnil nás pre tento projekt bez projektu, ktorý sa nám javí ako odvážna a víťazná stratégia, ako skutočne vychádzať z reálnych potrieb ľudí … Ďakujem Bohu, ktorý nás sprevádza a dáva nám doteraz neznámu a možno oživujúcu cestu viery … Ďakujem ľuďom, ku ktorým sa približujeme, za každodenný dar ľudskosti, ktorý dostávame plným priehrštím z každého rozprávania o živote, ktoré nás vťahuje dnu, niekedy nás zdrví, ale ktoré nám do tej miery, do akej ho dokážeme nosiť v srdci a v Božom srdci skôr ako na našich pleciach …, navracia veľkú silu a motiváciu, aby sme zostali na ulici s radosťou a silou Magnificatu.
Sr. Paola Pignatelli FMA
