Don Bosco Dnes SLK No. 2 2012

don boscomarec - apríl
w


w
w


.s
a


le
zi


a
n


i.
sk Ročník XLIII. 2/2012


dnes


Téma


Nenechávame si
evanjelium pre seba
Don Bosco 200


Oratórium dona Bosca
V ýchova


Naučiť deti písať – zdá sa to málo?




Poznať dona Bosca
4 Jeden dom, jedna rodina,


jeden otec


Téma
10 Nenechávame si evanjelium pre


seba


List y z misi í
14 „Osobne sa chcem poďakovať“


Don Bosco 200
18 Oratórium dona Bosca


Saleziánky
20 Prostredie výchovy detí vyberajú


rodičia


V ýchova
22 Naučiť deti písať – zdá sa to


málo?


obsah marec – aprí l


Pohľad na saleziánsky svet – saleziánsky pohľad na svet


10


6


24


28


Don Bosco dnes
Časopis pre saleziánsku
rodinu, priateľov
a dobrodincov dona Bosca


2/2012
Ročník XLIII .
Časopis vychádza 6x do roka,
rozširuje sa bezplatne.


Vydavateľ
Saleziáni don Bosca –
Slovenská provincia
vo vydavateľstve Don Bosco


Šéfredaktor
Rastislav Hamráček SDB


Redakčná rada
Marián Peciar SDB
Miroslava Tarajová FMA
Zuzana Matejíčková
zástupkyňa VDB
Veronika Dolná


Jazykové úpravy
Adriana Reguliová


Grafická úprava a zalomenie,
DTP spracovanie
Juraj Martiška


Distribúcia
Ladislav Katona


Tlač
VKÚ, a. s. Harmanec


Registrácia
MK SR č. EV3448/09


Vaše milodary
Finančnú podporu pre prácu
saleziánov môžete posielať:
– zo Slovenska
účet: 29330062/0200, VS 0036


– zo zahraničia
Bank Name
Všeobecná úverová banka (VÚB)
Account Name
Saleziáni don Bosca –
Slovenská provincia,
Miletičova 7, Bratislava
Swift code
SUBASKBX
IBAN
SK3602000000000029330062


Adresa redakcie
Don Bosco dnes
Miletičova 7
821 08 Bratislava
tel.: 02/55 57 22 26
E-mail
dbd@donbosco.sk


Foto obálka:
Savio, o. z.


www.saleziani.sk




D B D 2 0 1 2


Drahá saleziánska rodina, milí priatelia dona Bosca,
všetci naši dobrodinci!


Raz na sviatok dona Bosca počas
svätej omše som sa pýtal ľudí: „Kto
je pre vás don Bosco, čo pre vás
znamená?“ Bolo to už dávnejšie, ale
dodnes si pamätám odpoveď jednej
babičky. Zareagovala veľmi spon-
tánne a úprimne: „Don Bosco? Don
Bosco pre mňa znamená všetko!
Chodila som k saleziánom ešte
predtým, ako komunisti zatvorili
kláštory, a chodievam aj teraz, keď
sa vrátili. A vždy som sa k nemu
modlila. Veľmi mi pomáha.“


Úprimná odpoveď ženy, ktorá si už prežila všeličo, ale nikdy nezabudla
na tohto svätca. Čo je na ňom také príťažlivé a fascinujúce? Jeho nad-
šenie, zápal, iskra, s akou neúnavne pracoval pre spásu mladých. Bol by-
tostne presvedčený, že mladí majú v sebe veľký potenciál a túžbu po
Bohu. Je len potrebné prebudiť to a správne usmerniť. A on to dokázal
naozaj majstrovsky, charizmaticky. My celá saleziánska rodina sa to od
neho učíme. Snažíme sa ho stále lepšie a lepšie spoznať a inšpirovať sa
jeho duchom pri práci s mládežou. Učíme sa od neho privádzať mladých
k Bohu a ukazovať im Božiu tvár.


A čo je najdôležitejšie – sprevádzame ich v období dospievania, v ob-
dobí, keď hľadajú svoje povolanie a miesto na tomto svete. Toto, zdá sa,
je veľmi citlivý bod každého mladého človeka – kde je moje miesto? Aké
je moje povolanie, aký plán má so mnou Pán Boh?... Mám možnosť spre-
vádzať jednu takúto skupinu mladých mužov na ceste rozlišovania ži-
votného povolania. Spoznávam, akí krehkí sú naši mladí, akí nestáli, vá-
haví a málo vytrvalí, ale na druhej strane vnútorne veľmi krásni.


Píšem to preto, aby som vás pozval modliť sa za povolania mladých ľudí.
Aby každý mladý človek spoznal Boží plán vo svojom živote a stával sa
šťastným. Podporujte nás modlitbou, obetou a možnou aj konkrétnou po-
mocou! Tak veľmi to potrebujeme, tak veľmi to potrebujú dnešní mladí,
ktorí žijú v dobe, keď sa všetko spochybňuje a relativizuje a je im ťažké
rozhodnúť sa.


Počas Pôstneho obdobia sa často pozerajme na kríž a ďakujme za
Lásku, za Boha, ktorý sa nám dáva spoznať na kríži a ktorý je ten, kto
miluje, miluje stále a chce, aby bol každý šťastný. Predkladajme tejto
Láske všetkých mladých podľa vzoru dona Bosca a urobíme veľkú,
svätú vec.
Prajem vám požehnané veľkonočné sviatky!


Karol Maník
provinciál


Don Bosco pre mňa
znamená všetko!


slovo provinciála


31


20


T itus Zeman
24 Sľúbil, že keď vyzdravie, príde


za ňou


Spiritualita
28 Potrebujeme prijímať od našej


rodiny a máme aj čo dať


Médiá v rodine
30 Pozvánka na nový kontinent




Jeden dom, jedna rodina, jeden otec
Dôlež i t osť prostredia , v ktorom ži l mladý don Bosco,


a osôb, ktoré ho formoval i


Poznávajme a nasledujme dona Bosca,


Autor: Pascual Chávez V.
Preklad: Stanislav Veselský


D B D 2 0 1 2


Prvou spomienkou dona Bosca je ruka
jeho matky. Keď neskôr spoznal mladíkov
z turínskych väzníc, povedal: „Ak nájdu
dobrotivú ruku, ktorá sa o nich postará…,
dávajú sa na čestný život, zabúdajú na mi-
nulosť, stávajú sa dobrými kresťanmi
a čestnými občanmi. Toto je prvopočiatok
nášho oratória.“
Keď don Bosco v Pamätiach oratória
spätne vykladal vlastnú skúsenosť z mla-
dosti a cestu, ktorá ho priviedla k usku-
točneniu jeho diela, vyzdvihol určujúcu
úlohu vychovávateľov a prostredia, v kto-
rom sa uskutočnila jeho formácia: rodinu,
náboženské spoločenstvo v Morialde,
školu v Chieri, seminár, konvikt; starostli-
vosť mamy Margity a dona Calossa, láska-
vosť jeho učiteľov v Chieri, prijatie a rady
spovedníka, dobrých priateľov, podnetný
príklad Luigiho Comolla, prístup k discip-
líne, aký mali predstavení seminára, pas-


toračnú a duchovnú príkladnosť a výučbu
dona Cafassa a teológa Gualu.


Korene sily
Aj kontext chudoby a tvrdosti sveta roľní-
kov, v ktorom vyrástol, mal dôležitú úlohu
pri podnecovaní jeho postojov dôvery
v Boha, pracovitosti a húževnatosti, stried-
mosti a tvorivosti. Konfrontácia s Anto-


«Spomínam si – a je to prvá
vec v mojom živote, ktorú
mám v pamäti –, že všetci
vychádzali z izby, kde bol
zomrelý, ale ja som tam chcel
za každú cenu zostať.
„Poď, Janko, poď so mnou,“
opakovala užialená matka.
„Ak nejde otecko, nepôjdem
ani ja,“ odvetil som.
„Úbohý synček,“ nástojila
moja matka, „poď so mnou, už
nemáš otecka.“
Keď to povedala, prepukla
v silný plač, vzala ma za ruku
a vyviedla ma von. Plakal som,
pretože plakala ona.»


poznať dona Bosca




aby mladí boli poslaním nášho života
nom tiež nebola úplne negatívna, pre-
tože pomohla vyrásť túžbe a podnietila
jeho vynaliezavosť pri hľadaní mož-
ných ciest v málo priaznivých situ-
áciách, alternatívnych spôsobov uži-
točných pri premieňaní sna na
skutočnosť. Rovnako ani odpor, s kto-
rým sa stretol v prvých rokoch orató-
ria zo strany vikára mesta Turín, fará-
rov, markízy Barolovej, či nedostatok
finančných zdrojov, priestorov a spo-
lupracovníkov neboli iba prekážkami,
ale aj výzvami, ktoré podnietili jeho
tvorivú lásku a viedli ho k uskutočňo-
vaniu jemu vlastnej stratégie činnosti.
Vytvorila sa v ňom mentalita proak-
tívnej adaptácie v konaní dobra, postoj
dôvery, ktorý vychádzal z dôverného
vzťahu s Bohom a viedol ho uskutoč-


ňovať všetko, čo bolo možné, v oča-
kávaní budúceho vývoja a vhodných
podmienok. Bola to pripravenosť na
zmenu a včasné prispôsobenie sa ne-
predvídaným okolnostiam alebo pre-
kážkam, ktoré vedel obchádzať s dô-
vtipom a predvídavo. Rozvinul tiež
model vzťahov a komunikácie zame-
raný na to, aby ľudí informoval a mo-
tivoval a neskôr aj zapojil do diela – čo
bolo v budúcnosti rozhodujúce.


Ľudia, ktorí ho milovali
Dôležitým zdrojom boli preňho najmä
ľudia, ktorí ho formovali, ich výchovné
venovanie sa, ich starostlivosť, asisto-
vanie a sprevádzanie, ich príklad
a podnet. Usmernili totiž jeho for-
mačnú cestu a súčasne sa stali orien-


tačným vzorom spirituality, životného
rozhodnutia, otcovských vzťahov, sta-
rostlivosti a spoluúčasti, sebadarova-
nia…, čo mu poskytlo účinný rámec,
v ktorom mohol sformovať preven-
tívny systém a svoj spôsob činnosti.
Keď don Bosco s odstupom rokov uva-
žoval o týchto ľuďoch a ich postojoch,
vyvodil z nich dôležité dôsledky pre
svoj systém.


Prostredie, ktoré ho formovalo
Aj prostredie, v ktorom sa uskutočnila
jeho výchova, bolo dôležitým zdro-
jom vypracovania jeho výchovného
modelu: chudobná a pracovitá rodina,
solidárna roľnícka komunita z Mo-
rialda, školské prostredie v Chieri (kde
„náboženstvo bolo základnou súčas-


ťou výchovy“), vážnosť, dis-
ciplína a duchovné napätie
v seminári, horlivé ovzdu-
šie konviktu. Všetky tieto
skúsenosti konkrétne pri-
speli k tomu, že sa v ňom
utvárala idea aj prax vý-
chovného spoločenstva
a náboženskej komunity,
ľudských vzťahov a formač-
ných rolí, zmyslu pre prís-
lušnosť a spoluprácu.


Sieť, ktorá pomáha
dozrievať
V myslení a praxi dona Bosca
nemôže existovať výchova
inak ako v rámci usporiada-
ného, pracovitého a radost-
ného rodinného spoločen-
stva, v sieti ľudských vzťahov
utkaných láskavými a citli-
vými vychovávateľmi, ktorí
sú prítomní medzi mladými
aktívnym a podnecujúcim
spôsobom a ktorí sú schopní
otvoriť im široké obzory, oce-
ňovať ich talenty, utvárať cha-
raktery a viesť ich po ceste
vnútorného života na základe
metódy rozumu, nábožen-
stva a láskavosti.


(Podľa: Il Bollettino
Salesiano, február 2012)


D B D 2 0 1 2


poznať dona Bosca




D B D 2 0 1 2


správy


Svätá Mária Dominika Mazzarellová sa narodila a vyrastala v jednoduchom prostredí talianskej dediny Mornese. V roku
1864 sa spoznala s donom Boscom a o osem rokov neskôr s ním založila rehoľu dcér Márie Pomocnice, ktorá má za


cieľ výchovu mládeže podľa preventívneho systému. Film o tejto
svätej sa pripravoval pod vedením sr. Catheriny Cangiá FMA,
ktorá je zodpovedná za jeho námet, scenár a produkciu. „Fil-
movým žánrom je fiction – rozprávanie o Márii Dominike v dobe,
v ktorej žila, v jej zemi, o jej živote a charizme. Možno sa objaví
aj scéna vzťahujúca sa na dnešok. Keďže ide o film pre všetky
vekové skupiny, museli sme ho pripraviť tak, aby bol jasný, s či-
tateľným posolstvom, aby podal informácie, formoval a aby
v ňom boli vyjadrené emócie,“ hovorí sr. Catherina. Generálna
predstavená saleziánok sr. Yvonne Reungoat vyjadrila svoje
očakávania: „Veríme, že film poukáže na krásu života, ktorý sa
rozvíja pod Božím vedením. Prajem, aby sa veľmi rozšíril pre
svoje jednoduché a hlboké posolstvo – otvorenosť Bohu a dis-
ponovanosť darovania seba v láske.“ S prvotnými prácami na
filme sa začalo v januári 2010. (lz)


S V E T
Natočia film o zakladateľke rehole saleziánok


Tím dvadsiatich prešovských animátorov pracoval od júla mi-
nulého roku na projekte s názvom Mladí dobrovoľníci o dob-
rovoľníkoch pre verejnosť. Cieľom bolo priblížiť činnosť dob-
rovoľníckych organizácií v Prešovskom okrese, vytvoriť priestor
pre ich vzájomné spoznávanie sa a zvýšiť povedomie verejnosti
o hodnote dobrovoľníctva.
Počas realizácie projektu, ktorý finančne podporilo MŠVVaŠ SR,
sa mladí domkári v krátkych dokumentoch snažili zachytiť to,
čomu sa každá zo siedmich organizácií venuje, v duchu hesla:
„Vaša práca už nemusí byť neviditeľná“. Úspešný projekt ukon-
čili Dobrovoľníckym večierkom15. decembra v priestoroch pre-
šovskej Domky. Domkári privítali vyše 120 hostí a počas večera
sa vo videodokumentoch predstavili organizácie: eRko OC Pre-
šov, Maranatha, Skauti – Sekčov, Rada mládeže Prešovského
kraja, Relevant, KC SPOLU z Chminianskych Jakubovian a Dom-
ka. Videodokumenty sú k dispozícii na stránke projektu
www.dobrovolnictvo.presovsdb.sk. (lz)


M L A D Í
Dobrovoľníci sa stretli pri filmoch


Návštevníci košického saleziánskeho strediska Tri hôrky a bra-
tislavského strediska Mamateyka mali možnosť od minulého ap-
ríla zúčastniť sa rôznych aktivít, súťaží a akcií aj vďaka projektu
podporenému Radou vlády Slovenskej republiky pre prevenciu
kriminality. ,,Cieľom bolo pozitívne formovať a motivovať mla-
dých, vytvárať im priateľské prostredie, pomôcť im nájsť sa-
mých seba a zároveň zmysluplne využívať voľný čas,“ vyjadrila
sa predsedníčka košickej Domky Andrea Kinlovičová. Aktivity
a podujatia, či to už boli tvorivé dielne a tanečné súťaže pre
dievčatá, alebo futbalové a hokejbalové turnaje pre chlapcov,
všetky sa tešilo veľkému záujmu účastníkov zo všetkých zložiek
komunity v oboch strediskách – deti, mládež, rodiny, ale aj ani-
mátorov. Nezabudlo sa ani na starších. Pre nich boli pripravené
besedy s rôznymi umelcami slovenskej hudobnej scény, po-
bytové tábory, filmové večery a posedenia v čajovni. (lz)


M L A D Í
Domka v Košiciach a Bratislave ukončila projekt prevencie kriminality


V i a c a k t u á l n y c h s p r á v n a w w w . s a l e z i a n i . s k a v r e l á c i i




správy


Zasnežená Drienica prekvapila dvadsať účastníkov du-
chovných cvičení. Prevažne manželské páry z Košíc strá-
vili štyri dni v Dome mamy Margity, ktorý patrí saleziá-
nom spolupracovníkom, a spoločne sa pod vedením dona
Milana Fulu venovali téme viera. Duchovný program obo-
hatilo aj premietanie dánskeho filmu Haevnen či ranný boj
so snehom, na ktorý nebol nikto pripravený. Tieto dni


však boli aj akousi predprípravou na Rok viery vyhlásený
Benediktom XVI. pri príležitosti 50. výročia Druhého va-
tikánskeho koncilu. ,,Don Milan kon-frontoval našu osobnú
vieru s vierou Matky Terézie a pátra Pia. Pre mňa to zna-
menalo, že viera je dar a má zmysel veriť, aj keď už necí-
tiš alebo nevládzeš,“ vyjadrila sa jedna z účastníčok. (ah)


Putovanie symbolov Svetových dní mládeže – kríža a mariánskej iko-
ny – je v plnom prúde. Na cestu Brazíliou sa vydali 18. septembra 2011
a počas dvadsiatich troch mesiacov navštívia 200 diecéz, kde na nich už
čakajú tisícky mladých. Heslom tejto púte je slogan „Ukáž mi svoju
vieru“. Okrem dvadsiatich šiestich brazílskych štátov navštívia symboly
aj Argentínu, Uruguaj, Čile a Paraguaj. Mladí zo saleziánskych domov
v týchto krajinách sa svojou činnosťou vrelo zapájajú do prípravy. Zod-
povedný za pastoráciu mládeže pre región Recife don Deyvson Soares
koncelebroval 16. januára 2012 svätú omšu spolu s Mons. Fernandom Sa-
buridom v Chráme našej Panny z Fatimy v Recife pri príležitosti pre-
chodu kríža a ikony ulicami mesta. Okrem toho sa na námestí Marco
Zero konal v ten istý deň koncert katolíckych hudobných skupín. (ah)


Predzvesťou sviatku bl. Laury Vicu-
ňovej bol aj turnaj vo vybíjanej pre zá-
padné Slovensko 21. januára. Na dru-
hom ročníku tohto turnaja sa
v bratislavskom stredisku Mama-
teyova stretlo osem dievčenských tí-
mov – z Trnavy, Dolného Kubína, Šaš-
tína-Strážov a Námestova a štyri tímy
z Bratislavy-Trnávka, Kremnická
a dve družstvá za Mamateyku. Zá-
pasy boli vyrovnané, o víťazstve
často rozhodovali posledné sekundy.
,,V porovnaní s prvým ročníkom pri-
šli jednotlivé tímy po hernej stránke
lepšie pripravené. Aj atmosféra bola
spontánnejšia, otvorenejšia, dokonca


tímy si navzájom fandili origi-
nálnymi pokrikmi a mali aj
svoje transparenty,“ vyjadrila
sa Adriána Pienčáková, koor-
dinátorka športového tímu
Laury. Putovný pohár tento
rok získali dievčatá z Námes-
tova – Sihelného. Tímu s náz-
vom Smoliarky paradoxne
prialo šťastie a pri hre neza-
váhali ani raz. Každý zápas
vyhrali a predviedli ozajstnú
súhru tímu. Na dynamiku a razanciu
im jednoducho ostatné družstvá ne-
stačili. Druhé miesto poputovalo do
Šaštína a tretie si odniesli Wafle


z Trnávky. „Sme radi, že dievčatá zo
stredísk prijali túto ponuku oslavovať
športom a že sa u nás cítili dobre,“ do-
dala Ľubica Mervová FMA. (ah)


Š P O R T
V Bratislave sa vybíjalo


D B D 2 0 1 2


S P O L U P R A C O V N Í C I
Dom mamy Margity privítal rodiny


S V E T
Prípravy na Svetové dni mládeže sa už začali


Stalo sa už tradíciou, že február je ter-
mínom Stretnutí strediskových rád
Domky. Tento rok sa počas druhého
februárového víkendu stretli na chate
Fugelka saleziáni a mladí – animátori
zo Západu, o týždeň neskôr v Krom-
pachoch zasadli domkári z Východu
a napokon v posledný februárový ví-
kend sa v Bobrovci uskutočnilo Stret-


nutie strediskových rád zo stredného
Slovenska. Tak ako minulý rok, aj te-
raz boli stretnutia spojené so stretnu-
tím pastorácie mládeže. Ústrednou té-
mou boli potreby mladých ľudí. Táto
téma súvisí najmä s určením a stano-
vením si priorít pastorácie mládeže
saleziánov, ktoré plánujú prijať
a schváliť na generálnej kapitule


v roku 2014. Okrem zamyslenia sa nad
touto v saleziánskej rodine aktuálnou
témou bolo hlavným cieľom stretnutí
aj to, aby lídri stredísk zhodnotili ich
fungovanie, vzájomne sa povzbudili,
inšpirovali a vymenili si skúsenosti,
ba aj spoločne hľadali riešenia prob-
lémov vo svojich strediskách. (jm)


S L O V E N S K O
Po roku opäť Stretnutia strediskových rád Domky


S a l e z i á n s k y m a g a z í n n a T V L U X , T V N o e a y o u t u b e . c o m / s a l e z i a n i .




správy


Málokto má možnosť privítať Nový rok v spoločnosti dona Bosca.
Veriacim v Ugande bola táto vymoženosť dopriata. Putujúce re-
likvie svätého turínskeho kňaza práve na Silvestra docestovali do
Ugandy. V hlavnom meste Kampala privítali relikvie takmer všetci
saleziáni dvoch miestnych komunít aj s predstaveným vizitatórie.
Samotný prechod do nového roka s donom Boscom absolvovali
mladí i starší v saleziánskej farnosti Bombo-Namaliga. Novoročnú
svätú omšu pre vyše tisíc veriacich na priestranstve pred farským
kostolom celebroval miestny biskup Mons. Paul Ssemogerere.
V príhovore pripomenul veľkú úctu k Panne Márii a veriacich
povzbudil k úsiliu o výchovu mladých v rodinách, v Cirkvi i v spo-
ločnosti. Počas svätej omše si prítomní saleziáni obnovili svoje re-
hoľné sľuby. Vyvrcholením slávnosti bol film Don Bosco. Posled-
ným navštíveným ugandským mestom bolo Kamuli, kde však pre
obrovské teplo zrušili dlhšiu procesiu ulicami mestečka. Pri tejto
slávnosti tam bolo pokrstených 33 detí. (jm)


S V E T
Don Bosco silvestroval v Ugande


D B D 2 0 1 2


Nápad projektu Zamyslenia, denných meditácií
cez mobil, vznikol u saleziána Rada Rumanoviča
a pána Jozefa Macka, ktorý pomáhal najmä
s technickou časťou. Hlavným cieľom je priniesť
niečo nové a zároveň užitočné pre mladých. Mi-
nulý rok texty ranných komentárov k evanjeliu
poskytla spoločnosť BENS a pani Beňová, tento
rok pripravili meditácie jedenásti saleziáni
a texty na večerné slovká poskytlo vydavateľ-


stvo don Bosco. „Pre mladých je vynikajúca
vec, aby si mohli nastaviť čas a tak využiť ranné
cestovanie do školy, veľkú prestávku v škole
alebo pauzu v práci,“ povedal salezián Rado
Rumanovič. „Projekt Zamyslenia sme vylepšili
tým, že obsahuje aj večerné modlitby, kde každý
deň pribúda nové večerné slovko na dobrú
noc,“ dodal autor projektu. Aplikácia, ktorú si
tento rok stiahlo už vyše 2 000 ľudí, je v súčas-
nosti dostupná pre iOS, Android a všetky druhy
mobilov. (jm)


S L O V E N S K O
Saleziáni a mladí meditujú digitálne


Na slávnosť dona Bosca predstavená Slovenskej provincie sv. Jána Bosca sr. Iveta Sojková FMA zverejnila správu o me-
novaní novej provinciálnej predstavenej, ktorou je sestra Jana Kurkinová FMA. Menovala ju generálna predstavená
Inštitútu dcér Márie Pomocnice Yvonne Reungoat
so svojou radou na obdobie rokov 2012 – 2018.
„Ďakujme Pánovi za fiat, ktoré sr. Jana dala tejto
zodpovednej službe a denne jej vyprosujme svetlo
a silu Svätého Ducha, aby podľa slov dona Bosca
bola vhodným nástrojom Božej slávy pri vykoná-
vaní všetkých povinností a činností,“ napísala
v zverejňujúcej správe sr. Iveta.
Sestra Jana prevezme službu provinciálnej pred-
stavenej 4. augusta 2012, keď skončí šesťročie
služby sr. Ivety Sojkovej.
Tento akt, na ktorom prisľúbila účasť aj členka ge-
nerálnej rady sestra Carla Castellino FMA, bude
spojený so slávnosťou skladania prvých rehoľ-
ných sľubov.
Sestra Jana Kurkinová sa narodila 22. decembra
1972. Večné sľuby v Inštitúte dcér Márie Pomocnice
zložila 3. augusta 2008. (jm)


S L O V E N S K O
Slovenské saleziánky budú mať novú provinciálku


V i a c a k t u á l n y c h s p r á v n a w w w . s a l e z i a n i . s k a v r e l á c i i




V roku 2008 vznikla TV
LUX ako spoločné dielo
Konferencie biskupov
Slovenska, Saleziánov
don Bosca – Slovenskej
provincie a LUX commu-
nication. Všetci spoločníci prispievali
na prevádzku TV LUX značnými prost-
riedkami. Po uplynutí plánovanej troj-
ročnej spolupráce na budovaní kato-
líckej televízie prehodnotili jej vlastníci
doterajšiu činnosť a pokračovanie pro-
jektu. LUX communication a Konferen-
cia biskupov Slovenska (KBS) sa roz-
hodli v projekte pokračovať, Saleziáni
don Bosca sa po zvážení celého pro-
jektu a svojich možností rozhodli ne-
pokračovať priamou účasťou na pro-
jekte. Svoj obchodný podiel
ponúkli KBS, ktorá ho po
zvážení prijala. Stala sa tak
majoritným vlastníkom
(60 %), LUX communication
vlastní zostávajúcich 40 %
obchodného podielu.


Jedinej katolíckej televízii na
Slovensku sa od jej vzniku


v roku 2008 podarilo udomácniť na me-
diálnom trhu. Televízia pripravuje prog-
ramy a vysiela najmä vďaka podpore
Klubu priateľov, ktorí ju podporujú
modlitbami aj finančne. Takto sa darí
získavať už viac ako 50 % prostriedkov
potrebných na chod televízie.


Napriek tomuto rastu rozpočet televízie
stále počíta s dotáciami spoločníkov.
„Preto sme sa po zvážení všetkého a na
základe našich možností rozhodli ne-
pokračovať v tomto projekte ako vlast-
níci televízie. V budúcnosti si vieme
predstaviť spoluprácu napríklad dodá-


vaním programov pre
katolícku televíziu,“ vy-
svetlil zmenu provinciál
Saleziánov don Bosca
don Karol Maník SDB.


Televízii sa darí preberať, ale aj vyrábať
duchovné programy. Formou svedec-
tiev, diskusií, správ, dokumentárnych
a hraných filmov, prenosov svätých
omší a mapovaním ciest Svätého Otca
napĺňa potrebu šírenia evanjeliového
posolstva v mediálnom priestore.


„Sme vďační Pánu Bohu za uplynulé tri
roky. Televízia prostredníctvom du-
chovných programov prináša povzbu-
denie a poučenie vo viere. Budúcnosť


vidíme nádejne a optimis-
ticky,“ skonštatoval arcibis-
kup Stanislav Zvolenský,
zodpovedný za mediálne
projekty pri KBS.


K novovzniknutej situácii sa
vyjadril aj zástupca LUX communica-
tion Tomáš Straka: „Budeme aj naďalej
pokračovať v projekte TV LUX potreb-
nými finančnými a materiálnymi
vkladmi.“


Televízia LUX je slovenská katolícka te-
levízia, ktorá začala vysielať 4. mája
2008 prostredníctvom satelitu a káblo-
vej televízie. Jej ambíciou je budovať na
Slovensku televíznu alternatívu, pros-
triedok šírenia pokoja, povzbudenia
a hodnôt.
(zdroj: tlačová správa, Saleziáni don
Bosca)


S L O V E N S K O
Televízia LUX zmenila vlastnícku štruktúru ed i t o r i á l


V z k r i e sen i e
v kô ln i
Na Veľkonočnú nedeľu 12. apríla 1846
mladý päťročný kňaz don Bosco ko-
nečne našiel miesto pre svojich chlap-
cov. Priestor, kôlňu, pre jeho „labora-
tórium-oratórium“ mu ponúkol istý
František Pinardi, ktorý mu neskôr pre-
dal celý dom. Keď sa donovi Boscovi
týždeň pred tým zdalo, že sa všetko
končí, lebo ho poslali preč aj z lúky
bratov Filippovcov, bol to čas kríža. Ne-
ustále hľadanie miesta pre chlapcov
ho značne vyčerpávalo. No potom za-
svietilo nové, definitívne svetlo. A stalo
sa to práve na Veľkonočnú nedeľu. Tá
kôlňa bola malá, nízka, obyčajná a na
začiatku aj špinavá. Ale Vzkriesenie slá-
vili už v nej. Odvtedy prešlo 156 rokov,
no moment vzkriesenia v kôlni navždy
zostal tajomným predznačením sale-
ziánskeho poslania. V jednoduchosti,
skromnosti, ba až chudobe, ale vo
veľmi konkrétnom výchovnom prís-
tupe plnom láskavosti a úcty don
Bosco a jeho nasledovníci rozvíjajú
v mladých dar nového, plného života.
Ježiš vstal z mŕtvych veľmi kon-
krétne. „Dotknite sa ma a presvedčte
sa!“ hovorí apoštolom večer v deň
vzkriesenia. A apoštoli to potom aj
hlásali: „Nemôžeme nehovoriť
o tom, čo sme videli, čoho sa naše
ruky dotýkali.“ Menšie, ale aj veľké
a kľúčové dobré zmeny sa rodia
z nenápadných, často skromných,
no konkrétnych ľudských činov.
Bieda chlapcov v Turíne za čias
dona Bosca bola taká veľká, že hro-
zilo až sociálne napätie. Zoči-voči
tomu jeho kôlňa vyznievala ako osa-
motený hlas. Bol to však veľmi kon-
krétny hlas. V dejinách sa stal ďalším
dôkazom, svedkom, že netreba pod-
ceňovať silu dobrých činov. Naopak.
Iba osobné rozhodnutia pre dobro
premieňajú sociálne, rodinné
aj osobné dejiny. Vzkriesenie v kôlni
nesie v sebe vždy radosť a chuť ži-
vota. To je konkrétna sila kresťanov.
Sila vzkriesenia v kôlni.


Rastislav Hamráček SDB


S a l e z i á n s k y m a g a z í n n a T V L U X , T V N o e a y o u t u b e . c o m / s a l e z i a n i .


správy


D B D 2 0 1 2




Najväčší dekanát oslavuje
v mraze
Jakutia alebo Jakutská republika (ako
súčasť Ruskej federácie) je od 1. sep-
tembra 2011 zverená do duchovnej
správy Slovenskej provincie Saleziánov
don Bosca. Tí však v tejto mrazivej ob-
lasti (kde 30°C pod nulou nie je v zime
nič výnimočné) nie sú nováčikmi.
V marci si pripomenú 20. výročie
svojho príchodu. Na oslavách sa zú-
častní miestny otec biskup, viacero
vzácnych návštev, chýbať nebudú ani
dobrovoľníci. Tí boli osobitným príno-
som pre toto dielo, keďže sa ich tu za
ten čas vystriedalo takmer osemdesiat.


Hoci je Jakutia rozlohou asi 64-krát väč-
šia ako Slovensko (3 100 000 km2), žije
v nej len približne jeden milión oby-
vateľov. „Celá Jakutia má dnes jeden
dekanát s dvoma farnosťami – Aldan
a Jakutsk. Dekanom je don Jozef Tóth,
ktorý má tak asi najväčší dekanát na


svete,“ hovorí otec provinciál Karol Ma-
ník, ktorý na jeseň spolubratov osobne
navštívil. V dvoch domoch pôsobia šty-
ria bratia. Vedenie Jakutskej republiky
je momentálne otvorené pre duchovné
ponuky ľuďom, a tak saleziáni premýš-
ľajú nad tým, ako túto príležitosť využiť.
V súčasnosti tam vykonávajú najmä
duchovnú službu a venujú sa mladým
v oratóriu. Zaujímavosťou posledných
rokov je organ v jakutskom kostole. Da-
rovala ho jedna nemecká farnosť. S ces-
tou, clami, skladaním i ladením organa
boli a sú nemalé peripetie. Napokon
sa však aj za podpory miestnych pod-
nikateľov uskutočnilo už viacero kon-
certov. Na ostatnom sa zúčastnilo 300
hostí, medzi nimi aj miestny pravo-
slávny patriarcha.


V kostole sa modlia aj
nekresťania
Do hlavného mesta Azerbajdžanu
Baku prišli prví traja slovenskí sale-


téma


Saleziánska rodina si
nenecháva evanjelium
len pre seba, ale šíri ho aj
tým, ktorí ho nepoznajú.
Hoci saleziánov z radov
Slovákov nájdeme po
celom svete, slovenskej
provincii sú osobitne
zverené dve misijné
krajiny – Azerbajdžan
a Jakutia v Rusku.
Slovenské sestry
saleziánky zas pôsobia
v Albánsku a na Ukrajine.
Okrem zasvätených osôb
pomáhajú saleziánskej
rodine šíriť dobrú zvesť
aj misijní dobrovoľníci.


Nenechávame si
evanjelium pre seba


D B D 2 0 1 210


Autor: Zuzana Matejíčková




ziáni v roku 2000. Odvtedy organi-
zujú katechézy a letné tábory pri
mori, kde sa vystrieda aj 150 – 200
detí, ktorým ponúkajú neformálnu
školu – ich doučovanie využíva asi
300 školákov.
Chudobnejším poskytujú jedlo vo vý-
varovni, podporu prostredníctvom
Adopcie na diaľku a v spolupráci so
sestrami Matky Terézie sa starajú aj
o bezdomovcov. V máji slávnostne
otvoria ihrisko a pastoračné centrum.
Kostol stojí už dlhšie – pozemok im
venoval prezident Azerbajdžanu pri
príležitosti návštevy Svätého Otca
Jána Pavla II. v máji 2003. Na položení
základného kameňa i na vysviacke sa
zúčastnili aj predstavitelia ostatných
náboženstiev. Don Čapla, ktorý
v Baku pôsobil šesť rokov, hovorí:
„Na kostole je šesťmetrová socha
Panny Márie. Uctievajú si ju aj mos-
limovia. Je zaujímavé, že do kostola
sa prichádzajú pomodliť a zapáliť
sviečku či prosiť o modlitbu len tak
cez deň aj nekresťania.“ Za najväčšiu
hodnotu, ktorú saleziáni prinášajú,
považuje evanjelium. „Je to veľká
vec. Azerbajdžanci prijali kresťanstvo


téma


Don Bosco počas celého svojho ži-
vota sníval. Celé jeho dielo, a teda aj
vízia misií, mu bolo ukázané vo sne.
Dnes vieme, že nešlo o obyčajné sny,
ale bola to tajomná ruka Božej pro-
zreteľnosti, ktorá mu naznačovala
cestu, po ktorej má kráčať.
Don Bosco raz vo sne videl rozsiahlu
planinu a na nej divoké kmene. Bola
to Patagónia – Ohňová zem. Ide o naj-
južnejší cíp Argentíny, kde dovtedy
žiadni misionári nepracovali.
Svoju prvú misijnú výpravu v roku
1875 don Bosco zveril do rúk dona
Cagliera, ktorý sa tam neskôr stal ar-
cibiskupom. Na ďalekú cestu sa vy-
dalo desať saleziánov. Boli veľmi
mladí a patrili vôbec medzi prvých sa-
leziánov. O rok neskôr don Bosco zor-
ganizoval druhú misijnú výpravu
a poslal do Južnej Ameriky ďalších
23 saleziánov. Toto úsilie spojené
s nadšením, ako píše jeden historik,
stálo mladú a krehkú Saleziánsku kon-
gregáciu krv. Don Bosco píše v sprie-
vodnom liste donovi Caglierovi: „Táto
výprava nás potopila až po krk, ale


Boh nedovolí, aby sme sa utopili…“
Tu možno vidieť obdivuhodnú veľko-
dušnosť a obetavosť dona Bosca voči
misiám. Sám túžil vycestovať na misie
do Južnej Ameriky a v určitom ob-
dobí svojho života sa začal učiť špa-
nielčinu. Saleziáni sa veľmi skoro roz-
šírili na všetky kontinenty. Je teda
zrejmé, že misijný rozmer v charizme
dona Bosca nie je len okrajovou zále-
žitosťou, ale jej podstatným rozme-
rom.
Don Bosco videl vo sne aj situáciu,
ktorá sa týkala ďalekej budúcnosti.
Píše: „Ak by som teraz mohol zabal-
zamovať a zakonzervovať päťdesia-
tich živých saleziánov, o 150 rokov by
videli úžasné veci, ktoré nám pripra-
vila Prozreteľnosť, ak budeme verní.
O 150 alebo 200 rokov budú saleziáni
,pánmi' nad celou zemou…“
Znie to možno neuveriteľne, ale dnes
sme živými svedkami týchto predpo-
vedí dona Bosca, ktoré sú naplnené…
Saleziáni sú dnes prítomní na všet-
kých kontinentoch a pracujú v 131
krajinách sveta.


D B D 2 0 1 2 11


Don Bosco a mis i e




ako veľkú hodnotu, Katolícka cirkev je pre nich
autoritou. Vnímajú, že predstavuje nielen nábo-
ženstvo, ale aj kultúru, vzdelanosť, poriadok,
vzťahy… A na nás vidia, že tomu skutočne ve-
ríme.“ Katolíkov žije v Baku asi štyristo zo za-
hraničia a dvesto z radov miestnych obyvateľov.


Kvapka v ukrajinskom mori
Na Ukrajinu chodievajú misijní dobrovoľníci zo
Slovenska v lete na tzv. malé misie. Niekoľko
prázdninových týždňov pripravujú denné tábory
pre miestne deti. Vysielajú ich saleziánske mi-
sijné organizácie VIDES i SAVIO. Dlhodobo na
Ukrajine pôsobí sestra saleziánka Andrea Mla-
došová. Žije v komunite, ktorá je jedinou gréc-
kokatolíckou komunitou saleziánok na svete. Svoj
list začína tak obyčajne:
„Som saleziánka pracujúca na Ukrajine v Ľvove.
Robíme to, čo všetky saleziánky vo svete –
s deťmi a s mládežou. Prežívame všedné aj svia-
točné dni, ako všade. U nás v Ľvove je situácia
veľmi podobná ako na Slovensku – nábožko,
oratko, stretnutia so študentmi… Na 48-milionovú
Ukrajinu sme však iba kvapkou v mori, je tu
toľko potrieb…“ Dom v Ľvove bol založený v au-
guste 1992. Medzi prvými troma sestrami bola aj
Slovenka Mária Reháková FMA. Sestry pracovali
vo farnostiach – robili katechézy, pôsobili v ora-
tóriu, formovali animátorov. Boli zamestnané aj
v štátnych zamestnaniach, napríklad v materskej
škole, sirotinci či na univerzite. Otvorili kurzy ši-
tia i počítačov. „V roku 2010 sme doopravovali
dom, aby sme mohli prijať biednejšie dievčatá na
taký mini intrátik,“ dopĺňa Andrea. „Ľvov totiž


téma


D B D 2 0 1 212


Pôsobím v Albánsku, v osade Tale-Bregdet. Začiatkom marca tu
otvoríme misijné centrum Laura Vicuňa. Príde naša generálna
matka a pevne verím, že aj niekto zo Slovenska. V osade sa už
všetci tešia a veľkú radosť prežívajú celé rodiny. Rodičia majú
veľkú dôveru, že sa otvoria dvere hlavne pre ich dievčatá, aby
mohli po ZŠ študovať a získať odborné vzdelanie, a tak aj prácu.
Postavenie ženy v tejto krajine je totiž pomerne nízke.
Chudoba, bieda a veľkodušnosť si tu často podávajú ruky. Ne-
dávno ma veľmi prekvapilo a potešilo malé dievčatko Klodiana.
Bola som v jej rodine na návšteve. V malom dome bývajú traja
bratia s rodinami. Klodiana má troch súrodencov. Otec nepracuje
a mama je po operácii už dva mesiace a ešte nedokáže chodiť. Je
veľmi chorá. Žijú biedne, ale každý deň prijímajú ako nový veľký
dar. Pri odchode som sa spýtala: „Ako vám môžem pomôcť? Čo
najviac potrebujete? Prinesiem vám muku, cukor, olej?“ Klodiana
ma pohotovo objala a povedala: „Nič nepotrebujeme, nám stačí,
že si k nám prišla.“
Takýchto rodín je tu ešte veľa. Žijú skromne, v tichosti a deti sú
vďačné za všetko.
Na hodinách náboženstva, keď hovoríme, že Pán ich má veľmi
rád, že ich miluje, počúvajú a niektoré decká sa pýtajú: „Je to
pravda, vie o mne, má ma rád?“
Pán nám zveril krásnu osadu, veľa dobrých a jednoduchých ro-
dín a my chceme dať odpoveď a slúžiť s nerozdeleným srdcom.
Chceme ohlasovať jeho Slovo, chceme šíriť jeho lásku.
Vďaka všetkým vám, ktorí podporujete toto veľké dielo. Cítime
vašu prítomnosť a pomoc. Nech vás Pán žehná a ochraňuje. Ako
don Bosco, aj my máme veľké plány. Prosíme Pannu Máriu Po-
mocnicu, aby na jej orodovanie Pán vypočul naše prosby.
Magda Cerovská FMA


Riadky pr iamo
z a lbánskej Ta le -Bregde t




D B D 2 0 1 2 1


môžeme považovať za mesto študen-
tov a tí, ktorí nie sú až tak zďaleka, ne-
dostanú internát a ísť do prenájmu je
veľmi drahé.“


Nové možnosti pre dievčatá
V jednej z troch albánskych komunít
sestier saleziánok, v prímorskej de-
dinke Tale, žije niekoľko rokov aj slo-
venská sestra Magdaléna Cerovská.
O svojom ročnom pôsobení nám roz-
právala Elen Caunerová FMA: „Hoci
celkovo v Albánsku žije len 5 % kres-
ťanov, v našej obci tvorili väčšinu. Sú
to však prisťahovalci z rôznych regi-
ónov Albánska, ktorí žili dlho v ho-
rách utiahnutí pred krutosťami ko-
munistického režimu. Riadia sa
zákonníkom zo 16. storočia, ktorý je
pre nich viac než akékoľvek nábo-
ženstvo.
Reguluje celý ich život – postavenie
muža a ženy, pomstu… Hoci sa hlásia
ku kresťanstvu, v každodennej rovine
je ich kresťanstvo veľmi krehké.“ Naj-


väčší prínos saleziánok vidí Elen v po-
zdvihnutí ženy. V ocenení žien, roz-
víjaní možností pre dievčatá, v ich
vzdelávaní, aby mali nádej do bu-
dúcnosti. „Ženy majú v Albánsku
veľmi nízke postavenie. Tie, ktoré
k nám začali chodiť, nám kvitli pred
očami. Boli to také malé kvapky ra-
dosti. Vidíme, že si nás miestni vďaka
našej práci vážia a že aj návštevy v ro-
dinách pomáhajú – teraz už nemajú
niektorí otcovia problém pustiť svoje
dcéry na strednú školu vo vzdiale-
nosti 20 km od bydliska. V minulosti
to bolo pre mnohých nereálne. Diev-
čatám sa tak otvárajú nové možnosti,
horizonty. V rôznych kurzoch si u nás
tiež môžu zvýšiť kvalifikáciu, čo im
značne uľahčí nájsť si prácu…“ Okrem
toho sestry vedú oratórium, materskú
školu, animátorskú školu. Domácich
tiež učia žiť svoju vieru ako voľbu,
nielen ako niečo tradičné, čo súvisí
s ich identitou.


Každý druhý mesiac


DON BOSCO
U TEBA DOMA


Časopis Don Bosco dnes
zasielame bezplatne
na požiadanie.


Už od roku 1877
je to dar dona Bosca
všetkým priateľom
a dobrodincom
saleziánskeho diela.


Ďakujeme za každý dar,
ktorý nám pomáha rozvíjať
dielo záchrany a výchovy
mladých doma i v misiách.


Ponúknite časopis
svojim blízkym.
Rozšírte rodinu dona Bosca.


Za všetkých dobrodincov
slúžime každú sobotu svätú
omšu a pamätáme na nich
v modlitbách.


Kontakt:
Don Bosco dnes
Miletičova 7
821 08 Bratislava
Tel.: 02/55 57 22 26
E-mail: dbd@donbosco.sk


do
n


bo
sc


o
dn


es




l ist y z misi í


Ekvádor, Morona Santiago, Macas, 13. januára 2012


D B D 2 0 1 21


„Osobne sa chcem poďakovať“


Milí čitatelia, priatelia, rodáci, dobro-
dinci, spolubratia!


Advent, Vianoce i Nový rok sú už za
nami a ja cítim potrebu opäť sa Vám
prihovoriť týmto listom. Mal som
v úmysle poslať ho ešte pred Viano-
cami, ale vianočná zaneprázdnenosť
i technické možnosti mi to neumož-
nili. Istotne, pre mnohých boli bohaté
na darčeky, ozdoby, bohato prestreté
stoly či voľný čas prázdnin. Pre iných
viac duchovnou slávnosťou spojenou
s narodením Ježiša, Božieho Dieťaťa
na tento svet. Kiež by sme všetci po-
chopili pravú duchovnú podstatu Via-
noc a neostali len pri vonkajšej spo-
mienke. Nech nový rok 2012, ktorý
sme začali, nám prinesie pokoj, radosť,
lásku a všetko, čo prispieva k rozvoju
človeka i spoločnosti. Nech nás v ňom
Boh požehnáva, inšpiruje a napĺňa
svojím Duchom. K tomuto pozdravu
a želaniu sa spolu so mnou pripája aj
otec Ján Šutka.
Čo sa týka osobnosti otca Jána, ne-
viem, či sa k Vám dostala informácia,
že mu bolo udelené čestné uznanie
a ocenenie za jeho dlhoročnú a ús-
pešnú misionársku prácu zo strany
najvyšších šuarských i hispánskych
autorít našej provincie Morona San-
tiago. Osobne som nebol prítomný na
tomto slávnostnom akte v mesiaci no-
vembri minulého roku. Informácie mi
poskytol otec Ján pri jednej návšteve
v Macase. Pri tejto príležitosti bola vy-
daná publikácia, ktorá dávnejšie vyšla
na Slovensku pod názvom Medzi Šu-
armi. V tomto roku bola vydaná v špa-
nielčine a nesie názov V šľapajach pra-
lesa. Autormi sú otec Ján Šutka
a Lauro Samaniego. Kniha hovorí
o osobnosti a svedectve slovenského
misionára a je obohatená o niekoľko
príspevkov zo strany najvyššej šuar-
skej autority i druhotného autora. Od-
fotil som si publikáciu aj plaketu s oce-
nením nášho veľkého misionára, a tak
Vám ich posielam.


Osobne sa chcem poďakovať všetkým
podporovateľom ekvádorských misií.
Zvlášť vďaka patrí Slovenskej salezián-
skej provincii, ktorá minulý rok pod-
porila cez slovenských dobrodincov
projekt šuarských kaplniek. V tomto
roku sme ich postavili dve vo veľmi
vzdialených komunitách, ktoré ležia
v blízkosti peruánskych hraníc. Nemô-
žeme zabudnúť na Savio, ktoré pod-
porilo projekt na vybudovanie hygie-
nických zariadení pre viac ako 200 detí
základnej školy v najväčšej osade far-
nosti Tuutin-Entsa. Môj dobrý priateľ
a dobrodinec Martin Starek so svojou
rodinou nám pomohol zakúpiť nový,
silnejší motor na motorový čln, ktorý
nám veľmi pomáha pri pastoračnej
práci. Dobrodinci zo Žiliny (p. Gazdík
s rodinou, p. Kolačkovský s rodinou,
spolupracovníci saleziáni, saleziáni,
Miška Sokolíková a ďalší) podporili
naše misie. Jedna rodina z okolia Šaš-
tína, ktorej meno si nespomínam, pre-
javila veľkú štedrosť a ďakujeme jej za
milodar. Dobrodinci z Oravy z Námes-
tova (súrodenci Uhliarikovci, Katka
Vrábľová, otec Jozef Sobota, Marián
Čiernik s rodinou, rodina Balčarčíková,
rodina Ferka Jagelčáka, tlačiarenská
firma Jožka Kubíka, Ekoray Petra
Boleka, bratia saleziáni a ďalší), dob-
rodinci z mojej farnosti Bobrov s p. fa-
rárom Jankom Kekeľakom a spolupra-
covníkmi saleziánmi (Jožko Kanderka
s rodinou, Štefan Budzel s rodinou, Šte-
fan Kulina s rodinou, Tonko Grobarčík
s rodinou, sesternica Martinka Feni-
ková s manželom, rodina Joža Jagel-
čáka, rodina Kruželova, rodina Bucova,
riaditeľka ZŠ a mnohí ďalší z dediny),
z farnosti Vasiľov (rodina MVDr. Janka
Škombara, Jana Mušáka, Antona Grí-
geľa, p. kostolník), z farnosti Lokca (ro-
dina Janka Lokaja, p. farár, p. kaplán
a ďalší), z farnosti Rabča (sestrička,
ktorá pomáha mojej mame, rodina Bar-
nášova, p. kaplán a ďalší), z farnosti
Klin (p. Ptačinová, moja príbuzná ro-
dina Albína Svetlošáka, Karola Ganob-
jaka a ďalších) nám veľmi pomáhajú.


Moja bývalá spolužiačka z veteriny Sil-
via Stonkovičová nás sponzorovala. Pri
jednej návšteve v Prešove nám svoju
veľkú štedrosť prejavila bohuznáma
osoba spolu so spolupracovníkmi sa-
leziánmi, ľuďmi a saleziánmi z Prešova.
Nemôžeme zabudnúť na Bardejov, na
rodiny Ferka a Jožka Patkaňa, Hely Pol-
lákovej, jej mamky a celej rodiny, Petra
Marušinca s rodinou, Gitky Tejovej s ro-
dičmi, rodinu Jara Kvokačku s rodičmi,
rodinu Joža Janteka, pani Katuškovú,
bratov saleziánov z Bardejova, spolu-
pracovníkov saleziánov, dobrodincov
z kostola sv. Anny (p. MVDr. Tomáša,
p. Raticovú, p. Levkovú s rodinou,
p. Lesičkovú s rodinou, p. Hanobika
s rodinou, p. kostolníka s manželkou),
Poštárky a mnohých ďalších. Taktiež na
dobrodincov z Košíc cez spolupracov-
níkov saleziánov (Julka Tomaštika s ro-
dinou) a na saleziánov v Košiciach na
Kalvárii, Troch hôrkach i Luníku. Pri
návšteve Rožňavy, Senca, Šaštína nás
podporili dobrodinci a tiež cirkevná
škola z Púchova prostredníctvom svo-
jej riaditeľky. Bratia saleziáni z Banskej
Bystrice spolu s dobrodincami z našej
farnosti v B. Bystrici nám prejavili pod-
poru. Rodina Blažeja Graňáka z Bratis-
lavy (rodičia, Peter i Pavol), dobrodinci
z Petržalky nás tiež veľmi podporili
spolu s bratislavskými spolupracov-
níkmi saleziánmi cez Máriu Majerní-
kovú, Janka Bučka a ďalších. Ak som
na niektoré mena pozabudol, tak mi
prepáčte. Boh vidí všetko a odmení
Vašu štedrosť a námahy.


Ešte raz veľká vďaka za všetko.
Na záver Vás všetkých pozdravujeme
a ešte raz prajeme šťastný a úspešný
nový rok 2012 bohatý na milosti a po-
žehnanie.


V modlitbách ostávajú so všetkými
spojení Anton Odrobiňák s otcom
Jánom Šutkom, saleziánski misionári
v Ekvádore.




l ist y z misi í


Ahoj! Na začiatku nového roka chcem
trochu poinformovať o sebe, lebo in-
formovanosť udržuje priateľstvo
a podporuje modlitbu. Aj naďalej som
v Baku. Sme tu piati kňazi a dvaja
spolubratia zo Slovenska a jeden se-
minarista z Kene. Spolu s Martinom
Bonkalom pracujem vo vzdelávacom
charitatívnom stredisku Maryam. Náj-
dete nás na:
www.maryammerkezi.com, na Face-
booku – Charity Center „Mary“, Center
Maryam, „Məryəm“ xeyriyyə mərkezi.
Centrum prevádzkujeme sedem ro-
kov. V súčasnosti máme 300 študen-
tov a 28 učiteľov. Hlavná náplň v stre-
disku je doučovanie školských
predmetov, v ktorých deti zaostávajú.
Zvlášť silný dopyt je po počítačoch
a angličtine. V stredisku je aj možnosť
navštevovať trojmesačné kurzy rôz-
nych profesií. Tam je záujem nízky,
hoci na základe týchto kurzov mnohí
z nich dostali prácu.
Organizujeme tiež bohatý mimoškol-
ský program, najmä v lete. Na tomto
programe sa zúčastňuje stále viac
a viac detí a mladých ľudí. V tomto
roku sme pridali program tréningov.
Myslíme si, že je to veľmi dôležité.
Pomôcť ľuďom uvedomiť si, že majú
možnosti, že nemusia čakať na po-
moc, že môžu riešiť svoje problémy
sami. Nepodarilo sa nám zaregistrovať
stredisko ako MVO. Musel som sa za-
registrovať ako súkromný podnika-
teľ – živnostník. Bolo to spojené s ra-
dom návštev na rôznych úradoch
a organizáciách a so získavaním rôz-
nych potvrdení a dokumentov:
– 10 návštev, aby som sa zaregistroval
ako súkromný podnikateľ;
– 46 návštev na získanie registračnej
pokladne;
– 50 návštev na vybavenie dokumen-
tov potrebných na prijatie do za-
mestnania (tento proces ešte nie je
ukončený…), také finty, ako priniesť
potvrdenie o tom, že som dostal po-
tvrdenie, sa stávali celkom bežne…
To bolo moje hlavné zamestnanie
v uplynulom roku. Čo ma na tom po-


tešilo, bolo to, že Ježiš prežil väčšinu
svojho života ako podnikateľ, živ-
nostník – tesár. A tak som bol medzi
ľuďmi, ktorí sú blízko k Ježišovi. Ľudia
nie bohatí, ale ktorí sa neboja risko-
vať, ktorí sa pokúšajú niečo podnik-
núť a neboja sa pracovať. Zvlášť keď
som spolu s nimi čakal v rade na
rôzne potvrdenia, som to cítil, modlil
sa za nich a bol vďačný Pánovi.


Zdravie je v poriadku, hoci kvôli ko-
lenám futbal viac nehrávam, v lete
veľa plávam a po celý rok hrávam
stolný tenis. Tento (minulý) rok v lete
som bol na prvej hrebeňovke po Kau-
kaze.
Vďaka námahe Vladimíra Feketeho
a Mariána Kališa sa dokončila stavba
pastoračného centra v blízkosti no-
vého kostola. Google-Earth ju ešte ne-
ukazuje, ale myslím, že to bude čo-
skoro (44° 22' 49'' – 49° 52' 37'').
V októbri som sa tam presťahoval.


Dovtedy sme si štyri roky prenajímali
jednoduchý byt v Achmedlách.


Na kostolnú vežu sme umiestnili cel-
kom dobrý, hoci amatérsky, hvezdár-
sky ďalekohľad. To nám umožňuje po-
zorovať Jupiter a tiež šesť z jeho
mesiacov, Mesiac a Slnko, čo je veľmi
zaujímavé (pri pozorovaní slnka opa-
trne, je potrebné mať tmavý filter,
priamy pohľad môže vypáliť oči!).
A tešíme sa na usporiadanie planét do
jednej línie, ktoré bude tohto roku.
Kto to neuvidí, ďalšia možnosť je
o 700 000 rokov. No a 13. januára 2012
oslávim desať rokov svojej prítom-
nosti v Baku.


Ďakujem vám za vaše modlitby a pod-
poru.


Štefan Kormančík, Mehmandarov 5,
AZ1000 Baku, Azerbaijan


Mehmandarov, Baku, Azerbajdžan


D B D 2 0 1 2 1


„V Baku som už desať rokov“








Don Bosco nevyrástol ako osamelý
a výnimočný človek, ale uprostred
horlivej piemontskej Cirkvi. Tá sa
mnohorakými spôsobmi usilovala od-
povedať na prudké zmeny čias, ktoré
so sebou prinášali vypuklé sociálne
a ekonomické problémy. V Turíne
predchádzali dona Bosca dve výz-
namné charitatívne diela: nemocnica
otvorená pre všetkých chudobných
a opustených, ktorá celkom žila z Bo-
žej prozreteľnosti (sv. Jozef Cotto-
lengo), a výchovné ústavy manželov
Barolových (markíza Barolová po
smrti svojho manžela pokračovala
v diele) zamerané predovšetkým na
záchranu a formáciu dievčat. Popri
tom, ako sme už spomenuli, prichá-
dzali noví mladí kňazi, vyformovaní


alebo ovplyvnení
kňazským konvik-
tom, ktorí predsta-
vovali druhú veľmi
zaujímavú líniu pas-
toračných aktivít
turínskej Cirkvi.
Usilovali sa priblížiť
sa k ľudovým vrst-
vám. Prostredníc-
tvom výchovy
a vzdelania podpo-
rovali ich vieru na-
priek osvieteneckej
a revolučnej nálade
v spoločnosti, ktorá
sa formovala ako
spoločnosť bez Boha.
Ich hlavným cieľom bolo udržať
v kresťanskom ľude účasť na sviatos-
tiach a na veľkých prejavoch nábož-
nosti, akými boli púte, slávnostné
sprievody a procesie. Boli to kňazi,
ktorí nielen odpúšťali vo sviatosti
zmierenia, ale stávali sa aj vychová-
vateľmi ľudu. Don Cocchi a don
Bosco boli teda kňazmi nového typu:
blízki ľudu žili uprostred neho a ho-
vorili jeho jazykom. Ich náboženská
a ľudská výchova sa javila ako vše-
obecne užitočná a aj mnohí liberálne
zmýšľajúci politici boli nútení uznať
jej pozitívne hodnoty.


Don Bosco, ktorý na jar v roku 1846
konečne našiel stabilné miesto pre
svoje oratórium, nebol jediným ani
prvým kňazom, ktorý sa v Turíne ve-
noval dielu oratória. Jeho oratórium
už bolo turínskemu kléru aj laikom
známe. Dokazuje to aj turínske vý-
chovno-populárne periodikum Letture
di famiglia (Rodinné čítanie), ktoré
keď v júni 1846 píše o aktivite katolíc-
kej Cirkvi v oblasti výchovy ľudu, po-
ukazuje na dve existujúce iniciatívy


v Turíne. Nespomína mená, ale po-
ukazuje na okolnosti a miesta pôso-
benia. Išlo o aktivitu dvoch mladých
kňazov inšpirovaných modelom ora-
tória, ktorí však pracovali nezávisle
od seba. Obaja si zobrali do prenájmu
malý dom s priľahlým pozemkom.
Jedno dielo sa rozvíja „neďaleko
Útulku Markízy Barolovej, na okraji
mesta v blízkosti trhoviska Porta Pa-
lazzo“, a druhé sa nachádza v oblasti
medzi „centrom mesta a prístavom na
rieke Pád“. Mená protagonistov týchto
diel, ktoré periodikum nespomína, sú
don Bosco a don Cocchi.
Don Giovanni Cocchi bol horlivým
a pastoračne citlivým kňazom. Naj-
prv začal pracovať na periférii Turína,
kde sa úplne stratil vplyv farnosti. Po-
čet obyvateľov Turína v tých rokoch
prudko rástol, na periférii sa budo-
vali nové štvrte a náboženské štruk-
túry často prestali fungovať. Ľudia pri-
chádzali a odchádzali, niekedy
v týchto štvrtiach zanechávali deti, či
už preto, že išli ďalej za prácou, ale
nezriedka aj pre náhlu smrť. Počet
nezaopatrených a po náboženskej aj
ľudskej stránke zanedbaných mla-
dých rástol. Don Cocchi sa usiloval


Don Bosco 200


N ie j e t o o r i g i ná ln y v yná l e z dona Bosca , on ho však o r i g i ná lne
usku t o čn i l a r o z š í r i l do v še t k ý ch s v e t ad i e l o v


Oratórium dona Bosca
1815 – 2015 dvojstoročnica narodenia dona Bosca: rok 2011 – 2012 prehlbujeme si poznanie histórie dona Bosca


D B D 2 0 1 21


Autor: Pavol Grach SDB


Slovo oratórium vo svojom
pôvodnom zmysle označuje
miesto kresťanskej
modlitby. Už v roku 1550 sa
pod vplyvom sv. Filipa
Neriho rodí oratórium ako
miesto kresťanskej aj
ľudskej formácie veriacich,
predovšetkým chudobných.
V roku 1575 vzniká
Kongregácia oratoriánov
v Ríme. Sv. Magdaléna
z Canossi okolo roku 1831
zakladá svoje prvé
oratórium v Benátkach
a tak sa zrodí dielo Synov
lásky – canossiánov. Na
tieto tradície nadviaže aj
pastoračná horlivosť
turínskej Cirkvi.




obnoviť farnosť a pritiahnuť mladých
k viere. Pozýval ich na náboženskú
výchovu, organizoval divadielka, pos-
kytoval možnosť športu a ako prvý
tak ukázal v Turíne niečo nové v tejto
oblasti. Napokon však svoje dielo Ora-
tórium Anjela strážcu preniesol na
okraj starého mesta, kde fungovalo
už od roku 1840.


Don Cocchi a don Bosco sú však re-
prezentantmi celého výchovno-ná-
boženského hnutia, ktoré vzniklo
v Piemonte v rokoch 1840 – 1850. Spo-
lupracuje s nimi množstvo kňazov,
ktorí sa takto presviedčajú o pasto-
račnej dôležitosti výchovy mládeže,
ktorá nemala prístup k vzdelaniu
a príležitosť k užitočnému vyplneniu
voľného času počas sviatočných dní.
Vyučovanie katechizmu, hudby, ma-
ľovania, spoločné hry, bábkové di-
vadlo. Periodikum ďalej píše: „Do
týchto dvoch diel prichádza ne-
smierne množstvo mladých počas
sviatočných dní a prežívajú tam svoj
čas v radosti a pri spoločných hrách.
Okrem toho tu, samozrejme, dostá-
vajú základné vedomosti z kate-
chizmu a spoločne sa modlia.“
Don Bosco teda určite mnoho čerpal
aj z tejto skúsenosti v Turíne. Pridal
k nej však niektoré novinky. Ponaj-
prv to, že svoje oratórium pomerne
rýchlo odtrhol od farskej štruktúry,
urobil ho nezávislým od farnosti aj
od turínskeho dekanátu. Po druhé,
veľmi rýchlo pochopil, že len nábo-
ženská výchova nestačí, treba pos-
kytnúť aj tú ľudskú. Náboženstvo zo-
stáva základom, ale všetko smeruje
k tomu, aby sa komplexne rozvíjali
schopnosti chlapcov a aby mohli
vojsť do života s možnosťou uchytiť sa
v práci.


Don Bosco teda rozvíjal svoju skúse-
nosť oratória v týchto postupných eta-
pách: v prvom rade to bolo zhromaž-
ďovanie chlapcov a vyučovanie
katechizmu, ktoré sa uskutočňovalo
počas sviatočných dní. Vyučovať ka-
techizmus začínal spolu s donom Ca-
fassom, ktorý mu dal podnety, ako učiť
dospelejších chlapcov a prispôsobiť
pre nich katechizmovú náuku. Mnohé
inšpirácie don Bosco získal aj od dona
Cocchiho. Don Bosco bol takto stále


viac ponorený do problematiky vý-
chovy a zbieral svoje skúsenosti nielen
sám, ale aj štúdiom a záujmom o pe-
dagogickú tradíciu Cirkvi. Oboznámil
sa s dielom sv. Filipa Neriho, sv. Karola
Boromejského, študoval výchovné
pravidlá v jezuitských kolégiách
i v školách barnabitov a bratov kres-
ťanských škôl. Sám mal možnosť vi-
dieť výchovné dielo Barolovej, navští-
vil aj Oratórium sv. Alojza v Miláne.
V druhej etape sa don Bosco, aj z prak-
tických dôvodov, rozhodol zapojiť do
svojej práce počas sviatočných dní
zodpovednejších a starších mladíkov,
ktorí mu mali pomáhať vo vyučovaní.
Zháňal si ich zo škôl, kde učil, alebo
tam, kde mal svojich známych. Samo-
zrejme, nie všetci prijali pozvanie a nie
všetci vydržali pomáhať mu pravi-
delne. Keď sa oratórium ustálilo, za
dva roky počet chlapcov v nedeľnom
oratóriu prevyšoval 400 a niekedy do-
sahoval až číslo 600. Preto bolo po-
trebné prejsť k tretej etape oratória,
ktorá spočívala v zlepšení organizova-
nosti týchto prítomností, či už z hľa-
diska chlapcov, ale najmä z hľadiska
vychovávateľov. Takto vznikli prvé
pravidlá oratória. V štvrtej etape sa
oratórium otvorilo aj pre poskytnutie
ubytovania, rástol počet interných čle-
nov a napokon v piatej etape sa do
oratória dostali aj remeselnícke a vyš-
šie gymnaziálne školy (popri základ-
ných, ktoré fungovali takmer od po-
čiatku ako nevyhnutnosť ku
katechizmu a k životu). Tieto školy po-
máhali chlapcom nadobudnúť si také
schopnosti, aby sa uživili vlastnou prá-
cou alebo, v prípade gymnaziálnych
škôl, boli otvorenejší a viac pripravení
na kňazské povolanie.


Po roku 1848 sa Oratórium dona Co-
cchiho, príliš úzko spojené s revoluč-
nými udalosťami, dostalo do krízy vo
vzťahu k biskupovi a bolo zatvorené.
Už v roku 1847 don Bosco pre rastúci
záujem otvára druhé Oratórium sv.
Alojza v blízkosti stanice Porta Nuova
a v roku 1849 znovu otvorí prevzaté
Oratórium dona Cocchiho. Tak sa na-
pokon dielo oratória úplne spojí s me-
nom dona Bosca ako hlavného zodpo-
vedného. Po založení Saleziánskej
spoločnosti však tieto diela dostávajú
meno saleziánske oratórium.


Don Bosco 200
Don Giovanni Cocchi
(1813 – 1895)
Zakladateľ Oratória Anjela strážcu sa
po nezhodách v revolučných rokoch
nezriekol svojej práce pre chudob-
ných a opustených a založil pre nich
školu, ktorá dlhšie hľadala svoje sta-
bilné miesto. Napokon od roku 1863 sa
dielo usídlilo na Corso Palestro 14.
Dielo bolo známe ako Škola malých re-
meselníkov, tzv. Artigianelli. Don Coc-
chi viedol toto dielo až do roku 1852
a potom sa presťahoval do okolia Tu-
rína, aby tam založil školu pre poľno-
hospodárov. Toto dielo malo podobný
cieľ ako don Bosco: prijímať a vycho-
vávať nábožensky a profesionálne
chudobných chlapcov, najmä siroty.


Sv. Leonardo Murialdo
(1828 – 1900)
Tento diecézny kňaz z poverenia
dona Bosca štrnásť rokov viedol
Oratórium sv. Alojza pri Porta
Nuova. Nestal sa však saleziánom,
ale neskôr dostal poverenie stať sa
direktorom diela Artigianelli, kde na-
pokon založil Spoločnosť sv. Jozefa,
tzv. Giuseppini. S donom Boscom
zostali vždy v dobrom vzťahu a po-
čas jeho ťažkej choroby v roku 1877
ho don Bosco ubezpečil, že jeho ži-
votná cesta je ešte dlhá.


D B D 2 0 1 2 1




saleziánky


Cirkevná materská škôlka Márie Do-
miniky Mazzarellovej začína pomaly
vychovávať druhú generáciu detí. Po
dvadsiatich rokoch existencie tu pri-
hlasujú svojich najmenších tí, ktorí
v nej tiež prežili kus svojho detstva.
Donedávna išlo o jedinú cirkevnú
škôlku v Bratislave. Dnes je jedna zo
štyroch.


„Momentálne máme 97 detí. Berieme
asi tretinu z tých, ktorí sa prídu za-
písať. Záujem je zatiaľ naozaj veľký,“
hovorí pani riaditeľka Mgr. Mária
Bučková. „Rodičom záleží na spô-
sobe výchovy ich detí, či sú veriaci,
alebo nie.“


ŠPECiFiCKý PRíNOS
Školský vzdelávací program pod náz-
vom Len z halušiek nenarastiem vy-
chádza zo Štátneho vzdelávacieho
programu pre materské školy a je
obohatený o výchovný štýl v duchu
preventívneho systému.
„Každá výchovná inštitúcia má svoj
vlastný zámer,“ vysvetľuje pani riadi-
teľka. „Naša materská škola je kato-
lícka, a preto aj výchovno-vzdelávacia
činnosť sa realizuje v evanjeliovom
duchu, ktorý je zameraný na huma-
nizmus a pravé hodnoty. Cieľom čin-
nosti je celkové vyzrievanie osobnosti
dieťaťa: človeka kreatívneho, schop-
ného budovať vzťahy a orientova-


ného na pravé hodnoty. Snažíme sa
vytvoriť duchovný systém čerpajúci
z bohatstva humanistických kultúr
a kresťanstva.“
Vychovávateľky preto v jednotlivých
tematických celkoch programu dbajú
na kognitívnu, sociálnu a emotívnu
zložku. Krúžky sú zelenou pre rozví-
janie detských talentov v speve, tanci,
angličtine, plávaní. Osobitne sa darí
futbalu, v ktorom sa každoročne or-
ganizujú turnaje.


POziTíVNE HODNOTy
Prostredie v triedach dýcha saleziani-
tou, keďže v škôlke vyučujú štyri
sestry saleziánky a pani riaditeľka je


„Veveričky, Bobríky, Sedmokrásky, Včielky, obed volá!“ Aj takéto zvolania akoby
z rozprávky môžeme počuť v bratislavskej Petržalke. Pani učiteľky ukončujú


dopoludňajšiu činnosť s deťmi na dvore. Prišiel čas vrátiť sa do škôlky.


Prostredie výchovy detí vyberajú rodičia


D B D 2 0 1 220


Autor: Miroslava Tarajová FMA




saleziánky
saleziánka spolu-
p r a c o v n í č k a .
„Ostatné učiteľky
zatiaľ nemali
problém vstúpiť
do atmosféry sa-
leziánskeho du-
cha. Pedagogickú
výchovu poznajú
zo štúdií alebo
praxe. Rodinnosť
a láskavosť je im
blízka z ich vlast-
ného prostredia,“
konštatuje uči-
teľka Andrea Ba-
díková FMA.
„Myslím, že ro-
dinná atmosféra,
ktorá je medzi
nami v pedago-
gickom zbore, sa prenáša aj medzi žia-
kov.“ Deti sa aspoň raz do mesiaca
stretávajú aj s bratmi saleziánmi, ktorí
tu slúžia sväté omše.
Hoci predmet náboženská výchova
nie je vo vzdelávacom programe
priamo zastúpený, kresťanské hod-
noty sú deťom odovzdávané každo-
denne. Robí sa tak prostredníctvom
bežných momentov v prístupe k oso-
bám, v spôsobe riešenia problémov,
v účasti vychovávateliek na hrách
a aktivitách detí, vo výbere tém. Pos-
toje, ako asertivita, citlivosť svedo-
mia, slušné komunikovanie svojho ná-
zoru patria k výchovnému procesu
škôlky.
„Istá pani učiteľka prvého ročníka


základnej školy mala v triede medzi
žiakmi aj piatich našich odchovancov.
Podelila sa so mnou o jednu svoju
skúsenosť,“ spomína pani riaditeľka.
„Bola presvedčená o vine jednej
žiačky a potrestala ju. Naša bývalá
pätica si ihneď všimla nedorozume-
nie a celú situáciu jej objasnila. Kole-
gyňa veľmi ocenila tento postoj ma-
lých detí.“


„Nie všetko ide ľahko a hladko,“ ho-
vorí pani riaditeľka, ktorá tu pôsobí
od vzniku škôlky. „Ťažkosti pre dobrú
vec však prinášajú požehnanie. Keď
sa pozriem dozadu na tých dvadsať
rokov, Pán nás previedol naozaj cez
všetky aj niekoľkoročné skúšky.“


P er l i č k y
z o škô l k y


Pani učiteľka ukazuje deťom ob-
rázky s dopravnými prostriedkami.
Ukáže im motorku a vysvetľuje, kto
ju riadi: „Toto je motorista.“
Ukáže traktor a vraví: „Toto je trak-
torista.“
Jeden chlapček ukáže na auto a po-
vie: „A toto je autorista.“


Pani učiteľka Martina Alaxová si
spomína na nedávnu príhodu.
„Mala som rannú službu pri našich
najstarších predškolákoch. Pokiaľ
sa deti schádzali, využívali čas na-
cvičovaním a predvádzaním kúziel.
Danko, ktorý sa kúzlo naučil počas
víkendu u svojich príbuzných, ho
musel, pravdaže, všetkým ukázať.
O krátku chvíľu sa rozpútala dos-
lova kúzelnícka atmosféra. Po čase
deti prišli na to, že by mohli pozvať
aj druhú triedu na predstavenie.
Začali dokonca vyrábať vstupenky.
Nie obyčajné, ale s klobúkom
a hviezdičkami. Bolo mi ľúto pre-
rušiť túto ich spontánnu aktivitu
a prejsť k vyučovaniu. Tak sme po-
čas desiatovej prestávky zavolali
triedu mladších na nacvičené kú-
zelnícke číslo. Malo to taký úspech,
že predstavenie sa muselo opako-
vať aj poobede a potom druhýkrát
pre nášho pána školníka.“


„Pani učiteľka, ja sa s vami asi ože-
ním.“
„Ale ja som už vydatá,“ vysvetľuje
rehoľná sestra-učiteľka.
„To nevadí. Veď Ježiško je v nebi,
ale ja som tu.“


Unavená učiteľka sa pýta:
– Miško, prosím ťa, môžeš mi po-
vedať, odkiaľ berieš toľko energie?!
– Môžem, no predsa zo životnej po-
istky!


– Deti, ako zachránil princ Snehu-
lienku?
– Jednoducho, dostal sa jej do
srdiečka a tam potočil takým šrau-
bíkom!


Ďakujeme za finančnú pomoc prostredníctvom zamestnaneckého
grantu z VÚB a ČSOB na vybudovanie futbalového ihriska a podporu
športu pre malých futbalistov. Vďaka tomu sa nám podarilo rozbehnúť
malú futbalovú ligu.


D B D 2 0 1 2 21




Podľa istej teórie Gardnera na „umenie
prežiť“ sa vyžaduje prísnosť (nároč-
nosť) a kreativita zároveň.


Pre deti je písanie – bez toho, žeby si
to uvedomovali – ako „mazanie“ moz-
gových závitov. Cvičí pamäť, jazyk,
vnímavosť na detaily a schopnosť vy-
riešiť problémy. Posilňuje vzájomnú
harmóniu mnohých dô-
ležitých mozgových
funkcií. Je dôležité trvať
na tom, aby sa deti učili
písať s ľahkosťou a ne-
nútene. Niekomu sa to
môže zdať málo, ale pí-
sanie upevňuje rozvoj
niektorých nervových
funkcií užitočných po-
čas celého života.


Ak veríme, že je možné
dosiahnuť užitočné
a uspokojivé výsledky
prostredníctvom cviče-
nia sa v dobrom a dlhodobom pláno-
vaní vlastného konania, tak tento pos-
toj nás privedie k tomu, že si osvojíme
projektové zmýšľanie na základe osob-
nej skúsenosti.


Písanie je totiž proces, ktorým si prie-
bežne cibríme vlastné myšlienky
a zdokonaľujeme sa v spôsobe, ako
ich vyjadriť. Žiaľ, deti často pristupujú
k písaniu ako k povinnosti, ktorú mu-
sia čím skôr splniť, ba musia to stihnúť
v časovom limite, ktorý učiteľ určil.
Odpovedanie na rôzne dotazníky, pí-
sanie písomiek či robenie si pozná-
mok ich učí stavať sa k písaniu len ako
k súťaži v intelektuálnej rýchlosti.
V ich mysli sa počas tohto procesu au-
tomaticky vynárajú vety typu:


„Rýchlo! Nestíhaš! Už to treba odov-
zdať!“ Zákonite v písaní nevidia trpez-
livú prácu, ktorá je podobná práci
s rydlom.


Existujú prípady, v ktorých je rých-
losť skutočne dôležitá, napríklad písa-
nie si poznámok. Práce a slohy, na-
opak, vyžadujú písanie a ďalšie


prepracovania textu. Písanie sa takto
podieľa na nadobúdaní návykov a spô-
sobov užitočných aj pre iné činnosti,
napríklad pre rekonštrukciu historic-
kého auta či pre zariadenie spálne, vy-
plnenie žiadosti o financovanie alebo
aj napísanie biznis plánu.


Vo všetkých týchto prípadoch je dô-
ležitá prípravná a plánovacia fáza. Naj-
väčší objem práce sa odohráva po-
maly, s mnohými pauzami na
uvažovanie. Treba sa naučiť koncen-
trovať a „premýšľať nad vecami“.


Naučiť sa písať má niekoľko
svojich zásad:
1. Strategické plánovanie. Existuje nie-
koľko postupov na uľahčenie tejto fázy.


Treba si odpovedať na nasledujúce
otázky: Čo sa odo mňa požaduje? Aký
typ textu učiteľ odo mňa žiada? Do
akej miery sa musím pridržiavať témy
a nakoľko môžem odbočiť? Aký prís-
tup by som mal zvoliť: iróniu, serióz-
nosť, fakty alebo voľný výklad? Ako
dosiahnuť, aby bolo moje písanie efek-
tívnejšie? Je lepšie rozdeliť písanie na


viac častí alebo na-
písať všetko naraz?
Mal by som si spísať
osnovu, postupnosť
krokov? Napísať naj-
prv koncept (prácu
na nečisto)? V akom
poradí mám postu-
povať?
Existujú deti obdaro-
vané strategickou in-
tuíciou. V ich mysli
sa inštinktívne zrodí
otázka: „Aký je naj-
lepší spôsob na do-
siahnutie cieľa?“ Sú


však aj také, ktoré sa uspokoja a uro-
bia úlohu bez premýšľania, hoci aj tým
najťažším spôsobom.


2. Príprava pracovného a časového
plánu. Niektoré deti si pri vytváraní
strategického plánu zadanej úlohy ur-
čia časový limit, dokedy musia úlohu
splniť. Užitočné je poznačiť si tento li-
mit na papier a prekonzultovať ho
s učiteľom ešte pred začatím písania.
Deti by sa mali naučiť venovať istý čas
a pozornosť plánovaniu dôležitých
úloh. To isté platí aj pre dospelých.


3. Brainstorming. Pre život je veľmi
potrebné učiť deti „plodiť myšlienky“.
Mnohí radi venujú časť práce príprave
myšlienok a nestarajú sa o pravopis,


výchova


Naše deti žijú obklopené mnohorakými možnosťami. závisí od nás, či im vytvoríme podmienky na to,
aby si ich všimli, a či im dodáme psychickú silu, aby ich využili. Vstúpili sme do storočia, ktoré bude
patriť odvážnym a kreatívnym ľuďom. Kto nebude schopný rozvíjať spomínané schopnosti vo svete
preplnenom informáciami, bude vytlačený na pokraj profesionálnej a sociálnej sféry. Pre správne


rozhodnutia bude potrebná schopnosť syntézy a dobre vycvičenej intuície.


D B D 2 0 1 222


Naučiť deti písať – zdá sa to málo?
Ako „namazať“ mozgo v é zá v i t y a r o z v í j a ť p r o j ek t o vú men t a l i t u
Autor: Bruno Ferrero SDB, preklad: Ján Čverčko SDB




Keď najstaršia z našich piatich detí dos-
tala na narodeniny školskú tašku, roz-
plakala sa. Boli to slzavé narodeniny plné
vysvetľovania, že škola je dobrá, že sa na-
učí čítať a písať a bude sa jej to veľmi pá-
čiť, lebo sa jej otvorí čarovný svet kníh
a vyjadrovania vlastných myšlienok,
vlastnej fantázie. O niekoľko mesiacov
sme spolu ťahali prvé čiary a Lucka bola
šťastná, lebo sa jej pomerne ľahko darilo
napísať aj na pohľad zložité písmenká.
Odvtedy prešli štyri roky, a teda máme
doma štvrtáčku Lucku, okrem nej tre-
tiaka Danyho, prváka Maťka a dve čaka-
teľky – predškoláčku Dorotku a 2,5-ročnú
Angeliku. Hoci aktívnymi pisateľmi sú
spomedzi nich len traja, pod vplyvom
prirodzeného napodobovania medzi sú-
rodencami sa s písmom v rôznej forme
stretávajú aj mladšie dievčatá.
Angelika objavuje schopnosť rôznych pí-
sacích potrieb robiť všelijaké úžasné
tvary, ktoré ona sama dokáže ovplyvniť.
Jej radosť spočíva v samotnom procese
čmárania, ktorému dáva obsah a hod-
notu tým, že svoj výtvor niekomu prine-
sie a svojou detskou hatlaninkou povie:
„Pe teba!“
Dorotka ako predškoláčka vníma predo-
všetkým tvar jednotlivých písmeniek,
snaží sa ich napodobňovať, plynulo ťa-
hať línie písaného písma a je šťastná,
keď sa jej (ako ľaváčke) podarí napísať
svoje meno v správnom tvare a smere.
S radosťou podpisuje všetky svoje ob-
rázky a výtvory a v novej školskej taške
čaká na svoj čas starostlivo pripravený
peračník.
Matejko je po polroku v škole schopný
spájať písmenká do slov a viet. Hoci ho
to mnohokrát stojí veľa námahy, píše rád,
predovšetkým zaľúbené listy svojej ka-
marátke. Sú to, samozrejme, jeho tajnosti
a všetci rešpektujú jeho súkromie, na-
priek tomu však niekedy príde za ro-
dičmi alebo súrodencami a poprosí, aby
sme mu pomohli opraviť v liste chyby.


Sú to krásne chvíle plné odkrývania ta-
jomstiev detského srdiečka cez niekoľko
možno trošku skomolených viet.
Danielko sa rád vyjadruje písomne vo
chvíľach, keď sa mu ťažko hovorí. Ako
rodičia sme dostali už niekoľko ospra-
vedlňujúcich lístočkov spojených s vy-
znaním lásky. To je ďalší nádherný roz-
mer, ktorý v rámci našej rodiny ponúka
písanie – možnosť napísať „ľúbim ťa,
oci“, „ľúbim ťa, mami“ a vidieť, že rodičia
si vyznanie strážia a vážia, vystavujú ho
na viditeľné miesta, teda vedia, čo je pre
deti také dôležité, čo s úprimnosťou a zo
srdca dávajú. Snažíme sa nezostať de-
ťom v tomto smere nič dlžní a taktiež im
„posielame lístočky“. Je krásne, ako nie-
koľko slov na papieri dokáže ľudí k sebe
zasa o kúsok priblížiť.
Lucka si píše svoj denník, píše si s ka-
marátkami a aj v škole ich pani učiteľka
motivuje ku kreatívnemu písomnému
vyjadrovaniu. V tomto veku sa dostáva
k samostatnej tvorbe textu a zatiaľ ju to
veľmi baví, hoci občas žiada o pomoc.
A tak máme za sebou pekné spoločné
chvíle pri hľadaní rýmov do básne o spo-
lužiakovi, pri charakterizovaní členov ro-
diny, pri hľadaní najvhodnejšieho spô-
sobu, ako vyjadriť obdiv, lásku, strach či
smútok v projekte Kniha o mne alebo
ako opísať krásu a výnimočnosť každého
z ročných období. Tešíme sa, keď takéto
tvorivé písomné prejavy bývajú v škole
dobre prijaté a hodnotené jednotkou,
hoci to podstatné je v hĺbke obsahu tých-
to detských textov, a tá dokáže nás do-
spelákov niekedy veľmi udiviť.
Teším sa na chvíle strávené pri písaní
s deťmi. Teším sa, keď dokážu vymyslieť
vtipné vety do domácej úlohy, keď si
spoločne vymýšľajú, kreslia a píšu ko-
miksové príbehy a navzájom si ich dá-
vajú čítať, keď s radosťou zisťujú, že im
písomné vyjadrovanie ide akosi ľahšie
ako pred niekoľkými mesiacmi, keď sa
dokážu navzájom povzbudiť a pochváliť,
napríklad úhľadnosť textu v zošite. Teším
sa, keď nám svoje výtvory so žiariacimi
očami predvádzajú.


výchova


O vlastnú skúsenosť z oblasti
detského písania, ako to
v rodine prežívajú, ako pri tom
spolupracujú a aké zážitky majú,
sa podelili Dominika a Andrej
Rajskí z Trnavy.


Funguje to – aj na Slovensku
Autor: Dominika Rajská, Trnava


D B D 2 0 1 2 2


interpunkciu, gramatické pravidlá
alebo iné praktické nevyhnutnosti.
Myšlienky, ktoré sa zrodia z brain-
stormingu, sa môžu nahrávať na
pásku, zapísať na poznámkový pa-
pier alebo priamo do počítača. Naj-
viac myšlienok uzrie svetlo sveta
v tejto fáze, lebo najvhodnejším spô-
sobom podporuje kreatívne a analy-
tické myslenie.


4. Hľadanie. Fáza, v ktorej sa zbierajú
údaje nevyhnutné pre napísanie
témy. Sú obohatené o dobrú a bo-
hatú argumentáciu. Konzultujú sa
knihy, časopisy, surfuje sa po inter-
nete, obracia sa na kamarátov, prí-
buzných či na iné dôveryhodné
osoby. Mali by to byť chvíle naplne-
nia prirodzenej zvedavosti, pekných
a príjemných momentov, entu-
ziazmu.


5. Náčrt (koncept). Toto je ďalší krok.
Myšlienky a údaje podstupujú prvé
triedenie, vyradia sa tie, ktoré sú me-
nej dôležité, menej užitočné. Pone-
chá sa iba najlepší materiál, ktorý
môže byť katalogizovaný na papier
alebo do počítača. Táto prípravná
fáza sa môže skončiť spísaním ná-
črtu plánu (postupných krokov)
a v prípade potreby doplňujúcimi
podbodmi.


6. Prvé napísanie (prvá verzia). Do-
stávame sa k predbežnému, ale roz-
hodujúcemu textu. Môže byť aj ne-
usporiadaný, plný pravopisných
a gramatických chýb.


7. Opravená verzia. Revidovaná
a opravená prvá verzia textu. Odov-
zdá sa na prečítanie kvalifikovanej
osobe (napríklad učiteľovi, rodičovi
alebo aj kamarátovi), ktorá je
schopná ponúknuť kritický úsudok.
Je to posledná šanca na korektúru
a zhodnotenie. V tejto fáze sa vyko-
návajú posledné opravy. Dobré je,
ak sa deti učia z vlastných chýb. Iba
ten, kto vie poukázať na chyby, je
priateľ.


8. Definitívna verzia. Teraz je práca
hotová, kompletná a prepracovaná,
pripravená na čítanie a obdivovanie.




T itus Zeman


Na požiadanie rodičov don Bokor
chlapca strašil a odrádzal, že je ešte
malý a v kláštore saleziánov, ktorý
stojí na vode, bude bez mamičky a ne-
bude môcť plakať, keď mu bude za
ňou smutno. Od malého Titusa dostal
odpoveď: „Ako to rozprávate, že tu ne-
budem mať mamičku? Áno, svoju po-
zemskú matku tu nebudem mať, ale
bude tu so mnou Panna Mária Po-
mocnica, ktorej som sľúbil, že keď vy-
zdraviem, prídem za ňou. Tá ma bude
opatrovať a ochraňovať. Tak ja sa ne-
rozplačem, lebo tu budem mať svoju
nebeskú mamičku.“
Vtedy don Bokor kapituloval a pove-
dal: „S tým chlapcom sa nedá rozprá-
vať. On sa nedá odhovoriť. Ten chla-
pec je povolaný! Je to Božia vôľa, proti
ktorej nemá zmysel bojovať!“
Titusovi už nič nestálo v ceste stať sa
rehoľným kňazom.
Postupne absolvoval štúdium v ústave
saleziánov v Šaštíne, neskôr v Hron-
skom Svätom Beňadiku a vo Fryštáku
u Holešova, pričom polročné skúšky
a maturitu robil na Rímskokatolíckom
slovenskom reálnom gymnáziu v Kláš-
tore pod Znievom. Asistenciu vykoná-
val v Hronskom Svätom Beňadiku
a v Moravskej Ostrave.


Teológiu študoval v Ríme na Grego-
riánskej univerzite a potom v Chieri pri
Turíne. Cez školský rok a prázdniny
vypomáhal ako asistent v oratóriu. Pre
svoju priateľskú povahu bol medzi
spolubratmi a chovancami veľmi ob-
ľúbený. Po jeho odchode naňho dlhé
roky spomínali a neskôr v jeho kritic-
kých chvíľach sa za neho vrúcne mod-


lili, aby ho Pán Boh za-
choval pri živote.
V roku 1939 dostali štu-
denti zo Slovenska mož-
nosť dať sa vysvätiť za
kňazov v skrátenom ter-
míne. Titus ponuku vy-
užil a s plným nasade-
ním sa začal venovať
štúdiu. Namiesto toho
však, aby sa naň mohol
sústrediť, prichádzali
z rodiny jedna smutná
správa za druhou. V ap-
ríli 1940 mu vážne ocho-
rela matka. Keď dostal túto smutnú
správu, išiel do baziliky a prosil: „Pane
Bože, koľko rokov pridáš mojej ma-
mičke života, o toľko rokov skráť môj
život.“ Keď don Titul zomrel, spolu-
bratia, ktorí vedeli o tejto prosbe, si po-
vedali, že Pán Boh splnil to, o čo ho
žiadal – spravodlivo rozdelil roky ich
života. Obidvaja totiž zomreli 54-roční.
V máji 1940 sa Titus dozvedel o ťaž-
kom zdravotnom stave mladšej sestry
Veroniky, ktorá dostala zápal mozgo-
vých blán, a podľa názoru lekárov
mala zomrieť. Titus išiel za lekárom
v Turíne, aby sa ho opýtal na jeho ná-
zor. Keď sa ten oboznámil s jej zdra-
votným stavom, povedal mu: „Dôs-
tojný pán, modlite sa, aby zomrela
a veľmi netrpela. Ak sa stane zázrak
a ochorenie prežije, bude postihnutá
telesne aj duševne.“ Tým potvrdil diag-
nózu slovenských lekárov. Titus napí-
sal domov list, že sa nemodlí k Panne
Márii Pomocnici za jej smrť, ale za
skoré uzdravenie. A stalo sa to, čo nik
nečakal, čomu ani lekári nechceli ve-


riť. Veronika úplne vy-
zdravela a nezostala
postihnutá ani telesne,
ani duševne.
V takomto duševnom
napätí sa mladý sale-
zián Titus pripravoval
na kňazstvo a absolvo-
val záverečné skúšky
z teológie.


Titusova túžba sa na-
plnila v Turíne 23. júna
1940, keď z rúk kardi-
nála Maurilia Fossa-


tiho v pokore prijal neoceniteľný dar
kňazstva a stal sa saleziánom kňazom.
Od tohto dňa bol don Titus Zeman.
Už mu nič nestálo v ceste, aby šíril
Božie slovo a venoval sa mládeži, ako
si v mladosti zaumienil. Vrátil sa na
Slovensko a v Bratislave dokončil
štvrtý ročník bohoslovia. Ubytoval sa
v saleziánskom oratóriu v Bratislave
na Miletičovej ulici č. 597.


Don Titus v službe Pánovi
Rodina Zemanových aj celé Vajnory
pripravili 4. augusta 1940 pri príleži-
tosti jeho primícií slávnosť, na ktorej sa
okrem zástupcov saleziánov zúčast-
nili aj viacerí zástupcovia úradov
a Cirkvi na čele s biskupom Mons. Mi-
chalom Buzalkom. O skutočnosti, že
primície dona Titusa boli pre Vajnory
veľkou udalosťou, svedčí aj zápis
v kronike dediny.


V nasledujúcom roku, od 1. júla 1941,
bol don Titus ustanovený za kaplána
v Bratislave – na Tehelnom poli (dnes


Titus sa narodil 4. januára 1915 a aj napriek tomu, že pochádzal z chudobnej rodiny
a býval chorľavý, ešte ako malý desaťročný chlapec sa rozhodol vydať na cestu
rehoľného kňaza. Nikomu sa nepodarilo odradiť ho od tejto cesty, dokonca ani donovi
Bokorovi, ktorý ho pred prijatím do ústavu saleziánov v Šaštíne skúšal.


Sľúbil, že keď vyzdravie, príde za ňou
De ts t v o a p r v é sa l e z i ánske i kňa zské r oky


Bo ž i eho s lu žobn í k a T i t usa Zemana
Autor: Michal Titus Radošinský


D B D 2 0 1 22




D B D 2 0 1 2 2


T itus Zeman
provinciálny dom saleziánov na Mile-
tičovej ulici). Don Jozef Bokor, vtedajší
inšpektor saleziánov, ktorý ho v det-
stve odhováral od vstupu do ústavu
v Šaštíne, ho tentoraz presvedčil, aby
šiel študovať chémiu a prírodopis na
Prírodovedeckú fakultu, že tieto pred-
mety bude vyučovať na biskupskom
slovenskom gymnázium v Trnave.
V roku 1943 bol don Titus uvoľnený
z verejnej duchovnej správy v Bratis-
lave a presťahoval sa do saleziánskeho
konviktu v Trnave na Ulici Jána Hol-
lého č. 1, kde začal vyučovať ako pro-
fesor chémie, matematiky a fyziky na
Rímskokatolíckom biskupskom slo-
venskom gymnáziu.


Don Titus bol mimoriadne kamarát-
sky, úprimný, tichý, skromný, láskavý
a pozorný voči svojim chovancom. Ve-
del byť rozhodný a rýchlo konať. Keď
bolo treba, dokázal byť aj tvrdý, ne-
kompromisný a prísny, čím si u cho-
vancov získal veľký rešpekt. Ale žia-
rivý a úprimný úsmev bol pre nich
veľkou vzpruhou a prezrádzal, že jeho
príhovor bude vtipný a navodí veselú
atmosféru. Ak pred nich predstúpil
s vážnou tvárou a 2-3-krát si posotil
okuliare na nose, vedeli, že jeho prí-
hovor bude veľmi tvrdý až ohnivý.
Z jeho úst vychádzali naozaj vždy
pravé otcovské slová.
Bol neustále v pohybe. Často chodil
po chodbe a modlil sa breviár alebo
študoval.
Medzi saleziánmi mal veľa priateľov,
lebo bol ochotný pomôcť každému,
kto pomoc potreboval. Pomocnú ruku
podával aj bez požiadania, keď videl,
že niekto ju potrebuje a on vedel v da-
nej chvíli pomôcť. Pri internáte sa na-
chádzalo aj oratórium a mládežnícke
stredisko, v ktorom občas robil medzi
študentmi animátora.


Počas druhej svetovej vojny schovával
v neobývanom trakte gymnázia mla-
dého Žida a staral sa oňho. Keď prešiel
front, don Titus šiel navštíviť svoju ro-
dinu do Vajnor. Tam sa dozvedel, že
Rusi, ktorí u nich bývali, mu takmer
znásilnili sestru. Pri nasledujúcej náv-
števe zase zistil, že iný Rus im podmí-
noval dom a chcel ho vyhodiť do
vzduchu, lebo jedna z jeho sestier mu
nebola povoľná. Boli to preňho


smutné informácie o „osloboditeľoch“,
ale zároveň výstraha do budúcnosti.


Po vojne boli všetky cirkevné školy
poštátnené a do bývalého biskup-
ského gymnázia v Trnave dosadili za
riaditeľa komunistu Mikuláša Gašpa-
ríka. Keďže saleziáni dúfali, že im gym-
názium po nejakom čase vrátia, ostali
tam vyučovať. Jedného dňa, keď prišli


do školy, zistili, že riaditeľ prikázal zve-
siť v škole zo stien všetky kríže. Štu-
denti, profesori, rodičia aj obyvatelia
Trnavy proti tomu protestovali. Po vy-
učovaní odišli rozhorčení domov.
Profesor Bakoš a don Titus s Willia-
mom Schmidtom v noci 7. februára
1946 opäť zavesili v triedach a v zbo-
rovni zvesené kríže. Študenti boli ráno
milo prekvapení, ale riaditeľ mal iný
názor. Opäť prikázal kríže postŕhať
a dona Titusa s prof. Bakošom okam-
žite prepustil zo školy. Keď don Titus
prišiel domov, mama sa ho spýtala:
„Syn môj, prečo to urobili a ty si to


prečo robil?“ On odvetil: „Mamička,
som služobník Krista Pána a ja ho ne-
mám mať na svojom pracovisku?! Na
tejto škole potom nemám čo robiť!“


Po prepustení z gymnázia pôsobil don
Titus v rokoch 1946 – 1947 v salezián-
skom ústave v Trnave ako školský radca
a z titulu tejto funkcie mával aj sväté
omše pre klerikov. V rokoch 1947 – 1949


pôsobil aj ako katechéta. Keď v máji
1949 štát zobral saleziánom Salezián-
sky ústav v Trnave, don Titus odišiel
na mesiac na faru v Šaštíne. Ďalšie dva
mesiace bol v Saleziánskom ústave
v Bratislave a v septembri 1949 nastú-
pil ako kaplán na faru do Šenkvíc (Veľ-
kých Čanikoviec), ktorú viedol
dp. Alfonz Paulen. Hneď po príchode
sa naplno zapojil do života farnosti.
Pomáhal v pastorácii, slúžil sväté
omše, sobášil, krstil aj pochovával a na
ľudovej škole a meštianke vyučoval
náboženstvo.


Mladý Titus Zeman s rodičmi




O dvoch takýchto návštevách píše aj
absolvent tohto ústavu Ladislav Stano
v časopise Kráľovná svätého ruženca
v roku 1912. Jeho príspevky boli uve-
rejnené pod trochu nostalgicky znejú-
cim názvom Dopisy zďaleka.


V prvom príspevku píše:
„Na sviatok svätého Štefana 21. 8. 1911
navštívil náš ústav v Cavaglii biskup
sedmohradský gróf Gustav Majlath.
Spovedal chlapcov, hoci bol ustatý
z cesty.“


V druhom píše o udelení sviatosti bir-
movania dvadsiatim dvom mladíkom:
„Dňa 21. októbra 1911 udelil sviatosť
birmovania 22 saleziánskym chovan-
com rodák z Uhorska Jeho Excelencia
vysokodôstojný pán biskup Rábsky
Dr. Leopold Várady.“


Prvý významný cirkevný predstaviteľ,
ktorý sa rozhodol etablovať Sale-
ziánsku spoločnosť do Uhorska, bol ko-
šický biskup Dr. Augustín Fischer-Colb-


rie (1863 – 1925). Ten sa v roku 1910 „ob-
rátil na hlavných predstavených sale-
ziánov v Turíne so žiadosťou, aby zria-
dili saleziánsky dom v Košiciach. Títo
vyslali do Košíc vzdelaného a skúse-
ného kňaza Emanuela Manassera
(1873 – 1946), ktorý s biskupom študo-
val možnosť uviesť tam saleziánov. Ob-
jekt, ktorý na tento cieľ vyhliadol
a chcel zakúpiť biskup Fischer-Colbrie,
vyhovoval všetkým podmienkam. Bol
to veľký dom so záhradou a rozsiahlym
pozemkom. Vec sa však zvrtla na tom,
že keď sa majiteľ objektu, nekresťan,
dozvedel, čo v ňom biskup zamýšľa
zriadiť, zapýtal zaň takú vysokú sumu,
že to presahovalo všetky reálne mož-
nosti,“ napísal historik salezián profesor
Milan Stanislav Ďurica.


Nechcem rozvíjať konšpiračné teórie,
ale aj napriek rokovaniam, ktoré sa
skončili neúspechom, dokázal tento
košický biskup prekročiť horizonty
svojej doby. Keby sa situácia nebola
zhoršila a nenastal by odpor, prvý sa-


leziánsky dom vo vtedajšom Uhorsku
by bol vznikol na Slovensku.


Komu sa však prvému podarilo etab-
lovať saleziánske dielo v Uhorsku, to
bol Ján Černoch (1852 – 1927), ostri-
homský arcibiskup, skalický rodák,
morálna a vysoko vážená autorita. Toto
jeho rozhodnutie prijať rehoľu venu-
júcu sa mládeži vypovedá o hodno-
tách, ktoré videl u saleziánov a ktoré sa
rozhodol preniesť aj do Uhorska.


Z archívnych prameňov sa dozve-
dáme, že najprv uvažoval o niektorom
meste na južnom Slovensku, niekde
okolo Nových Zámkov, a to z dôvodu,
že „odtiaľ prichádzalo najviac miloda-
rov na podporu saleziánskeho diela“.


Konečný výber miesta pre prvý sale-
ziánsky dom v Uhorsku však padol na
bývalý paulínsky kláštor a pútnický
kostol s farou v Péliföldszentkereszte
pri Ostrihome. A tak sa v roku 1913
Uhorský saleziánsky ústav svätého Šte-


história


Uhorský saleziánsky ústav svätého Štefana, ktorý vznikol v roku 1901 v talianskom
mestečku Cavaglia, kde študovali aj chlapci zo Slovenska, nadobudol význam nielen
pre dobrodincov z Uhorska, ale pre vtedajšiu uhorskú cirkevnú hierarchiu. Niektorí


biskupi sa dokonca rozhodli odcestovať do Talianska a navštíviť ho.


Etablovanie saleziánov
v Uhorsku


Autor: ThDr. Zlatko Kubanovič PhD.


D B D 2 0 1 22


Ústav v Péliföldszentkereszte Kalvária v areáli ústavu (archívne foto)




história


fana preniesol z talianskeho Cavaglia
do Péliföldszentkeresztu. Bol to prvý
saleziánsky ústav v niekdajšom
Uhorsku.


Péliföldszentkereszt
Podľa archívnych dokumentov ústav
v Péliföldszentkereszte začal svoju čin-
nosť 13. novembra 1913. Keď tam sa-
leziáni prišli, areál kláštora, ktorého
dominantou bol kostol, sa nachádzal
„v dezolátnom stave“. Podľa svedec-
tiev pamätníkov si tento stav vyžado-
val nutné opravy interiéru aj exteriéru.
Proces obnovy sa však spomalil prí-
chodom prvej svetovej vojny v nasle-
dujúcom roku 1914.


Za prvého riaditeľa ústavu bol vyme-
novaný Slovinec don Franc Walland.
Slovák Viliam Vagač si tam mal vyko-
návať tretí rok saleziánskej asistencie,
podobne aj niekoľkí mladší slovenskí
gymnazisti z Cavaglia. Presný počet slo-
venských chlapcov, ktorí v Pélifölds-
zentkereszte študovali, ne-
vieme, ale s istotou
môžeme povedať, že tam
bol J. Bokor, C. Guniš, J.
Hnilica, J. Igaz, Fr. Mi-
šenka, T. Janovič a J. Psár-
sky.


Pamäť Saleziánskej kon-
gregácie je postavená aj na
kritickej reflexii vrátane
vlastných zlyhaní a omy-
lov. Podľa dokumentov,
ktoré máme k dispozícii,
medzi tieto zlyhania v Pé-


liföldszentkereszte patrila „vnucovaná
a vynucovaná maďarizácia“, najmä zo
strany dvoch maďarských salezián-
skych kňazov Františka Galla a Alfreda
Kissa. Obom chýbala duchovná aj
ľudská zrelosť. Niektorí slovenskí
chlapci toto psychické a emocionálne
napätie nevydržali, rezignovali a z Pé-
liföldszentkeresztu odišli. „V ústave sa
vyučovalo iba po maďarsky. Školským
radcom bol don Aladár Kiss, Maďar.
Pod jeho vedením úplne vystrčil svoje
rožky duch maďarského šovinizmu.
To nejedného Slováka odstrašilo od
saleziánov. Dával poznámky z mravov
tomu, kto sa hoci i na dvore odvážil
rozprávať po slovensky.“


Maďarizácia (hungarizácia), keďže
bola štátnou koncepciou, sa v inštitu-
cionalizovanej podobe azda najviac
prejavila práve v školstve. „Nedovo-
lím, aby vyučovali tí kantori, ktorí od-
mietajú vychovávať z detí dobrých
maďarských občanov. Každý v tomto
štáte sa musí podriadiť princípu, že tu
sú pánmi Maďari.“ Takto v parlamente
obhajoval svoje zákony minister pre
kultúru a osvetu gróf Albert Apponyi
(1846 – 1933). Tieto zákony, ktoré za-
kazovali, aby sa vyučovalo v materin-
skom jazyku už na ľudových školách,
vošli do dejín ako Apponyiho školské
zákony. V materinskom jazyku sa totiž
na ľudových školách vyučovalo už od
cisára Jozefa II. (1741 – 1790).


Odlišný prístup riešenia národnostnej
otázky bol v rakúskej časti monarchie
(Predlitavsku). Na rozdiel od Uhorska
(Zalitavsko) sa tam jednotlivým náro-
dom nebránilo, aby sa rozvíjali. Ra-
kúsko-Uhorsko malo teda dva roz-


dielne politické systémy a táto roz-
dielna inštitucionálna koncepcia sa
uplatňovala aj v Cirkvi. Maďarských
kňazov, ktorí sa stavali proti, bolo ne-
obyčajne málo. Preto sa niet čo čudo-
vať, že u niektorých uhorských sale-
ziánov v ich osobnom myslení silne
prevládol tento prvok. Samozrejme, aj
tu treba hodnotiť diferencovane. Tým,
že títo dvaja kňazi v hierarchickom sa-
leziánskom systéme postúpili a dostali
do rúk určitú moc, začali sa správať
presne tak, ako to od nich uhorská
spoločnosť vyžadovala a očakávala.
Ten, kto študentov nevychovával
v dostatočnom vlasteneckom zápale či
zanietení, musel zo školstva odísť. Bol
to teda systémový problém.


Viliam Vagač sa v tejto situácii účinne
bránil maďarizačným snahám: „Dlho
som nerozumel, prečo mi malý Július
Hnilica, moja rodina, odpovedá vždy
po maďarsky, keď ja ho oslovím po
slovensky. Až vtedy mi svitlo v ume,


keď raz sa vykľulo šidlo
z vreca a don Kiss na večer-
nom slovku vyhŕkol zo seba:
,Nemyslite si, že ste ešte v Ca-
vaglii v Taliansku, kde ste ke-
dykoľvek sa vám zachcelo,
džavotali vašou rečou. Tu
budú iné poriadky.‘“


Starší saleziáni toto obdobie
nazývajú „našou bolestnou
minulosťou“. Tieto udalosti sa
nedajú vymazať z pamäti slo-
venských saleziánskych dejín.
Je to pohľad na dobu, v ktorej


D B D 2 0 1 2 2


Hrobka biskupa Jána Černocha v Ostrihome


Augustín Fischer-Colbrie
(1863 – 1925), košický biskup


Ján Černoch (1852 – 1927),
ostrihomský arcibiskup, skalický rodák




Ako by sa dali vyjadriť Dni
spirituality saleziánskej rodiny
v kocke?
Je to stretnutie zástupcov zložiek sa-
leziánskej rodiny, koná sa v Ríme. Nej-
de iba o oficiálnych zástupcov, ale
o tých, ktorí túžia spolu sa stretnúť,
modliť, uvažovať o dnešnom svete
a spoločnom poslaní v ňom. Dni spi-
rituality trvajú štyri dni (spravidla
koncom januára) a počas nich je mož-
nosť vypočuť si kvalitné prednášky
od tých „najsaleziánskejších“ auto-
rov. O témach sa potom diskutuje. No
ide najmä o stretnutie sa navzájom
a o dosvedčovanie si toho, ako môže
odkaz dona Bosca fungovať aj dnes,
a to v rôznych skupinách saleziánskej
rodiny. Počas všetkých dní je prí-
tomný aj súčasný don Bosco don Pas-
cual Chávez. On určuje tému Dní, väč-
šinou je to téma Hesla, ktoré ponúka
celej saleziánskej rodine v danom
roku. A na Dňoch má priestor aj spo-
ločná modlitba a spoločne zdieľaná
radosť predovšetkým počas večer-
ných chvíľ. Nechýbajú ani mladí, ktorí
sú dušou stretnutí. Ak teda medziča-
som niekto stihol zostarnúť, tu si
rýchlo spomenie, kým v skutočnosti
je – dieťaťom Boha aj dona Bosca,
ktoré je slobodné, plné nadšenia a ná-
deje do budúcnosti.


Tohtoročné Dni boli zamerané na
historického dona Bosca. Našla si
niečo „nepoznané“?
Áno. Uvažovali sme o jeho sne z de-
viatich rokov. Don Juan Jose Barto-
lomé, biblista, nás veľmi sugestívnym
spôsobom voviedol do situácie Janka
Bosca a predstavil nám ju ako Boží
dar, ku ktorému sme všetci pozvaní.


Nie sme iba dedičmi nejakej duchov-
nosti, ale Boh nás priamo vyzýva byť
za túto výzvu, ktorú dostal malý Ján,
zodpovední. Boh každého z nás volá
prehodnotiť svoje apoštolské vízie
podľa tohto sna. Samozrejme, že tento
sen poznám. Často som ho rozprá-
vala iným… Ale tu ma zachytilo nie-
koľko „veľkých“ maličkostí. Naprík-
lad keď dnes vidím mladých
v rôznych ťažkých situáciách, v kto-
rých sú svojím vlastným pričinením,
keď ich vidím, ako ignorujú základné
hodnoty, vysmievajú sa duchovným
veciam, „bahnia“ si vo svojich závis-
lostiach od sexu, drog, hier… Niekedy
už nemám odvahu alebo ani chuť
vstupovať do ich sveta, ale sen dona
Bosca mi hovorí, že aj napriek tomu,
že ich vidím takto, nemám strácať dô-
veru a odvahu žiť pre nich. Aj on sa
bál a nevedel, čo s divými zvieratami.
Aj on bol prikrátky na to, aby vedel,
ako na to, ale Boh mu ukazuje, že pro-
stredníctvom Učiteľky Márie sa na-
učí všetko. A znovu na tomto sne som
pochopila, že to najgeniálnejšie, čo


ho naučila, nebola nijaká zvláštna me-
todológia, ale úplná dôvera v Boha
a láska k mladým.


Takže aj dávno poznaný sen si
objavovala nanovo?
Áno. Druhým novým objavom bola
úloha Panny Márie. Nikdy som si ne-
všimla, ako Ježiš v sne stále odkazuje
na ňu. Nepovie svoje meno, ale ho-
vorí, že je Synom tej, ktorú Janko tri-
krát za deň pozdravuje. Boh ustupuje
do úzadia a dáva nám Matku, Pro-
stredníčku milostí… Všeličo sa mi
v mysli pospájalo a vytvorilo to vo
mne akýsi nový priestor pre nádej
a odvahu znova a znova ísť do toho,
čo niekedy iba z ľudského pohľadu
vyzerá veľmi zle.
Takže aj veci, ktoré poznáme, sa nám
pri nových príležitostiach vynárajú
v nových farbách a posúvajú nás.
Nikdy si netreba myslieť, že nás už nič
na donovi Boscovi neprekvapí. Oča-
kávajme prekvapenia, lebo tak ako on,
aj všetky dobré impulzy, objavy sú od
Boha.


spir itual ita


Autor: Rastislav Hamráček SDB


Veľké hnutie osôb, ktoré sa inšpirovali spiritualitou dona Bosca, si hovorí saleziánska
rodina. Aktuálne ju tvorí už 29 skupín, medzi nimi sú rehole, združenia i sekulárne


inštitúty. Táto rodina sa už tridsať rokov stretá na podujatí Dni spirituality saleziánskej
rodiny, aby posilňovala svoje puto rodinnosti. O hodnote, zážitkoch aj o programe tých


tohtoročných Dní hovorí v rozhovore jedna zo slovenských účastníčok Oľga Krížová.


D B D 2 0 1 22


Potrebujeme prijímať od našej rodiny
a máme aj čo dať




A sú tieto Dni aj čímsi novým,
okrem poznania, aj pre duchovný
život?
Tento rok som bola na nich už po pia-
tykrát a môžem povedať, že mi viac
a viac dávajú. Zo začiatku som bola
len nadšená z nových krásnych ľudí,
z jednotlivých tém, zo zážitkov, ktoré
tieto Dni poskytujú. Teraz čoraz viac
vidím, že ich zmysel je oveľa hlbší.
Jednoducho by som to povedala asi
takto – zažiť širokú duchovnú rodinu
a súčasne ju vytvárať. Nejde iba o to,
aby sme sa pár dní mali veľmi prí-
jemne, ale skôr aby sme počas pár
dní skúsili Božiu veľkosť v našej ro-
dine. Ako veľmi nám Boh dôveruje,
keď nás volá do nej. Keď nám dáva
v tých rôznych podobách (29 zložiek
saleziánskej rodiny SR) zápasiť
o spásu mladých, chudobných, vylú-
čených, zanedbaných. Keď počas
týchto dní križujeme chodby, stre-
táme sa pri stolovaní, prežívame spo-
ločnú Eucharistiu a potom to bratské
spoločenstvo, v duchu sa skláňam
pred každým prítomným. Je to teda
pre mňa obohatením. Nikto tu nie je
na turistike (hoci aj tá je super!), ale
z lásky k veľkému pokladu salezián-
skej rodiny, ktorý sa tu dá skutočne
„zažiť“.


Spomenula si najmä obohatenie
z prítomnosti osôb. Akú silu má
pre teba prežívať tieto Dni aj
s hlavným predstaveným, ktorý
sa na nich zúčastňuje?
Jeho prítomnosť je silná vec. Počas
tých piatich rokov, keď som mala
možnosť zúčastniť sa na Dňoch, bol
don Chávez po celý čas prítomný. Aj
jeho pasívna prítomnosť je obohate-
ním. Dáva najavo, ako si váži každého
referujúceho, všetkých prítomných
a je ochotný vypočuť každého, kto sa
mu počas tých dní… Naozaj druhý
don Bosco! No a jeho aktívna prítom-
nosť je burcujúca. Má dar slova, ale aj
dar nadchnúť a dar motivovať iných.
Mnohí sme ho mali možnosť vidieť
a počuť na Slovensku minulý rok. Tak
viete, o čom hovorím. Ale na Dňoch
to trvá dlhšie. Môže nám viac pove-
dať, možno od neho viac načerpať,
inšpirovať sa. Som za neho veľmi
vďačná, hlavne kvôli mladým!


Tento rok bola v programe Dní
spirituality aj návšteva malého
múzea izbičiek dona Bosca
v Ríme, v saleziánskom dome pri
Bazilike Sacro Cuore. Aký dojem
to na teba urobilo?
Návšteva izbičiek nebola až tak dobre
organizačne zvládnutá. Bolo nás pri-
veľa na to, aby sme prešli tento pries-
tor v pokoji a s vnímaním toho, čo
vidíme. Nečudo, veď nás bolo tristo-
päťdesiat. Ale program prebiehal aj
v samotnej bazilike, ktorú don Bosco
postavil, a znova, napriek tomu, že ju
poznám, som si lepšie uvedomila his-
torické súvislosti medzi jej výstavbou
a úlohou dona Bosca. Viac som po-
chopila jeho oddanosť pápežovi
a ochotu vziať na seba zodpovednosť,
ktorá presahovala všetky ľudské sily
aj možnosti Saleziánskej spoločnosti.
Napriek tomu neustúpil a prijal úlohu
stavať tento chrám a s Božou pomo-
cou sa mu to podarilo.
Bolo dojímavé, ako sa takmer každá
zložka saleziánskej rodiny zastavovala
pri povestnom oltári Márie Pomocnice
kresťanov, kde don Bosco pri omši
plakal, a prednášala tam prosby za to
„svoje“ spoločenstvo. Tam sa dalo po-
čuť šepkané i polohlasne vyslovované
Ave Mária v rôznych jazykoch.


A napokon, aký prínos z Dní vidíš
pre Slovensko?
Čo sa týka prítomnosti Slovákov na
týchto Dňoch – treba nám vyjsť
z domu! Nebolo nás tento rok veľa.
Občas sa tam zastavil nejaký salezián
či sestra saleziánka spomedzi tých,
ktorí sú na pobyte v Ríme. Celkovo
však medzi tými niekoľkými Slovákmi
prevažovali laici. Mala som trochu
zvláštny pocit, ako keby sme nepo-
trebovali prijímať od našej salezián-
skej rodiny. Ba ako keby sme my ne-
mali čo dať rodine… Veľmi by som
chcela povzbudiť členov všetkých
zložiek, aby zainvestovali do tejto skú-
senosti. Je to dobrá investícia. Pova-
žujem ju za jednu z kľúčových oblastí
našej trvalej saleziánskej formácie. Ľu-
dia, ktorí majú túto skúsenosť, to vo
svojich skupinách mnohonásobne zú-
ročia. Žiť rodinného ducha niekedy
vyžaduje aj mimoriadne chvíle, zvlášť
keď na ne pozýva otec. A nie hoci-
jaký, ale ten pravý – don Bosco.


spir itual ita


D B D 2 0 1 2 2


Myš l i enky z Dn í
sp i r i t ua l i t y
sa l e z i ánske j r od in y
2012


„Na to, aby sme dnes mohli pokračovať
v práci na spáse mladých, sú potrební
svätí snilkovia, takí, ktorí sa stanú svä-
tými ako don Bosco, aby sa aj ich sny,
Boží plán, stali realitou. Tvrdý dopad
kultúrneho obdobia, ktorým prechá-
dzame, viac alebo menej predvídateľné
ťažkosti blízkej budúcnosti, rozčarova-
nie nahromadené po slávnejšej minu-
losti, nič z toho nás neoslobodzuje od
sna, ktorý sme zdedili od dona Bosca
v deň, keď nás Boh povolal stať sa sa-
leziánmi,“ povedal biblista don Juan
José Bartolomé v úvodnej prednáške
tohtoročných Dní spirituality s názvom
Synovia snilka, realizátori proroctva.


„Čo sú Pamäti oratória? Nie sú jedno-
duchou zbierkou spomienok a histo-
rických údajov. Don Bosco cez rozprá-
vanie o začiatku a rozvoji vlastného
oratoriánskeho povolania chce pred-
staviť zmysel globálnej skúsenosti po-
volania – poslanie – oratórium –, chce
tiež formulovať program činnosti a vy-
zdvihnúť zámery, aké mal s týmto po-
volaním Boh,“ ozrejmil don Aldo Gi-
raudo, docent teológie na Pápežskej
saleziánskej univerzite a člen Salezián-
skeho historického inštitútu v pred-
náške o kritickom čítaní Spomienok
Jána Bosca (Memorie dell’Oratorio).


„Realizuj svoj sen; miluj život a nasleduj
srdce; nebo nie je ďaleko; pozeraj za ho-
rizont; buď silný, pevný a vierohodný;
zmier sa so svojou smrťou; život je ako
hra o body a finále je prekvapenie
z iného sveta,“ týmito slovami vyjadril
don Bruno Ferrero, aj na Slovensku
známy autor série knižiek Príbehy pre
potešenie duše, aktuálnosť myšlienky
dona Bosca. Zhrnul ju do siedmich
princípov, ktoré viedli život a dejiny za-
kladateľa saleziánskej rodiny.




D B D 2 0 1 20


Je to iný svet. Svet, v ktorom sa žije
reálne aj nereálne – digitálny kontinent.
Odkiaľ je, kde sa nachádza na mape,
ako ho možno navštíviť, ako vznikol?
Vyrástol, vygooglil sa… hm. Otvorme
spoločne mapu tohto kontinentu a kú-
sok po kúsku začnime objavovať nový
„kyberpriestor“. Nemá územnú rozlohu,
ale obopína celý svet. Výskumy uka-
zujú, že čoskoro bude najhustejšie obý-
vaným kontinentom; populáciu budú
tvoriť najmä mladí – „digitálni domo-
rodci“. Tento „kontinent“ mladých ne-
môžu saleziáni a vychovávatelia nechať
nepovšimnutým. Nemôžeme ho igno-
rovať ani sa kvôli nemu trápiť.


Prvý objav: V tomto priestore sa
pohybuje rýchlo
Stačí povedať: jeden, dva, tri a ste na
druhej strane sveta. Ale to vás neprek-
vapuje, však? Priznajme si, že často sa
nestihneme ani len nadýchnuť a už vô-
bec nie odpovedať.
Nech vás nezarazí skutočnosť, že tento
„kyberpriestor“ je už obývaný. Jeho oby-
vateľmi sú domorodci s tvárami ožiare-
nými počítačovými monitormi. Prsty
majú prispôsobené klávesnici, hernej kon-
zole alebo jemným dotykovým obrazov-
kám. Žijú tam už od svojho narodenia.
Sú to vaše deti, kolegovia, priatelia, prí-
buzní. Ako sa tam rozpráva, komunikuje?
Aká je reč digitálneho sveta?


Mnohí z nás budú musieť prijať fakt, že
sú len prisťahovalcami na novom konti-


nente a nie domorodcami. Krátky slov-
ník pojmov sa osvojí rýchlo. Klikni,
čekni, vygoogli, stiahni, deletni, odmailuj,
krekni… Také normálne slová, čo by ste
čakali? Keď slová nestačia, je tu veľa
celkom funkčných a zábavných znakov.
Keby ste nevedeli začať a pohnúť sa
v tomto novom priestore, stačí niečo
stlačiť a svet digitálnych zázrakov sa roz-
točí.
Ak chceme pochopiť domorodcov, tých,
čo sú domáci, je čas začať s prípravou
na výpravu. Nazveme ju mediálna vý-
chova.


Žijeme v kultúre rýchlosti. Aj keď nie-
kedy paradoxne povieme, že internet je
pomalý, predsa len funguje takou rých-
losťou, akú sme si pred pár rokmi neve-
deli ani predstaviť. Jeho kúzlo spočíva
v tom, že prostredníctvom veľmi jedno-
duchých činností sa môžeme pohybovať
po celom svete. Zadám adresu Vatikánu
a som tam, zadám druhú a stiahnem si
aktualizáciu nejakého programu. A to
všetko sa udeje za okamih.
Toto nové kultúrne prostredie je plo-
dom spoločenských, kultúrnych, tech-
nologických, politických aj ekonomic-
kých zmien.


Digitálny svet v rodine: zážitok
z návštevy
Po dlhšom čase som bol navštíviť svo-
jich príbuzných. Tešil som sa z prijatia
a dobrej rodinnej atmosféry. Boli ešte
sviatočné dni Vianoc. Intenzívne som
prežíval spomienku na svoje detstvo
a rodinnú atmosféru, ktorú nám vedeli
naši rodičia vytvoriť a vyzvať nás k spo-
ločnej hre. Bol som vďačný za túto spo-
mienku, ktorá vlastne vykukla v situácii,
keď sa deti mojej sestry spontánne
stretli a navrhli, aby sme si spolu niečo
zahrali. Cítil som, že duch spoločenskej
hry sa uchoval aj v tejto rodine. Nechal
som priestor ich iniciatíve a ako salezián
som bol len rád, že sa môžem zahrať
v kruhu rodiny s troma tínedžermi, ich
mamkou a ockom. Najprv padol návrh,
že si urobíme kvíz na spoznanie svojho
charakteru. Čakal som, že vytiahnu ne-
jakú knihu alebo časopis. Ale bol to
notebook, ktorý sa „naladil“ na našu at-
mosféru a cez pohodlnú a rýchlu „wi-


f i n u “
nám roz-
prestre l
sieť digi-
t á l n e h o
sveta, teda
aj neko-
nečný vý-
ber kvízov.
Vybrali sme
si rýchlo a už
sme „kvízovali“. S úplnou ľahkosťou
sme využili onen digitálny svet, aby sme
sa zahrali.
Začal som si robiť poznámky na papier
k tomuto článku a s údivom som sledo-
val, s čím som sa ešte v ten deň stretol.
Po dobrom kvíze a vyhodnotení sme sa
schuti zasmiali. A po dobrom koláči (ten
bol našťastie poctivo upečený v rúre)
nasledoval ďalší digitálny projekt. Me-
diálne predstavenie rodiny a ich spo-
ločného života. Deti pre svojich rodičov
pripravili multimediálnu prezentáciu –
z fotiek, čo urobili, či už mobilmi, alebo
digitálnymi fotoaparátmi, a z krátkych vi-
deí, ktoré natočili počas roka. Odpre-
zentovali profil svojich rodičov tak pú-
tavo a zábavne, že som skoro hodinu
a pol strávil pri tejto mediálnej prezen-
tácii a dobre som sa bavil. Veľmi ma
prekvapila zručnosť a um, ako ich títo
mladí domorodci nového kontinentu
dokázali využiť, aby prejavili svoju vďač-
nosť. V pozadí hralo rádio a až vo chvíli,
keď sa celá rodina postavila, som si uve-
domil, že v ňom zvonia na Anjel Pána.
Bolo u nich zvykom takto spoločne sa
pomodliť.
Zapisoval som si tieto konkrétne po-
strehy, lebo som si silno uvedomil, ako
nás tento nový svet médií obklopuje.
V tú chvíľu zobral otec rodiny prenosný
počítač, lebo na obrazovke sa jeho ko-
lega pípaním cez ICQ dožadoval, aby sa
dohodli, ako pôjdu za prácou do sveta
a nech mu kúpi chlieb, lebo v Taliansku
taký nemajú. Mamka si ešte overila re-
cept na nový koláč v e-maili od kama-
rátky a život išiel normálne ďalej. Uve-
domil som si, že v tom novom
digitálnom svete sa už hýbeme, či
chceme, alebo nie. A do akej miery nás
to v osobnej komunikácii zbližuje alebo
odďaľuje, závisí len od nás.


médiá v rodine


Pre tých, čo tam ešte neboli –
pre nás prisťahovalcov.
Každý z nás má rád aspoň malé
dobrodružstvo. zážitok, na ktorý
radi spomíname. Ale koľkí z nás
sa už vyšplhali na strom? Kto už
bol v Austrálii alebo skočil
z lietadla s padákom?
Dnes je možné skoro všetko,
a preto by som sa nedivil, keby
niektorí len tak mykli plecami
a povedali si: No je tam toho…
Ale navštívili ste už úplne nový
svetadiel? Že aký? Predstavte si,
máme nový svetadiel a ani o tom
nevieme!


Pozvánka na nový kontinent
Autor: Pavol Dzivý SDB




naši zosnulí


Ján Gazdík bol
salezián laik,
nebol kňaz.
Takmer 60 z 85
rokov života
prežil mimo
vlasti. Keď odi-
šiel naposledy,
kondolencie


do jeho komunity v Ríme poslali mnohé
osobnosti: salezián kardinál Farina, arcibis-
kup Mons. Vasiľ, sekretár Kongregácie pre
východné cirkvi, aj Mons. Bober, košický
arcibiskup. Medzi veriacimi na pohrebnej
omši v Ríme 30. januára 2012, ktorej pred-
sedal kardinál Jozef Tomko, nechýbal ani
veľvyslanec SR pri Svätej stolici Jozef Dra-
vecký. V životoch týchto osobností bolo
miesto aj pre Jána Gazdíka.


Nosil kríž choroby, ktorá postupne za-
siahla celé telo, takže každý pohyb bol
bolestivý. Až do poslednej možnej chvíle
sa však zúčastňoval na živote komunity.
Keď už bol posledné týždne hospitalizo-
vaný, každý deň si pýtal sväté prijímanie
a na krku nosil ruženec ako svoju najkraj-
šiu ozdobu. „Pane, príď a vezmi ma,“ často
si opakoval v tie bolestné dni. A Pán mu
najprv doprial čas, aby sa Ján sviatostne
pripravil.


Jeho otec, najprv emigrant v Amerike, po
návrate na východné Slovensko kúpil kus
zeme. Ján takto nadobudol a navždy si za-
choval roľnícke povolanie s citom zá-
hradníka. Od mamy dostal hlbokú
vieru, od otca hrdosť. Nikdy nebol sla-
boch či poddajný, naopak, usiloval sa
o spravodlivosť, zmierenie a poslušnosť.
V jeho denníku čítame, že ako dospieva-
júci chlapec stváral aj neplechu. Keď raz
dostal facku od mamy, napísal, že nepo-
vedal nič. „Iba som si myslel – a teraz mi
dá aj druhú. Ale stačila jedna. Bola zaslú-
žená, potrebná a výchovná. A od mamy
posledná.“ Na základnej škole sa Ján na-
učil písať a čítať, doma zase žiť.


V roku 1949 mal nastúpiť na dvojročnú vo-
jenčinu. O rok, keď medzitým umreli obaja


rodičia, sa rozhodol ujsť. V hlbokej noci
spolu s iným „utečencom“ došli na ne-
meckú hranicu. Počuli varovanie, potom
výstrel, no zvládli prejsť cez malý most na
druhú stranu rieky do Američanmi kon-
trolovanej zóny. Bol 29. august 1952. „Keby
ma anjel strážca a Nepoškvrnená nechrá-
nili, nepísal by som tieto riadky,“ zachy-
táva neskôr na papier. Pri Regensburgu
prežil isté obdobie v tábore pre utečencov.
Potom spoznal cisterciánov pri Norim-
bergu. Prišiel k nim v novembri 1954, mal
27 rokov. Nikdy sa nestal mníchom, ale
roky bol „ewige Kandidat“. Pracoval, staral
sa o záhradu, o psa. Neskôr spoznal život
pátra Pia, cestoval na púť cez Ars do Lúrd
a v roku 1962 prvý raz do Ríma so skupi-
nou slovenských pútnikov. Tu vošiel do
domu dona Bosca a jeho cesta nabrala
celkom nový rozmer. Nebol veľmi študo-
vaný, ale v živote sa naučil rozvážnemu
úsudku, istej roľníckej chytráckosti aj hu-
moru. Vnútorne sa stal solídnym, radost-
ným, ba až hravým veriacim.


V Ríme stretol mnohých Slovákov a vy-
tváral prívetivé až pohostinné vzťahy, čo
bolo napokon jeho charakteristickou črtou.
V roku 1962 ho predstavený Slovenského
ústavu sv. Cyrila a Metoda (SUSCM) a jeho
duchovný otec Štefan Nahálka pozval robiť
záhradníka. Komunita slovenských sale-
ziánov, ktorí tam žili, ho prizvala medzi
seba. A tak zrelý 39-ročný muž vstúpil
v Bagnolo Piemonte do noviciátu s poko-
rou a chuťou „znovu začať od začiatku“,
ale aj s vyzretosťou, akú mu dal život. Ob-
jal saleziánske povolanie úplne, bol sale-
ziánom bez „ak“ a bez „ale“. Neskôr ho
stretáme na Colle Don Bosco v tlačiarni
(1967 – 1970), potom dlhých dvadsaťdva ro-
kov opäť v SUSCM v Ríme až do roku 1992
ako záhradníka a odosielateľa balíkov. Ob-
dobie 1992 – 1994 prežil v Lanuvio v ora-
tóriu, ďalšie dva roky v Beit-Gemal vo Svä-
tej Zemi pri milovanej záhradníckej práci.
Potom sa nakrátko vrátil do Bratislavy a
pracoval v expedícii balíkov vo vydava-
teľstve Don Bosco. Odtiaľ ho v roku 1996
vtedajší vikár hlavného predstaveného sa-
leziánov zavolal na Pápežskú saleziánsku


univerzitu do Ríma (UPS). Stal sa tam zod-
povedným skladníkom, staral sa o malú
záhradu a pokojne žil v komunite. Neza-
budol navštevovať slovenských priateľov,
medzi nimi aj Jeho Eminenciu kardinála Jo-
zefa Tomka, s ktorým sa poznali ešte z mla-
dosti. Potom sa začala jeho krížová cesta,
ktorá ho doviedla do konečného domova.
Posledným znakom veľkého zväzku s vlas-
ťou bola jeho žiadosť, aby ho pochovali
v hrobke SUSCM, čo sa aj stalo.


O kráse jeho saleziánskeho života roz-
práva istý spolubrat z komunity na UPS:
„Poznal som ho len v posledných rokoch,
ale jeho spôsob prežívania saleziánskeho
zasvätenia zanechal vo mne hlboký do-
jem. Až škrupulózne dôsledne sa zúčast-
ňoval na spoločných modlitbách a mo-
mentoch komunitného života. Kým
nemusel odísť na oddelenie pre chorých
spolubratov, prichádzal na spoločnú me-
ditáciu, svätú omšu aj večerné modlitby.
Podľa dávnej saleziánskej tradície sa v ne-
deľu zúčastňoval vždy na dvoch svätých
omšiach, na komunitnej aj farskej. Bol po-
korný a jednoduchý – v reči, pri práci aj vo
vzťahoch s druhými. Človek veľkej rehoľ-
nej chudoby. Bez problémov nosieval aj
oblečenie po druhých. Bol veľkodušný,
keď bolo treba, pomáhal, pokiaľ mohol.“


A jeho mariánska úcta… Keď bol v 60-tych
rokoch pri americkom vojsku, čítal živo-
topis pátra Pia. „Písalo sa tam, že páter
Pio sa denne modlil šesťdesiat ružencov.
Nechápal som ako. Aj ja som sa rozhodol
modliť ruženec a chcel som skúsiť, koľko
ružencov sa pomodlím za deň. Tak som
raz ráno o šiestej začal, modlil som sa šesť
hodín a pomodlil som sa ich 24. To sa stalo
iba raz.“ Ján mal však niečo, čo páter Pio
nemal. Márii najmä na jej sviatky spieval:
„Mária, Mária!“ Veríme, že keď do neba
došla správa, že prichádza Ján, Mária ho
šla privítať a objala tohto biblického emig-
ranta, ktorý putoval do zasľúbenej zeme.


Podľa pohrebnej homílie direktora komu-
nity, do ktorej Ján Gazdík naposledy patril,
spracoval rhsdb.


Ď a k u j e m e v á m ,
n a š i d o b r o d i n c i !
Kto sa srdečne zapája do diela dona
Bosca, toho Panna Mária Pomocnica s veľ-
kou radosťou zahŕňa potrebnými milos-
ťami.


Všetkým vám, našim dobrodincom, ktorí
svojimi finančnými príspevkami, obetami
a modlitbami podporujete saleziánske
dielo na Slovensku i časopis Don Bosco
dnes, vyjadrujeme úprimnú vďačnosť
a uisťujeme vás o modlitbách.


Duchovne sa s vami spájame každú so-
botu, keď za vás slúžime svätú omšu, a pa-
mätáme na vás v modlitbe.
Nech vám Panna Mária Pomocnica udelí
s veľkou radosťou svoje štedré milosti!


J án Ga zd í k sa l e z i án koad jú t o r
* 5. 2. 1927 zbudské Dlhé, okres Humenné + 27. 1. 2012 Rím, Taliansko




Popolcovou stredou
22. februára 2012 sa začali aktivity
k pravidelnému pôstnemu
podujatiu Tehlička, ktoré
organizuje občianske združenie
SAVIO v spolupráci s partnermi.
Jeho už siedmy ročník je
venovaný Južnému Sudánu
a výťažok zbierky sa použije na
výstavbu a vybavenie nemocnice
v Maridi (o projekte sme písali
v predchádzajúcom čísle).
V porovnaní s minulými ročníkmi
sa snaží Tehlička pre Južný Sudán
vyjsť viac na verejnosť, a to
prostredníctvom billboardov,
citylightov, bannerov, printov,
letákov a plagátov na
železniciach, samolepiek na
autách; rádio
a TV spotov.
Hlavným motívom kampane je
okrem posolstva „Pomôžte
zmierniť bolesť“ aj vizuál
hrdzavého noža, zelených listov
a kúsok drievka, ktoré
symbolicky znázorňujú
„chirurgický predmet“,
„antibiotikum“ a „anestetikum“,
teda akési medicínske alternatívy
chudobných krajín.
Tehličku pre Južný Sudán
podporilo viac ako 30 partnerov
a mediálnych partnerov, a aj preto
má širšiu informačnú podporu.
Kreatíva celej kampane vznikla
vďaka reklamnej agentúre JANDL.
Tradične sú do Tehličky zapojené
už školy, farnosti, saleziánske
strediská a ďalšie organizácie na
celom Slovensku, ktoré realizujú
vlastné aktivity. Viac na
www.savio.sk.