Dni spirituality saleziánskej rodiny.

23.01.2010: „Prinášajme mladým evanjelium“.

Omša zo spomienky na dona Ruu; čítania: Efezanom 4, 1-16; Lukáš 10, 1-9

Drahý hlavný predstavený,

drahé sestry, drahí bratia zo saleziánskej rodiny:

Pán nás po druhýkrát zhromažďuje ako rodinu, aby sme počúvali jeho slovo a jedli jeho Telo. Skutočne práve takto sa stávame rodinou – počúvaním toho istého slova, jedením toho istého pokrmu, slávením jeho príchodu a ospevujúc jeho lásku, práve takto sa učíme od Majstra a stávame sa „jedným v ňom“, našom Spasiteľovi.

V tomto spoločenstve, vopred pripravenom chvíľami modlitby, spoločne strávenými chvíľami, uvažovaním a vzájomným podelením sme si špeciálne pripomenuli dona Ruu ako vzor „toho, kto prináša mladým evanjelium“, a cítime sa povzbudení robiť to isté. Pred túto skutočnosť nás stavajú tak svätý Pavol v liste Efezanom (Ef 4, 1-16), ako aj Lukáš v úryvku evanjelia (Lk 10, 1-9).

Pavol žije ako „väzeň v Pánovi“ (zaľúbený/uväznený), a povzbudzuje nás, aby sme kráčali (správali sa) „dôstojne podľa povolania, ktorého sa nám dostalo“ (por. Ef 4,1), pretože uvažuje, že jednotu Cirkvi a duchovných rodín ohrozujú tri nebezpečenstvá: nesvornosť medzi kresťanmi, nevyhnutná rozdielnosť posvätných služieb a chariziem, a bludné náuky a ideológie; proti nim stavia princípy jednoty v Kristovi.

Kresťanský život sa nám ihneď prejaví ako cesta, ktorá vedie k osobnému vzťahu s Bohom a s Ježišom. Ale nie k vzťahu rovnocennému, lež ako k odpovedi na povolanie, ktoré v evanjeliu znie ako jasný, pokojný a priateľský príkaz: „Poďte za mnou“ (Mk 1, 17), „Poď za mnou“ (Mk 2, 14).

V tomto liste je cesta kresťana, v našom prípade ako cesta saleziánskej rodiny, vyznačená týmito „postojmi a cnosťami”: pokora, miernosť, zhovievavosť. Takéto postoje sa uplatňujú v praktickom správaní: znášať sa navzájom s láskou a usilovať sa uchovávať jednotu ducha vo zväzku pokoja (Ef 4, 2-3). Don Rua prežíval a mal tieto postoje k prvým skupinám saleziánskej rodiny. Kresťanské postoje, ktoré vznikli z Božej lásky v Kristovi; je to láska, ktorá podopiera v poslaní a v skúškach.

Pre svätého Pavla sú princípy jednoty jasné (Ef 4, 4.6): je len jedno telo (Cirkev, nakoľko je Kristovým telom), je len jeden duch (Duch, ktorý robí Cirkev plodnou), je len jedna nádej (tá, čo sa rodí z evanjelia), je len jeden Pán (zmŕtvychvstalý Ježiš), je len jedna viera (v jediného Pána), je len jeden krst (pre Židov i pohanov), je len jeden Boh, Otec všetkých (keďže je jediný, všetci sa zídu v ňom). Tieto princípy na stráženie jednoty pestoval don Bosco, don Rua, hlavní predstavení a teraz sa pestujú a dozrievajú vo všetkých skupinách saleziánskej rodiny v spoločnom prežívaní charizmy a poslania. Svätý Pavol tvrdí: „Ale každý z nás dostal milosť podľa miery, akou nás obdaroval Kristus“ (Ef 4, 7). Milosť ako dar a charizma sa dáva podľa miery určenej ekonómiou spásy uskutočnenou Kristom, ktorý je u Otca. Jej úlohou je „naplniť všetko“, čiže privádzať všetko a všetkých k spáse. V praxi sa to pre nás stáva „dielom služby“ so zvláštnou charizmou a poslaním medzi najchudobnejšími mladými – práve tak prispievame k budovaniu Kristovho tela, čiže Cirkvi, privádzaním mladých k plnosti Krista.

Keď si teraz vezmeme Lukášovo evanjelium, na stránke, ktorú sme práve počuli, nájdeme základný záväzok každého učeníka. On má svojím životom a slovom ohlasovať Božie kráľovstvo. Je to úloha, ktorú teraz Ježiš zveruje nám. Tento rozkaz sedemdesiatim dvom učeníkom by som chcel zobrať a použiť pre všetkých nás ako saleziánsku rodinu, pričom sa pozerám na tému dnešného dňa: „prinášajme mladým evanjelium“.

Lukáš poznamenáva: „Potom Pán vyvolil iných sedemdesiatich dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť. A povedal im: «Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu!»“ (Lk 10, 2). Keď teraz my slávime toto vyslanie, s pokorou sa modlime: „Abba – Otče, pošli robotníkov na svoju žatvu, k tvojím mladým.”

Misijná úloha nie je zverená žiadnej «elite», tu Ježiš posiela mnohých a ide o jednoduchých učeníkov. Zveruje im celkom presnú úlohu: odobrať sa do každého mesta alebo miesta, kam sa chystal prísť. Podľa tohto pokynu učeník má všade pripraviť stretnutie ľudí s Ježišom, pretože mnohí chceli spoznať a počuť Ježiša, a dnes mnohí mladí chcú vidieť Ježiša. Učeník je teda Ježišovým predchodcom, niekým, kto na spôsob Krstiteľa «pripravuje cestu Pánovi, ktorý prichádza» (por. Lk 3, 4), pripravený stiahnuť sa, len čo sa adresáti jeho poslania stretli s Ježišom. To On má rásť, učeník sa má zmenšovať. Učeník robí tiež ako apoštol Filip, ktorý privádza ľudí k Ježišovi, nechá ich s ním a potom sa vracia, aby privádzal ďalších. To je práca nás ako saleziánskej rodiny, ktorá nachádza svoje skutočné povolanie v tom, že jej členovia sú a konajú ako učeníci.

Ježiš pred sebou posiela sedemdesiat dva učeníkov a potom dodáva, že žatva je veľká, ale robotníkov je málo. Počet poslaných napovedá o zmysle pre univerzálnosť: všetci majú spoznať Otca a jeho poslaného, Ježiša Krista. Ak sa počet dvanásť apoštolov odvoláva na počet dvanástich kmeňov Izraela, počet 72 podľa Biblie pripomína národy ktoré pokrývajú zem. Tu sa hovorí o posolstve, ktoré sa má dostať ku všetkým národom, o Ježišovi, ktorý sa má dostať všade prostredníctvom ohlasovania svojich učeníkov. Teda tých sedemdesiat dva je naozaj málo. Odtiaľ pochádza potreba prijať Ježišovu výzvu modliť sa k Pánovi žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.

Je pravdou, že vtedy bolo mnoho práce, povedal to sám Ježiš svojim učeníkom, a dnes jej neprestáva byť mnoho. Vtedy bolo poslaných pripraviť Ježišov príchod 72 učeníkov, dnes je poslaná celá saleziánska rodina prinášať evanjelium mladým celého sveta, nie nejakej malej alebo úzkej skupine, práve preto, lebo tak don Bosco ako aj don Rua rozšírili srdce a vášeň pre spásu mladých do nekonečna. Toto poslanie sa uskutočňuje v rámci novej kultúry a pre špecifických adresátov v rámci nového a komplikovaného sveta. Preto sa skúsenosť prvých učeníkov stáva pre nás povinnosťou a zárukou formácie a identity: povolanie, život učeníkov, spoločný život s bratmi, vyslanie a neprestajná a dôverujúca modlitba k Otcovi, pretože žatva je veľká a robotníkov málo. Naozaj sa nedá prinášať evanjelium mladým, ak sa človek nenaučil kontemplovať a vnímať Ježiša, ak nežije neprestajne s Ježišom; On je naším majstrom a naším Spasiteľom, žiaden iný neexistuje.

Chcel by som zakončiť citátom z prvého Jánovho listu. Citujem ho s radosťou a nádejou saleziána, ktorý dôveruje Bohu a mladým, čiže ako člen saleziánskej rodiny, ktorá si je vedomá, že je poslaná prinášať mladým evanjelium: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom. A toto píšeme, aby naša radosť bola úplná“ (1 Jn 1, 1-4).

Avšak posledné slová sú pre mladých, pretože som si istý, že tak by to svojim najdrahším mladým napísal tak don Bosco ako aj don Rua: „Mládenci, vám píšem: Premohli ste Zlého. Napísal som vám, deti: Poznali ste Otca. Napísal som vám, mládenci: Ste silní, Božie slovo ostáva vo vás a premohli ste Zlého (1 Jn 2, 13b-14a.14c).

Drahá saleziánska rodina, oni nás očakávajú v posluchárni a v škole, v oratóriu a v kostole, na dvore a na uliciach, v mestách a v horách, v divadle a v športe, v hudbe i v speve, na internete a v digitálnom svete, oni sa v týchto skutočnostiach narodili, a teda poďme tam, kde sa nachádzajú a prinášajme im evanjelium. Naozaj nejestvuje nič krajšie ako stretnúť Krista a odovzdávať ho mladým.