Don Bosco Dnes SLK No. 4 2005

ROČNÍK XXXVI.4/2005
JÚL –AUGUST


ČASOPIS PRE SALEZIÁNSKU RODINU, DOBRODINCOV A PRIATEĽOV DONA BOSCA


HISTÓRIA: SPOMIENKY BOLIA ...
MARIÁNSKE ZVONY: KEĎ TURCI NAPADLI PONIKY
LABORATÓRIUM VIERY: PATRIARCHA JAKUB




D BSLOVO NA ÚVOD


Ako už dobre viete, náš hlavný
predstavený don Pascual Cháves me-
noval spolubrata dona Štefana Turan-
ského, aby ma po skončení môjho
mandátu vystriedal vo vedení sale-
ziánskeho diela na Slovensku. Sláv-
nostné uvedenie nového provinciála
sa uskutoční 15. augusta v Žiline po-
čas stretnutia spolubratov Slovenskej
provincie.


Rád využívam túto možnosť, aby
som sa ešte raz prihovoril vám všet-
kým, ktorí sledujete náš časopis
a s ktorými sa cítim byť v živom spo-
ločenstve.


V prvom rade sa vám chcem poďa-
kovať za váš záujem o saleziánske die-
lo na Slovensku a za všetky formy
a prejavy sympatie a podpory, ktoré
som počas svojej služby mal možnosť


registrovať. Za všetko
dobro, ktoré konáte
a ste schopní konať
z pohnútok kresťanskej
lásky.


Don Bosco si vo svo-
jej dobe veľmi dobre
uvedomoval, že zlo má
veľkú schopnosť vnuco-
vať sa, opantávať a strhá-
vať človeka do priepasti.
Aby mu dokázal čeliť
a mohol pred jeho zhub-
ným vplyvom chrániť
najmä mladých, od sa-
mého začiatku sa usilo-
val okolo seba budovať
široký okruh spolupra-
covníkov a dobrodin-
cov. Bez ich podpory by
nebol urobil skoro nič
alebo iba veľmi málo
z toho, čo so mu podari-
lo vykonať.


Mení sa doba, menia
sa prostriedky a formy,
ale zápas medzi dobrom
a zlom pokračuje s ne-
zmenšenou intenzitou aj dnes. Den-
nodenne sme svedkami, ako sa v me-
ne slobody a modernosti znevažujú
a zavrhujú tradičné hodnoty. Kvôli pe-
niazom, sláve a moci sa naštrbujú
a nemilosrdne rozbíjajú rodinné vzťa-
hy a zväzky. Cirkev je stále častejšie aj
na Slovensku predstavovaná ako inš-
titúcia minulosti, ktorí má iba majet-
kové ambície a ktorá nerozumie
ľuďom a ich skutočným potrebám.


A mládež, rodiaca sa do tohto mo-
derného babylonu, ohlušovaná a osle-
povaná médiami sa dnes ľahšie ako


kedykoľvek predtým stáva korisťou
dravcov. Tých, ktorí vedú pekné reči
o slobode a nezávislosti, len aby ju
v mene relativizmu a slobody bez Bo-
ha uvrhli do najrozličnejších závislos-
tí, nedôstojných človeka.


Aby ju zruinovali ekonomicky, vy-
sali z nej chuť do života a potom ju
ponechali zúfalstvu a beznádeji.


Ako kresťania žijeme dnes v stave
permanentného vonkajšieho i vnútor-
ného obliehania. V záplave ponúk
a posolstiev, ktoré niekedy aj nás sa-
mých uvádzajú do zmätku a pochyb-
ností.


Neraz počujeme otázku: Ak Boh
existuje, ako sa na to všetko môže dí-
vať?


Nie je to problém iba dnešnej do-
by. Už starozákonný žalmista sa vy-
znáva, že sa otriasa jeho dôvera v Bo-
ha, keď vidí, ako sa darí namysleným
hriešnikom (porovnaj Žalm 73).


A predsa, ten Neviditeľný a pritom
Všemohúci, ktorý zdanlivo ponechá-
va človeka napospas silám zla, je aj
v našich dňoch prítomný a aj v tomto
modernom svete koná veľké veci.


Svätý Pavol nás povzbudzuje, že
tam, kde sa rozmnožil hriech, tam sa
ešte väčšmi rozhojnila milosť (Rim 5,
20b).


Aby však Božia moc bola viditeľne-
jšia, aby Boh mohol urobiť viac pre


Vydavateľ: Saleziáni Don Bosca, Slovenská provincia, vo vydavateľstve Don Bosco
Provinciál: Vladimír Fekete SDB
Šéfredaktor: Jozef Kupka SDB
Spolupracovníci: Andrej Pauliny SDB, Peter Bučány SDB, Katarína Valábková
Grafická úprava a sadzba: Denisa a Juraj Martiška
Technické spracovanie: Aurel Valábek, Distribúcia: Ladislav Katona
Adresa: Don Bosco dnes, Miletičova 7, 821 08 Bratislava, Tel.: 02/5557 2226
Časopis vychádza 6x do roka. Rozširuje sa bezplatne. Registrácia: MK SR č. 103/90
Tlač: SLOVENSKÁ GRAFIA a. s., Bratislava


Saleziánsky bulletin vychádza po celom svete v 53 národných
vydaniach, 24 jazykoch a ročnom náklade vyše 10 miliónov výtlačkov.


Don Bosco dnes na internete: e-mail:
www.donbosco.sk dbd@donbosco.sk


obsah


4/2005
ROČNÍK XXXVI.


JÚL – AUGUST


Fo
to


n
a


ob
ál


ke
:


R
as


tis
la


v
H


am
rá


če
k


Doma a vo svete
Bratislava, Šaštín,...Raj na Malte 4


Šport
6. medzinárodné hry saleziánskej mládeže 8


História
Spomienky bolia aj po 55 rokoch 10


Svedectvo
Boli sme saleziánski speváčkovia 12


Mariánske zvony
Keď Turci napadli Poniky 13


Mariánske zvony
Stretnutie mužov 2005 16


Mariánske zvony
Cantica nova secunda 17


Mariánske zvony
Panna Mária Pomocnica 18


Mariánske zvony
Naši novokňazi 20


Misie
Volanie Afriky 21


Výchova
Toľko voľného času, čo s ním? 24


Duchovnosť
Púť do Compostelly 26


Laboratórium viery
Patriarcha Jakub 28


Redakcia
Naši zosnulí 30


Drahí priatelia dona
Bosca a podporovatelia
jeho diela!


Fo
to


:
SD


B
M


ic
ha


lo
vc


e


ThLic.Vladimír Fekete, provinciál SDB


2 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5


ohrozenú mládež, potrebuje spoluprácu zo strany člove-
ka, a teda aj našu pomoc.


Potrebuje naše ruky i nohy, potrebuje naše ústa a naše
srdce, schopné prejavovať vo svete jeho lásku a moc.


Po nástupe ateistických režimov v Európe ešte pred II.
vatikánskym koncilom sa obrátil pápež Pius XII. s pla-
mennou výzvou na všetkých katolíkov, aby sa nespolie-
hali iba na kázanie a činnosť kňazov a rehoľníkov slova-
mi: „Nemôže byť ospravedlnený, kto v prítomnej chvíli
všeobecného útoku proti Bohu zostane stáť so založený-
mi rukami, sklonenou hlavou a trasúcimi sa kolenami...“


Aj dnes je v Európe takáto chvíľa. Už síce nie v mene
marxistického ateizmu, ale v mene liberalistického relati-
vizmu je z verejného života vytláčaný Boh a všetko čo sú-
visí so svedomím.


Nemôžeme meniť veľké veci a nemáme dosah na tých,
ktorí si myslia, že hýbu dejinami.


Tak ako zo scény dejín odišli predchádzajúce „izmy“,
vyprázdni sa a zanikne časom aj ten dnešný.


Kým sa tak stane, je našou veľkou úlohou a povinno-
sťou pracovať na tom, aby narobil čo najmenej škôd, naj-
mä v dušiach mladých.


Starožidovská múdrosť hovorí: Ten, kto zachráni je-
den život, zachránil celé ľudstvo.


My by sme ho mohli parafrázovať azda aj takto: Ten,
kto pomôže jednému mladému človeku prekonať nástra-
hy modernej doby a uchráni mu dušu pred skazou hrie-
chu, ten zachránil celú Cirkev.


A kvôli takémuto niečomu sa oplatí nielen modliť, ale
urobiť ešte čosi navyše. To, na čo nám stačia sily a k čo-
mu nás povzbudzuje naše svedomie.


Ešte raz vám zo srdca ďakujem za vašu sympatiu a do-
terajšiu podporu saleziánskemu dielu záchrany mládeže.


Modlím sa za vás a vyprosujem vám silu pri prekoná-
vaní vlastných slabostí a schopnosť zapojiť sa aj v bu-
dúcnosti do práce na záchrane mladých podľa svojich
možností a schopností.


Váš brat v Ježišovi Kristovi




V piatok 27. mája pri večernej svätej omši museli byť veriaci, ktorí
na ňu prišli, prekvapení – slávnosť so všetkým, čo k tomu patrí,
určite žiadny z nich nečakal. Dôvod bol však jasný – miništranti
skladali miništrantské sľuby. Verejné miništrantské sľuby už u sa-
leziánov na Miletičovej neboli 5 rokov, a tak bolo napätie priam
hmatateľné. O všetko sa staral organizačný tím starších miniš-
trantov na čele s bohoslovcom Silvestrom Molekom. Napriek nie-
koľkým zaváhaniam bola slávnosť zvládnutá dobre. Aby sme si tro-
chu osladili život, bolo po slávnosti pre miništrantov a ich rodičov
a súrodencov pripravené malé agapé, po ktorom sa všetci rozišli
domov. Ostáva len zaželať miništrantom aby to, čo sľúbili aj žili,
a aby z nich mal Pán Ježiš radosť.


MINIŠTRANTSKÉ SĽUBY NA MILETIČOVEJ


Záznam z púte do Sanktuária Božieho milosrdenstva v Kra-
kowe 30. apríla 2005.
Videokazeta (350 Sk) a dvoj-CD (150 Sk).
Objednávky na tel. čísle: 048/471 08 10 alebo 471 08 20
na adrese: Rádio Lumen,
Kapitulská 2,
974 01 Banská Bystrica,
e-mailová adresa:
streckova@lumen.sk
alebo jaroslava@lumen.sk.


RÁDIO LUMEN NA CESTÁCH


V dňoch 8. – 11. apríla 2005 sa v Bratislave konalo významné podujatie
– stretnutie konferencie 13 európskych provincií sestier saleziánok
(CIEM). Na stretnutí tejto konferencie boli prítomné provinciálky a jed-
na delegátka z nasledujúcich provincií – rakúskej, z dvoch belgických,
česko-litovskej, francúzskej, nemeckej, anglickej, írskej, z dvoch poľ-
ských, slovinskej, slovenskej a z vizitatórie, ktorá združuje viaceré štáty
bývalého Sovietskeho zväzu. Po prvýkrát v histórii sa konalo na Sloven-
sku stretnutie tohto typu. Uskutočnilo sa v exercičnom dome bratov
tešiteľov v Marianke pod osobitnou ochranou Panny Márie. Vzhľadom
na zjednocujúcu sa Európu riešili sa niektoré otázky týkajúce sa formo-
vania nových povolaní a práce s emigrantmi. Prebehla voľba novej pred-
sedkyne konferencie, viedol sa dialóg o príprave postkapitulárneho
preverovania, pozornosť sa venovala aj posolstvu medzinárodného


kongresu o zasvätenom živote. Aj napriek daždivému počasiu sestry zo zahraničia chceli poznať Bratislavu, a tak navštívili De-
vín, Bratislavský hrad, historické centrum a prehliadku zakončili v provinciálnom dome sestier saleziánok v Petržalke. Zo stret-
nutia odchádzali podľa ich vyjadrenia veľmi obohatené a povzbudené slovenskou srdečnosťou a pohostinnosťou.


STRETNUTIE KONFERENCIE 13 EURÓPSKYCH PROVINCIÍ SESTIER SALEZIÁNOK


Program pre 2 000 návštevníkov pripravili pri príležitosti kaž-
doročného dňa otvorených dverí 8. mája saleziáni na Mama-
teyovej ulici v Bratislave. Počas tohto podujatia slávili aj svia-
tok Dominika Savia a Deň matiek. Mamateyka sa v tento deň
premenila na cirkusovú manéž s heslom Radosť je najlepší
kúzelník. Zábavu zabezpečovali skutoční klauni, ktorí sa po-
hybovali medzi návštevníkmi, a aj direktor domu don Pavol
Dzivý bol jedným z klaunov. Pri rôznych hrách získavali deti
žetóny, za ktoré sa mohli povoziť na kolotočoch, koníkoch
a na motorke harleyke. Mohli si tiež zastrieľať v strelnici, ale-
bo kúpiť cukrovú vatu a náboženské knižky. Nechýbalo ani
pieskovisko pre menších, výstava fotografií, karaoke a mini
SuperStar. Svätú omšu pri tejto príležitosti slúžil don Karol
Maník, bývalý direktor domu. Počas svätej omše sa uskutoč-
nilo prvé sväté prijímanie, miništrantský sľub a požehnanie
budúcich mamičiek. Program slávnostného dňa trval až do
20. hodiny večer.


DEŇ OTVORENÝCH DVERÍ NA MAMATEYOVEJ


■■ Bratislava ■■


Počas slávnosti zoslania Ducha Svätého 15. mája sa v sobotu a ne-
deľu konala v Bazilike Sedembolestnej v Šaštíne tradičná svätoduš-
ná púť. Program organizovala miestna saleziánska komunita. V so-
botu večer sa do Baziliky zišli prevažne mladí ľudia, ktorým bol
vyhradený priestor počas večerných a nočných hodín. V bazilike sa
vystriedali tri hudobné skupiny, ktoré mali pripravený program do
polnoci. Skupiny Acharaj a Lamačské chvály z Bratislavy, viedli
modlitby chvál a skupina Saleziáni (na fotografii) animovala eucha-
ristickú adoráciu. Polnočnú svätú omšu pre mladých slúžil don Tibor
Reimer SDB. V nedeľu ráno pokračoval program svätými omšami
a slávnostnú svätú omšu celebroval otec arcibiskup Ján Sokol. Po-
čas celého programu mali mladí i starší možnosť pristúpiť ku
sviatosti zmierenia, ktorú vysluhovali viacerí prítomní kňazi.


SVÄTODUŠNÁ PÚŤ


Misijná púť detí, ktorú pripravilo eRko – Hnutie kresťanských spoločenstiev detí
14. mája v Rajeckej Lesnej a Levoči už po štvrtý raz, sa pomaly stáva tradíciou.
Zišlo sa na nej takmer 4 500 detí z celého Slovenska. Malí pútnici sa v priprave-
ných katechézach zamýšľali nad tým, čo pre nás znamená chlieb, sýtiaci nielen
telo, ale aj dušu. Tentoraz symbolizoval aj pomoc, ktorú poskytujú koledníci Dob-
rej noviny svojim núdznym kamarátom v Afrike. Aby sa však myšlienky premeni-
li na skutky, priniesol každý účastník symbolicky jeden kilogram múky. Obetný
dar detí bol určený pre Nitriansku a Spišskú diecéznu charitu. Vyvrcholením pú-
te bola svätá omša, ktorú v Levoči celebroval biskupský vikár Mons. Ján Zentko
a v Rajeckej Lesnej Mons. Jozef Šelinga.
I keď sa o dnešných deťoch hovorí, že ich zaujíma len televízia a počítač, ich stá-
ly počet na misijných pútach, ale aj iných podnetných podujatiach dosvedčuje
opak. Dôležité je, aby im dospelí ponúkli správnu alternatívu.


MISIJNÁ PÚŤ DETÍ


9. apríla uplynulo 54 rokov od zaistenia kňaza-saleziána do-
na Titusa Zemana (nar. 4. 1. 1915, zomr. 8. 1. 1969) pri jeho
treťom ilegálnom pokuse o prekročenie československej
štátnej hranice na rieke Morava so skupinou spolubratov.
Z úcty a na pamiatku života a diela svojho rodáka organizu-
jú jeho ctitelia v Bratislave-Vajnoroch vo farskom klube dona
Titusa Zemana spomienkové stretnutia. Na tieto stretnutia
pozývajú žijúcich svedkov jeho života, aby sa s nimi podelili
o svoje spomienky a tým si priblížili život svojho vzácneho ro-
dáka. Posledné spomienkové stretnutie bolo 13. marca
2005. V budúcnosti pripravujú ctitelia dona Titusa spomien-
kové stretnutie k 65. výročiu primícií dona Titusa vo Vajno-
roch (4. august 1940) a pochod „Pocta donovi Titusovi“ zo
Šaštína do Turína (trasa a spôsob premiestňovania na jed-
notlivých úsekoch cesty bude podľa získaných informácií
o presunoch dona Titusa s utekajúcimi spolubratmi). Tento
pochod nebude poctou iba donovi Titusovi, ale aj všetkým
odvážnym synom Cirkvi, ktorí sa vzopreli politickému režimu
vo vtedajšom Československu a bude zároveň symbolickým
dokončením cesty za chytených účastníkov tretieho pokusu
o ilegálny odchod z republiky. Na fotografii je stretnutie z 9.
januára 2005, zľava: Vojtech Grebeči, don Štefan Sandtner,
Michal T. Radošinský a herec Anton Baláž.


DON TITUS, „VATIKÁNSKY ŠPIÓN“?


D BDOMA A VO SVETE
■■ Šaštín ■■


■■ Rajecká Lesná ■■


Martina Grochálová, Foto: eRko


D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5 54 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5




D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5


Hoci mal byť pôvodne len pre muž-
stvá zo západného Slovenska, našla
sa tu predsa len jedna výnimka, a to
zmiešané družstvo Michalovce-Hu-
menné. Okrem tohto mužstva sa
zúčastnili aj mužstvá z miest: Bratisla-
va-Mamateyova, Nová Dubnica, Trna-
va, Banská Bystrica a domáce mužstvá
Žilina SOU a Žilina Oratko.
V tejto zostave sme sa spoločne stretli
v piatok 8. apríla 2005 večer v oratku
u saleziánov v Žiline, kde sa oficiálne
začal turnaj zábavným večerom. Prog-
ram začal Improligou, ktorá bola aj
hodnotená a suverénne ju vyhrali vý-
chodniari. Ďalej sa pokračovalo spolo-
čnou hrou Gordický uzol a bodkou za
zábavným programom bolo plnenie
rôznych úloh, kde sa ukázala šikov-
nosť jednotlivých hráčov, ako hod
vajíčkom či zručnosť s hekisom a pár
ďalších. Po skončení hier nasledovalo
už iba slávnostne žrebovanie a oboz-
námenie sa s nasledujúcim progra-
mom. Krátke modlitby a rýchlo do
postele nabrať síl do zajtrajšieho dňa.
V sobotu po raňajkách sa začalo s pr-
vými zápasmi už od ôsmej ráno.
Nasledovala sv. omša a obed, kto-
rý nám pripravili naše tetušky
kuchárky. A znova sa začal boj
o prvé miesto ktorý trval až do
šiestej večer. Po dobrej večeri sa
patrí dobre oddýchnuť, čiže bolo
zaslúžené voľno, ktoré všetci oča-
kávali. Na ďalší deň, keďže bola
nedeľa, sme začali sv. omšou. Na-
sledovali zápasy skupín, Bratisla-


va-Mamateyova, Trnava, Michalovce-
Humenné a Nová Dubnica, ktorá sa zá-
roveň snažila obhájiť minuloročné
víťazstvo a po druhýkrát doniesť vzác-
nu trofej domov.
A tak sa v napätí očakávalo pokračo-
vanie turnaja, na ktoré však bolo tre-
ba čakať až do nedele poobedia. Ten
čas konečne prišiel a zo semifinále sa
prebojovali do finále Michalovce-Hu-
menné a Bratislava-Mamateyova, kto-
rá v strhujúcom súboji nakoniec aj vy-
hrala.
Po zápasoch nasledovalo slávnostné
vyhodnotenie, odovzdanie cien
a rýchle balenie, aby sa stihli vlaky,
veď aj domov treba prísť.
Ďakujeme všetkým účastníkom, orga-
nizátorom, zdravotníkom a všetkým,
ktorí akýmkoľvek spôsobom prispeli.


Martin Srnánek a Lukáš Fiala
Foto: Lukáš Fiala


D BDOMA A VO SVETE


No pre piatich mladých ľudí zo
Slovenska tu bol ešte jeden dôvod na
radosť. Práve v ten deň totiž merali
cestu až na ostrov Malta, kde sa kona-
la medzinárodná mládežnícka výme-
na organizovaná sieťou Don Bosco Yo-
uth Net (ktorej je DOMKA členom)
s názvom: Across the borders. Tento
rok mali celý program na svedomí
mladí zo SPYS-u, čo je podobná orga-
nizácia ako DOMKA, ale pre maltskú
saleziánsku mládež.


Slovensko prispelo k tejto výmene
piatimi účastníkmi. A ja som bola jed-
nou z nich. Všetci piati sme sa stretli
v Bratislave na autobusovej stanici.
Náš smer bol Schwechat a vzdušnou
čiarou na Maltu. Spolu aj s organizá-
tormi nás bolo niečo vyše 50 z 9
krajín Európy. Ešte v ten večer bol pre
nás pripravený veľkolepý program.


A nastal večer a nastalo ráno, deň
kreativity. Doobeda mali niektoré kra-
jiny pripravené rôzne workshopy
a Slovensko tam nemohlo chýbať. Bel-
gičania nás naučili, ako mnohorakým
spôsobom využiť noviny, Holanďania
v nás prebudili umeleckého ducha
a my sme poskytli možnosť s troškou
inteligencie dozvedieť sa čosi viac as-


poň o niekoľkých
ú č a s t n í k o c h .
V ten deň sme vy-
skúšali ešte čosi
kreatívne, body-
paint – maľova-
nie na tvár a trič-
ká v duchu
nejakej myšlien-
ky. Deň sme za-
končili nočnou
prechádzkou a hodnotením dňa
v kruhu našich malých „rodiniek“.


A nastal večer a nastalo ráno, deň
tímovej práce. Na chvíľu sme sa stali
figúrkami na hracej doske telocvične
a na vlastnej koži sme zažili, aké je ťaž-
ké plniť netradičné úlohy, ak je každý
jeden zodpovedný za celú skupinu.
Okrem toho sme zistili, aké je ťažké
dôverovať druhým, keď viete, že sa
z nich môžu vykľuť sabotéri.


A nastal večer a nastalo ráno, deň
prežitia. Skoré vstávanie, hľadanie
raňajok podľa mapy, čakanie na tra-
jekt a nakoniec ostrov Gozo! Potom,
čo sme splnili pár zaujímavých úloh
v meste, sme sa vyvalili na pláž a po-
zorovali more. No nie dlho, lebo zača-
lo ďalšie kolo hier a nádherná meditá-


cia v samote, len s Pánom, ktorý z nás
vtedy zmyl všetok hriech, tak ako vie-
tor zaveje stopy v piesku. Presunuli
sme sa na druhú stranu ostrova a tam
naozaj začal boj o prežitie. Krvopotne
sme si postavili plte a poniektorí sa aj
preplavili nejaký ten kus, kam ich vie-
tor zavial. Večer ešte grilovačka, gita-
ra, pesničky, cesta do Dingli (naše
prechodné bydlisko), únava, ďalšie
kolo zábavy v miestnej „čajovni“,
posteľ a napokon zaslúžený spánok.


A nastal večer a nastalo ráno,
deň...ups...noc sa akosi predĺžila a my
sme sa spolu zišli až pri obede. Nie-
ktorí neotáľali a využili ten čas na pre-
chádzku po najbližšej dedine. Poobe-
de nastal čas pre vodcovstvo. Pod
vedením rôznych typov vodcov sme
pripravovali a piekli tradičný maltský
koláč. Potom sme sa premenili na sta-
viteľov a bez toho, že by sme vedeli, čo


AJ V TOMTO ROKU SA USKUTOČNIL ĎALŠÍ
ROČNÍK HOKEJBALOVÉHO TURNAJA
STARŠÍCH, TENTOKRÁT V ŽILINE POD
HESLOM: SPOLOČNE K VÍŤAZSTVU.


Hokejbalový
turnaj v Žiline


D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5


ALELUJA! PÁN VSTAL Z MŔTVYCH! ÁNO,
V TO VEĽKONOČNÉ NEDEĽNÉ RÁNO NÁS
VŠETKÝCH ZACHVÁTILA RADOSŤ ZO
ZMŔTVYCHVSTALÉHO KRISTA, A TEDA AJ
Z NAŠEJ SPÁSY.


to vlastne staviame, slepo sme poslú-
chali pokyny osoby na druhej strane
vysielačky. Boli sme 4 skupiny a kaž-
dá stavala čosi iné. Keď sme pospájali
všetky časti, pred nami stál najnovší
model autíčka a dokonca sa dalo
v ňom aj jazdiť.


A nastal večer a nastalo ráno, deň
dobrovoľníctva. Dovtedy sme len do-
stávali, no teraz bol rad na nás. Vy-
tvorili sme 4 skupiny a rozpŕchli sme
sa pomáhať utečencom, hendikepova-
ným, starým ľuďom a zlepšiť životné
prostredie obyvateľov Malty. Bola to
tvrdá práca, no všetci sme sa naučili,
aké je to krásne prispieť aspoň kúsok
k šťastiu druhých. Potom sa každá
krajina podelila s informáciami
o dobrovoľníckych prácach u nich do-
ma. Večer sme to roztočili v diskoté-
kovom centre mesta. Tanec, zábava,
trochu maltského piva „Cisk“ a každý
odchádzal s roztancovaným srdcom.


A nastal večer a nastalo ráno,
deň...smrk...posledný!!! Teda aspoň
pre Slovákov. Posledná spoločná
modlitba s výhľadom na more a roz-
utekali sme sa po obchodoch a pa-
miatkach hlavného mesta Valetta. Po-
tom nastal čas rozlúčky. Objatia,
slová vďaky, priania, slzy, spoločná
fotka a už len samota, ticho, lietadlo
a spomienky.


Myslím, že nikto z nás vôbec neľu-
tuje, že na Veľkú Noc opustil svoju ro-
dinu, aby mohol stráviť ten týždeň na
Malte. V skutočnosti sme si rodinu
len rozšírili a nabrali veľa skúseností,
spomienok a priateľov po celej Euró-
pe.


„A Boh videl všetko, čo urobil,
a hľa, bolo to veľmi dobré“ (Gn1, 31).


Vrelo odporúčam každému dom-
károvi!!!


Katarína Martišíková
Foto: autorka a Jozef Slovík


Across the borders alebo
Raj na Malte


7




kurencii 12 mužstiev sa dostali do
skupiny s Portugalskom a Poľskom.
Po prehratom zápase s Portugalskom
1:0 a víťazstve nad Poľskom 2:0
chlapci postúpili do boja o 5.-8. mies-
to. Môže nás mrzieť hlavne ten zápas
s Portugalskom, kde sme dominova-
li, ale po nešťastnom góle sme nedo-
kázali vyrovnať, aj keď sme mali via-
cero šancí. Tento istý scenár sa
opakoval v zápase s Rakúskom, kto-
rý sme tiež prehrali 1:0. Do posled-
ného zápasu tak chlapci nastúpili
s veľkou túžbou zvíťaziť a to sa im
podarilo. Porazili Taliansko 4:0
a skončili na 7. mieste.


Pingpong: V pingpongu sme mali
dvoch hráčov (František Dejl a Daniel
Grigar) v kategórii starších a jedného
v kategórii mladších (Jaroslav Gunár).
Konkurencia bola dosť veľká. V kate-
górii starších dominovali Poliaci a Če-
si, ktorí boli príčinou toho, že sa
našim chlapcom napriek dobrým vý-
konom nepodarilo postúpiť zo sku-
pín. V kategórii mladších mal Jaro
v skupine minuloročného finalistu


z Nemecka a dvoch Poliakov. Po víťaz-
stve nad Nemcom 3:1 začali všetci tu-
šiť, ako to bude ďalej pokračovať. Jaro
sa prebojoval do finále bez jedinej
prehry, aj keď semifinále bolo veľmi
vyrovnané. Vo finále sa stretol s Nem-
com zo základnej skupiny, ale tu si už


nedal vziať ani set a vyhral 3:0. Po-
dobný scenár sa opakoval aj pri
štvorhre. Jaro hral s Tadeuszom Grze-
chynkom (Poľsko) a rovnako ako
v dvojhre počas celého turnaja nenaš-


li premožiteľov. Tak do našej zbierky
prirástli ďalšie dve zlaté medaily.


Počas turnaja sme mali možnosť sle-
dovať aj iné športy vďaka tomu, že
všetko bolo sústredené v jednom špor-
tovom komplexe. Aj ubytovanie bolo
na jednom mieste, a tak mladí mali
možnosť zoznamovať sa či už pri stra-
vovaní alebo spoločných večeroch.


Na záver sa chceme poďakovať všet-
kým, ktorí nám umožnili zúčastniť sa
týchto hier: Domke, sponzorom, vdp.
Augustínovi Drškovi, pánom Staňáko-
vi, Kozelovi, Čižmárikovi za pomoc
pri hľadaní financií a za finančné dary,
komunitám (Banská Bystrica, Žilina,
Mamateyova, Trnávka, Dúbravka) za
finančnú pomoc a poskytnutie pries-
torov na sústredenia.
Pre budúci rok sa zatiaľ šepká o Por-
tugalsku alebo Nemecku, a tak sa má-
me na čo tešiť.


Daniel Hric SDB, Peter Kvašňovský
SDB


Foto: Lukáš Harsa


Veľký futbal: Lukáš Harsa, Andrej
Makovník, Tomáš Kmeť, Tomáš Ta-
káč, Michal Babiš, Marián Baláž, Filip
Jahič, Tibor Švarda, Radoslav Rusín,
Michal Horváth, Matúš Buzinkay, Pe-
ter Kosák, Marko Čižmárik ©, Michal
Timko, Pavol Makara


Malý futbal: Tomáš Dorčík, Peter
Cieker, Samuel Jankovič, Miroslav
Vaškovič, Michal Staňák ©, Michal Vy-
drnák, Popovec Ivo, Michal Kozoň,
Martin Hanke, Tomáš Kliment


Pingpong: Jaroslav Gunár, Daniel
Grigar, František Dejl


SDB: don Peter Figeľ, Daniel Hric,
Radovan Rumanovič, Peter Kvašňov-
ský


Hry začali spoločnou svätou omšou
v centre Varšavy, po ktorej nasledoval
Pochod mieru, kde každá krajina bola
označená svojou vlajkou a menom.
Potom nasledoval otvárací ceremoniál
v Národnom divadle.


Veľký futbal: Turnaja sa zúčastni-
lo 7 mužstiev. Sierazd a Szczecin (Poľ-
sko), Neapol a Katánia (Taliansko),
Záhreb (Chorvátsko), Neuekirchen
(Nemecko) a Slovensko. Do skupiny
nás vyžrebovali spolu s Neapolom
a Sieradzom. Hrali sme otvárací zápas
celého turnaja proti Sieradzu, ktorý
obhajovali minuloročné víťazstvo.
Tento dôležitý zápas sa nám podarilo
vyhrať 3:0. Poliaci v ďalšom zápase
zdolali Neapol 2:1. A nás čakal druhý
zápas v skupine tiež proti Neapolu,
ktorý sme po vynikajúcom výkone vy-


hrali 10:1 a postúpili sme do finále.
Tam nás čakal víťaz druhej skupiny
Záhreb. Chorváti hrali s dobre zabez-
pečenou obranou a našim chlapcom
trvalo dlho, kým sa im podarilo skó-
rovať. Vyhrali sme síce len 1:0, ale na
ihrisku sme boli jasne lepším muž-
stvom. A tak sme sa mohli tešiť z dru-
hého titulu za posledné 3 roky.


Malý futbal: Po skúsenostiach
z posledných rokov sme sa rozhodli
pustiť aj do malého futbalu, a to v ka-
tegórii mladších. Naši chlapci v kon-


D BŠPORT


Varšava 30. 4 – 5. 5. 2005
ZAČALO SA TO PRVÝ DECEMBROVÝ VÍKEND V BANSKEJ
BYSTRICI. NA PRVÉ SÚSTREDENIE PGS SME POZVALI 15
HRÁČOV VEĽKÉHO FUTBALU, 10 HRÁČOV MALÉHO FUTBALU
A 3 PINGPONGISTOV. POČAS NASLEDUJÚCICH ŠTYROCH
SÚSTREDENÍ PRIŠLO EŠTE K NIEKOĽKÝM ZMENÁM. NAŠU
VÝPRAVU TVORILO 28 HRÁČOV A 4 SALEZIÁNI.


Náš kapitán Marko so svojím vzorom


Spoločné chvíle s Čechmi


...a Jaro Gunár s dvoma zlatýmiMy a náš kapitán Takto chutí víťazstvo Slovensko – Taliansko


6. medzinárodné
hry saleziánskej
mládeže


8 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5 9


Celá výprava pred odchodom Pochod mestom a šťastní novomanželia




11


V tom roku 1950 bol náš otecko
v Justičnom paláci v Bratislave odsú-
dený na 2,5 roka väzenia nepodmie-
nečne, konfiškáciu majetku, 20-tisíc
korún v hotovosti a 8 rokov straty
občianskych práv. Ako politický väzeň
v leopoldovskom pekle a v Ilave, bru-
tálne vyšetrovaný, si celých 30 mesia-
cov odpykal a ako murár ťažko odpra-
coval. Samozrejme, že obvinenie bolo
fiktívne vykonštruované.


Moje spomienky – to sú domové
prehliadky, konfiškácia majetku, násil-
né vysťahovanie z vlastného domu
v najtuhšej zime vo februári 1953 s 8-
mesačným dieťaťom – neterkou Mar-
tuškou, život pod policajným dozo-
rom, pre zlý kádrový posudok zákaz
môjho prijatia na gymnázium atď, atď.
Spomienky mi trhajú srdce, vyvolá-
vajú bolesť, ale hovorí sa, že podelená
bolesť, polovičná bolesť.


Bola noc zo 16. na 17. apríla 1950,
t. j. tri dni po barbarskej noci, v ktorej
vzali aj našich saleziánov vo Sv. Kríži
nad Hronom. Blížila sa 23. hodina,
keď doduneli autá a náš dom obkole-
sila ozbrojená milícia a eštebáci. Prišli


na nás ako na zločincov. My sme už
spali, lebo predchádzajúcu noc sme
boli na svadbe sesternici Oľge v Šášov-
skom Podhradí. Zatrieskali nám na
vchodové dvere: „V mene zákona
otvorte!“ Hrozne sme sa zľakli, až sme
sa strachom triasli. Pamätám sa dobre,


veď som vtedy už mala 12 rokov. Eš-
tebáci vbehli do domu, vyzerali ako
pod dopingom a surovo robili domo-
vú prehliadku od povaly až po pivni-
cu. Vyhadzovali všetko zo skríň, zásu-
viek, postelí... Pamätám sa, že som
dostala triašku, a tak som vkĺzla späť
pod perinu. Eštebák si myslel, že
niečo kryjem, strčil pušku pod mat-


rac, prudko ho
zodvihol a všetko
aj so mnou letelo
na zem.


Hľadali zbra-
ne. Ziapali po nás
ako po neľuďoch,
najmä po otecko-
vi, vraj rozširoval
poplašné správy,
že saleziánov zo-
brali. Zbrane sa-
mozrejme nenaš-
li, veď sme
nemali ani po-


plašniak na vrabce, a tak brali, čo chce-
li, čo im zavadzalo: písací stroj, ďaleko-
hľad, fotoaparát, peknú numizmatickú
zbierku, náboženskú literatúru Spolku
sv. Vojtecha. Zo sestriných starých
školských učebníc z roku 1939-44,
ktoré mali na prvej strane portrét pre-
zidenta Dr. Jozefa Tisu, zlomyseľne ho
zo všetkých vytrhali a zhabali ako pro-
tištátny materiál atď. Najstrašnejšie pre
nás bolo, že nám zatkli otecka a veľmi
brutálne ho sotili do auta.


Asi 20 dní sme o ňom nevedeli vô-
bec nič, hoci sme ho hľadali po všet-
kých väzniciach. Pamätám sa na jednu
sobotu, keď sestru Betku volali na istú
svadbu za družičku a vtedy mamički-
na sestra Terezka povedala takto: „No
ešteže čo, do ružových šiat za družič-
ku? Jej treba čierne šaty na seba, veď
jej otecka zabili! Prezradil mi to istý
pán pod prísnou tajnosťou, že švagra


videl zabitého.“ Mám živo hrôzu pred oča-
mi, ako mamička vtedy omdlela a nám
tiež veľa nechýbalo. Ledva sme ju prebrali
k životu.


I napriek tomu sa mamička ešte stále
nevzdávala nádeje a i naďalej sme sa mod-
lievali spolu dlho do noci s úžasnou dôve-
rou. Jedného dňa, keď sme my deti boli
v škole, mamička, hoci mala veľmi veľa
práce okolo malého hospodárstva
a záhrady, lebo na všetko ostala
sama, predsa nechala všetko
tak, kľakla v kuchyni pod
kríž, pod ktorým bol obraz
Matky ustavičnej pomoci
a vrúcne sa modlila z bo-
lestného ruženca stále
dokola desiatok: „Kto-
rého si Panna Mária
s bolesťou hľadala.“ Zra-
zu počuje klopať na dve-
re, otvorí a tu jedna
staršia ženička od nás ho-
vorí: „Lenka, videla som ti
Janka v Banskej Bystrici!
Viedli ho v okovách dvaja a on
buchol do mňa a voľačo mi pove-
dal, neviem čo. Nerozumela som. Ledva
som ho spoznala, lebo bol zafačovaný
a opuchnutý.“ Mamička tetku vyobjímala
za túto správu. Prvým vlakom odcestovala
aj s tetou Terezkou do Banskej Bystrice.
Celou cestou sa modlila a opakovala: „Ži-
je, vďaka Ti ,Bože, žije, žije, vďaka...“


No a ako to bolo s oteckom v tú noc,
keď ho vzali? Zaviezli ho do kaštieľa vo Sv.
Kríži, odkiaľ vzali saleziánov a tam ho vy-
počúvali, vyšetrovali a týrali. Pri výsluchu
ho tak bili, že mu pažbou vybili črenové
zuby, celého ho dokopali a polomŕtve-
ho ho ťahali za nohy dolu po scho-
doch z poschodia do pivnice. Vtedy to
náhodou videl ten pán, čo to tete Terezke
povedal. Hodili ho na zem v pivnici, kde
bol v bezvedomí zakrvavený, neošetrený
niekoľko dní, až kým ho tam nezbadal je-
den esembák z našej dediny, ktorý zariadil
prevoz do nemocnice v Banskej Bystrici.
Asi po 2 týždňoch ho odtiaľ odviezli do vä-
zenia v Banskej Bystrici.


Hrozné mi čo len pomyslieť na to, že
do toho kaštieľa som aj ja vtedy chodila do
školy (určitá časť bola vyčlenená pre ško-
lu) a nevedela som, že tam v pivnici za
okienkami práve leží náš milovaný otecko
v bezvedomí, dobitý, zakrvavený v ťažkos-
tiach a potrebuje súrne pomoc. Určite sa
aj prebral a zasa omdlieval. To sú také
strašné spomienky, ktoré rozbolia srdce.


Ešte musím spomenúť aspoň jednu
z nehorázností, akej boli vtedy komu-
nisti schopní: V Šášovskom Podhradí na


nejakom hovore s ľuďmi, istý politický
predstaviteľ, asi eštebák, rečnil, že saleziá-
nov preto zlikvidovali, lebo pripravovali
povstanie, mali veľké množstvo zbraní
a v tom im pomáhal aj Ján Barniak, stavi-
teľ z Ladomera, u ktorého sa pri domovej
prehliadke našli celé debny so zbraňami.
Keď sa otecko vrátil z väzenia, dopočul sa
to od ľudí zo Šášovského Podhradia, roz-


hodol sa dokázať túto bohapustú
lož. Zobral si zápisnicu zhaba-


ných vecí pri domových pre-
hliadkach a išiel na ONV


v Kremnici, kde sa všetci
súdruhovia tvárili ako
hluchí, akoby o tom ani
nevedeli, iba jeden dob-
rosrdečný súdruh mu
medzi štyrmi očami po-
šepol: „Viete čo? Nevy-
hľadávajte pravdu, ne-
chajte to tak, nič


nezmôžete. Saleziáni boli
obľúbení. Ale aj vy ste boli


obľúbený človek, známy ši-
kovný murársky majster, tak


museli na vás niečo vymyslieť,
aby vás u ľudí znepriatelili.“ Boli takí,


čo tomu neverili, ale veru našli sa aj takí
a nie málo, čo tomu uverili. Kto teraz na-
vráti česť? Istá satisfakcia je pamätná ta-
buľa na kaštieli v Žiari nad Hronom aj
s menom nášho otecka, i keď chýba jeho
bydlisko.


Toto bola len malá časť utrpenia, ktoré
sme v päťdesiatych rokoch prežili.


Ešte nemôžem nespomenúť jednu svä-
tú pravdu. Keď bol náš otecko na smrteľ-
nej posteli (1978), niekoľkokrát nás do-
slova prosil, že ak sa to raz „obráti“,
zmenia sa pomery a komunizmus padne,
aby nám ani na myseľ neprišla pomsta, le-
bo by sme jeho i seba obrali o odmenu vo
večnosti. Taký bol náš otecko.


dcéra Blažena
Foto: archív autorky


Časopis
Don Bosco dnes
zasielame bezplatne


každému, kto oň požiada.
Už od roku 1877 je to dar
dona Bosca tým, ktorí so


sympatiou sledujú
saleziánsku prácu


a misie.


Šírte ho medzi
príbuznými a priateľmi.


Oznámte nám hneď
zmenu vašej adresy.


Objednávky zasielajte
na adresu:


DON BOSCO DNES
Miletičova 7


821 08 BRATISLAVA
tel.: 02/5557 2226


e-mail: dbd@donbosco.sk


KAŽDÉ
DVA


MESIACE
DON


BOSCO
DO


TVOJHO
DOMU


D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5


D BHISTÓRIA


Spomienky
bolia aj po
55 rokoch


KEĎ POČUJEM NIEČO O UTRPENÍ ĽUDÍ V PÄŤDESIATYCH ROKOCH, MÁM PRED OČAMI
UTRPENIE NÁŠHO DRAHÉHO OTECKA, UŽ NEBOHÉHO JÁNA BARNIAKA Z LADOMERSKEJ
VIESKY, A TÝM I CELEJ NAŠEJ RODINY.


Pamätná tabuľa na kaštieli
v Žiari nad Hronom.


Ján Barniak. Na ľavom líci vidno následky
po pomliaždení lícnej kosti pri brutálnom
vyšetrovaní.


Z tohto nášho rodinného domu nás komu-
nisti násilne vysťahovali v roku 1953.


Miesto posledného odpočinku.Pred kaštieľom vo Sv. Kríži nad Hronom, otecko v strede.


10 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5




Poniky sú rázovitou slovenskou ob-
cou, ležiacou na východných svahoch
Zvolenskej vrchoviny v doline Ponic-
kého potoka. Obec sa spomína už v ro-
ku 1282. Založil ju magister Filip na
území vyčlenenom zo zvolenského
kráľovského panstva. V 14. storočí
v nej otvorili rudné bane, v ktorých sa
neskoršie našli aj menšie zásoby zlata,
striebornomedená ruda a olovo. Poni-
ky platili Turkom poplatky. V mesteč-
ku je rímskokatolícky i evanjelický kos-
tol. Obyvatelia Poník vynikajú výrobou
výšiviek a bačovského riadu, najmä čr-
pákov, fujár a pastierskych píšťal. V er-
be majú dve skrížené banícke kladivá.
V rokoch 1915 – 1916 tu maďarský hu-
dobný skladateľ Bartók zapísal od spe-
váčky Z. Spišiakovej 507 piesní. V obci
si získala obľubu cimbalová hudba.


O vpáde Turkov na Poniky sa za-
chovali dva historické záznamy. Jeden


uverejnil roku 1876 František Sasinek.
Je to záznam z protokolu mestečka Po-
niky a znie takto:


«Anno 1678 die 6. Jan. zraboval Tu-
rek mestecžko Ponik zogal do Vezeny
sveho Tyranského velikich i mladych
N. 311 osemnacz statich zanechalj. Od
toho času za nekolik let veliké težkosti,
natiskj vogenske, Portie temer neznesi-
telne snašetj muselo». Záznam bol uve-
rejnený v Slovenskom letopise, ročník
I. str. 317.


Samo Chalupka tento záznam ne-
poznal, lebo svoju báseň napísal 13 ro-
kov pred jeho publikovaním.


Chalupkova báseň Turčin Poničan
bola po prvýkrát uverejnená v časopise
Sokol (II. 1863, č. 11). Po roku ju zno-
vu vydal Emil Černý v Slovenskej čí-
tanke (Viedeň, 1864). Je celkom mož-
né, že Chalupka navštívil Poniky a tam
sa dozvedel z protokolu mestečka o tu-


Keď Turci napadli
Poniky


D BM A R I Á N S K E Z V O N Y


13D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5


Dnes si s úctou spomínam na toh-
to môjho učiteľa a vzácneho kňaza pri
príležitosti 63. výročia jeho vysviacky
a jeho primícií 5. a 6. apríla 1942.
Dnes už mám 74 rokov, volám sa An-
ton Baláž, som herec-dôchodca. Svoje
základy k môjmu povolaniu mi do
srdca vštepoval cez spev a divadlo prá-
ve on, tento môj vzácny profesor ume-
nia. Rad spomínam na naše vystúpe-
nia pri pobožnostiach, na verejných
koncertoch po Slovensku a hlavne na
účinkovanie v divadelných hrách
a operetách, ktoré sa stali pre mňa ži-
votným povolaním – ako herec a só-
lista operety Novej scény v Bratislave
som pôsobil 40 rokov.


Svoje základy a lásku k spevu som
nadobudol v nezabudnuteľných
hrách, ktoré režíroval práve don Der-
mek, či už to boli Rybári, Zámocká
myšička, Železný rytier. Tieto melódie
si ešte stále vieme zaspievať pri stret-


nutí starých oratoriánov alebo na svia-
tok sv. dona Bosca. Veď i staroba má
svoje kúzlo, a keď k tomu máme i eli-
xír a životabudič – vínko, vtedy si spo-
lu vždy radi zaspievame tú našu-sale-
ziánsku, z operety Rybári a tak od
srdca „Štrngni si vínečka veselo, roz-
veselí sa ti srdiečko...“


Rád spomínam na naše vystúpenia
s donom Dermekom počas Vianoc,
keď sme pri rozsvietenom stromčeku
a pri jasličkách, ktoré boli pred Ná-
rodným divadlom, spievali krásne ko-
ledy, ktoré ešte dnes učím malé deti:
„Kukučka z lesa vylietla, kukuk, pri
samých jasliach si sadla, kukuk. Vzdá-
va česť a prespevuje, Pána svojho zve-
lebuje, kukukuk...“ Zastavovali sa pri
nás rôzni ľudia a páni továrnici obda-
rovali nás korunkami, za ktoré nám
potom naši saleziáni v rámci zimnej
pomoci zakúpili zimné topánky. Dlho
som ich ako žiak nosil.


Rád spomínam práve pri tomto vý-
ročí dona Dermeka, ako sme naštudo-
vali divadelnú hru Vítame ťa novokňaz.
Hral som tam malého miništranta. Na
predstavení bol i otec a krstný otec do-
na Dermeka z Unína. Sála bola plná
a vďační saleziánski priatelia s vďakou
a úctou blahoželali nášmu vzácnemu
novokňazovi. Svoj vďak a úctu som
prejavil donovi Dermekovi i pri jeho
50. a 60. výročí vysviacky na stretnutí
s ním, kedy sme mu ešte malá skupina
jeho žijúcich speváčikov zaspievali,
a on bol nesmierne dojatý, keď počul
naše hlasy: „Nech pozdrav náš k Vám
zazneje, hor k výšinám, neba speje!“


A nech zneje zo srdca i dnes Tebe,
drahý náš don Dermek!


Anton Baláž
Foto: archív autora


Text k foto: Don Dermek
so svojimi speváčikmi


12 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5


BOLO NÁS 21 A VIEDOL NÁS DON ANDREJ DERMEK. BOL NÁŠ DUCHOVNÝ OTEC, DIRIGENT,
REŽISÉR A ČO NAJVIAC, NÁŠ VEĽKÝ PRIATEĽ A VYCHOVÁVATEĽ. ON NÁS PRIPRAVIL DO
ŽIVOTA, ON VŠTEPOVAL DO NAŠICH DETSKÝCH SŔDC ODKAZ NÁŠHO UČITEĽA, SVÄTCA
DONA BOSCA: „SLÚŽTE PÁNOVI VO VESELOSTI!“


V ROKU 2003 SI
KRESŤANSKÁ EURÓPA
PRIPOMÍNALA VÍŤAZSTVO
NAD TURKAMI, KTORÍ
ROKU 1663 OBLIEHALI
VIEDEŇ A ZAUJALI AJ
JUŽNÚ ČASŤ
SLOVENSKA. TIETO
SMUTNÉ ČASY V ŽIVOTE
NAŠICH PREDKOV SA
DOSTALI AJ DO
SLOVENSKEJ LITERATÚRY.
ZAISTE VŠETCI POZNÁME
KRÁSNU BÁSEŇ TURČÍN
PONIČAN OD SAMA
CHALUPKU.


D BSVEDECTVO


Boli sme saleziánski
speváčkovia




NOVÝ KOSTOL NAD DEDINOU




reckom vpáde. Aj to je možné, že
v mestečku a na okolí táto správa kolo-
vala ako ústne podanie. Z rozboru bás-
ne vysvitá, že Chalupka odial do bás-
nického rúcha miestnu povesť.


Prepadnutie mestečka Turkami je
len úvod do básne, ktorej hlavná časť
sa zaoberá osudom slovenskej staren-
ky, ktorú zajal a odvliekol do turec-
kého zajatia jej vlastný poturčený syn.
Má táto hlavná časť básne historické
jadro?


Dnes sa to nedá ani poprieť, ani po-
tvrdiť. Je však celkom možné a pravde-
podobné, že báseň zachytáva skutočnú
udalosť. Správu mohli priniesť do Po-
ník obyvatelia mestečka, ktorým sa po-
darilo ujsť z tureckého zajatia, a potom


si ju Poničania rozprávali z pokolenia
na pokolenie. Historické pramene po-
tvrdzujú pravdivosť len prvej časti bás-
ne, t.j. že Turci 6. januára 1678 prepad-
li Poniky, odvliekli do zajatia 311
obyvateľov a zanechali po sebe 18 mŕ-
tvych.


V archíve hlavného komornogróf-
skeho úradu v Banskej Štiavnici nedáv-
no našli ďalší historický dokument,
opisujúci túto udalosť. Ide o hlásenie
Jána von Mossa, správcu ľupčianskeho
panstva, ku ktorému patrili Poniky, ad-
ministrátorovi komornogrófskeho úra-
du. Tento úrad spravoval erárne bane,
huty, hámre, mincovňu a lesy v Revišti,
Šašove, Cupči, Zvolene, Dobrej Nive.
Podľa tohto dokumentu Turci prepadli
Poniky 6. januára 1678, na deň Troch
kráľov. Obyvatelia sa postavili Turkom
na odpor, ale podľahli presile. Turci za-
bili 23 hospodárov, 34 hospodárov


a 22 gazdín odvliekli do zajatia spolu
s 239 chlapcami a dievčatami. Tieto
údaje sa celkom nezhodujú s predchá-
dzajúcim dokumentom, ale dajú sa vy-
svetliť tým, že správca ľupčianskeho
panstva podal hlásenie 22. januára, te-
da 14 dní po pohrome, takže mohol si-
tuáciu poznať presne a podrobne. Zá-
pis v protokole mestečka je neskorší,
a azda preto aj menej presný.


Turci spôsobili v Ponikách veľké
hospodárske škody. Šesť domov zho-


Jajže, Bože, strach veliký:
padli Turci na Poniky;
padli, padli o polnoci,
jajže, Bože, niet pomoci.


Ľudia boží, utekajte,
zajať Turkom sa nedajte!
A čo mladé – zutekalo,
a čo staré – nevládalo.


Skočil Turčin bystrým skokom
do jelšiny nad potokom;
našiel on tam starú ženu,
medzi krovím učupenú.


Také jej on robí muky:
do železa dal jej ruky;
povraz hodil jej na šiju
a o koňa pripäl si ju.


Vláči Turčin starkú, vláči
po hrobline, po bodľačí:
starkej krv sa z nôžok leje
a Turčin sa iba smeje.


A keď ona už ustáva,
kančukou ju pošibáva;
a keď ona na zem padá,
ostrohami v bok ju báda.


Hučia, hučia Turkov čaty,
poháňajú ľud zajatý:
tri razy mesiac omladol
a oni vždy tiahnu nadol.


Ten turecký svet ďaleký,
prešli oni cez tri rieky,
zašli oni za tri hory,
zastali pri šírom mori.


A nad morom mesto leží,
týči k nebu tisíc veží:
jaj, Bože, len smutno je to:
na tých vežiach kríža nieto.


A keď blížili sa k mestu,
Turkyňa im zašla cestu:
a Turkyňa ako ruža
pekne víta svojho muža:


«Vitaj, mužu, vitajže mi,
z tej uhorskej krásnej zemi!
Či sa dobre vám vodilo?
Či vám šťastie poslúžilo?»


«Dobre, dobre sme chodili:
Maďarov sme si podbili,
a Slováci sa nedali,
preto sme ich zrabovalil


A čože je tu nového?
Povedz, žienko, dač dobrého!»
«Dobrá, dobrá tu novinka:
požehnal ti Pán Boh synka!»


«A ja vediem otrokyňu,
nášmu synku varovkyňu.
Keď ho bude kolísavať,
pekne bude mu spievavať.


Slovenka to, tam od Hrona;
veľmi pekne spieva ona:
bo spevu na Božom svete
nad slovenský nenájdete».


Turčin sedí, kávu pije a
Turkyňa zlatom šije;
a starká si spieva tíše
a Turčiatko im kolíše.


«Hajaj, búvaj, krásne dieťa!
donesiem ti z hája kvieťa;
donesiem ti z ruže púčok,
veď ty si môj milý vnúčok».


Dopočul to Turčin mladý,
hneď so starkou stal do vady;
«Ako ty smieš to spievati?
Či si mu ty stará mati?»


«Raz Poniky rabovali,
syna môjho s sebou vzali;
syna môjho v treťom roku,
mal on hviezdu, znak na boku».


A Turčin a jeho žena
hodili sa na kolená:
«Odpusť, mati, svojmu synu
prevelikú jeho vinu!


Nebudeš už otrokovať
s nami budeš tu panovať,
chodiť ako my vo zlate
a spočívať na zamate».


«Udeľ vám, Boh, deti moje,
sväté požehnanie svoje,
ale túžba moja letí
len ta, kde kríž z veže svieti.


Ta do vlasti mojej lona
na tie krásne brehy Hrona:
tam kvitol kvet mojej mladi,
inde sa mne žiť nesladí.


Tam pod krížom starší moji
v tichých hroboch spia v pokoji;
tam – keď bude vôľa Božia –
i mňa ku nim nech uložia!»


relo do základu aj
s hospodárskym nára-
dím.V meste bola várka pi-
va a 12 okov vína, čo Turci
vypili a samopašne rozliali.
Odvliekli 33 koní, vyrabo-
vali domy. Ľuďom ostalo
len to, čo mali na sebe.
Všetko šatstvo, peniaze, po-
traviny a domáce nástroje
im pobrali Turci. Odvliekli
aj miestneho farára, vzali
mu kone a vyrabovali kos-
tol a faru. Hospodárska
škoda podľa odhadu správ-
cu bola 7.732 zlatých a 40
denárov. Po tejto udalosti
Poniky ostali takmer vyľud-
nené. Ostalo v nich len 46
obyvateľov, väčšinou
starých ľudí, ranených
a tých, čo sa vrátili z hôr.


Turci chceli, aby Poniky
boli výstrahou pre okolité
mestá a dediny, aby sa oby-
vatelia nebránili, ale znášali
tureckú nadvládu.


Viedenský cisársky dvor
veľmi nechránil obyvateľov
južného Slovenska pred tu-
reckými vpádmi. Po odha-
lení sprisahania Weszelé-
nyiho cisárske vojsko
obsadilo celé územie Slo-
venska. Nebojovalo však
proti Turkom, ktorí držali
v moci južné slovenské sto-
lice, ale proti kurucom
a iným vzbúrencom. Preto
Turci mohli robiť výpady,
páliť a rabovať.


Chalupkova báseň veľ-
mi krásne vyjadruje
kresťanskú vieru nášho slo-
venského ľudu. Túto vieru
si vedel ceniť viac ako ma-
jetky, peniaze a ľudskú slá-
vu. Starenka z Poník je ty-
pom slovenskej duše,
v ktorej je hlboko zakore-
nená viera v Boha. Táto vie-
ra víťazne odrazí aj útoky
modernej nevery, ktorá sa
dnes importuje z cudziny
na Slovensko. Nevera sa
protiví slovenskej histórii,
kultúre a povahe sloven-
ského človeka.


Posol 1984
Foto: Jozef Kupka


D BM A R I Á N S K E Z V O N YD BM A R I Á N S K E Z V O N Y


HISTORICKÝ KOSTOL SVÄTÉHO FRANTIŠKA ASSISKÉHO V PONIKÁCH
Z 13. STOROČIA, KTORÝ BOL SVEDKOM TURECKÉHO NÁJAZDU


CINTORÍN V PONIKÁCH


NIEKTORÉ ZO STARŠÍCH DOMOV


SÚČASNÉ PONIKY


TURČIN
PONIČAN
Samo Chalupka


14 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5




D O N B O S C O D N E S


D BM A R I Á N S K E Z V O N YD BM A R I Á N S K E Z V O N Y


Dobré stromy prinášajú dobré ovo-
cie. Takým je aj Cantica a jej ovocie –
spev „bel canto“ mládeže. Spevácke
aktivity mužského mládežníckeho
zboru zo Šaštína-Stráží ukazujú v 4. roč-
níku činnosti kvalitatívny skok. Zbor
bol úspešným účastníkom a organizáto-
rom festivalu Basilica Cantat 2004. Pod-
robnejšie o festivale píšeme v DBD č.
1/2005.


- Reprezentoval vzorne Slovensko na
X. festivale mužských speváckych zbo-
rov v Ostrave. Spieval pri tejto príleži-
tosti u tamojších saleziánov i v neogotic-
kom Chráme sv. Pavla vo Vítkoviciach,
kde sa zaskvelo organové umenie nášho
klaviristu Martina Baka (1. roč. VŠMU –
organ).


- Dominoval na tradičných akadé-
miách Gymnázia Jána Bosca v Šaštíne
i na koledovom večere pred Vianocami.


- Spieval aj v seminári CMBF v Bratisla-
ve s nadšeným ohlasom a čestne obstál
na Fóre pedagogiky v Bratislave.


- Úspešne spolupracoval s členom
Slovenského filharmonického zboru
a vedúcim súboru Musica Viva Ada-
mom Blažom a s Róbertom Mésárošom,
dirigentom zboru Chorus Salvatoris.
Obidvaja muzikanti účinkovali v prog-
ramoch zboru ako sólisti.


- Vyvrcholením bolo stretnutie s pô-
vodným zborom Cantica Nova v Trna-
ve, ktorý založil a na vysokú úroveň pri-
viedol dirigent Cantica Nova Secunda
pred 35 rokmi v tamojšom Gymnáziu
J. Hollého. Stalo sa tak až po 4 rokoch tr-
pezlivej a cieľavedomej speváckej práce. 6.
mája t. r. sa v trnavskom divadle z iniciatívy
dirigenta a speváka, Mgr. Jána Schultza, mo-


derátora Národného mužského zboru SZ-
SU, stretli 4 zbory so spoločným menova-
teľom CANTICA. Pričinili sa o to
významnou mierou dvaja odchovanci
Cantica Nova, dnes hudobní profesio-
náli: Gabriel Kalapoš – súčasný diri-
gent CN a zakladateľ detského zboru
Cantica Junior a Peter Reiffers regen-
schori a organový virtuóz u jezuitov, di-
rigent Cantica Sacra Tyrnaviae.


- Definitívnu bodku za 4. ročníkom
CNS dal koncert v divadelnej sále školy
11. mája t. r. Bola to rozlúčka s vernými
spevákmi, ktorí ako maturanti opustili
rady zboru. Stala sa zároveň aj výzvou,
že v jeseni 2005 musí vzniknúť opäť
NOVA. Vo veľkom lomoze konzum-
ného sveta 21. storočia dominuje jeho
„chorál“ že ČAS SÚ PENIAZE . Z po-
hľadu do zrkadla času vyznávam inú
konfesiu. Totiž, že ČAS JE MILOSŤ


a tíško uprosujem Božie milosrdenstvo,
svätca z Turína i našu milovanú Pomoc-
nicu o pomoc pri zveľaďovaní diela
Cantica Nova Secunda.


Mgr. Ján Schultz, dirigent a manažér
zboru


Foto: Adam Suchánek


Pár slov o tomto zaujímavom člo-
veku: Je Američan, žije v Novom Me-
xiku. Založil komunitu asi 500 osôb,
štrnásť rokov pôsobil ako väzenský
kaplán, momentálne žije v rehoľnej
komunite a pravidelne cez pôst ide do
prísneho ústrania. Po skúsenostiach
z väznice začal skúmať mužskú spiri-
tualitu, úlohu otca v rodine, historický
význam archetypov, to čo bolo spolo-
čné u rôznych náboženstiev pred kre-
sťanstvom i to, čo priniesol judaiz-
mus, a kde to všetko posunula naša
kresťanská viera... Po dlhom štúdiu
i životnej skúsenosti napísal viacero
kníh, z nich najznámejšie sú Divý
muž a Adamov návrat.


Ako sa k nám na Slovensko dostal?
V roku 2004 sa Čechách uskutočnila
iniciácia okolo 150 chlapov a niektorí
slovenskí muži sa tejto akcie zúčastni-
li. Viedol ju práve brat Richard, a tak
ho pozvali k nám. Bola to jeho 45. kra-
jina, ktorú so svojimi prednáškami
navštívil. Témy, ktoré na našom stret-
nutí rozoberal, boli skutočne mužské


– cesta muža, otcovstvo, zranenia
po otcoch a ich liečba.


Organizátormi podujatia boli
muži, ktorí absolvovali už niekoľko
manželských stretnutí v Banskej
Bystrici. Pochopili, že bude dobré,
ak sa mnohí z nás upevnia aj v tých-
to rýdzo chlapských témach. Prečo?
Aby sa potom vedeli obohatení vrá-


tiť do svojich rodín. Program bol kva-
litne pripravený a striedali sa v ňom
prednášky s prácou v skupinkách. Tie
boli vytvorené náhodne a pozostávali
z ôsmich mužov. Len pre zaujmavosť
vám poviem, v akej som pracoval ja:
boli tam lekár, elektrooperátor, počí-
tačový programátor, architekt, učiteľ
na špeciálnej škole, montážnik, inži-
nier, kňaz... Veľmi som si cenil otvore-
nosť, s ktorou chlapi hovorili o svojich
problémoch. Hoci každý mal čosi iné
nažité, obdivoval som, ako im záleží
na svojich deťoch a rodine... Dôkazom
toho boli vrčiace mobily v časoch pre-
stávky. Mnohí sa vyjadrili, že to, čo
dostali od otca nebolo najlepšie, naj-
kvalitnejšie, ale predsa si vážili ich
obetu a chceli napraviť to, čo im ne-
odovzdali.
Pre občerstvenie vám prinášam
pár myšlienok Richarda Rohra:


Cesta muža začína iniciáciou – tá
je u rôznych národov rôzna. Mladík
potrebuje cítiť, že je úspešný. Tým bu-


duje svoje ja. Život mu dáva tisíce mo-
žnosti, ako ho vytvárať, avšak len
spravodlivosť a láska je zárukou, že to
„ja“ nie je falošné. Len z tohto mate-
riálu sa dá vybudovať kvalitná osob-
nosť. Prednášateľ povedal aj takúto
zaujímavú vetu: Do polovice života
muž bojuje s diablom, potom s Bo-
hom. Keď sme všetci od prekvapenia
zhíkli, pridal toto vysvetlenie. „V prvej
polovici života bojujeme s pokušenia-
mi, hriechmi, vášňami, ktoré nám
podsúva diabol. Keď to ako tak zvlád-
neme a cítime sa „niekým“, musíme sa
všetkého postupne vzdávať. A vtedy
zápasíme s Bohom, lebo len sebe dô-
verujeme a nie jeho dobrote. A preto
je nutné aj utrpenie, ktoré rozkýve
naše sebecké ja a privedie ho ku sy-
novskému vzťahu s Bohom Otcom.
Veru, Richard mal viacero takýchto
smelých vyjadrení, ktoré následne
rozpútali ohnivé diskusie. Ale ako sa
vyjadril: „Chce nastoliť iné otázky.“


Nuž a ešte bolo na stretnutí fantas-
tické aj to, že bubnami (ktoré sme si
mali doniesť) sme vyplašili potkany
a hady z celého údolia. Jeden večer
bol strávený tak ozaj chlapsky (pri
pivku a špekáčikoch). Tradícia z man-
želských stretnutí sa preniesla aj sem
– spovedali sa mnohí chlapi, duchov-
ných rozhovorov „na rovinu“ bolo až
až. Teší ma aj to, že sme saleziánom


urobili dobré meno –
boli sme tam traja
z piatich kňazov! Na
záver len jedno: Ak
by sa niečo podobné
opäť robilo, choďte
tam. Pretože syna
viac pochopíš, ak uvi-
díš jeho otca. Ak
chcete vedieť viac, je
tu adresa www.spiri-
tualita.sk, . Pozdravu-
je vás „chlapík“
– Jozef Luscoň.


Foto: archív redakcie


D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5 17


Cantica nova secunda


OD 20. DO 22. MÁJA SA
V PODSKALÍ STRETLO 250
CHLAPOV ZO SLOVENSKA,
ČIECH I MORAVY, ABY SI
VYPOČULI PREDNÁŠKY
KŇAZA, FRANTIŠKÁNA,
SPISOVATEĽA RICHARDA
ROHRA.


Stretnutie mužov
2005


VEĽKÁ RODINA CANTICA V TRNAVSKOM DIVADLE


POĎAKOVANIE SÓLISTOVI –
MATURANTOVI MARCELOVI KELLNEROVI


PETER ŠULEK A CANTICA NOVA
SECUNDA TO VEDIA AJ VO SWAHILI RÓBERT MÉSAROŠ SPIEVA UKÁŽKY Z TVORBY JOZEFA STREČANSKÉHO




Don Egidio Vigano v liste adreso-
vanom hlavným zodpovedným za
skupiny Saleziánskej rodiny vyjadru-
je radosť nad prijatím Združenia Má-
rie Pomocnice do Saleziánskej rodiny
a tvrdí, že združenie poukazuje na
dôležitosť úcty k Pomocnici v sale-
ziánskom dedičstve. Odvoláva sa na
dona Bosca a na jeho iniciatívu pesto-


vať v pospolitom ľude mariánsku úc-
tu prostredníctvom tohto združenia.


Don Vigano v druhej kapitole to-
ho listu analyzuje kult Márie Pomoc-
nice v dejinách Saleziánskej rodiny.
Analýza v samých začiatkoch združe-
nia ukázala, že to boli ctitelia Panny
Márie z ľudu, ktorí si vyžiadali vznik
Združenia Márie Pomocnice. Boli to


najmä bezprostrední sved-
kovia, ktorí videli na vlast-
né oči pôsobenie Panny
Márie Pomocnice v živote
dona Bosca a cítili potrebu
vyjadriť vďačnosť Panne
Márii šírením úcty k nej.
V ďalšom období, keď po-
mreli očití svedkovia zázra-
kov, iniciatívu preberajú
hlavní predstavení kongre-
gácie saleziánov a o voľačo
neskoršie poverujú úlohou
animácie Združenia Márie
Pomocnice takzvaných ka-
techistov. Pri skúmaní toh-
to obdobia animácie sa
ukázalo, že sa dbalo viac
na formálnu stránku zdru-
ženia.


V Saleziánskej provincii
na Slovensku boli založené
strediská ADMA (dnes
ZMP) už pred rokom 1950
v týchto mestách, kde účin-
kovali saleziáni:


Žilina 19. 4. 1940
Šaštín 24. 4. 1941


Bratislava (Kostol svätého Jána Bo-
sca) 24. 9. 1941


Trnava – Kopánka 24. 9. 1941
Bratislava (miesto nie je bližšie


určené) 24. 2. 1943
Zdá sa, že aj u nás sa viac dbalo na


formálnu stránku združenia, pretože
sa členom združenia nepodarilo pre-
klenúť obdobie totality a zachovať to-
to združenie ľudových vrstiev až do
našich čias.


Až rektorát dona Vigana, šiesteho
hlavného predstaveného Saleziánov
dona Bosca, urobil radikálnu zmenu
v animácii Združenia Márie Pomocni-
ce a to tým, že ako prvý z hlavných
predstavených podnietil animáciu
združenia akoby zvnútra, animova-
ním každého saleziána k úcte k Po-
mocnici. Napomohol združeniu aj
zvonka tým, že sa pričinil, aby bolo
prijaté za člena Saleziánskej rodiny.
Združenie aj vďaka svetovým kongre-
som sa natoľko upevnilo, že sa stalo
schopným animovať mariánsku úctu
k Pomocnici nielen v rámci Salezián-
skej rodiny, ale aj mimo nej.


Dnes môžeme povedať, že jestvu-
júce strediská združenia na Sloven-
sku, či je to už prešovské alebo mi-
chalovské, si takto počínajú. Nech sa
Pomocnica prihovára za všetkých čle-
nov združenia, aby vytrvali v tomto
úsilí animácie mariánskej úcty k Po-
mocnici v rámci Saleziánskej rodiny
i mimo nej.


SALEZIÁNSKU RODINU TVORIA VIACERÉ SKUPINY. ICH PREDSTAVENÍ NEMAJÚ BDIEŤ LEN
NAD SVOJIMI SKUPINAMI, ALE MAJÚ SA ZAUJÍMAŤ AJ O NOVOPRIČLENENÉ SKUPINY DO
SALEZIÁNSKEJ RODINY, NADVÄZOVAŤ S NIMI BRATSTVO A TAK BUDOVAŤ SPOLOČENSTVO
CELEJ SALEZIÁNSKEJ RODINY.


Pokračujeme v porovnávaní pô-
vodnej myšlienky dona Bosca o Zdru-
žení Márie Pomocnice a Saleziánskej
rodiny dnes. Porovnávame články
dnešných Pravidiel Združenia Márie
Pomocnice s Pravidlami, ktoré napísal
pre Združenie ctiteľov Panny Márie
Pomocnice don Bosco.


ČLÁNOK 5 (OBNOVENÉ
PRAVIDLÁ ZDRUŽENIA)


Podiel na duchovných dobrách
Členovia združenia majú podiel na


duchovných dobrách Saleziánskej ro-
diny.


Okrem toho majú podiel na liturgii
a modlitbách, ktoré sa prednášajú Bo-
hu v chráme Panny Márie Pomocnice
v Turíne i v chrámoch, pri ktorých jest-
vuje združenie. Keď dakto zo združe-
nia umrie, členovia jeho strediska sa
zúčastnia na zádušnej svätej omši.


Duchovné výhody členov združenia
(podľa dona Bosca)


1. Všetci členovia majú v úmysle tvoriť
jednotu všetkých dobrých diel, ktoré
konajú ako jednotlivci v Bazilike Má-
rie Pomocnice v Turíne alebo inde,
s cieľom vzájomne si pomáhať na ces-
te spásy.
2. Zúčastnia sa aj na pobožnostiach,
ktoré sa budú konať na oltári združe-
nia, ktorým je hlavný oltár tejto bazili-
ky. Oltár je každodenne privilegovaný
pre tento cieľ, podľa dekrétu svätej
Kongregácie zo dňa 22. mája 1868.
Na tomto oltári sa každé ráno okolo
šiestej hodiny vo feriálnych dňoch
a okolo siedmej hodiny v dňoch svia-
točných, odslúži svätá omša s recitáci-
ou tretiny ruženca, so zvláštnymi
modlitbami a s prijímaním všetkých,
ktorí sú na to disponovaní. ... Každý
večer sa budú v bazilike spievať sväté
chvály, duchovné čítanie, modlitby,
požehnanie s Najsvätejšou sviatosťou,
za ktorou bude modlitba svätého
ruženca ako ráno.


Don Bosco na tomto mieste ďalej
uvádza odpustky, ktoré vtedy malo


združenie.


Porovnaním týchto bodov pravi-
diel dnešných a za čias dona Bosca
pozorujeme vyjadrenie viery, že čle-
novia Združenia Márie Pomocnice
majú účasť na spoločných duchov-
ných dobrách združenia. Štvrtý člá-
nok obnovených pravidiel združenia
spomína i podiel na spoločných dob-
rách Saleziánskej rodiny. Don Bosco
tieto dobrá samozrejme nespomína,
pretože Saleziánska rodina v dneš-
ných rozmeroch vtedy neexistovala.
Okrem toho, každý člen združenia
má účasť na dobrách, ktoré vyprosujú
zbožné úkony ostatných členov zdru-
ženia. Túto skutočnosť
potvrdzujú tak obno-
vené pravidlá združe-
nia ako i pravidlá z čias
dona Bosca. Don Bo-
scove pravidlá okrem
toho v bode 2 povzbu-
dzujú členov združe-
nia na Valdoccu, aby
mali podiel na roz-
množovaní duchov-
ných dobier, a to úča-
sťou na svätej omši
a na pobožnostiach,
ktoré sa konajú v Bazi-
like Panny Márie Po-
mocnice v Turíne na
Valdoccu každé ráno
a večer. Materské stre-
disko Združenia Márie
Pomocnice (ADMA)
v Turíne na Valdoccu
je akoby srdcom zdru-
ženia a toto srdce bije
denne pre všetkých
svojich členov a roz-
množuje duchovné
dobrá slávením Eucha-
ristie a mariánskymi
pobožnosťami na tom-
to posvätnom mieste aj
dnes. Každé miestne
stredisko prináša k du-
chovnému bohatstvu
združenia svoj príspe-
vok duchovných do-
bier, ktoré získavajú
členovia stredísk rozo-


siatych po celom svete. Z týchto do-
bier sa dostáva, na spôsob príhovoru,
i tým členom združenia, ktorí nás pre-
dišli do večnosti. Účasť členov stredis-
ka na zádušnej omši, keď niektorý
člen združenia miestneho strediska
zomrie, je vyjadrením solidarity s tý-
mi, ktorí nás už predišli do večnosti.
Takto realizujú členovia združenia
článok viery v spoločenstvo svätých
a o výmene duchovných dobier Cirk-
vi putujúcej, trpiacej a oslávenej.


Ján Zauška SDB
Foto: archív redakcie


D BM A R I Á N S K E Z V O N Y


Zodpovednosť predstavených
za obnovu Saleziánskej rodiny
a každej jej skupiny, najmä
Združenia Márie Pomocnice.


D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5 19


Poznávame
Združenie Márie Pomocnice


Apoštolát podľa charizmy dona Bosca


18 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5


D BM A R I Á N S K E Z V O N Y




D BMISIE


(TK KBS) Pápež si po svojom zvo-
lení mení svoje meno. Je to jedna
z prvých otázok, ktoré nový pápež
po zvolení dostane: „Aké meno si vo-
líš?“ Odkiaľ sa vzala táto tradícia?


Zmena mena je starým zvykom,
ktorý nachádzame už v Starom záko-
ne. Ak Boh niekoho vyvolil na mimo-
riadnu úlohu, zároveň mu zmenil
i meno. Znamenalo to úplné odo-
vzdanie sa na novú úlohu, ktorú pre
neho Boh pripravil. Spomeňme si len
na Abrama a jeho ženu Sarai, ktorí
dostali nové mená – Abrahám a Sára.


I nový pápež si teda mení meno,
lebo dostal od Boha nové poslanie.


To je jedna stránka našej hádan-
ky. Aby sme však pochopili i praktic-
ký zmysel zmeny mena, musíme
zájsť do roku 533, keď bol za pápeža
zvolený Mercurius. Jeho meno bolo
pohanské, a tak si ho rozhodol zme-
niť. Vybral si meno Ján. Okolo roku
tisíc bola zmena mena niečím priro-
dzeným. V roku 1009, keď bol za pá-
peža zvolený Pietro Buccaporca,
zmenil si svoje meno, lebo sa cítil ne-
hodným nosiť meno prvého pápeža
– sv. Petra.


Nové meno si každý z pápežov
volí sám podľa vlastných kritérií.
Väčšinou však ide o želanie nasledo-
vať v diele niektorého z predošlých
pápežov.


Kardinál Wojtyla si v roku 1978
zvolil meno Ján Pavol II., nakoľko sa
rozhodol pokračovať v začatom diele
uskutočňovania záverov II. vatikán-
skeho koncilu. Zvolil si teda meno Po
Jánovi XXIII. A Pavlovi VI. Keďže po-
dobné želanie mal pred ním i Ján Pa-
vol I., ktorý bol pápežom len 33 dní,
za meno pribudlo číslo II.


Aké sú najčastejšie mená pá-
pežov? Ján – 23x, Gregor – 16x, Be-
nedikt – 16x, Klement – 14x, Inocent
– 13x, Lev – 13x a Pius – 12x.


D BM A R I Á N S K E Z V O N Y


DON BOSCO MYSLIEVAL
NA AFRIKU. MONSIGNOR
COMBONI, VEĽKÝ
APOŠTOL AFRIKY, KTORÝ
ZALOŽIL DVE REHOLE PRE
AFRICKÉ MISIE, DVA RAZY
NAVŠTÍVIL VALDOCCO.
BOLO TO V ROKU 1864
A 1880. PROSIL DONA
BOSCA, ABY POSLAL
SVOJICH SALEZIÁNOV DO
AFRIKY. TAK ISTO
KARDINÁL LAVIGERIE,
DRUHÝ VEĽKÝ APOŠTOL
MODERNEJ AFRIKY,
NAVŠTÍVIL DONA BOSCA
A ZVERIL MU VÝCHOVU
NIEKOĽKÝCH SIRÔT
Z ALŽÍRSKA.


Prešli iba tri roky od smrti dona Bo-
sca a saleziáni sa usadili v severnej Af-
rike. Bolo to v r. 1891 v Alžírsku. O tri
roky neskoršie v Tunise a od r. 1896
sú už aj v Egypte a v Južnej Afrike. Mo-
zambik ich víta v r. 1907. V r. 1911 za-
čínajú belgickí saleziáni pracovať
v Belgickom Kongu (dnes RDC). One-
dlho tí istí Belgičania založia prvé die-
la v Rwande a Burundi. Potom treba
čakať až do r. 1959. V tomto r. začínajú
francúzski saleziáni pracovať vo Fran-
cúzskom Kongu (dnes Congo Braza-
ville). Rok 1971 vidí otvorenie našich
diel Gabon, r. 1972 Rovníková Guinea
a r. 1976 Etiópia. No to je všetko.


Potom prichádza rok 1978
a v ňom 21. generálna kapitula sale-
ziánov. Don Egidio Viganó je zvolený
za hlavného predstaveného. Je to sied-
my nástupca dona Bosca. S veľkým
dynamizmom povedie saleziánsku re-
hoľu celých 18 rokov. Počas tejto pa-
mätnej kapituly sa prihodilo niečo, čo
hlboko poznačilo všetkých účastní-
kov, dona Vigana nevynímajúc. Mladý
africký salezián, jeden z prvých afric-
kých saleziánov, don Jacques Ntami-
taliza pri svojom vystúpení povedal
v podstate toto: „Hovoríme o chudob-
nej a opustenej mládeži. Z nasadením
sa jej venujeme v Európe, v Amerike,
v Ázii. Čo ale robíme pre ňu v Afrike?
V tomto mladom kontinente sme
v minimálnom počte. Kedy sa koneč-
ne rozhodneme vyslať saleziánov do
Afriky?“


Táto výzva otriasla kapitulou, naj-
mä však donom Viganom. Projekt Af-


rika začal svoju cestu v myslich a srd-
ciach saleziánov.


V priebehu dvoch nasledujúcich
rokov don Viganó uskutočnil svoje
prvé dve cesty po Afrike: jednu v juž-
nej a druhú v centrálnej Afrike.


Len čo sa vrátil, napísal sedemnás-
tim tisícom saleziánov, roztrúseným
po celom svete: „Cítil som sa zaviaza-
ný uplynulej generálnej kapitule
uskutočniť tieto dve cesty. Som pre-
svedčený, že musíme rozvinúť našu
misijnú činnosť v tých krajinách, kto-
ré toho najviac potrebujú. Preto treba
vypracovať konkrétny strategický
plán ako rozšíriť našu misijnú činnosť
v Afrike.“ A potom pokračoval: „Dovoľ-
te mi, aby som vám slávnostne vyjad-
ril moje presvedčenie: Pre nás saleziá-
nov je dnes Projekt Afrika osobitnou
Božou milosťou.“


ROZHODNUTIE, KTORÉ
PRINIESLO OVOCIE


Tak teda toho roku slávime 25 ro-
kov Projektu Afrika. V tomto štvrťsto-
ročí sa rehoľa, založená jedným turín-
skym kňazom pred 150 rokmi,
rozšírila z 12-tich do 42 nových krajín
Afriky. Od Nairobi po Johannesburg,
z Angoly po Mozambik, z Yaoundé po
Antanaravivo, z Abidjan po Khartum,
od Rwandy po Zambiu mládežnícke
strediská, misijné stanice, odborné
školy sa podieľajú, neraz za nesmier-
nych ťažkostí, na výchove a príprave
mladých Afričanov do života.


V priebehu 90-tych rokov minu-
lého storočia saleziáni vstúpili do trid-


Naši
novokňazi


Prečo si
pápeži
menia
meno?


20 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5


Peter Lukáčik SDB
n a r o d e n ý : 1 0 . 8 . 1 9 7 7 P r e š o v
v y s v i a c k a : 1 1 . 6 . 2 0 0 5 K o š i c e


Marek Michalenko SDB
n a r o d e n ý : 1 2 . 1 2 . 1 9 7 4 H u m e n n é
v y s v i a c k a : 1 1 . 6 . 2 0 0 5 K o š i c e


Jozef Marko SDB
n a r o d e n ý : 1 5 . 5 . 1 9 7 4 H u m e n n é
v y s v i a c k a : 1 1 . 6 . 2 0 0 5 K o š i c e


Martin Kačmáry SDB
n a r o d e n ý : 1 2 . 1 . 1 9 7 8 K o š i c e
v y s v i a c k a : 1 1 . 6 . 2 0 0 5 K o š i c e


Peter Lorenc SDB
n a r o d e n ý : 7 . 2 . 1 9 7 6 M a l a c k y
v y s v i a c k a : 1 2 . 6 . 2 0 0 5 Š a š t í n


Michal Vojtáš SDB
n a r o d e n ý : 1 6 . 4 . 1 9 7 7 K o š i c e
v y s v i a c k a : 1 1 . 6 . 2 0 0 5 K o š i c e


Pavol Drška SDB
n a r o d e n ý : 5 . 1 . 1 9 7 8 T r n a v a
v y s v i a c k a : 1 2 . 6 . 2 0 0 5 Š a š t í n


D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5 21


Volanie Afriky


Š T A T I S T I K Y :
SDB:
Počet bratov: 1223
Počet komunít: 851
Počet provincií: 12
Počet krajín, kde sme: 42


FMA:
Počet sestier: 434
Počet komunít: 81
Počet provincií: 6
Počet krajín: 22




siatich nových štátov. Oficiálny vati-
kánsky denník Osservatore Romano
to charakterizuje ako „najväčší misij-
ný rozmach, aký kedy Cirkev videla“.
Saleziáni prichádzajú do Afriky tento-
krát už nielen z Európy, ale aj z Ázie
a Latinskej Ameriky. My sami sme
mohli skonštatovať, že tento „podnik“
dal nový dych celej kongregácii.


RÝCHLY A ORGANICKÝ RAST
Spolu s úsilím zakoreniť sa išlo aj


organizovanie štruktúr. Spočiatku si
každá z inšpektórií zo severnej polo-
gule, z Indie alebo z Latinskej Ameri-
ky zobrala na starosť niektorú z afric-
kých krajín. No postupne sa 180
komunít v Afrike organizuje do 12-
tich samostatných inšpektórií mladej
oblasti Afrika-Madagaskar. S jednodu-
chosťou a rodinným duchom svojho
zakladateľa Saleziánska kongregácia
vniesla svoj vklad do veľkolepej vitali-
ty afrických cirkví. V spolupráci
s diecézami a inými rehoľami sa1200
saleziánov, z ktorých asi 500 je už do-
mácich podieľa na apoštolskom úsilí
pokresťančovania Afriky.


NIET EVANJELIZÁCIE BEZ
SPOLOČENSKÉHO POKROKU


Počas druhého stretnutia Konti-
nentálnej rady saleziánskych predsta-
vených Afriky a Madagaskaru v Addis
Abeba 20. – 25. októbra 2003 hlavný
predstavený don Pascual Chávez po-
vedal: „Vo vás sa stretám so všetkými
saleziánmi v Afrike... Sme tu preto,
aby sme budovali Cirkev... Najlepšia
investícia ľubovoľnej vlády je výchova
a vzdelávanie. V tomto mladom konti-
nente sa nachádzame pred nesmier-
nymi požiadavkami a potrebami mla-


dých, presne tak ako za čias dona Bo-
sca.“ Potom don Chávez pochválil
svojich spolubratov za úsilie v boji
proti AIDS na kontinentálnej úrovni,
za jedenásť útulkov pre deti z ulice
v Lubumbashi, za prácu s bývalými
deťmi-vojakmi v Sierra Leone alebo
v Congo Brazaville.


Pri príhovore k 14-tim novicom
v Debre Zeit pozdravil aj ostatných
108-ich afrických novicov, ktorí žijú
v iných formačných domoch konti-
nentu. Ostatným saleziánom, ktorí
pracujú v 132 krajinách sveta odká-
zal: „Afrika je kontinent nádeje pre ce-
lú kongregáciu... No je nemožné hlá-
sať tu Evanjelium bez súčasného
úsilia o pokrok a rozvoj tohto konti-
nentu.“ Dnes môžeme povedať, že
sme naplnili slovo dané v r. 1886
naším zakladateľom kardinálovi Lavi-
geriemu: „Som pripravený a celá sale-
ziánska rehoľa so mnou isť pracovať
do Afriky.“


PRIPRAVIŤ MLÁDEŽ DO ŽIVOTA
Na začiatku obyčajne biskupi po-


žiadali saleziánov otvoriť učňovské
a stredné odborné školy. V Afrike to
ale znamená zabezpečiť na sto percent
ich fungovanie. Niet štátnych subven-
cií. Treba postaviť školu, ale treba sa


postarať aj o platy, nakúpiť stroje i ma-
teriál, platiť elektrickú energiu, údrž-
bu a všetko. Škola musí aj vyrábať, aby
mohla fungovať. Našťastie pomáhajú
aj európske vlády a EU. Na druhej
strane svet je v prudkom vývoji, život-
ný štýl a potreby sa rýchlo menia aj
v Afrike. Napr. remeselnícke výrobky
sú lacnejšie ako priemyselné. Vyska-
kuje potreba nových odborností. Kvô-
li tomu sa musia prispôsobovať učeb-
né osnovy i zameranie škôl. Základné
vzdelanie je veľmi slabé... mládež je
nedostatočne pripravená... treba robiť
doplnkové kurzy a školenia... Učitelia
nie sú motivovaní, žijú totiž v ne-
smiernej biede atď, atď. Na mnohých
miestach sa vytvorili družobné školy
a farnosti. O čo ide? Farnosti z boha-


D BMISIE
tého severu pologule si zobrali patro-
nát nad jednou zo škôl a tak sa zabez-
pečuje ich fungovanie.


Samozrejme treba nie málo času
na formovanie domácich saleziánov.
No pomaly prví africkí saleziáni vstu-
pujú do vedúcich funkcií v našich die-
lach. Aj Vatikán využíva dobre pripra-
vený „materiál“. Minulý rok bol
menovaný bývalý inšpektoriálny vikár
Centroafrickej inšpekórie Gaston Ru-
vezi za biskupa v Sakánii. A nie je to
prvý salezián, čo sa stal biskupom.


Samozrejme, nie všetko je ideálne.
Vo väčšine prípadov rehoľné komuni-
ty sú zmiešané, a tak sa musí denne
usilovať o zachovanie rodinného du-
cha a budovanie spoločenstva. Treba
vytvárať africký saleziánsky štýl a nie
prosto kopírovať to, čo sme robili u se-
ba doma v Európe alebo v Amerike.
Tak isto prekonávať kmeňové rozdiely


medzi domorodými spolubratmi nie
je vždy ľahké. Kultúrne rozdiely sú
niekedy skutočnou ťarchou, s ktorou
sa nie vždy darí úspešne sa vysporia-
dať. No don Bosco sa stane naplno af-
rickým až s Afričanmi.


INKULTURÁCIA
Vyjadriť evanjelium po africky, Af-


ričanom zrozumiteľným a prijateľným
spôsobom je jednou z dôležitých pod-
mienok aj pre saleziánov. To predpo-
kladá naučiť sa aspoň jednému z af-
rických jazykov...


Saleziáni sa rozhodli otvoriť for-
mačné domy v Afrike. To dodáva kon-
gregácii africké tóny. No v Afrike po-
mery nie sú vždy prosté. Politická
situácia sa často mení. Nie zriedkavé
sú vojny a násilnosti... často treba zno-
vu začínať „od piky“. Avšak viera v Bo-
žie povolanie a zrná dobra v srdciach
afrických chlapcov a dievčat dávajú si-


lu pokračovať napriek ťažkostiam.
Projekt Afrika nemožno zastaviť.


AJ FMA SA ZAPOJILI DO
PROJEKTU AFRIKA


Prvé saleziánky prišli do Afriky 16.
decembra 1893. Bolo to v Alžírsku,
v Orane. Potom, nie menej odvážne
ako saleziáni, usadili sa na druhých
miestach.


V Orane otvorili skromné oratóri-
um. Neskoršie to bola dielnička pre
dievčatá. Vyučovali katechizmus a za-
pojili sa aj do iných farských činností.


V neskorších rokoch sa otvorili
diela v druhých krajinách, najma
v belgickom Kongu.


Povzbudené iniciatívou saleziánov
aj oni sa angažovali v Projekte Afrika.
Dnes ich je 434, rozdelené do 81 ko-
munít v 22 krajinách.


Ich hlavné činnosti sú sústredené
na rozvoj ženy, odborné školstvo a boj
proti analfabetizmu, návšteva dedín,
zdravotnícke strediská, remeselnícke
strediská, útulky pre dievčatá v ťaž-
kostiach, oratóriá a mládežnícke stre-
diská.


SLOVENSKÍ SALEZIÁNI
V AFRIKE


Prví saleziáni, ktorí sa dostali do
Afriky, boli František Dobrovodský,
Rudolf Ilenčík, Alfons Kurta, Martin
Mazák, Ferdinand Palkovič, Štefan So-
lár ešte pred druhou svetovou vojnou.
Pôsobili v krajinách severnej Afriky.
V krajinách čiernej Afriky to bol don
Štefan Škorčík. Bolo to v ďalekom
1962 roku. Pracoval vo vtedajšom Bel-
gickom Kongu, neskoršom Zaire, te-
rajšej Konžskej demokratickej Repub-
like. Pri zakladaní našej prítomnosti
v Gabone stál don Jozef Kočík, ktorý
zastával aj dôležité funkcie v riadení
diela. Neskoršie to bol don Andrej Po-
lák v Egypte, don Ivan Ratkoš v Rwan-
de, don Jozef Daniel Pravda a brat Ján
Gazdík v Zaire, don František Polák
v Togu.


Zo slovenských saleziánok stoja za
zmienku Mária Marková a Mária Ku-
kumbergová z Belgického, terajšieho
Demokratického Konga.


Daniel Pravda SDB
Foto: archív redakcie


22 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5 23


Don Andrej Polák so slovenskými
študentmi v Egypte.


Saleziánsky ústav v Káhire.




Tretia rada: Neriskujte. Radšej hamo-
vať, ako banovať!


Zisk z dobrodružstva
Väzenský dozorca hovorí väzňovi:
– Máte návštevu.


Väzeň sa lenivo obráti na posteli
a spýta sa:
- Kto je to?
- Svokra.
- Aha... Povedzte jej, že nie som doma.


Zvládnuté dobrodružstvo rozvíja seba-
dôveru, sebapoznanie, sebaúctu, vy-
rovnanie sa so strachom, odvahu vstú-
piť do akcie. Vytvára solidaritu,
rešpektovanie iného, koordináciu tela,
rozvoj radosti z vlastnenia bytia... Prie-
beh je sprevádzaný akčnými rolami,
emóciami, adrenalínom, atmosférou
skupiny. Je silne prítomný aj prvok
originality a jedinečnosti. Tak sa rozví-
ja celá osobnosť. A je tu novosť života!


Štvrtá rada: Nešetrite slovami. Po akcii
si pekne porozprávajte, kto čo cítil.
Tešte sa z toho. Tu je zisk pre celú ro-
dinu! Upevňujú sa vzťahy...


Dialóg so strachom?
„Nežijem síce dobre, ale až budem zo-
mierať, všetko oľutujem a aj tak prí-
dem do neba,“ filozofoval horolezec
pred svojimi priateľmi. Pri návrate
z jednej výpravy mu vošlo do jazdnej
dráhy auto. Prišla strašná zrážka. V tej
chvíli zaklial a hneď zomrel.


Vedci zistili, že pri strachu, pri zvlášt-
nych športoch, stresoch, sa vylučujú
do tela rôzne látky a jedna z nich je
adrenalín. Ten podporuje činnosť srd-
ca. Športy, ktoré to spôsobujú, sa „ľu-
dovo“ nazývajú adrenalínové alebo
tiež extrémne športy. Pri nich ide
o vnútorný dialóg so strachom a od-
vahou. Obidva je potrebné počúvať.
Strach je v našom živote dôležitý. Po-
máha prežiť. Chráni človeka pred se-
bazničením. Strach udržuje pri živote,
ale nesmie byť pánom. Ak je strach
príliš veľký, vzniká panika. Vtedy je
ozaj zle. Myšlienky pri panike majú
beh splašených koní. Ktosi povedal,
že panika spôsobuje „sečku“ v hlave
a mätie správne rozhodovanie. Ozaj
pozoruhodné slovenské prirovnanie.


Piata rada do leta: Bojte i nebojte sa.
Podľa okolností. Najviac však majte
obavu o svoju dušu a majte v nej mi-
losť posväcujúcu. Toľko času a ani jed-


na spoveď? Mnohí sa z prázdnin ne-
vrátili...


Akcia pre všetkých!
Po dobrodružnej akcii ide dobitý mla-
dík domov v jednej topánke. Stará pa-
ni sa ho pýta:
- Chlapče, čo sa ti stalo? Veď aj topán-
ku si stratil.
- Nie babka. Ja som ju našiel.


Pri dobrodružstve je potrebné prebu-
diť v sebe zmysel pre to, čo ľudia po-
važujú za nezmysel! Skúste sa nad-
chnúť nad maličkosťami, ktoré však
vôbec nie sú maličkosti, ale dosvedču-
jú o nesmiernej Božej kráse, láske
a dokonalosti. Či je leto a či zima, má-
te na to čas. A môže to byť aj v aktivi-
te Pevnosť Boyard.


Každý asi vie, že je to veselá súťaž na
šikovnosť, odvahu.... V origináli hry
sú pasce v plesnivých celách, roztrha-
né laná nad priepasťami a polozbúra-
ná kamenná „chyža“ kdesi v oceáne.
Na vašich známych môžu čakať „kom-
naty“ domu s rôznymi úlohami ako:


Výroba plavidiel a premiestniť ich na
druhý koniec vane. Prezentovať sa as-
poň štyrmi súvislými pingpongovými
údermi. Identifikovať rôzne predmety
pod dekou, hľadať kúsky rozstriha-
ného výroku, v kuchynke predviesť
svoje teoretické vedomosti o príprave
palaciniek, gulášu a omelety. V ďalšej
miestnosti postaviť pyramídu z ko-
ciek, pohnúť so skriňou... Nesmie chý-
bať tradično-tradičná súťaž: hľadanie
kľúča vo fľašiach s múkou, soľou, cuk-
rom. A fantázii sa medze nekladú.


Šiesta rada: Priatelia, nebuďte leniví...
Pripravte pekné prekvapenie pre blíž-
nych. Upozornite ich na krásu a nád-
herné malé veci okolo vás. Koľko lás-
ky dáte, toľko sa jej vráti!


Ako to všetko dopadne?
V kostole bola vylúpená pokladnička.
Po niekoľkých dňoch obdržal farár
obálku s dvadsaťkorunáčkou. Bol
v nej aj lístok s textom:
„Ukradol som vám v kostole dvesto
korún. Pretože ma trápi svedomie, po-
sielam vám dvadsať korún späť... Ak
ma bude svedomie trápiť ešte viac, po-
šlem vám ešte viac!“


Siedma rada: Majte citlivé svedomie
a často choďte do kostola. Nie krad-
núť, ale stretnúť sa s Pánom. Nech bu-
dete hocikde, naplánujte si účasť na
nedeľnej svätej omši.


Nezaudnite, že 15. augusta je prikáza-
ný sviatok Nanebovzatie Panny Márie.
Stretnúť sa s Máriou je ako stretnúť sa
s milujúcou Matkou. Som presvedče-
ný, že do každej batožiny ešte ruženec
vojde. Keď by vám bolo akokoľvek ťaž-
ko, Mária poteší... Veď nebolo počuť,
žeby bol niekto opustený, kto sa pod
jej ochranu utiekal. Presvedčte sa!


Do prázdninových dní vám žehná
don Jozef Luscoň.


Foto: SDB Michalovce


Starý misionár sa na-
dýchol, pozrel na prí-
tomných mladých ľudí
a začal spomínať:
„Pred niekoľkými rok-
mi sa odohral na Šala-
múnových ostrovoch
zaujímavý príbeh. Do
domorodej osady
prišiel beloch. Slušne
ho privítali, nakŕmili...
Po zotavení sa prešiel
pomedzi domčeky
a veľmi sa čudoval,
keď našiel náčelníka
čítať katechizmus. Eu-
rópan naň opovržlivo
pozrel a poznamenal:
- Na čo sú ti tieto hlú-
posti? Uč sa radšej niečo potrebnejšie.
Náčelník pokojne odložil knihu a po-
zrel belochovi do očí:
- Keby nebolo týchto hlúposti, už dáv-
no by si bol upečený na ražni a zjede-
ný. Ešte nedávno tu taký ako si ty
skončil v žalúdku mojich ľudí...“


Priatelia, ktovie, kam nás to cez toto le-
to zaženie, čo prežijeme, čo krásne po-
čujeme. V poslednom príspevku o vý-
chove sme s radosťou vykríkli: „Poďme
von, zažime dobrodružstvo!“ Ako rodi-
na. Keďže pred sebou máme kopu voľ-
ného času, dovolenky... také výkriky sa
budú len množiť. Preto aj my v časopi-
se vo výzve pokračujeme. Samozrejme,
myslíme pri tom, ako vyťažiť z toho čo
najviac pri výchove. Prvá rada, ako
dobre prežiť voľný čas, vyplýva z pr-
vého príbehu. Zoberte si so sebou na
cesty Sväté písmo a skúste si aspoň
niektorú časť cez leto prečítať. Zistíte,
že ide o obrovský, nádherný, Boží
zdroj pre dobrodružstvo i dobrý život.


Na krízové situácie máte nos?
Policajt sa pýta vodičky:
„Čo ste robili, keď sa ten strom vyrútil
oproti vášmu autu?“
„Hlasno som zatrúbila.“


Rýchlo do auta! Hŕŕŕŕ do akcie? Nie
tak bezhlavo... Pár dohôd pred dobro-
družnou výpravou príde veľmi vhod!
Kto nezažil nič vážne, nechce tomu
pripisovať váhu, ale my vieme, čo tvr-
díme... Takže?


Základná dohoda, ktorá je potrebná
pri dobrodružnej akcii: dobrovoľný
súhlas účastníkov s programom. Ide
vlastne o prijatie výzvy. Každý musí
prehodnotiť svoje schopnosti a má
právo povedať, že to nezvládne. Náro-
čnú rodinnú akciu pripravujeme po-
dľa síl toho najslabšieho. Rola vedúce-
ho je aj motivačná. Motivácia sa
dosahuje cez príbehy, výzvu na zvlád-
nutie, túžbou spoznať krajné medze...
Riziká však vždy musíte zohľadniť!


Ak budete cez dovolen-
ku niekde v divočine,
a budete sa chcieť spla-
viť na divokej rieke či
niekam vyliezť, nedajte
sa prekvapiť, keď vás
profesionálni vedúci
oslovia a budú žiadať
podpisať zmluvu. Infor-
muje sa v nej o právach
a povinnostiach, pra-
vidlách, hodnotovom
systéme, príslušnosti
ku skupine, spôsobe
jednania... Jednoducho,
každý si chráni svoju
kožu.


Druhá rada do leta: Všetko si dobre
premyslite. Kvalitne pripravte akciu.
Používajte hlavu na to, na čo je stvore-
ná!


Kľúčová otázka: Kedy áno,
kedy nie?
Maximálna odvaha – stav benzínu
v nádrži kontrolovať zápalkou. Maxi-
málna starosť – keď človekovi ošedi-
vie aj parochňa.
/Zo zápisníka dobrodruha/


Dobrodružstvo nás láka. Uvádza do
neznáma, tajomstva, neistoty, úžasu,
krásy, dynamiky... Z výpravy sa vracia-
me vždy iní. Zážitok sa nedá odmerať,
ale my musíme odhaliť, ako pôsobí.
A tu ho máme v hrsti! Zážitok, ktorý
pri dobrodružstve vzniká, však ne-
smie byť náhodný ani odstredivý od
Krista!


A čo adrenalínové akcie? Kedy ísť do
nich? Platí princíp 100-percentnej is-
toty:
100% dodržanie zákonov prírody
100% vhodná výstroj pre danú akciu
100% istota, že si neublížim na tele
ani na duši
100% istota, že to chce Boh!


D BVÝCHOVA
Toľko voľného času,


čo s ním?


24 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5




sať všetko, čo sme počas tých dní za-
žili, podelím sa s vami preto len o nie-
ktoré zážitky, ktoré nás oslovili.


Počas púte sme sa stretli s viacerý-
mi pútnikmi, najviac sme sa však
spriatelili s Wilfredom z belgických
Antverp. Tento takmer šesťdesiatroč-
ný muž putoval sám. Keď sme sa ho
pýtali na dôvod jeho putovania, pove-
dal nám, že si chodí na púť vyčistiť
hlavu od nánosov rýchleho života,
ktorý žije doma. Jeho pohnútky nebo-
li náboženské, za to sa však stále
orientoval podľa svojho svedomia
a snažil sa žiť najlepšie, ako sa dalo.
Neboli to len prázdne frázy, o čom
sme sa niekoľkokrát presvedčili z to-
ho, aký bol veľkorysý k nám i iným.


Druhý zážitok je tiež o veľkorysos-
ti. V jeden deň putovania sa nám šlo
veľmi ťažko, cítili sme všetky pľuzgie-
re a bolo aj dosť teplo. K tomu sa nám
ešte uvoľnil vrchnák na fľaši s vodou,
ktorú sme nosili hore dnom pripnutú
na ruksaku. Takmer všetka voda sa
nám vyliala a my sme nevedeli, kde
budeme môcť napustiť ďalšiu. Asi po
pol hodine šliapania sme prechádzali
okolo domov. V záhradke tam jedna
pani vešala prádlo. Keď nás zbadala,
ihneď nám ponúkala vodu, ani sme si
ju nemuseli pýtať. Dali sme jej fľašu,
aby nám ju naplnila, priniesla ju späť
plnú a k nej ešte jednu, vraj aby sme
sa napili teraz. Napriek tomu, že sme
si málo rozumeli slovami, jej gesto
vravelo za všetko. Ďakujeme Bohu za
tohto anjela, ktorého nám poslal do
cesty.


Najsilnejšie sme však vnímali zme-
ny, ktoré sa po týždni začali diať s na-


mi. Prestali sme myslieť na problémy,
ktoré sme nechali v práci či doma,
a ponorili sme sa do pokoja. Ako vra-
vel Wilfred, čistili sa nám hlavy. Stali
sme sa, aspoň v tieto dni, trpezlivejší-
mi, zhovievavejšími, miernejšími. V je-
den deň sme čítali úryvok z Písma
o ovocí Ducha. Pravidelná modlitba
a odriekanie prinášalo svoje ovocie.
Bolo to úžasné.


Ku koncu asi 53 km od Santiaga
sme sa napojili na najznámejšiu fran-
cúzsku cestu. Bol to pre nás ľahký
šok, keďže sme boli zvyknutí kráčať
sami a v ubytovni sa stretávať s dvoma
tromi ďalšími pútnikmi. V Melide
(mesto, v ktorom sme sa napojili)
však v jednej ubytovni bolo 130 pút-
nikov. Aj v takom množstve ľudí sme
však objavili blízke duše. Či už talian-
sku rodinku, ktorej sme skoro nič ne-
rozumeli, za to však sme sa vzájomne
obdarúvali maličkosťami ako je šálka
čaju či kúsok čokolády. Ku koncu nás
potešilo stretnutie s dvoma mladými


Slovincami. Po dlhom čase sme sa roz-
právali aj v rodnom jazyku s niekým,
kto nám rozumel.


Posledná etapa, keď už sme sa tak
tešili na cieľ, bola hádam najťažšia.
Viedla popri diaľnici, letisku i galícij-
skej televízii. Pri vstupe do Santiaga
našu pokoru pocvičila prietrž
mračien, po ktorej na nás nezostal kú-
sok suchý. Takíto mokrí sme prekona-
li posledné metre našej púte. V kance-
lárii pre pútnikov pri monumentálnej
Katedrále sv. Jakuba nám vystavili
„compostely“- potvrdenia o našej púti.
Boli sme v cieli.


Náš príchod sme oslávili svätou
omšou určenou špeciálne pre pútni-
kov, na začiatku ktorej sme si vypoču-
li, koľko pútnikov akej národnosti
prešlo púť a sú tu s nami a medzi nimi
započuli „...dos eslovacos de Ovie-
do...“ (...dvaja Slováci (šli) z Ovieda...).


Po svätej omši sme si uctili ostatky
apoštola Jakuba a vykonali si neod-
mysliteľné pútnické rituály ako vlože-
nie ruky do otvoru pod sochou svä-
tého Jakuba (ruka symbolizovala päť
ciest ktoré vedú do Santiaga) a trikrát
si udrieť čelo o sochu svätého Jakuba
(aby na nás zostúpilo jeho požehna-
nie).


Počas dní v Santiagu sme si veľmi
silno uvedomovali, že táto púť bola
pre nás úžasným požehnaním. Pri
každodennom kráčaní prírodou sme
sa naučili viac vzájomne rešpektovať,
byť so sebou navzájom trpezliví, riešiť
ťažkosti s pokojom a pri tom všetkom
sa spoľahnúť na pomoc zhora. Nauči-
li sme sa aj to, koľko kíl zvládneme
nosiť na chrbte, rozumieť jedálnemu
lístku v španielčine, zistili sme, akou
rýchlosťou dokážeme kráčať a aké
máme limity, to, že dobrí ľudia nevy-
mreli a že anjeli strážni sú stále v po-
hotovosti. A to sa oplatí zažiť!


Miroslava Hašková
Foto: archív autorky


Svätý apoštol Jakub
Legenda hovorí, že sv. apoštol Ja-


kub absolvoval v 1. storočí niekoľko
ciest do španielskej Galície kde ohla-
soval evanjelium.. Po návrate do Jeru-
zalema ho dal však kráľ Herodes Agri-
pa sťať. Jeho žiaci previezli Jakubove
pozostatky naspäť do španielskej Ga-
lície. Hrob vraj objavil v roku 813 ne-
známy pustovník podľa poletujúcich
hviezdičiek, ktoré sa nad miestom ob-
javovali. K úkazu privolal biskupa Te-
odomira, ktorý miesto preskúmal
a našiel pozostatky apoštola Jakuba.
Názov mesta je zložený zo slov San-
tiago – Jakub a campus stellae –
hviezdne pole. Nad hrobom dnes sto-
jí katedrála. Keďže svätý Jakub bol
v 9. storočí jediný z apoštolov, kto-
rého hrob bol vtedy známy, toto mies-
to sa stalo tretím najvýznamnejším
kresťanským pútnickým miestom po
Jeruzaleme a Ríme.


Camino primitivo
Do Santiaga vedie


niekoľko ciest. Camino
primitivo, ktorú sme
si vybrali my, je vraj
prvou cestou ktorou
kráčali pútnici
z Ovieda, (centra
španielskej provincie
Asturias) už v prvej
tretine 9. storočia. Z to-
ho jej názov: camino- ces-
ta, primitivo – prvá, pôvod-
ná. Je jednou z alternatív
k najznámejšej „Camino frances“
Francúzskej ceste. Ponúka horský
terén, výstupy na vrcholy a nádherné
výhľady. Nás však oslovila najmä pre-
to, že nie je až taká frekventovaná
a vedie cez horské samoty, čo je ideál-
ne, ak túžite po stíšení sa, rozhovo-
roch s Bohom a vnímaní krásy stvo-
renstva.


Pútnické preukazy
Na našu cestu sme mali len dva


týždne, počas ktorých nás čakalo 315
km, väčšina hrebeňmi a priesmykmi
Kantábrijských Kordiller (Cordilleras
Cantábrico). V prvej ubytovni pre pút-
nikov (albergue de peregrinos)
v Oviede nám správca vystavil pútnic-
ké preukazy alebo, ak chcete, creden-
cials, ktoré nás oprávňovali zdarma
využívať ubytovne. Do nich sme
v každej ubytovni dostali pečiatku.
Takéto opečiatkované preukazy sú
dôkazom o putovaní pri vystavovaní
compostely – potvrdenia o absolvova-
ní púte, ale aj pamiatkou na každé
miesto, ktoré pútnik navštívi.


Ako to, že sme sa nestratili?
Symbolom púte je mušľa, ktorá


nám počas celej cesty ukazovala
správny smer. Objavovala sa v rôz-


nych podobách: žltá na kamenných
míľnikoch, na mestskej dlažbe mede-
ná; žltou farbou nakreslená na stro-
moch, v podobe dopravných značiek
a maľovaných pálených kachlíc na do-
moch. Mušle kde tu nahrádzali žlté
šípky namaľované, či nastriekané na
rôznych viditeľných miestach.


Púť začína
Skutočná púť pre nás začala v so-


botu ráno pri Katedrále San Salvador
v Oviede rannou modlitbou. Po nej
sme vyrazili po značkách do ulíc a ne-
skôr do zelených kopcov. Nedá sa opí-


D BDUCHOVNOSŤ


Púť do Compostely


26 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5


PRED NIEKOĽKÝMI ROKMI MA V JEDNEJ KNIHE OSLOVILO
PUTOVANIE AUTORA PO STREDOVEKEJ CESTE DO
SANTIAGA DE COMPOSTELA. TÚŽBA PREJSŤ VLASTNÚ PÚŤ
VO MNE DOZRIEVALA A NAKONIEC OSLOVILA AJ MÔJHO
MANŽELA. ÚMYSLOV NA CESTU SME MALI VIAC NEŽ DOSŤ,
A TAK SME SA ROZHODLI, ŽE KRÁČANIE K HROBU
APOŠTOLA JAKUBA ZAŽIJEME NA VLASTNEJ KOŽI.


Oviedo Santiago – trasa našej púte.


Symbol púte.


My na 149,903 kilometri púte.


Schránka s pozostatkami sv. apoštola Jakuba.


Pútnický rituál v Katedrále sv. Jakuba.


D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5 27




nier šošovice. Je to tento nedostatok
rešpektu pre Boží dar a chýbanie viery
u Ezaua, ktoré rozhodlo o otázke.


Potom treba sledovať aj pokyny
Rebeky a ich verné vykonanie vyvole-
ným synom, ktoré rozhodli o veciach.
Obliekol sa do kože, aby sa podobal
na svojho chlpatého brata. To všetko
však bolo už iba dôsledkom Ezauovej
nevery. Jakub nestráca čas a okamžite
využíva situáciu. Jeho postup je iba
maličkou vecou oproti neúcte, ktorú
mal jeho brat voči Božím dobrám. Ja-
kub robí všetko preto, aby získal to,
čomu verí, Božie požehnanie. Ezau sa
o to nestará, a tak to stratí. Šikovnosť
Jakuba a nedôslednosť jeho brata
nám pomôžu pochopiť, ako je potreb-
né mať v srdci Večného a chrániť si je-
ho dary!


Jakubov sen
V kontexte tejto rivality sa zrodí


Jakubova cesta do Haranu. Ezau je
nahnevaný pre to, čo sa stalo
a chce sa pomstiť. Rebeka to po-
chopí a prijíma veľkú obetu, od-
lúčenie od svojho milovaného sy-
na, len aby žil. Jakub uteká do
krajiny a k rodine svojej matky.
Je to preňho dramatická hodi-
na oddelenia sa od všetkého,
čo bolo až doteraz jeho sve-
tom: rodina, priateľstvá, kra-
jina, práca, dokonca aj jeho
Boh, pretože on, požehna-
ný, odchádza celkom
opustený. Neľutuje voľbu,
ktorú urobil, ani vieru v Pána,
ale zakúša jej cenu. Veriť v Boha
a v jeho povolanie je potrebné, ale kaž-
dá voľba lásky si žiada aj svoju cenu.
A v tomto bode Večný zasahuje: sen
o schodoch medzi nebom a zemou Ja-
kubovi hovorí, že Boh naňho nezabu-
dol, že je naopak pri ňom, verný svo-
jim sľubom. Boh sa o nás zaujíma!
Stačí iba vytrvať v dôvere v neho, aj
keď ho nevidíme.


Jakub pochopil odkaz, ktorý ho
naplnil sladkosťou a silou: rozhodol
sa nechať tu viditeľný znak na túto
noc, aby na ňu nikdy viac nezabudol.
Postavil tam pomník, pomazal ho
olejom a sľúbil Bohu desiatky zo
všetkého ako znak úplného podria-
denia. Toto miesto, ktoré sa predtým
volalo Luza, nazval Betel, Boží dom.
Jakub si urobil poriadok vo svojom
srdci a chce, aby aj tento viditeľný
znak pripomínal jeho potomkom
zmluvu s Večným, aby ich táto spo-


mienka posilňovala v časoch skúšky
a pochybností.


Na otázku, ktorú si všetci kladie-
me v časoch neistoty: „Kde to
som?“, Jakub teraz môže odpovedať
ako muž viery: „Ja to neviem, ale
viem, že ty, Pane, to vieš a to mi
stačí“. Boh mu sľúbil zem, potom-
stvo, univerzálne poslanie a po-
tvrdil prísľub ochrany: „Hľa, ja
som s tebou a budem ťa
strážiť všade, kde pôj-


deš, a privediem ťa späť do tejto kraji-
ny, lebo ja ťa neopustím, kým nespl-
ním, čo som ti prisľúbil“ (Gn 28, 15).


Jakub nám kladie otázky o našej
viere: Mám vo svojom živote zmysel
pre Boha? Verím, že On sa o mňa za-
ujíma? Viem rozpoznať jeho prozre-
teľnú a vernú prítomnosť aj v časoch
skúšky? Dôverujem mu? Počúvam
ho? Spomínam si naňho a na jeho ver-
nosť aj v čase, keď je ticho? Alebo –
ako Ezau – nestarám sa o jeho povo-
lanie, o obraz jeho lásky vo mne?


Na ceste do budúcnosti
Po tom, čo Jakub dorazil do Rebe-


kinej krajiny, mal šťastie. Zamiloval sa
do Ráchel, Labanovej dcéry. Aby si ju
mohol zobrať za ženu, tvrdo pracoval
sedem rokov a potom ďalších sedem,
pretože Laban mu dal najprv staršiu
dcéru Liu a až za ďalších sedem rokov


služby milovanú Ráchel. Bohatstvo,
ktoré získal, začalo vzbudzovať závisť,
a tak sa Jakub rozhodol vrátiť sa do
krajiny svojho otca Izáka.


To je ďalší dramatický moment.
Vie, že Ezau mu ide naproti a má
strach. Rozdelí svoj majetok na dve
časti, aby si zaručil ponechanie aspoň
jednej polovice a posiela dary svojmu
bratovi. Počas tohto návratu z Hara-
nu, keď bol pod tlakom, zažil Jakub
novú silnú skúsenosť s Bohom: pre-
chod cez brod Jabok. Je to skutočný
prechod do budúcnosti, brána zaj-
trajšku. Nočný útočník ho napadol,
keď už zostal sám, aby prešiel cez
brod. Je to tajomná Božia osobnosť,
pretože potom ho požehná a dá mu
meno jeho určenia, Izrael. Zápas je ne-
ľútostný a Jakub si z neho odnesie tr-
valý znak počas celého svojho života
na zranenom bedrovom kĺbe. Preto


D BLABORATÓRIUM VIERY


Patriarcha Jakub je ten, ktorému
tajomná Božia osobnosť počas zápasu
pri brode Jabok zmenila meno na Iz-
rael, čo znamená „ten, ktorý bojuje
s Bohom“ alebo „ten, s ktorým bojuje
Boh“, a tým dala navždy meno vyvole-
nému ľudu. Pri sledovaní udalostí,
ktoré sa odohrali v živote patriarchu
Jakuba, si veľký spisovateľ Goethe vší-
ma to, ako je Jakub vo svojej povahe
a spôsoboch verným predstaviteľom
izraelského ľudu. V tom pozitívnom
zmysle spomína jeho vernú a vytrvalú
lásku k Ráchel, jeho obdivuhodnú
schopnosť vyťažiť výhodu z každej si-
tuácie. Za obyčajný pokrm získal prá-
vo prvorodeného a s pomocou pre-
zlečenia získal otcovo požehnanie.
Podobne svojou šikovnosťou a sym-
patiou získal do vlastníctva väčšiu
časť stáda svojho svokra Labana.


Pozitívny človek, povedali by sme,
dokonca sympatický vo svojej schop-
nosti využiť všetko. Niekto iný by mo-


hol u Jakuba zdôrazňovať skôr ako ši-
kovnosť jeho prefíkanosť a prostried-
ky, ktoré používa. Podľa toho je Jakub
iba talentovaný klamár. Nech je už
morálne posúdenie jeho skutkov aké-
koľvek, musíme uznať, že Jakub – Iz-
rael v sebe zjednocuje tie veľké a pro-
tichodné črty celého ľudstva –
jemnosť a vášeň, strach a kompromi-
sy, vypočítavosť a úskok – s hlbokou
skúsenosťou viery v Boha. A možno
práve kvôli tomuto premiešaniu čŕt,
dokonca určitej dvojznačnosti, je pre
nás taký blízky, taký moderný a je ty-
pom každého človeka, ktorý chce bo-
jovať s Bohom, a nakoniec necháva,
aby On zvíťazil...


Už aj vo svojom mene nesie Jakub
určitú dvojznačnosť. Jedna etymoló-
gia ho spája so slovom aquab – okla-
mať. Iná so slovom aqueb – päta, čo
sa vzťahuje na pätu jeho brata-dvojič-
ky Ezaua, ktorého pri narodení držal
za pätu. Zjavne ho chcel zadržať. Iná
etymológia zas v jeho mene vidí skrat-
ku slov ya aquob-el, čo znamená Boh
zachová a ochraňuje.


Jakubov život je poznačený po-
hybom. Zažil poníženia i uspokoje-
nia, veľké skúšky a veľké požeh-
nania. Je to však život, ktorého
nosnou líniou ostáva stále
vzťah k Absolútnemu. Žil
dobrodružný život na rôz-
nych miestach, ktoré sú
od seba veľmi vzdialené.
Hlavné etapy jeho živo-
ta by sme mohli
označiť ako: rivalita
s bratom Ezauom,
cesta do Haranu so
snom o schodoch,
návrat z Haranu
s prechodom cez
brod Jabok a smrť
v Egypte.


Rivalita s bratom
Život Jakuba, syna Izáka, syna Ab-


raháma, je poznačený predovšetkým
rivalitou s jeho bratom Ezauom. Riva-
lita povstala kvôli Božiemu požehna-
niu, ktoré dostal cez otcovo požehna-
nie, čo však bolo pre židovskú vieru
zásadnou vecou. Byť požehnanými
znamená vstúpiť do prozreteľnost-
ného Božieho plánu v dejinách, ne-
chať sa zotročiť Neviditeľným a nechať
sa viesť Večným cez udalosti, hoci aj
ťažké a bolestné, ktoré sa však napo-
kon vyjavia ako nástroje dobra a ešte
väčšej milosti. Požehnanie je povola-
ním, ktoré Boh udeľuje každému a na
ktoré očakáva odpoveď. Svoju úlohu
tu hrali aj ľudské prvky, napríklad to,
že mama Rebeka uprednostňovala
jemného Jakuba oproti hrubému Eza-
ovi. V skutočnosti sám Ezau pomohol
vyniknúť svojmu bratovi, keď si nece-
nil dar prvorodenstva, ktorý mu pat-
ril, a zmazal ho za nič viac ako za ta-


Patriarcha
Jakub


JAKUB JE JEDNÝM Z PATRIARCHOV, KTORÝCH SPOMIENKA DOJÍMA AJ SAMOTNÉHO BOHA.
KEĎ JE IZRAEL V EGYPTSKOM OTROCTVE, PÁN ZHLIADOL NA SVOJ ĽUD, PRETOŽE SI
SPOMENUL NA SVOJU ZMLUVU S ABRAHÁMOM, IZÁKOM A JAKUBOM (EX 2, 22).


D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5 2928 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5




D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5 31


Izraeliti nejedia šľachy bedrového kĺ-
bu, lebo tajomný zápasník sa dotkol
šľachy na Jakubovom bedrovom kĺbe.
Teraz, keď je už pokročilý vekom
a poznal požehnanie a potechu, Jaku-
bovi je pripomenuté jeho položenie
chudobného a dlžníka voči Bohu. Zá-
pas s Bohom sa neskončí nikdy: ve-
riaci človek je v určitom zmysle ateis-
tom, ktorý sa každý deň namáha opäť
začať veriť. A je to v tomto boji, kde
viera ukazuje svoju lásku k Bohu: lás-
ka a boj. Boj sa odohráva v noci, nie
počas jasných denných lúčov, v kto-
rých je ľahké orientovať sa. Je to v ča-
se tmy, kedy sa zdá, že sa všetky
orientačné body stratili a iba On ostal
pred tebou. Boh žiada, aby sme neuš-
li z tohto boja, aby sme ho vybojovali
a tak nechali, aby zvíťazil On a aby sa
jeho požehnanie – ohromné a nároč-
né – na nás uskutočnilo a zmenilo
nás. Jakub neutiekol. V tomto boji sa
stal otcom veriacich, Izraelom, ktorý
bojuje s Bohom pričom vie, že Boh je
silný a že On musí zvíťaziť.


Som ochotný bojovať s Bohom
a nechať, aby On zvíťazil? Utekám od
neho, alebo vstupujem s ním do bro-
du Jabok mojej viery, pokornej a chu-
dobnej, aby som z neho vyšiel navždy
zmenený? Som ochotný vložiť celú
moju budúcnosť úplne do rúk môjho
Boha?


Mnohé iné udalosti poznačili ešte
život patriarchu Jakuba. Z veľkej časti
sa spájajú s udalosťami okolo jeho sy-
na Jozefa „snára“ a jeho bratov. Po
mnohých povzbudeniach a mnohých
utrpeniach Jakub zomiera v Egypte,
povzbudený tým, že vidí pozdvihnuté
Božie požehnanie na svojom synovi
až do nepredstaviteľnej miery. Až do
konca sa opiera o vieru v svojho Bo-
ha, ktorú symbolicky znázorňuje pali-
ca, ktorej sa drží až do posledného
dychu. „S vierou požehnal umierajúci
Jakub jednotlivo Jozefových synov
a poklonil sa opretý o vrchol svojej
palice“ (Hebr 11, 21). Je tu posledný
brod, ktorý musí prejsť a Jakub – Iz-
rael ho prechádza, dôverujúc Bohu.
Niekto v tejto palici vidí znak kríža,
bránu pokorných, kde už Boží Syn
raz navždy uskutočnil prechod z čas-
nosti do večnosti, aby každý z nás
mohol cez neho prejsť vo svojom ča-
se...


Mons. Bruno Forte
Ilustrácia: © Juraj Martiška, 2005


Všetkým dobrodincom, ktorí svojimi finančnými príspevkami a modlitbami podporili vydávanie časo-
pisu Don Bosco dnes i celé saleziánske dielo na Slovensku, vyjadrujeme úprimnú vďačnosť a vyslovu-
jeme Pán Boh zaplať.
S našimi dobrodincami sa duchovne spájame každú sobotu ráno, kedy za nich redaktor časopisu
slúži svätú omšu a pamätáme na nich v modlitbách.


D O B R O D I N C I


D BSPIRITUALITA D BREDAKCIA


30 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 5


Naši zosnulíi z líD o n A n d r e j B r u n c l í k* 3. júna 1930 – Martin nad
Žitavou
+ 9. apríla 2005 – Beckov


Po maturite v Kremnici vstúpil do saleziáske-
ho noviciátu v Hronskom Svätom Beňadiku.
Tu zložil svoje prvé
rehoľné sľuby
16. augusta
1949. Ako
rehoľník
a štu-
dent fi-
lozofie
preži l
v ko-
muni -
te iba
n e c e l ý
rok, keď
bol v apríli
1950 spolu
s ostatnými
spolubratmi od-
vlečený do sústreďovacieho kláštora v Podo-
línci a po niekoľkých mesiacoch do pomoc-
ných technických práporov v Čechách a na
Morave, kde bol nasledujúce tri roky. Počas
nich si obnovil svoje rehoľné sľuby v auguste
1952 a v roku 1955 zložil večné sľuby. Po pre-
pustení pracoval ako pomocný stavebný ro-
botník najprv v Žiari nad Hronom a neskôr
vo Zvolene.
Za kňaza ho vysvätil tajne otec biskup Korec
vo svojom byte v Bratislave v roku 1958. Ako
kňaz-robotník pokračoval v stavebnej činnos-
ti a tajnej dušpastierskej práci. Počas uvoľne-
nia v roku 1968 mohol verejne slúžiť svoju
primičnú svätú omšu v rodisku.
V roku 1968 začal účinkovať v pastorácii naj-
prv ako kaplán v Partizánskom a v Prievidzi.
Od roku 1975 je farárom v Nedožeroch-Bre-
zanoch.
Po zmene režimu nastúpil v roku 1990 do
Bratislavy na Trnávku, kde bol farárom i di-
rektorom komunity až do roku 1993. Svojimi
pastoračnými skúsenosťami bol veľkou po-
mocou najmä pre tajných saleziánskych kňa-
zov, ktorí dovtedy v pastorácii neúčinkovali.
Po troch rokoch prechádza do Šaštína, kde
ako direktor zároveň dohliadal na stavebné
práce pri budovaní podkrovných miestností
na ubytovanie študentov nášho gymnázia.
V roku 1996 sa stáva farárom v Dolnej Súči,
kde pôsobil do roku 2003.
Pre zhoršujúci sa zdravotný stav musel zane-
chať pastoračné pôsobenie v Dolnej Súči
i v Novej Dubnici a od januára 2004 prešiel
do opatery v Charitnom domove v Beckove,
kde aj odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi.


D o n R u d o l f B u t a š
* 20. apríla 1919 – Borský
Mikuláš
+ 23. apríla 2005 – Žilina
Narodil sa ako mladší z dvoch detí.
Ľudovú školu navštevoval v Borskom
svätom Petri, potom
študoval na bis-
kupskom slo-
v e n s k o m
g y m n á z i u
v Trnave.
Ako osem-
nás ť ročný
m l á d e n e c
nastúpil do
saleziánskeho
noviciátu v Svä-
tom Beňadiku
a 16. augusta 1939 zlo-
žil prvé rehoľné sľuby. Zmaturoval
v roku 1942 v Kláštore pod Znievom.
Na tirocínium ho predstavení poslali
do Šaštína (1942 – 45), odkiaľ jeho
kroky viedli na teológiu najprv v Svä-
tom Beňadiku a potom vo Svätom
Kríži nad Hronom, kde ho 29. júna
1949 vysvätili za kňaza. Po necelom
roku kňazskej služby v Šaštíne ho za-
stihlo násilné zrušenie reholí v apríli
1950. Držali ho najprv v Šaštíne, po-
tom ho odviezli do „kárneho kláštora“
v Pezinku, neskôr do Podolínca. 19.
septembra 1950 ho zaistili a deporto-
vali do Bratislavy, kde bol na druhý
deň odsúdený na 6 rokov väzenia.
Väznili ho v Bratislave, Leopoldove,
Ilave, potom v Mladej Boleslavy
a v povestných Valdiciach.
Po prepustení na amnestiu 31. decem-
bra 1954 nesmel účinkovať v duchov-
nej službe, preto najprv pracoval na
poli vo svojom rodisku v Borskom Mi-
kuláši a potom sa zamestnal ako ex-
pedient v Bratislave. Až po viac ako 14
rokoch, keď sa komunistický režim
trochu oslabil, mohol sa don Butaš
stať opäť kaplánom v Šaštíne (1968).
Od 10. augusta 1999, keď sa donovi
Butašovi zhoršil jeho zrak natoľko, že
už nemohol viac pôsobiť v pastorácii,
stal sa členom žilinskej saleziánskej
komunity. Takmer 6 rokov, ktoré pre-
žil v žilinskej komunite, naplnil mod-
litbou a ochotnou službou v spoved-
nici. Zomrel v noci 23. apríla 2005.


D o n A n d r e j P a u l i n y
* 21. marca 1925 – Rajec
+ 2. mája 2005 – Šaštín


S myšlienkami dona Bosca sa po prvýkrát intenzívnejšie zo-
známil počas štúdia na šaštínskom gymnáziu, odkiaľ odišiel
roku 1942 do noviciátu v Hron-
skom Beňadiku. Do Šaštína sa
onedlho opäť vrátil, už
v úlohe vychovávateľa. Zo
Šaštína odišiel na teolo-
gické štúdiá do Svätého
Kríža nad Hronom. Do
jeho života vážne za-
siahli udalosti z noci
14. apríla 1950. Po päť-
mesačnom pobyte
v sústreďovacom tábo-
re v Podolínci sa mladý
študent teológie rozho-
dol opustiť svoju vlasť
a tajne odišiel do Talianska,
kde 1. júna 1953 – po úspeš-
nom ukončení bohosloveckých
štúdií – prijal kňazskú vysviacku. Jeho život bol v tých ro-
koch úzko spojený s Turínom. Otec Pauliny sa popri štú-
diách katechetiky veľmi intenzívne zapájal do činnosti sale-
ziánskeho katechetického ústredia. Redigoval mesačník
Meridiano 12 a bol vedúcim audiovizuálneho odboru sale-
ziánskeho vydavateľstva LDC.
Po vzniku Slovenského ústavu svätého Cyrila a Metoda v Rí-
me bol otec Andrej šesť rokov riaditeľom malého seminára,
ktorý pôsobil v rámci ústavu. Neskôr začal redigovať časopis
Slovenské hlasy z Ríma. Táto spolupráca trvala dlhých 16 ro-
kov. Otec Pauliny popri nej stihol dať svoju pečať grafika
a ilustrátora takmer všetkým knihám, ktoré v tom čase uzre-
li svetlo sveta na pôde ústavu. Počas 15 rokov pripravoval aj
pravidelné týždenné relácie v rámci Slovenského vysielania
Vatikánskeho rozhlasu.
Zmeny v roku 1989, ktoré znamenali návrat slovenských sa-
leziánov opäť do vlasti, priviedli otca Paulinyho opäť do Šaš-
tína. Jeho skúsenosti boli neoceniteľné pri obnove tamojšie-
ho gymnázia a jeho šéfredaktorské schopnosti ocenili
čitatelia a priaznivci sleziánskeho mesačníka – Mariánskych
zvonov. V šaštínskej komunite si plnil svoje poslanie kňaza
a vychovávateľa až do posledných dní svojho života.


D o n M i r o s l a v K y s e l a
* 20. mája 1924 Žilina-Závodie
+ 14. mája 2005 – Bratislava


Na celý život ostal v jeho pamäti rok 1938, keď saleziáni
otvorili svoj dom v Žiline. Kázeň dona Lovása o tom, že je
veľmi dôležité zamyslieť sa nad
zmyslom svojho života, v ňom
vzbudila túžbu stať sa sale-
ziánom. V roku 1939 pre-
stúpil do saleziánskeho
gymnázia v Šaštíne
a o rok neskôr bol pri-
jatý do Saleziánskej
spoločnosti vo Sv.
Beňadiku nad Hro-
nom. Potom pokračo-
val v pedagogických
štúdiách v Trnave a ma-
turoval roku 1944
v Kláštore pod Znievom.
Pedagogickú prax konal
v saleziánskom ústave v Nitre
v rokoch 1944-1947. Teológiu štu-
doval vo Sv. Kríži nad Hronom. Roku 1950 bol internovaný
v Podolínci a od septembra 1950 do decembra 1953 v tábo-
roch PTP. V tomto nebezpečnom a ťažkom období ho 6. ja-
nuára 1951 biskup Róbert Pobožný v Rožňave tajne vysvätil
za kňaza. Po prepustení na slobodu najprv pracoval ako
technik v Žilinských tehelniach (1954-1959) a od roku 1959
v stavebníctve v Bratislave. Otec Mirko ako verný syn dona
Bosca naplno zasvätil vyše päťdesiat rokov svojho kňaz-
ského života Bohu a dušiam. Počas totality ako duchovný
sprievodca zasieval zrno viery a lásky k Bohu mnohým ge-
neráciám mladých, predovšetkým vysokoškolákov.
Neskôr mu saleziánski predstavení zverili formovanie mla-
dých spolubratov. Od roku 1968 bol členom provinciálnej
rady a v rokoch 1980 – 1992 zastával úrad provinciálneho
vikára. Po páde komunizmu bol direktorom saleziánskej ko-
munity v Petržalke a v rokoch 1996 -1999 viedol saleziánsku
komunitu v Dubnici nad Váhom. Od roku 1999 žil v komu-
nite saleziánskeho mládežníckeho strediska na Mamateyo-
vej ulici, ktorého vybudovanie mu zverili ako stavebnému
inžinierovi v rokoch 1993 – 1996. Ešte aj v posledných
chvíľach svojho života nás povzbudzoval svojím optimiz-
mom, hlbokou vierou a dôverou v Pána.




32


K z á s i e l k e ú č t u j e m e p o š t o v n é


O b j e d n á v k a


Meno a priezvisko ........................................................................................


Ulica a číslo....................................................................................................


Obec.............................................................................PSČ


............................................................................................................


............................................................................................................


............................................................................................................


Z


Malá superstar
Ernest Macák, Mária Sabolová
Životopis Miška Magoneho


Prepracované vydanie úspešnej knihy Malý generál. Príbeh chlapca,
ktorému sa postupne menil život – z bezcieľneho a nezmyselného na
zaujímavý, plný radosti a naplnený veľkými činmi.


vydavateľstvo DON BOSCO, Miletičova 7, 821 08 Bratislava 2;
tel.: 02/5557 2226, fax: 02/5557 4992, objednavky@donbosco.sk;


www.donbosco.sk


Malá superstar


Výchovný systém Jána Bosca


Kríž – skúsenosť a povolanie


Spomienky Jána Bosca


db


vydavateľstvo Don Bosco


ks


ks


ks


ks


Výchovný systém Jána
Bosca
Francesco Motto
Táto kniha chce čitateľovi ponúknuť jednoduchý a moderný
pohľad na základné prvky a oporné body vo výchove podľa Jána
Bosca, ktorého účinnosť bola historický potvrdená. V závere kaž-
dej kapitoly sú načrtnuté možnosti aktualizácie.


Titul Počet kusov


65,– Sk


64 strán, brož.


64 strán, brož.


224 strán, pevná väzba


160 strán, brož.


195,– Sk


95,– Sk 135,– Sk


✃


Spomienky Jána
Bosca
Proroctvá dona Bosca, začiatky prvého oratória,
tvrdé zrážky s protestantmi, to všetko je z prvej ruky zaznače-
né vo vzácnom dokumente tohto svedka a proroka, ktorý sa
v tých rokoch stal otcom a zakladateľom saleziánskej rodiny.


Kríž –skúsenosť a povolanie
Cecini Amedeo
Pokúsim sa prepojiť predovšetkým dva prvky
tajomstva, a to zmysel utrpenia a kríža v súčas-


nosti, najmä v kultúre mladých a v dynamike povolania.


s 10 %-nou zľavou z uvedenej ceny


Po obdržaní objednávky vám zašleme
poštovú poukážku a s prvým číslom
dostanete aj multimediálne CD zdarma.
Redakcia AHA!
Miletičova 7
82108 Bratislava
e-mail: aha@donbosco.sk
tel.: 02/5557 2226


O b j e d n á v k a


Meno a priezvisko: . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .


Adresa: . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .


Objednávam AHA! na školský rok 2005/2006 v počte kusov: . . . . . z každého čísla.


❏ rozhovory so známymi
ľuďmi


❏ vzťahy medzi chlapcom
a dievčaťom


❏ reportáže zo sociálneho
prostredia


❏ duchovný život moder-
ného kresťana


❏ rozlišovanie a skúmanie
ponúk dnešného sveta


❏ film, hudba, praktické
rady, súťaže


+ multimediálne CD zdarma