Don Bosco Dnes SLK No. 3 2012

don boscomáj - jún
w


w
w


.s
a


le
zi


a
n


i.
sk Ročník XLIII. 3/2012


dnes


Téma


Ako don Bosco vzdeláva dnes
Spiritualita


Jednoduchosť srdca Márie Mazzarellovej
Saleziánky


Mária stojí pri svojich dcérach




Poznať don Bosca
4 Stĺp


Téma
10 Ako Don Bosco vzdeláva dnes


Spolupracovníci
14 Saleziáni spolupracovníci mali
Tretí provinciálny kongres


Spiritualita
16 Jednoduchosť srdca Márie


Mazzarellovej


Don Bosco 200
18 Katechizmus, nedeľné a večerné


školy dona Bosca


Saleziánky
20 Mária stojí pri svojich dcérach


obsah máj – jún


Pohľad na saleziánsky svet – saleziánsky pohľad na svet


10


6


20


24


Don Bosco dnes
Časopis pre saleziánsku
rodinu, priateľov
a dobrodincov dona Bosca


3/2012
Ročník XLIII .
Časopis vychádza 6x do roka,
rozširuje sa bezplatne.


Vydavateľ
Saleziáni don Bosca –
Slovenská provincia
vo vydavateľstve Don Bosco


Šéfredaktor
Rastislav Hamráček SDB


Redakčná rada
Marián Peciar SDB
Miroslava Tarajová FMA
Zuzana Matejíčková
zástupkyňa VDB
Veronika Dolná


Jazykové úpravy
Adriana Reguliová


Grafická úprava a zalomenie,
DTP spracovanie
Juraj Martiška


Distribúcia
Ladislav Katona


Tlač
VKÚ, a. s. Harmanec


Registrácia
MK SR č. EV3448/09


Vaše milodary
Finančnú podporu pre prácu
saleziánov môžete posielať:
– zo Slovenska
účet: 29330062/0200, VS 0036


– zo zahraničia
Bank Name
Všeobecná úverová banka (VÚB)
Account Name
Saleziáni don Bosca –
Slovenská provincia,
Miletičova 7, Bratislava
Swift code
SUBASKBX
IBAN
SK3602000000000029330062


Adresa redakcie
Don Bosco dnes
Miletičova 7
821 08 Bratislava
tel.: 02/55 57 22 26
E-mail
dbd@donbosco.sk


Foto obálka: archív Salesiani
di Don Bosco, Torino


www.saleziani.sk




D B D 2 0 1 2 3


Drahí členovia saleziánskej rodiny, milí dobrodinci saleziánskeho
diela a obdivovatelia dona Bosca!


Tento rok sa nám zvlášť dostáva do
pozornosti výzva nášho hlavného
predstaveného dona Pascuala Chá-
veza, aby sme sa snažili spoznávať
dona Bosca. Toto pozvanie je
priamo späté s prípravou na dvojsté
výročie narodenia nášho drahého
zakladateľa, ktoré budeme sláviť
v roku 2015.


Ak nepoznáme dona Bosca a ne-
študujeme ho, nemôžeme pocho-
piť jeho duchovnú cestu a jeho pas-
toračné voľby; nemôžeme ho ani milovať, ani napodobňovať, ani ho
vzývať. Bez toho, aby sme ho poznali, milovali a vzývali, budeme môcť
len veľmi ťažko vnášať jeho charizmu do našej kultúry.


Aj tento náš časopis nám chce pomáhať v poznávaní nášho otca, ge-
niálneho vychovávateľa. Prostredníctvom týchto slov by som rád upria-
mil vašu pozornosť na jednu jeho črtu, a tou je mariánska úcta. Panna
Mária uctievaná ako Pomocnica kresťanov donovi Boscovi už od detstva
ukazovala jeho cestu, dodávala mu odvahu, inšpirovala ho a viedla jeho
rozhodnutia. Don Bosco často a rád opakoval, že Panna Mária je zakla-
dateľkou, ochrankyňou a udržiavateľkou Saleziánskej kongregácie i ro-
diny. A on sám sa vždy cítil iba nástrojom v jej rukách.


Pripomeňme si aj my počas mesiaca mája tento mariánsky rozmer na-
šej spirituality a prehĺbme si úctu k Panne Márii Pomocnici kresťanov.
Jej sviatok slávime 24. mája. V tento deň zvlášť vyjadrime svoju úctu
k nej, vyprosujme si od nej štedré milosti a zverujme jej naše ťažkosti,
plány aj sny. Svätý Otec Benedikt XVI. nás pozýva pamätať v tento deň
v modlitbách aj na Cirkev v Číne. Pannu Máriu Pomocnicu si tamojší ka-
tolíci uctievajú osobitným spôsobom ako svoju patrónku a ochran-
kyňu.


Napokon by som chcel znova zopakovať celej našej saleziánskej rodine
aj vám všetkým – našim dobrodincom a priateľom diela dona Bosca
slová jeho povzbudenia: „Dôverujte Panne Márii a uvidíte, čo sú záz-
raky.“


Karol Maník
provinciál


slovo provinciála


28


16


V ýchova
22 Znovu objavme schopnosť


žasnúť


História
26 Koncepcia Františka Sersena


„zrodila“ slovenských
saleziánov


T itus Zeman
28 O bratovi Titusovi rozprávajú


jeho sestry


Don Bosco bol nástrojom
v rukách Márie Pomocnice




Stĺp
Úcta k Mári i Pomocnic i a jej chrám v srdci


salez iánskeho diela


Poznávajme a nasledujme dona Bosca,


Autor: Pascual Chávez V.
Preklad: Stanislav Veselský


D B D 2 0 1 2


Túto majestátnu a najlepšie vybavenú loď
sprevádzajú mnohé loďky, ktoré od nej
dostávajú príkazy a zaraďujú sa na pozí-
cie, aby sa bránili pred nepriateľskými
loďami. Ale vietor fúka proti nim a zdá sa,
že rozbúrené more pomáha nepriateľom.


Uprostred obrovskej morskej plochy sa
z vĺn týčia dva mohutné vysoké stĺpy,
vzdialené neďaleko od seba. Na jednom je
socha nepoškvrnenej Panny, pri ktorej no-
hách visí veľká tabuľa s týmto nápisom:


„Auxilium christianorum. Pomocnica kres-
ťanov.“ Na druhom, ktorý je omnoho vyšší
a hrubší, je hostia s výškou primeranou
stĺpu a pod ňou iná tabuľa so slovami: „Sa-
lus credentium. Spása veriacich.“
Najvyšší veliteľ veľkej lode, ktorým je
rímsky veľkňaz, prekonáva všetky pre-
kážky a vedie loď doprostred medzi tie
dva stĺpy. Jednou reťazou, ktorá vpredu
visí z lode, ju zakotvuje o stĺp, na ktorom
je hostia, a druhou reťazou, čo visí zo za-
dnej časti lode, ju uväzuje na opačnej
strane druhou kotvou o stĺp, na ktorom je
umiestnená nepoškvrnená Panna. Vtedy
náhle nastáva veľký zvrat: všetky ne-
priateľské lode utekajú, roztrácajú sa, vrá-
žajú do seba a vzájomne sa rozbíjajú.“


Nové a staré pomenovanie
Don Albera dosvedčuje, že práve v je-
den decembrový večer tohto roku don
Bosco spovedal do jedenástej večer a po-
tom sa prišiel navečerať. Bol roztržitý.
V istej chvíli mu povedal: „Spovedal som
veľa a pravdupovediac takmer neviem, čo
som hovoril alebo robil, tak veľmi ma
znepokojovala jedna myšlienka. Uvažo-
val som: Náš kostol je príliš malý; ne-
pojme všetkých mladíkov, aj keď v ňom
stoja natlačení jeden vedľa druhého. Nuž
zhotovíme im iný, krajší, väčší, ktorý
bude nádherný. Dáme mu názov Kostol
najsvätejšej Márie Pomocnice. Ja nemám
ani groš, neviem, kde vezmem peniaze,
ale to nič. Ak ho chce mať Boh, tak sa to
urobí“ (ŽP 7, 333 – 334). S plánom sa zdô-
veril aj donovi Caglierovi: „Doteraz sme
slávnostne a veľkolepo oslavovali svia-
tok Nepoškvrnenej (…). Ale Božia Matka
chce, aby sme si ju uctievali ako Máriu
Pomocnicu: časy sú také smutné, že na-
ozaj potrebujeme, aby nám najsvätejšia
Panna pomohla zachovať a brániť kres-
ťanskú vieru“ (ŽP 7, 334).


V istý teplý májový večer roku
1862 don Bosco so svojou
obvyklou rečníckou
obratnosťou rozpovedal toto:
„Predstavte si, že ste so mnou
na morskom brehu alebo
lepšie na skalnatom výbežku
do mora a že okolo seba
nevidíte nič iné len more.
Na celej tej šírej vodnej
hladine vidno nespočetné
množstvo lodí, zoskupených
do boja, ktoré sú prednými
časťami ukončené ostrým
železným zubcom ako hrot
šípu. Tieto lode sú vyzbrojené
delami a sú plné pušiek,
zbraní každého druhu,
zápalných materiálov aj kníh.
Približujú sa k lodi oveľa
väčšej a vyššej od všetkých
a snažia sa do nej naraziť
svojím zubcom, podpáliť ju
a všemožne ju poškodiť.


poznať dona Bosca




aby mladí boli poslaním nášho života
V prvých mesiacoch roku 1863 sa
pustil do práce, aby dosiahol povole-
nia; v roku 1865 položil základný ka-
meň a v roku 1868 bolo dielo za-
vŕšené.


Výrečná ikona
V rozhodnutí dona Bosca nie sú len
dôvody praktické (mať priestrannejší
kostol) alebo nábožensko-politické
(príval zúrivého antiklerikalizmu,
ktorý ohrozoval Cirkev).
Ikona Márie na obraze Lorenzoneho,
ktorý sa vypína nad hlavným oltá-
rom, dobre vyjadruje vnútornú
mienku dona Bosca. Jeho ponímanie
dejín spásy ho viedlo k umiestneniu
Cirkvi do srdca sveta a v srdci Cirkvi
kontemploval Máriu Pomocnicu, vše-
mohúcu Matku, víťazku nad zlom.
Božia Matka bola vždy prítomná v ži-
vote dona Bosca. V sne z deviatich ro-
kov sa Ježiš predstavil takto: „Som


Synom tej, ktorú ťa tvoja matka na-
učila pozdravovať trikrát za deň.“
Ale rozhodujúci vzťah k mariánskej
úcte má presný dôvod: chrám na Val-
doccu. „A táto,“ píše E. Viganò, „zos-
tane definitívnym rozhodnutím: je
oporným bodom nepretržitého rastu
povolaní a stredobodom rozmachu
charizmy zakladateľa. V Pomocnici
don Bosco rozoznáva konečné črty
tváre Panej, ktorá dala zrod jeho po-
volaniu a bola a vždy bude jeho in-
špirátorkou a učiteľkou.“


Mária si postavila svoj dom
Chrám na Valdoccu sa stáva hmata-
teľným a reálnym znamením Máriinej
prítomnosti v živote dona Bosca
a Kongregácie. Práve toto je „mater-
ský kostol“ saleziánskej rodiny.
Ľudové vnímanie ihneď objavuje po-
divuhodnú zhodu medzi Máriou Po-
mocnicou a donom Boscom: Mária


Pomocnica je už navždy „Božou Mat-
kou dona Bosca“. A don Bosco je
„svätcom Pomocnice“. Málokedy sa
stalo, že nejaký takmer neznámy ma-
riánsky titul sa tak rýchlo rozšíril do
celého sveta.
Don Bosco pokorne hovorieval: „Ja
nie som pôvodcom veľkých vecí,
ktoré vidíte; to si Pán a najsvätejšia
Mária ráčili poslúžiť úbohým kňazom.
Nevložil som do toho nič svoje: Aedi-
ficavit sibi domum Maria [Mária si
postavila svoj dom]. Každý kameň,
každý ornament značí nejakú milosť.“
Chrám na Valdoccu je kostol, ktorý sa-
leziáni z celého sveta vidia oveľa viac
srdcom ako očami. A práve v ňom sa
všetci cítia „doma“.


(Podľa: Il Bollettino Salesiano, máj
2012)


poznať dona Bosca


D B D 2 0 1 2




D B D 2 0 1 2


správy


Saleziánske stredisko v Banskej Bystrici hostilo po-
čas víkendu 16. – 17. marca mladých futbalistov
z celého Slovenska. Tradične sa tu konalo celoslo-
venské kolo futbalového turnaja CFF Samsung
Kama, ktoré organizujú banskobystrickí saleziáni.
Zápasy sa hrali v dvoch kategóriách – mladšej
a staršej. Okrem futbalu organizátori pripravili pre


účastníkov slávnostnú svätú omšu, priestor na vzá-
jomné spoznávanie sa večerné a ranné modlitby
a nechýbali ani motivačné videá známych futbalis-
tov. Nikolas Kostka, jeden z účastníkov, povedal:
„Turnaj CFF v Banskej Bystrici bol zorganizovaný na
jednotku, myslím, že to bola akcia, ktorá sa ban-
skobystrickým saleziánom a mladým podarila.“ Vo
finále mladšej kategórie sa stretli strediská Sabinov
a Bratislava-Trnávka, z ktorého víťazne vyšlo stre-
disko Sabinov. Vo finále druhej kategórie Sabinov
nestačil na domácu Banskú Bystricu a musel sa
uspokojiť s druhým miestom. (lz)


Š P O R T
Na KAME v Banskej Bystrici víťazstvo
pre Sabinov a pre domácich


Po návšteve Madagaskaru sa urna s relikviami dona Bosca
1. marca 2012 presunula do Gabonu, čím odštartovala svoju púť
po rovníkovej Afrike. Príchod relikvií do Libreville sprevádzalo
obrovské nadšenie a mladí neprestávali skandovať motto: „Don
Bosco je náš priateľ.“ Cesta cez deväť farností viedla do Rov-
níkovej Guiney, kde urnu privítali nielen zástupy veriacich,
ale aj dôležití predstavitelia verejného a cirkevného života.
Druhou zastávkou v tomto malom štáte bolo mesto Bata, kde


tí najmenší vzdali úctu donovi Boscovi kyticou kvetov a slo-
vami, že taliansky kňaz sa stal ich kamarátom a spoločníkom na
ceste každodenným životom. 8. marca púť pokračovala do ka-
merunského mesta Ebolowa. Mons. Jean Mbarga, miestny bis-
kup, tam v katedrále slúžil slávnostnú svätú omšu, po ktorej sa-
leziáni prijali pochvalu za svoju prácu s mládežou. (ah)


S V E T
Relikvie dona Bosca priniesli radosť
do Strednej Afriky


Autori výchovného projektu pre animátorov Cesty zrenia vytvorili
nový web s cieľom vytvárať priestor na komunikáciu medzi tvor-
cami projektu a animátormi. Animátori z neho môžu čerpať mate-
riály na stretká a tábory a tiež si vymieňať skúsenosti. Hoci je web
určený najmä animátorom stretiek a vedúcim mládežníckych sku-
pín, aj bežný návštevník si môže vyskúšať jeho demo verziu a poz-
rieť si tak časť materiálov. Animátori majú tiež možnosť písať pri-
pomienky a komentovať všetok materiál, mladí zasa môžu zdieľať
svoje nápady a skúsenosti prostredníctvom diskusného fóra. „Je
našou túžbou, aby sa tento web stal miestom virtuálneho stretnu-
tia animátorov. Chceme dať mladým priestor na podelenie sa
o svoje skúsenosti, zároveň to však považujeme aj za príležitosť pre
saleziánov – na jednej strane majú šancu vyjadriť sa, na druhej
strane ďalšiu možnosť vnímať potreby animátorov,“ vyjadril sa ko-
ordinátor projektu Štefan Orkuty. (ah)


M L A D Í
Zrodil sa nový animátorský web


V i a c a k t u á l n y c h s p r á v n a w w w . s a l e z i a n i . s k a v r e l á c i i




správy


Štvrtým víkendovým stretnutím sa za-
čiatkom marca vyše dvadsať mladých
zo saleziánskych stredísk stalo absol-
ventmi mediálnej školy. Mladí mediál-
nici v priebehu dvoch rokov prešli ru-
kami mnohých kvalitných lektorov.
Pod ich vedením predovšetkým prak-
ticky nahliadli pod pokrievku písaniu,
foteniu, práci pred kamerou a za ka-
merou, ako aj bezpečnosti na internete,
scenáristike a dramaturgii. „Sme veľmi
spokojní s celým ročníkom. Sú to ta-
lentovaní mladí ľudia, ktorí využívajú
nadobudnuté mediálne skúsenosti pri tvorbe konkrétnych me-
diálnych produktov alebo výchovných aktivít v strediskách,


kde pôsobia,“ zhodnotila koordiná-
torka kurzu Viktória Kolčáková.
Spokojnosť neskrývali ani účastníci.
„Mediálna škola mi poskytla prie-
stor na rozvíjanie svojho nadania,
dala mi väčšie sebavedomie, skú-
senosti, nové priateľstvá, víkendy
plné humoru, poznatkov a radosti.
Dala mi niečo, čo ja teraz chcem
odovzdať iným,“ uviedla absol-
ventka Linda Lipovská. O tom, že
o projekt je záujem, svedčí aj fakt,
že okrem tohtoročnej dvadsiatky už


po svete chodia vlaňajší absolventi a na jeseň minulého roku do
mediálnych lavíc zasadli noví prváci. (jm)


Dôvera v Boha a v mladých ľudí bola hlavnou témou II. stretnutia európskych sale-
ziánskych centier multimediálnej produkcie, ktoré sa uskutočnilo 8. – 11. marca v Ostrave.
V priestoroch tamojšieho biskupstva a štúdií TV NOE sa zišlo 21 zástupcov mediálnych
centier a organizácií zo siedmich krajín, ktorí sa nejakým spôsobom angažujú na poli spo-
ločenskej komunikácie. Cieľom stretnutia bolo usmerniť spoluprácu medzi jednotli-
vými zložkami, zdôrazniť účasť na poslaní Saleziánskej kongregácie, predovšetkým na
Projekte Európa a na iniciatívach novej evanjelizácie. Zároveň sa diskutovalo o prípra-
vách na 200-sté výročie narodenia dona Bosca. Počas prác v skupinkách sa debatovalo
o saleziánskej identite a organizačnej, riadiacej a ekonomickej štruktúre jednotlivých cen-
tier. Na záver bol zdôraznený fakt, že internet je prostredie, na ktoré by sa saleziáni mali
zamerať a kde majú príležitosť stretnúť sa s dnešnými mladými. (ah)


D B D 2 0 1 2


L A U R A
Mediálna škola má nových absolventov


S V E T
V Ostrave medzinárodné stretnutie o médiách


Pri príležitosti 60. výročia vynesenia rozsudku nad odsúdenými v procese Titus Zeman
a spol. sa v nedeľu 11. marca vo Farskom kostole Panny Márie Pomocnice na Miletičo-
vej v Bratislave slávila svätá omša za všetkých odsúdených v tomto procese. Hlavným
celebrantom bol provinciál saleziánov don Karol Maník. V homílii vicepostulátor kauzy
blahorečenia don Jozef Slivoň poukázal na hrdinský odkaz dona Titusa pre mladých. Po
svätej omši provinciál odhalil a požehnal pamätnú tabuľu s reliéfom Božieho služobníka
Titusa Zemana pred kostolom. Don Titus totiž na Miletičovej pôsobil v rokoch 1940 – 1943
ako mladý saleziánsky kňaz, vedúci oratória a kaplán. Na slávnosti sa zúčastnili jeho
rodné sestry, synovec a životopisec Michal Radošinský, saleziánski odchovanci a žiaci,
členovia Konfederácie politických väzňov Slovenska a biskupský vikár Zboru väzenskej
a justičnej stráže SR Mons. Bartolomej Juhás. (podľa TK KBS jm)


S L O V E N S K O
V Bratislave odhalili pamätnú tabuľu Božiemu služobníkovi Titusovi Zemanovi


Počas obdobia Adventu pripravovali Zdru-
ženia Laura a Domka adventné zamysle-
nia na každý deň, ktoré uverejňovali na
Facebooku. Keďže sa tento formát tešil veľ-
kej obľube, rozhodli sa pokračovať aj v Pôs-
tnom období. „Veľkonočný projekt niesol
názov Forty For You. Bola to séria štyrid-
siatich zamyslení, ktoré písali mladí pre


mladých. Svoje myšlienky podávali jedno-
ducho a najmä atraktívne,“ hovorí Júlia Čiž-
márová, koordinátorka projektu a mediál-
nych aktivít v Združení Laura. Úvahy
vychádzali z evanjelia na konkrétny deň
a spolu s podnetným obrázkom obsaho-
vali aj krátku modlitbu a predsavzatie. „Cie-
ľom projektu Forty For You bolo ukázať tí-


nedžerom a mladým ľuďom, že čítanie Svä-
tého písma nemusí byť iba rutinná a nudná
záležitosť, ale najmä inšpirujúca a kreatívna
činnosť, ktorá nás približuje k Bohu,“ do-
dáva Čižmárová. Všetky zamyslenia možno
nájsť na sociálnej sieti Facebook v skupine
Forty For You. (jm)


M L A D Í
Príprava na Pôst prebiehala aj cez Facebook


S a l e z i á n s k y m a g a z í n n a T V L U X , T V N o e a y o u t u b e . c o m / s a l e z i a n i .




správy


Saleziáni dona Bosca oznamujú všetkým miništrantom a ich
priaznivcom, že miništrantský tábor Tymian 2012 sa usku-
toční v dňoch 16. – 22. júla 2012 v Hronci, okres Brezno.
V nádhernom prostredí hôr je pre chlapcov pripravený bo-
hatý duchovný i športovo-rekreačný program. Ústredná
myšlienka tábora „Missio ad Slavorum est possibilis – Misia
k Slovanom je možná“ sleduje príchod našich predkov na
naše územie a ich prvé kontakty s kresťanstvom aj s misiou
svätých Cyrila a Metoda. Prihlášky a bližšie informácie sú na
www.ministranti.sk a osobne na rastin.halko@gmail.com
a lusko@sdb.sk.
(Informoval don Jozef Luscoň SDB)


M L A D Í
Tymian 2012 – Misia k Slovanom


D B D 2 0 1 2


Hoci od jeho smrti uplynulo len päť rokov, v talianskej
farnosti Nato podal don Pierluigi Cameroni 3. marca
2012 návrh na začatie procesu jeho blahorečenia. An-
tonino Baglieri, dobrovoľník dona Bosca, bol od svojich
sedemnástich rokov kompletne ochrnutý, ale ani to mu
nezabránilo rozdávať úsmev a šíriť evanjelium. Svojím
životom vydával svedectvo o Božej láske, a keď sa
v máji 1982 stal saleziánom spolupracovníkom, nasle-
dujúcich dvadsaťdeväť rokov žil aj saleziánsku cha-


rizmu. V auguste 2004 zložil doživotnú profesiu ako
dobrovoľník dona Bosca. Po mnohých dňoch utrpe-
nia, ale aj radosti Nino odovzdal svoju dušu do Božích
rúk vo veku necelých 56 rokov. Don Pasqual Chávez vo
svojom príhovore počas slávnostnej svätej omše vy-
zdvihol najmä Ninovu oddanosť Božej vôli a jeho
osobnú radosť a vieru, s ktorou prežíval svoje osobné
utrpenie. (ah)


S V E T
Začal sa proces blahorečenia Nina Baglieriho


Mladí herci z divadelného súboru Sa-
leziáni dona Bosca z Humenného
ukončili putovanie so svojím diva-
dielkom Malý Kominár. Vyvrcholením
bolo celoslovenské turné, kde sa herci
s týmto divadlom natrvalo rozlúčili.
„Bol to namáhavý a dobrodružný týž-
deň, podarilo sa nám odohrať tri vy-
stúpenia za deň, herci sa snažili a na-
brali aj nové skúsenosti,“ spomína
režisér a scenárista don Marián Husár
z Humenného. Za týždeň divadelný
súbor navštívil SOŠ sv. Jozefa Robot-
níka v Žiline, saleziánske strediská
v Bratislave a Banskej Bystrici, ne-
chýbalo ani predstavenie pre verej-
nosť v hlavnom meste, na ktorom bol
prítomný aj slovenský provinciál don
Karol Maník. Povzbudený prevede-
ním a scenárom pripomenul, že je to dobrá príprava na oslavu 200-tého výročia narodenia dona Bosca. Spolu s ním
prišli na predstavenie členovia provinciálnej rady, ako aj saleziáni a saleziánky z bratislavských komunít. (lz)


M L A D Í
Humenskí divadelníci absolvovali turné po Západe


V i a c a k t u á l n y c h s p r á v n a w w w . s a l e z i a n i . s k a v r e l á c i i




Tretí marcový víkend v domkárskom
kalendári patril valnému zhromažde-
niu. V žilinskom saleziánskom stre-
disku sa stretli zástupcovia všetkých
32 stredísk Domky. Dôležitým bodom
programu bola voľba nových členov
predsedníctva a členov kontrolnej ko-
misie. Hosťami valného zhromažde-
nia boli don Peter Kuchár za ob-
čianske združenie SAVIO, don Maroš
Peciar a Martin Královič, ktorí pred-
stavili nové myšlienky ďalšieho roč-
níka festivalu Lumen, don Peter
Timko zodpovedný za noviciát v Pop-
rade, ako aj zástupcovia saleziánov
spolupracovníkov a Združenia Laura.


Popri úradných bodoch programu ne-
chýbali momenty na hlbšie spozná-
vanie osobnosti dona Bosca podľa
Hesla, ktoré dal saleziánskej rodine
na tento rok hlavný predstavený.
Domka – Združenie saleziánskej mlá-
deže je občianske združenie s celo-
slovenskou pôsobnosťou. Patrí k naj-
väčším detským a mládežníckym
organizáciám na Slovensku, združuje
takmer 8 500 členov vo veku od 6 – 30
rokov. Zameriava sa na výchovu
vzdelaných, spoločensky zodpoved-
ných a angažovaných mladých ľudí.
(jm)


D O M K A
Uskutočnilo sa valné zhromaždenie Domky


Ako každý rok, tak aj tento sa na Slovensku uskutočnil projekt Tehlička pre Af-
riku. Siedmy ročník Tehličky bol venovaný Južnému Sudánu a zdravotníckemu
projektu na výstavbu nemocnice v Maridi. O tlačovú konferenciu na začiatku
tohto ročníka Tehličky mali záujem aj také médiá ako Slovenská televízia, Slo-
venský rozhlas, rádio VIVA, tlačové agentúry, SME, TK KBS či štáb TV LUX. Celé
podujatie otvoril Benefičný koncert pre Afriku, na ktorom vystúpili napríklad
aj skupiny Saleziáni či The Elements. Hosťami koncertu boli Elena Holá – dob-
rovoľníčka zo Sibíra a Luníka IX a Jozef Bašo – dobrovoľník z Južného Sudánu.
„Počas koncertu sa na dobrovoľnom vstupnom vyzbieralo takmer 1 200 eur.
Všetky tieto peniaze podporia výstavbu nemocnice v meste Maridi v Južnom
Sudáne,“ vyjadril sa don Peter Kuchár SDB, predseda o. z. SAVIO. (lz)


M I S I E
Tehlička zapadla na svoje miesto aj tento rok


ed i t o r i á l


S a l e z i á n s k y m a g a z í n n a T V L U X , T V N o e a y o u t u b e . c o m / s a l e z i a n i .


správy


D B D 2 0 1 2


Máj , t i cha čas
Na Siedmu veľkonočnú nedeľu, tento
rok 20. mája, Cirkev slávi Svetový deň
spoločenských komunikačných pro-
striedkov. Robí tak už od roku 1966,
hneď od prvého roku po Druhom va-
tikánskom koncile. Na tento rok Svätý
Otec vybral tému, ktorá je pre komu-
nikáciu trochu netradičná: o tichu.
Okrem iného píše: „Ticho je podstat-
nou súčasťou komunikácie a bez
neho neexistujú žiadne obsahovo bo-
haté slová. V tichu sa počúvame a po-
znávame, v tichu sa rodí a prehlbuje
myslenie, jasnejšie chápeme to, čo
chceme povedať alebo čo očakávame
od druhého… Preto je nutné vytvoriť
vhodné prostredie, akýsi druh ,eko-
systému‘, ktorý dokáže nastoliť rov-
nováhu medzi mlčaním a slovami, ob-
razmi a zvukmi.“ Ak si spomenieme,
že Benedikt XVI. písal v posolstve
k Svetovému dňu pokoja na Nový rok
o dôležitosti výchovy, a teraz čítame
tieto riadky o tichu, zdá sa, že má
jasnú líniu. Výchova, ktorú dnes tak
veľmi ovplyvňujú médiá, bez ticha
nezaberá. Stromy, kvety, plody rastú
v tichu. Ticho je pre výchovu detí,
mladých aj pre nadobudnutie zdra-
vého sedliackeho rozumu ako kyslík.
Keď sa pozeráme na dona Bosca, zdá
sa, že v jeho prostredí plnom hry, ve-
selosti, ba až kriku ticho asi nepoz-
nali. No don Bosco na konci každého
dňa, ako múdry vychovávateľ, toto ti-
cho chlapcom vytváral. Nazval to
„slovko na dobrú noc“. Ponúkol
krátky príbeh, myšlienku a chlapci sa
utíšili, započúvali sa do slov svojho
priateľa a otca, učili sa premýšľať nad
vypočutým a mohli pokojne zaspá-
vať. Aj takto nám treba poznať dona
Bosca. On v tichu večera vštepoval
do duší chlapcov dobré myšlienky
a vytváral onen „ekosystém“, aby ich
duše mohli dobre dýchať, rásť. Don
Bosco sa to naučil doma od svojej
mamy Margity. A u seba doma urobil
toto ticho súčasťou života, výchovy,
vzťahov, lásky. Aj v máji.


Rastislav Hamráček SDB




S prístupom k základnému vzdelaniu
v našej krajine dnes problém vo vše-
obecnosti nie je, o to sa stará povinná
školská dochádzka. Vo formálnom
vzdelávaní pôsobia saleziáni tiež – či
už ako zriaďovatelia škôl, duchovní
správcovia, alebo katechéti. V oblasti
neformálneho vzdelávania ponúka sa-
leziánska rodina na Slovensku viacero


kurzov a školení, kde mladých učí
a rozvíja v nich tie dôležité zručnosti
a schopnosti, ktoré sa človek v škole
nenaučí…
Všetky školenia sa konajú v úzkej spo-
lupráci saleziánov, sestier saleziánok
a mládežníckych organizácií Domka
a Laura. Spomenieme len niekoľko naj-
významnejších.


téma


Ako don Bosco
v z d e l á v a d n e s


Autor: Zuzana Matejíčková


Don Bosco sa svojimi
aktivitami vždy snažil
reagovať na potreby
mladých ľudí svojej doby,
nevynímajúc oblasť
vzdelávania. Keď videl, že
dvadsaťroční mladíci
nevedia čítať a písať,
založil pre nich večernú
školu. Pre tých, čo sa
nemali kde vyučiť
remeslo, otvoril dielne.
Keď v roku 1849 zatvorili
turínsky seminár, on
zriadil bohosloveckú
komunitu priamo
v oratóriu. Čo robia
saleziáni v oblasti
vzdelávania dnes? A aké
majú vlastne dnešní
mladí potreby?


D B D 2 0 1 210




Typické charakteristiky
Metódy, ktoré saleziánska rodina vo
vzdelávacích aktivitách využíva, vy-
chádzajú z výchovnej tradície dona
Bosca. Patria medzi ne najmä konti-
nuita – školenia nie sú jednorazové,
ale nadväzujú na seba; dobrovoľníc-
tvo – organizátori, školitelia, ale aj
účastníci pôsobia v strediskách
zväčša ako dobrovoľníci; sprevádza-
nie – počas kurzov, ale najmä v ob-
dobí medzi nimi majú mladí možnosť
byť v kontakte so školiteľmi a kon-
zultovať s nimi svoje otázky, prob-
lémy; praktickosť – témy školení vy-
chádzajú z reality a vracajú sa do nej.
Všetky vzdelávacie kurzy, samo-
zrejme, prebiehajú v kresťanskom du-
chu, takmer vždy je na nich prítomný


aspoň jeden salezián a v programe
nechýba ani duchovný rozmer.


Médiá
„Mediálna škola vychádza najmä zo
skutočnosti, že deti a mladí ľudia sú
vystavení vplyvu médií bez potrebnej
výbavy kritického hodnotenia toho,
čo ich obklopuje. Hoci predmet s náz-
vom mediálna výchova prichádza
v súčasnosti aj do formálneho vzde-
lávania, teda do škôl, nepokrýva
všetky potreby. Takže neformálne
vzdelanie v tejto oblasti mladých do
veľkej miery obohatí,“ vysvetľuje Vik-
tória Kolčáková, garant projektu.
„Výhodou tiež je, že ako animátori
a saleziáni prichádzame s deťmi
a mladými do kontaktu denne na pria-


teľskej báze, a tak pomerne dobre po-
známe ich svet, potreby a očakáva-
nia,“ dodáva.


Mediálna škola ako najkomplexnejší
saleziánsky výchovný mediálny
program rozvíja v mladých najmä zá-
kladné zručnosti pri používaní ko-
munikačných prostriedkov (fotogra-
fia, text, video, hudba, divadlo) a učí
ich, ako prostredníctvom nich vyja-
driť aj svoje postoje, hodnoty. Dôle-
žité je aj to, že mladí sa na kurze učia
kritickosti – vedieť byť kritickí a k ta-
kémuto postoju vnímania médií viesť
aj druhých. Účinným prostriedkom
je napríklad odhaliť mladým zákulisie
sveta médií. Školenia prebiehajú po-
čas štyroch víkendov v priebehu


téma


D B D 2 0 1 2 11




dvoch rokov a uskutočňujú sa v spolupráci so sale-
ziánskou rodinou v Čechách a na Morave.


Škola pre animátorov
Prvé vzdelávacie semináre tejto Školy pre animátorov
(ŠpA) vznikli pod týmto názvom v roku 1994. Odvtedy
kurz prešiel niekoľkými zmenami, no hlavný cieľ zostal:
„Je to pomoc strediskám pri príprave dobrovoľníkov na
animátorstvo. Snažíme sa zamerať na skvalitnenie ani-
mátorských zručností, pekné zážitky modlitby, zážitok
spoločenstva a vnímanie spolupráce saleziánskej ro-
diny,“ hovorí koordinátorka a metodička projektu Lýdia
Ondrejkovová. Prostredníctvom kurzov sa školitelia sna-
žia naplniť aj niektoré potreby mladých. Ide najmä
o túžbu mať hlboké a uspokojujúce vzťahy s inými ľuďmi
a s Bohom, rozvíjať svoje dary, talenty a ponúkať ich pre
druhých či pracovať na osobnostnom raste a sprevá-
dzať v ňom aj mladších kamarátov. No medzi potreby ani-
mátorov patrí aj zažiť niečo pekné a silné, byť súčasťou
niečoho väčšieho, mať určitú úlohu, zmysel a naučiť sa
vytvárať to aj pre svojich zverencov. Lýdia spomína, čo
konkrétne mladí účastníci na ŠpA rozvíjajú: „Učia sa zo-
rientovať a vedieť prakticky využívať preventívny sys-
tém. Učíme ich pracovať s jednotlivcom (vedieť sa pri-
blížiť, ponúknuť mladému osobný vzťah, viesť efektívny
rozhovor), ale aj so skupinou (skupinová dynamika, vý-
vin skupiny…). Podporujeme a rozvíjame ich tvorivosť
a kritické myslenie. Učíme ich tiež riešiť problematické
situácie, konflikty.“


Cesty zrenia
Rozvoj osobnej zrelosti animátora, ale aj vyzrievanie
skupiny sú priam cestami. Cesty zrenia sú preto určitý
komplexný výchovný a vzdelávací program pre takýto


dlhodobý rozvoj animátora alebo aj priamo skupiny –
stretka. Je to pomerne nový projekt. Vznikol s cieľom po-
môcť animátorom kvalitnejšie viesť stretká. Ak sa mladý
človek naučí byť dobrým animátorov svojho stretka, je to
veľký prínos aj pre jeho osobnosť. O hlavných zručnos-
tiach, ktoré môže animátor nadobudnúť v tomto vzdelá-
vacom programe, rozpráva koordinátor projektu Štefan


téma


D B D 2 0 1 212


V škole som sa naučil teóriu, ale Domka mi dala príleži-
tosť „praxovať“. Vďaka Domke, saleziánom a rôznym
kurzom som objavil, spoznal a rozvinul veci, na ktoré
som mal dobré predpoklady. Môžem skonštatovať, že sa
rozvinula celá moja osobnosť. Nie som dokonalý, ale cí-
tim, že som sa posunul k lepšiemu.
Zlepšil som svoje prezentačné schopnosti (artikulácia,
profesionálne vystupovanie, ako zrozumiteľne hovoriť
a vysvetľovať veci; myslieť na to, ako to, čo hovorím,
chápu druhí; telefonovať a oficiálne vybavovať veci na fi-
remnej úrovni – nielen ako medzi kamarátmi). Naučil
som sa viac o administratívnych záležitostiach (hro-
madná korešpondencia, príprava podkladov na fakturá-
ciu, pečiatkovanie) a rozvinuli sa aj moje komunikačné
schopnosti (aké otázky klásť, ako viesť diskusiu, vnímať
a prijímať kritiku). Na školeniach v zahraničí som sa na-
učil bez hanby hovoriť po anglicky.
Naučil som sa tiež viac dôverovať a motivovať seba
i ostatných, pozerať sa na veci aj z druhej strany, z nad-
hľadu, myslieť komplexne. Rozvinula sa u mňa dôsled-
nosť a leadership – moje vodcovské schopnosti. Naučil
som sa zodpovednosti, systematickosti a získal som od-
hodlanie robiť veci naplno, keď som videl, aký „hroma-
diaci“ efekt to malo. Začal som nad vecami uvažovať
v takom zmysle, čo sa na nich dá zlepšiť, zjednodušiť –
aj drobnosti…
Rozvinul som svoje estetické cítenie, zlepšil svoje foto-
grafické schopnosti. Naučil som sa, aké dôležité je oceniť
prácu druhých, poďakovať im a tiež som to začal prakti-
zovať. Naučil som sa vážiť si dary a bohatstvo – moje
osobné, v rodine i čo máme na Slovensku.
A navyše, naučil som sa, ako pomenovať to, čo som sa na-
učil.


Peter K., 22 r.


Čo som sa naučil u saleziánov
… na kurzoch, v Domke
a pri práci v stredisku?




D B D 2 0 1 2 13


Orkuty: „Sú to najmä líderstvo (vod-
covstvo), zodpovednosť, schopnosť
učiť sa zo svojich skúseností aj zo skú-
seností druhých a tiež psychológia
mladého človeka. Pri Cestách zrenia
sa mladí učia aj istému systému: ako
vytvoriť plán ,cesty‘ pre konkrétnu
skupinu, ako si stanoviť ciele, víziu
a ako to všetko dosiahnuť. Snažíme sa
ich priviesť aj k novým postojom –
aby stretko nielen ,viedli‘, ale ,spre-
vádzali‘, aby nielen intuitívne využí-
vali aktivity či improvizovali, ale aby
pracovali podľa saleziánskeho peda-
gogického štýlu (viem čo a prečo ro-
bím) a aby prešli od zmýšľania ,čo
budeme robiť‘ k hlbšiemu ,prečo to
budeme robiť‘. Dotýkame sa teda aj
témy, prečo je dôležitý integrálny, ce-
listvý vývoj mladého človeka.“
Kurz Cesty zrenia má dve stretnutia:
prvé je uvedenie, na ktorom sa účast-
níci oboznámia so základnými prin-
cípmi a s východiskami programu. Na
druhom stretnutí získajú inšpiráciu
a pomoc pre realizáciu jednotlivých
týždenných stretnutí s mladými v po-


dobe konkrétnych nápadov a postu-
pov.


Príprava na misie
Mladí záujemcovia o účasť na veľkej
(ročnej) či malej (niekoľkotýždňovej
letnej) misii pred odchodom do za-
hraničia tiež prechádzajú niekoľkými
stretnutiami. Počas nich majú mož-
nosť zamyslieť sa nad svojimi mo-
tívmi, ale tiež získajú konkrétnejšiu
predstavu, čo ich čaká. Okrem množ-
stva rôznych zručností a schopností,
ktoré získajú pri príprave aj na sa-
motnej misii, dôležitým prvkom je
najmä rozvojové myslenie.


Pravdou ostáva, že len veľmi málo
z toho všetkého majú mladí ľudia
možnosť naučiť sa a rozvinúť v škole.
Neformálne vzdelávanie je preto vý-
znamným doplnkom ich povinnej
školskej dochádzky. Pre aktívnych
mladých je tak nielen rozvojom ich
osobnosti, ale aj značným príspev-
kom pre ich ďalší pracovný a osobný
život.


Každý druhý mesiac


DON BOSCO
U TEBA DOMA


Časopis Don Bosco dnes
zasielame bezplatne
na požiadanie.


Už od roku 1877
je to dar dona Bosca
všetkým priateľom
a dobrodincom
saleziánskeho diela.


Ďakujeme za každý dar,
ktorý nám pomáha rozvíjať
dielo záchrany a výchovy
mladých doma i v misiách.


Ponúknite časopis
svojim blízkym.
Rozšírte rodinu dona Bosca.


Za všetkých dobrodincov
slúžime každú sobotu svätú
omšu a pamätáme na nich
v modlitbách.


Kontakt:
Don Bosco dnes
Miletičova 7
821 08 Bratislava
Tel.: 02/55 57 22 26
E-mail: dbd@donbosco.sk


do
n


bo
sc


o
dn


es




spir itual ita


Provinciálny kongres je pre Združe-
nie saleziánov spolupracovníkov
(ASC) najvyššie fórum. Zúčastňujú sa
na ňom členovia provinciálnej rady
a členovia všetkých miestnych rád.
Tento rok to bolo dohromady stopäť-
desiat členov. Na rokovaní sa venovali
zhodnoteniu fungovania, určeniu po-
kynov pre činnosť v oblasti formácie,
poslania a organizácie a tiež volili
novú provinciálnu radu.


Na kongrese v Poprade nechýbal pro-
vinciál Saleziánov dona Bosca don
Karol Maník a mimoriadne vzácnym
hosťom bol svetový delegát pre ASC
don Giuseppe Casti. Ten priniesol
osobitný pozdrav od hlavného pred-
staveného dona Cháveza a myšlien-
kami obohatil prítomných pri večer-
nom slovku aj počas nedeľného
dopoludnia, keď ponúkol prezentá-


ciu na tému Salezián spolupracovník
v saleziánskej rodine.


Voľby novej provinciálnej rady sa za-
čali svätou omšou. Provinciál sale-
ziánov don Maník v kázni zdôraznil
odkaz dona Bosca pre spolupracov-
níkov. Vyzval ich k zodpovednosti,


angažovanosti a spolupráci. Vo voľ-
bách boli potom do provinciálnej
rady ASC na nasledujúce tri roky zvo-
lení: Anton Horváth, Jana Brišová, Jo-
zef Kolarčík, Ľubica Májeková, Fran-
tišek Goboňa, Ružena Maková, Julián
Tomaštík, František Barnáš, Richard
Ondrišík a Iveta Slavkovská. Ako de-
legáti boli menovaní aj don Pavol Mi-
chalka za Saleziánov dona Bosca a sr.
Eva Pullmanová za dcéry Márie Po-
mocnice.


Na prvom zasadnutí novej provin-
ciálnej rady 3. marca bol za koordi-
nátora ASC opäť zvolený Anton Hor-
váth z Trnavy. Jeho zástupcom sa stal
Julián Tomaštík z Košíc.


Na kongrese nechýbala Výročná
správa o činnosti provinciálnej rady
ASC za roky 2009 – 2011 a Správa
o stave ASC za roky 2009 – 2011. Obe
predniesol provinciálny koordinátor
Anton Horváth.


Náročnosť rokovania vyvážil spolo-
čenský večer a neformálne rozho-
vory v tradične rodinnom salezián-
skom duchu.


Saleziáni spolupracovníci mali
Tretí provinciálny kongres


Autor: spracoval rhsdb


Saleziáni spolupracovníci sú počtom najväčšou zložkou rodiny dona Bosca pod
Tatrami. Majú takmer tisíc členov v dvadsiatich ôsmich strediskách. Druhý februárový
víkend sa ich zástupcovia zišli na Treťom provinciálnom kongrese, tentoraz v Poprade.


D B D 2 0 1 21




D B D 2 0 1 2 1




D B D 2 0 1 21


Pri čítaní listov Márie Mazzarellovej
zapôsobila na mňa predovšetkým jed-
noduchosť jej reči a jej duchovnosti.
Jednoduchosť srdca bola v duchov-
nej tradícii vždy znakom pravej spiri-
tuality.


MNíSI JU NAZýVALI ČISTOTA
SRDCA
Jednoduché srdce je vnútri žiarivé,
naplnené Božím Duchom. Vidí veci
také, aké sú. Nemieša vlastné tienisté
stránky do vecí a do hodnotenia
osôb. Jednoduchosť je dôkazom, že
človek dobre pozná seba samého, že
sa prijíma so všetkými svojimi tienis-
tými stránkami. Srdce je jednoduché,
pretože sa stalo jedno s Bohom.


Jednoduché srdce Márie Dominiky
Mazzarellovej je súčasne preniknuté
veľkou radosťou. Ona vo svojich po-


vzbudeniach nepretržite opakuje:
„Buďte radostné!“ Toto nie je for-
málne povzbudenie pre človeka,
ktorý nie je spokojný. Práve naopak,
prejavuje sa tu vyrovnanosť osoby,
ktorá to píše. Môžeme to vnímať
v spôsobe, akým opisuje spolusestry,
rozpráva príbehy a obracia sa na ad-
resáta s určitým humorom.


„DAJTE SI POZOR NA
FANTAZíROVANIE“
Nie je to uhladený štýl, ktorým sa
skutočnosti schovajú pod plášť du-
chovnosti. Mária Dominika hovorí
veci také, aké sú. Nepoužíva triky na
skrášlenie pálčivých situácií. Pri nija-
kých ťažkostiach v nej necítiť depre-
sívny alebo plačlivý postoj. Prijíma
situácie také, aké sú. Hovorí napríklad
otvorene o odchodoch z inštitútu, ne-
odsudzuje sestry, ktoré opustili ko-
munitu. Podáva správu o smrti mla-
dých sestier, ale robí to bez pátosu
a bez sebaľútosti. Skôr je pre ňu
zrejmé, že všetky odišli do raja. Aj
o raji vie písať celkom humorne, bez
príliš oslnivého štýlu, ktorý je cha-
rakteristický pre niektoré duchovné
príručky.


Mária odsudzuje negatívne predstavy,
ktoré v nás pramenia a sťažujú nám
život. Takto povzbudzuje sestry: „Poš-
lite mi rýchle dobré správy, pamä-
tajte, že chcem, aby ste boli radostné,


dajte si pozor na fantazírovanie!“ Ter-
mín „fantazírovať“ znamená vymýš-
ľať, zbytočne si lámať hlavu, pesimis-
ticky si domýšľať. Mária tu opäť
predostiera svoje požiadavky hu-
morným spôsobom. Podmienka,
ktorá dovolí sestrám žiť pekne spolu,
je taká, že sa vzdialia od svojich myš-
lienok a vidín, že sa oslobodia od
mnohých pohľadov na druhých. Mu-
sia vidieť každú osobu takú, aká je,
a nelámať si hlavu nad tým, čo sa
skrýva za jej slovami, alebo čo ukrýva
za svojím správaním. Kto pesimis-
ticky zmýšľa o druhom, vidí v ňom
iba negatívne veci. Jednoduché srdce
má jasný a pozitívny pohľad. A týmto
pohľadom vidí v každej osobe zdravé
jadro.


POHLADENIE PANEJ
Veľakrát vo svojich listoch hovorí Má-
ria Dominika o raji. Keď oznamuje
smrť niektorej spolusestry, povie
krátko, že teraz je v raji.


Sestrám odporúča dobrú prípravu na
smrť: „Je potrebné, aby sme boli vždy
pripravené a mali všetky účty v po-
riadku. Vtedy pre nás smrť nebude
postrachom.“ Aj o smrti píše dôver-
ným a humorným tónom. Nemá z nej
strach, ba dokonca jej dôveruje:
„Moje drahé dcéry, vidíte, smrť príde
každú chvíľu. Pani smrť nás príde po-
zdraviť!“


O dvoch veľmi chorých sestrách píše:
„Zdá sa, že smrť sa približuje, aby ich
pohladila, ale ony úbohé nechcú
o tom vedieť. Smrť má teda niečo lás-
kavé: pohladí umierajúceho. Nepríde
ako hrozné monštrum, ale ako žena,
ktorá nám prináša pozdrav od Boha.
V týchto slovách je jasné, že Mária
Dominika integruje smrť do svojho ži-
vota a že myšlienka na smrť jej ne-


spir itual ita


Jednoduchosť srdca Márie Mazzarellovej
Autor: Anselm Grün


Anselm Grün je považovaný za najznámejšieho a najviac čítaného duchovného autora
na svete. On sám napísal riadky o svätej Márii Dominike Mazzarellovej. Oslava jej
sviatku 13. mája je peknou príležitosťou načerpať z jej spirituality.




spôsobuje strach, ale pozýva ju ve-
dome a intenzívne žiť.


Mária Dominika nehovorí o mystic-
kej teológii, ale jednoduchosť jej
srdca poukazuje na to, že zakúšala
Boha a že jej nebolo cudzie nič, čo je
ľudské. Preto môže s láskavosťou
a bez rozhorčenia hovoriť o ľudských
slabostiach. Jej duchovnosť nemá
moralizujúci tón voči tomu, koho
usvedčuje z nedodržiavania priká-
zaní. Pre Máriu je všetko prirodzené:
Božia láska, ale aj ľudské slabosti. Ak
často nalieha na sestry, aby prekoná-
vali negatívne predstavy, je to preto,
že pestuje a chce aj u druhých pesto-
vať jednoduchosť srdca.


POSOLSTVO
Pri čítaní listov Márie Mazzarellovej je
najdôležitejším posolstvom pre mňa
toto: „Buď jednoduchý! Dôveruj
láske! Nie je to také komplikované,
ako si myslíš. Miluj jednoducho a buď
radostný!“ Máriina duchovnosť je
oslobodená od komplikovaných špe-
kulácií.


Je tiež slobodná od mentality morali-
zovania a obmedzovania, ktoré boli
v 19. storočí veľmi rozšírené, a to aj
v cirkevnom prostredí. Dýcha otvo-
renosťou, radosťou, jednoduchosťou,
jasnosťou.


Posolstvo, ktoré nám v našom zloži-
tom svete dnes táto svätá dáva, znie:
Pokús sa pozdvihnúť svoje srdce
a všetko, čo je v ňom, do spoločen-
stva s Bohom. Uvidíš, ako sa všetko
stáva jednoduchým a jasným, ako sa
ty stávaš jedno so sebou samým
i s druhými. Ak sa tvoje srdce roz-
jasní, naplní sa radosťou, ktorú ti ne-
budú môcť vziať ani životné prob-
lémy, pretože má prameň v Božej
láske.


(Podľa: Il bollettino Salesiano,
december 2011)


spir itual ita


D B D 2 0 1 2 1




Saleziáni dona Bosca majú dnes
v mnohých krajinách univerzity,
v ktorých nikdy nechýba teológia, vý-
chovná pedagogika a formácie. Po-
zrime sa, ako don Bosco, podľa opisu
dona Lemoyna (citujeme priamo
z prameňov), v začiatkoch oratória
sám organizoval katechizmus, školu
a jej učiteľov. A v texte neprehliad-
nime skutočnosť, že aj v tejto oblasti
don Bosco chcel, aby i mladí vycho-
vávali – v tomto prípade vyučovali –
mladých.


Keď don Bosco prenajal Pinardiho
kôlňu a časť domu, konečne po
dvoch rokoch bojov, nepokoja a hľa-
dania našiel svoje útočisko. Predví-


dal, samozrejme, že mu nebudú chý-
bať nové ťažkosti a súženia, ale veľmi
mu na tejto skutočnosti nezáležalo,
lebo sa cítil podopieraný Bohom
a Kráľovnou neba. V prvom rade sa
musel postarať o to, aby mal viac ka-
techétov, keďže dobrovoľní spolu-
pracovníci, ktorých mal, už nestačili…
Rozhodol sa teda pozvať niektorých
zo starších študentov, ktorých učil,
aby mu prišli v nedeľu alebo v iné pri-
kázané sviatky pomôcť do oratória aj
pri vyučovaní katechizmu. Niektorí
vydržali v tejto službe dlho, ostatní sa
však veľmi rýchlo unavili a prestali
chodiť. No don Bosco sa neunavil.
Neustále chodil po školách a hľadal
nových malých apoštolov, aby na-
hradili dezertérov. Súčasne sa pustil
do organizovania školy, lebo dovtedy
to nebolo možné urobiť kvôli neustá-
lemu kočovaniu oratória a aj kvôli
jeho dlhej chorobe.


Dve triedy sa učili v kuchyni a v izbe
dona Bosca, jedna trieda bola v sa-


kristii, ďalšia na chóre, iné zase v sa-
motnej kaplnke. Netreba ani spomí-
nať, že tieto miestnosti neboli na vy-
učovanie vôbec vhodné. Žiaci,
všelijaké podarené kvietky, buď
všetko ničili, alebo to obracali na
ruby, robili hluk, chodili hore-dole
a navzájom sa vyrušovali.
Nedeľná škola prospela mnohým, ale
nebola dostatočným riešením, lebo
mnohí mladí, ktorí boli menej nadaní,
cez týždeň všetko zabudli. Don
Bosco, aby tomu predišiel a mohol
byť ešte intenzívnejšie s mladými, sa
veľmi horlivo vrhol do založenia ve-
černej školy. Tento typ škôl už nejaký
čas chýbal, ale len dovtedy, kým teo-
lóg Borel a don Cafasso neprijali tento
nový impulz lásky dona Bosca, a to aj
napriek jeho zlému zdravotnému
stavu. Večerná škola pre jeho horli-
vosť a energiu priniesla dva dobré
výsledky: pomohla chlapcom oveľa
istejšie a rýchlejšie písať a čítať, takže
mohli oveľa skôr začať študovať. Táto
situácia tiež dala donovi Boscovi väč-


Don Bosco 200


Katechizmus,
nedeľné a večerné školy dona Bosca


1815 – 2015 dvojstoročnica narodenia dona Bosca: rok 2011 – 2012 prehlbujeme si poznanie histórie dona Bosca


D B D 2 0 1 21


Autor: Pavol Grach SDB


Saleziáni, to nie je iba
oratórium, kde sa mládež
hrá vo voľnom čase. Don
Bosco dobre vedel, že hra je
prostriedkom a nie cieľom
života, a to aj v mladosti.
Na prvom mieste bolo uňho
vyučovanie katechizmu.
Na to však mladí
potrebovali vedieť čítať.
V jeho časoch mnohí túto
možnosť nemali, a tak sa
z dona Bosca stáva aj
učiteľ. Učí najprv iba
v nedeľu, potom aj cez
týždeň večer. V prvých
chvíľach myslí len na
najnutnejšie základné
vzdelanie, neskôr aj
na gymnaziálne
a profesionálne.


Obuvnícka dielňa v saleziánskom diele Sacro Cuore v Ríme.




šiu možnosť držať chlapcov ďaleko
od nebezpečenstiev vo večerných ho-
dinách, viac ich mohol poučiť v ná-
boženstve, nasmerovať k Bohu a uro-
biť z nich dobrých kresťanov, čo bolo
najvyšším cieľom všetkých jeho ná-
mah.


Nestačili mu však kňazi, ktorí mu po-
máhali, aj keď ich bolo stále viac. Kde
teda don Bosco našiel učiteľov pre
toľké svoje triedy? On si ich „vyrá-
bal“. Medzi tými, ktorí vyrastali v ora-
tóriu, boli aj chlapci vekom starší,
dostatočne nadaní, ktorí túžili po vyš-
šom vzdelaní, lebo vedeli, že im to
môže v budúcnosti pomôcť dosiah-
nuť lepšie zamestnanie a pozíciu. Don
Bosco si spomedzi nich vybral tých,
ktorých považoval za vhodných, a za-
darmo ich učil taliančinu, latinčinu,
francúzštinu, matematiku a podobné


predmety, ale pod podmienkou, že
mu potom oni prídu pomôcť učiť dru-
hých katechizmus počas Pôstu alebo
vyučovať mladších chlapcov v ne-
deľu či po večeroch.
Títo tzv. učiteľkovia, najprv ich bolo
asi osem až desať, ktorí sa ešte pri
tom aj učili, mu dokázali nesmierne
pomôcť v práci s ostatnými chlap-
cami a neskôr dosiahli vo svete aj vý-
znamné pozície. Stali sa vplyvnými
ľuďmi v meste, pomohli sebe aj iným.


Sám don Bosco v istej chvíli, keď pre-
bral s mladými celý katechizmus, od-
búral iný veľký problém, ktorý mal –
zohnať kvalitné študijné knihy, pri-
merané inteligencii týchto jednodu-
chých chlapcov. Predstavil im teda
tie, ktoré sám zostavil: Biblické de-
jiny (Storia sacra) a dejiny Cirkvi (Sto-
ria ecclesiastica). Úžitok, ktorý tieto


publikácie priniesli mladým, opäť po-
tvrdil veľkú schopnosť, poznanie, ale
aj skúsenosť dona Bosca v zostavo-
vaní školských textov pre mladých.
V rovnakom čase vo svojich školách
pridával vyučovanie kreslenia, arit-
metiky a metrického systému.
Chlapci prijali jeho matematiku s veľ-
kou radosťou, aj keď učebnice mate-
matiky vo všeobecnosti mladí ne-
obľubujú. Práve matematika, ako
uvidíme neskôr, bola základňou veľ-
kého triumfu jeho škôl, lebo sa neza-
merala len na intelektuálne nároky,
ale bola veľmi ľudová. Mladí, ktorí sa
učili, mu boli vďační za dlhé noci,
ktoré prebdel pri písaní týchto kníh.


Don Bosco 200


Vychovávať k viere v škole


Don Egidio Viganò, siedmy nástupca
dona Bosca, ktorý viedol Saleziánsku
spoločnosť v rokoch 1977 až 1995, na
sviatok svätého Jozefa v roku 1993 na-
písal všetkým saleziánom v okruž-
nom liste Vychovávať k viere v škole
toto:


„Oratórium, teda prítomnosť salezi-
ánov medzi mladými, ktorí sú najnúd-
znejší, je aj zdrojom našich školských
zariadení, ktoré majú mať svoj
vlastný štýl a osobitného ducha. To
sme videli už u dona Bosca. Od pr-
vých rokov svojej aktivity na Val-
doccu včlenil tvorivým spôsobom
školu do svojej mládežníckej pasto-
rácie… Oratórium a škola by nemali
byť dve rozličné a oddelené inštitú-
cie, ale majú sa navzájom obohaco-
vať a dopĺňať.“


D B D 2 0 1 2 1


Saleziánska polytechnická univerzita v Quito v Ekvádore.


Technická škola Don Bosco v Toul Kork na v Kambodži.SOŠ sv. Jozefa Robotníka v Žiline.




saleziánky


Inštitút sestier saleziánok je podľa
dona Bosca vyjadrením jeho vďač-
nosti najsvätejšej Panne. Sám to tak
vyjadril na duchovných cvičeniach
v Mornese pred skladaním sľubov pr-
vých sestier. Vďačnosť je teda akoby
testamentom, ktorý sestrám zanechal.


SViATOK VďAČNOSTi
Každoročne sa v niektorej provincii
saleziánok – skratka FMA – za účasti
generálnej matky slávi vďaka za dar
saleziánskej charizmy. Sviatok vyjad-
ruje poďakovanie matke za jej animá-
ciu inštitútu, ale je aj poďakovaním
všetkým ostatným sestrám, početným
laikom, ktorí s tvorivosťou
a úsilím dávajú svoj život pre
výchovu nových generácií;
je to tiež vďaka rodičom,
ktorí s dôverou žiadajú spo-
luprácu na formácii svojich
detí; je to vďaka za všetkých
mladých. Keďže Inštitút dcér
Márie Pomocnice v tomto
roku slávi 140. výročie
svojho založenia, oslava
mala tentoraz putovný cha-
rakter. Centrom sviatku
vďačnosti sa koncom apríla
stalo Mornese v severnom
Taliansku, miesto, kde inšti-
tút vznikol. Ďalšími zastáv-
kami slávenia boli vý-
znamné miesta dejín rehole:
Nizza Monferrato (Ta-
liansko), kde zomrela zakla-
dateľka sv. Mária Dominika
Mazzarellová, Saint Cyr Sur
Mer (Francúzsko), kde bol
otvorený prvý dom za hra-
nicami Talianska, a napokon
Kaišiadorys (Litva), kde bola
otvorená doposiaľ posledná
komunita FMA v Európe.


AKé jE TO Byť DCérOU MáriE?
Valéria M.
: Som Márii vďačná za to,
že ma priviedla k povolaniu. Neve-
dela som to hneď. Až keď som sa
spätne pozrela na udalosti, bola som
si istá, že za tým všetkým stála ona.
A keďže si ma zavolala medzi svoje
dcéry, často som sa mohla presvedčiť,
že stojí pri mne vo všetkom, čo jej
zverujem.


Marie B.: V 15-tich rokoch ma navždy
očaril don Bosco vynaliezavou lás-
kou voči mladým a neochvejnou dô-
verou v Pannu Máriu Pomocnicu. Môj
pohľad na akýkoľvek Máriin obraz je
vždy plný nehy a vďaky. Oslovujem


ju moja Mama, Učiteľka, moja Po-
mocnica. Páči sa mi, že niektorí sale-
ziáni s vďakou rozdávajú požehnanie
Panny Márie Pomocnice, cez ktoré
nám Mária môže vyprosiť všetko, čo
potrebujeme.


Anna j.: Čo pre mňa znamená meno
dcéra Márie Pomocnice? Znamená,
že sa jej mám podobať v pokore
a láske. Mária ma učí viac dôverovať
Bohu, postupne objavovať jeho pro-
jekt s mojím životom.


Ľubica F.: Byť dcérou Márie Pomoc-
nice pre mňa znamená byť Máriiným
odrazom v súčasnom svete, tam, kde


žijem a kde pracujem. Je to
pekný a vznešený ideál, ale
uvedomujem si, že je to
cesta. Chcem po nej kráčať.


Silvia S.: Byť dcérou pre mňa
znamená najmä dôverný
vzťah s Mamkou, rozhovory
po večeroch, rozprávanie
o všetkom, o bojoch, rados-
tiach, starostiach a na druhej
strane veľká výzva byť ako
ona.


Kamila S.: Panna Mária je
pre mňa naozaj mojou ma-
mou, ktorá je pri mne vždy
prítomná. Už od detstva si pa-
mätám, ako nám pomáhala,
keď sme ju spoločne ako ro-
dina prosili o mnohé veci.
A čo je krásne, vždy sme jej
aj spoločne ďakovali za
dobro a milosti, ktoré nám
vyprosila. Takže pre mňa byť
jej dcérou znamená o všet-
kom jej rozprávať, všímať si,
čo robí v mojom živote, a ďa-
kovať jej za to.


V čase, keď sa don Bosco zaoberal blížiacou sa posviackou Chrámu Panny Márie
Pomocnice v Turíne, rozhodol sa ešte pre jednu vec. Chcel Márii zasvätiť nielen chrám
z mramoru, ale zamýšľal vybudovať k jej úcte živý monument. Ženskú rehoľnú vetvu,
ktorá bude na celom svete privádzať k Bohu dievčatá pre dobro rodín a spoločnosti.


Vybral pre ňu názov Dcéry Márie Pomocnice.


Mária stojí pri svojich dcérach


D B D 2 0 1 220


Spracovala: Miroslava Tarajová FMA




saleziánky


Prvé volanie na misie
Nepamätám si presne, kedy táto myš-
lienka vo mne skrsla, ale bolo to ešte
v detstve. Mala som veľkú túžbu ísť
ako misionárka na Sibír. Myšlienka sa
rokmi obmieňala, ale nikdy nevy-
mizla.


Písanie misijnej žiadosti
Po vstupe k sestrám nasledovali roky
formácie a ja som v sebe postupne
utvrdzovala presvedčenie, že moje
misijné povolanie je na Slovensku, nie
vo svete. Až rok pred večnými sľubmi
sa opäť vynorila táto otázka či skôr
vnútorná výzva: Nemám predsa len
zanechať všetky svoje istoty, ktoré
som doma nadobudla, a dať sa úplne
k dispozícii generálnej matke cez na-
písanie misijnej žiadosti? Nechala
som ešte rok v sebe doznievať a rásť
túto výzvu. Aj za pomoci rozlišovania
s provinciálnou predstavenou sr. Ive-
tou som nakoniec pred dvoma rokmi
na sviatok dona Bosca napísala mi-
sijnú žiadosť a odoslala ju do Ríma ge-
nerálnej matke.


Misie ad gentes
Často sa o misiách ad gentes hovorí
ako o „povolaní v povolaní“. Ja
osobne to nerada takto charakterizu-
jem. Pre mňa napísať misijnú žiadosť
znamenalo nechať mnoho mojich
osobných istôt a jednoducho dať sa
k dispozícii. Misie nie sú pre mňa ne-
jakým exotickým miestom, na ktoré
sa človek upne, ale skôr stála vnú-
torná dispozícia dať do hry svoje is-
toty, mať osobný majetok v „dvoch
taškách“ a byť pripravená ísť… kde-
koľvek.


Misijný prípravný kurz
V auguste 2010 som odišla na misijnú
prípravu do Ríma. Bola tu veľká 130-
-členná medzinárodná komunita ge-


nerálneho domu. V nej existovala aj
naša 7-členná skupina nových misio-
nárok. Bola som medzi nimi sama z Eu-
rópy. Dennodenná skúsenosť života
so sestrami iných kultúr ma veľmi obo-
hacovala. Je to niečo, čo veľmi rozši-
ruje horizonty. Misijný kurz v Ríme
spočíval hlavne v štúdiu misiológie na
Pápežskej univerzite Urbaniana. Mali
sme rôzne predmety týkajúce sa in-
kulturácie, novej evanjelizácie, sveto-
vých náboženstiev, medzinábožen-
ského dialógu. Koncom septembra
sme v Turíne prijali misijný kríž a boli
sme vyslané v 141. saleziánskej misi-
onárskej výprave do sveta, aby sme
pokračovali v diele dona Bosca.


Apoštolát medzi emigrantmi
Každú sobotu sme v rámci misijného
kurzu chodili medzi emigrantov zo
severnej Afriky, ktorí bývali v dome
pre utečencov na periférii Ríma. Po-
čúvať ich príbehy a vidieť krajnú chu-
dobu bolo pre mňa veľkou školou.
Často sme boli pri nich, keď sa do-
zvedali o smrti svojich blízkych, ktorí
zomierali na utečeneckých lodiach.
Stretávali sme tam ľudí, ktorí sa kvôli


veľkému psychickému utrpeniu
úplne pomiatli. Na druhej strane ra-
dosť týchto ľudí z malých vecí, zo ži-
vota a ich slávenie sviatkov boli ohro-
mujúce.


Miesto nadchádzajúcej misie
Mojou destináciou je Rovníková Af-
rika. Provinciu, do ktorej idem, tvoria
štyri štáty: Kamerun, Gabon, Rovní-
ková Guinea a Kongo-Brazzaville (tzv.
malé Kongo). Znamená to, že sa bu-
dem v rámci nich presúvať z komu-
nity do komunity. Najprv sa musím
naučiť dva úradné jazyky, ktorými sú
francúzština a španielčina. Neskôr sa
bude treba učiť aj domáce jazyky, ale
to už na konkrétnom pôsobisku. Preto
som po skončení misijného kurzu
v Ríme išla na kurz francúzskeho ja-
zyka do komunity našich sestier vo
Francúzsku. Na jazykovom kurze som
sama Európanka. Objav, že zahalené
moslimské ženy, ktoré tu žijú, sa môžu
stať mojimi priateľkami rovnako ako
aj Číňania, Japonci a mnohí iní, ma
veľmi obohatil a môžem povedať, že
je aj veľmi oslobodzujúci. Misie sa už
začali a začínajú znova každý deň.


Počas 140-tich rokov
existencie inštitútu dcér
Márie Pomocnice sa sestry
rozišli do 94 krajín sveta.
Zo slovenskej provincie
odchádza v júli na misie
ad gentes sestra Anna
Mališová.


D B D 2 0 1 2 21


Sr. Anna Mališová
v areáli Pápežskej


univerzity Urbaniana.




Je tragédiou, ak ľudia strácajú schop-
nosť diviť sa. Každé dieťa sa otvára ži-
votu sériou „žasnutí“ a údivov. Naj-
dôležitejšou úlohou všetkých
vychovávateľov je vedieť uchovať
v dieťati túto schopnosť. Stane sa z nej
najvzácnejšia kvalita jeho života.


Kto vie žasnúť, neostáva indiferent-
ným. Vie byť otvorený voči svetu, ľu-
ďom i životu. Každý, kto prichádza
na svet, má vo vienku tento dar – úžas
nad životom. Život je zázrak. O tomto
zázraku rozprávajú druhí, zvieratá,
rastliny aj vesmír. Sme zázrační ako
oni. Kvôli tomu by sme mali rešpek-
tovať druhých a byť voči nim pozorní.
Každý, kto pokladá život za zázrak,
cíti potrebu milovať ľudí a správa sa
k nim úctivo. Až vtedy objavíme našu
vlastnú dôležitosť, keď začneme dru-
hým dávať takú dôležitosť, ktorú si
zaslúžia. Život má svoju nesmiernu
hodnotu, dôstojnosť. Nikto nemá
právo poškvrniť ho.


Ľudia nie sú zlí, sú smutní. Zo smut-
ných sa stávajú zlými. Sú smutní, lebo
nevnímajú krásu života. Schopnosť
žasnúť povzbudzuje našu vôľu bojo-
vať za hodnotu života. Nežijeme len
pre smrť a ľudstvo nie je len násilie
a priemernosť. Žijeme, lebo veríme,
že sa oplatí žiť a veriť v krásu ľudí.


Dnes pred nami stojí nebezpečenstvo,
že zabudneme na to, že všetci sme
boli deti. Frenetický a nezmyselný ryt-
mus života nás pohlcuje, stávame sa
hermeticky uzavretí voči krásam ži-
vota. Postupne ako rastieme, vymie-
ňame schopnosť žasnúť za pochope-
nie. Realitu redukujeme na abstraktné
pojmy, s ktorými ľahko narábame
a manipulujeme. Zabúdame na ta-
jomstvo života. Čím ďalej, tým ťažšie
dokážeme uchovávať v harmónii náš
hlboký vnútorný svet, z ktorého pra-
menia naše rozmanité emócie.


Anna, 46-ročná učiteľka, píše: „Môj ži-
vot sa delí na dve obdobia: pred kó-
mou a po kóme. Ako 26-ročná som
prežila v kóme dva týždne. Mala som
dopravnú nehodu, zaspala som za vo-
lantom. Keď som znovu otvorila oči
v tichej nemocničnej izbe, uzrela som
nad sebou maličké tancujúce sve-
tielka. Bola som živá. Mala som asi ha-
lucinácie, videla som svätojánske
mušky, motýle, neviem čo všetko, ale
asi takto som znovu objavila úžas.
Bolo to, akoby som sa opäť narodila.
Prvá šálka kávy, prvá prechádzka, ra-
dosť z prelistovania časopisu, otázky,
čo sa stalo počas môjho spánku… Od-
vtedy som sa naučila pozerať sa na
svet inými očami. Od môjho prebu-
denia má každá vec pre mňa hodnotu
veľkého daru. Úžas, ktorý som obja-
vila cez strach, dal môjmu životu
novú kvalitu. Už nie som nekompro-
misná a nahnevaná žena. Zmenila
som sa ja a ostatné sa tiež zmenilo.
Každé ráno sa zobúdzam a s úžasom


sledujem, ako moji žiaci rastú, rátam
západy slnka, skúšam nové recepty
a strihám vlastné ruže. Myslím, že
Modugno (taliansky spevák – pozn.
prekl.) mal pravdu: ,Úžasné sú/lúče
ranného slnka/objatie priateľa/tvár
dieťaťa/úžasné.’ Škoda, že som na to
prišla iba pred dvadsiatimi rokmi.“


Všetko sa začína zmyslom. Život má
zmysel, dvojakým spôsobom a sme-
rom. Azda existuje taký rodič, ktorý
by svoje deti učil, že život je absurdný
a neoplatí sa ho prežiť? Bolo by to
kruté a nezmyselné. Každé dieťa sa
pýta rodičov: „Prečo ste ma chceli?“
Všetci sme boli povolaní k životu. Ži-
vot je povolanie plné entuziazmu.


Kto vie žasnúť, znamená, že vie vní-
mať svet ako priestor zjavovania sa.
Podobne ako keď sme vo vytržení
z „krásy“ zasneženej hory alebo lesa
a nie kvôli kope kameňov pokrytej
snehom alebo kvôli obyčajným stro-
mom. Aj život je krásny, nádherný
dar. Práve preto všetko túži žiť, bojuje
o svoj život. Ako steblo trávy či mik-
roskopická baktéria. Ľudia objavujú
úžasnú schopnosť myslieť, pozorovať,
pochopiť. Akási fantastická križovatka
materiálneho a duchovného sveta.


Krása všetkého nás pobáda zamýšľať
sa: prečo existujú ruže? Prečo existujú
ľudia, ktorí sa zastavia pred kvetom
ako vo vytržení?


Dobro nás prekvapí. Život je dobrý.
Niektorí ekológovia však dodávajú:
ľudia sú príliš škodliví. Ale kresťan-
stvo nás učí, že každý život sa po-
dieľa na diele stvorenia. V tom je
zdroj každej kontemplácie, pokoja,
obyčajnej spokojnosti, entuziazmu,
optimizmu.


Iba z úžasu môže vyvierať vďačnosť.
Povedať ďakujem znamená otvoriť
dvere logike darovania sa a vzájom-


výchova


„Ty veríš na zázraky?“
„áno.“
„áno? A videl si niekedy
aspoň jeden?“
„Zázrak? áno.“
„Aký?“
„Teba.“
„ja? Zázrak?“
„Samozrejme.“
„Ako to myslíš?“
„Dýchaš. Máš hladkú
a teplú pokožku. Bije ti
srdce. Môžeš vidieť. Môžeš
počuť. Beháš. Prijímaš
potravu. Skáčeš. Spievaš.
Myslíš. Smeješ sa. Miluješ.
Plačeš…“
„A… To je všetko?»“
„To je všetko.“


D B D 2 0 1 222


Znovu objavme schopnosť žasnúť
Ces t a späť do s t r a t eného r a j a
Autor: Bruno Ferrero SDB, preklad: Ján Čverčko SDB


Fo
to


:c
op


yr
ig


ht
A


xe
lB


üh
rm


an
n,


fli
ck


r.c
om




výchova
nosti. Moderný človek sa búri, protes-
tuje, pomstieva sa a iba zriedkakedy
poďakuje. No aj napriek tomu za
všetko, čo máme, vďačíme niekomu.


Údiv pomáha vrátiť sa do raja. Údiv je
prameňom každej spirituality. Je to
akoby červená niť, ktorá sa tiahne od
konkrétnosti života ku konkrétnosti
jeho pôvodu. Boh nie je len ideou,
ale skutočnosťou, ktorú vidíme a do-
týkame sa jej v Ježišovi Kristovi. Boh
je „Bohom živých“, preto logicky
Stvoriteľ života nemôže zomrieť.


Od schopnosti vedieť žasnúť sa tak
prechádza do adorácie. Stačí mať len
otvorené oči.




misie


„Misie sú povolaním v povolaní. Ak
ma raz Boh obdaroval misijným po-
volaním, tak on svoje rozhodnutie ne-
zmení. Svoju aktuálnu prácu s dobro-
voľníkmi vnímam ako pokračovanie
bývalej misijnej činnosti na Ukrajine,
kde som pôsobila niekoľko rokov,“
hovorí Mária Reháková FMA, zodpo-
vedná za VIDES na Slovensku. „Teraj-
šia skúsenosť s dobrovoľníkmi na
misiách ma utvrdila v mojom sale-
ziánskom a misionárskom povolaní.
Presvedčila som sa o tom, že môj ži-
vot patrí mladým. Vzájomne sa pos-
väcujeme a spolu rastieme. Sama na
sebe zakúšam slová žalmu: ,Stúpajú
a síl im stále pribúda.‘“


Misijní dobrovoľníci VIDES-u sa pri-
pravujú na svoje poslanie počas šty-
roch stretnutí. Každé z nich si všíma
iný aspekt: osobnosť, vzťah k Bo-
žiemu slovu, saleziánsku charizmu,
praktické zručnosti.
„Štyri víkendy do roka a potom práca
v teréne. Možno sa to zdá málo,
možno veľa. Mne to zo začiatku dalo
zabrať. VIDES si totiž dokáže vziať
mnoho. Veď preto tam aj ľudia cho-
dia, chcú zo seba niečo dať,“ vyjadrila
svoju skúsenosť Františka Martin-
ková, členka VIDES-u. „Aj ja som


vďaka misijnému dobrovoľníctvu
niečo stratila. Strácať čas pre dobro
mladých a detí je však často veľký
zisk a nezaplatiteľný dar. Postupne
som sa naučila otvoriť si srdce,“ do-
dáva Františka.


L un í k I X
Zuzana Balážová


Moja prvá skúsenosť s misijným dob-
rovoľníctvom bola na Slovensku na
košickom sídlisku Luník IX. Tu som
strávila mesiac zo svojich letných
prázdnin. Mala som možnosť pomá-
hať na táboroch, zažiť život v komu-
nite misijných dobrovoľníkov priamo
na tomto sídlisku a tiež vidieť prácu
saleziánov a saleziánok. Bývala som
v byte dobrovoľníčok. Život v komu-
nite by som prirovnala k jednej veľkej
krásnej rodine. Rozdelené služby,
ráno spoločné vstávanie na modlitbu,
večer tiež spoločné vešpery. Misijné
dobrovoľníčky sa pre mňa vtedy stali
sestrami, kamarátkami. Pomáhali sme
si a podržali sa navzájom, keď bolo
treba. Táto skúsenosť mi okrem toho
pomohla aj pri hľadaní môjho povo-
lania. Luník IX je sídlisko, kde som vi-
dela chudobu aj duchovnú biedu.


V bytoch išla voda iba dvakrát do
dňa. Počas môjho pobytu odpojili
plyn. Na sídlisku behali potkany, veľa
detí malo vši a blchy, ktoré nebolo až
také ťažké od nich chytiť. Na byte sme
mali poriadok, no napriek tomu
šváby od susedov. Všetko veci, ktoré
by mi v mojom každodennom živote
zaiste prekážali, ale počas mojej me-
sačnej skúsenosti som si ani neuve-
domila, že by to malo byť inak.
S deťmi to nebolo vždy ľahké. Ale ako
to už býva, tie dobré a pekné chvíle
rozhodne prevážili tie ťažké. Za mož-
nosť ísť na Luník som doteraz veľmi
vďačná. Je krásne, ako si nás Pán Boh
vedie a aké veci má pre nás prichys-
tané. Išla som tam dávať, ale ja som
dostala omnoho viac.


Ukr a j i na
Klára Kubištelová


Moje pôsobenie vo VIDES-e sa začalo
pred piatimi rokmi. Nikdy som nebola
typ pre misie, aspoň som si to myslela.
Pod misiami som si vždy predstavo-
vala misionárov v Afrike, a to ma
veľmi nelákalo. Nechápala som, ako sa
tí ľudia dokážu vzdať všetkého a všet-
kých a ísť slúžiť niekde do neznámej


Medzinárodná mládežnícka misijná organizácia ViDES slávi v tomto roku svoju
štvrťstoročnicu. Na Slovensku si v nej počas deviatich rokov pôsobenia našli miesto
desiatky mladých ľudí.


D B D 2 0 1 22


Misijné dobrovoľníctvo
dokáže vziať veľa


Spracovala: Miroslava Tarajová FMA, foto: archív VIDES




D B D 2 0 1 2 2


misie
krajiny. Môj názor sa zmenil asi v 16-
-tich, keď mi kamarátka „videsáčka“
rozprávala o zážitkoch z Ukrajiny, kde
bola v lete. O rok som sa na VIDES
prihlásila s jasným motívom: v lete
idem na Ukrajinu. Môj sen sa splnil. Na
cieľovú stanicu nás prišiel čakať sale-
zián don Štefan Urban. Počas cesty
som postupne zisťovala, čo je to kul-
túrny šok. Pred cestou som možno aj
s pýchou hovorila, že kultúrny šok mať
isto nebudem, veď už som bola v Bel-
gicku, Poľsku, Česku a pod. Prvý ví-
kend mi nebolo všetko jedno. Chcela
som odísť a stále som si hovorila, že
Ukrajina nie je pre mňa a nechápem,
čo tu robím. Prišla nedeľa a stretnutie
s ukrajinskými animátormi. Zistila som
svoj ďalší nedostatok, a tým bol jazyk.
Učila som sa ho síce počas roka, ale na
dorozumenie to nie vždy stačilo. Po pr-
vom týždni tábora v Užhorode sa naša
skupina presunula do dediny Kolči-
nov neďaleko Mukačeva. Cestovali
sme ukrajinskými spojmi. Cestovanie
po Ukrajine je zážitok sám osebe, na-
príklad vlakom, kde sú ešte drevené
sedadlá, vysoko položený odkladací
priestor a vysoké schodíky pre nástup.
Alebo zaujímavým cestovaním sú tzv.
maršrutky, niečo ako mikrobusy. Niek-
toré novšie a iné s plynovými bom-
bami na streche. S odstupom času zis-
ťujem, že Ukrajina mi prirástla k srdcu.
Vždy sa tam napriek počiatočným ťaž-
kostiam rada vraciam. A VIDES mi vzal
ilúzie o sebe samej. Dokážem zažiť kul-
túrny šok a tiež viem, ako reagujem
v neznámej situácii a ako rýchlo sa
s ňou vyrovnám.


F i l i p í n y
Kristína Paulíková a Lenka Hoľková


Naším dvojmesačným domovom sa
stalo hlavné mesto Filipín – Manila.
Bývali sme u sestier saleziánok, ktoré
majú súkromnú školu. Na Filipínach
je školstvo spoplatnené už od mater-
skej školy. Je tu veľká chudoba
a veľmi veľa rodín si to nemôže do-
voliť. Preto sa sestry saleziánky spolu
s dobrovoľníkmi VIDES-u venujú ta-
kýmto deťom zadarmo. Dodávkou do-
chádzajú do šiestich chudobných
štvrtí, každý deň do inej. Program pre
deti sa vždy začína modlitbou. Po rôz-
nych aktivitách, hrách a tancoch sa


rozdelia do sku-
pín podľa veku
a majú výučbu:
čítanie, písanie,
počítanie a tí
starší aj angličtinu
a pod. Stretnutie
sa vždy končí roz-
dávaním jedla
a džúsu. Ďalším
z ich projektov je
ALS – alternative
learning system.
Každý večer
príde do centra
asi okolo päťdesiat detí z ulice. Na
konci môžu absolvovať skúšky a zís-
kať certifikát, čo im dáva šancu nájsť
si prácu. My sme v tomto projekte
učili najmladšie deti písmenká, kresliť,
používať nožnice a lepidlo. Treťou
časťou našej činnosti bol misionársky
tábor, ktorý sa konal na ostrove Pala-
wan. Tu sme poskytovali ľudom pri-
chádzajúcim z odľahlých častí a hôr
bezplatné lekárske vyšetrenie a lieky,
ktoré sme získali vďaka sponzorom.
Na filipínskej misii sme sa naučili:
Voda je vzácna, ibaže na to prídeme,
až keď ju nemáme; pocit bezmocnosti
v chudobnom prostredí je zdrvujúci;
je dôležité ísť do krajiny, kde aspoň
trochu poznáte jazyk; Pán Ježiš to
dobre vymyslel, keď rozposlal apoš-
tolov po dvoch – je to tak oveľa lepšie
a ľahšie.


Čo j e V IDES?
Volontariato
= mládežnícke dobro-
voľníctvo. Prichádza k mladým s ná-
vrhom „darovať trochu času“ z vlast-
ného života pre službu druhým.
internazionale = medzinárodné. Jed-
notliví členovia aj skupiny pochá-
dzajú z rôznych krajín a tiež smerujú
do rôznych kútov sveta.
Donna = žena. Dievča, matka, vycho-
vávateľka, neraz živiteľka rodiny stojí
v centre pozornosti, lebo je často dis-
kriminovaná, týraná, zaznávaná, ne-
povšimnutá, využívaná, zneužívaná.
Educazione = výchova. Proces vý-
chovy mladých v saleziánskom štýle
prostredníctvom dobrovoľníctva
a služby.
Sviluppo = rozvoj, rast. Buduje sa pro-
stredníctvom solidárnosti, ktorá sa
stáva životným štýlom každého dob-
rovoľníka.


Vznik: Taliansko v roku 1987, Slo-
vensko v roku 2003
Zakladateľka:
Maria Grazia Caputo FMA
Zodpovedná za ViDES na Slo-
vensku:
Mária Reháková FMA
Počet členov: v tomto roku je na Slo-
vensku 30 pripravujúcich sa dobro-
voľníkov
Misijné miesta: Ukrajina v meste
Ľvov a Užhorod, Albánsko v Tirane,
Rumunsko, Angola, Filipíny, Juhoaf-
rická republika. Na Slovensku sú to
Hriňová, Boľkovce, Plavecký Štvrtok,
Luník IX.
Príprava: štyri víkendové stretnutia
počas jedného roka
Vek: od 16 rokov
Kontakt: vides.priprava@gmail.com




„Skončila sa vojna a otvorili sa hra-
nice. Šesť rokov som nevidel Slo-
vensko a rodinu. Bolo načase pozrieť
si novú vlasť a rodinu. Požiadal som
Československú národnú radu
v Ríme, aby mi vydala cestovný pas.
Kládli mi isté podmienky: Vstúpiť do
légií a zložiť prísahu vernosti. Už pred-
tým, keď som bol vo Florencii a mal
som ťažkosti so skúškami, napísali mi,
aj ma osobne navštívili, aby som sa
prihlásil do légií, zložil prísahu ver-
nosti vlasti a národu a pod. a sľubo-
vali, že nielen mi vydajú žiadané po-
tvrdenie, ale aj ma pošlú na vyššie
diplomatické štúdiá do Prahy a po-
tom kariéra… Odmietol som všetko
s odôvodnením, že to mi nedovoľuje
môj duchovný stav, pre ktorý som sa
rozhodol. A teraz znovu to isté. Na
konci mi vydali pas i bez podmie-


nok… Boli aj iné ťažkosti. Veď som
ani nevedel, ako sa volá nová vlasť
a jej hlavné mesto. Myslel som, že
Bratislava, to je Breslau, a tak som
cestoval smerom na Breslau. Spolu-
cestujúci Česi a Slováci ma opravili
a ukázali správnu cestu… Konečne
som sa dostal na Slovensko.“


Kľúčová udalosť, ktorá prinútila tohto
premýšľavého cholerika a opatrného
optimistu pracovať na koncepcii rie-
šenia slovenskej saleziánskej otázky,
bolo stretnutie u jezuitov v Trnave
v letných mesiacoch 1919 s istým
mladým krajčírom, bývalým fronto-
vým vojakom Jánom Hlubíkom,
ktorý sa na talianskom fronte dozve-
del o donovi Boscovi a o tom, že u sa-
leziánov sa môžu stať kňazmi aj starší
mladíci.


Ján Hlubík pochádzal z Hrnčiaroviec
pri Trnave. Narodil sa 21. júna 1896. Po
skončení prvej svetovej vojny sa za-
mestnal v expedícii časopisu Posol
Božského Srdca Ježišovho, ktorý vy-
dávali jezuiti v Trnave. V ich kláštore
si našiel aj ubytovanie.


„Bol som na návšteve v Trnave u ur-
šulínok a tam som sa dozvedel, že
istý Hlubík, vyslúžený vojak, zamest-
naný t. č. v administrácii Posla, by sa
rád so mnou porozprával. Počul, že
som prišiel od saleziánov v Ríme. Aj
on by sa ta rád dostal a rád by študo-
val za kňaza saleziána.“


Zdá sa, že obyvatelia Trnavy boli už
od čias rektora tamojšieho seminára
Pavla Jedličku spätí s menom dona
Jána Bosca. Podľa svedectva sale-
ziána dona Václava už v roku 1919
existoval blízko mestskej veže oproti
kláštoru jezuitov „obchod s nábož-
nými predmetmi zvaný Don Bosco“.
Kedy tento obchod s devocionáliami
vznikol, nepodarilo sa, žiaľ, vypátrať.


František Sersen po návrate do Ríma
predložil vec tamojšiemu salezián-
skemu inšpektorovi Francescovi To-
masettimu (1868 – 1953), ktorý preja-
vil záujem a dal súhlas, aby Hlubík
prišiel. A tak v auguste 1919 pricesto-
val Hlubík do Ríma. „Prijali ho na
skúšku a pre jeho hlboké náboženské
zanietenie čoskoro aj do noviciátu.
Už v roku 1921 sa stal saleziánom.“
Bol to prvý povojnový slovenský sa-
leziánsky novic.


Toto stretnutie Sersena s Hlubíkom
a následné rozhodnutie tamojšieho


história


Poznať správny čas, kedy treba zariskovať, je dar. rovnako ako vystihnúť správny čas,
kedy odísť. Zdá sa, že tento dar zariskovať mal aj študent teológie na Pápežskej


gregoriánskej univerzite v ríme František Sersen, ktorý po šiestich rokoch strávených
v Taliansku prišiel navštíviť svojich rodičov na Slovensko.


Koncepcia Františka Sersena „zrodila“
slovenských saleziánov


Autor: ThDr. Zlatko Kubanovič PhD.


D B D 2 0 1 22


Saleziánske dielo a bazilika Sacro Cuore v Ríme.




naši zosnulí
saleziánskeho inšpektora prijať Hlubíka do Ríma bolo vý-
chodiskovým bodom, ktorý dal slovenské saleziánske
dielo do pohybu.


Klerik Sersen prišiel s prezieravým riešením a so súhla-
som svojho predstaveného spustil projekt, ktorým začal
organizovať príchody aj ďalších slovenských chlapcov do
Ríma.


„Cez prázdniny som chodieval na Slovensko verbovať,
najprv len sám. Potom aj s Hlubíkom. Skúšali sme, prijímali
prihlásených. Títo sa obyčajne dostavovali do Špačiniec,
k mojej rodine. Tam ich už matka niečím zamestnávala,
a tak ich skúšala a vynášala rozsudky. Mala dobré krité-
rium… Prijatých sme potom na určitý termín zhromažďo-
vali v Trnave, raz u františkánov a zas u jezuitov.“


Vznikli tak dva paralelné a od seba nezávislé slovenské sa-
leziánske koncepty riešenia: Koncept A – Viliam Vagač šiel
na to teoreticky a vsádzal na rozhodnutie hlavného pred-
staveného, koncept B – František Sersen ako schopný or-
ganizátor išiel na to prakticky. Neposielal nikam žiadosti,
ale jednoducho so súhlasom predstavených rímskej inš-
pektórie začal zhromažďovať nových slovenských nad-
šencov dona Bosca a umiestňoval ich v saleziánskych
domoch v Genzano di Roma a v Sacro Cuore na Via Mar-
sala pri hlavnej stanici v Ríme. A tak tam, v samom srdci
kresťanstva, fakticky začal akoby od základu slovenské sa-
leziánske dielo, čo nezáviselo ani od poľských, ani od
maďarských saleziánov. A to bol pre slovenské saleziánske
dielo požehnaný krok! V tom mu boli veľmi poruke inš-
pektor rímskej inšpektórie don František Tomasetti, potom
don Giovanni Simonetti a najmä Angelo Fidenzio, riaditeľ
a magister novicov v Genzano di Roma a tiež don Salva-
tore Rotolo, riaditeľ ústavu Sacro Cuore.


Medzi týmito dvoma konceptmi však principiálne roz-
diely nie sú, pretože obom išlo o hľadanie odpovedí na
dosť zložitú otázku: ako vytvoriť samostatné slovenské sa-
leziánske dielo? Sersen bol nepochybne charizmatický
a talentovaný mladý muž, ktorý sa dokázal rýchle a presne
zorientovať a mal praktické, nie formalistické myslenie. Aj
napriek tomu, že bol svojím spôsobom sám, prišiel s rie-
šením, ktoré posunulo slovenské saleziánske dielo hodne
dopredu.


D B D 2 0 1 2 2


S t an i s l a v Kmo t o r k a
sa l e z i án kňa z


* 28. 4. 1929 Chynorany
+ 27. 2. 2012 Florencia, Taliansko


Stanislav Kmotorka zložil svoje prvé re-
hoľné sľuby 16. augusta 1946. O štyri roky
nato, keď mal 21, ako mladý spolubrat
musel ujsť do Talianska. Tam v Bolengu
vyštudoval teológiu a 1. júla 1956 prijal
kňazskú vysviacku. Už v roku 1955 prišiel
do Florencie, kde nastúpil „za organ“, aby už od neho ne-
odišiel. Vo Florencii a istý čas v malej saleziánskej farnosti
mimo mesta pôsobil od roku 1957 až do smrti, vyše pol
storočia. V Bologni získal diplom z hudby a zborového
spevu (1963) a vo Florencii zo skladania hudby pre kapelu
(1967). Ako salezián sa v tejto oblasti činil aj na poli vý-
učby. „V saleziánskej farnosti vo Florencii bol veľmi ob-
ľúbený, s entuziazmom hrával na organe a snažil sa zhu-
dobniť každú pobožnosť. Viackrát som mohla vidieť, ako
po omši na neho ľudia čakávali, aby s ním mohli preho-
voriť pár slov, mali ho radi,“ napísala animátorka Mi-
chaela Štubňová, ktorá bola krátke obdobie vo Florencii
práve v čase, keď don Kmotorka 27. februára 2012 zomrel
vo veku takmer 83 rokov.


J o z e f G r zná r
sa l e z i án koad jú t o r


* 11. 2. 1922 Ruskovce
+ 11. 3. 2012 Beckov


Salezián laik Jozef Grznár sa narodil
11. februára 1922 v Ruskovciach. V ro-
disku vychodil osem rokov ľudovej školy,
v roku 1938 vstúpil do noviciátu a prvé sľuby v Salezián-
skej spoločnosti zložil tesne pred vypuknutím druhej sve-
tovej vojny 16. augusta 1939. V saleziánskych domoch pô-
sobil ako kuchár. Po likvidácii kláštorov v apríli 1950 bol
aj on internovaný v centralizačných kláštoroch v Šaš-
tíne a v Podolínci a napokon bol s ostatnými rehoľnými
bratmi prevezený do Čiech na nútené práce na stavbe
priehrady Klíčava. Neskôr pracoval v civile ako pomocný
robotník v závode Vodné stavby Praha do roku 1967 a do
dôchodku v roku 1982 v Merine Trenčín. Po roku 1989 žil
v komunite na saleziánskej fare v Dubnici nad Váhom
a naposledy medzi staršími bratmi v Galante-Hodoch.
Pre zdravotné ťažkosti a potrebnú opateru prežil posledné
obdobie svojho života v Charitnom domove v Beckove.
Tam aj zomrel vo veku požehnaných 90 rokov života po
72 rokoch služby mladým a spolubratom v Saleziánskej
spoločnosti. Pochovaný je na cintoríne v Trenčíne-Ore-
chové.


Chlapci v študovni na Sacro Cuore v Ríme.




Základy viery dostal už doma vo Vaj-
noroch. Salezián Titus Zeman pochá-
dzal z desiatich detí, mal nábožných
rodičov, ktorí svoje ratolesti vycho-
vávali v modlitbe. „Bývali sme neďa-
leko kostola, ale aj bez ohľadu na to
nás rodičia viedli k duchovnému ži-
votu. Keď sme aj ráno nestíhali spo-
ločnú modlitbu, lebo ocko bol kostol-
níkom, večer sme si vždy kľakli celá
rodina spolu. Alebo keď začali zvoniť
na Anjel Pána, automaticky sme sa
všetky deti z ulice rozbehli domov.
Už nám to nemuseli pripomínať,“ spo-
mína o pätnásť rokov mladšia sestra
dona Titusa Veronika Kukučková.
V rodine Zemanovcov sa kostolnícke
povolanie dedilo, okrem ich otca bol


kostolníkom aj ich starý otec a prav-
depodobne aj prastarý otec.


Z ôsmich Titusových sestier žijú už
len tri. Dve vo Vajnoroch, jedna v bra-
tislavskom Ružinove. Sú podstatne
mladšie ako Titus, z jeho detstva si
veľa nepamätajú. „Až teraz si uvedo-
mujeme, že vtedy sme ani nevedeli,
akého brata máme,“ zamyslela sa
Alojzia Horváthová. „Boli sme chu-
dobná rodina, ale žili sme šťastne,“ za-
myslela sa. Keď sa narodila, Titus mal
13 rokov.


„Reálku, tak sa hovorilo základnej
škole, vychodil v meste, čiže v Bratis-
lave. Vajnory vtedy ešte boli len obec,
nepatrili k mestu. Hovorili, že často
nosieval nejaké darčeky pre radosť.
Neskôr kupoval dievčatám bavlnky,
tu sme toho mali veľmi málo,“ spo-
mína už na časy, keď jej brat študoval
v Šaštíne. „Jeho detstvo si nemôžem


pamätať, len z toho, čo mamička roz-
právala. Raz bol doma veľmi chorý.
Bol práve sviatok, zrejme Božie telo.
Povedal: ,Keď príde procesia, vyneste


ma von.‘ A keď procesia odišla, vy-
hlásil: ,Môžeme ísť, už som videl, čo
som chcel.‘“


Keďže don Titus Zeman pochádzal
z veľmi chudobnej rodiny, nebolo
ľahké dostať sa ani do Šaštína. Na
púte sa chodilo z Bratislavy pešo, dva
dni tam a dva dni naspäť. „Keď mal
Titus dvanásť, povedal mamičke, že
tam chce ísť študovať. Naši s ním bez
peňazí ísť nemohli. Tetin muž bol že-
lezničiar, vlaky mala teda zadarmo,
tak vravela mamičke: ,Agnesa, neboj
sa. Ja to chlapcovi z hlavy vytlčiem.‘
A vzala ho do Šaštína,“ rozpráva Ti-
tusova sestra Alojzia.


T itus Zeman


Spomedzi súrodencov Božieho služobníka Titusa Zemana
žijú už len tri sestry. rady by sa dožili vyhlásenia svojho
brata za blahoslaveného. O jeho činnosti, že ilegálne
prevádzal klerikov a spolubratov do Turína, nevedeli
spočiatku ani ony. Dnes sa aj vďaka nim dozvedáme
o donovi Titusovi mnohé podrobnosti. Vyberáme z ich
rozprávania.


O bratovi Titusovi rozprávajú jeho sestry
Autor: Jozef Kotris


D B D 2 0 1 22


pani Alojzia Hotváthová


pani Veronika Kukučková


Titus Zeman s malou sestrou
Františkou.




Odradiť sa ho snažil aj vtedajší inš-
pektor saleziánov don Jozef Bokor.
Povedal mu, že je veľmi slabý a roz-
plače sa za mamičkou. Podľa Alojzie
však odpoveď 12-ročného Titusa všet-
kých prekvapila: „Ale ja mám druhú
mamičku tu, ja tu plakať nebudem.
A ukázal na baziliku. Oponoval po-
tom donovi Bokorovi aj takto: ,Robte
so mnou, čo chcete, len ma zoberte.‘
Vrátili sa teda domov a Titusova teta
len zvestovala sestre: ,Agnesa, ne-
hnevaj sa, niet pomoci. Ten chlapec
tam musí ísť.‘“
Mladého Titusa na štúdiách podporo-
vali celé Vajnory. Nebol to predsa
lacný špás. „Naši naozaj nemali z čoho
a platiť bolo treba, veď už len na stravu
sa minulo veľa peňazí. Ale Vajnorčania
boli skutočne štedrí. Finančne ho pod-
porovala aj jedna rodina zo Stupavy.
Titus na nich nezabúdal. Keď aj do-
mov nenapísal, im sa ozval vždy. Bez
nich by nemal ani za čo písať,“ pre-
zrádza Veronika Kukučková.


„Boli to baróni zo Stupavy a aj ďalším
saleziánom pomohli pri štúdiách.
Keď prišiel Titus domov, hneď šiel za
nimi. Oni prišli aj na jeho primície, ja
som k nim chodila na návštevy a brali
ma aj do kostola,“ doplnila s nadše-
ním v hlase Alojzia.


O hodne mladšia sestra Veronika je
svojmu bratovi vďačná za jeho mod-
litby. Tvrdí, že jej vymodlil zdravie.
„V máji som mala zápal mozgových
blán a on v auguste skladal rehoľné
sľuby. Bol v Turíne a modlil sa za
moje zdravie. My sme taká modli-
tebná rodina,“ hovorí s úsmevom
a vďakou zároveň.


Pred vajnorským kostolom pomeno-
vali podľa dona Titusa Zemana ná-
mestie a k jeho hrobu sa denne cho-
dia modliť nielen Vajnorčania, ale aj
mnohí jeho ctitelia, ktorí zažili socia-
lizmus na Slovensku na vlastnej koži.


T itus Zeman


D B D 2 0 1 2 2


Rodný dom dona Titusa
Zemana vo Vajnoroch.




D B D 2 0 1 230


Žijeme v kultúre rýchlosti. Komuni-
kácia dnes prebieha veľmi rýchlo,
a to umožňuje spoločné pôsobenie
rôznych výrazových prvkov. Vytvára
sa tak kultúra, ktorá sa ustavične vy-
víja a je akoby v napätí medzi po-
riadkom a chaosom, inými slovami,
medzi tým, čo už je a čo ešte nie je.
Pre tých, ktorí pracujú v oblasti vý-
chovy, by z charakteristík tejto novej
kultúry mohli vzísť niektoré zaují-
mavé postoje a postupy, ako chápať
a na čom založiť samotné výchovné
pôsobenie.


Ako verní dedičia charizmy dona
Bosca chceme prijať výzvu bl. Jána
Pavla II. z jeho posledného apoštol-
ského listu Rýchly rozvoj z roku 2005.
Píše v ňom: „Rýchly rozvoj technoló-
gií v masmediálnej oblasti je zaiste
jedným zo znakov pokroku dnešnej
spoločnosti… Na druhom mieste by
som chcel upriamiť pozornosť na prí-
stup k médiám a na zodpovedné po-
dieľanie sa na ich spravovaní. Ak sú
spoločenské komunikačné pro-
striedky dobrom určeným celému
ľudstvu, potom je potrebné nachádzať
vždy nové formy, ktoré by umožnili ši-


rokú spoluúčasť na ich spravovaní,
a to aj prostredníctvom vhodných le-
gislatívnych opatrení. Treba teda roz-
víjať kultúru spoluzodpovednosti.“


Druhým objavom na tomto konti-
nente je to, že môžete byť veľmi
ovplyvnení. Súčasný nástupca zakla-
dateľa saleziánov don Pascual Chá-
vez vyzýva, aby sme sa usilovali
o vernosť mladým dnešnej doby. To
sú tí mladí, ktorí sú veľmi ovplyvňo-
vaní médiami, citliví na nové formy ži-
votného štýlu a veľmi potrebujú vy-
chovávateľov. Je tu teda namieste
mediálna výchova, zacielená na zís-
kavanie kritického prístupu, schop-
nosti hodnotiť a tvoriť. Táto výchova
je procesom, pri ktorom sa získava,
ale aj stále zvyšuje mediálna gramot-
nosť vzhľadom na vývoj médií a tech-
nológií. Rektor Katolíckej univerzity
v Ružomberku profesor Tadeusz Za-
sępa hovorí, že rodina, ktorá žije pri
mori, neuchráni svoje deti pred uto-
pením tým, že vybuduje okolo brehu
vysoký múr. Úlohou rodičov je na-
učiť deti plávať. My k tomu môžeme
dodať, že ak mama alebo otec plávať
nevedia, a teda to ani dieťa naučiť ne-
môžu, mali by ho poslať na plaváreň.


Neutopiť sa v mori informácií a me-
diálnych obsahov je v súčasnosti
veľmi náročné, najmä ak v minulosti
na nás správy padali ako malé kva-
pôčky vody a dnes sa na nás valia
rýchlosťou a silou Niagarských vodo-
pádov. Záchranným člnom v prívalo-
vých dažďoch je v tomto prípade me-


diálna výchova, či už na poli formál-
nom, alebo neformálnom. Mladí túžia
spoznávať nové veci. Svet médií je pre
mnohých atraktívnym práve preto, že
človeku ponúka priestor na realizáciu
a prezentáciu seba. A na to ani ne-
treba drahú techniku, stačí vlastniť
mobilný telefón. Úlohou mediálnej vý-
chovy je teda vychovávať k zodpo-
vednému používaniu médií. Rozvíja-
nie kritického odstupu a poznanie
mediálnej logiky a jej prejavov napo-
máha „odkúzliť“ médiá a dovoľuje uží-
vateľom pristupovať k ich posolstvám,
obsahom a produktom kriticky.


AKTiViTA pre rodinu
Na lepšie spoznanie či objavenie je-
den druhého. Ide o neverbálnu ko-
munikáciu, o sebavyjadrenie. Aktivita
trvá 10 až 20 minút. Pomôcky: hudba,
papier, ceruza.
Predpokladá sa záujem o druhého,
ticho, otvorenosť.


Pri peknej jemnej melódii, napríklad
aj z mobilu, si vytvoríme dvojice.
Každý má ceruzu a papier na tvrdej
podložke a snaží sa nakresliť portrét
toho druhého. Pritom je veľmi dobré
nekomentovať toto kreslenie. Pracu-
jeme v tichu a neukazujeme dru-
hému, čo sme už nakreslili. Po desia-
tich minútach si v tichosti vymeníme
svoje portréty a usilujeme sa odpo-
vedať na otázku: Čo vo mne druhý ob-
javil? Čo vidí?


Zhrnutá schéma:
– vo dvojici v tichu kreslíme tvár
druhého, neukazujeme mu kresbu –
5 minút;
– zapíšeme si tri veci, ktoré sme vy-
čítali na tvári pri jej kreslení – 5 mi-
nút;
– odovzdáme si navzájom kresby,
bez slov;
– rozmýšľame nad portrétom na-
šej tváre, čo v nás druhý objavil, čo
vidí – 3 minúty;
– kto chce, môže sa podeliť o ne-
jaký postreh, pocit z tejto aktivity –
5 minút.


médiá v rodine


V minulom čísle sme túto
rubriku začali pozvánkou
na nový mediálny
kontinent. Dnes chceme
pokračovať objavovaním
zákonitostí mediálnej
produkcie od spravodajstva
až po zábavu, ba najmä
v spravodajstve, lebo ono
prináša výpovede
o reálnom svete. Pritom pre
vzdelanie a orientáciu je
poznanie zákonitostí
mediálnej produkcie naozaj
dôležité. Bude to pre nás
potom ako kľúč k témam
mediálnej výchovy, ktorá
pomáha chápať súvislosti.


Autor: Pavol Dzivý SDB


Nový mediálny kontinent 1.2




naši zosnulí


Sr. Irena Škapcová sa naro-
dila 8. septembra 1925
v Hruštíne na Orave. Po-
chádzala z chudobnej roľ-
níckej rodiny, mala troch sú-
rodencov. Ako sedemročnej
jej zomrel otec. Od detstva
cítila povolanie k rehoľ-
nému životu. Boli však chu-
dobní, a tak ju matka odho-
várala, pretože pre ňu
nemala výbavu. Keďže
otcovo požehnanie už dos-
tala, odvážne oznámila
matke, že si na výbavu pôj-
de zarobiť ako služobná. Keď mala 16 ro-
kov, odišla do Bratislavy, kde sa v istej ro-
dine starala o deti. Tie ju mali veľmi rady,
lebo im rozumela a veľa sa s nimi hrala.
Neskôr, už ako dospelé, ju častejšie nav-
števovali. V Bratislave na Trnávke denne
chodievala do kostola k saleziánom. Tu sa
zoznámila so sestrami rytierkami, ktoré
po jej viacerých návštevách o ňu prejavili
záujem: „Raz mi sestričky povedali, aby
som u nich varila pre dvadsať detí. Keď mi
to povedali, viac som k nim nešla. Ja som
totiž mala taký odpor k vareniu a vidíte, te-
raz na starobu sa musím učiť variť…“ Po
štyroch rokoch služby, po modlitbách
a rozlišovaní so spovedníkom – salezi-
ánom požiadala v roku 1946 o vstup k ses-
trám saleziánkam v Nitre.


V roku 1948 teda v meste pod Zoborom
nastúpila do noviciátu a 5. augusta 1950
skladala prvé sľuby. O tri týždne nato ko-
munistický režim nariadil likvidáciu re-
hoľných domov. A tak sr. Irenu spolu
s ostatnými saleziánkami vyviezli do Bra-
tislavy-Prievozu, kde bol v provinciál-
nom dome sestier františkánok zriadený
sústreďovací kláštor. „Prišli po nás dva
autobusy. Na dvore sme mali rozvešanú
bielizeň, tak sme ju takú mokrú pozbie-
rali a dali do autobusu. V Prievoze nás po
jednej volali do miestnosti a ja som si
myslela, že nás tam budú strieľať. Keď


prišiel na mňa rad,
smelo som zvolala: ,Tu
som!‘ a už som sa pri-
pravovala na smrť. Keď
som vyšla von, pove-
dala som: ,Nebojte sa,
nestrieľajú.‘“


Odtiaľto potom pokra-
čovala krížová cesta ses-
tier po rôznych mies-
tach Slovenska. Plnú
účasť na nej mala aj sr.
Irena. Sestry robili prak-
ticky nútené práce


v rôznych fabrikách a na poľnohospodár-
skych majetkoch, v ťažkých podmien-
kach, izolované od spoločnosti, pod stá-
lym psychickým tlakom, bez kontaktu
s predstavenými. Zastávkami krížovej
cesty sestry Ireny bol Beckov, Hronský
Beňadik, Sládečkovce (Močenok), Vode-
rady, Kostolná a znova Sládečkovce. Na-
priek mnohým ťažkostiam, ktoré musela
spolu so sestrami podstúpiť, navyše ju
ustavične trápili silné bolesti hlavy, si ju ľu-
dia pamätajú ako sestru s pekným úsme-
vom na tvári. Milovala Pannu Máriu a pro-
sila ju predovšetkým o dar vytrvalosti.


„V Beňadiku sme boli len my mladé
sestry. Nachádzali sa tam aj sestry
z iných reholí. Raz v noci sa do domu
vlámalo okolo dvesto ozbrojených voja-
kov a vojačiek. Sekerou nám vylomili
dvere, všetko nám prekutali, porozha-
dzovali postele. Prišli zobrať pátra Pa-
ňáka. Keď ho brali, zviazali mu ruky re-
ťazou. Predstavenej strhli z hlavy závoj
a páter ju žehnal tými zviazanými ru-
kami. Vyzeralo to ako v súdny deň. Keď
sme boli v Kostolnej, práve prebiehali
voľby. My sme voliť nechceli. Poschová-
vali sme sa, kde ktorá mohla. Sr. Hed-
viga sa ukryla do spovednice, ja za organ.
Správkyňa volala: ,Saleziánky, voliť!‘, ale
my sme sa ani nepohli.“


V roku 1962 sa konečne podarilo prepa-
šovať z Ríma dovolenie generálnej pred-
stavenej, ktoré sr. Irene spolu s jej spo-
ločníčkami umožnilo zložiť večné sľuby.
Skladali ich v kostole v Beckove za zam-
knutými dverami. Jedna sestra bola me-
dzitým vonku na stráži.


O pár rokov, počas Pražskej jari 1968,
bolo sr. Irene umožnené vycestovať na
dva roky do Talianska a navštíviť naše sa-
leziánske miesta a komunity. Po návrate
až do roku 1989 žila – spolu so skupinou
starších saleziánok – v tzv. Charitnom
domove v Sládečkovciach, kde pracovala
na slepačej farme na Jednotnom roľníc-
kom družstve. Neskôr už bola kvôli ocho-
reniu schopná pomáhať len pri domá-
cich prácach.


Od roku 1990 pôsobila v komunitách ses-
tier saleziánok v Trnave. Tu s pribúdajú-
cimi rokmi pribúdali aj choroby, ktoré
jej spôsobovali veľa fyzického i dušev-
ného utrpenia. Keď dovŕšila osemde-
siatku, takto sa vyjadrila: „Boli sme
mladé a ani neviem, ako som ostarela, ale
ďakujem Pánu Bohu, necítim sa stará.
Malé deti mám veľmi rada, keď ich stret-
nem, vždy sa im musím prihovoriť.“


Sr. Irenu charakterizovala jednoduchosť,
miernosť, láskavý prístup k ľuďom, ra-
dosť, ktorú rada rozdávala, štedrosť,
skromnosť. Bola pozorná voči človeku,
obľubovala spoločenstvo. Trpezlivo zná-
šala svoje mnohé zdravotné ťažkosti
a bola vďačná za preukazovanú starost-
livosť. Mladšie sestry, ktoré sa o ňu starali
do posledných chvíľ, prejavili veľkú obe-
tavosť a trpezlivosť. Jedna z nich sa vy-
jadrila: „Nedáme si Irenku do nemoc-
nice, lebo tam by nám zomrela.“ Patrí im
za to veľká vďaka.


Kamila Novosedlíková FMA


Ď a k u j e m e v á m ,
n a š i d o b r o d i n c i !
Kto sa srdečne zapája do diela dona
Bosca, toho Panna Mária Pomocnica s veľ-
kou radosťou zahŕňa potrebnými milos-
ťami.


Všetkým vám, našim dobrodincom, ktorí
svojimi finančnými príspevkami, obetami
a modlitbami podporujete saleziánske
dielo na Slovensku i časopis Don Bosco
dnes, vyjadrujeme úprimnú vďačnosť
a uisťujeme vás o modlitbách.


Duchovne sa s vami spájame každú so-
botu, keď za vás slúžime svätú omšu, a pa-
mätáme na vás v modlitbe.
Nech vám Panna Mária Pomocnica udelí
s veľkou radosťou svoje štedré milosti!


sr. Irena Škapcová, dcéra Márie Pomocnice * 8. 9. 1925 Hruštín
+ 17. 2. 2012 Trnava