«Pán ma poslal prinášať chudobným radostnú správu»
3. nedeľa obdobia cez roku, rok c
Homília na záver Dní spirituality
saleziánskej rodiny
Drahí bratia a sestry, všetci členovia saleziánskej rodiny,
dnes nás Cirkev zvoláva a pozýva ako Božiu rodinu sláviť tajomstvo smrti a zmŕtvychvstania Božieho Syna. Nedeľa – ako žiaden iný deň týždňa – nám pripomína, že Ježiš bol poslaný ohlasovať chudobným radostné posolstvo. V nedeľu jeho Slovo znie v Cirkvi ako v žiaden iný deň týždňa. Ba jeho Slovo nás buduje ako jediné telo a robí z nás nástroj oslobodenia a spásy pre svet, pre mladých. My sme spoločenstvom Slova. Ono z nás robí učeníkov a apoštolov. Toto je výstižné posolstvo dnešnej liturgie.
Takto tým najlepším spôsobom ukončíme tieto Dni spirituality saleziánskej rodiny, počas ktorých sme priamo uvažovali o našej identite učeníkov a apoštolov a o našom poslaní evanjelizátorov mladých.
Najväčším darom, ktorý môžeme dať mladým, je Kristus a jeho evanjelium. Keď to robíme, pokračujeme v tom, čo bolo – podľa úryvku z Lukáša, ktorý sme práve počúvali – poslaním Ježiša. Právom pápež Pavol VI. v encyklike „Evangelii nuntiandi“ hovorí, že Cirkev sa zrodila preto, aby evanjelizovala; to je zmyslom jej bytia. A saleziánska rodina v nej nemá iné poslanie, aj keď ono je špeciálne: našimi prednostnými adresátmi je ohrozená mládež.
Dnes sme teda vyzvaní ďakovať Kristovi za jeho evanjelium, ktorým je on sám, pretože v ňom je jeho posolstvo neoddeliteľné od jeho osoby. Aj pre nás je to tak: nemôžeme oddeliť jeho posolstvo od jeho slova. Bez Krista sa evanjelium stane filozofiou, mytológiou, ideológiou.
Táto slávnosť nás jednak vyzýva ďakovať Bohu Slova, ktorým nám prostredníctvom svojho slova dáva spoznať svoju lásku, seba samého, zjavuje seba a zjavuje nám nás a tak nás premieňa, a zároveň sa stáva naliehavou výzvou, aby sme obnovili svoje úsilie byť evanjelizátormi a prinášať mladým evanjelium.
Božie slovo, ktoré sme počuli, by nemohlo byť pre túto príležitosť jasnejšie a podnetnejšie ako životný program a ako pokrm na našu cestu.
V prvom čítaní nám Nehemiáš rozpráva práve o obnovení Božieho ľudu po vyhnanstve prostredníctvom Slova. Pripomínanie veľkých Pánových činov v ich prospech, ich odporu a nedostatku vernosti voči Bohu, následnej skazy a vyhnanstva a prísľubu obnovenia napĺňajú radosťou ľud, ktorý obnovuje svoju zmluvu s Bohom a zaväzuje sa, že sa stane svetlom národov. Deň obnovenia zmluvy s Bohom sa tak stáva dňom zasväteným Pánovi. Naše dnešné poslanie pre službu tejto spoločnosti, ktorá tak veľmi potrebuje svetlo, nádej a budúcnosť, istotne nie je iné. Aj tu dokážeme upevniť našu zmluvu s Bohom, vybudovať sa ako Kristovo telo a stať sa nástrojom oslobodenia a spásy pre svet a pre mladých tak, že znova vyjdeme z Božieho slova, z evanjelia, alebo lepšie povedané od Ježiša, ktorý je „dobrou a radostnou správou Boha pre ľudstvo“.
Skutočne v druhom čítaní Pavol opisuje kresťanské spoločenstvo ako Kristovo ‘telo’. Telo je «jedno», a predsa v ňom je bohatá mnohosť a rozmanitosť údov. Jednako základom tohto tela zostáva iba Kristus: «Tak aj Kristus.» Takto nás apoštol náhle privádza ku koreňu: spoločenstvo nie je jednoducho ako nejaké sociálne teleso, zoskupenie členov ani spoločnosť priateľov, ale účinkom krstu a Ducha je skutočne Kristovým telom. Preto sociologické rozdiely (byť otrokom alebo slobodným) a aj rozdiely náboženské (byť Židmi alebo pohanmi) strácajú dôležitosť a sú odstránené. Nové rozdiely, ktoré sú v spoločnosti, spočívajú vo funkciách a službách, nie v dôstojnosti a v delení. Tieto rozdiely sú potrebné na budovanie jediného Kristovho tela, ktorým je Cirkev, vytvorená z rozdielnych ľudí. V nej každý má nenahraditeľnú úlohu, ako každá bunka v ľudskom organizme. Skutočná hrozba pre jednotu Cirkvi nepochádza z rôznorodosti darov Ducha, ale nanajvýš z pokusu jedného z darov vypínať sa nad iné, alebo z jeho odmietnutia slúžiť, alebo z jeho namýšľania, že sa zaobíde aj bez druhých. Nikto z nás nemôže povedať niekomu inému: ‘nepotrebujem ťa’; ako členovia jediného tela, Krista, sú všetky údy, aj tie menej uctievané, potrebné pre život. Naša úloha byť „soľou zeme“ a „svetlom sveta“, najmä pre mladých, určite závisí od našej kresťanskej identity, ale aj od jednoty sŕdc, úmyslov a projektov nás ako saleziánskej rodiny.
Napokon Lukáš v evanjeliu rozpráva o verejnom predstavení Ježiša v synagóge, kde prostredníctvom úvodnej a programovej reči predstaví svoju osobu a svoju činnosť. Ježiš prečíta úryvok z proroka Izaiáša (Iz 61,1s.), v ktorom nachádza svoje povolanie a poslanie: „hlásať evanjelium chudobným, oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok“.
Ježiš okrem toho prorocký text aktualizuje, čím zdôrazňuje dielo evanjelizácie a oslobodenia a univerzálnosť spásy: «Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.» Jeho príchod uskutočňuje očakávanie proroka i ľudí. On sa takto vyhlasuje za Mesiáša; Boží prísľub sa «dnes» napĺňa v jeho osobe. On sám je evanjeliom, dobrou a radostnou správou Otca ľudstvu.
Ježišova novosť sa uskutočňuje práve dnes. Ním sa začali posledné časy, ktoré pokračujú v časoch Cirkvi a v našich časoch. A poslanie, ktoré Ježiš započal, je zvlášť nasmerované na chudobných a na posledných. Ako hovorí Izaiáš, Ježiš sa obracia s «radostnou zvesťou» na hriešnikov, na utláčaných, na vylúčených z akéhokoľvek postavenia, pretože Boh miluje človeka a stavia na jeho spásu. Pre Krista má každá ľudská bytosť cenu a je vzácna v jeho očiach, až natoľko, že prišiel naozaj pre všetkých, počnúc tými najslabšími alebo tými, čo najviac trpia. Pred Bohom nejestvujú vylúčení, ba pre neho poslední sú prvými adresátmi evanjelia a jeho kráľovstva. Iba Ježišova ‘dobrá a radostná správa’ je schopná vyburcovať a vliať dôstojnosť a nádej každému vylúčenému človekovi.
Lukáš jasne ukazuje jeden z najcharakteristickej-ších rozmerov Ježišovej činnosti pri napĺňaní jeho mesiášskeho poslania: prednostnú lásku pre tých najnúdznejších. Stačí aj letmý pohľad na evanjeliá, aby sme si všimli, že toto uprednostňovanie vedie všetko jeho konanie. Tam, kde nachádza niekoho, kto je malý, chudobný, vylúčený, vydedený na okraj spoločnosti, utláčaný, či už pre chorobu, kvôli zlým duchom alebo kvôli iným ľuďom, tam sa on stavia na jeho stranu. Tak je to voči deťom, hriešnikom, chorým, ženám, cudzincom. A prečo vôbec takto koná, sa vysvetľuje, ak máme na pamäti, že jeho srdce – ako aj srdce jeho Otca na nebesiach – je plné vrúcnej lásky k životu všetkých, a najmä tých, ktorí v živote dostali menej. Spolu s Otcom aj on sa stáva nežným voči tým, ktorí sú zbavení svojej dôstojnosti a svojich práv.
Tento Ježišov spôsob správania je pozvaním stvárňovať – ako jednotlivci i ako spoločenstvá, ako skupiny i ako celá saleziánska rodina – náš život a našu výchovno-pastoračnú činnosť podľa neho, a sprevádzať ohlasovanie evanjelia angažovaním sa za podporu človeka a vytvárať kresťanskú kultúru.
Je na nás, aby sme dokázali prinášať chudobným, malým, núdznym, mladým, radostnú zvesť spásy, ktorá dá nádej a budúcnosť ich životu; je na nás, aby sme voči naším mladým konali ako Ježiš – aby sa mohlo povedať ako v Nazarete: «Dnes sa splnilo toto Písmo.»
Prosme Pána o milosť, aby sme boli vernými nasledovníkmi Ježiša, poddajní činnosti Ducha, ktorý si nás zasvätil, aby sme mladým prinášali radostnú zvesť a boli ochotní vychádzať v ústrety utrápeným, poníženým, zdrveným, ľuďom so zlomeným srdcom, väzňom, núdznym, slabým, bezbranným, opovrhovaným, vydedeným alebo vylúčeným spomedzi iných. Iba tak bude môcť Ježiš zdôrazňovať aj našej generácii, že «dnes sa splnilo toto Písmo».
Don Pascual Chávez V.
