Don Bosco Dnes SLK No. 5 2004

ROČNÍK XXXV.5/2004
SEPTEMBER – OKTÓBER


ČASOPIS PRE SALEZIÁNSKU RODINU, DOBRODINCOV A PRIATEĽOV DONA BOSCA


MARIÁNSKE ZVONY: MOHUTNÝ HLAHOL ZVONOV
ROZHOVOR: DON BOHUSLAV MOŠAŤ
MISIE: MONGOLSKO




V tomto roku si v úvodníkoch
nášho časopisu pripomíname situá-
cie a udalosti z obdobia prenasledo-
vania Cirkvi. Ako som sa vám snažil
priblížiť už v minulom čísle, pre svo-
je náboženské presvedčenie netrpeli
iba kňazi a rehoľníci, ale i mnohí kre-
sťanskí laici. Dospelí, ale i chlapci
a dievčatá. Príbeh jedného z nich,
oratoriána Františka Buzeka z Brati-
slavy, nám sprostredkovala jeho ses-
tra pani Anna Hlaváčová, ktorej aj
touto cestou ďakujeme. Z bohatej do-
kumentácie, ktorú poskytla redakcii
sme urobili výber, ktorý ponúkame
ako spomienku na tohto mladého hr-
dinu a súčasne prejav našej vďačnos-
ti za príklad jeho hrdin-
stva a odvahy.


Môj brat Ferko Bu-
zek patril medzi naj-
starších oratoriánov
u saleziánov na Mile-
tičovej ulici. Narodil sa
12. júla 1922 v Bratisla-
ve. Dňa 5. 5. 1949 dokon-
čil štúdium na Filozo-
fickej fakulte Univerzity
Komenského a 7. 10.
1949 sa prihlásil ako la-
ik na r.-kat. teologickú
fakultu v Bratislave;
žiaľ, nebolo mu umož-
nené ju aj absolvovať.


Do oratória začal
chodiť hneď po prícho-
de saleziánov do Brati-
slavy v roku 1933.
Zúčastňoval sa na všet-
kých náboženských ak-
tivitách, ktoré saleziáni


vyvíjali v prospech duchovného rastu
týchto chlapcov, popri rozmanitých
aktivitách pre veriacich v rámci far-
nosti. Bol členom miništrantského
krúžku i aktívnym členom divadel-
ného krúžku a nebolo hádam jed-
ného predstavenia, v ktorom by ne-
bol účinkoval. Bol aktívny aj v športe,
najradšej hrával stolný tenis a bol hr-
dý na občasné víťazstvá aj nad vte-
dajším najlepším slovenským stol-
ným tenistom Tokárom, ktorý u
saleziánov vyrástol na profesionála.


Opisujem to všetko nie pre jeho
chválu, ale ako dôkaz, že to, čo od sa-
leziánov dostal, sa usiloval aj odo-
vzdávať a v saleziánskom duchu sa
venoval oratoriánskej mládeži. Nie-
koľko rokov bol predsedom Krúžku
mladíkov, ktorý vtedy viedli postup-
ne najprv don Ernest Macák, neskôr
don Ľudovít Macák.


Keď v r. 1950 po „barbarskej no-
ci“ bolo prekvitajúce saleziánske die-
lo násilne zlikvidované, brat zostal
v spojení so saleziánmi viacerými ná-
vštevami v sústreďovacom tábore
v Podolínci a ich prostredníctvom sa
dostal v r. 1951 do osobného kontak-
tu s donom Titusom Zemanom. Po-
dľa jeho pokynov navštevoval sale-
ziánov skrývajúcich sa na rôznych
miestach po Slovensku, ako aj ďa-
lších kňazov, a účinne napomáhal pri
ich organizovaní a príprave na od-
chod do zahraničia pod vedením do-
na Zemana. Bohužiaľ, rozvodnená
rieka Morava v deň určený na pre-


chod do Rakúska znemožnila usku-
točniť inak dobre pripravenú akciu
a všetci jej účastníci boli zadržaní po-
hraničnou strážou.


Vzápätí po neúspešnom pokuse
skupiny kňazov o prechod do zahra-
ničia - 11. apríla 1951 - bol brat zais-
tený (v dome rodiny Miklasovcov na
Miletičovej ul. - rovno oproti sale-
ziánskemu dvoru, kde bol práve na
návšteve). A od toho času sa začala
jeho už len strastiplná, bolestná a ťaž-
ká životná púť. Bol umiestnený do vy-
šetrovacej väzby v Justičnom paláci
až do 22. 2. 1952, kedy bol vynesený
nad ním a nad všetkými členmi za-
držanej skupiny kňazov rozsudok.
Brat bol obvinený, že sa spolčil „k po-
kusu o zničenie ľudovo-demokratic-
kého poriadku republiky, pomáhal
pri organizovaní ilegálneho precho-
du reakčných duchovných z nenávis-
ti voči ľudovo-demokratickému zria-
deniu republiky; chceli sa dať do
služieb zradnej českej a slovenskej
emigrácie, resp. ich chlebodarcov an-
glo-amerických imperialistov, ktorí
usilujú o zničenie ľudovo-demokra-
tického zriadenia republiky“.


Rozsudok vynesený Štátnym sú-
dom v Bratislave znel: Za trestný čin
velezrady podľa 78, ods.2 tr. z. od-
sudzuje sa na 18 rokov odňatia slo-
body ako na trest hlavný.


Ľudské slová nestačia na to, aby
vyjadrili to hrozné utrpenie, ktoré
musel podstúpiť pri výsluchoch.


Kde sú tí, čo mučili väzňov?


Vydavateľ: Saleziáni Don Bosca, Slovenská provincia, vo vydavateľstve Don Bosco
Provinciál: Vladimír Fekete SDB
Šéfredaktor: Jozef Kupka SDB
Spolupracovníci: Andrej Paulíny SDB, Peter Bučány SDB, Katarína Valábková
Grafická úprava a sadzba: Denisa a Juraj Martiška
Technické spracovanie: Aurel Valábek, Distribúcia: Ladislav Katona
Adresa: Don Bosco dnes, Miletičova 7, 821 08 Bratislava, Tel.: 02/5557 2226
Časopis vychádza 6x do roka. Rozširuje sa bezplatne. Registrácia: MK SR č. 103/90
Tlač: MERKANTIL s.r.o, Trenčín


Saleziánsky bulletin vychádza po celom svete v 53 národných
vydaniach, 24 jazykoch a ročnom náklade vyše 10 miliónov výtlačkov.


Don Bosco dnes na internete: e-mail:
www.donbosco.sk dbd@donbosco.sk


obsah


5/2004
ROČNÍK XXXV.


SEPTEMBER – OKTÓBER


Fo
to


n
a


ob
ál


ke
: ©


a
rc


hí
v


re
da


kc
ie


Vladimír Fekete, provinciál SDB


Správy
Bratislava, Detvianska Huta, Taliansko 4


Rozhovor
Držala nás Božia sila 6


Jubileum
80 požehnaných rokov (5) 8


Misie
Don Milan Zedníček 12


Mariánske zvony
Mohutný hlahol zvonov 13


Mariánske zvony
Združenie saleziánskych odchovancov 16


Mariánske zvony
Saleziánsku rodinu obnovuje ... 18


Mariánske zvony
Verný sluha Panny Márie 20


List
Našli sme spoločnú cestu 21


Rozhovor
Don Bohuslav Mošať 22


Výchova
Škola je tu! 24


Misie
Mongolsko – krajina veľkých priestorov 26


História
Slov. ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme 28


Aktualita
Združenie Márie P. v Michalovciach 31


Drahí priatelia dona
Bosca a podporovatelia
jeho diela!


D BSLOVO NA ÚVOD
Nepočula som, že by niektorí boli za tieto zločiny po-


trestaní.
Jedine Boh je spravodlivý sudca a každého z nás ča-


ká za jeho skutky rozsudok.
Brat bol uväznený najprv v Ilave, ale podstatnú časť


väzby pretrpel v Leopoldove. O tom, čo tam všetko pre-
žil, nebudem hovoriť ani písať. Stačí to, čo o týchto prak-
tikách rôznym spôsobom zverejnili iní väzni.. Každý
súdny človek si urobí o tom predstavu.


Koncom roka, v ktorom bol brat odsúdený - v de-
cembri 1952 - boli moji vyše 60-roční rodičia a moja ses-
tra vyhostení z Bratislavy v rámci tzv. B-akcie. Až po nie-
koľkých rokoch podarilo sa sestre v rámci pracovných
povinností vrátiť sa spolu s rodičmi späť do Bratislavy.
Mňa táto akcia nepostihla, lebo som bola vydatá a žili
sme mimo Bratislavy 15 rokov.


Dňa 9.mája 1960 na základe amnestie vrátil sa brat
domov s podlomeným zdravím. Nemal možnosť uspieť
získať primerané zamestnanie, nikde ho nechceli ako
politického väzňa prijať. Hoci bol absolventom filozo-
fickej fakulty, nakoniec pracoval v Zberných surovinách
ako robotník - vykupovač surovín - spolu s p. prof. dr.
Búdom a ďalšími politickými väzňami.


Dňa 23. júla 1971 za dosiaľ nevyjasnených okolnos-
tí tragicky zahynul. Mal 49 rokov.


Jeden pohnutý ľudský osud.
Iba z vonkajšieho pohľadu by niekto mohol povedať:


zbabraný život.
Očami kresťanskej viery je to však naopak jeden


krásny príklad vernosti Bohu a svojim ideálom až po
smrť.


Národ, ktorý mal vo svojich dejinách takéto osob-
nosti, má z čoho rásť a na čom stavať.


V Knihe múdrosti čítame: „Nemúdri... za nešťastie
považovali ich smrť a ich odchod od nás za záhubu. Ale
oni sú v pokoji. A hoci podľa mienky ľudí pretrpeli mu-
ky, ich nádej je plná nesmrteľnosti“ (Múdr 3, 2 - 3).


Takýmito očami pozerajme aj my na Ferka i na ostat-
né obete komunizmu. To nie sú chudáci, ktorých po-
stihlo čosi zlé a ktorých nám má byť iba ľúto za to, čo sa
im stalo. Naopak, sú to skutoční hrdinovia, ktorí si za-
slúžia našu úctu a obdiv.


Nebojme sa vychovávať aj dnešnú mládež k hrdin-
stvu. Začal sa nový školský rok. Predkladajme chlap-
com a dievčatám vysoké ideály a povzbudzujme ich, aby
ich mohli dosiahnuť.


Pomáhajme im, aby aj oni dozreli k presvedčeniu, že
úspech, kariéra a peniaze za každú cenu, i za cenu zra-
dy svojho presvedčenia nie sú výhrou, ale prehrou a ne-
šťastím.


Ponúkajme im príklady tých kresťanov, ktorí sa živi-
li z prameňov viery a táto sa pre nich stala hodnotou
nad všetky ostatné hodnoty.


Lebo v sekularizujúcom sa svete obstoja iba opravdi-
ví kresťania.


Takí, ktorí sú schopní a ochotní pre svoje presvedče-
nie i trpieť.


Modlím sa za všetkých vás a posielam vám svoje
kňazské požehnanie.


V donovi Boscovi váš brat


Fo
to


:
Jo


ze
f


K
up


ka




D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 4 5


D BDOMA A VO SVETE
■■ Bratislava ■■


SEN O JEŽIŠKOVI


V nenávratne sú vianočné sviatky. Ich atmosféru si na Detvianskej Hute môžeme sprítomniť premietnutím videonahrávky diva-
delného predstavenia „Sen o Ježiškovi“ ochotníckeho divadelného súboru Prameň. Námet divadelnej hry autorky Zdenky
Šťastnej-Budskej pochádzajúci z medzivojnového obdobia minulého storočia, aktuálne prepracoval a dotvoril náš režisér Milan
Václavik, saleziánsky spolupracovník zo
strediska Detva. Je jedným zo zaniete-
ných nadšencov ochotníckeho divadla
detí i dospelých. V predstavení účinkova-
lo 15 detí vo veku od 7 do 14 rokov. Na je-
ho nácviku sa podieľali traja dospeláci,
ktorí mali veru čo robiť, aby zvládli ener-
giu urečnených, neposedných a neúnav-
ných mladých hercov. Odmenou nám
všetkým bol potlesk divákov po odohra-
ných piatich predstaveniach v obci a jej
okolí, a tiež prevažne kladné i povzbudivé
hodnotenie poroty a hlavne predsedu
poroty herca pána Palucha na Regionál-
nej prehliadke ochotníckych divadiel v
Hriňovej v marci 2004.Veríme, že všetky
námahy spojené s realizáciou tejto diva-
delnej hry, sú dobrou investíciou do detí i
do skôr narodených, držiac sa i v časoch
ziskuchtivosti hlavnej myšlienky hry: Veď
raz nám zostane len to, čo sme rozdali.


■■ Detvianska Huta ■■


Takmer v každom saleziánskom stredisku na Slovensku sa už udomác-
nila tradícia organizovať počas letných prázdnin v priestoroch oratória
prímestský tábor. Býva to týždenná alebo dvojtýždenná aktivita, keď de-
ti prichádzajú od rána do poobedia do strediska, kde im spolubratia za
účinnej pomoci animátorov organizujú zaujímavý program. Pracujúci ro-
dičia tak môžu zamestnať svoje deti aj v čase, keď práve nemajú dovo-
lenky a deti majú naopak veľa voľného prázdninového času a nevedia
čo s ním. Aj u saleziánov na Miletičovej v Bratislave sa prímestské tá-
bory pravidelne organizujú už takmer desať rokov. Ich hlavným koordi-
nátorom je don Emil Šafár a usilovne mu pomáha asi tridsať mladých
animátorov. Tohto roku deti absolvovali počas programu aj celodenný
výlet do Malých Karpát (na fotografii) a plavbu loďou ku hradu Devín.
Program bol ako vždy akčný, veselý a spoločenstvo, ktoré sa tu vytvori-
lo, bolo pre všetkých zúčastnených príťažlivé a veľmi povzbudivé.


V zahraničí bol 38 rokov. Z
toho 7 rokov v Taliansku,
jeden rok v Belgicku a 31
rokov vo Švajčiarsku v Zü-
richu ako vedúci Sloven-
skej katolíckej misie s bo-
hatými skúsenosťami z
pastorácie našich krajanov
a zo života Švajčiarskej
konfederácie. Tohto roku


oslávil 40. výročie svojej kňazskej vysviacky, kto-
rá sa zásluhou súčasného pápeža Jána Pavla II.
uskutočnila 17. augusta 1964 v kaplnke na kráľov-
skom hrade Wavel v Krakove v Poľsku. Ani vlast-
ní rodičia nevedeli, že je kňazom. Emigroval cez
Viedeň ako turista cez ČEDOK a 6. 1. 1965 pri-
cestoval do Ríma, kde pôsobil v Slovenskom
ústave sv. Cyrila a Metoda ako profesor na gym-
náziu. Neskôr bol prefektom v talianskom sale-
ziánskom noviciáte v Lanuviu. Medzitým bol rok
činný v Belgicku a napokon 31 rokov vo Švajčiar-
sku. Popri inom za tie roky zorganizoval pre slo-
venskú mládež v zahraničí vyše 40 letných a zim-
ných táborov, na ktorých bolo celkovo okolo
1 500 účastníkov z viacerých štátov. Aj vďaka tej-
to aktivite sa podarilo v zahraničí utvrdzovať
našich krajanov v duchovných hodnotách viery i
národného povedomia.


DON ANTON BANÍK - 40 ROKOV
KŇAZSTVA


PRÍMESTSKÝ TÁBOR


■■ Taliansko ■■


V dňoch 5. a 6. júna 2004 sa skupina 27 mladých zúčastnila na
Stretnutí katolíckej mládeže, ktoré bolo spojené s návštevou
Svätého Otca Jána Pavla II. v Berne. Iniciatíva „zúčastniť sa“
vyšla spomedzi našich mladých Slovákov. Dňa 5. júna sa všet-
ci dostavili s presnosťou švajčiarskych hodiniek na Slovenskú
katolícku misiu v Zürichu a stadiaľto začala naša púť. Symbo-
lom, ktorý nás spájal a zjednocoval, boli aj tri slovenské vlajky
vlajúce nad našimi hlavami. Všetky etapy našej púte: mestská
doprava, rýchlik (Zurich-Bern), peší pochod Bernom k aréne
štadiónu sa niesli v duchu jednoduchosti, radosti a optimizmu.
V sobotu večer sa najväčšia bernská športová hala začala za-
pĺňať mladými. Naša skupinka sa predrala cez bezpečnostné
kontroly už okolo 15. hod., aby sme obsadili miesta bližšie k
pódiu. Svätý Otec sa ukázal asi o 18.00 hod. Mládežou prepl-


nená aréna jasala. 12-tisíc mladých katolíkov hrdo dosvedčo-
valo svoju jednotu a príslušnosť k svätej Katolíckej cirkvi. V
tom 12-tisícovom dave hrdo viali aj slovenské vlajky v rukách
našich mladých. Svätý Otec už svojou prítomnosťou a srdeč-
ným posolstvom oslovil dav verných kresťanov. Tí, ktorí sem
prišli, prekonali nielen bariéru namáhavej cesty, ale aj bariéru
protipápežskej kampane, zdvíhajúcej sa tesne pred jeho prí-
chodom. Ján Pavol II. znova potvrdil, že aj napriek svojmu vy-
sokému veku bol a aj je pápežom mladých. Mládež našej zü-
rišskej misie mu za to tiež vyjadrila gesto vernosti a vďaky a
detinskej oddanosti.


František Polák SDB
Duchovný pre Slovákov vo Švajčiarsku


■■ Švajčiarsko ■■


MLADÍ SO SVÄTÝM OTCOM


(ANS) Hlavný predstavený Saleziánov dona Bosca, don Pascual Chavez, oficiálne
oznámil, že Mons. Carlos Felipe Ximenes Belo, saleziánsky biskup, bývalý apoštolský
administrátor v Dili (Východný Timor), držiteľ Nobelovej ceny za mier, ktorý v novem-
bri 2002 požiadal Svätého Otca, aby bol uvoľnený zo zodpovednosti za diecézu v Dili,
kvôli osobným zdravotným ťažkostiam, sa v uplynulom čase zdravotne zotavil a túži po-
kračovať vo svojej apoštolskej službe. Zvolil si misijnú prácu v Mozambiku. S týmto ná-
vrhom súhlasil prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov aj hlavný predstavený
saleziánov. Mons. Belo sa presunul do Mozambiku, kde bude pastoračne pracovať
v diecéze Maputo, spolu so saleziánskou komunitou, ktorá v krajine pôsobí. Bude tak
môcť pokračovať v evanjelizačnom úsilí a vydávať svedectvo o spravodlivosti a pokoji
v saleziánskom štýle aj v tejto krajine, ktorá to tak potrebuje. Jeho prítomnosť bude
veľmi stimulujúca taktiež pre miestnu saleziánsku komunitu.


MONSIGNOR BELO MISIONÁROM V MOZAMBIKU


(ANS) Hlavný predstavený don
Pascual Chavez nedávno ustanovil
Komisiu pre redigovanie vlastných
liturgických textov nových blaho-
slavených saleziánskej rodiny. Ide
zvlášť o liturgické texty Misála a Li-
turgie hodín pre blahoslavených,
ktorí boli v poslednom čase uvede-
ní do saleziánskeho kalendára. Tre-
ba pripraviť vlastné texty pre nasle-
dujúcich členov saleziánskej
rodiny: Artemide Zatti, Alojz Varia-
ra, Maria Romerová, Jozef Kowal-
ski a spoločníci, Magdalena Mora-
nová, Augustin Czartoryski,
Eusebia Palominová, Alexandra
Da Costa a aj Alberto Martelli, kto-
rý bude blahoslavený v septembri.
Redakcia textov bude v taliančine
a ako model bude mať aktuálne vy-
danie Saleziánskeho misála (mod-
litby a čítania) a vlastné časti Litur-
gie hodín. Pre texty týkajúce sa
troch svätíc, ktoré boli členkami
Inštitútu Dcér Márie Pomocnice
(Moranová, Romerová, Palomino-
vá), bude do prác zapojená jedna
sestra FMA, ktorú určí generálna
vikárka. Dátum na predstavenie
textov bol určený hlavným predsta-
veným na september 2005. Komi-
sia je zložená z nasledujúcich čle-
nov: Franciszek Krason,
Gianfranco Venturi, Massimo Pa-
lombella, Giorgio Zevini, Morand
Wirth a Enrico Dal Covolo, a jej ko-
ordinátorom je Mario Sodi.


LITURGICKÉ TEXTY
NOVÝCH


BLAHOSLAVENÝCH


4 D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 4




prezliecť. Keď prestalo pršať, hnali
nás znova na pole, ale my sme mali
len jedny šaty - mokré. V tých sme


museli aj spať.
Naša miestnosť bola pod úrovňou


dvora, a keď pršalo, tieklo nám do-
vnútra priamo zo strechy. Vo dne
v noci musela mať jedna sestra službu
- zbierať vodu vtekajúcu spod dverí.


V čom spočívala vaša práca
v zime?


Aj vtedy sme chodili na pole,
napr. vylamovať kukuricu, alebo sme
(v januári!) premývali na rieke uhor-
kové semienka, 8 hodín kľačiac na
kameňoch.


Ako bolo možné, že sa vám
v čase totality podarilo zložiť večné
sľuby?


Po 12 rokoch od zloženia prvých
sľubov nám prišlo konečne nejakou
cestou z Ríma povolenie zložiť večné
sľuby. Jednu z nás, sr. Katarínu Mac-
kovú, si Pán povolal na večnú svadbu
práve 4. augusta 1962. V nasledujúci


deň sme tajne, za zatvorenými dvera-
mi kostola v Beckove, zložili večné
sľuby do rúk sr. Jozefíny Bartošovej.
Jedna z nás, sr. Mária Černá, kvôli to-
mu ušla na dva dni z iného sústreďo-
vacieho kláštora. Našťastie, dozorky-
ne na to neprišli.


Svoju nádej sme vkladali len v Bo-
ha, pretože dianie v komunistickom
štáte nevzbudzovalo žiadne nádeje
do budúcnosti.


Potom ale prišiel rok 1968 a s
ním politický odmäk...


Vtedy za mnou prišli, či by som
nechcela učiť náboženstvo. Ešte spo-
lu s dvoma sestrami sme sa do toho
dali a učili sme v Šoporni.


Situácia sa však rýchlo zmenila
a nádeje sa rozplynuli...


Po zmene situácie sme z Ríma do-
stali povolenie obliecť si civilný odev,
aby sme mohli apoštolsky pôsobiť
„vo svete“, najmä na farách. Ja som sa
vrátila k svojim zostarnutým a cho-


rým rodičom. Začala som pracovať
v nemocnici v Novej Bani ako zdra-
votná sestra. Urobila som si aj matu-
ritu a až do dôchodku - teda 18 rokov


som pracovala na smeny na inter-
nom oddelení.


Ani počas normalizácie však
saleziánske dielo na Slovensku
nevyhaslo a začali prichádzať nové
povolania. Ako to bolo u vás?


Po roku 1975 sa s pomocou sale-
ziánov začalo tajné formovanie mla-
dých žien, ktoré mali úmysel stať sa
saleziánkami. Nás - slovenské sestry
pričlenili k poľskej inšpektórii, i keď
kontakt bol veľmi obmedzený. Úlohu
magistry tajných noviciek začala vy-
konávať sr. Mária Černá a ja som bo-
la vymenovaná za zodpovednú za
sestry na Slovensku.


Túto službu sr. Vilma obetavo
vykonávala až do roku 1990. Popri
svojom zamestnaní sa stretávala so
sestrami, navštevovala komunity
a formačné skupiny. Stretnutia
mohli prebiehať len cez víkendy.
Prichádzala na ne na svojej malej
fiatke, často rovno zo smeny a po


návrate zas nastupujúc do práce.
Po zmene režimu v roku 1990


vznikla Slovenská provincia FMA
a jej predstavenou sa stala sr. Helena


Danišová.
Ako sa ďalej odvíjal


váš život?
Utiahla som sa do-


opatrovať svoju matku.
Po jej smrti v r. 1997
som prežila 2 roky v ko-
munite v Dolnom Kubí-
ne. Od roku 1999 ve-
diem komunitu sestier
v Trnave. Som vďačná
za všetko, čo mi Pán
Boh v živote dal a stále
dáva.


Eva Matejková FMA
Andrea Miklovičová FMA


Foto: Archív FMA


7


D BROZHOVOR


6 D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 4


V roku 1950 bolo na Slovensku
28 FMA (Dcér Márie Pomocnice - sa-
leziánok). V roku 1990 do slobody
vstúpilo 47 slovenských saleziánok,
z toho 35 mladých. Za tento rozkvet
povolaní v ťažkých časoch slovenské
sestry vďačia aj sr. Vilme Šutkovej,
ktorá práve v rokoch prenasledova-
nia odvážne prijala službu predstave-
nej. V tomto roku sa dožíva svojich
75. narodenín. Je to príležitosť na-
zrieť do života tejto vzácnej ženy.


Sr. Vilma, ako by ste nám
priblížili vaše detstvo?


Pochádzam z dedinky Orovnica
pri Hronskom Beňadiku. Na svet
som prišla ako prvá z troch detí v jed-
noduchej a skromnej rodine, bohatej
na ľudské a kresťanské hodnoty. Môj
otec pracoval ako cestár a matka bola
domáca. Poskytli nám výbornú vý-
chovu. Môj brat sa stal saleziánom
a väčšinu života prežil ako misionár
v Ekvádore.


Kedy sa začala vaša cesta za
duchovným povolaním?


Už od detstva som cítila inkliná-
ciu k zasvätenému životu. V duchov-
nom živote ma usmerňoval don Hor-
niak SDB, ktorý žil v komunite
v blízkom Hronskom Beňadiku. Ses-


try FMA prišli na Slovensko v roku
1940. Mala som 13 rokov, keď som sa
išla k nim prihlásiť do Trnavy. Nastú-
piť som mohla až na jeseň 1944 do
novootvoreného domu - internátu
v Nitre. Tu som začala aj postulát
v roku 1947. Keďže od roku 1948 už
nebolo možné vycestovať na formo-
vanie do Talianska, sestry otvorili no-
viciát v Nitre. Na začiatku nás bolo 8
noviciek.


Po dvoch rokoch, práve keď ste
končili noviciát, však prišlo
k zmene režimu a komunitsti
zlikvidovali mužské kláštory. Čo sa
vtedy dialo u vás?


Keďže sestry tušili, že aj ich po-
stihne ten istý osud, rozhodli sa, že
naše prvé sľuby sa uskutočnia o me-
siac skôr, teda 5. júla 1950. Mala som
vtedy 21 rokov.


29. augusta komunistický režim
zrušil činnosť ženských reholí. Pre
sestry - teda aj pre našich 28
slovenských FMA - sa začala dlhá
krížová cesta. Čo tieto zmeny
spôsobili vo vašom živote?


V komunistickom štáte nebolo
pre rehoľníkov miesta. Štátni agenti
sa nás snažili všemožným nátlakom
a presviedčaním donútiť, aby sme od-
ložili rehoľný odev - teda vystúpili
z rehole a vrátili sa do civilného živo-
ta. Často na to použili aj presviedča-
nie rodičov a príbuzných. Ponúkali
nám značné finančné sumy a výhod-
né pracovné miesta.


Avšak sestry ponukám odolávali,
preto s nimi zaobchádzali ako s väzen-
kyňami a donútili ich celé desaťročia


žiť v krajne nepriaznivých pracovných,
zdravotných, sociálnych, psychických
a spoločenských podmienkach. Boli
izolované od okolitého sveta, na ktorý
nesmeli mať nijaký vplyv. Skupiny re-
hoľníčok z rôznych reholí boli dôsled-
ne premiešané tak, aby sa im čo naj-
viac znemožnilo žiť podľa ich ducha
a charizmy a najmä boli izolované od
svojich predstavených.


Po niekoľkých týždňoch sa to
stalo aj vám a vašim spoločníčkam.
Ako ste to prežívali?


My sme boli mladučké a neskúse-
né sestry. Zostali sme bez vedenia
a podpory predstavených, bez mož-
nosti ďalšieho formovania. Napriek
všetkým týmto prekážkam však treba
povedať, že veľká väčšina sestier sa po
celý čas nezriekla svojho zasvätenia.


Bratislava-Prievoz, Beckov,
Úpice (Čechy), Hronský Beňadik,
Močenok, Voderady pri Piešťanoch
a napokon Močenok - to boli
zastávky vašej cesty do roku 1968.
Ktorý z týchto pobytov bol
najťažší?


Najhoršie boli 3 roky vo Vodera-
doch. To prostredie bolo otrasné, len
Božia sila nás zachránila. Pracovali
sme tam ako bezplatná pracovná sila
na štátnom majetku. Bolo nás 11 ses-
tier z rôznych reholí a bývali sme
v jednej miestnosti, ktorá predtým
slúžila pre chov ošípaných. Nebola tu
žiadna kúpeľňa, ani teplá voda. Na
dvore bola studňa, koryto a kotol na
vyváranie bielizne. Umývali sme sa
v spoločnom válovci.


Keď sme zmokli, nemali sme si čo


Držala nás Božia sila
Sr. Vilma Šutková FMA


Rok 1947 - Vilma Šutková ako
kandidátka u FMA


1966 - sestry
pracujúce na
slepačej farme;
sr. Vilma prvá
sprava


1968 - sr. Vilma s matkou a s bratom Jánom,
misionárom v Ekvádore


1982 - sr. Vilma (prvá sprava v hornom rade) s mladými
saleziánkami, s don Ivanom Grófom SDB a s rodným


bratom Jánom Šutkom SDB


1982 - sr. Vilma a jej neodmysliteľný dopravný prostriedok Sr. Vilma prvá zľava


D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 4




sme sa dozvedeli veľké tajomstvo.
Dovolenku využili na to, aby mohli
byť tajne vysvätení na kňazov. Aj ja
som o tom začal silne uvažovať. Po-
darilo sa mi vybaviť si zdravotnú do-
volenku a spolu so spolubratom Jan-
kom Beňom sme si premysleli plán,
ako to uskutočníme. Ja pôjdem o deň
skôr nočným rýchlikom do Bratisla-
vy, ráno navštívim dona Viliama Va-
gáča, pôsobiaceho v nemocnici na
Špitálskej, ktorý mal právomoc vysta-
viť pre mňa i pre Janka listinu, na zá-
klade ktorej nás môže biskup vysvä-
tiť, a potom pôjdem rovno do
Rožňavy za pánom biskupom Pobož-
ným.


Všetko išlo podľa plánu. V sobotu
podvečer 6. 1. 1951 som pricestoval
do Rožňavy. Zaklopal som na vcho-
dové dvere do kláštora u sestričiek,
ktoré boli tajnou spojkou s biskup-
ským úradom. Sestričke, ktorá mi
otvorila, som vyslovil dohodnuté hes-
lo „Caritas Christi urget me“. Sestrič-
ka ma voviedla do domu s poznám-
kou, že hneď pošlú po otca biskupa.
Poprosil som, aby vyčkali do večera,
kedy má prísť spolubrat Janko Beňo.


K večeru, keď pricestoval Janko,
oznámili to otcovi biskupovi a ten s
veľkou ochotou prišiel. Najprv sme
sa s ním porozprávali. Sestričky už
mali v domácej kaplnke všetko pri-
pravené na svätú omšu. Všetci sme sa
obliekli, ako býva zvykom aj pri ve-
rejnej slávnostnej vysviacke, a počas
svätej omše nám otec biskup udelil
diakonát i kňazstvo. Bolo to v tajnos-
ti večer na sviatok Epifánie. Otec bis-
kup každému napísal potvrdenie a
my sme sa srdečne poďakovali, ses-


tričke, ktorá nám posluhovala počas
obradov, sme dali novokňazské po-
žehnanie a rozlúčili sme sa.


Po týchto nesmierne dojímavých
chvíľach ako vo vytržení šli sme ešte
spolu na stanicu. Už si na iné pod-
robnosti ani nespomínam. Dlho sme
čakali na vlak a hoci sme nemali dob-
ré spojenia, rozlúčili sme sa a nasad-
li na najskorší vlak. Ja som cestoval
do Žiliny k rodičom.


Počas nasledujúcich rokov po-
kračovala naša vojenská služba. 5. jú-
na 1951 premiestnili našu jednotku
do Kladna, kde sme pracovali v hu-
tiach. Asi po jednoročnom pôsobení
v Kladne nás 18. júla 1952 premiest-
nili do Prahy do štvrte Jinonice, kde
sme budovali nové kasárne.


Po skončení vojenskej služby
v PTP, lepšie povedané po pracov-
nom tábore, ktorý trval skoro 40 me-
siacov, prišiel som k rodičom do Žili-
ny a tu som sa aj zamestnal.


Ako tajný kňaz-salezián
Navonok som bol zamestnaný


v bežnom civilnom zamestnaní. Skry-
tou stránkou bol však môj salezián-
sky život a pastoračná činnosť s mlá-
dežou. Hneď, ako som prišiel z PTP,
nadviazal som kontakty s niektorými
vyspelejšími chlapcami. Už som sa
poznal s Ferkom Karlíkom, ten ma
zoznámil s Milanom Badžgoňom,
Martinom Martincom a postupne
s ďalšími (neskôr sa všetci stali kňaz-
mi). Začali sme sa spolu stretať na
rozhovory, výlety, ale i duchovné ob-
novy a postupne aj na duchovné
cvičenia. Zvlášť zaujímavé boli du-
chovné cvičenia pod stanmi v Súľov-


ských skalách, v Janošíkových die-
rach pri Terchovej, v lesoch v Jasnej
pod Chopkom a na chate pod Veľ-
kým Manínom pri Považskej Bystrici.
Neviem, či to bol tiež šport, ale určite
to bola jedinečná príležitosť, ako som
mohol stráviť veľa času s mládežou
na toľkých miestach pod strechou i v
prírode.


Spočiatku to bolo pod stanmi, ne-
skôr v bytoch, na farách, v samotách
na lazoch, vo víkendových chalu-
pách, ale najviac na chatách. Du-
chovných cvičení pod stanmi sme
mali niekoľko. Boli veľmi užitočné a
páčili sa nám. Vždy sme však rátali s
tým, že nás môže niečo vyrušiť, lebo
stanovanie bolo povolené iba na vy-
hradených miestach. Raz sme zažili
pri duchovných cvičeniach pod stan-
mi perné chvíle. Bolo to v Jasnej pod
Chopkom. Vtedy sme ich ani celkom
nedokončili. Dva stany sme si posta-
vili v lese neďaleko chaty Koliesko,
kde som mal dobre známeho čašníka
Jožka, ktorý mal tiež byť s nami na
duchovných cvičeniach, ale práve
vtedy nemohol dostať voľno. K nemu
som vždy zašiel, keď nám niečo chý-
balo.


V predposledný deň nám došiel
chlieb, a preto som hneď po rannej
meditácii zabehol k nemu. Bol celý
vystrašený, lebo vraj v noci akási ban-
da vykradla poštovú pobočku vedľa
ich chaty a že ktosi mu spomenul, či
v tom nemá prsty ten jeho zarastený
priateľ, ktorý chodieva za ním, čím
myslel vraj mňa, lebo som sa vtedy
pár dní neholil, a že má prísť ZNB s
vojakmi prečesať lesy okolo. Odpo-
rúčal mi, aby sme čím skôr zmizli.


Vrátil som sa k našim dvom sta-
nom, pokojne som s chlapcami po-
raňajkoval a potom som vysvetľoval,
že vznikla situácia, ktorá by mohla
byť nebezpečná, preto si myslím, že
by bolo dobre presťahovať sa niekam
inam. Keďže boli veľmi zvedaví, čo


Berieme na seba riziká väzení a
stretávame sa ilegálne ďalej. Berieme
na seba riziká a vyše osemdesiat nás
utečie do Rakúska a stade do Talian-
ska, aby sme sa mohli stať saleziánmi
a potom sa vrátiť domov. Spolubratom
jednej takej výpravy sa to nepodarilo,
chytia ich a doplácajú na to ako „vlas-
tizradcovia“ dlhými rokmi väzenia.


Boh nám pomáha. Začíname pre
mladých ľudí tajný saleziánsky novi-
ciát v divokých riskantných pod-
mienkach stalinskej éry u nás. Mladí
bratia študujú zase tajne teológiu,
skladajú skúšky u tajných profeso-
rov, tajne sa dávajú vysvätiť za kňa-
zov u tajných biskupov: na Sloven-
sku, v Krakove, v Berlíne atď. Ani
proces so slovenským provincialom
donom Jozefom Bokorom a niektorý-
mi spolubratmi a ich odsúdenie a
tresty za to, že formovali nových taj-
ných saleziánov, to nezastaví.


Nezaškrtí to ani odchod desiatok
spolubratov, ktorí nevydržali ten
hrozný nátlak, neistotu a riziká. Boh
dáva silu. Duchovné cvičenia na ho-
rách za riskantných podmienok, brá-


nime sa proti udavačom a proti sna-
hám preniknúť medzi nás. Tvoríme
malé skupiny mládeže, ktorú vedú
mladí saleziáni a vychovávajú v naj-
prísnejšej tajnosti.


Prichádzajú zástupcovia hlav-
ných predstavených z Ríma, treba or-
ganizovať s nimi sériu tajných stret-
nutí, aby vedeli, ako sa žije rehoľný
život, keď nieto rehoľných domov,
keď každý, kto vstupuje k saleziá-
nom, musí byť ochotný vziať na seba
riziká vyšetrovania, sledovania, ba i
čohosi horšieho.


Neboli sme hrdinami, ale dávali
sme sa k dispozícii milovanému Bo-
hu a ten to už s Pannou Máriou vie-
dol a riadil, i napriek našej krehkosti,
slabosti a nejed-
nému zlyhaniu. S
modlitbou, dôve-
rou a s obetou sa
dá prekonať všet-
ko.


Andrej Pauliny SDB


Akým spôsobom sa v tých rokoch
prežíval rehoľný život opisuje vo svo-
jich spomienkach spolubrat Miroslav
Kysela.


Tajné vysviacky
5. septembra 1950 nás klerikov,


ale aj viacerých, čo ani neboli odve-
dení, previezli na vojenskú službu do
Strašíc. Každý deň sme chodili pra-
covať na stavby. Robili sme väčšinou
výkopové práce, budovali sme kana-
lizáciu pre vojenské kasárne a bytov-
ky pre dôstojníkov. Najhoršie to bolo,
keď pršalo. Cez Vianoce pustili nie-
ktorých našich na dovolenky domov.
Keď sa po Vianociach vrátili, niekto-
rým vyžaroval z očí akýsi jas. Rýchle


D BJUBILEUM


Boh im to nedovolil


D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 4 9


80
požehnaných rokov (5)


8


Oratórium v Nitre 1944 Bývalý dom v Nitre 1975Chata v Ábelovej doline – miesto častých tajných stretnutí v čase totalityPriehrada mládeže 1950


DOMY REHOĽNÍKOV SI KOMUNISTI ROZOBRALI, A TAK SME BOLI 40 ROKOV BEZ
REHOĽNÉHO DOMOVA. ALE BOH JE SILNEJŠÍ AKO DIABOL. VIE POSILNIŤ I SLABÝCH ĽUDÍ
NEDAŤ SI VYRVAŤ TO DON BOSCOVO: DAJ MI DUŠE A OSTATNÉ SI VEZMI ANI V
NAJTRAGICKEJŠÍCH PODMIENKACH.


D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 4




Časopis
Don Bosco dnes
zasielame bezplatne


každému, kto oň požiada.
Už od roku 1877 je to dar
dona Bosca tým, ktorí so


sympatiou sledujú
saleziánsku prácu


a misie.


Šírte ho medzi
príbuznými a priateľmi.


Oznámte nám hneď
zmenu vašej adresy.


Objednávky zasielajte
na adresu:


DON BOSCO DNES
Miletičova 7


821 08 BRATISLAVA
tel.: 02/5557 2226


e-mail: dbd@donbosco.sk


KAŽDÉ
DVA


MESIACE
DON


BOSCO
DO


TVOJHO
DOMU


nám hrozí, tak som aj spomenul, čo
sa stalo, a preto by bolo dobre po-
skladať stany a odísť. Jedného odrazu
pochytila taká panika a strach, že vy-
skočil a chcel utekať lesom preč. Roz-
hodne som ho zadržal a prikázal za-
chovať pokoj a baliť sa. Literatúru a
veci k svätej omši sme zabalili do ige-
litových vreciek a schovali pod skaly.
Ostatné veci sme dali do ruksakov a
po dvoch odchádzali na autobusovú
zastávku k Demänovskej jaskyni. Ja
som odišiel na motorke so stanmi.
Ešte pred odchodom som chcel do-
hodnúť, kde sa stretneme, ale nikto
nemal chuť pokračovať. O niekoľko
dní som prišiel na motorke po scho-
vané veci. Všetko som našiel v po-
riadku.


Duchovné cvičenia pod Manínom
sa mi stali takmer osudnými. Chatu
od svojej tety nám zabezpečil spolu-
brat Milan, ktorý sa pred krátkym ča-
som vrátil domov z väzenia. Prítom-
ných bolo asi osem chlapcov, ktorí sa
chceli stať kňazmi. Všetko dobre pre-
biehalo a šťastne to skončilo. Čosko-
ro potom však bezpečnosť zavolala
Milana na výsluch, ako sa to obvykle
stávalo po prepustení z väzenia. On
si však myslel, že sa už dozvedeli o
duchovných cvičeniach a aby vyhol
ďalším vyšetrovaniam, prezradil, kto
tam bol a kto to viedol. Na druhý deň
dobehol do Žiliny a vyzvedal sa, či
ma už zaistili. Keď som sa to dozve-
del, znepokojilo ma to. Snažil som sa
byť opatrnejší a vyčkávať, čo z toho
bude. Pre bezpečnosť to bolo zrejme
len doplnenie informácií o mne a ča-


kali, kým ma pristihnú priamo pri
nejakej akcii. Hoci som nemal po ká-
drovej stránke ťažkosti, cítil som, že
ŠtB ma starostlivo sleduje. Po piatich
rokoch v Žiline som sa rozhodol pre
odchod do Bratislavy, kde som sa
mohol lepšie stratiť z očí ŠtB a po-
mohlo mi to aj v diaľkovom štúdiu na
stavebnej fakulte, ktoré som práve
absolvoval.


Pod lupou ŠtB
Ale aj tu si ma našli. Jedného dňa


prišli na pracovisko dvaja súdruho-
via od ŠtB a požiadali ma, aby som
šiel s nimi. Postupne sa ma vypytova-
li na celý môj život. Overovali si všet-
ky údaje z mojej minulosti. Chvíľami
som bol prekvapený, že poznali mno-
hé podrobnosti z môjho života.


Odrazu sa ma spýtali, kedy a za
akých okolností som bol vysvätený
za kňaza. Ja som to stále popieral. Po-
znali také detaily, ktoré som si už ani
sám nepamätal. Keď mi pripomenuli
aj viaceré veci pri vysviacke, potom
som už prestal zapierať. Znovu a zno-
vu sa pokúšali o to, aby som sa pri-
znal najmä k stretnutiam so salezián-
mi a známymi. Potom ešte chceli
vedieť niektoré kontakty, ale keď nič
nemohli zo mňa vytiahnuť, pozname-
nali, že si ešte neskôr pohovoríme
o mojom živote a stykoch v Žiline, le-
bo vedia o mne, ako som sa stretal
s mladými.


Asi po deviatich hodinách vyšetro-
vania ma prepustili hladného, smäd-
ného a nadmieru unaveného. Nasta-
lo obdobie mojej veľkej neistoty.


Čakal som, aké dozvuky to bude mať
v zamestnaní, v škole a v celom mo-
jom živote. Obmedzil som všetky
kontakty s ľuďmi, najmä spolubratmi
na minimum. Po nejakom čase ma
znovu ešte niekoľkokrát zavolali na
vyšetrovania.


V roku 1962 som mal v jeseni ko-
nčiť štúdium na stavebnej fakulte ob-
hajobou diplomovej práce. Práve
som dorábal diplomovku, keď ma
znovu zavolali na ŠtB a oznámili mi,
že mi nebudú robiť prekážky pri do-
končení školy, ale musím občas cho-
dievať na omšu k jezuitom, porozprá-
vať sa s niektorými veriacimi a potom
im prísť zreferovať, o čom sme sa roz-
právali. To ma hrozne pobúrilo a ráz-
ne som odmietol. V napätí som dip-
lomovku dokončil, odovzdal ju a
čakal, kedy do toho zasiahnu. Prišiel


aj deň obhajoby diplomových prác. Stále
som myslel na to, ako mi v škole ozná-
mia, že nemôžem obhajovať. Keďže sa nič
nestalo, prišiel som na obhajobu. Niko-
mu som nič nepovedal. Obhajoba sa mi
podarila na výbornú, ale ja som bol stále
v strese, že zasiahnu a prekazia mi získať
diplom. Na moje veľké prekvapenie ne-
stalo sa to.


Ale predsa. Po čase ma znovu predvo-
lali. Jeden z členov ŠtB, ktorý ma viac ráz
vyšetroval, ma zobral do kaviarne, gratu-
loval mi a ja som mu niečo zaplatil. Naj-
prv sme hovorili o všedných veciach, ale
zrazu dodal: „Vidíte, umožnili sme vám,
ba pomohli, aby ste sa stali inžinierom.
Teraz by ste nám mali za to pomáhať.“ Ja
som rozhorčený zareagoval: „Vy ste mi
pomáhali? Vy ste mi drásali nervy. Ale,
nechajme to už tak. Len mi, prosím vás,
dajte pokoj!“ Potom ma už dlho nevolali.


Rok 1968
Najväčšie uvoľnenie bolo za Dubčeka.


Rok 1968 priniesol veľké nádeje pre ná-
boženský život, a teda aj pre život a čin-
nosť saleziánov. Začali sa organizovať ve-
rejné diskusie medzi veriacimi
a marxistami za účasti popredných osob-
ností pričom dialóg prebiehal s veľkým
porozumením z oboch strán. Aj komuni-
kácia medzi saleziánmi začala sa živšie
prejavovať, a to nielen doma na Sloven-
sku, ale aj s predstavenými v Taliansku.
Na Slovensko prišiel aj regionálny radca
pre strednú Európu don Ter Schure (od
roku 1985 biskup v Holandsku). Stretol
sa s mnohými spolubratmi jednotlivo i v


skupinách. Ja som mal tú možnosť s bra-
tislavskými saleziánmi na byte u dona Já-
na Vizváryho. Urobil aj konzultáciu pre
nového inšpektora, lebo don Jozef Bokor,
ktorý bol vo funkcii inšpektora od roku
1939, krátko predtým zomrel (1. 4.
1968).


Čoskoro potom vymenovali predstave-
ní v Ríme nového inšpektora. Stal sa ním
don Andrej Dermek, ktorého všetci spo-
lubratia prijali s nadšením. Don Dermek
potom navrhol členov inšpektoriálnej ra-
dy, čo sa nezverejnilo, lebo nikto nepred-
pokladal, že politické uvoľnenie bude tr-
valé. Predstavení v Ríme to schválili, ale
nikde nezaregistrovali. Členmi inšpekto-
riálnej rady sa stali: František Valábek,
Ján Vizváry, Ján Beňo, Jozef Izakovič a Mi-
roslav Kysela. Sekretárom rady bol don
Štefan Sandtner.


Iba don Dermek vystupoval verejne
ako predstavený saleziánov na Sloven-
sku. Za svojho hovorcu pred štátnymi or-
gánmi ho zvolili aj viacerí predstavení re-
holí. Snažili sa získať slobodu pre verejné
účinkovanie reholí. Dokonca i právnici
prehlásili, že rehole v roku 1950 neboli
platne zrušené.


Nádeje na priaznivý vývoj situácie čo-
skoro zanikali, keď sovietske vojská oku-
povali 21. 8. 1968 Československú repub-
liku. Získaná sloboda sa však už celkom
nestratila. Mnohí tajní kňazi sa dostali do
pastorácie. Uskutočňovali sme mnoho
akcií s mládežou. Boli sme smelší, vytvá-
rali sa komunity, hoci sme ešte nemali
domy. Jediný Šaštín sa naplnil salezián-
mi. Farárom sa stal don Ján Vizváry. Pô-
sobil tam don Mihálik, don Butaš, prišiel
aj Bohuš Mošať a Janko Malženický.


V rokoch 1969 - 1975 zvolával inš-
pektor don Dermek pravidelne mesačne
inšpektoriálnu radu, hoci vo verejnom
živote prebiehala politická „normalizá-
cia“. Muselo sa to diať veľmi tajne. Rieši-
li sme problémy personálne, komunitné,
formačné i ekonomické. Don Dermek sa
snažil všetko riešiť podľa svojho život-
ného hesla „Nalomenú trstinu nedolo-
míš, hasnúci knôt nezahasíš“. Spolubra-
tia si ho veľmi vážili a robili, čo sa za
daných podmienok dalo robiť. Miesto
stretnutí sme z bezpečnostných dôvodov
menili. Každý člen rady sa snažil prispieť
k animácii saleziánskeho života a pasto-
rácie v inšpektórii za súčasných podmie-
nok, keď sme ešte nemali domy ani ná-
boženskú slobodu.


Miroslav Kysela SDB
Foto: archív redakcie


D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 4 11


Bývalý saleziánsky ústav na Miletičovej 1977


Don Anton Jančovič so skupinkou miništrantov Chata v Ábelovej doline –duchovné cvičenia1993


D BJUBILEUM


10 D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 4




D BM A R I Á N S K E Z V O N YD BMISIE


Mohutný
hlahol zvonov


12


Don Milan Zedníček
NARODIL SA NA SLOVENSKU, ALE AKO
DVOJROČNÝ SA DOSTAL DO URUGUAJA V
JUŽNEJ AMERIKE. TAM SA STAL SALEZIÁNOM
A NESKÔR MISIONÁROM V AFRIKE.


„TIE ŠAŠTÍNSKE ZVONY
K SEBE NÁS VOLAJÚ...“


TAK SPIEVAME V JEDNEJ
NÁBOŽNEJ PIESNI. AKO


VŠETKO, AJ ZVONY
MAJÚ SVOJU BOHATÚ A


PESTRÚ HISTÓRIU.


Kde žijú kresťania, tam zvonia
zvony. Dnes možno počuť menej vy-
zváňanie zvonov vo veľkomestách a
veľkých strediskách, no na vidieku
patrí ono ešte do celkového rámca ži-
vota. Naozaj, zvony sú našimi spoloč-
níkmi cez celý život, značiac svojím
hlaholom úseky ľudskej existencie
od kolísky až po hrob. Ich posolstvo
sa mení podľa okolností: pri svadbe
radostne vyzváňajú, pri umieraní a
pohrebe bolestne smútia, pri požiari
burcujú k pomoci, počas búrok za-
háňajú blesky a hromy, v nedeľu po-
zývajú veriacich na omšu.


Mnohé zvony majú svoje mená:
Great Paul (Londýn), Decke Pitter
(Kolín), Maria Dolens (Malipiero-Ta-
liansko), Národný zvon Sedembolest-
nej (Saštín) a tým ukazujú, že majú
svoju osobnosť.


– Však sa len pozrite naň, – pove-
dal skúsený zlievač, hladkajúc zvon
hneď po jeho uliati. – Má «srdce»,
«hlavu», «život», «ústa», «pery»... Bu-
de hovoriť, až kým sa jeho hlas neza-
kalí starobou. Ťažko si predstaviť, že
zvon nežije!


Remeselníci sú hrdí na zvony, kto-
ré uliali, a podpisujú ich svojím me-
nom a značkou výrobnej spoločnosti.


Odkiaľ pochádza slovo
«campana» - zvon?


Cez celý stredovek výrobcovia
zvonov boli pocestnými robotníkmi,
ktorí sa zastavovali všade tam, kde
stavali kostol, aby zliali zvony v tieni
stavajúcej sa veže. Dnes je v celej Eu-
rópe iba asi desať zlievarní zvonov.
Skoro všetky sú malé rodinné podni-
ky, ktoré si odovzdávajú z pokolenia
na pokolenie svoje tajomstvo.


Pôvod zvonov sa stráca v starove-
ku, no podľa tradície zvony uviedol
do náboženských funkcií svätý Pau-
lín, biskup z Noly, okolo roku 400 po
Kristovi. Mestečko Nola sa nachádza
v Campanii v Taliansku, čo vysvetľu-
je pôvod talianskeho mena zvonov:
campana, slovo, ktoré pochádza z la-
tinského aera alebo vasa campana,
doslovne «bronzové nádoby Campa-
nie». Predtým pravdepodobne kňazi
pozývali veriacich k bohoslužbám
tlčúc palicou na kusy dreva alebo ko-
vu.


Keďže hlas zvonov mal povolávať
vždy väčšie a rozsiahlejšie spoločen-
stvá, začali sa stavať veže a na nich
umiestňovať zvony. Prvú vežu-zvoni-
cu postavili nad Bazilikou svätého
Petra v Ríme okolo roku 750. Bola
postavená z dreva a bohato vyzdobe-
ná striebrom. Postupne začali vyras-
tať celé lesy kamenných veží,


vežičiek, zvoníc po celej kresťanskej
Európe. Niektoré slávne veže, ako
šikmá veža v Pise, ktorú začali stavať
roku 1173 a veľké veže kolínskeho
dómu, ktoré dokončili roku 1880,
vďačia za svoju existenciu skromné-
mu zvonu.


Za dávnych čias ľudia pripisovali
zvonom magickú moc. Ľudové eu-
rópske podania majú mnoho legiend
o potopených zvonoch, ktoré zvonia
ešte na dne niektorých jazier; zvony,
ktoré sa kolísajú, aby pozvali deti,
ktoré nešli do kostola; zvony, ktoré
spontánne začnú zvoniť, aby odhalili
vo farnosti spáchaný zločin. A ďalej:
diabol sa bojí zvonov; zvuk zvonov
očisťuje vzduch počas moru alebo
zneškodňuje ľadovec a búrku. Preto
často vidieť na zvonoch tieto nápisy:
Fulgura frango, dissipo ventos (lá-
mem blesky, rozháňam vetry). Cez
Veľký týždeň zvony všetkých kresťan-
ských kostolov sú nemé, pretože vraj
«putujú do Ríma».


Zvon - účinný poplašný systém
Zvony sú od storočí účinným po-


plašným systémom. Koho na vidieku
nezobudilo v noci vyzváňanie na po-
plach, ohlasujúce požiar domov ale-
bo senníkov? Preto ľudia pozdravujú
zvon ako posvätného strážcu života a
majetkov.


Zvony zaznievali na poplach proti
nepriateľom alebo udávali čas, kedy
začať vzburu proti utláčateľom. «Mar-
tinella» neustále zvonila počas stre-
dovekých vojen. V roku 1282 sa


Jeho rodiskom sú Malé Leváre na
Záhorí. Narodil sa 25. mája 1936. Ro-
dičia sa dva roky na to vysťahovali do
Južnej Ameriky. Doma sa rozprávali
po slovensky-záhorácky a v škole sa
učil španielsky. Už ako 15-ročný
vstúpil do malého seminára u sale-
ziánov a v roku 1957 sa tiež stal sale-
ziánom a zložil prvé sľuby. Teológiu
študoval v Chile v rokoch 1963 -
1966. Za kňaza bol vysvätený v roku
1966 v Santiagu de Chile.


Najprv pôsobil v Uruguaji a ne-
skôr aj v Španielsku. Vyučoval na
učňovke, na poľnohospodárskej ško-
le, bol direktorom a radcom pre pas-
toráciu mládeže.


V roku 1978 vyhlásil vtedajší hlav-
ný predstavený don Viganó pre sale-
ziánov takzvaný Projekt Afrika. Bolo
to sústredenie misionárskej pozor-
nosti na tento kontinent. Don Zed-
níček si tiež podal žiadosť, že by
chcel isť do Afriky, na čo mu prišla
kladná odpoveď. Od 10. novembra
1981 teda začal pôsobiť v Angole, kto-
rá má 15 miliónov obyvateľov,
pričom 60% sú mladí ľudia. V tom
čase boli v Afrike iba traja saleziánski
misionári. Miestni obyvatelia ich pri-
jali dobre, lebo žili tým istým jedno-
duchým životom ako oni. Mali len to,
čo mali ostatní obyvatelia. Často im
hovorili: „Vy ste naši, lebo žijete tak
ako my. Žijete s nami.“


V Angole pôsobí až dodnes,
pričom vystriedal veľa rôznych funk-
cií. Bol farárom, trénerom futbalistov,
direktorom diela, misijným delegá-
tom nad celou Angolou, národným


riaditeľom Pápežs-
kých misijných diel
v Angole. Teraz pra-
cuje vo farnosti svä-
tého Pavla v hlav-
nom meste Luanda,
ktoré ma 4,5 milió-


na obyvateľov.
V Angole je momentálne 64 sale-


ziánov, ktorí pochádzajú hlavne z
Južnej Ameriky, ale hlásia sa už aj do-
máci. Dvaja mladí angolskí saleziáni
boli nedávno vysvätení za kňazov,
dvaja sú diakonmi a pripravujú sa
ďalší chlapci. V miestnom seminári je
viacero kandidátov. V noviciáte majú
štyroch novicov a tento rok nastupu-
jú ôsmi noví.


Na misii im pravidel-
ne vypomáhajú aj laickí
dobrovoľníci, ktorí pri-
chádzajú z Európy i z
Južnej Ameriky a niekoľ-
ko rokov zotrvávajú s ni-
mi v ich prostredí, dá-
vajúc k dispozícii svoje
schopnosti. Nechcel by
aj niekto z nás vypo-
máhať v tejto činnosti? Aj
zo Slovenska sa môžu
hlásiť misijní dobrovoľní-
ci pre Afriku.


Páter Zed-
níček pravi-
delne cestuje
do Ríma kvôli
vybavovaniu
m i s i j n ý c h
záležitostí a
tieto cesty do
Európy využí-
va aj na návš-
tevy Sloven-
ska. V
pos ledných
siedmich ro-
koch bol vždy
aj na návšteve


v rodnom kraji. Veď je Slovákom, má
slovenskú národnosť a popri tom, sa-
mozrejme, aj uruguajskú.


Jozef Kupka SDB
Foto: misijné oddelenie


13D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 4 D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 4




14 D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 4


Sicílčania vzbúrili proti Francúzom
práve počas zvonenia na vešpery
(Vespri siciliani). Stala sa prísloveč-
nou historická odpoveď Florenčana
Petra Capponiho na hrozby Karla
VIII.: „Ak budete trúbiť, my budeme
vyzváňať“.


Odkiaľ ten krásny zvuk?
Zvony sú uliate z bronzu. Je to


zliatina červenej medi s bielym cí-
nom. Vynašli ju pred 5 000 rokmi. Je
pevná, ľahko sa zlieva a je mimoriad-
ne zvučná. Dokonale uliaty zvon si
zachová zvuk na jednu alebo aj dve
minúty. Cín dáva medi zvučnosť, kto-
rá by bola ináč «hluchá». No množ-
stvo tohto kovu musí byť v zmesi
presne vymerané, pretože priveľa cí-
nu by spravilo zvon príliš krehkým.


Ako výkonný umelec, zvon je fan-
tastickým virtuózom. Tón závisí od
mnohých činiteľov, ako napríklad od
profilu, od hrúbky a od zloženia
bronzu. Niektorí moderní zlievači ro-
bia zvony hrubšie okolo okraja, aby
dosiahli ostrejší hlas. Potom
zmierňujú tonalitu, zoškrabujúc
zvnútra prebytočný kov. Iní - predo-
všetkým talianski zlievači, mimoriad-
ne citliví - odsudzujú tento spôsob,
pretože sú presvedčení, že sa tým na-
vždy poškodí tón. Preto sa usilujú,
spoliehajúc sa na svoju skúsenosť a
intuíciu, dať hneď odpočiatku zvo-
nom dokonalý tvar a tým aj dokona-
lý tón.


V každom zvone základnú nótu
doprevádza nižší «bzukot» a iné vy-
soké nóty, ktoré vyvoláva ten istý
úder zvonového srdca.


Týmto súzvukom sa dosiahne tzv.
sfarbenie hlasu zvona. Jednoduchá
formula určuje pomer medzi rozme-
rom zvona a jeho tonalitou. Ak chce-
me dosiahnuť tú istú nótu, ale o ok-
távu nižšie, stačí zdvojnásobniť
priemer zvona a v tom istom pomere
aj výšku a váhu. Predsa však nejest-
vujú dva zvony s tým istým tónom.


Ak je zvon súzvučný, celkový účinok
môže byť priam čarokrásny. «Má ča-
rokrásny hlas», odborne hovoria
znalci zvonov. Keďže hlboký a zvuč-
ný tón je príjemný nášmu uchu a roz-
mery dodávajú prestíž, ľudia vždy
chceli vyrábať gigantické zvony. Naj-
väčší zvon na svete je Cár Kolokol
(kráľ zvonov), ktorý zliali v Kremli v
Moskve v roku 1733 pre vežu Ivana
III. Veľkého. Prv než by ho inštalova-
li do veže, poškodil ho požiar a odtr-
hol sa z neho kus vážiaci jedenásť
ton. Tento obrovský (päť metrov a
osemdesiatsedem centimetrov vyso-
ký) zvon leží na granitovom podstav-
ci na námestí v Moskve.


Tak isto známe, i keď nie také ko-
losálne, sú zvony: Decke Pitter (v ko-
línskom dóme, 24 ton) a Great Paul
(v katedrále svätého Pavla v Londýne
17 ton). Najväčší taliansky zvon je
Maria Dolens (Bolestná Mária, 22
ton), ktorý od 4. októbra 1825 zvoní
za všetkých padlých vo všetkých voj-
nách. Nachádza sa na bašte Malipie-
ro v kaštieli Rovereto neďaleko
jazera Garda v severnom Ta-
liansku. Ďalej známy, i
keď nie pre rozme-


ry (9 ton), ale pre mimoriadnu krásu,
je najväčší zvon Baziliky svätého Pet-
ra v Ríme. Zlial ho zlatník Alojz Vala-
dier a umiestnil ho jeho syn Jozef v
roku 1786.


Ako sa «leje» zvon
Zhotoviť zvon je zložitý postup, pl-


ný nepredvídaných vecí, a teda plný
napätia. Najprv sa spraví model zvo-
na z hrnčiarskej hliny a obloží sa vos-
kom. Potom sa model vsunie medzi
dve formy mäkkej hrnčiarskej hliny a
dá sa piecť. Teplom hlina stvrdne a
vosk sa rozpustí a stečie, zanechajúc
po sebe prázdny priestor, ktorý je
vlastne negatívom žiadaného zvona,
úplne vybaveného s nápismi a ozdo-
bami. Všetko sa položí do jamy v ze-
mi a dookola sa všetko zasype a dob-
re poutláča zeminou, aby sa formy
n e h ý b a l i ,


keď sa bude tekutý bronz liať do
prázdneho priestoru.


Deň liatia je veľmi dôležitý; vtedy
sa môžu prihodiť nepredvídané neho-
dy, ktoré môžu zničiť celú doterajšiu
prácu. Negatív môže puknúť; špina
môže zapríčiniť dutiny; cín sa môže
spáliť pre prílišnú teplotu. Napríklad
zvon Maria Dolens museli liať až šty-
rikrát. Najdôležitejšie je vypočítať čas
liatia až na zlomky sekundy.


Keď začnú liať zvon, robotníci za-
tvoria dvere dielne a napäté ticho pre-
rušujú iba úsečné rozkazy: «Dvihni
nádrž!» - «Nahni ju trocha!... Tak! -
Teraz lej».


Do biela rozžeravený kov nalie-
vajú do formy. Keď sa všetko skončí,
prítomní si zhlboka vydýchnu. Keď
kov ochladne, s napätím a veľmi jem-
ne oslobodia zvon od hrnčiarskej hli-
ny... nový zvon sa zrodil. Robotníci
ho pozorne obzerajú, a keď zistia, že
sa podaril, hladkajú ho ako nevinné
dieťa...!


Zvonkohry
Hoci sú dnes mnohé zvony po-


háňané elektrinou predsa väčšina
zvonov vyzváňa ako za starodávnych
čias: pomocou dlhého hrubého pov-
razu. Zvonári pravidelne hýbu zvon
jednoducho z jednej strany na dru-
hú, ako hojdačku no len toľko aby sa
zvon a srdce zvona dotýkali. Ale len
jemne, lebo vieme, že niektoré zvony
sa pre silne búchanie srdca zrútili na
zem a rozbili.


Ľudia už pred niekoľkými storo-
čiami objavili, že rozlične veľké zvo-
ny, mohli hrať hudobné nápevy a tak
sa zrodili carillony, čiže zvonkohry.
Sú to systémy väčších a menších zvo-
nov, z ktorých každý má svoj osobit-
ný tón. Udiera sa na ne kladivami,
pohybovanými pomocou klávesnice.


V Taliansku, kde sú ešte rozličné spo-
ločnosti alebo združenia zvonárov
(napríklad svätej Anastázie vo Vero-
ne, ktoré bolo založené v roku 1776),
organizujú dokonca veľmi originálne
súťaže a koncerty zvonov. Družstvá
virtuózov bronzu sa sebavedome
striedajú vo vežiach a zvoniciach a
dokonale predvádzajú vopred určený
program. Viac než o získanie odme-
ny - je ňou obyčajne víťazný pohár
alebo medaila - ide tu o udržanie sta-
rodávnej tradície.


Zvony za normálnych okolností
pretrvajú i niekoľko storočí. Nájdu sa
«veteráni», ktorí už aj vyše päťsto ro-
kov skandujú ľudské práce a dni. Je-
den z piatich zvonov kostola Santa
Maria della Scala vo Verone, odvtedy,
čo ho inštalovali v roku 1444, ani len
jeden deň neprestal fungovať. Niekto-
ré zvony dokázali priam zázračnú ži-
votaschopnosť: keď sa v roku 1902
nečakane zrútila slávna veža Baziliky
svätého Marka v Benátkach, jej zvon,


vážiaci vyše troch ton, zostal nepo-
rušený medzi zrúcaninami.


Nepriatelia zvonov
Zvony majú smrteľnú nepriateľ-


ku: vojnu. Až do minulého storočia
robili kanóny väčšinou z bronzu, a
rozšíril sa zvyk, že ich počas vojen vy-
rábali z kostolných zvonov. Počas
francúzskej revolúcie každá fara
mohla mať iba jeden zvon; ostatné -
medzi nimi aj dvanásť nádherných
zvonov katedrály Notre Dame v
Paríži - zrekvirovali a použili na výro-
bu kanónov.


V našom storočí sa zničili tisícky
zvonov zrútením veží počas bombar-
dovaní miest. Niektoré zvony «zo-
mreli kvapka po kvapke», roztopili sa
počas obrovských požiarov.


Ak sa i napriek tomu podarilo zvo-
nom prežiť tieto katastrofy, musia na-
koniec zomrieť prirodzenou smrťou.
Srdce môže časom naštrbiť zvon a po-
kaziť tak jeho hlas. A vtedy nejestvu-
je nijaký liek: zvony sa obyčajne ne-
dajú opraviť. Ich osud je v tom
prípade iba druhé zliatie. Kov
starých zvonov je ešte dobrý a hovorí
sa, že starodávny bronz má príjemne-
jší hlas než nový. Nanovo uliaty zvon
bude mať «dušu» starého zvona.


Niekto by mohol povedať, že zvon
je iba kus kovu. Predsa však v kaž-
dom zvone je čosi tajomného. Keď sa
slávnostne rozozvučia vo veľkonočné
ráno, keď naplnia vzduch svojimi
tisícorakými hlasmi, zdá sa nám, že
počujeme jediný anjelský chór, ohla-
sujúci radostné posolstvo: Kristus
vstal z mŕtvych, radujme sa, aleluja!


Ernest O. Hauser
Foto: archív redakcie


D BM A R I Á N S K E Z V O N Y D BM A R I Á N S K E Z V O N Y


D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 4 15




D BM A R I Á N S K E Z V O N Y


Ako to vlastne všetko začalo?
Bol podvečer 7. septembra 1924,


deň pred sviatkom Narodenia Pan-
ny Márie. Do šaštínskeho kláštora
prichádzajú dvaja saleziánski kňa-
zi, Viliam Vagač a Jozef Bokor so
zvláštnym poslaním, zriadiť v Šaští-
ne gymnázium pre prvých salezián-
skych študentov. Mladých a na
všetko odhodlaných saleziánov ví-
ta v kláštore aj na vtedajšie pomery
veľmi skromný inventár - holé ste-
ny a dve stoličky. Kňazi sa dali


s chuťou do práce a okrem pasto-
račných povinností dokázali pri-
praviť všetko potrebné na to, aby
24. októbra mohlo gymnázium pri-
vítať prvých šesťdesiat študentov.
Takto sa začal historicky prvý škol-
ský rok v prvom saleziánskom die-
le na Slovensku. Gymnázium sa po-
stupne zveľaďovalo. Počas štúdia sa
mladým mužom dostávalo kvalit-
ného vzdelania a čo viac, boli for-
movaní preventívnym systémom
dona Bosca. A tak gymnázium kaž-


doročne opúšťali desiatky študen-
tov. Všetko by to bolo asi trochu
inak, keby nebol prišiel rok 1950
a s ním komunistická násilná likvi-
dácia reholí. Za výchovu mladých
sa režim saleziánom odplatil - pre-
nasledovaním, súdnymi procesmi
a väznením. A tak sa Gymnázium
v Šaštíne stáva na 40 rokov skladis-
kom spisov Štb. Našťastie prišiel
rok 1989 - zmena spoločenskej si-
tuácie a po ňom rok 1990, s ním aj
my - noví saleziánski odchovanci
a všetko sa začalo odznovu. Možno
by ste ani neverili, aký pestrý
môže byť život študenta v šaštín-
skom gymnáziu. Chovanec tam má


o zábavu postarané 24 hodín den-
ne. Modlitba, štúdium, šport a zá-
bava sa tu striedajú v pravidelných
intervaloch, presne podľa preven-
tívneho systému dona Bosca. Štvor-
ročný pobyt na šaštínskom gymná-
ziu zanechal stopy na nás všetkých
a ak sa opýtate exallievov, mnohí
vám povedia, že to boli jedny z naj-
krajších rokov ich mladosti.


Ako to vyzerá dnes?
Odchovanci sa síce rozpŕchnu do


celého sveta, ale nikdy nezabúdajú
na všetko, čo im saleziáni dali, a tak
z vďačnosti k donovi Boscovi sa radi
vracajú nielen do Šaštína, ale aj do
ostatných saleziánskych domov. A tu
sa vlastne dostávame k hlavnej myš-
lienke saleziánskych odchovancov -
exallievov. V roku 1998 založili prví


maturanti oficiálne združenie exallie-
vov dona Bosca na Slovensku, ktoré
je od roku 2001 zaregistrované ako
občianske združenie s vlastnou
štruktúrou a stanovami. Určite vás
zaujíma, čo asi také občianske zdru-
ženie exallievov robí... V prvom rade
sa cítime dlžníkmi dona Bosca, a pre-
to sa snažíme vo farnostiach, kde ži-
jeme, pomáhať s animáciou mladých.
Ďalej si sami organizujeme rozličné
kultúrno-spoločenské akcie, majále-
sy a katarínske zábavy. Už tradíciou
sa stal exallievovský splav Malého


Dunaja alebo spoločné Silvestre. Sa-
mozrejme, že nezabúdame na du-
chovné cvičenia či obnovy. Aj každo-
ročné púte v Šaštíne sú príležitosťou
na spoločné stretnutia.


Ako je to vo svete?
Slovenskí exallievi nie sú jediní


odchovanci saleziánov. Exallievov
nájdete všade vo svete, rozdiel je však
v tom, že oni majú dlhšiu tradíciu a
sú lepšie organizovaní. V zahraničí sa
exallievi podieľajú na rôznych chari-
tatívnych a humanitárnych projek-
toch v krajinách tretieho sveta, pôso-
bia na školách a aktívne sa zapájajú
do kultúrno-spoločenského života.
Všetkých exallievov združuje svetová
konfederácia, ktorej sídlom je Rím.
Na čele tejto organizácie je prezident
a rada, ktorá sa skladá so siedmich


členov. Prezídium pravidelne zvoláva
snemy, kde sa prerokúvajú exallievov-
ské projekty. Slovenskí exallievi sú
súčasťou konfederácie od roku 2002.


Na záver
Slovenskí exallievi sú prví organi-


zovaní odchovanci z postkomunistic-
kých krajín, ale aj tak majú po štyrid-
siatich rokoch odmlky čo doháňať.
Nechýba nám odvaha a nadšenie, čo
nám ale občas chýba sú finančné pro-
striedky na financovanie našich pro-
jektov. Financie ako aj inšpirácie pre


projekty sa snažíme získať vďaka
kontaktom v zahraničí.


Ak by ste sa chceli o exallievoch
dozvedieť ešte viac, nájdete nás na
www.exallievi.sk, prípadne mi napíš-
te na marcos77@pobox.sk.


Marek Slezák prezident ZEDB
Foto: archív autora


Združenie
saleziánskych
odchovancov
V MINULOM ČÍSLE SOM VÁM SĽÚBIL, ŽE VÁM NAPÍŠEM VIAC O ŽIVOTE SLOVENSKÝCH
SALEZIÁNSKYCH ODCHOVANCOV - EXALLIEVOV. PREČO VLASTNE TAKÝ KOMPLIKOVANÝ
NÁZOV ZDRUŽENIA? PÔVOD TOHTO SLOVA JE VLASTNE TALIANSKY „ALLIEVO“ ZNAMENÁ
ŽIAK A „EXALLIEVO“ JE BÝVALÝ ŽIAK, ČIŽE ODCHOVANEC.


EUROBOSCO, v oktobri minulého ro-
ku sa slovenská výprava exallievov
zúčastnila európskeho kongresu nazý-
vaného Eurobosco (na fotke zľava: 1. vi-
ceprezident a náš veľký sponzor Alex
Docker z Belgicka, Dominik Číra, Ma-
rek Slezák, Tomáš Kurbel, svetový pre-
zident Antonio Pires a Michal Hort).
Tento kongres sa koná každé štyri roky
a je prípravným kongresom pre celo-
svetový kongres exallievov


F. Muceo, na tohtoročnom celosveto-
vom kongrese sa volili prezident a noví
členovia rady. Prezidentom sa stal Dr.
Francesco Muceo (druhý sprava) z ta-
lianskeho Palerma, ktorý bol dlhoroč-
ným sekretárom bývalého prezidenta
A. Piresa


KONGRES, tohto roku v apríli sme sa
zúčastnili celosvetovévo valného zhro-
maždenia v Ríme, toto je záber z kon-
gresovej siene Saleziánum, kde sa
konajú najväčšie kongresy so simultán-
nym prekladom do minimálne piatich
jazykov


P. Hunter, na tejto fotke je Peter Hunter
z Veľkej Británie (vľavo), ktorý v minulom
roku absolvoval cestu okolo sveta, ktorá
trvala viac ako stovku dní a jej cieľom bo-
lo dokázať, že v každej krajine sveta sa
nájdu ľudia, ktorí poznajú dona Bosca
a ochotne mu ako exallievovi poskytnú
prístrešie. Celú cestu natáčal na kameru
a po návrate svoje materiály poskytol
britskej televíznej spoločnosti BBC. Sa-
mozrejme, že Peter sa zastavil aj na Slo-
vensku a aj tu bolo o neho zo strany exal-
lievov postarané tak, ako sa patrí.


PRIMÍCIE, Maroš Peciar je jeden z pr-
vých šaštínskych exallievov vysväte-
ných za kňaza. On a všetci ostatní, ktorí
sa rozhodli zasvätiť svoj život šíreniu
odkazu Jána Bosca sú živým príkladom
jeho prítomnosti aj v dnešných časoch.


RODINA, na tomto obrázku sú Martin
a Hanka Michálikovci - aj oni sú príkla-
dom toho, že saleziánska formácia
smeruje aj k výchove k manželstvu a ro-
dičovstvu, ktorou sa saleziánska rodina
stále rozširuje o nových členov


EXALIEVI V AFRIKE, ako vidno aj v Afri-
ke má don Bocso svojich chovancov,
konkrétne toto sú naši priatelia so
strednej Afriky, presnejšie z Konga


16 D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 4 D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 4 17


D BM A R I Á N S K E Z V O N Y




D BM A R I Á N S K E Z V O N Y


18 D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 4 19D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 4


D BM A R I Á N S K E Z V O N Y


Tretí článok Pravidiel Združenia Márie
Pomocnice uvádza jeho zaradenie do sale-
ziánskej rodiny takto:


Členovia združenia svojou saleziánskou
úctou k Pomocnici, vo forme ustanovenej
samým donom Boscom, patria do Salezián-
skej rodiny.


Členstvo ich zaväzuje uctievať si Máriu
Pomocnicu a Matku Cirkvi účasťou na po-
slaní dona Bosca k mladým a ľudovým vrs-
tvám, najmä v úsilí pri vzraste a obrane kre-
sťanskej viery medzi ľudom.


V Saleziánskej rodine združenie teda
zdôrazňuje osobitnú hodnotu mariánskej
úcty ako prostriedku evanjelizácie a du-
chovného rozvoja ľudových vrstiev a chu-
dobnej mládeže.


Uznáva hlavného predstaveného, ná-
stupcu dona Bosca, ako otca a stredobod
jednoty Saleziánskej rodiny.


Don Viganó uvažuje v jednom zo svojich
prvých listoch s názvom Panna Mária obno-
vuje Saleziánsku rodinu o vzťahu saleziánov
k Pomocnici. Je to vzťah so živou, vzkriese-
nou osobou, akým bol u dona Bosca, alebo je
potrebné v Saleziánskej rodine pre ňu vytvo-
riť nový priestor, uskutočnením slov Pána,
ktoré adresoval apoštolovi Jánovi pod
krížom: „Hľa tvoja Matka!“ (Jn 19, 27). Preve-
renie tohto vzťahu považuje za nevyhnutný
krok potrebnej obnovy pre Saleziánsku rodi-
nu (porov. XXI.-1978 GK čl. 94). Pri obnove
navrhuje vychádzať z faktu, že Pán Ježiš a
Panna Mária sú dve vzkriesené osoby, ktoré
žijú pre nás. Sú činné medzi nami. Panna Má-
ria totiž aj po svojom nanebovzatí pokračuje
z neba omnoho účinnejšie v poslaní Matky
Cirkvi a Pomocnice kresťanov, ktoré začala
už tu na zemi v spasiteľnom poslaní voči
ľuďom.


Najdôležitejšie dôvody pre obnovu vzťahu
saleziánov k Pomocnici sú najmä tieto: vznik
kultúrneho zvratu v postavení ženy, nové an-
tropologické pohľady na človeka a závery II.


vatikánskeho koncilu. Apoštolská exhortácia
pápeža Pavla VI. O Mariánskom kulte hovorí
s naliehavosťou: „ ... aby rehoľné spoločnosti
napomáhali opravdivé tvorivé úsilie... a dô-
kladne preskúmali prejavy úcty a pobožnosti
k Panne Márii“ a „ ... aby prispeli k rozvoju
pravého tvorivého mariánskeho kultu.“


Keďže adresátmi nášho poslania sú ľudo-
vé vrstvy, platí to pre nás dvojnásobne, nakoľ-
ko jednou z charakteristík ľudovej zbožnosti
je práve mariánska úcta. Bez obnovenej úcty
k Panne Márii to nepôjde a nedôjde ani k ob-
nove Saleziánskej rodiny a to aj preto, že úcta
k nej je určená práve pre také časy ako sú naše
a aké boli i don Boscove, o ktorých hovoril:
„časy sú také smutné, že naozaj potrebujeme,
aby nám Panna Mária pomáhala ostať verný-
mi kresťanskej viere“ (MB VII, 334).


II. vatikánsky koncil vyzval rehoľníkov k
obnove vlastnej charizmy a pre saleziánov je
to výzva obnoviť mariánsku zložku salezián-
skej charizmy. Osobitným spôsobom majú
túto úlohu zabezpečovať Dcéry Márie Po-
mocnice kresťanov. Celá Saleziánska rodina
by mala vytvárať také ovzdušie a naplánovať
takú konkrétnu činnosť, ktorá by mladým
pomohla poznať a zamilovať si Pannu Má-
riu. Aké dôvody pre túto úctu uvádza don
Bosco? Don Bosco bol vychovaný v hlboko
náboženskom ovzduší mariánskeho charak-
teru (MB I, 373). V deviatom roku mal sen,
v ktorom sa uistil, že Panna Mária má k ne-
mu osobný vzťah, osobitným spôsobom pre-
žíval sviatok Nepoškvrnenej 8. december,
založil Družinu Nepoškvrnenej, Združenie
dcér Nepoškvrnenej, ktorej pripisuje úlohu
pomoci a ochrany vo výchovnom diele a od
roku 1862 už na obrázkoch uvádza jej nový
titul Pomocnica kresťanov. V Pomocnici don
Bosco vidí podobu Matky, ktorá dala vznik
jeho povolaniu a ostala Inšpirátorkou a Uči-
teľkou. Don Bosco sa každý deň presviedčal,
že Panna Mária si sama postavila svoj dom,
aby mohla z neho rozprestierať svoju ochra-


nu. Cíti sa byť v strede mariánskeho hnutia
našej doby, totiž úcty k Pomocnici. Táto úc-
ta má osobitnú podobu a vlastný štýl. V pr-
vom rade je to povedomie osobnej prítom-
nosti Panny Márie, teda zameriava sa
priamo na „osobu“. Po druhé sú to náukové
predpoklady tejto úcty, ktoré sú plné pomo-
ci poskytovanej Pannou Máriu Cirkvi. Oni
sú vlastne pre dona Bosca podkladom pre ti-
tul Pomocnice.


Charakteristickým prvkom náuky o Po-
mocnici je „cítenie s Cirkvou“. Don Bosco vy-
niká práve v tom, že úctu k Pomocnici zame-
ral na reálne úsilie pomáhať Katolíckej cirkvi.
Každý salezián sa môže vo svojom živote pre-
svedčiť, že existuje vnútorný súvis medzi úc-
tou k Pomocnici a saleziánskym povolaním.
Toto povolanie nemožno totiž vysvetliť ani pri
jeho vzniku, ani pri jeho rozvoji, bez nepre-
tržitej pomoci Panny Márie.


Obnoviť nejakú úctu znamená zintenzív-
niť niektoré náboženské úkony. K tomu je
potrebné prehĺbiť náukovú formáciu, žiť ma-
riánsky kult a lásku k Panne Márii oriento-
vanú biblicky, liturgicky, ekumenicky a an-
tropologicky. Podnety k svojej obnove majú
saleziáni živiť veľkými pastoračnými problé-
mami Cirkvi a naliehavými kultúrnymi po-
žiadavkami dnešného sveta, najmä vo vzťa-
hu k mládeži a k ľudovým vrstvám. Aj
starostlivosť dona Bosca o nové povolania
bola jedným z najúčinnejších prejavov ma-
riánskej úcty. Seminár pre neskoré povola-
nia zveril pod ochranu Pomocnice. Z tohto
všetkého vyplýva, že existuje istý druh do-
hody medzi Saleziánskou rodinou a Pomoc-
nicou. Panna Mária pomáha tejto rodine a
rozvíja jej diela, a jednotlivé skupiny Sale-
ziánskej rodiny sa zaväzujú šíriť úctu k nej
medzi mladými a ľudovými vrstvami. To je
jedna zo služieb saleziánov všeobecnej Cirk-
vi. Bezprostredný vzrast úcty k Pomocnici
bude životodarne pôsobiť na všetkých, dodá
im nádej a prinesie aj skutočný osoh Cirkvi.


Poznávame
Združenie Márie Pomocnice


Pokračujeme v porovnávaní pôvod-
nej myšlienky, ktorú mal don Bosco
pri vzniku združenia Márie Pomocni-
ce a ako toto združenie chápe Sale-
ziánska rodina dnes.


Porovnávame články dnešných
Pravidiel Združenia Márie Pomocnice,
s pravidlami, ktoré napísal pre Zdru-
ženie ctiteľov Márie Pomocnice don
Bosco.


Článok 2. dnešných pravidiel:
Povaha a ciele.
Združenie Márie Pomocnice je


miestom, kde sa stretávajú veriaci ,
ktorí sa hlásia k jeho typickej činnosti.


Ponúka program svätosti a apošto-
látu, podľa charizmy dona Bosca.


Váži si zvláštnym spôsobom úctu
k sviatostnému Ježišovi a k Márii Po-
mocnici vo všetkých Cirkvou schvále-
ných prejavoch osobných i verejných.


V Cirkvi je verejným združením ve-
riacich, ktorí sa pripájajú k jeho inšpi-
ráciám; pracuje teda vo vernosti pas-
tierom Cirkvi a v spolupráci
s ostatnými cirkevnými skupinami,
najmä so Saleziánskou rodinou.


Je právnická osoba podľa noriem
cirkevného práva.


Podľa platnej legislatívy v jednotli-
vých krajinách môže byť právne uzna-
né podľa občianskeho práva, ale ne-
môže patriť do nijakej politickej strany
ani zárobkovej skupiny.


Meno združenia je „Associazione
di Maria Ausiliatrice (ADMA) - Zdru-
ženie Márie Pomocnice (ZMP) a jeho
hlavné sídlo je v Turíne, via Maria Au-
siliatrice 32, pri Bazilike.


Článok 1. druhá časť a článok 2.,


Pravidiel, ktoré napísal don Bosco:
1. ...združenie ctiteľov, ktorí sa za-


viazali prispievať k oslave božskej Mat-
ky Spasiteľa, aby si získali jej ochranu
v živote a najmä v hodine smrti.


2. Používajú na to dva zvláštne pro-
striedky: šíriť úctu k Panne Márii
a uctievať si sviatostného Spasiteľa.


O povahe Združenia Márie Pomoc-
nice hovorí len druhý článok dneš-
ných pravidiel. Don Bosco takýto člá-
nok nemal. Veriaci človek pod
vplyvom kultúry, ktorá vládne tomuto
svetu sa individualizuje a nerád sa
viaže členstvom v nejakom združení,
kde ho čakajú povinnosti, ktorých sa
bojí. Na druhej strane ale pociťuje, že
bez pomoci iných, pod tlakom sveta je
v nebezpečenstve oslabenia ba i straty
viery. Potrebuje bratov a sestry. Zdru-
ženie Márie Pomocnice jedinečným
spôsobom spĺňa tieto jeho očakáva-
nia. Je miestom, kde sa veriaci vzájom-
ne povzbudzujú. Združenie ponúka
jednoduchý program na ceste svätosti
a nevyžaduje veľa spoločných úkonov.
Takýto pohľad na združenie mal i don
Bosco a chcel, aby sa rozšírilo v ľudo-
vom prostredí. Aj čo sa týka hlavného
cieľa združenia sú jeho pohľady a po-
hľady Saleziánskej rodiny dnes podob-
né. Združenie chce „podnecovať slávu
božskej Matky Spasiteľa, aby si získalo
jej ochranu v živote a zvlášť v hodine
smrti (1. článok Pravidiel od dona Bo-
sca). Hlavný cieľ je potom v oboch pra-
vidlách rovnako rozpísaný ako spoje-
nie úcty k Ježišovi a Panne Márii. Túto
neoddeliteľnú úctu veľmi pekne vyjad-
ruje don Boscov sen z roku 1862 „Dva


stĺpy v mori“ (MB 7,170). Nemožno si
uctiť Pannu Máriu bez toho, aby sme
nerástli vo vzťahu k Ježišovi. Spôsoby
tejto úcty don Bosco popisuje v ďa-
lších článkoch. Spomenieme ich, keď
sa budeme zamýšľať o tom, ako má
člen Združenia Márie Pomocnice ro-
zširovať úctu k Eucharistii a k Panne
Márii Pomocnici, ďalej keď budeme
hovoriť o úlohe združenia pri posilňo-
vaní duchovného života jednotlivých
členov a ich apoštolského úsilia.


V druhom článku dnešných pravi-
diel sa všeobecne uvádza, že šírenie
úcty k Eucharistii a Pomocnici má člen
združenia robiť vo všetkých Cirkvou
schválených prejavoch osobných i ve-
rejných. Ten istý článok ešte špecifiku-
je právne náležitosti vzhľadom na ve-
rejné združenia veriacich v Cirkvi
podľa CIC 312 -317 a v štáte, v ktorom
združenie vzniká, pričom nemôže pat-
riť k nejakej politickej strane ani zá-
robkovej skupine. Nakoniec článok
udáva meno združenia a jeho sídlo.
Tieto údaje pravidlá vydané donom
Boscom nepotrebovali, nakoľko v tom
čase združenie jestvovalo len pri Bazi-
like Márie Pomocnice v Turíne a stači-
lo na jeho právne ustanovenie,
schválenie vydané turínskym arcibis-
kupom.


Ján Zauška SDB
Foto: archív redakcie


Saleziánsku
rodinu obnovuje
Panna Mária Pomocnica


Pinardiho
kaplnka - prvý
kostolík, ktorý
postavil don
Bosco pre
svojich
chlapcov na
Valdoccu.




Začiatkom roku 1888 istá mníška
od Márie Pomocnice bola prinesená
do nemocnice, lebo lekári ju vyhlásili
za chorú na pľúcnu tuberkulózu. Ale
choroba sa skoro zmenila a sestra
stratila zrak. Vo vyšetrovacích spi-
soch lekár-špecialista Alberetti píše:
„Sestra bola na obe oči slepá a všetky
prostriedky lekárskeho umenia boli
bez výsledku. Radil som jej zájsť ešte
k inému očnému lekárovi. I ten po dl-
hom vyšetrovaní vyhlásil slepotu za
nevyliečiteľnú.“


V takomto stave bola až do smrti
dona Bosca. Vtedy sa v nej vzbudila
neodolateľná túžba po vyliečení a tiež
bezhraničná dôvera v príhovor dona
Bosca. Stále prosila, aby ju zaniesli do
Kostola svätého Františka Saleského,
kde bolo vystavené na márach mŕtve
telo dona Bosca. Stisla jeho ruku, po-
bozkala ju a urobila s ňou krížik na
svojich očiach. Tu zrazu vykríkla: „Ja
už vidím; ja vidím dona Bosca!“ A na-


ozaj, zo slepoty bola úplne uzdrave-
ná.


Uzdravená bola aj istá milosrdná
sestra, ktorá mala na žalúdku veľmi
veľký vred. Istá pani z Janova menom
Pittotorn, bola zas uzdravená od za-
staralej vodnatieľky. Mníška Jozefina
Alvesová z Cavilly v Portugalsku zo
suchotín. Tieto a iné mimoriadne
uzdravenia boli prísahou potvrdené a
uložené medzi spisy blahorečenia cti-
hodného Jána Bosca.


Ak mal jeho príhovor takú moc,
kým ešte žil na zemi, o čo účinnejší je
teraz, keď je v nebi. On to častejšie
hovorieval: „Keď už budem - ako dú-
fam - u svojej nebeskej Matky, budem
sa za vás modliť.“ Samozrejme don
Bosco sa modlí predovšetkým za svo-
je dielo, lebo Božie požehnanie navi-
domoči na ňom spočíva; ono sa podi-
vuhodným spôsobom rozvíja a šíri.
Don Bosco sa potom modlí za svojich
synov, lebo s radosťou, láskou a hr-


dinskou obetavosťou nasledujú prí-
klad jeho čností, horlivosti a nezištnej
oddanosti Bohu. Don Bosco sa modlí
za chovancov svojich ústavov; lebo
oni ostávajú verní zásadám, ktoré im
don Bosco a jeho synovia zaštepili do
srdca. Don Bosco sa modlí aj za svoje
sestry: Dcéry Márie Pomocnice, lebo
aj ich dielo sa rozvíja vo veľkej miere
ku prospechu ženskej mládeže. Don
Bosco prosí za celé svoje dielo.


Panna Mária Pomocnica uznáva i
dnes kongregáciu saleziánov za svoje
dielo a v tomto zmysle u nich i pôso-
bí. To je príčinou, prečo sa všetci sa-
leziáni po celom svete denne modlia
zasväcujúcu modlitbu ku svojej ne-
beskej Matke. Touto modlitbou sa jej
celkom odovzdávajú a prosia ju, aby
rozprestrela svoj materinský plášť na
celú Saleziánsku rodinu a na mládež
zverenú saleziánom.


Ján Lechermann
Foto: LDC


20 D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 4


Verný sluha Panny Márie
ABY SA SVÄTOSŤ PONÍŽENÉHO SLUHU PANNY MÁRIE VIAC A VIAC DOKÁZALA, OSLÁVIL HO
BOH MNOHÝMI ZÁZRAKMI K DOBRU NÁBOŽNÝCH OSÔB, KTORÉ SA K NEMU S DÔVEROU
UTIEKALI O PRÍHOVOR.


D BM A R I Á N S K E Z V O N Y D BLIST
Našli sme spoločnú cestu


ČÍTALA SOM VÁŠ ČLÁNOK VYCHOVÁVATEĽ – HRDINA MODERNEJ DOBY.
V SÚŤAŽI VYZÝVATE, ABY SA PRIHLÁSILI ČITATELIA A PODELILI SA S VAMI,
ČO NAJVIAC SA OSVEDČILO PRI UDRŽIAVANÍ DISCIPLÍNY V RODINE.


Som matka troch detí, sama som
vychovávala dve dcéry, ktoré sú teraz
už dospelé, skoro sedem rokov.


Bolo to veľmi ťažké, ako osamelá
matka dvoch dcér, 10 a 8 rokov, som
zarábala peniaze a deti sa museli sta-
rať samy o seba. Ale ako sa hovorí,
všetko zlé je na niečo dobré.


Moje dcéry boli síce doma samy
skoro celý deň, ale mali svoje povin-
nosti, ktoré museli splniť, kým som
neprišla z práce. Bolo to ťažké nielen
pre mňa ako matku, ale aj pre dcéry.
Večer, keď sme sa stretli, sadli sme si
v kuchyni a rozprávali o tom, čo sme
zažili cez deň, čo nás čaká na druhý
deň, aké boli známky v škole, čo
všetko sme prežili a pod. Mala som
bolesť v srdci, lebo som si myslela,
že moje deti museli príliš skoro dos-
pieť. Teraz, s odstupom času, keď
staršia dcéra (20-ročná), študuje na
vysokej škole a mladšia (18-ročná),
študuje na hotelovej akadémii, vi-


dím, že skorá dospelosť im vôbec ne-
ublížila. Viem, že mám dcéry, na kto-
ré sa môžem spoľahnúť, nielen pri
opatrovaní ich ročného brata, ale aj
v rôznych iných životných situá-
ciách. Čo mi vtedy pomohlo pri vý-
chove?


Nebola som generál alebo niekto,
kto iba vydáva rozkazy a príkazy. Sta-
novili sme si hranice, ktoré sme nes-
meli prekročiť. Ja som vedela všetko o
deťoch a ony vedeli všetko o mne.
V práci sa moji kolegovia smiali, že sa
bojím detí a že musím doma blinkať.
Ja som však vedela, aký to má zmysel.
Moje deti som považovala za rovno-
cenných partnerov, rozhodovali spo-
lu so mnou a mali dôležité slovo ako
dospelé. Ja som poslúchala ich a oni
poslúchali mňa.


Takže pri výchove mi pomohlo
hlavne to, že som rešpektovala svoje
deti, ich rozhodnutia, ich pocity a
nálady. Počúvala som ich, rozmýšľala


o tom, čo mi hovoria, čo cítia, čo by
chceli a ako by to chceli.


Teraz sa rozprávame o všeličom,
nič nie je tabu - všetko prediskutuje-
me a som rada, že sme našli spoločnú
cestu, cestu, ktorá síce nebola stále
hladká, ale ktorá nás zblížila a zjed-
notila. chcem odkázať všetkým ro-
dičom, rešpektujme svoje deti, učme
ich, aby v niečo verili a tým budú ve-
riť aj samy sebe, nechajme ich roz-
právať a naučme sa ich počúvať a roz-
mýšľajme nad tým, čo nám hovoria,
nechajme rásť ich osobnosť, ktorá sa
prejaví už pri ich narodení. Dieťa do-
staneme ako dar, a preto sa k nemu
musíme aj tak správať, aby bolo vi-
dieť, že tento dar je pre nás všetkým a
že si ho vážime. Tak nám Pán Boh po-
máhaj.


Vaša čitateľka
Magdaléna Šuteková,


Foto: Jozef Kupka


21D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 4




Don Bohuš, kde
si spoznal sale-
ziánov?
Bolo to v Topoľ-


čanoch, kde mali
saleziáni ústav.
Chodil som tri trie-
dy do meštianky a
náboženstvo nás
učili saleziáni.
Hlavným kateché-
tom bol don Rudolf
Braniš, ktorého
občas zastúpil don
Štefan Timko, ktorý
bol direktorom
ústavu, ba aj don
Anton Hlinka, kto-
rý bol na asistencii.
Niekedy sme po vy-
učovaní zašli k sale-
ziánom do oratória, kde sa mi všeličo
páčilo. Neskôr som sa rozhodol po-
kračovať v štúdiu na Gymnáziu v Šaš-
tíne, kam som prestúpil v roku 1948.


Čo si robil po rozpustení saleziá-
nov?
Najprv som sa pripravoval na


ukončenie 5. triedy Gymnázia v Ga-
lante. 6. triedu som študoval v Nitre.
Tu ma raz navštívil salezián v tma-
vých okuliaroch a s malými fúzikmi
– don Ernest Macák. Bol to prvý kon-
takt so saleziánmi po rozpustení.
Zmaturoval som v Topoľčanoch.


Mal som aj kontakt s donom Vi-
liamom Vagačom, ktorého som nav-
štívil v Bratislave, kde bol ako du-
chovný v nemocnici. Aj som raz v
nemocnici prenocoval ako „pacient“.
Najviac som sa v tom čase stretával s
donom Ľudovítom Žilkom, ktorý bol
„na slobode“. On mi neodporúčal ísť
do seminára, do ktorého ma nahová-
ral miestny pán farár; veď seminár


mal v rukách štát. Začal som študo-
vať na vysokej škole v Bratislave. Pri-
vát mi zabezpečil don Žilka cez dona
Kubičku. Bývali sme po dvoch na Tr-
návke. Ja som býval s mojím rodá-
kom, s ktorým sme boli spolu cho-
vancami, vedľa býval don Jozef
Kosmál s Františkom Kužlíkom, a
trochu ďalej don Ivan Gróf s donom
Jozefom Sobotom. Krátko sme sa
stretávali s donom Kubičkom, ale
potom prišiel z PTP don Jozef Izako-
vič, ktorý mal na starosti tajný novi-
ciát, a on ma priviedol až ku kňaz-
stvu, za čo som mu veľmi zaviazaný
vďakou.


V roku 1956 ma predvolali na po-
líciu a vyšetrovali. Chceli sa niečo
dozvedieť o mojich kontaktoch so
saleziánmi. Dávali mi rôzne otázky a
držali ma 3 hodiny. Upozornenie o
mojom vyšetrovaní dostala aj škola.
Raz ma predvolali a prorektor mi ho-
voril, že ma vylúčia zo školy. Prišiel


však do toho prob-
lém maďarských
udalostí, preto vec
odložili, ale nie na
dlho. Keď som bol
po 2. ročníku na let-
nom vojenskom
cvičení na Libave,
veliteľ ma zavolal a
povedal mi, že sa
mám hlásiť v škole
na kádrovom. Spolu
so mnou odišiel aj
môj spolubývajúci
Ladislav Dúbrava.
Na kádrovom mi po-
vedali, že som sa
stretával s kňazmi a
študoval som na
„ilegálnej bohoslo-
veckej fakulte“. Mu-


sel som odovzdať uniformu a že ma
vylučujú zo štúdia.


Od septembra som nechodil do
školy. Pracoval som ako brigádnik v


D BROZHOVOR
Univerzitnej knižnici pre Maticu slo-
venskú, čo mi zabezpečil don Izako-
vič. Keďže som už predtým mal
ukončenú Vyššiu pedagogickú fakul-
tu, prijali ma v Nitre na hudobnej
škole za externého učiteľa. To bolo vo
februári 1958. Učil som aj na hudob-
nej škole v Šuranoch, ale keď o mne
došiel materiál od ŠtB, po pol roku
ma prepustili.


Našiel som si miesto na hudobnej
škole v Seredi, kde som učil 5 rokov a
diaľkovo som si ukončil aj vysokú
školu - hudobná výchova a klavír. Bý-
val som v Trnave, tak som bol trochu
skrytý. Naďalej som mal kontakt s
donom Izakovičom, ale už aj s do-
nom Františkom Valábkom, u kto-
rého som robil skúšky z morálky. Vy-
svätený som bol 17. augusta 1964.


Potom som odišiel učiť na hudob-
nú školu do Nitry, kde ma už pozna-
li. Tu som sa ujal a pôsobil do roku
1969. Založili sme tu významný Spe-
vácky zbor nitrianskych učiteľov.
Skontaktoval som sa s nitrianskymi
saleziánmi, chodili sme na duchovné
cvičenia. Mládeži som sa venoval
osobným stretaním.


Ako to bolo s tým bigbítom?
Nastala „Pražská jar“ a vtedy som


sa rozhodol, že urobíme kresťanskú
big-beatovú skupinu. Začal som sa
angažovať, aj cirkevne. Poprosili sme
Dr. Jána Pásztora, ktorý bol generál-
nym vikárom, či môžeme účinkovať v
nitrianskej katedrále. On prijal moju
iniciatívu. Bigbít, mládežnícke sväté
omše s kázňami prof. Dr. Emila Šafá-
ra boli magnetom pre študentov vy-
sokých a stredných škôl. Vydržali
sme rok. Mali sme kontakty s mladý-
mi, vystúpenia aj v iných mestách,
konali sme duchovné cvičenia na
chatách.


Naším bigbítom nebol nadšený
pán regenschori, boli sme jeho kon-
kurenti. Raz dostal otázku: „Pán pro-
fesor, čo poviete na tú modernú hud-
bu?“ „To je prales!“ „Aj ste ju niekedy
počúvali?“ „Nie!“ Ale aj štátne orgány
boli proti a chceli to prekaziť. Bigbít
trval rok. Neskôr ho viedli mladí, le-
bo ja som odišiel do Šaštína.


Kedy si sa zverejnil ako kňaz?
V septembri 1969 som dostal po-


verenie odísť do Šaštína ako organis-
ta a pomocný duchovný. Vytvorili
sme prvú komunitu v zložení: don
Ján Vizváry farár, don Rudolf Butaš a
don Ján Malženický ako kapláni, don
Anton Mihálik ako penzista, že nám


bude pomáhať, a ja tiež.
Naša komunita vydržala iba rok.


Prišla normalizácia a mne navrhol
don Andrej Dermek, inšpektor, či by
som nechcel ísť do Košíc za regen-
schoriho do Dómu sv. Alžbety, tam
mi možno kapitulný vikár Štefan On-
derko, vybaví súhlas ku kňazskej slu-
žbe.


V Košiciach v tom čase bola ko-
munita v zložení don Štefan Timko,
pán Juraj Kaščák, pán Imrich Neštic-
ký. Títo bývali spolu. Okrem nich bý-
val v Košiciach aj don Ján Pivarník. Ja
som bol ubytovaný na biskupskom
úrade v „rezidencii“, ktorá bola vtedy
neobývaná, steny boli popukané a ja
som sa tu cítil ako „zatvorený vták v
klietke“ s obavou, že ma môže niekto
prepadnúť.


Ako regenschori som viedol latin-
ský zbor, ktorý bol z dvoch národ-
ností: slovenskej a maďarskej. Po-
máhal som aj v pastorácii, najprv v
kancelárii farského úradu, lebo to
patrilo k náplni regenschoriho. Ne-
skôr som prebral vyučovanie nábo-
ženstva (6 hodín) a pomáhal som pri
spovedaní. Ča-
som som mal na
starosti farnosť
pri Košiciach -
Košická Nová
Ves v rokoch
1972 - 1975.


Z Košíc som
odišiel 15. mar-
ca 1975, lepšie
povedené bolo
„vhodné odísť“,
lebo sa našlo do-
sť tých, ktorí
r o z d ú c h a v a l i
„vatru“, aby na
nej zhorela moja
doterajšia práca.
Bol som aktívny
s mládežou ako
aj v pastorácii.
Nitriansky pán
biskup Pásztor
mi vybavil
súhlas za kaplá-
na do Pruského
v okrese Ilava a
neskôr som na-
pokon pôsobil
20 rokov ako
farár v Nitrian-
skom Rudne.
Počas tohto pô-
sobenia sme sa


my saleziáni stretávali v rámci nit-
rianskej komunity, v ktorej som bol
direktorom v rokoch 1991 - 1997.


Teraz patríš do šaštínskej komu-
nity a si farárom v Kuklove. Ako
sa ti darí na tomto mieste?
Urobili sme viacero stavebných


opráv na kostole, kaplnkách a fare.
Mali sme dvakrát prvé sväté prijíma-
nie a po siedmich rokoch birmovku.
Je tu zbor, ktorý občas nacvičuje na
Vianoce a Veľkú noc. Duchovná
oblasť farnosti je tradičná: málo detí,
neviditeľná mládež, návšteva kostola
asi 30%. Je tu asi 150 Rómov, ktorí
nemajú záujem o kostol a nábožen-
stvo. Stačí pokrstiť a ešte prvé sväté
prijímanie, odslúžiť svätú omšu a
dosť. Kuklov je misijné územie. Ak
nám vymrú babky, bude to farnosť
mŕtva bez perspektívy. Je to pravda
pohľad do budúcnosti, ale... Treba
siať a snívať, ale aj veriť!


Zhováral sa: Jozef Kupka SDB
Foto: archív dona Mošaťa


Don
Bohuslav Mošať
DON BOHUŠ, AKO HO VOLÁME, PATRÍ MEDZI „NAJMLADŠÍCH“, KTORÍ V ROKU 1950 PREŽILI
Z 13. - 14. APRÍLA „BARBARSKÚ NOC“, KEĎŽE BOLI EŠTE LEN V PRÍPRAVE NA NOVICIÁT.
Z ROČNÍKA, V KTOROM BOLO 29 ŠTUDENTOV, LEN DON BOHUŠ SÁM DOSIAHOL
KŇAZSTVO. PRI JEHO SEDEMDESIATKE SME MU POLOŽIL NIEKOĽKO OTÁZOK.


23D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 422 D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 4


1991, Matka Terézia a otec kardinál Korec na krátkej zastávke v Nitrianskom Rudne,
kde pôsobil don Mošať




Na čo by ste nemali v novom škol-
skom roku zabudnúť....


Vyrozprávať sa - vy, ale aj vaše deti.
Doprajte si čas a hovorte a hovorte. Ale
k veci. Hĺbka dialógu ma tieto stupnice:
Ak hovoríte, čo ste videli - je to tak, ako
medzi cudzími na ulici. Ak hovoríte
o tom, čo ste spolu zažili, je to lepšie. Ak
hovoríte o svojich pocitoch, túžbach, ví-
ziách, radostiach, obavách.... a aj počú-
vate toho druhého... klobúk dole. Tu ide
o duchovnú lásku. Tú potrebujete vy vo
svojej rodine, ale aj vaše deti. Tu sa nikto
nemusí báť toho druhého, lebo sa hľadá
dobro, pravda, porozumenie... To vám
žičím! Na to je aj nedeľa!


Prihlásiť dieťa na náboženskú výcho-
vu! Nejde o štatistiku, ani o tradíciu... Ide
o bytie a nebytie vašej rodiny. Nepre-
háňam? Nie! Lebo si buďte istí, že tam
nepovedia, aby sa zabíjalo, kradlo, nadá-
valo... Hovorí sa tam, ako chrániť život,
ako byť citlivým, jemným človekom, ako
môžu deti cítiť radosť zo života, ako náj-
sť svoju lásku a nebedákať nad prenáhle-
nými životnými krokmi, ako sa môžu
spoľahnúť na pomoc Pána, ako vyjsť
z depresie, ako to nevzdávať v tých naj-
kritickejších situáciách,... Je to „predmet“
o našom bytí i nebytí... Je to „naj“ hodina
v týždni, ktorú môžete darovať svojim
deťom v škole. Snažte sa vidieť za týmto
predmetom nádherného, múdreho,
krásneho, obetavého, milujúceho člove-
ka i Boha - Ježiša.


Urobte si plán na celý školský rok. Je
dobre zvolať rodinnú radu a prezrieť si
rozvrhy hodín. Potom sa dohodnúť, ke-
dy sa bude vstávať, kedy modliť, aký ryt-
mus budú mať dni, kedy bude čas na re-
lax, kedy na štúdium, prácu, modlitbu,
duchovný život.... Múdrym plánom sa
dá predísť mnohým stresom a získajú sa
dobré návyky... Zachovaj poriadok a po-
riadok zachová teba.


Čo sa dá vyťažiť z hodnotenia
Prvé vysvedčenie zaviedli jezuiti na


svojich gymnáziách. Známkovanie mali
veľmi jednoduché.... Dobrí študenti nosi-
li odznak usilovnosti, zlí oslie čapice.
Dnes to u nás vzbudzuje úsmev, ale iný
čas, iný mrav... Ale istotne im išlo o to,
aby dvíhali vedomosti mladých ľudí, ich
mravy, múdrosť i vôľové schopnosti. Na
prelome 16. a 17. storočia tieto symboly
nahradili známky. A už za Márie Terézie
sa začalo klasifikovať. V 18. storočí sa
prospech klasifikoval štyrmi stupňami:
veľmi dobrý, dobrý, prostredný, slabý....
U nás platí päťstupňová klasifikačná
stupnica od roku 1905.


Prečo je známka strašiakom pre
väčšinu študentov? Možno aj preto, že jej
dospelí pripisujú obrovský význam. Po-
dľa nej hodnotia dieťa a prejavuje sa to aj
vo vzťahu k nemu. Pozor, aby sme ne-
urobili tragický omyl: Dieťa máme mať
radi bezpodmienečne! Preto, že je, a nie
pre známku. Aj dieťa bez vynikajúcej
známky môže byť úspešné... Nehodnoť-
me všetko ako v robote - podľa výkonu.
Oceňme aj námahu, nasadenie, dobrú
vôľu, vynachádzavosť, húževnatosť...


Povzbudzovať, povzbudzovať...
Medzi najväčšie motivátory do čin-


nosti patrí povzbudenie, pochvala, uzna-
nie... To prináša nadšenie, radosť, chuť
prekonávať prekážky. Naopak kritika,
nepovšimnutie, šomranie, zneváženie
najviac oberá o chuť pracovať na sebe
alebo nejakej úlohe. Za tým nasleduje
smútok, depresia, strach.... Čím sú deti
mladšie, tým sú zraniteľnejšie. Nemajú
vypestované obranné mechanizmy. Po
zdrvujúcej kritike či znevážení je mladý
človek hodený späť vo svojom vývoji.
Preto nešetrite slovami, ohodnoťte dieťa
aj slovne. Pochváľte ho. Otvorte mu aj ví-
zie, čo by mohlo dokázať, ako na to ísť...


SÚŤAŽ
Ak nám napíšete veselý zážitok zo


školy a my vás vyžrebujeme, dostanete
peknú knihu.


VIETE, ŽE
V nasledujúcom školskom roku bu-


dú mať žiaci až 96 voľných dní? Jesenné
prázdniny sú od 28. 10. do 2. 11., viano-
čné prázdniny majú termín: 23. 12. 2004
- 2. 1. 2005, 1.2. sú polročné prázdniny.
Týždenné jarné sa menia podľa krajov
a veľkonočné budú od 24. 3. do 30. 3.
2005.


Vydržať až do konca
Maturant sa lúči s triednym profeso-


rom:
„Som vám povďačný za všetky moje


vedomosti...“
Profesor skromne odpovedal:
„Ale škoda o tom hovoriť. To sú ma-


ličkosti.“
Chcete mať dieťa krásne, nádherné,


so šarmom a osobným kúzlom? Niet nič
ľahšie... Veďte ho ku čnostiam... Čnosti
sú ozdobou človeka. Sú jeho nádherné
„duchovné šaty“. A ako vzniká čnosť? Je
to vlastne dobrý návyk.


Ak ho chcem mať alebo vypestovať
u detí, začnem od toho, čo sa mi darí, čo
mi ide ľahko... Čnosti sú pospájané lás-
kou. Ak jedna rastie, vypučí aj iná a pre-
javí sa to v láske. Začnem teda od malič-
kosti. Ak sa mi ju podarí urobiť,
zopakujem ju. A potom pokračujem...
A opäť a opäť. Nakoniec mi to pôjde ľah-
ko... A krásny človek je na svete. Teš sa.
Vypestoval si ho. Veľa úspechov pri vý-
chove praje


Jozef Luscoň.
Foto: archív redakcie


UČEŇ MUČEŇ?
Na Slovensku zasadlo začiatkom sep-


tembra do školských lavíc okolo 850-
tisíc žiakov základných a stredných škôl.
Budú tam dosť dlhý čas nielen „nohavice
drať“, ale aj nadobúdať nové poznatky
a návyky. Podľa prieskumov, najväčší
vplyv na dnešnú mládež má situácia
v rodine, strávenie voľného času, mas-
médiá, rovesnícka partia a škola.


A práve v škole dochádza k veľkej vý-
mene hodnôt. Tie „tečú“ cez vzťahy. Do
týchto vzťahov je študent „hodený“, „po-
norený“. Platí stará zásada: Človek sa
stáva tým, čo prijíma. Si tým, (to?) čo ži-
ješ!


Viete teda, do čoho ste ponorili svoje
dieťa? V akom prostredí žije, kto ho ob-
klopuje, aké hodnoty naňho dennoden-
ne v škole búšia? Svätcom ani kriminál-
nikom sa človek nerodí.... Ale stáva. Ako
teda zvládnuť školu, situácie v rodine
i ostatné skutočnosti, aby sme zostali v
pohode, takí „normálni“ a pri zdravom
rozume?


DÔLEŽITÉ PRINCÍPY
Ponúkam vám pár princípov, ktoré


sú stále aktuálne a platné. V začiatku no-
vého školského roku vám pomôžu uve-
domiť si činitele vstupujúce do výchovy
a aj to, aké by mali byť naše vychováva-
teľské reakcie, zásahy a postoje. Uve-
domme si teda, že:


1. Za výchovu detí zodpovedajú ro-
dičia. Moderná spoločnosť však dispo-
nuje toľkými poznatkami, že nie je mys-
liteľné, aby ich rodičia všetky poznali
a odovzdali svojim deťom. Preto im štát,
alebo rôzne ustanovizne ponúkajú po-
moc. A rodičia s tým súhlasia, pričom
sledujú, či sa to robí v „duchu“, aký si
žiadajú.... Pravidlá spolupráce sú ošetre-
né zákonmi. O tie často „ide bitka“ v par-
lamente! Lebo sú aj takí, ktorí chcú po-
sunúť celú výchovu podľa svojich
obchodných a iných túžob! V duchu hes-
la: „Kto má mládež, má budúcnosť!“


2. Vzdelanosť neznamená múdrosť...
Aj človek s mnohými titulmi pred i za
menom, môže byť riadny darebák
a môže žiť zle, nemúdro. Je potrebné ve-
dieť u ľudí rozlišovať, čo sú len vedo-
mosti a čo múdre postoje. Či sú vzdelaní,
ale prefíkaní, leniví, bezcharakterní, ale-
bo sú vzdelaní a majú aj dobré srdce. Ba
sú aj „nevzdelaní“, ale múdri ľudia, s kto-
rými sa radí celá dedina, či štvrť mesta...
Aby sme vedeli, kam sa „naše ratolesti“
uberajú, pri výchove sledujeme ich po-
stoje, ťah k dobrému alebo zlému. A je
svätosvätá pravda, že: „Škola nikdy ne-
nahradí rodiča a múdro žiť sa učí najmä
v rodine.“


3. Osobný prístup - každý človek je
iný, neopakovateľný originál, umelecký
klenot disponujúci slobodou. Ak mu
chcem pomôcť, musím ho poznať, vedieť
o jeho schopnostiach i možnostiach a vo-
liť voči nemu individuálny prístup, ktorý
ho rozvíja. Ale to nestačí. Musím mladé-


mu človekovi pomôcť aby vedel pozná-
vať sám seba, aby mal pevnú vôľu i emo-
cionálnu vyrovnanosť... Aby prebral zod-
povednosť sám za seba a vedel sa
vychovávať - mal sebavýchovu. Ani to
však ešte nestačí. Je potrebné aby poznal
Pána, aby vedel, k čomu sa má blížiť, čo
nasledovať, aký byť... Heslo dávnych mu-
drcov znie: „Poznať seba, poznať Teba,
Pane...“


4. Zmena života - ak chcem pomôcť
druhému (alebo aj sebe) k životnej pre-
mene, musím začať od myslenia človeka.
Poznáte tu výzvu, ktorá k nám zaznieva
cez dejiny?: „Zmeňte zmýšľanie“ - obráť-
te sa - „metanoia“. Nech to začne myseľ,
potiahne vôľa a prejaví sa to v živote. Ak
chcem niekoho pochopiť, pomôcť mu,
vždy hľadám príčinu, prečo koná tak,
ako koná.... A človeka „liečim“ práve v
tej príčine – pri koreni, v jadre, na du-
chu! Ak dostanem doňho „dobrého“ du-
cha, môžem očakávať pozitívne zmeny.
Orgánom na „chytanie“ duchov (slov,
myšlienok...) je svedomie! To treba mať
v poriadku - očistiť ho od zlých návykov,
najmä hriechov, na ktoré si už „človek“
zvykol a dlho v ňom sedia!


5. Viete, kto sú lídri vášho dieťaťa?
Pravda je taká, že vodcovské typy vždy
priťahujú... Presekajú nové chodníky...
„Lídri“ dokážu usmerniť zmýšľanie stov-
ky ľudí. Ak sú to negatívne vzory, môžu
deťom ublížiť. paradoxom je, že tí, ktorí
robia druhým problémy sa veľmi rýchlo
spájajú a vytvárajú „desnú“ atmosféru.
Týranie a šikanovanie na školách nie sú
dnes ničím nezvyčajným. Mladí vytvá-
rajú partie, ktoré pre mnohých udávajú
kritériá správania sa. Niekedy majú väčší
vplyv ako rodičia. Viete, do akej partie
zapadla tá vaša „ratolesť“??


D BVÝCHOVA


24 D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 4


Škola
je tu!


25


„Hovoriť pravdu je veľmi výhodné. Človek si nemusí pamätať, čo vravel
predtým...“ týmto výrokom sa zamyslíme nad ustanovizňou, v ktorej sa


učí, ako hľadať pravdu.


db
Vydavateľstvo Don Bosco


Knihy do súťaže
venovalo




26 D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 4


D BMISIE


27


V roku 1992 som odišiel spolu s
otcom Danielom Pravdom a s otcom
Jurajom Kyseľom na Sibír do Aldanu,
kde som osem rokov pracoval pri
otváraní našej misie na Sibíri. Preja-
voval som však aj ochotu ísť pracovať
do ďalšej krajiny a tou bolo Mongol-
sko, odkiaľ tiež prichádzali prosby o
misionárov. Predstavení súhlasili s
touto zmenou a 1. augusta 2000 som
z Aldanu cestoval do Írska, kde som
sa rok učil anglický jazyk, ktorý je
potrebný na komunikovanie v Mon-


golsku. 14. septembra 2001 som už
letel do hlavného mesta Mongolska,
do Ulanbátaru.


Mongolsko je veľká krajina, má
1,5 milióna km2 a žije tam 2,4 milió-
na ľudí. Hustota osídlenia je veľmi
malá. Celá krajina je jedna veľká
náhorná plošina s priemernou výš-
kou asi 1 300 metrov nad morom. Je
tam aj pohorie Altaj s najvyššou ho-
rou vysokou 4 500 metrov. V krajine
sú veľké výkyvy teplôt. V lete vystú-
pia aj na 40 stupňov a v zime pokles-
nú na mínus 35-40 stupňov mrazu.


Ulanbátar má okolo 800-tisíc obyva-
teľov a stále sa doň sťahujú ľudia z vi-
dieku.


Najvýznamnejšou historickou po-
stavou v Mongolsku je Džingischán.
Tento vodca si v 12. storočí svoju mo-
cou podmanil výbojne tatárske kme-
ne a zjednotil ich. Bol vyhlásený za
najvyššieho chána a veľmi rozšíril
svoje územie. Jeho vnukovia robili
ďalšie výboje a veľmi dobre ich po-
známe aj u nás, keď v 13. storočí ob-
sadili naše územia až po Moravu, čo
sa zachovalo v našej histórii ako ta-
társke nájazdy.


Prvé kontakty Mongolska s kre-
sťanstvom nastali už za Džingischá-
na. Šírila sa tam však nestoriánska
forma kresťanstva. Potom sa tam kre-
sťanstvo dostávalo vďaka cestova-
teľom a obchodníkom zo Západu. Ale
krajina prijala v 16.-17. storočí ako
oficiálne náboženstvo tibetský bud-
hizmus. Toto náboženstvo vyznáva
94,6% obyvateľstva, aj keď nie všetci
ho aj konkrétne prežívajú.


D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 4


NÁŠ SPOLUBRAT DON JOZEF TÓTH PÔSOBIL TRI ROKY
V MONGOLSKU. VEĽMI OCHOTNE NÁM POROZPRÁVAL
O SVOJEJ MISIONÁRSKEJ PRÁCI V TEJTO KRAJINE.


Mongolsko
– krajina veľkých priestorov


Budhistické náboženstvo vyfor-
movalo u miestnych obyvateľov veľ-
mi tolerantný postoj k prírode, keďže
veria v reinkarnáciu. Napríklad aj ty-
pické mongolské čižmy sú veľmi špi-
caté so špicom zdvihnutým dohora.
Je to preto, aby ľudia pri kráčaní vo
vysokej tráve túto trávu nelámali, ale
jemne ju rozhŕňali a pri kráčaní skôr
ohýbali.


Na začiatku minulého storočia sa
kontakty s kresťanským svetom roz-
širovali, ale aj Mongolsko bolo pod
silným vplyvom komunizmu zo So-
vietskeho zväzu a z Číny, takže kre-
sťanská a najmä budhistická viera tu
bola tiež utlmená a prenasledovaná.
Mongoli sa viac obracali k Rusku,
pretože Čína mala voči nim územné
požiadavky, a tak hľadali ochranu v
Sovietskom zväze.


Až v roku 1992 mohli prísť prví
katolícki misionári a odvtedy sa tu
kresťanstvo slobodne rozvíja. Katolí-
ci sú vlastne iba v hlavnom meste
Ulanbátar. Za 12 rokov bolo pokrste-
ných asi 220 miestnych veriacich. Po-
tom sú tu aj cudzinci, obchodníci, za-
mestnanci zahraničných firiem a
diplomati, ktorí sú kresťanmi. V kra-
jine pracuje 43 misionárov, všetko zo
zahraničia a je tu aj biskup, ktorý po-
chádza z Filipín. V Ulanbátare sú tri
farnosti s kostolmi a jedna väčšia ka-
tedrála. Pôsobí tu 7 rôznych reholí -
veľmi významne napríklad aj sestry
Matky Terézie.


Saleziáni v Mongolsku patria pod
Vietnamskú provinciu a momentálne
sú tu 4 spolubratia. Pochádzajú z
Vietnamu, Južnej Kórey, Filipín a zo
Slovenska. Spravujeme strednú od-


bornú školu pre chudobnú mládež.
Je to dvojročná škola, kde sa študujú
všeobecné predmety požadované štá-
tom a potom tam učíme aj krajčír-
stvo, stolárstvo, opravu aut, angličti-
nu a prácu s počítačom. Je tam tiež
oratórium, zabezpečená asistencia a
duchovný program.


Kvôli veľkej chudobe sme sa zača-
li venovať aj deťom z ulice. Postavili
sme pre nich 12 veľkých stanov-júrt,
kde sa snažíme kompletne sa o nich
postarať. Tieto deti buď utiekli z do-
mu, alebo ich rodičia vyhnali, prí-
padne vôbec nepoznajú rodičov. Naj-
prv sme prijímali aj staršie deti, ale
tie sa nám neskôr vymkli spod kon-
troly, už sa s nimi nedalo veľmi pra-
covať. Preto sme teraz znížili vekovú
hranicu a prijímame len deti vo veku
10-15 rokov, s ktorými sa ešte dá
niečo urobiť. Naša saleziánska misia
je celkovo zameraná na výchovnú, so-


ciálnu a evanjelizačnú činnosť.
Aj keď je oficiálnym nábožen-


stvom budhizmus, zo strany štátu nie
sú pri šírení kresťanstva žiadne pre-
kážky, pretože aj vláda očakáva, že
katolícki misionári pomôžu sociálne
a výchovne povzniesť chudobné oby-
vateľstvo.


Najznámejšou charakteristikou
Mongolska sú kone. Je ich tu obrov-
ské množstvo. Spolu asi 3,1 milióna,
teda viac ako ľudí. Mongoli s koňmi
žijú, pracujú, športujú. Je to ich naj-
dôležitejšie zviera a majú k nemu
blízky vzťah. Veľmi zaujímavé sú
súťaže s koňmi. Bývajú tu známe pre-
teky, ale napríklad aj dlhé jazdy na
koňoch (od 16 do 32 km).


V Mongolsku, hlavne na juhu,
môžete často stretnúť aj ťavy, ktoré sú
tiež veľmi užitočné hlavne na vidie-
ku. Krajina je veľmi suchá, prší tu
málo a vody je nedostatok. Nie je tu
veľa riek či jazier a ľudia ani nevedia
veľmi plávať. Kvôli suchu sa naprí-
klad s koňmi a inými zvieratami
musí veľa kočovať, aby sa pre ne naš-
la pastva. Zvieratá sa musia aj štyri-
krát do roka presúvať na nové vzdia-
lené miesta. V Mongolsku je však
toho voľného miesta stále dosť. A je
tu veľa priestoru aj pre šírenie kre-
sťanstva a pre misionársku prácu
akéhokoľvek druhu.


Drahi čitatelia, veľmi vás prosím o
modlitby za Mongolsko, za mladú
Katolícku cirkev v Mongolsku a za
misionárov. Zároveň vám zo srdca
ďakujem po mongolsky - „bajarlaa“.


Jozef Tóth SDB
Foto: autor




28 D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 4


počet slovenských chlapcov vzrastal,
predstavení dovolili, aby sa táto slo-
venská skupina osamostatnila a vy-
tvorila autonómnu komunitu sloven-
ských ašpirantov na kňazský a
rehoľný stav.


Domček a priľahlá kaplnka, ktorú
dostala táto komunita do užívania sa
veľmi podobala slovenskému sale-
ziánskemu betlehemčeku. S počtom
chlapcov a s mnohými ťažkosťami
(taký je systém vedenia Ducha Svä-
tého) rástla aj túžba chlapcov a ešte
viac saleziánskych predstavených
mať prijateľnejší útulok.


Na to nasledoval ďalší krok Ducha
Svätého. Na Vianoce 26. decembra,
slovenskí diecézni a rehoľní kňazi na-
vrhli založiť v Ríme ústav Cirillo-Me-
todianum, kde by sa mohol presťaho-
vať malý seminár a našla by sa
primeraná základňa aj pre iné práce
v prospech veriacich na Slovensku.
Vo výbore, ktorý si zobral na starosť
organizáciu podujatia, boli dvaja
diecézni kňazi Mons. Štefan Náhalka
a Mons. Jozef Tomko, dvaja saleziáni
otec Ľudovít Macák a otec Klement
Poláček a dvaja otcovia jezuiti Félix
Litva a Michal Lacko.


Roky budovania
Po rozhodnutí vybudovať v


Ríme Slovenský ústav svätého
Cyrila a Metoda bolo treba vy-
konať mnoho rozličnej práce.
V prvom rade dať novej usta-
novizni pevný duchovný zá-
klad, zadovážiť právne
schválenie od cirkevnej i štátnej
vrchnosti, zabezpečiť potrebné fi-
nančné prostriedky, kúpiť poze-


mok, vyhotoviť plány
budovy a dosiahnuť ich
schválenie spolu s licen-
ciou pre stavbu a nako-
niec postaviť budovu.


Išlo teda o vybudova-
nie slovenského stredis-
ka v Ríme na výchovu
kňazských a rehoľných
povolaní, na napomáha-
nie pastoračnej činnosti
medzi slovenskými ve-
riacimi v Európe, na vy-
dávanie literatúry v kre-
sťanskom duchu a
pomoc návštevníkom
Ríma z vlasti. Budova
mala teda slúžiť nábo-
žensko-kultúrnym prog-
ramom.


Celú túto prácu si
zobrali na starosť kňazi
Mons. Štefan Náhalka a
Mons. Jozef Tomko v
spolupráci s viacerými
inými.


Práce s cirkevným a štátnym
schvaľovaním boli namáhavé


pre rozličné ťažkosti zo strany
niektorých nežičlivých osob-
ností. V zaobstarávaní fina-
nčných prostriedkov pod-
statnými sumami prispeli
americkí Slováci, ktorých


organizoval a oduševňoval
americký biskup slovenského


pôvodu Mons. Andrej Grutka.
On povolal do Ameriky Mons.


Náhalku a Mons. Tomka, ktorí ve-
deli povzbudiť tak jednotlivcov, ako
aj veľké slovensko-americké združe-
nia, aby v hojnej miere podporili plá-
nované dielo. Možno povedať, že
SÚSCM podporili Slováci zo všet-
kých krajín, najväčším podielom
však naň prispeli americkí Slováci


Keď boli vybavené všetky úradné
cirkevné i štátne dovolenia, kúpil sa
za výhodných podmienok pozemok a
začali sa práce. 13. mája 1963 pápež
Ján XXIII. posvätil základný kameň a
15. septembra 1963, na sviatok Se-
dembolestnej, kardinál Tisserant po-
svätil kaplnku a rozostavanú budovu
ústavu.


2. mája 1964 sa do nej nasťahova-
li mladí slovenskí seminaristi spolu
so svojimi vychovávateľmi. Z pro-


Myslím, že nie je zveličovaním ani
nie okrídlenou frázou, keď poviem, že
zakladateľom Slovenského ústavu
svätého Cyrila a Metoda v Ríme bol
Duch Svätý. On vzbudzuje v Cirkvi
diela, on podnecuje osoby, vnuká im
šťastné myšlienky, vedie ich pri reali-
zovaní podnikaní, upriamených na
rozvíjanie Božieho kráľovstva vo sve-
te. Tak to bolo nielen vo veľkých die-
lach Cirkvi, ale aj v tých skromnejších
podujatiach. Neviem, do akej kategó-
rie zaradiť dielo SÚSCM v Ríme. Som
však presvedčený, že dielo, ktorého
blahodarné účinkovanie pocítili tisíce
slovenských veriacich vo vlasti a v za-
hraničí, nás oprávňuje zaradiť toto
dielo medzi tie stredné diela Ducha,
ktorý všetko oživuje a riadi.


Na realizovanie svojich diel Duch
Boží používa ľudí. Vyberá si ľudí po-
dľa svojej ľubovôle, pripravuje ich,
vedie ich, a keď dôjde na Božích ho-
dinách minúta realizovania, všetko
sa uskutočňuje podľa jeho nevyspy-
tateľných plánov.


Dnes s odstupom


času máme možnosť vidieť celkom
jasne, ako sa vyvíjal plán Ducha Svä-
tého ohľadom SÚSCM v Ríme.


Prvé začiatky
Po barbarskej noci roku 1950 si


viacerí diecézni a rehoľní kňazi, ako
aj mladí bohoslovci, ktorí sa dostali
do zahraničia, si uvedomili, že du-
chovné dary, svoje kňazstvo, musia
využiť v prospech národa, z ktorého
vyšli. Niektorí sa začali venovať pas-
torácii slovenských veriacich v zahra-
ničí. Mladí klerici a bohoslovci sa
horlivo pripravovali na kňazstvo.


Roku 1959 piati saleziánski novo-
kňazi prišli s myšlienkou, či by nebo-
lo vhodné pomýšľať na založenie ma-
lého seminára, istý druh apoštolskej
školy, pre slovenských chlapcov žijú-
cich v zahraničí. Saleziáni sa obrátili
na predstavených prostredníctvom
nezabudnuteľného slovenského
saleziána otca


Silvestra Taligu. Tento skromný, ale
obetavý salezián, ktorého sme nazý-
vali „naším kardinálom-protekto-
rom“, predniesol vec kompetentným
predstaveným. Títo sa myšlienky za-
loženia seminára trochu zľakli. Veď
nebolo jednoduché zakladať „národ-
ný seminár“ mimo vlasti. No vďaka
húževnatosti otca Taligu, myšlienka
si našla cestu u inšpektora ústrednej
provincie v Turíne dona Murtasa,
ktorý predstavil hlavným predstave-
ným ideu ako veľmi užitočnú a apoš-
tolskú. Keď sa predstavení dozvedeli,
že naši krajania v USA by finančne
prispeli na toto dielo, dovolenie
predstavených prišlo. S dovolením
hlavného predstaveného dona Zig-
giottiho v školskom roku 1959/60
päť slovenských chlapcov bolo prija-
tých do saleziánskeho ašpirantátu pri
Katakombách svätého Kalixta v Rí-
me. Bolo to prvé semienko hodené


do zeme. Keď


D BHISTÓRIA
Slovenský ústav svätého


Cyrila a Metoda
v Ríme


D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 4 29


Krátky náčrt vzniku a činnosti diela




D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 4 31


D BAKTUALITA


Počas ročnej formácie sa kandidá-
ti oboznamovali s vlastnou povahou
a cieľmi združenia a tiež sa venovali
štúdiu o Panne Márii z koncilových
dokumentov a zo Svätého písma.


Pochopili, že stať sa členmi zdru-
ženia znamená dávať odpoveď Panne
Márii na denné prejavy jej lásky voči
nám, šíriť úctu k nej a použiť svoje si-
ly, námahy a obete na záchranu mla-
dých. Slávnostná svätá omša bola v
Kaplnke blahoslavenej Laury Vi-
cuňovej u sestier saleziánok v deň
spomienky na Pannu Máriu Pomoc-
nicu, 24. mája 2004. Hlavným celeb-
rantom bol otec Ján Zauška SDB.


Spolu s ním konceleb-
rovali: miestny pán
dekan, otcovia re-
demptoristi a otcovia
saleziáni. Provinciál-
na predstavená sale-
ziánok na Slovensku
delegovala na túto slávnosť sestru
Evu Pullmannovú.


Slávnosti sa zúčastnili mladí, kto-
rí obohatili liturgiu hudbou a spe-
vom, ďalej početní veriaci a dobro-
dinci diela sestier. V homílii otec
Zauška poukázal na význam spolo-
čenstva vzhľadom na dnešnú kultúru
a zároveň povzbudil ku osobnému


vzťahu k Panne Márii. Pravý ctiteľ má
konať tak, ako si počínala pri nasle-
dovaní Pána Ježiša jeho Matka. Má si
všímať potreby svojich bratov a ses-
tier a angažovať sa celý pre Cirkev. Po
homílii nasledovalo zloženie prísľu-
bov a odovzdanie pravidiel Združe-
nia Márie Pomocnice a odznakov.
Tým sa súčasne založilo na Sloven-
sku nové stredisko tohto medziná-
rodného združenia.


Po skončení slávnosti bolo agapé
v dome sestier. Rodinný duch, preja-
vy priateľstva a vzájomného zdieľania
vyjadrovali vďačnosť za prijaté milos-
ti. Kiež sa osobné túžby týchto
mužov a žien napĺňajú každým
dňom dobrými skutkami a modlit-
bou za našu mládež. Prajeme im, aby
svojím osobným príkladom a postoj-
mi priviedli k službe ďalších nadšen-
cov v napĺňaní odkazu dona Bosca v
boji o ľudské duše.


Katarína Hovanová
kandidátka združenia


Foto: archív autorky


Všetkým dobrodincom, ktorí svojimi finančnými príspevkami a modlitbami podporili vydávanie časo-
pisu Don Bosco dnes i celé saleziánske dielo na Slovensku, vyjadrujeme úprimnú vďačnosť a vyslovu-
jeme Pán Boh zaplať.
S našimi dobrodincami sa duchovne spájame každú sobotu ráno, kedy za nich redaktor časopisu
slúži svätú omšu a pamätáme na nich v modlitbách.


D O B R O D I N C I


BYŤ A PRACOVAŤ V DON BOSCOVEJ
SALEZIÁNSKEJ RODINE SA STALO TÚŽBOU,
KTORÁ SA SPLNILA A NAPLNILA RADOSŤOU
SRDCIA DVADSIATICH ČLENOV ZDRUŽENIA
MÁRIE POMOCNICE V MICHALOVCIACH (ADMA).


Združenie Márie
Pomocnice
v Michalovciach


vizórnej budovy pri Katakombách
svätého Kalixta prešli do moderného
bydliska účelne zariadeného.


Práca v seminári
Správa v malom seminári pri


SÚSCM nebola jednoduchá. V prvom
rade boli tu ťažkosti s personálnym
obsadením vyučujúcich. Saleziáni,
ktorých sem určila rehoľná poslušno-
sť, mali húževnatú dobrú vôľu, ale na
špecifickú výučbu v gymnaziálnej
škole museli vynaložiť veľa námahy,
aby si dobre zastali svoje miesto za
katedrou, vo výchove, v mimoškol-
skej činnosti atď.


Vďaka práci a obetavosti vyučujú-
cich, aj z týchto nie vždy nadaných
chlapcov, sa za niekoľko rokov trpez-
livo, s láskou a neustálym vedením a
povzbudzovaním saleziánov podari-
lo vychovať usilovných, svedomitých
a inteligentných študentov, ktorí keď
prešli na iné vyššie školy, nerobili
hanbu „svojmu gymnáziu v Ríme“.


Od roku 1964 až do roku 1989,
keď pre nedostatočný počet žiakov a


pre známe poli-
tické udalosti,
ktoré sa odo-
hrali na Sloven-
sku, malý semi-
nár prestal
spolu so svojou
školou existo-
vať. Prešlo ním
okolo 140 mla-
díkov. Z tohto
počtu takmer
40 chlapcov si
zvolilo kňazskú
alebo rehoľnú
dráhu a dvad-
siati z nich do-
siahli tento cieľ.
Je to veľmi obstojné percento v po-
rovnaní so seminárskymi školami v
Európe. Aj tí mladíci, ktorí si nevyvo-
lili cirkevnú dráhu, po skončení štú-
dií na našom gymnáziu sa veľmi pek-
ne zapojili do života, a dnes sú
mnohí vážení profesionisti, ľudia s
určitou duchovnosťou a aj s vyhrane-
ným slovenským národným povedo-


mím. Škola zna-
menala veľký
prínos k formo-
vaniu inteligen-
cie medzi staro-
usadlíkmi v
Juhoslávii, vo
Vojvodine a v
Slavónii.


Možno teda
povedať, že malý
seminár splnil
svoju úlohu a
pripravil do ži-
vota desiatky vy-


formovaných ľudí.
Na čele saleziánskej komunity sa


vystriedali počas vyše tridsiatich ro-
kov títo predstavení: v rokoch 1959 -
1966 Ľudovít Macák, 1966 - 1970
Jozef Babiak, 1970 - 1976 Andrej
Pauliny, 1976 – 1985 Ernest Macák,
1985 - 1991 Jozef Kočík a v roku 1991
- 1992 Andrej Pauliny. Dekrétom
hlavného predstaveného dona Egidia
Vigana 9. júna 1992 saleziánska ko-
munita ukončila svoju činnosť v
SÚSCM. Niektorí spolubratia sa vrá-
tili na Slovensko, iní zostali v rímskej
saleziánskej provincii.


Pre zaujímavosť uvádzame zo-
znam slovenských saleziánskych spo-
lubratov a počet rokov, ktoré „odpra-
covali“ v SÚSCM v Ríme Andrej


Šandor 28 rokov, diakon Rudolf Blat-
nický 25 rokov, Augustín Nádaský
25 rokov, brat František Novanský 24
rokov, Rafael Černý 22 rokov, brat
Ján Gazdík 22 rokov, Andrej Pauliny
22 rokov, Ľudvik Macák 16 rokov,
Alojz Ondrejka 16 rokov, Ján Točky
11 rokov, Ernest Macák 9 rokov, Jo-
zef Kočík 6 rokov, Jozef Huta 3 roky,
Andrej Polák 3 roky, Štefan Turanský
4 roky, Anton Baník l rok, Štefan Šil-
hár l rok.


Čo sa týka vedenia školy nemož-
no nespomenúť obetavého a neúnav-
ného riaditeľa gymnázia Augustína
Nádaského, na ktorého pleciach leža-
la veľká časť organizácie školy, hlav-
ná zodpovednosť za výchovu a dis-
ciplínu žiakov. On venoval 25 rokov
svojho života výchove týchto študen-
tov.


(Dokončenie v budúcom čísle.)
Andrej Pauliny SDB


Foto: autor


D BHISTÓRIA


30 D O N B O S C O D N E S 5 / 2 0 0 4




Naša Sedembolestná
Matka
Ernest Macák
Kniha Naša Sedembolestná Matka opi-
suje zrod jedného z našich najvýznam-
nejších pútnických miest. Hovorí o jeho
radostných i bolestných chvíľach v urči-
tých dejinných súvislostiach, o jeho roz-
kvete i o snahe o násilnú likvidáciu a o
jeho niekoľkonásobnom povstaní k no-
vému životu.
208 strán, pevná väzba, cena 295,–Sk


ponuka vydavateľstva Don Bosco db


K z á s i e l k e ú č t u j e m e p o š t o v n é


O b j e d n á v k a názov knihy počet kusov


Meno a priezvisko ........................................................................................


Ulica a číslo....................................................................................................


Obec.............................................................................PSČ


Podpis/pečiatka.............................................................................................................


.........................................................................................


.........................................................................................


Ak si objednáte z nášho časopisu ľubovoľný titul, poskytneme vám zľavu 10 % z uvedenej ceny.


Z


Srdce pralesa
Mária D. Grassiano
Kto by si bol pomyslel, že z bojazlivej a precitlivelej sestry sale-
ziánky Márii Troncattiovej sa stane odvážna priekopníčka v pra-
lese a milovaná matka vyše trinásťtitíc Shuarov. Hrdinskosť jej
čností uznala už aj Cirkev, čoskoro bude na oltári.
272 strán, brož., cena 179,–Sk


Fatima
V. Radziocha, Š. Šilhar
Bohato ilustrovaná kniha venovaná najznámejšej svätyni Portu-
galska. Svätyňa je postavená na mieste, kde sa Božia Matka zjavi-
la deťom, ktoré si ona vybrala. Fatimské posolstvo nebeskej Mat-
ky je plné nežnej lásky, ktorú máme veľkodušne opätovať. Je
aktuálne pre naše aj pre budúce časy.
128 strán, brož., akciová cena 199,–Sk


Naučila ma ich moja dobrá mama
Pavol Job
Súbor úvah pre deväťdňovú pobožnosť pred sviatkom Panny Má-
rie. Kniha je vhodná aj ako duchovný sprievodca pre pútnikov
mariánskych svätýň.
72 strán, brož., cena 69,–Sk


db vydavateľstvo DON BOSCO, Miletičova 7, 821 08 Bratislava 2; tel.: 02/5557 2226, fax: 02/5557 4992, objednavky@donbosco.sk, www.donbosco.sk
✃