Don Bosco Dnes SLK No. 3 2004

ROČNÍK XXXV.4/2004
JÚL – AUGUST


ČASOPIS PRE SALEZIÁNSKU RODINU, DOBRODINCOV A PRIATEĽOV DONA BOSCA


MARIÁNSKE ZVONY: ČAS PRÁZDNIN
MAGISTÉRIUM: CIRKEV V EURÓPE
ROZHOVOR: DON JOZEF HRDÝ




Srdečne vás všetkých pozdravu-
jem a želám vám pekné letné dni i čas
na potrebný oddych. Spomedzi prí-
spevkov, ktorými ste zareagovali na
moju výzvu, som do dnešného úvod-
níka vybral svedectvo pá-
na Júliusa Homolu. Vo
svojom liste nám opísal
likvidáciu saleziánskeho
bohosloveckého študen-
tátu vo Sv. Kríži. Osobitne
priblížil dôsledky tohto
prenasledovania na nie-
ktoré veriace rodiny vo
Svätom Kríži nad Hro-
nom. Jeho spomienky po-
tvrdzujú, že pre svoje ná-
boženské presvedčenie
netrpeli v období totality
iba kňazi a rehoľníci. Spo-
lu s nimi boli prenasledo-
vaní aj veriacich laici -
tisíce mužov a žien,
chlapcov i dievčat. Svojím
utrpením sú pre nás sved-
kami opravdivej, žitej kre-
sťanskej viery. Ich pa-
miatka by nemala
upadnúť do zabudnutia,
ale zaslúžia si našu úctu a uznanie.


Vo Svätom Kríži nad Hronom -
dnešný Žiar nad Hronom, v biskup-
skom kaštieli, v ktorom v rokoch
1850 - 1869 býval banskobystrický
biskup Dr. Štefan Moyses, sídlil v ro-
koch 1946 - 1950 Bohoslovecký inš-
titút saleziánov. Profesori, študenti aj
civilní zamestnanci - spolu okolo 50
mužov. Sv. Kríž nad Hronom mal
v tom čase asi 1500 obyvateľov. Re-


hoľníci blahodarne pôsobili na celú
dedinu a okolité obce. Organizovali
kultúrne i športové podujatia a dni
duchovnej obnovy. Ich činnosť bola
pravým Božím požehnaním najmä
pre mládež, takže saleziáni sa tešili
všeobecnej úcte a vďačnosti. Do toh-
to sľubne sa rozvíjajúceho deja za-
siahli ako ničivý víchor násilné proti-
náboženské opatrenia socialistickej
vlády. V noci z 13. na 14. apríla 1950
žandári a milícia na príkaz politic-
kého vedenia Komunistickej strany
Československa a vlády obsadili všet-
ky mužské kláštory v Českosloven-
skej republike a odvliekli rehoľníkov
do koncentračných táborov. Tento
úder násilia postihol aj saleziánov vo
Sv. Kríži nad Hronom.


Priebeh nočnej akcie a následné
osudy postihnutých rehoľníkov opí-
sal salezián dp. Ján Beňo, v tom čase
študent inštitútu a očitý svedok uda-
lostí vo svojej vynikajúcej knihe: Re-
habilitácia (Vydavateľstvo Rodina,
Nitra 1991).


Likvidácia kláštorov bola jednou
z plánovaných úloh na úplné zniče-
nie Cirkvi a náboženstva v našej vlas-
ti. Lúpežný nočný prepad vyvolal
spravodlivé rozhorčenie občanov Sv.
Kríža aj obyvateľov okolitých obcí.


Štefan Zúbrik, miestny dentista,
hneď ráno dňa 14. apríla išiel do síd-
la saleziánov. Budovu po odvlečení
rehoľníkov natrvalo obsadili ozbroje-
ní žandári a milicionári. Pokojne sa
ich spýtal, prečo ten hrubý nočný zá-


sah proti saleziánom, ktorí sa ničím
neprevinili proti zákonom. Ozbrojen-
ci ho miesto odpovede chytili, za-
tiahli do pivnice, zrazili pažbami na
zem a dokopali. Keď omdlel, obliali
ho vedrom vody a vyhodili pred bu-
dovu. Zbitý muž sa s vypätím všet-
kých síl dopotácal domov. Odvtedy
40-ročný Štefan Zúbrik chorľavel
a po 4 rokoch umrel. Údermi mu po-
škodili obličky.


Ďalšími obeťami protinábožen-
ského teroru sa stali občania: Ján Bar-
niak, 46-ročný a Ľudovít Dekýš, 43-
ročný.


Ján Barniak sa vyjadril pred nie-
koľkými spoluobčanmi, že odvleče-
nie saleziánov je protizákonný, ne-
ľudský čin voči rehoľníkom, ktorí
správne kresťansky vychovávali našu
mládež. Niekto ho udal. V noci dňa
16. apríla ozbrojená polícia a milícia
prepadla jeho rodinný dom. Zburco-
vali majiteľa, jeho manželku a dve
dcérky. Pri bytovej prehliadke pre-
vrátili všetok nábytok a Jána Barnia-


ka v putách odviedli do kaštieľa. Tam
ho surovo zmlátili pažbami zbraní,
pritom mu vyrazili niekoľko zubov.
Na zemi ho kopali, až upadol do bez-
vedomia. Potom ho obliali vodou
a odtiahli do pivnice kaštieľa. Zrane-
ný muž sa občas prebral a opäť
omdlel. Nevládal sa postaviť na nohy.
Na druhý deň mu tam dali kus chle-
ba a do vedra vodu. Po piatich dňoch
ho z pivnice vytiahli a odviezli do ne-
mocnice v B. Bystrici. Tam ho liečili


Vydavateľ: Saleziáni Don Bosca, Slovenská provincia, vo vydavateľstve Don Bosco
Provinciál: Vladimír Fekete SDB
Šéfredaktor: Jozef Kupka SDB
Spolupracovníci: Andrej Pauliny SDB, Peter Bučány SDB, Katarína Valábková
Grafická úprava a sadzba: Denisa a Juraj Martiška
Technické spracovanie: Aurel Valábek, Distribúcia: Ladislav Katona
Adresa: Don Bosco dnes, Miletičova 7, 821 08 Bratislava, Tel.: 02/5557 2226
Časopis vychádza 6x do roka. Rozširuje sa bezplatne. Registrácia: MK SR č. 103/90
Tlač: MERKANTIL s.r.o, Trenčín


Saleziánsky bulletin vychádza po celom svete v 53 národných
vydaniach, 24 jazykoch a ročnom náklade vyše 10 miliónov výtlačkov.


Don Bosco dnes na internete: e-mail:
www.donbosco.sk dbd@donbosco.sk


obsah


4/2004
ROČNÍK XXXV.


JÚL – AUGUST


Fo
to


n
a


ob
ál


ke
:


©
J


oz
ef


K
up


ka


Vladimír Fekete, provinciál SDB
Foto: archív redakcie


Správy
Udavské, Nová Dubnica, ... 4
Divadlo ako služba 7


Jubileum
80 požehnaných rokov 8


Hudba
Cantica nova secunda 12


Mariánske zvony
Otče, odpusť im, ... 13


Mariánske zvony
Dvaja kosci 16


Mariánske zvony
Saleziánsku rodinu obnovuje P. Mária 18


Mariánske zvony
Panna Mária si volá svojho sluhu ... 20


Svätosť
Traja noví blahoslavení 21


Duchovnosť
Jeho hviezda nezapadne 22


Výchova
Výchova zážitkami 24


Magistérium
Cirkev v Európe 26


Rozhovor
Don Jozef Hrdý 28


Redakcia
Saleziáni na Blízkom východe 31


Drahí priatelia dona
Bosca a podporovatelia
jeho diela!


D BSLOVO NA ÚVOD
dva týždne. Ďasná a rany mu hnisali. Potom ho odviez-
li do väznice. Čakala na neho samotka a kruté výsluchy.
Fyzické týranie a hrubé urážanie jeho náboženského
presvedčenia mu podlomili zdravie, ktoré sa mu už nik-
dy celkom nevrátilo. Jeho manželka s deťmi doma pre-
žívala mučivé hodiny a dni. Na druhý deň po zatknutí
manžela prišiel pán T. so správou, že náhodou bol
v kaštieli a videl ako ozbrojenci vliekli bezvládne ma-
nželovo telo do pivnice. Vyzeral ako mŕtvy.


Štátny súd v Bratislave dňa 5. septembra 1950 odsú-
dil Jána Barniaka za zločin prípravy úkladov proti re-
publike na trest odňatia slobody na 30 mesiacov, pre-
padnutie 9/10 majetku a peňažný trest 20-tisíc Kčs,
Albín Hurtík 18 mesiacov väzenia, prepadnutie 1/4 ma-
jetku a peňažný trest 10-tisíc Kčs a Ľudovít Dekýš trest
odňatia slobody na 7 mesiacov. Odsúdení sa odvolali.


Najvyšší súd v Prahe, dňa 12. júna 1951 rozsudky
Štátneho súdu potvrdil. Ján Barniak pri deportovaní
z Bratislavy do Prahy vo vlaku mal ruku zopnutú oko-
vami spolu s dp. farárom, Jozefom Dekýšom, rodákom
z Dolnej Trnávky pri Žiari n. Hronom. Odsúdení si od-
pykali trest v Ilave a Leopoldove. Ale tým sa ich utrpe-
nie neskončilo. U Jána Barniaka nasledovalo vysťahova-
nie z domu. Miestny národný výbor vydal výmer č.
173/1953-28.I., podpísaný predsedom a tajomníkom.
Bol to príkaz na vysťahovanie rodiny z domu behom 15
dní. V tých trpkých hodinách balenia tajomník MNV,
surový človek, chodil do domu odsúdenca, posmešne
sa vyžíval v ich nešťastí, súril, vyhrážal sa. V konfiško-
vanom dome bývala potom rodina člena Štb a neskôr
rodina člena SNB. Až po 10 rokoch v r. 1962 mohol si J.
Barniak kúpiť svoj dom naspäť.


No utrpenie sa tým neskončilo. Diskriminácia v prá-
ci a v štúdiu ich potomkov pokračovala. Tak napr. dcé-
ra Jána Barniaka nesmela študovať na strednej škole. Aj
v práci jej šéf pripomínal: „Nemôžem vám zvýšiť plat.
Veď viete prečo.“


Prežívané utrpenie ubíjalo zdravie a skracovalo ži-
voty.


Po prevrate dňa 6. septembra 1990 Krajský súd v B.
Bystrici zrušil rozsudok Štát. súdu a Najvyššieho súdu
a troch odsúdených rehabilitoval. Bohužiaľ, nie všetci
odsúdení sa rehabilitácie dožili.


Drahí bratia a sestry, milí čitatelia. Tieto svedectvá
o bezcitnej surovosti na jednej strane a o hrdinskom
znášaní utrpenia a bolesti znejú nám dnes akoby
z iného sveta. Akoby sa ani nestali na našom Slovensku.
Sú však iba zrniečkom z množstva ľudských osudov.
Verím, že nás povzbudia k vďačnosti voči tým, ktorí do-
kázali pre svoje presvedčene, pre Boha a pre pravdu to-
ľko trpieť. Nech ich príklad je zároveň mementom, aby
sme nezabudli, ako hlboko môže klesnúť človek, ktoré-
mu nič nie je sväté a povzbudia nás k opravdivej ľudskej
i kresťanskej výchove v našich rodinách.


Modlí sa za vás a do vašich modlitieb sa odporúča




D BDOMA A VO SVETE
■■ Udavské ■■ ■■ Nová Dubnica ■■


V dňoch 24. - 29. apríla 2004 sa v Ríme konalo Tretie svetové valné
zhromaždenie saleziánskych odchovancov-exallievov. Organizáto-
rom tohto podujatia bola Svetová konfederácia exallievov, ktorá má
sídlo práve vo Večnom meste. Hlavným cieľom valného zhromažde-
nia bolo zvoliť nového prezidenta a členov rady svetovej konfede-
rácie. Na voľbach sa zúčastnilo 35 delegácií z celého sveta, vrátane
trojčlennej delegácie zo Slovenska, v zložení Jozef Skala, Marek
Slezák a Michal Hort (na fotografii zľava do prava). Pre slovenských
exallievov mala účasť na tomto kongrese historický význam, preto-
že sa ako prví z postkomunistických krajín zúčastnili hlasovania
a dokonca mohli postaviť svojho kandidáta do svetovej rady, kto-
rým bol Michal Hort. Novým prezidentom sa stal Talian Dr. Fran-
cesco Muceo. Viac o tomto podujatí a o živote saleziánskych od-
chovancov sa dozviete v budúcom čísle nášho časopisu.


4 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 4


PÚŤ K MILOSTIVEJ SOCHE PANNY MÁRIE


Na hlavnom oltári pútnického kostola v Dunajskej Lužnej, niekdajšom Dénešde, sa
nachádza prastará drevená socha Blahoslavenej Panny Márie. Sochu priniesli do ob-
ce benediktínski mnísi, keď utekali pred Turkami z kláštora Cell–dömölk v Maďarsku.
Uctievali ju ako zázračnú, uzdravujúcu a pomáhajúcu.
Po príchode do Dénešdu uložili sochu na vedľajší oltár v Kostole sv. Bartolomeja apo-
štola, kde ju veriaci uctievali.
I neskôr boli opísané nečakané uzdravenia a udalosti, ktoré možno označiť za zázra-
ky. Preto ľudia, ktorí sem prichádzali, začali sochu Panny Márie vzývať ako „Po-
máhajúca Matka Božia“. Jej povesť sa rozšírila natoľko, že si vyslúžila i pomenovanie
Madona Žitného ostrova. Každý rok v prvú nedeľu po sviatku Nanebovzatia Panny
Márie sa k nej konajú púte, ktoré sú pre veriacich z blízkeho i širokého okolia skutoč-
ným sviatkom.
Púť začína v piatok (13. 8.) večernou svätou omšou, pokračuje programom počas ce-
lej soboty a vyvrcholí v nedeľu slávnostnou svätou omšou o 10.30.


■■ Dunajská Lužná ■■


■■ Taliansko ■■


SLOVENSKÍ EXALLIEVI V RÍME


Rím, 24. apríla 2004
Drahí inšpektori,
drahí direktori saleziánskych komunít,
drahé sestry a bratia saleziánskej rodiny,
drahí priatelia a dobrodinci saleziánskeho diela,
srdečne vás všetkých pozdravujem. Prajem vám
dar pokoja a radosti, ktoré pochádzajú zo svätej
Veľkej noci nášho Pána Ježiša Krista a vyprosujem
požehnanie a dar Ducha Svätého pre každého z vás, pre
vaše provincie, pre vaše komunity, pre každú vašu rodi-
nu.
Ako vidíte z dátumu tohto môjho listu, píšem vám na za-
čiatku saleziánskeho mariánskeho mesiaca, mesiaca Má-
rie Pomocnice, ktorý sa podľa našej tradície začína 24.
apríla a končí slávnosťou Márie Pomocnice 24. mája.
Don Bosco zvykol hovoriť o svojom poslaní a svojej kon-
gregácii: „Panna Mária urobila všetko“. Vo svojom živote
stále prežíval skutočnú lásku voči Panne Márii, lásku ktorá
hlboko ovplyvňovala jeho život, počas ktorého chcel byť
podľa mariánskych čností vždy odovzdaný do Božej vôle.
Ako znak úcty k Panne Márii chcel don Bosco postaviť
chrám, ktorý by bol výrazom lásky celej saleziánskej ro-
diny voči Matke Božej. Tak povstala Bazilika Márie Po-
mocnice, ktorá bola slávnostne posvätená 9. júna 1868.
V tých istých rokoch (1872) don Bosco, stále z úcty k Má-
rii, založil spolu s Máriou Dominikou Mazzarellovou, aj
Inštitút Dcér Márie Pomocnice ktorý, podľa jeho umyslu,
mal byť živým chrámom Panny Pomocnice.
Keď sa don Bosco pripravoval na stavbu baziliky bol, ako
vždy, v ťažkej ekonomickej situácii. Donovi Angelovi Sa-
viovi, ktorý mu hovoril: „Don Bosco, pokladňa je prázd-
na, nemôžeme začať stavbu Baziliky...“, odpovedal: „Zač-
ni práce na
základoch. Musí-
me nechať niečo aj
na Božiu prozreteľ-
nosť...“.
9. júna 1868, keď
mu na konci sláv-
nostných obradov
posviacky baziliky
blahoželali mnohí
biskupi a osobnos-
ti k tejto stavbe,
don Bosco odpo-
vedal jednoducho,
ale s hlbokou vie-
rou: „Ja som nič
neurobil. Aedifica-
vit sibi domum
Maria – Mária si


postavila svoj dom. Každý kameň, každý ornament
je znakom jednej jej milosti.“ (MB IX, 247).
Najdrahší, chcel som pripomenúť tento spôsob
konania a videnia dona Bosca, aby som vás po-
zval prispieť vašou štedrosťou na dielo, ktoré sa
dnes vynára ako veľmi náročné: ide o značnú re-


konštrukciu práve tejto baziliky. Som si istý, že
don Bosco by dnes urobil tú istú vec, pozval by k úc-


te Panny Márie a ubezpečil by o jej ochrane naše komu-
nity, naše rodiny a osoby.
Najnutnejšie práce sa týkajú hlavnej kupoly baziliky, jej
strechy a jej vnútorného reštaurovania. Reštaurovanie si
vyžaduje aj Kaplnka dona Bosca, svätého Jozefa a celá ob-
lasť presbytéria s menšou kupolou. Ďalšie práce sa budú
robiť aj v menších kaplnkách Svätého srdca, svätého Fran-
tiška Saleského a svätej Márie Dominiky Mazzarellovej.
Ako vidíte, práce budú veľmi náročne na financie. Preto
vás prosíme o pomoc. Bolo by pekné, keby každá sale-
ziánska provincia, každá miestna komunita, každá zlož-
ka saleziánskej rodiny, na prvom mieste saleziánski spo-
lupracovníci a ZMP, vyjadrili svoju spoluúčasť a vrátili
krásu domu, ktorý si postavila Mária. Ako nástupca dona
Bosca vás pozývam, aby ste prežili tento akt štedrosti ako
skutočnú duchovnú skúsenosť, zverili pri tom váš život
Márii Pomocnici a odovzdali jej prosby, ktoré vám najviac
ležia na srdci. Ona vám istotne dá pocítiť svoju blízkosť
a svoju pomoc, odpoveďou na vaše modlitby.
Ďakujem vám, drahí bratia a drahé sestry. Nech vám Pán
Ježiš umožní kontemplovať v tomto mariánskom mesiaci
Máriinu tvár a učiť sa od nej, našej Matky a Pomocnice
kresťanov, skutočný spôsob ako prijať a žiť Božie slovo.
Srdečne vás pozdravujem a všetkých požehnávam.


Don Pascual
Chávez Villanueva
hlavný predstavený


Pre všetkých záu-
jemcov, ktorí sa
rozhodnú finančne
podporiť rekon-
štrukciu baziliky
v Turíne sme do
tohto čísla časopi-
su vložili šek, kto-
rým môžu zaslať
svoj finančný dar
na účet osobitne
zriadený pre tento
účel.


5D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 4


14.- 16. mája sa
v Novej Dubni-
ci uskutočnil
saleziánsky ho-
kejbalový tur-
naj pre starších
chlapcov, ktorí
majú pravidel-
ný kontakt so
saleziánmi. Zišli
sa z Novej Dub-
nice, Žiliny, Tr-
navy, Banskej Bystrice, Senca a tri družstvá prišli z Bratisla-
vy. Celý víkend sa niesol v príjemnej športovej atmosfére,
a tak na peknom novom hokejbalovom ihrisku videli diváci
množstvo zaujímavých zápasov. V napínavom finále zvíťazilo
družstvo Novej Dubnice nad Banskou Bystricou. Vďaka pat-
rí všetkým organizátorom na čele s donom Pavlom Degrom.
Na fotografii je sympatické družstvo zo Žiliny, ktoré si získa-
lo srdcia mnohých fanúšikov.


V sobotu 20. marca 2004
sa v telocvični ZŠ Udav-
ské uskutočnil tretí ročník
turnaja o Pohár KSMH
Udavské v minifutbale mi-
ništrantov. Súťaže sa
zúčastnilo 5 družstiev mi-
ništrantov z Papína, Zub-
ného, Rovného, Veľopolia
a domáci Udavčania. Po
úvodnej spoločnej modlit-
be a požehnaní od du-


chovného otca Vladimíra Capcaru, správcu farnosti Zubné,
sa začali boje na palubovke o body a celkové víťazstvo. Víťa-
zom sa stalo opäť družstvo miništrantov z Udavského a získa-
lo putovný pohár. Všetky súťažiace družstvá získali diplom.
Ceny a suveníry súťažiacim odovzdala pani Anna Marková,
predsedníčka KSMH Udavské. Turnaj bol ukončený modlit-
bou a požehnaním duchovného otca. Občerstvenie na záver
padlo všetkým dobre.


MINIŠTRANTI Z UDAVSKÉHO VÍŤAZMI MOŽNO RAZ BUDÚ MAJSTRAMI SVETA List hlavného
predstaveného




Niečo podobné a na miestne po-
mery nevšedné sa podarilo aj chlap-
com zo saleziánského internátu pri
SOU sv. Jozefa v Žiline. Pokúsili sa
a nacvičili divadelné predstavenie
s názvom Muž, ktorý sa volal Štvrtok.
Inšpirovali sa detektívnou poviedkou
známeho katolíckeho spisovateľa J.
G. Chastertona. Táto poviedka a jej
divadelné spracovanie, ktoré pripra-
vil salezián Ondrej Miliczky, má čo
povedať aj dnešným nielen mladým
ľuďom.


Dej sa začína rozhovorom medzi
zástancom anarchistických, chaotic-


kých názorov a zástancom poctivého,
slušného života. Anarchista pozve
poctivca na stretnutie ich anarchistic-
kej skupiny aby poctivcovi „ukázal,
že čo je život“! Pred stretnutím však
dochádza k nemilému prekvapeniu,
keď sa z poctivca vykľuje policajný
agent, ktorý mal za úlohu zistiť čo
najviac o tajných plánoch anarchis-
tov. Polícia sa tak infiltrovala do ra-
dov anarchistov a ide už len o to, ako
zabrániť atentátu na piatich preziden-
tov, ktorí sa mali stretnúť v meste
a ktoré mala uskutočniť veľká anar-
chistická rada, ktorej členovia sú po-
menovaní podľa dní v týždni...


Chlapci nacvičovali divadlo od
októbra 2003, takže sa príprave moh-
li dôkladne venovať. Premiéru mali
na sviatok sv. Jozefa, patróna školy.
Vystúpili pred svojimi spolužiakmi,


učiteľmi a majstrami odborného vý-
cviku v telocvični saleziánskeho do-
mu prispôsobenej na divadelné úče-
ly. Chlapcom a učiteľom sa divadlo
veľmi páčilo. Odmenou bol dlhotr-
vajúci potlesk. V nasledujúcu nedeľu
zas vystúpenie zopakovali pre ľudí
z farnosti, mladých z oratória a oko-
lia. Znova zožali potlesk na otvorenej
scéne.


Vďaka iniciatíve dona Malého,
ktorý chodieva do väznice pre mla-
distvých v Sučanoch, chlapci s divad-
lom prvýkrát cestovali aj mimo Žili-
ny. Spočiatku pred vystúpením


u chlapcov vládlo menšie
napätie, ako väzni prijmú
toto divadlo, ešte znásobené


rôznymi bezpečnostnými opatrenia-
mi pri príchode a na samotnom mies-
te. Samotná väznica, ploty a ohrady
nepridávali na nálade. Hneď po odo-
hraní prvej scény a spontánnom po-
tlesku od väzňov opadla tréma
a strach a už nič nebránilo úspechu


predstavenia. Väzni sa mohli obrazne
preniesť na zasadnutie anarchistickej
rady alebo do mesta, kde polícia hľa-
dá atentátnikov. Spontánne pozitívne
reakcie a záverečný potlesk hovoril
znovu za všetko. Naši chlapci dali as-
poň na chvíľu zabudnúť týmto odsú-
deným, kde vlastne sú a čo tam robia.


Večer pri spoločnom hodnotení sa
všetci divadelníci vyjadrovali, že im
tieto predstavenia dali veľa pohľadov
aj na rôzne služby a možnosti, ako
druhým pomáhať. Na okraj vystúpe-
nia vo väznici jeden z divadelníkov -
Juraj povedal, že nebyť toho väzen-
ského prostredia a bezpečnostných
opatrení, nebol by povedal, že hráme
pre odsúdených, ale pre bežných cha-


lanov. To, že
ich rovesníci
sa dostali do
väčšieho kon-
fliktu so záko-
nom nemôže
nás viesť k to-
mu, aby sme
aj my posu-
dzovali a od-
s u d z o v a l i
tých druhých
za ich činy.


A tu nie-
kde by sa dala


nájsť aj hlavná myšlien-
ka celého divadla. Ne-
posudzovať a neodsu-
dzovať, pokiaľ sa človek
nepozrie na toho dru-
hého aj iným, optimis-
tickejším a podrobne-
jším okom. Chlapci sa
s divadlom možno ešte
vyberú na nejaké turné,
ale vedia dobre, že pro-
fesionáli nie sú a nejde


teda o nich, ale o posolstvo, že môžu
mnohým pomôcť ku krajšiemu a op-
timistickejšiemu pohľadu na svet
okolo seba.


Štefan Riško SDB
Foto: archív autora


D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 4 7


Divadlo ako služba
D BDOMA A VO SVETE


6 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 4


Náš don Mirko, ako ho všetci v sa-
leziánskej rodine voláme, je teda taký
„starý“ (ale duchom úžasne mladý)
ako saleziáni na Slovensku. Narodil
sa 20. 5. 1924 v Žiline - Závodí. Ako
chlapec po prvýkrát počul o donovi
Boscovi. Živo sa pamätá na rok 1938,
keď saleziáni otvorili dom v Žiline.
O rok neskôr so záujmom počúva ká-
zeň dona Lovása o tom, že je veľmi
dôležité zamyslieť sa nad zmyslom
svojho života, ako to dokázali mnohí
mladí ľudia. To ich viedlo k tomu, že
celý svoj život odovzdali Bohu a služ-
be blížnym. „Vtedy som pocítil aj ja
túžbu stať sa kňazom saleziánom,“
hovorí don Mirko. Na obdobie novi-
ciátu, keď vnikal do tajomstiev du-
chovného života, na roky bohoslovec-
kých štúdií, keď sa otváral Božiemu
zjaveniu i čaru života mystikov, spo-
mína veľmi rád. Saleziánom je od ro-
ku 1940.


V roku 1950, keď sa komunistický


režim pokúšal zlikvidovať
rehole, bol internovaný
v Podolínci a v PTP až do
konca roka 1953. V tomto
nebezpečnom a ťažkom
období ho tajne vysvätil za
kňaza 6. januára 1951
v Rožňave otec biskup
Mons. Róbert Pobožný.
Otec Mirko ako verný syn
dona Bosca zasvätil vyše
päťdesiat rokov svojho
kňazského života naplno
Bohu a dušiam. Počas tota-
lity ako duchovný sprie-
vodca zasieval zrno viery
a lásky k Bohu mnohým
generáciám mladých, pre-
dovšetkým vysokoškolá-
kov.


„Vždy som sa rád veno-
val mladým ľuďom, a preto


som im zasvätil aj svoj život podľa
vzoru dona Bosca... Mladí majú mno-
hé ideály a vedia sa za ne oduševniť.
K mladým treba mať veľkú lásku
a silnú trpezlivosť. Keď sa pre niečo
nadchnú, sú schopní vykonať hrdin-
ské skutky,“ vyznáva sa otec Mirko zo
svojej lásky k mladým, ktorú neohro-
zil ani komunistický režim.


Od roku 1954 sa popri civilnom
zamestnaní tajne stretával s mladými
- najprv to boli rozhovory, výlety, ale
i duchovné obnovy. „Za zložitých
podmienok sme mávali s mladými aj
duchovné cvičenia, väčšinou v príro-
de pod stanmi. Niektorých mladých
som pripravoval na rehoľný, ba i na
kňazský život... Rád si spomínam na
duchovné cvičenia v Súľovských ska-
lách, v Jánošíkových dierach pri Ter-
chovej, v lesoch v Jasnej pod Chop-
kom...“


Čoskoro mu saleziánski predsta-
vení zverili formovanie mladých spo-


lubratov. Od roku 1968 bol členom
provinciálnej rady a od roku 1980 do
1992 zastával úrad provinciálneho vi-
kára. Pritom sa stále venoval mladým
- viedol mnohé duchovné cvičenia,
poskytoval duchovné sprevádzanie,
vysluhoval sviatosť zmierenia, orga-
nizoval výlety po horách, lyžovanie
v skupinách, stretania v duchovných
krúžkoch...


Po páde komunizmu bol direkto-
rom v Petržalke a tri roky v Dubnici
nad Váhom. Od roku 1999 žije v ko-
munite Saleziánskeho mládežnícke-
ho strediska na Mamateyovej ulici,
ktorého vybudovanie mu zverili ako
stavebnému inžinierovi v rokoch
1993 - 1996.


Život otca Mirka bol a je bohatý
a plodný tak v saleziánskej rodine,
ako aj mimo nej.


Na otázku, čo by rád odkázal dne-
šnej mládeži, sa iba pousmial a pove-
dal: „Život viery je krásny. Prehlbujte
vieru, nebojte sa ju aj verejne vyzná-
vať. Nepoddajte sa smútku, lenivosti.
Veď aj don Bosco povedal: Slúžte Pá-
novi v radosti. Nebojte sa byť hrdina-
mi v obetovaní sa pre dobro dru-
hých.“


A na záver prezradím jedno ta-
jomstvo - ešte v minulom roku bol
otec Mirko s nami na splave rieky
Moravy. Spokojne sedel
v kanoe, usmieval sa a občas zaveslo-
val...


Kdesi v hĺbke duše som počul
ozvenu slov, vyslovovaných tak dáv-
no, ale zároveň i dnes a stále: „Poďte
za mnou a urobím z vás rybárov ľu-
dí.“


Ďakujeme...


Marián Husár SDB
Foto: archív redakcie


Osemdesiatka
saleziána dona Mirka


V TOMTO ROKU OSLAVUJÚ SALEZIÁNI, SYNOVIA SV.
JÁNA BOSCA, 80. VÝROČIE SVOJHO PRÍCHODU NA
SLOVENSKO DO ŠAŠTÍNA. SALEZIÁNI NA
SLOVENSKU MAJÚ 80 ROKOV A 20. MÁJA 2004, NA
SVIATOK NANEBOVSTÚPENIA PÁNA, OSLÁVIL PRI
PLNOM ZDRAVÍ SVOJU OSEMDESIATKU AJ OTEC
MIROSLAV KYSELA.


V SALEZIÁNSKEJ TRADÍCII UŽ OD ČIAS DONA BOSCA MALI DIVADELNÉ PREDSTAVENIA
CHLAPCOV SVOJE PEVNÉ MIESTO V ORATÓRIÁCH A DOMOCH, KDE CHLAPCI AJ BÝVALI.




bor. V prípade nebezpečenstva majú
nenápadne ukazovať biely uterák.
Ďalšie spojky stoja po jednom pred
východmi z táborovej budovy do
záhrady. Ruky majú vedľa seba. V prí-
pade, že by z budovy vychádzal žan-
dár alebo civil, dajú si ich vbok. Ja sa
nenápadne pohybujem asi 2 metre
od miesta, kadiaľ chcem ujsť. Päť
metrov odo mňa je hlavná spojka. Jej
úlohou je ustavične a nenápadne po-
zorovať spojky pred východmi tábora
a tamtie na veži. V okamihu, keď mi
hlavná spojka hlási, že vzduch je vša-
de čistý, bleskovo sa vydriapem na
múr a rýchlo zmiznem...


Bohoslovci potom po celý týždeň
na nástupoch kryjú moju neprítom-
nosť v tábore. Precestujem za ten čas
osemsto kilometrov a všetko vo veľ-
kom strachu. Nemám pri sebe nijaký
osobný preukaz a na rýchlikoch bý-
vajú zavše policajné kontroly. Pán je
so mnou. Stretávam sa v Šenkviciach
s Titusom Zemanom; ochotne prijíma
môj návrh, a teda ho zapojím na lin-
ku, po ktorej budú naši klerici utekať
do Rakúska a stade ďalej. Podarí sa
mi stretnúť sa i s klerikmi v Kostolnej
a na Priehrade mládeže a dohodnutý
deň, dohodnutým vlakom sa vraciam
do Podolínca. Na veži v obloku sedia
už spojky, uterák nerozprestierajú, to
znamená, že žandári a civilní vedúci
tábora nevedia doteraz nič.“


Od mladých spolubratov dostávajú
spolubratia sem-tam ešte nejaké sprá-
vy. Prichodia však tajnými cestičkami.
Z Priehrady mládeže pri Púchove priš-
la pohľadnica tohto znenia: „Náš kaž-
dodenný život? Je zariadený takmer
tak, ako keď sme ho spolu s tebou trá-
vili tam kdesi na Záhorí u našej mamy.
Ráno je krásny biely chlieb, ako si nám
ho Ty dával. Teda chlieb pšeničný, le-
nže ty si nám ho dával aj na krásnej


mise... Izbietka
našej čaty je
s v e d k y ň o u
zvláštnych udalo-
stí... Máme ju
krásne vyzdobe-
nú. Najmä na jej
čelnej strane pre-
vláda červená far-
ba a v takom kr-
vavom poli obraz
našej najkrajšej
hviezdy, najle-
pšieho úderníka
Dominika... ne-
boj sa, nezabud-


nem nikdy na tie krásne ideály, ktoré
dozrievali minulé rôčky. Áno, musím
byť úderníkom, borcom za krajšie ide-
ály, než boli ľudia za buržoázie... Vieš,
ťažko to ide, borba je tvrdá, no vieš
s Pomocníčkou vytrváme!“.


Za socialistickou terminológiou
sa skrýval hlboký duchovný život
mladých rehoľníkov.


Mladý salezián Alojz Ondrejka si
vtedy zapísal: „Utorok 27. júna. Vsta-
li sme o piatej. Na ranné modlitby
som išiel do druhého baráka, kde sa
podáva sväté prijímanie. Na fyzkultú-
re nacvičujeme pieseň: My sa práce
nebojíme. Po nácviku sa nás kultúr-
ny referent pýtal na udalosti z roku
1948, na proletársky internacionaliz-
mus atď. Zväčša sme mu otázky klád-
li my, aby sa nás nemusel pýtať.“


10. augusta si zapísal: „Dnes je náš
posledný deň na Priehrade mládeže.
Odovzdávame deky, bagandže a iné ve-
ci. Po celý deň sme pracovali nad úder-
nícky limit. Naša 36. brigáda mala byť
úderníckou brigádou, mali sme dostať
brigádne i čatové víťazné vlajky. Jednot-
livci mali byť vyradení ako úderníci, ale-
bo mali dostať pochvalu. Nedostali sme
však nič. Ba nechcú nám dať ani potvr-
denie, že sme pracovali na Priehrade
mládeže. Vraj ne-
majú tlačivá, vraj
nám to pošlú do
Kostolnej a od-
tiaľ nás po dvoj-
týždennom ško-
lení pustia
domov.“


Počas poby-
tu v Podolínci
prehliadky a ši-
kanovania, po-
vinné a dlhé ná-
stupy, kontroly
ľudí, pošty, balí-


kov, vysmievanie a ponižovanie boli
na dennom poriadku. Don Ernest
spomína: „V tábore vládol väzenský
poriadok. Dva razy denne sme všetci
museli nastúpiť na dvor na kontrolu,
či niekto neušiel. Po rannom nástupe
nás zadelili do práce. Od jari až do
sviatku Všetkých svätých nedovolili
v Podolínci nijaké návštevy. Márne
naši drahí obchádzali podolínsky tá-
bor, s nami sa nestretli. Boli sme na
tom horšie ako odsúdení väzni.“


V katakombách
22. septembra sa vyriešila situácia


aj v kárnom tábore v Pezinku: starší
nastúpili bez milosti k lopate za „vo-
jakov“ do PTP, mladší odišli domov.


V polovici októbra sa donovi Er-
nestovi a donovi Suchánovi podarilo
utiecť z Podolínca. Don Suchán sa
rozhodol, že odíde do zahraničia
s ďalšími mladými spolubratmi. Tie-
to výpravy organizoval don Titus Ze-
man. Túto možnosť mal aj don Ma-
cák, no rozhodol sa, že zostane na
Slovensku a bude pomáhať mladým
spolubratom, aby zostali verní svoj-
mu saleziánskemu povolaniu. Tajný
úkryt si našiel u pani Schneiderovej
v Žiline neďaleko železničnej stanice.


Zvyčajne spolubratia chodili za
ním do Žiliny a stretali sa s ním na by-
te Ferka Karlíka. Niektorí museli pre-
cestovať i dvesto-tristo kilometrov. Po
krátkom privítaní sa don Ernest ujal
slova. Spomína: „Krátko sme sa po-
modlili k Duchu Svätému a pridali
sme aj vrúcny Zdravas. Vrúcny, lebo
za dve-tri hodiny stretnutia som chcel
dosiahnuť ľudsky takmer nemožné:
aby sa brat tak rozohnil, žeby mu jeho
nadšenie vystačilo na dva-tri mesiace,
kým sa opäť nestretneme... Preberali
sme pritom najdôležitejšie témy
nášho rehoľného života v nových pod-
mienkach. Témy bývali zvyčajne také-


Podpíšete?
Vládni činitelia zhromaždili a uväznili v šaštínskom


kláštore viac ako tristo saleziánov. Zvesť o tragédii sa
rýchlo rozšírila. Don Ernest Macák spomína: „Chýr letel
ako povíchrica a všade niesol rozhorčenie a plač. Rozhor-
čenie nad krivdou, ktorá sa nám stala, a plač nad naším
osudom“.


O nemilých udalostiach sa najprv prirodzene dozve-
deli rodičia a príbuzní saleziánov. Už v nedeľu 16. apríla
prišli za nimi stovky príbuzných. Don Ernest pokračuje:
„Všetci boli ustarostení. Tešili sme ich a povzbudzovali.
Stále sme ich prosili o modlitbu, aby sme vedeli, ako si
v tejto situácii počínať, aby sme mali silu v týchto ťažkých
chvíľach plniť vôľu Božiu. V snahe potešiť, zmierniť a po-
môcť, prinášali nám všetko možné na jedenie. Ale nikto
z nich nás nevolal za každú cenu domov. Nik neprosil,
aby sme vystúpili a zmiernili ich bolesť, nik nežiadal, aby
sem sa vyhýbali neznámemu riziku z toho, keď nepod-
píšeme. Popri všetkých obavách aj oni boli odhodlaní


a silní. Domov už odchádzali oveľa pokojnejší. Videli nás,
boli s nami a potešili sme ich.“


24. apríla 1950 okolo polnoci pred kláštorom pristalo
viacero autobusov so žandármi. Pätnásť minút na zbale-
nie a potom sa autobusy so všetkými saleziánmi pohnú.
Kam? Do Podolínca? Alebo azda do Ruska alebo až na Si-
bír? Predsa len tábor v Podolínci. Sú tu už redemptoristi,
tešitelia, verbisti, dominikáni.


Začiatkom mája prišla ponuka: - Podpíšte, že vystupu-
jete, a pôjdete domov.


Každý dostal do rúk formulár tohto znenia:
VYHLÁSENIE
Podpísaný X. Y. narodený v ....., okres....., z kláštora


v ..... rozhodol som sa vystúpiť z rehole a zapojiť sa do ci-
vilného života. Svojou prácou chcem prispieť do budova-
teľského úsilia našej ľudovodemokratickej vlasti.


Toto rozhodnutie robím dobrovoľne a slobodne, bez
akéhokoľvek nátlaku.


V Podolínci dňa...
Vlastnoručný podpis
Súdruhovia plných tridsať minút čakali na podpisy,


potom termín predĺžili na dvanásť hodín, dvadsaťštyri
a napokon na štyridsaťosem. Nikto nepodpísal.


22. mája asi deväťdesiat mladých rehoľníkov sa muse-
lo prezliecť do civilu a odísť na preškolenie do Kostolnej
na Považí a potom pracovali na Priehrade mládeže pri Pú-
chove. Medzi nimi bolo i štyridsať saleziánskych klerikov.


Úteky z Podolínca
Známy je najmä neuveriteľný husársky kúsok dona


Macáka, ktorý tajne v júli 1950 utiekol z tábora, týždeň
bol vonku a tajne sa potom vrátil späť. Sám na to takto
spomína: „Vybral som si asi šesť šikovných bohoslovcov
a mladých kňazov a zasvätil som ich do celého plánu. Raz
napoludnie, keď bolo v záhrade veľa rehoľníkov, a zdalo
sa, že okolnosti budú priaznivé, rozostavili sme sa každý
na svoje miesto. Miesto kade som chcel zutekať, je v rohu
tam, kde sa končia 5-6 metrov vysoké, staré podolínske
hradby a začína sa dvojmetrová murovaná ohrada. Nie-
koľko bohoslovcov vyjde na vežu ku zvonom a sadá si do
obloka. Majú pozorovať, či nejaký žandár neobchádza tá-


D BJUBILEUM


Likvidácia reholí


D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 4 9


80
požehnaných rokov (4)


8 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 4


Podolinec 1951


Priehrada Mládeže 1950


Návštevy v Podolinci


Podolinec 1950


TAK SME BOLI 14. APRÍLA 1950
NAPOLUDNIE VŠETCI ZVEZENÍ V ŠAŠTÍNE,
V NAŠEJ KOLÍSKE, KDE SA TO S NAMI NA
SLOVENSKU V ROKU 1924 ZAČALO.




Časopis
Don Bosco dnes
zasielame bezplatne


každému, kto oň požiada.
Už od roku 1877 je to dar
dona Bosca tým, ktorí so


sympatiou sledujú
saleziánsku prácu


a misie.


Šírte ho medzi
príbuznými a priateľmi.


Oznámte nám hneď
zmenu vašej adresy.


Objednávky zasielajte
na adresu:


DON BOSCO DNES
Miletičova 7


821 08 BRATISLAVA
tel.: 02/5557 2226


e-mail: dbd@donbosco.sk


KAŽDÉ
DVA


MESIACE
DON


BOSCO
DO


TVOJHO
DOMU


to: nutnosť bojovať o svoje povolanie, skalopevná
dôvera k nebeskej Matke; súdržnosť, čistota srdca
a nadšená láska k Ježišovi a Márii; potreba sebazá-
poru; dodržiavanie denného programu; denná me-
ditácia a mesačná duchovná obnova; svätá spoveď
a účasť na svätej omši.“


Vyše sto spolubratov bolo v tom čase doma
a vo vojenských táboroch. A tak čoskoro don Er-
nest začal písať okružné listy. Trvalo to dva roky.
Tieto listy vnášali nádej, silu a lásku k Spasiteľovi.
„Hlásali, že naša rodina žije a bojuje. Rozviezli nás
po celej republike, rozprášili nás - spomína don
Ernest - ale tým nás ešte nezlikvidovali“.


Niekoľko okružných listov pre spolubratov na-
písal i don František Valábek - zástupca provinciá-
la Bokora - v tábore. Spájala sa v nich svätosť s roz-
vážnosťou, nadšenie s triezvou húževnatosťou.


Dokonca don Ernest začal organizovať krátke
dvoj-trojdňové duchovné cvičenia v malých sku-
pinkách na bytoch, neskôr na chatách. Tieto boli
základom, na ktorom stoja všetky ostatné stretnu-
tia s Bohom i sám rehoľný život.


Niektorí mladí spolubratia sa pokúšali dostať
za hranice. Osudnou sa však stala tretia výprava.
Vysoká hladina rieky Moravy a málo opatrnosti
spôsobili, že čoskoro v Malých Levároch a na oko-
lí začala divá poľovačka polície a žandárov. Pre-
hľadávali domy, polia a lesy. Chytili i otca Zemana.
Zachránili sa tí, čo nasadli na prvé ranné vlaky:
Anton Hlinka, Alojz Pestún, Klement Poláček, An-
ton Kyselý, koadjútor Jozef Baťo, z diecéznych kňa-
zov doktor Anton Botek. Ostatní boli súdne tresta-
ní. Doktor Dermek, otec Pobiesky a otec Pavlík
dostali okolo pätnásť rokov, otec Tikl dvanásť ro-
kov, niekoľkí naši mladí spolubratia po dvanásť
rokov. Pre dona Zemana žiadal prokurátor trest
smrti. Odsúdili ho na dvadsaťpäť rokov, čo bolo,
prakticky doživotie. Spolu s nimi aj mladí bratia
Ján Brichta, Anton Strholec, Jozef Bazala, Anton
Kyselý, Anton Semeš. V súvislosti s ich útekom za
hranice sa do väzenia dostali kňazi Viliam Vagáč
a Štefan Sandtner i jeho sestra. Na organizovanie
ďalších útekov sa podujal salezián don František
Reves zo Šúroviec pri Trnave.


Mnohí mladí saleziánski bohoslovci a mladí
kňazi museli teda nastúpiť na vojenčinu, do tzv.
Pomocných technických práporov (PTP). Ich
zbraňou bola lopata a čakan. Pracovali na stav-
bách vojenských objektov, v továrňach a podobne.
Veľký dôraz sa kládol na preškoľovanie, s cieľom
získať ich pre politiku komunistického režimu.


Salezián-kňaz Augustín Lovíšek spomína: „Pra-
covali sme manuálne a ťažko: s kameňom, štrkom
a pri stavbe kanálov. Denne sme pracovali najme-
nej desať-dvanásť hodín, a to aj vo veľmi tuhých
mrazoch. Okrem práce sme mávali 30-60 minúto-
vé politické školenia... Nás saleziánov v Straši-
ciach bolo asi štyridsať. Iní vojenčili v Plzni, Klad-
ne, v Přerove na Morave a inde... Sekírovali nás,
kričali na nás, jedlo však bolo dobré. Náš kapitán
sa nám vyhrážal: „Ak sa nezmeníte, zostanete tu
hoci aj desať rokov. Ak sa obrátite, pôjdete domov


po dvoch rokoch ako ostatní vojaci.“ De-
sať rokov tam nikto nebol. Je však isté, že
niektorí z nás po skončení vojenskej služ-
by museli nastúpiť do určených tovární,
kde boli pod dozorom a keď chceli ísť na
návštevu domov, mohli iba vtedy, keď im
to polícia dovolila.“


Do väzenia sa dostali i spolubratia Pa-
vol Drgoň, Viktor Karlubík a Rudolf Bu-
taš, František Kalafút, Ľudovít Žilka.
V decembri 1952 chytili pri prechode hra-
níc našich boholsovcov-vojakov Rudka
Granca a Ferka Szabadoša. Väzeniami
prešli neskôr i predstavení saleziánov na
Slovensku provinciál Jozef Bokor, jeho
nástupca otec František Valábek a boho-
slovci Ján Beňo a Alojz Masný. Odsúdili
ich za to, že tajne organizovali rehoľný ži-
vot spolubratov.


Väzeniami prešli i otcovia Ján Hlubík
a Anton Jančovič a ďalší. Celkom 44 sale-
ziánov prešlo väzeniami. Ich súhrnný
trest, na ktorý boli odsúdení, bol vyše tri-
stopäťdesiat rokov väzenia.


V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch
postupne viac ako dvadsať saleziánov
pracovalo na farách. Bolo to so súhlasom
provinciála i biskupa. Ani na farách to
naši spolubratia nemali ustlané na
ružiach. Štátna moc sa na nich dívala ako
na nepriateľov štátu.


Na jeseň 1952 dona Ernesta Macáka
chytili v Přerove. Čoskoro ho previezli na
vyšetrovanie do Bratislavy. Najprv to boli


jednoduché vyšetrovania cez deň, potom
večer a v noci. Nátlak prezradiť mená
okolnosti a tajnú prácu s mladými sale-
ziánmi sa stupňoval.


Vo svojej knihe Diagnóza - Bláznom pre
Krista o tom hovorí: „Vyšetrovatelia ma za-
čali nútiť prezradiť. Prvý donucovací krok:
- Staňte si ma špičky nôh! Stal som si. Ne-
chal ma tak stáť, kým som vysilený nezačal
padať na chodidlá. Nasledoval druhý krok:
- Dajte ruky hore! Držal som ruky hore,
svaly na rukách a ramenách ma začali bo-
lieť, príšerne ma rozboleli a napokon ne-
vládne klesli. - Budete robiť drepy, až kým
nepoviete! Robil som, po chvíli som bez-
vládne klesol na zem. Vyšetrovateľ stupňo-
val krik, nadávky, hrozby i sľuby.“ Potom
však nasledovalo neľudské kopanie do ste-
hien a údery do rebier. Pokračuje: „Bitka
sa stupňovala... Stehná s modrinami, do
ktorých sa zabárali bagandže vyšetrova-
teľa, boleli teraz oveľa väčšmi ako pri pr-
vých kopancoch. Keď som kľačal, vyšetro-
vateľ ma chvíľami ľavou rukou kmásal za
vlasy, mykal mi hlavu dopredu a päsťou
pravej ruky ma začal mlátiť vzadu do kr-
ku... Spomínam si aj na údery priamo po
hlave i na to, že vyšetrovateľ vzal do ruky
zakrútenú namočenú šatku z hrubého ľa-
nu veľkú ako uterák a začal ma ňou z bo-
ku biť po hlave.“


Aby všetko neprezradil, don Macák za-
čal hrať blázna. Najprv mu neverili, do-
konca na deväť mesiacov skončil v Prahe
na väzenskom psychiatrickom pavilóne
Praha-Bohnice. Musel podstúpiť viaceré
„liečebné“ elektrošoky (bolo ich presne
osem). V máji 1954 ho odviedli do Havlíč-
kovho Brodu do Psychiatrickej liečebne
a potom do Pezinka. Hovorí o tom: „Aj
v Pezinku ma liečili elektrošokom. Robil to
doktor Škoda so svojím tímom. Predpísal
mi ich asi dvadsať a toľko ráz mi na sluchy
prikladal elektródy, toľko ráz mi pchali do
úst povrazce vaty, toľko ráz ma pritom
držali štyria ošetrovatelia, toľko ráz som sa
im v strašnej úzkosti vzpieral a potom
chrčal ako umierajúci v hlbokom spánku.“


A tak trinásť rokov „hral“ blázna, teda
že je duševne chorý. Do rodnej dediny za
ním prichádzali na návštevu najmä don
Sandtner a don Malženický. V roku 1968
sa mu podarilo legálne emigrovať do Ta-
lianska, kde spolu so svojím bratom Ludvi-
kom vydával slovenskú náboženskú litera-
túru a pripravoval relácie do Vatikánskeho
rozhlasu. Deväť rokov bol aj direktorom
komunity slovenských saleziánov v Ríme.


Štefan Turanský SDB
Foto: archív redakcie


D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 4 11


Priehrada Mládeže 1950 Anderej Brunclik ako PTP


D BJUBILEUM


10 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 4




D BM A R I Á N S K E Z V O N YD BHUD A
Otče, odpusť im,
lebo nevedia,
čo činia...


Cantica nova
secunda


TRETÍ ROČNÍK SPEVÁCKEJ AKTIVITY MUŽSKÉHO MLÁDEŽNÍCKEHO ZBORU ZO ŠAŠTÍNA MÁ
CELKOM ZAUJÍMAVÚ MAPU.


Ovocie Ježišovho utrpenia a smrti
na kríži a jeho zmŕtvychvstania Bo-
žia milosrdná odpúšťajúca láska.


Ježiš na otázku koľkokrát máme
odpustiť odpovedal: nie sedemkrát,
ale sedemdesiatsedemkrát, teda stá-
le...


My ľudia sme slabí a ťažko nám je
odpustiť, keď nám niekto ublížil.
Ježiš to vie, a preto nám prichádza na
pomoc. S ním a v ňom, v jeho odpus-
tení na kríži môžeme aj my odpustiť.
Keď sa modlíme úprimne spolu
s ním, za tých, ktorí nám ublížili
Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo či-
nia..., vtedy nám prichádza na pomoc
Jeho odpúšťajúca milosrdná láska
a v nej odpustenie a do nášho srdca
prichádza pokoj a radosť. Niekedy to
trvá dlhšie, alebo veľmi dlho, kým
príde do nášho srdca pokoj, ale ne-
dajme sa odradiť, ale trpezlivo opa-
kujme modlitbu odpustenia, kým
v Ježišovi v jeho láske neodpustíme...
Veď odpustenie je ovocím jeho utrpe-
nia, smrti i zmŕtvychvstania, a my
čerpajme smelo z toho ovocia, aby


bolo viac odpustenia, viac lásky
v našom okolí...


Čítala som, že na
Slovensku je 19 väzňov
odsúdených za mnohoná-
sobné vraždy na doživotné
väzenie. Modlíme sa aj za
nich: Otče, odpusť im, lebo
nevedia, čo činia...


Jeden iný väzeň, ktorý po 107
dňoch na slobode, sa opäť dostal do
väzenia, napísal, že aj keď je on veľ-
kým hriešnikom, verí, že Ježiš mu
všetko odpustí...


Áno, Ježiš všetko odpúšťa a nič ne-
pamätá, jeho láska je nekonečne mi-
losrdná...


Ak by si niekto myslel, že je slabo-
sťou odpúšťať, tak by som tu chcela
uviesť pravdivý príbeh Sergeja z Rus-
ka, ktorého tá „slabá sila odpúsťajú-
cej lásky“ zmenila na nepoznanie.


Sergej bol jedným z tým, ktorí ma-
li za úlohu rozháňať aj bitkou pape-
kom kresťanov, ktorí sa stretávali taj-
ne na modlitbách a sv. omši. Pri
jednej takej akcii, keď už všetkých ro-
zohnal, spozoroval, že v kúte sa mod-
lí ešte


jedna starenka, babička. Rozbehol sa
ku nej, zdvihol ruku s papekom nad
hlavu a chcel starenku nemilosrdne
udrieť. V tom ona vypovedala slová
odpustenia: Bože, odpusť tomu člove-
kovi... Sergej nevie, čo sa to s ním sta-
lo, tie slová pôsobili v ňom zázrač-
ne... Zdvihnutá ruka oslabla, už
nemal silu udrieť starenku... Už ne-
mal nikdy silu na podobné akcie... Je-
ho život sa úplne zmenil až natoľko,
že tým, ktorým predtým slúžil, už bol
nevýhodný a jedného dňa „zmizol“...


V odpúšťajúcej láske je ohromná
sila... Odpúšťajme v našom okolí
všetkým, všetko a vždy... Začnime tu
a teraz...


Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo
činia...


smc
Foto: archív redakcie


Dvakrát zasiahol náš akčný rádius
do zahraničia. Po Viedni (podrobne-
jšie sme referovali v č. 2/2004) sme
boli pozvaní hosťovať do Českej re-
publiky. Únia českých speváckych
zborov tu organizovala grandiózne
podujatie SLÁVNOSTI PÍSNÍ 2004
pri príležitosti Roku českej hudby v
Dome kultúry v Uherskom Brode.
Uskutočnilo sa v rozpätí 7. - 9. mája.
My sme prišli na rad 7. mája (piatok).
V sále, kde sme dôstojne a úspešne
reprezentovali, je postavený aj klasic-
ký píšťalový organ. To bola príležito-
sť nášho klaviristu a nadaného orga-
nového samouka Martina Baka
vstúpiť do presného scenára atypic-
kým spôsobom. Náš priateľ, mladý
muzikant z Kolty (okres Nové Zám-
ky), za prednes časti skladby Petra
Ebena „Labyrint sveta a raj srdca“ v
samostatnom vystúpení získal spon-
tánne ovácie. Poďakoval sa za ne prí-
davkom známej Bachovej Toccaty d-
mol.


Vrcholom domácich aktivít bola
účasť na celoštátnej súťažnej pre-
hliadke stredoškolských mládežníc-
kych speváckych zborov MLÁDEŽ
SPIEVA 2004 v Turčianskych
Tepliciach. Nároč-


ná príprava nám umožnila tešiť sa z
verdiktov odbornej poroty hudob-
ných profesionálov - CNS získava
strieborné pásmo. Okrem tejto skuto-
čnosti bolo najradostnejším konšta-
tovanie odborníkov, že tzv. „malý
zázrak zo Šaštína“ - t. j. mužský mlá-
dežnícky zbor nebol pred dvoma rok-
mi iba náhodným preludom či blu-
dičkou. Nie, on si zanovito šliape po
cestičke, o ktorej povedal sv. Josema-
ria Escriva de Balaguer: „Začínať do-
káže každý, vytrvať len svätý.“


Sme radi, že môžeme takto poze-
rať na naše snahy práve v jubilejnom
roku sv. Dominika Savia. Oprávne-
nou hrdosťou nás napĺňa fakt, že na
celoštátnom fóre sme my „muzikanti
zo Šaštína“ obhájili svoj nováčkovský
krst spred dvoch rokov. Kto by bol ča-
kal, že sa tu stretne so zbormi slo-
venských miest zvučných mien, čakal
by márne. Iba Trenčín (Piaristické
gymnázium Jozefa Braneckého), Le-
voča (Gymnázium sv. Františka As-
siského a Stredná pedagogická ško-
la), Prievidza (Úsmev) a Košice
(Gymnázium Máraiho) boli výnim-
kou. V našom programe, mala pre-


miéru aj africká pieseň Siku moja s
tamtamovým sprievodom štvrtáka
Martina Dorka. Odozva publika bola
burácajúca.


Tradičná akadémia na počesť do-
na Bosca nám dala možnosť spolu-
účinkovať s pánom Mgr. art. Františ-
kom Ďuriačom. Tento basista a. h.
predniesol so zborom aj áriu Zacha-
riáša z I. dejstva opery Nabucco od
G. Verdiho. Na záver zaspieval slávnu
melódiu Zboru Židov ako sólo.


A čo pripravujeme v jubilejnom
roku príchodu saleziánov na Sloven-
sko? Bude to veľká zborová slávnosť a
hudobná udalosť v našej milej bazili-
ke (nedeľa, 3. októbra 2004). Cantica
nova secunda a jej dirigent, zároveň
koordinátor festivalu zborového
umenia tu dajú Slovensku a svetu na
známosť, že požehnané dielo dona
Bosca na Slovensku prekvitá a je teda
dôvod veľkej vďačnosti voči nekoneč-
nému Božiemu milosrdenstvu a pre-
láskavej záštite Pomocnice kresťanov.
Preto


BASILICA CANTAT 2004.


Ján Schultz
dirigent a manažér zboru


Foto: archív autora




14 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 4


A čo rodiča? Tešia sa, že budú mať
doma svoje deti, alebo majú starosti,
ako ich zamestnať, obávajú sa, či sa
nebudú nudiť,... Alebo sa tešia, že bu-
dú môcť ísť spolu na dovolenku, že
zažijú množstvo dobrodružstiev.


Bolo by zaujímavé zistiť, aké od-
povede by sme dostali, keby sme
oslovili mnohých ľudí, a dali im otáz-
ku: Čo pre teba znamená slovo „re-
kreácia“?


Pokúsim sa dať niekoľko typov,
aké asi by mohli byť odpovede:


-Pobyt pri mori.
-Rodina pokope, ktorá si na seba


nájde čas.
-Niečo, čo sa ma nijako netýka, le-


bo nemám na to financie.
-Nie je to pre mňa, lebo som tak


zaťažený, že si nemôžem dovoliť re-
kreovať,...


Ale ozaj: slovo „rekreácia“,
či „odpočinok“ je iba pre
niektorých? Iba pre
tých, ktorí na to
majú čas a penia-
ze? Neprieči sa
to don Boscov-


mu: „Pracujme, odpočívať budeme až
v nebi“?


Vo všeobecnosti slovo rekreácia
chápeme ako odpočinok po práci,
oddych či obnovu alebo regeneráciu
síl po fyzickej či psychickej práci. Má
latinský pôvod: re-kreacia. Kreacia
v latinčine znamená stvorenie, pred-
pona re znamená niečo opakovane
robiť. (recreo - tvoriť nanovo, prina-
vrátiť k životu, oživiť, posilniť či
občerstviť; recreatio - zníženie napä-
tia, uľavenie, vrátenie zdravia, od-
dych....). Teda viaže sa na slovo „stvo-
renie“, či dotváranie.


Už na prvých stránkach Biblie na-
chádzame obraz Boha, ktorý nielen
pracuje, tvorí svet, ale aj odpočíva.
Keď Boh ukončil svoje dielo, „v sied-
my deň odpočíval od všetkých diel,


ktoré urobil“ (Gn 2, 2). V biblic-
kom opise stvorenia sa odzrka-


dľuje prirodzená činnosť člo-
veka, ktorý je umorený


prácou, ktorý po jej ukončení
sa chce odtrhnúť od ťažkostí a za-


hodiť zo seba jej jarmo. Nutnosť
odpočinku po práci


je spojená s napätím a stresom, ktorý
sa vytvára pri námahe práce a úloh,
vyplývajúcich z povinností, únave
z cesty a psychických vypätiach. Od-
počinok zasa prirodzene spôsobuje
likvidáciu tohto napätia. Predsa však
Boh, ako najvyššia bytosť, v ktorej
nieto nijakej premeny, stojí nad sve-
tom, nepodlieha zákonom prírody,
nepodlieha jeho slabostiam.


Boží odpočinok je určitý druh pre-
javu života Boha. Boh odpočíval po
námahe stvorenia nie preto, že bol
unavený a neuspokojený svojou prá-
cou, ale preto, že videl, že všetko bo-
lo dobré. V každý večer stvorenia ob-
divoval a potvrdil svoje dielo.
Takto odpočíval vo svojej chvále ako
najvyššie dobro.


Boh má účasť aj na práci, aj na od-
počinku, angažuje sa v stvorení a za-
chováva odstup, daruje sa a zostáva
sám sebou. Stojí nad napätím práce a
odpočinku, ktorý je charakteristický
pre tento svet. Boží odpočinok sa tak
stáva osobitným dokončením diela
stvorenia, dokončením Božích


plánov. Boh dosahuje cieľ,


ktorý si vytýčil a tak sa môže radovať
zo svojich diel. Tak odpočinok privá-
dza do stavu naplnenia toho, čo bolo
predtým iba v plánoch Stvoriteľa. Ján
Pavol II. v encyklike o ľudskej práci
hovorí, že „človek má prácou napo-
dobňovať Boha, svojho Stvoriteľa, le-
bo on jediný nosí v sebe ten zvláštny
prvok podobnosti s ním“ (LE 25).
V ľudskom odpočinku sa neodkrýva
iba oslobodenie sa z jarma práce, ale
aj jej dokončenie a naplnenie. V od-
počinku sa človek raduje z ovocia
svojej námahy a zažíva jeho dobro.
Nasledovanie Boha je súčasne cestou
človeka ku znižovaniu napätia medzi
oboma fázami jeho života - prácou i
odpočinkom.


Keď kniha Genezis hovorí
o umiestnení človeka v raji na za-
končenie diela stvorenia (Gn
2, 15), možno to chápať
ako nasmerovanie ho
na odpočinok. Boh
sám dal ľuďom od-
počinok a pozná
aj jeho večný
význam.


Rajský odpoči-
nok sa vyznačoval
harmóniou medzi
človekom a stvore-
ním, ale aj súladom
v ňom samom. Tento
súlad človek stratil hriechom.
Ľudský hriech spôsobil katastrofu
nielen vo vzťahu človek - Boh, ale aj
vo všetkých závislostiach medzi stvo-
reniami, ako aj vzťahu celého stvo-
renstva voči Bohu. Z toho vznikol
akýsi kozmický nepokoj. Vďaka spás-
nemu dielu Ježiša Krista začal sa ná-
vrat k Bohu. Definitívne zjednotenie
človeka s Bohom nastane vo večnos-
ti. Dosiahnutie posledného cieľa pre
človeka bude návratom k odpočinku,
ktorý mu pripravil Boh vo svojom pr-
votnom pláne. Jeho prejavom bude
duchovný súlad v človeku samom aj
v jeho vzťahu k Bohu. Z tohto možno
usudzovať, že aj celé stvorenie bude
mať svoju účasť na tomto odpočinku.
Lebo celé stvorenie, na čele s člove-
kom ako korunou tvorstva sa navráti
znova k tomu, od ktorého vyšlo, aby
mohlo mať slobodnú účasť na chvále
Božích deti (porov. Rim 8, 20 - 23).


Odpočinok je nám daný už tu na
zemi, ale ešte ho nemáme v plnosti.
Dobývame ho námahou práce na se-
be. Odmena neba, čiže plnosť odpo-
činku dosiahnú iba tí, ktorí ostanú


verní Bohu a jeho zákonom až do
konca a zodpovedne budú pristupo-
vať k životu. Nedostanú sa tam tí, kto-
rí zostávali v nečinnosti, ktorí brali
svoj život ako odpočinok „od“ všet-
kých povinností, netúžili po praktizo-
vaní čnosti spravodlivosti a lásky.
Možno povedať, že opravdivý odpoči-
nok nie je zastavením činností, ale jej
doplnením. Doplnením konania člo-
veka je nadobúdanie čností a kona-
nie dobra. Takto chápaný odpočinok
už tu na zemi nám dáva predchuť ne-
ba. Známy teológ Karol Rahner ide
ešte ďalej, keď hovorí, že dobre preží-
vaný odpočinok tu na zemi je nielen
znakom, ale skoro anticipáciou ostat-
ného odpočinku v Bohu.


List Hebrejom obsahuje jeden
z najobšírnejších biblických textov,
ktoré sa dotýkajú problému odpočin-
ku, vyzýva veriacich: „Usilujme sa te-
da vojsť do onoho pokoja“ (4, 11).
Kresťan preto má dobre a horlivo vy-
užívať svoj prítomný čas, aby sa mu
stal obdobím zásluh pre večný odpo-
činok.


Odpočinok predstavuje doplne-
nie ľudskej práce. Človek nasleduje
Boha tak v práci, ako aj v odpočinku.
Počas odpočinku človek nielenže sa
sám raduje a teší sa z plodov svojej
práce, ale skladá ju Bohu. Ďakuje mu
za to, že mu umožnil vykonať túto
prácu, a predkladá mu ovocie svojej
práce. Výrazne to hovorí omšová
modlitba nad obetnými darmi: „Dob-
rorečíme ti, Bože, Pane svetov, že sme
z tvojej štedrosti prijali tento chlieb
(toto víno). Obetujeme ho tebe ako
plod zeme a práce ľudských rúk, aby
sa nám stal chlebom života (duchov-
ným nápojom)“. A tak nielen práca,


ale aj odpočinok ducha aj tela, ak sa
uskutočňuje v Duchu, mení sa na du-
chovnú obetu, príjemnú Bohu skrze
Ježiša Krista (porov. 1 Pt 2, 5).


Človek, ktorého ťažia mnohé
problémy, potrebuje vo voľnom čase
nájsť seba samého, aby sa mohol ob-
noviť a realizoval sa ako osoba. Čas
rekreácie, vo svojej najhlbšej podsta-
te vytvára akési doplnenie a ďalšie
usporiadanie toho, čo urobil Boh vo
svojom akte stvorenia. Osobitne nás
vedie k oslobodzovaniu sa z otroctva
zla, budovanie života podľa Božích
plánov a oslavuje Boha Stvoriteľa.
Z toho možno usudzovať, že je to na-
sledovanie Božieho diela „prvotného
stvorenia“, či „nového stvorenia“, kto-
ré sa uskutočnilo v Kristovi Ježišovi.


V tomto svetle sa jasnejšie dá po-
chopiť tvrdenie, že nielen


práca, ale aj odpočinok
sa ponúkajú člove-


kovi ako cesta,
ktorou má nasle-
dovať Boha
Stvoriteľa. Celý
ľudský život,
práca i voľný
čas sa môžu


pred Bohom ja-
viť ako služba.


Práca je takto „tvore-
ním“ a voľný čas „no-


vým tvorením“ (rekreatio).
Voľný čas sa stáva rekreáciou


vo svojom plnom význame vtedy,
keď rozvíja duchovné aktivity člove-
ka a do jeho života prináša hlbší
zmysel a tak ho uspôsobuje byť čin-
ným vo svete, ktorý ho obklopuje.
Toto už nie je nečinnosť. Z druhej
strany sa stáva plodný, keď v ňom
víťazíme nad zlom a hriechom. Re-
kreácia ponúka človeku šancu, aby
nanovo objavil zmysel svojej existen-
cie. Tento nový spôsob chápania
svojho zmyslu má v sebe čosi, čo
upriamuje človeka na posledné časy
vo večnosti, kde bude plná sloboda,
radosť, milosrdné zjednotenie sa
s Bohom v jeho večnej sláve.


Ako zavŕšime tieto prázdniny? Bu-
dú pre nás časom zotavenia, zblíže-
nia sa rodiny navzájom a posilnením
vzťahu s Bohom, alebo budú zabitým
časom, z ktorého sa budeme musieť
dlho zotavovať?


Ferdinand Kubík SDB
Foto: Peter Bučány


D BM A R I Á N S K E Z V O N Y D BM A R I Á N S K E Z V O N Y


D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 4 15


Čas prázdnin - čas
dovoleniek,
alebo novej driny?
PRVÁČIKOVIA SA NEMÔŽU DOČKAŤ, KEDY UŽ KONEČNE BUDÚ ŠKOLÁCI, KEDY UŽ BUDÚ
MÔCŤ ZASADNÚŤ DO ŠKOLSKÝCH LAVÍC. INÍ ZASA POČÍTAJÚ DNI, KEDY UŽ KONEČNE
BUDÚ PRÁZDNINY, LEBO ŠKOLA UŽ IM IDE HORE KRKOM.




D BM A R I Á N S K E Z V O N Y


Dvaja kosci chodili za prácou po
sardínskych lazoch. No toho roku po-
stihlo kraj veľké sucho a úroda
uschla ešte v klíčkoch. Humná boli
sivé a pusté ako v zime, nebolo
vody ani na pitie.


Kosci kráčali už dlho.
Onuce i krpce mali biele od
prachu a kosy na pleciach sa
im leskli na páliacom slnku.
Všetko žiarilo v prudkom sl-
nečnom svetle: more v diaľ-
ke, lesíky na pobreží i skaly
na horách, ale bola to žiara
skôr do plaču. Naši dvaja pocest-
ní nie a nie dostať prácu; zjedli už
chudobnú desiatu: chlieb so suchým
syrom, a boli aj smädní.


Došli na malú kopanicu, obkľúče-
nú vysokým plotom indických figov-
níkov, pod tmavým skalnatým kop-
com, bez jedného stebla trávy. Pár
kôz sa páslo medzi kríčkami...


Kosci sa tam išli pozrieť. V tieni
biedne rozkvitnutej bazy pri vchode
do malej chalupy uzreli ležať na bara-
nej koži pekné počerné dievča. Ruky
malo založené pod hlavou medzi roz-
pustenými čiernymi vrkočmi
a s blaženým výrazom sa dívalo na
modré nebo. Prudké poludňajšie sl-
nečné lúče dodávali jej tmavej pleti


bronzový lesk. Keď začulo kroky, po-
sadilo sa a usilovalo sa dať si vlasy do
poriadku, dívajúc sa rovno pred seba
veľkými mdlými očami.


Starší kosec sa zastavil a povedal
dievčaťu:


- Sme na cestách za prácou
a smädní sme; nedalo by si nám na-
piť sa?


Dievča sa dalo do smiechu, uka-
zujúc krásne biele zuby v ústach. Po-
tom lenivo vstalo, poopravilo si šaty,
nadvihlo si zásteru, čo sa jej zošmyk-
la, a išlo sa pozrieť do kuchyne, kde
na lavici stáli džbány na vodu. No


džbány boli prázdne. Dievčina sa
obrátila k cudzincom so smie-


chom, ktorý mal v sebe čosi ži-
vočíšneho, ale robil ju pekne-
jšou, než bola v skutočnosti.


Naši dvaja kosci sa dívali
zo dverí a obzerali sa po ku-
chyni, ktorá popri všetkom


neporiadku prezrádzala istý
blahobyt, lebo na mriežke nad


ohniskom bolo niekoľko kusov
údeného syra a na čiernych začade-
ných stenách okrem niekoľkých me-
dených rajníc, pokrytých prachom
a pavučinami, viseli veľké kusy mäsa
a na peci stál džbán s olejom. Starší
kosec krútil bezzubými ústami
v sklamaní a s odporom; jediné sklo
na okne bolo čierne od roja múch.
Všetko svedčilo o nedbalosti v tomto
ináč zámožnom domčeku.


Dievča sa neokrôchane smialo,
potriasajúc džbánom, aby ukázalo,
že nieto vody. Mladší kosec, odpove-
dajúc na nechápavý pohľad spoloční-
ka, riekol jemným hlasom:


- Azda v studni bude voda?
- Choď sa teda pozrieť! - odpove-


dala deva. Jej hlas sa zdal trochu výs-


(Sardínska legenda)


mešný a bolo vidieť, že ju teší pohľad
na smädom strápených cudzincov.
Predsa však vyšla z kuchyne a ľah-
kým krokom zabehla k studni. Nahla
sa cez okraj, aby sa presvedčila, že
studňa je naozaj prázdna a suchá.


- Hádam keby sa trochu prekopa-
la, našla by sa voda, - dodala so smie-
chom.


Potom zrazu zabehla na podstre-
šie, vzala do rúk misku s vodou pre
sliepky a ponúkla pocestným. Starší
sa zdráhal chytiť misu, lebo na vode
plávali slepačie pierka, ale mladší ich
sfúkol, napil sa a občerstvený si vy-
dýchol.


- Dobrého muža! - zaželal die-
včaťu. Vtedy sa napil i ten druhý.
A keď odchádzali, videli, ako sa
dievča opäť lenivo natiahlo na
ovčiu kožušinu a odohnalo
mačku, ktorá sa tam zatiaľ roz-
valila.


Kráčali ďalej, až kým slnko
nezapadlo. Dostali sa do hor-
natej krajiny; kopce boli pokry-
té akoby červeným závojom. Su-
cho natoľko spustošilo kraj, že tu
a tam holo vidieť vyschnutý dub s lis-
tami neopadanými, ale žltými ako
zlaté platničky. V údolí bolo vidieť
dedinku, tichučkú vo večernom
šere, s červenými strechami,
s vyschnutými záhradka-
mi, s cestičkami samý
prach. Koryto poto-
ka bolo biele,
prázdne, akoby
všade panova-
la smrť.


Naši po-
cestní boli
opäť smäd-
ní. Zabú-
chali na
d o m č e k
v dedinke,
jediný čo
mal vpredu
trochu čer-
stvej zelene
v záhradke pod
oknami a v nej
pár karfiolov.
Otvorilo im dievča,
vysoké a bledé, obleče-
né ako sa nosia dedinčan-
ky z dobrých rodín, v starom
kroji bez lacnej parády. Vlasy malo
ukryté pod čepcom s okrajmi spuste-
nými nad ušami pod ručníkom. Len


čo uzrelo cudzincov, starostlivo si
uviazalo ručník pod bielou briadkou.
Tak milo bolo upravené, že starší ko-
sec ostal stáť, díval sa naň, a zabudol
aj na vodu. Ten druhý však povedal:


- Deva, nemohla by si nám dať po-
hár vody?


Nato ich ona pozvala ďalej do iz-
by. Ocitli sa vo väčšej miestnosti
s vchodmi vpravo i vľavo do iných
izieb a vzadu s otvorenými dverami,
ktorými bolo vidieť zelenú záhradu
za domom. Pár stoličiek stálo pekne
v rade pri stenách, ale sa ich nedotý-
kali, všetko bolo vo vkusnom poriad-


ku, aj vreteno a kúdeľ, ktoré dievča
odložilo, keď išlo otvoriť dvere cu-
dzincom. Tri nádoby na vodu, jedna
menšia od druhej, všetky plné, uka-
zovali v gazdinej rozumnú a starostli-
vú ženu.


- Zdá sa to tu ako oáza v suchej
púšti! - poznamenal starší kosec a sia-
hol po menšej nádobe s vodou. Ale
dievča ho chytilo za plece a išlo vziať
pohár, ktorý, hoci bol čistučký, naj-
prv opláchla, potom načrela vody
a podala koscovi. Ten sa napil a utrúc
si rukou ústa, povedal:


- Oh, ako malvázia! Buď za to po-
žehnaná!


Dievča znova opláchlo pohár.
Dbalo pritom, aby nemrhalo zbytoč-
ne vodou; vyliala ju na azalky predo


dverami, potom podalo plný pohár
mladšiemu koscovi. Aj ten sa na-
pil. A kým pil, díval sa svojimi
modrými očami na vážnu tvár
devy; nakoniec jej vrátil pohár
so želaním:


- Zlého muža!
Starší kosec sa začervenal, no


nepovedal nič. Až keď boli opäť na
ceste, spýtal sa nechápavo:


- Pane, kážeš, aby sme nerobili
ľuďom zle. Prečo si teda želal dob-


rého muža lenivej a nedbalej de-
ve a zlého muža múdrej


a ochotnej?
Mladší kosec, ktorý
nebol nik iný ako


sám Kristus Pán,
čo chodil po sve-


te, aby poučo-
val ľudí, od-
povedal:


- Peter,
robíš si
z b y t o č n é
s t a r o s t i !
P r v é m u
d i e v č a ť u
som určil
d o b r é h o


muža, aby ju
priviedol na


dobrú cestu;
druhému, múd-


remu a úslužné-
mu dievčaťu zlého


muža, aby ho ona na-
pravila.


Grazia Deledda
Ilustrácie: © Juraj Martiška


D BM A R I Á N S K E Z V O N Y


16 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 4


Dvaja kosci


D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 4 17




18 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 4


D BM A R I Á N S K E Z V O N Y D BM A R I Á N S K E Z V O N Y


19


Myslím, že o tom nemožno pochybovať. Veď sen dona Bosca
o veľkom víťazstve Panny Márie sa naplnil. Panna Mária do-
kázala, že je skutočne Pomocnicou. Vyjadrila to skutkami
starostlivosti o Boží ľud pri páde totalitných režimov v Euró-
pe. Ten, kto to zažil, bude na tento jej prejav odpovedať vďač-
nosťou a láskou.
Ako na prejavy Božej Matky v záujmoch Cirkvi odpovedajú
saleziáni dnes?
Odpovede saleziánov v poslednom období boli oficiálne vy-
jadrené generálnymi kapitulami v rokoch 1971, 1978 a 1990.
V Aktách XX. GK - 1971, v článku 105 sa hovorí o Panne Má-
rii ako o vnútornej vychovávateľke mladých a v článku 545
sa uvádza, že ona formuje v nich cirkevný zmysel. XXI. GK -
1978, v článku 335 uvádza potrebu znovu aktualizovania úc-
ty k Pomocnici podľa myšlienok aké mal don Bosco a XXIII.
GK - 1990, v článku 335 povzbudzuje Saleziánov dona Bo-
sca, aby nasledovali svojho zakladateľa a nadobúdali si skú-
senosti s Pannou Máriou podľa jeho vzoru, aby sa aj pre nich
stala Vodkyňou a Hviezdou novej evanjelizácie.
Don Egidio Vigano, šiesty nástupca dona Bosca a veľký ctiteľ
Panny Márie, volá: „Bez znovuobnovenia úcty k Panne Márii
Pomocnici nič nedosiahneme. Saleziánska rodina sa zrodila
a rástla s priamou účasťou Panny Márie. Obnoví sa
do tej miery, do akej dá Panne Márii zasa to
miesto, ktoré jej patrí v sile salezián-
skej charizmy“ (porov. XXI.-1978
GK čl. 589).
Úcta k Panne Márii Pomocnici
je integrujúcim saleziánskym
javom v Cirkvi, je neoddeli-
teľný prvok saleziánskej
charizmy a súčasť nášho po-
slania apoštolov mladých
(porov. ACS 289 s. 29).
Stanovy Spoločnosti sv. Fran-
tiška Saleského, vydané v Turíne


8. 12. 1923, v článku 9, všetkým saleziánom pripomínali:
„Členovia nech všemožne napomáhajú náboženské združe-
nia, ktoré už jestvujú tam, kde sa otvorili naše domy. Okrem
toho nech sa zakladajú Arcibratstvá Panny Márie Pomocnice
a Zbožné spolky saleziánskych spolupracovníkov i bývalých
chovancov“.
Dnešné Všeobecné pravidlá Spoločnosti sv. Františka Sales-
kého, vydané v Ríme 8. 12. 1984, v článoku 74 uvádzajú:
„Okrem ruženca, v ktorom Panna Mária učí svojich synov
spájať sa s Kristovými tajomstvami, ďalšími znakmi našej
mariánskej úcty sú mesačné spomienky, každodenná mod-
litba po meditácii a časté používanie požehnania Panny Má-
rie Pomocnice. Modality týchto pobožností určí provinciálne
direktórium.
Spolubratia, ako jednotlivci i ako komunity nech cítia povin-
nosť horlivo šíriť úctu k Panne Márii Pomocnici a tam, kde je
to možné, podporovať Združenie Panny Márie Pomocnice.“
Naše Provinciálne direktórium v článku 3.2.4. k tomu dodá-
va: „Každý 24. deň v mesiaci si osobitne spomíname na Pan-
nu Máriu Pomocnicu votívnou svätou omšou (ak je to mož-
né) a jej požehnaním.“
80. rok príchodu saleziánov na Slovensko nech je pre celú sa-


leziánsku rodinu aj duchom obnovy v úsilí odpove-
dať na prejavy lásky zo strany Božej Matky


a vo svojom okolí rozširovať úctu
k nej aj animovaním Združenia


Márie Pomocnice. Toto zdru-
ženie nie je na Slovensku sí-


ce nové, pretože pri sale-
ziánskych domoch už
existovalo aj pred rokom
1950, ale sa znovu hlási
k životu, s novou vitalitou,


a od 5.júla 1989 patrí aj ofi-
ciálne do saleziánskej rodiny.


Poznávame
Združenie Márie Pomocnice


Iste bude mnohých mariánskych
ctiteľov zaujímať, aká bola pôvodná
myšlienka dona Bosca o Združení
ctiteľov Márie Pomocnice a ako toto
združenie chápe saleziánska rodina
dnes. Skúsme porovnať články dneš-
ných Pravidiel Združenia Márie Po-
mocnice s pravidlami z čias dona Bo-
sca.


Dnešné Pravidlá Združenia Márie
Pomocnice, boli schválené vo svojej
talianskej verzii rektorom Salezián-
skej spoločnosti donom Juanom E.
Vecchim a jeho generálnou radou 24.
júla 1997.


Článok 1. týchto pravidiel:
Založenie


Po tom, čo don Bosco postavil
Panne Márii chrám venovaný Pomoc-
nici (Turín Valdocco 1869), po roku,
podľa smerníc, ktoré od nej dostal vo
sne, založil pri tomto chráme Zdru-
ženie Márie Pomocnice (18.apríla
1869), aby sa ním vo svete šírila úcta
k Panne, vzývanej pod týmto me-
nom.


Chrám Panny Márie Pomocnice,
odkiaľ misionári odchádzajú do sve-
ta, „sa pre dona Bosca stal súdržným
strediskom jeho diel, prameňom mi-
lostí a jeho svetovou svätyňou“.


Dôvera dona Bosca v Pannu Má-
riu našla v združení jednoduchý
a praktický prejav obrany viery v ľu-
dových vrstvách.


„My kresťania sa musíme v tých-
to ťažkých časoch zjednotiť. Pove-
domie, že patríme medzi mno-
hých, čo konajú dobro, nás
povzbudzuje bez toho, žeby sme
si to uvedomovali.“


Skúsenosť „nám ukazuje veľ-
mi jasne, že Panna Mária po-
kračuje z neba omnoho účinne-
jšie v poslaní ako Matka Cirkvi a
Pomocnica kresťanov, ktoré zača-
la už tu na zemi“.


Táto materinská a činná prí-
tomnosť Panny Márie je zákla-
dom života združenia a inšpiráci-
ou úsilia členov v službe
Božiemu kráľovstvu.


Pravidlá Associazione dei de-


voti di Maria Ausiliatrice zostavil
sám don Bosco. Preklad pravidiel je z
prameňa: Pietro Ricarldone: La Pieta:
Maria Ausiliatrice - Il Papa, Colle
Don Bosco 1951, s. 80 - 82. Prvý člá-
nok týchto pravidiel hovorí o založe-
ní združenia, ale i o jeho cieli. Na
tomto mieste uvádzame len tú časť
prvého článku, ktorý hovorí o zalo-
žení:


1. V chráme zasvätenom Panne
Márii Pomocnici v Turíne, s potvrde-
ním jeho Excelencie turínskeho arci-
biskupa, je kanonicky zriadené Zdru-
ženie ctiteľov...


Porovnaním oboch článkov vidí-
me, že prvý článok dnešných Pravi-
diel je rozšírenejší. Pre lepšie pocho-
penie užitočnosti združenia dnes,
popisuje podmienky vzniku združe-
nia ctiteľov Márie Pomocnice, ktoré
boli za čias dona Bosca. Hovorí, že
podnet pre vznik tohto združenia
mal don Bosco zhora. Pravidlá, ktoré
on napísal to nemuseli naširoko vy-
svetľovať, nakoľko jeho súčasníci to
veľmi dobre vedeli. Okrem toho ma-
riánski ctitelia v tom čase si boli ve-
domí zázračných udalostí, ktoré
sprevádzali v Turíne stavbu chrámu
zasväteného Pomocnici. Spontánne
ich to viedlo k odpovedi na tieto
zázračné udalosti a túžili založiť
združenie, ktoré by prejavovalo Pan-


ne Márii vďačnosť. Don Bosco túto
ich túžbu len podporil, pretože už zo
svojej pastoračnej skúsenosti vedel,
že v združení je sila pre ochranu
a rozvoj viery jeho jednotlivých čle-
nov. Mnohí mariánski ctitelia si aj za
našich čias uvedomujú zázračný zá-
sah Pomocnice v roku 1989, ale i jej
zásahy v ich osobných životných prí-
behoch. Uvedomujú si však aj to, že
sú slabí, že v mnohých kresťanoch
dnes víťazí duch sveta a treba spojiť
svoje slabé sily do združenia, ktoré
bude túto materskú a činnú prítom-
nosť Panny Márie v dnešných časoch
ohlasovať a sláviť. Prvý článok dneš-
ných pravidiel sa dosť obšírne vyjad-
ruje aj o samotnom chráme Pomoc-
nice. Bazilika Márie Pomocnice
v Turíne, tak sa tento chrám volá, nie
je len materským chrámom združe-
nia, ale v tomto chráme sa takmer
každý rok odovzdávajú členom sale-
ziánskej rodiny, ktorí odchádzajú do
misií, misionárske kríže. Od postave-
nia tejto stavby 18. apríla toho roku
uplynulo 135 rokov a za tento čas
sa Bazilika Márie Pomocnice v Turíne
predstavila svetu ako stredisko diel
dona Bosca, prameň milostí a jeho
svetová svätyňa.


Ján Zauška SDB
Foto: LDC


80 VÝROČIE PRÍCHODU SALEZIÁNOV NA SLOVENSKO JE PRE CELÚ SALEZIÁNSKU
RODINU PRÍLEŽITOSŤOU ZAMYSLIEŤ SA NAD PEVNOSŤOU JEJ MARIÁNSKYCH KOREŇOV.
MÁ EŠTE I DNES, AKO V ČASOCH DONA BOSCA A PRVÝCH SALEZIÁNOV, VÝZNAM VERIŤ
V POMOC PANNY MÁRIE? PRISLÚCHA JEJ OSLOVENIE MÁRIA POMOCNICA AJ DNES?


Saleziánsku
rodinu obnovuje
Panna Mária Pomocnica


D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 4




Keď opretý o dvoch kňazov prišiel do
svätyne, všetci ľudia vstali, aby ho vide-
li. Po požehnaní misionári šli po jed-
nom k donovi Boscovi, pobozkali mu
ruku a na kolenách prijali od neho po-
žehnanie. Bol to dojímavý pohľad. Sotva
sa misionári vzdialili, ľudia sa už nedali
zadržať a ponáhľali sa k donovi Boscovi,
aby si tiež pre seba vyprosili jeho pože-
hnanie. Celkom vysileného a ukona-
ného doniesli ho späť do jeho izby.
20. decembra ráno don Bosco prijal Ol-
tárnu sviatosť. K poludniu vstal a sadol
si k svojmu písaciemu stolíku. Jeho ta-
jomník ho prosil, aby napísal nejaké
slová na obrázky Panny Márie Pomocni-
ce. Don Bosco písal:
„Ó, Mária, vypros nám telesné zdravie,
ak by to bolo prospešné ku spáse duše;
vypros nám večnú blaženosť!“
„Mládež je radosťou a rozkošou Božs-
kého Srdca Ježišovho a jeho Presvätej
Matky.“


„Nech vás žehná a sprevádza Panna Má-
ria vo všetkých nebezpečenstvách života!“
„Ó, dobrá Panna, prispej nám pomocou v
hodine našej smrti. Amen“
Viac toho napísať nemohol.
28. januára 1888, prv než prijal Božie
Telo, vravel tichým hlasom: „Už sa
blížim ku koncu.“ A donovi Bonettimu
pošeptal: „Povedz chlapcom, že všet-
kých očakávam v nebi.“
Don Bonetti mu predriekal krátke mod-
litby.
31. januára o druhej hodine v noci začal
zápasiť so smrťou. Jeho nástupca don
Rua vzal na seba štólu a odriekal modlit-
by zomierajúcich. Zavolali i ostatných
predstavených a izba sa o chvíľu naplnila.
Všetci si pokľakli. Keď prišiel Monsignor
Cagliero, don Rua mu odovzdal štólu, po-
dišiel k donovi Boscovi a bolestným hla-
som hovoril: „Don Bosco, my tvoji syno-
via sme tu. Prosíme ťa o odpustenie za
všetko, čo si musel pre nás pretrpieť. Na


znak svojho odpustenia a svojej otcovskej
blahosklonnosti, udeľ nám ešte raz svoje
požehnanie.“
Bol to dojímavý výjav. Všetci sa sklonili až
k zemi. Don Rua zdvihol pravicu zomie-
rajúceho otca, odriekal formulu požehna-
nia a vyprosil ochranu Panny Márie na
všetkých prítomných a na všetkých po
svete roztratených synov dona Bosca.
O tretej hodine prišiel telegram od Svä-
tého Otca so zvláštnym požehnaním pre
dona Bosca. O pol štvrtej na veži kostola
Márie Pomocnice zazvonili na Anjel Pána.
Všetci prítomní sa ho modlili. Don Bonet-
ti šeptal zomierajúcemu strelnú modlit-
bu: „Nech žije Panna Mária!“ Hlas zomie-
rajúceho razom prestal, dýchanie sa
stišovalo, až sa celkom zastavilo. Čistá
duša dona Bosca sa povzniesla do výšin
nebies. Takto zomrel veľký sluha Panny
Márie Pomocnice kresťanov.


Ján Lechermann
Foto: LDC


20 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 4


Panna Mária si volá svojho
verného sluhu k sebe


V ROKU 1887, 6. DECEMBRA RÁNO DON BOSCO SLÚŽIL NAPOSLEDY SVÄTÚ OMŠU.
POOBEDE SA DAL EŠTE RAZ ZANIESŤ DO SVÄTYNE MÁRIE POMOCNICE, ABY BOL PRÍTOMNÝ
NA SLÁVNOSTI LÚČENIA SA MISIONÁROV.


D BM A R I Á N S K E Z V O N Y D BSVÄTOSŤ
Traja noví blahoslavení


21


Alexandra
Mária
da Costová


TRINÁSŤ ROKOV PREŽÍVALA
JEŽIŠOVO UMUČENIE


Narodila sa v roku 1904 v Portugal-
sku. Jej život bol rozdelený na dve
obdobia: devätnásť rokov veselého a
slávnostného aleluja a tridsaťdva ro-
kov kríža, ktorý niesla z lásky k Pánu
Ježišovi. Alexandra spomína: „Bola
som so svojou sestrou a staršou ka-
marátkou doma a šili sme. Naraz
sme zbadali troch chlapov, ktorí sa
blížili k nášmu domu. Začali búchať
a rozkázali nám otvoriť. Napokon
dvere vyvalili. Dvaja z neželaných
návštevníkov napadli sestru a ka-
marátku. Zbadala som, že okno je
otvorené, tak som vyskočila. Bol to
ťažký pád, lebo som skočila z výšky
štyroch metrov.“
Predsa sa jej podarilo s bolesťou v


chrbtici vytrhnúť vinič-
ný kôl, vrátiť do iz-


by a zahnať úto-
č n í k o v .


Zmocnili sa
jej však veľ-
ké bolesti a
musela za-
ľahnúť na
posteľ. Po
lekárskych
testoch na-


sledoval vý-
rok: „Ostane


navždy ochr-
nutá“.


A tu sa začalo vzne-
šené Božie dielo. Boh z tejto nehyb-
nej trosky vytvoril mystickú obetu ve-
dľa ukrižovaného Ježiša pre spásu
hriešnikov celého sveta. Alexandra
cítila, že Pán Ježiš ju pozýva obetovať
sa s ním: milovať, trpieť a konať za-
dosťučinenia za hriechy sveta. Poču-
la, ako jej hovorí: „Pomáhaj mi za-
chraňovať ľudstvo“. V roku 1945 sa
stala aj saleziánskou spolupracovníč-
kou. Zomrela 13. októbra 1955.


Augustín
Cartoryski


POĽSKÝ PRINC, KTORÝ SA
STAL SALEZIÁNOM


V roku 1886 navštívilo poľské
knieža Ladislav Cartoryski so svojim
synom a princom Augustínom dona
Bosca na Valdoccu. Debatovali o za-
čiatku saleziánskeho diela v Poľsku.
Odvtedy už kontakty princa Augustí-
na s donom Boscom pokračovali. Au-
gustín sa napokon tiež rozhodol pre-
žiť zasvätený život ako salezián. Don
Bosco mal obavy prijať ho, ale napo-


kon sa zaňho prihovoril aj sa-
motný pápež Lev XIII. a to ro-


zohnalo všetky jeho
pochybnosti. Augustín sa
podriadil sparťanskému
životu a jednoduchej
strave, tak ako každý
iný salezián. Pred zlože-
ním sľubov sa zriekol
všetkých svojich práv
prvorodeného. V roku
1892 bol vysvätený za
kňaza. Správa o jeho
vstupe k saleziánom


vzbudila v Poľsku veľký
záujem a oduševnenie.


Ale Augustín stále viac
strácal životnú silu. Choro-


ba, ktorá priviedla do
hrobu jeho matku,


sa neúprosne vrá-
tila aj jemu. Trá-


pil ho suchý,
d o t i e r a v ý
kašeľ. Zo-
mrel v roku
1893 ako
35-ročný.
Jeho milo-
vaná mat-
ka zomre-
la, keď
mala len


30 rokov.


Euzébia
Palominová


MALÁ BOŽIA ŽOBRÁČKA
V detstve prežívala zložité chvíle. Jej
otec nemal stále zamestnanie, a tak
chodievala spolu s ním po žobraní a
v mene Božom prosila dobrých ľudí
o chlieb. Neskôr sa dostala do služby
ku sestrám saleziánkam do Salaman-
ky. Tu sa rozhodla stať tiež sestrou
saleziánkou. V roku 1922 začala
dvojročný noviciát. Magisterka novi-
ciek jej ponúkla knihu, aby sa začala
učiť meditovať, načo sa jej
Euzébia prekvapene
opýtala: „Na to, aby
som mohla medi-
tovať, potrebu-
jem knihu?
Mne stačí vi-
dieť olivu ale-
bo hocijaký
strom, aby
som mohla
rozjímať o
Bohu.“ Mala
iba prvú zá-
kladnú, ale
Boha poznala
už dávno.
Z Euzébie sa ni-
kdy nestala profe-
sorka, ale z jej živo-
ta začalo vyžarovať
jasné poznanie, múdrosť,
ktorú ľudia môžu získať aj bez
štúdia. Po zložení sľubov ju za-
delili do domu vo Velverde na
juhozápade Španielska. Do-
stala na starosť kuchyňu,
vrátnicu, šatňu a asistenciu
v oratóriu. Prežila tu jedno-
duchý, ale veľmi zbožný ži-
vot, ktorý okúzľoval všet-
kých ľudí okolo nej.
Popritom veľmi trpela na
astmu, ktorá ju dusila a
spôsobovala jej bolesti. Na
túto chorobu napokon aj zo-
mrela v roku 1935 ako 36-roč-
ná.


D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 4




Žil svätým živo-
tom a iskra z neho
preskočila na Do-
minika Savia, na
dona Michala Ruu,
Máriu Dominiku
Mazarellovú, dona
Augustína Cartory-
ského i ďalších...
Práve v tomto čase
si pripomíname 50.
výročie, čo pápež
Pius Xll., vyhlásil
mladíka Dominika
Savia za svätého. Je
spolupatrónom mi-
ništrantov, patró-
nom matiek v pože-
hnanom stave, i malých spevákov...
Môže nám tento mladík niečo pove-
dať aj dnes? A ako je to so svätosťou
dnešných mladých ľudí? To sme sa
opýtali dona Jozefa Luscoňa, vedúce-
ho pastorácie mládeže SDB.


1. Žijeme „modernú“ dobu, skú-
mame všetko možné... Tak prečo ne-
preskúmať aj fenomén svätosti Domi-
nika Savia? Čo vieme o ňom?


Stručný životopis svätého mladí-
ka znie asi takto: Dominik Savio sa
narodil 2. apríla 1842 v talianskom
kraji Piemont, v dedinke Riva. Otec
bol kováč, matka pracovala ako
krajčírka. Chlapec bol už od útleho
veku náklonný ku zbožnosti a k láske
k Bohu. Do Turína prišiel v októri
1854 a dal sa duchovne viesť svätému
Jánovi Boscovi. Po čase však ochorel
a vrátil sa na zotavenie k svojim ro-
dičom do Ondónia. Tu 9. marca 1857
zomrel. Po mesiaci sa zjavil svojmu
otcovi a uistil ho o svojej spáse: „Som
skutočne v nebi...“ V roku 1950 ho


Pius Xll. vyhlásil za blahoslaveného
a v roku 1954 za svätého.


2. Dalo by sa povedať čo je to svä-
tosť človeka?


Sú rôzne „definície“ svä-
tého človeka, ja to však
skúsim vystihnúť takto.
Svätosť je kúzlo,
šarm, ktorým vo
všeobecnosti pôso-
bia veľkí ľudia.
Svätci sú hrdí,
krásni, správni,
šarmantní ľudia,
ktorí žijú život
na plné obrátky,
ale... ale podľa
Božej vôle. Nieke-
dy sú svätci na ob-
razoch znázornení
ako čudáci, skoro od-
pudzujúci... Ale to nie
je ich problém... To je
problém umelcov, ktorí nedo-
kázali ísť vo svojich víziách ďalej a vy-


stihnúť ich ducha...


3. Aký význam
má to, že je niekto
vyhlásený za svä-
tého?


Svätci nám uka-
zujú, ako sa dá žiť
s Bohom v rôznych
situáciách a v rôz-
nom čase. Sú nám
vzorom, ako ich
zvládnuť, ako ne-
stratiť ideály... Nie-
kedy sa s posmeš-
kom hovorí: „Stojíš
ako svätý za dedi-
nou...“ a myslí sa


tým, že ten človek je od veci, nerozu-
mie životu, ale... ale, opäť je tu to
ale... Do budúceho života vojde len
ten, kto je svätý! Svätec otvára nový
štýl života a jeho život kričí, že evan-


jelium - radostná zvesť o spá-
se, sa dá žiť aj dnes. Máme


dosť doktorov, inžinie-
rov, ekonómov... ale


veľmi, veľmi potre-
bujeme svätcov.


4. Svätý Domi-
nik Savio patrí
medzi najmla-
dších svätcov. Bo-
lo potrebné vyhlá-
siť ho za svätého?
A vôbec, v čom


spočívala svätosť
Dominika Savia?


Don Bosco videl
ťažkú situáciu mladých


ľudí v Turíne a rozhodol
sa, že im bude pomáhať.


Zhromaždil uličníkov najrozličnejšie-


D BDUCHOVNOSŤ
ho kalibru a začal ich vychovávať.
Čoskoro však zbadal, že potrebuje
kvalitných pomocníkov. A tak do
svojho oratória pozýva aj čnostných
mladíkov. Počas výletu po turínskych
vŕškoch sa stretol s Dominikom Savi-
om. Mladík ho hneď zaujal. Mal vese-
lý úsmev, bystrý postreh, pevnú vôľu
a zmysel pre duchovné veci. Pozval
ho do Turína a rodičia chlapca súhla-
sili. Dominik sa hneď stal dušou ora-
tória. Pomáhal iným duchovne rásť,
ošetroval chorých na mor, bol vždy
veselý, nebál sa obety... Don Bosco sa
neskôr vyjadril, že Dominik Savio
mu priviedol do spovednice viac mla-
díkov, ako všetci vychovávatelia.


5. Veľa sa hovorí o Dominikových
predsavzatiach. O čo presne išlo?


Pri prvom svätom prijímaní si dal
predsavzatie: „Radšej zomrieť, ako
zhrešiť a Ježiš a Mária budú mojimi
priateľmi.“ Keď k tomu pridáme hes-
lo, ktorým sa neustále riadil: „Slúžte
Pánovi v radosti“, dostaneme jeho
spiritualitu, ktorá ho priviedla ku
svätosti. No skutočné tajomstvo Do-
minika Savia bolo v slovíčku
„chcem.“, mal úžasne silnú vôľu. Po
jednej kázni dona Bosca o svätosti sa
Dominik pevne rozhodol: „Musím,
chcem sa stať svätým.“ Horlivé na-
dšenie mladíka musel don Bosco
usmerniť, pretože Dominik sa začal
postiť, klásť si polená do postele, na
spoveď chcel chodiť každý tretí deň...
Odporučil mu ako pokánie dôsledne
si plniť svoje povinnosti, čo Dominik
aj dodržal. Týmto jednoduchým, ve-
selým a zbožným prístupom k životu


je Dominik vzorom pre mla-
dých ľudí aj v dnešných ča-
soch. Ako sám hovoril: „Stať
sa svätým je ľahké... Len treba
chcieť.“


6. V súčasnosti však žijeme vo veľ-
mi dynamickej dobe a zdá sa, že
duch tejto doby nepraje svätcom.
Myslíš si, že existujú svätci aj medzi
nami? A ako sa stať svätým dnes?


Hoci žiadna doba nemala toľko
blázincov a väzení ako tá naša, pred-
sa si myslím, že ozaj sú ešte medzi
nami svätci. A sú to správni chlapci
a dievčatá, ktorí nasledujú svoje sve-
domie, majú čnosti, hľadajú Pána,
napájajú sa na jeho ducha... Sú aku-
rát, majú životný štýl, ktorý pozostá-
va z modlitby, veselosti, vedia u iných
prebúdzať túžby po Bohu. Cesta svä-
tosti je úžasne dobrodružná cesta.


Kto trpí na nudu, nech to skúsi. Ba
existuje aj vzorec svätosti, ktorým sa
riadil aj svätý Dominik Savio. Znie: v
+ d - z, to znamená: svätý človek je:
veselý + dobrý - zlý.


7. Má Dominik ešte niečo povedať
dnešným mladým ľuďom? Mnohým
sa zdá trochu prisladký...


A to je ten najväčší omyl okolo
Dominika Savia. Spisovatelia pred-
stavili tie jeho črty, ktoré boli v ich
dobe najviac príťažlivé. Pravda o Do-
minikovi je však aj taká: je skutočne
veľkým vzorom pre dospievajúcich
mladíkov, lebo:


Mal úžasnú odvahu. Posúďte sa-
mi, do čoho sa pustil: mal odvahu
ísť svojou vlastnou cestou - k svä-
tosti. Mal odvahu ísť medzi chorých
na mor, ísť do krízových situácií
(riešil súboje bojovných rovesní-
kov), mal odvahu pracovať na sebe.


Bol to nesmierne „ohnivý chla-
pec“, ktorý bol srdcom hier a sám
hľadal zapálených chlapcov pre ší-
renie dobra.


Je vzorom, ako sa dá naštepiť do
mužnosti, rýdzosti, hrdinstva, na-
dšenia, sebaovládania, radosti! Jed-
noducho: Bol to švihák, ktorý ma
stále čo povedať mladým, starším
vychovávateľom i rodičom, kam
majú viesť svojich zverencov.


Zhováral sa: Jozef Kupka SDB
Foto: LDC


22 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 4


Jeho hviezda
nezapadne


HOVORÍ SA, ŽE SO SVÄTCAMI JE TO TAK AKO SO STRAPCOM HROZNA.
KDE SA OBJAVÍ JEDEN, PRICHÁDZAJÚ ĎALŠÍ. VIDÍME TO AJ


V PRÍPADE DONA BOSCA.


23D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 4




a človeka najviac meniace zážitky sú
tie, ktoré má s Bohom...


Svet už dávno pochopil význam
zážitkov a predkladá ich jeden za
druhým. Žiaľ, často sú to negatívne
skutočnosti.


Prázdniny a zážitky
Krásny čas voľna, dovoleniek nás


až tak provokuje, aby sme ich naplni-
li krásnymi zážitkami. Pripravme si
ich. Dajme ich do služby rodiny.
Upevnime nimi vzťahy. Spoločná do-
volenka môže aspoň trochu vynahra-
diť to, na čo ste nemali počas celého
roka čas. Pár rád, ako ju zvládnuť:
1. Stanovte si hlavný cieľ dovolenky.
Odpovedá na otázku: „Prečo chcem
ísť na dovolenku?“ Je to oddych, spo-
znávanie krajín, upevnenie súdrž-
nosti rodiny, kvôli zdraviu? Ak sa
o tom včas hovorí, programom sa
môžu naplniť očakávania jednotli-
vých účastníkov.
2. Vypracujte si program dovolenky -
naplánujte si ju deň po dni. (Miesto,
čas, aktivity, preprava, stravovanie,
oblečenie, výstroj...) Program má mať
aj rezervnú podobu pre prípad ne-
priaznivého počasia.
3. Urobte si finančný rozpočet. Neza-
budnite na rezervu, i „krízový“ va-
riant v prípade nepredvídaných si-
tuácii..
4. Zostavte si aj duchovný program.
Pred dovolenkou je dobré zistiť mož-
nosti účasti na nedeľnej svätej omši,
urobiť si prehľad o kostoloch, du-
chovných aktivitách v mieste pobytu
a okolí...
5. Doprajte si čas na seba a na spra-
covanie zážitkov. Nebojte sa hovoriť
o tom, čo ste práve prežili, čo ste pri
tom cítili, ako ste vnímali krásne
veci... Táto zásada patrí
vo výchove


medzi najdôležitejšie, ale najviac sa
na ňu zabúda. Vyhodnocovať zážitky
je dôležité aj preto, aby sa zážitok
zmenil na skúsenosť. A skúsenosť na
životný postoj.


Nuda
Don Bosco sa vyjadril, že prázdniny


mu ukradli najviac chlapcov... A po
prázdninách skoro vždy skonštatoval,
že mladíci sa mu vrátili naspäť v omno-
ho horšom stave, než odchádzali. „Po-
kazili sa.“ Príčinou býva aj nuda, ktorá
je matkou všetkých nerestí. Čo to vlast-
ne je? Môžme to zadefinovať aj ako štýl
života, z ktorého sa človek nevie len
tak ľahko dostať, pretože ho nič neba-
ví. V takomto stave sa len potuluje,
leňoší, „napcháva sa“, ku všetkému
zmysluplnému zaujíma ľahostajný po-
stoj, šomre,... Potom sa poblízku obja-
ví nejaký bláznivý nápad a často nasle-
duje ešte sprostejší čin... Jej vyznávači
majú svoj klub a stanovy. Sú humorné,
ale za nimi je hlboká pravda:
1. Člen klubu unavených sa narodil
unavený, je stále unavený a žije preto,
aby oddychoval.
2. Člen klubu musí vo dne odpočívať,
aby v noci vládal spať.
3. Ak ho chytí chuť pracovať, sadne si
a počká, kým ho to prejde.
4. Keďže chce dlho žiť, urobí menej,
ako musí. Dá šancu aj iným.
5. Ak niekto odpočíva, tak neváha!
Ide a pomôže mu, lebo z odpočívania
ešte nikto neumrel.
6. Miluje svoju posteľ ako seba sa-
mého.
7. Čo môže urobiť dnes, odloží na zaj-
tra. Čo môže urobiť zajtra, odloží na
pozajtra. Bude mať dva dni voľna.


8. Tieto stanovy sa môžu
zmeniť, ale ak


to nemusí byť dnes, tak nech to počká.
Pozór, pozór... Kto by sa riadil tý-


mito „smernicami“, nič pekné nezaži-
je. Vlastne ani „nežije“, len existuje.
Vládne v ňom len jeden zážitok: prí-
jemno tela!


Zážitok zo spevu.. . .
Pri cestovaní na dovolenku autom
odporúčam:
pri rýchlosti do 60 km veselo spievať
pesničku: Radosťou oplývam...
Až ručička tachometra dosiahne 90
km, dojato si zaspievajte skladbu: Bo-
že verím, Bože dúfam...
Keď tachometer ukazuje 120 km,
z hĺbky srdca môžete zvolať: Hľa,
otvára sa brána nebies dokorán...
Pri 130-ke vás už bude sprevádzať
stará známa pieseň: Blíž k tebe, Bože
môj...
A keď zvýšite rýchlosť ešte viac, môže
sa vám stať, že nastane ticho a bude-
te počuť už len spev priateľov a zná-
mych: Odpočinutie večné daj im, Pa-
ne... Verme však, že to skončí inak!


SÚËAÎ
Bude taká „obohacujúca“: Napíšte


nám, čo ste pekné prežili počas leta.
Troch z vás vyžrebujeme a pošleme
pekné ceny.


Priatelia, prebuďte v sebe zmysel
pre to, čo ľudia považujú za nezmy-
sel! Skúste sa nadchnúť nad maličko-
sťami, ktoré však vôbec nie sú malič-
kosti, ale dosvedčujú o nesmiernej
Božej kráse, láske a dokonalosti. Je le-
to, máte na to čas.


Zdraví vás don Luscoň.
Foto: Jozef Kupka


Zážitok, znamená „niečo
zažiť“, „prežiť“


Priatelia, tak to bol scenár zo života,
ktorý v našich rodinách zažívame veľ-
mi často. Zvlášť silné je to v čase prázd-
nin. Mladí majú veľa voľného času,
chcú vyskúšať čosi nové, chcú ísť za
dobrodrúžstvom, za novými zážitka-
mi. Chcú pustiť život cez svoje zmysly,
telo, dušu... A urobia pre to všetko mo-
žné. Rodičia sa strachujú, čo všetko sa
môže ich deťom stať. Čudujete sa im?
Kto má rád toho druhého, ten ho chrá-
ni... Tak, ako vie! Sú starší, skúsenejší,
„majú nažité“ a život ich presviedča, že
obava býva opodstatnená. Ako vyriešiť
takéto spletité situácie bez toho, aby sa
nenarušili vzťahy v rodine a zároveň sa
nikomu nič zlé nestalo? Riešenie môže
byť aj v tom, že my pripravíme mladým
kvalitné, krásne, zaujímavé, dobré
zážitky.


Sila zážitku
Život na nás klope výzvami, ponu-


kami, obrazmi, dynamikou, informá-
ciami... Niečo z toho sa usádza len „na
povrchu“, v našej mozgovej kôre... Sú
to rôzne pojmy, definície, poučky...
Chvíľu tam pobudnú, ale ďalšie infor-
mácie ich vyplavia a my zabúdame.
Najlepšie to vidieť v škole.


Ak sú však na slová nabalené iné
skutočnosti, ktoré prebudzajú naše


zmysly, o chvíľu emócie a hneď za tým
až vášne, preráža to „mozgovú“ kôru
a usádza sa to v nás kdesi hlbšie, v ci-
tovej vrstve. Spomienkami si to potom
zvykneme vyvolať... A my hovoríme:
„Ešte teraz ma hreje pri srdci, keď si
spomeniem na to, ako to bolo ...“


Tie najhlbšie zážitky prenikajú až
do hlbín duše, či do „špiku“ kostí,
a to značí, že až do jadra bytosti. Pre-
niknú vedomie i podvedomie, usídlia
sa, sú „živé“, hýbu nami. Po čase sa
vynárajú na povrch a to cez správanie
sa človeka. Maximálu intenzitu dosa-
hujú najmä v tých najkritickejších,
nestrážených situáciách. Len si skús-
te spomenúť, čo ste skríkli pri pore-
zaní prsta alebo pri páde z bicykla...
A čo vám vyskočilo zvnútra pri po-
dobnej neskoršej situácii? Bola to
strelná modlitba, či riadná nadávka?


Všetko, čo sa v nás deje, by malo
byť pod dozorom rozumu a vôle...
Svedomie by malo byť v strehu a trie-
diť, čo je človekovi prospešné a čo
nie. Problém nastáva vtedy, keď tento
náš osobný strážca je „ospalý“, utl-
mený, nesprávne sformovaný... Pre
život je to veľmi dôležité, pretože sa
stávaš tým, čo príjmaš do seba.


Zážitok v službe výchovy
Pre mladých ľudí majú hlboké


zážitky obrovský význam. Ak im pri-


pravíme situáciu, v ktorej vieme stu-
pňovať tajomstvo, úžas, objavenie
krásy a dobroty Boha, príťažlivý život
a radosť z toho všetkého, sme na dob-
rej výchovnej ceste. Tieto udalosti sa
usadzajú hlboko do duše a blahodar-
ne tam pôsobia. Mladý človek z nich
žije. Sú „výbušnou zmesou“, ktorá im
dáva energiu a chuť žiť! Príbehy s Bo-
žou dynamikou sa stávajú jeho moti-
váciou pre zmenu k dobrému.


Pri výchove mladých ľudí by sa ne-
mala podceňovať sila a význam zážit-
ku. Ba tvrdím, že našou úlohou je ta-
kéto zážitky cielene pripravovať. Za
sprievodu hudby, krásy, pestrých fa-
rieb, priateľskej atmosféry... máme
dostávať do duše Božie slovo, radosť
zo života či zo služby inému... Záži-
tok je prostriedok, ktorý otvára -
„naštiepi“ dušu, aby sa popri ňom do
nej dostal Boží život.


A toho sa treba vyvarovať.. .
Zážitky nemajú prinášať negatívne


emócie, nesmú rozbíjať človeka, ne-
smú uvádzať do skúsenosti s hriechom
a zlom, nemajú iným ublížovať, nesmú
odvádzať od viery. Zážitky majú súvi-
sieť so spásonosným zážitkom Ježiša
Krista. Pri výchove zážitkami musím
odhadnúť, čo to prinesie mladému člo-
vekovi, aké city v ňom prebudím, či ho
tým privediem ku Kristovi... Najkrašie


D BVÝCHOVA


24 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 4


Výchova
zážitkami


„KAM SA CHYSTÁŠ, KATKA?“ PÝTAL SA
OTEC SVOJEJ DOSPIEVAJÚCEJ DCÉRY.
„IDEM NA CHATU,“ ZAMRMLALA POPOD
NOS A RÝCHLO PREBEHLA CEZ IZBU,
ABY SA NEMUSELA POZRIEŤ OTCOVI DO
OČÍ.
„ČOOO? MATKA O TOM VIE?“ SKRÍKOL
PREKVAPENÝ OTEC.
„NOOO, EŠTE SOM JEJ TO NESTIHLA
POVEDAŤ,“ KĽUČKOVALA DIEVČINA.
OTEC NARÝCHLO ZVOLAL RODINNÚ
RADU A ZAČALI RIEŠIŤ VZNIKNUTÝ
PRÍPAD. NASLEDOVALI OTÁZKY: „S KÝM
TAM IDEŠ, ČO TAM BUDEŠ ROBIŤ, KEDY


SA VRÁTIŠ...?“ ODPOVEDE DCÉRY ICH
NEUSPOKOJILI, A TAK ROZHODNUTIE
BOLO:
„NIKAM NEPÔJDEŠ!“
„ALE VEĎ SÚ PRÁZDNINY A JA CHCEM
NIEČO PEKNÉ ZAŽIŤ...“ PROTESTOVALA
DCÉRA.
„DOSŤ, DOHOVORIL SOM!“ BUCHOL
OTEC PÄSŤOU DO STOLA. DCÉRA
TRESKLA DVERAMI A ODIŠLA DO
SVOJEJ IZBY. NASTALO TICHO. RÁNO
OTEC NAŠIEL NA STOLE LÍSTOK: „AJ TAK
SOM IŠLA. SOM UŽ SKORO DOSPELÁ!
NEBOJTE SA, NIČ SA MI NESTANE.“


Knih
y do


súťa
že ve


nova
lo




D BMAGISTÉRIUM


27


KALENIE NÁDEJE
Čas v ktorom žijeme, pôsobí svojimi
požiadavkami naozaj ako obdobie
bezradnosti. Mnohí ľudia sa zdajú
dezorientovaní, neistí a bez nádeje,
dokonca aj nemálo kresťanov sa na-
chádza v podobnom duševnom sta-
ve. Na obzore európskeho kontinen-
tu sa hrozivo vynárajú početné
znepokojujúce znaky. Hoci je tento
svetadiel veľmi bohatý na výrazné
svedectvá viery v rámci nepochybne
voľnejšieho a svornejšieho spoluži-
tia, napriek tomu pociťuje veľkú opo-
trebovanosť, ktorá zasiahla najhlbšie
vnútro jeho národov ako následok
starších aj novších dejín, čo často ve-
die k sklamaniu.


Medzi mnohými aspektmi by som
chcel uviesť stratu kresťanskej pamä-
ti a zabúdanie na dedičstvo, sprevá-
dzané istým druhom praktického ag-
nosticizmu a náboženskej
ľahostajnosti, pretože mnohí Európa-


nia vzbudzujú dojem, akoby žili bez
duchovného pozadia a ako dedičia,
ktorí si premrhali dedičstvo prenese-
né cez dejiny.


Na európskom kontinente určite
nechýbajú uznávané symboly prí-
tomnosti kresťanstva, avšak s postu-
pujúcou sekularizáciou vzniká ne-
bezpečenstvo, že sa z nich stanú iba
relikty minulosti. Mnohým sa už ne-
darí prenášať evanjeliové posolstvo
do každodennej praxe. V spoločen-
ských a kultúrnych pomeroch, v kto-
rých kresťanský názor naráža na
ustavičný odpor a ohrozenie, je čoraz
ťažšie žiť podľa viery v Ježiša Krista.
V mnohých oblastiach verejného ži-
vota je jednoduchšie označiť sa za ag-
nostika než za veriaceho; vytvára sa
dojem, že byť neveriacim je samozrej-
mé, zatiaľ čo viera potrebuje spolo-
čenské legitimovanie, ktoré nie je ani
samozrejmé, ani uprednostňované. S
takouto stratou kresťanskej pamäti


sa vkráda aj istý druh obáv z budúc-
nosti.


Avšak človek nemôže žiť bez náde-
je. Jeho život by bol odsúdený na bez-
významnosť a stal by sa neznesiteľný.
Nijaký človek nemôže žiť bez per-
spektívy do budúcnosti. Tobôž nie
Cirkev, ktorá žije z očakávania
kráľovstva, ktoré príde a ktoré je už
na tomto svete prítomné. Nebolo by
správne nepozorovať znamenia vply-
vu Kristovho evanjelia na život spolo-
čnosti.


Medzi týmito znameniami treba
spomenúť znovunadobudnutie slo-
body Cirkvi vo východnej Európe a
jej nové možnosti v pastoračnej čin-
nosti; okolnosť, že sa Cirkev sústre-
ďuje na svoje duchovné poslanie a
snaží sa svoje evanjelizačné priority
živo uplatňovať aj v reálnom sociál-
nom a politickom svete; vyzretejšie
uvedomovanie si osobitného posla-
nia všetkých pokrstených v mnohora-
kosti a komplementarite darov a
úloh; zvýšenú prítomnosť žien v
štruktúrach a pracovných oblastiach
kresťanských spoločenstiev.


NOVÁ T VÁR EURÓPY
Dejiny európskeho kontinentu nesú
pečať oživujúceho vplyvu evanjelia.
Ak sa pozrieme na uplynulé storočia,
nemôžeme sa vyhnúť vďačnosti Pá-
novi za to, že kresťanstvo je na našom
kontinente prvoradým činiteľom jed-
noty medzi národmi a kultúrami a in-
tegrálneho rozvoja človeka a jeho
práv. Nemožno pochybovať, že kre-
sťanské náboženstvo patrí k najhlb-
ším a určujúcim základom európskej


D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 4


V JÚNI MINULÉHO ROKA
VYDAL SVÄTÝ OTEC JÁN
PAVOL II. APOŠTOLSKÚ
EXHORTÁCIU O NÁBOŽENSKEJ
SITUÁCII NA NAŠOM
KONTINENTE. PONÚKAME
NIEKTORÉ MYŠLIENKY Z
TOHTO DOKUMENTU, KTORÉ
MÔŽU BYŤ INŠPIRUJÚCE AJ
PRE NÁS, PRÁVE PRI NAŠOM
VSTUPE DO EURÓPSKEJ ÚNIE.


Cirkev v Európe


26 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 4


civilizácie. V skutočnosti kresťanstvo
dalo tvár Európe tým, že jej vtlačilo
pečať niektorých základných hod-
nôt. Ešte aj moderné európske deji-
ny, ktoré dali svetu ideál demokracie
a ľudských práv, čerpajú vlastné hod-
noty zo svojho kresťanského dedič-
stva.


V procese súčasnej transformácie
by sa Európa mala predovšetkým usi-
lovať znovu nadobudnúť svoju pravú
totožnosť. Musí si totiž vybudovať, aj
keď predstavuje v súčasnosti veľmi
mnohotvárnu skutočnosť, nový mo-
del jednoty v mnohosti, aby vytvárala
spoločenstvo zmierených národov,
otvorené pre iné svetadiely a zapoje-
né do súčasného globalizačného pro-
cesu. Aby dala vlastným dejinám no-
vý rozmach, musí s tvorivou
vernosťou uznať a znova si osvojiť zá-
kladné hodnoty, ktoré prijímala s
rozhodujúcim prispením kresťanstva
a ktoré sa dajú vyjadriť ako potvrde-
nie transcendentnej dôstojnosti ľud-
skej osoby, hodnoty rozumu, slobo-
dy, demokracie, právneho štátu a
odlíšenia politiky od náboženstva.


CIRKEV PRE NOVÚ
EURÓPU


Európa potrebuje svoj náboženský
rozmer. Aby bola nová, musí sa dať
obohatiť Božím konaním. Nádej, že
vybuduje spravodlivejší a ľudsky dôs-
tojnejší svet, nemôže totiž ignorovať
poznatok, že márne sú ľudské úsilia,
ak ich nebude sprevádzať Božia po-
moc. Kresťania sa môžu nielen spájať
s ostatnými ľuďmi dobrej vôle a pra-
covať na budovaní takého veľkého
diela, ale mali by sa do určitej miery
stať aj jeho dušou, poukazujúc na
pravý význam organizovania pozem-


ského mesta.
Vo svojich vzťahoch s ve-


rejnou mocou Cirkev nežia-
da návrat k nijakým for-
mám náboženského štátu.
Zároveň však s poľutova-
ním hľadí na každý druh
ideologického laicizmu ale-
bo nevraživého separova-
nia štátnych inštitúcií od
náboženských spoločen-
stiev.


Európa, ktorá sa chystá
budovať ako únia, núti aj
kresťanov zjednocovať sa,
aby sa tak stali pravými
svedkami nádeje. Vari by
sme naozaj mohli pripustiť,
že by v Európe, ktorá sa na-
chádza na ceste k politickému zjed-
noteniu, práve Kristova Cirkev bola
faktorom rozdelenia a nejednoty?


Európa potrebuje pri uvedomení
si svojho duchovného dedičstva nový
kvalitatívny skok. Tento impulz môže
dostať iba z obnoveného načúvania
Kristovmu evanjeliu. Je vecou všet-
kých kresťanov angažovať sa za nasý-
tenie tohto hladu a smädu po živote.
Preto sa Cirkev cíti povinná dôrazne
obnovovať posolstvo nádeje, ktoré jej
Boh zveril, a opakovane oslovuje Eu-
rópu slovami: „Uprostred teba je Pán,
tvoj Boh, spásonosný hrdina!“ (Sof 3,
17).


Európa tretieho tisícročia, nech ti
neovisnú ruky, nestrácaj odvahu, ne-
prispôsobuj sa takému mysleniu a
takému spôsobu života, ktoré ne-


majú budúcnosť, lebo sa neopierajú
o neotrasiteľnú istotu Božieho slova!
Vráť sa sama k sebe! Buď sama
sebou! Znova objav svoj pôvod. Oživ
svoje korene! Po celé stáročia si prijí-
mala poklad kresťanskej viery. Tá da-
la základy tvojmu spoločenskému ži-
votu na princípoch evanjelia a jej
stopy zreteľne vidno v umení, v lite-
ratúre, v spôsobe myslenia a v kultú-
re tvojich národov. Avšak toto dedič-
stvo nepatrí len minulosti; je to plán
do budúcnosti, ktorý treba odovzdá-
vať budúcim generáciám, pretože v
tomto lone sa zrodil život ľudí a ná-
rodov spoločne budujúcich európsky
svetadiel.


Neboj sa! Evanjelium nie je proti
tebe, ale stojí na tvojej strane. Dôve-
ruj! V evanjeliu, ktorým je Ježiš, náj-
deš pevnú a trvalú nádej, po akej
túžiš.


Zostavil: Jozef Kupka SDB
Foto: Fiore




ná ako sušené hríby. Tak sme sa je-
den z druhého smiali, ako vyzeráme.


Po vysviacke som prišiel do juž-
ného Francúzska a myslel som si, že
tam ostanem pracovať. Ale predstave-
ní si ma zavolali a pýtali sa, či chcem
pokračovať v štúdiách. Nemal som o
to veľký záujem, tak ma poslali do
Južnej Ameriky. Prišiel som do San-
tiaga do Chile. Cesta na lodi trvala 33
dní. Počas plavby som bol aj lodným
kaplánom a na mori som oslávil Via-
noce aj Nový rok. 13. januára 1955
som sa dostal do Chile.


V Santiagu som spoznal jedného
spolubrata, ktorý pracoval v Ekvádo-
re. Skamarátili sme sa a požiadali o
preloženie ďalej na juh. Inšpektor
súhlasil. Obidvaja sme spoločne
odišli do Punta Arenas celkom na Juh
Chile. V Santiagu bola teplota 33 stu-
pňov, a keď sme prišli do Punta Are-
nas privítal nás vietor a zima. Ja som
bol ľahko oblečený a triasol som sa
od zimy. Spoločne sme prišli na jed-
nu opustenú faru. Ja som nevedel nič
po španielsky, ale rozprával som ru-
kami-nohami. Toto bolo moje prvé
pôsobisko v Amerike. Bol som tak-
mer v jej najjužnejšej časti. Býval som
vo výške 3 750 metrov a za apoštolá-
tom som chodieval aj do výšok cez 4
000 metrov, napríklad k jazeru Titi-
kaka.


Don Chose, ako ste začali rozvíjať svo-
ju oratoriánsku činnosť na tejto fare a v
iných pôsobiskách?


Práca pre mňa nebola veľmi ťaž-
ká. S mládežou som už dávnejšie
pracoval. Problém som mal len s re-
čou. Pri športe sa to dalo, ale bolo
potrebné zapojiť sa aj do slúžení
svätých omší. Aj bez dobrej znalosti
reči som si však ľudí získaval hu-
morom. Veľmi sa tešili na moje
omše a čakali, čo zase poviem, aby
sa mohli zasmiať. Tak sme sa zblíži-
li. Tu som dostal aj meno Padre Co-
lo-Colo. Keďže som sa venoval špor-
tu s chlapcami, neviem ako sa
rozšírilo presvedčenie, že ja som
hrával futbal za klub Colo-Colo. To
bolo najlepšie mužstvo v Chile. Hrá-


val v ňom jeden dobrý hráč, ktorý
sa podobal na mňa, tak boli všetci
presvedčení, že to som bol ja. Aj bis-
kup ma volal Padre Colo-Colo. Ne-
vedel ani, či sa volám Padre Jose či
Padre Hardy.


Znalosť reči je pre apoštolát
dôležitá. Po jednom mesiaci usporia-
dali na moje privítanie slávnosť. Bolo
to v jednom súkromnom dome. Tam
pozvali všetky dámy a autority a po
večeri sa ma pýta monsignor, čo sa
mi najviac páčilo z celej tej večere. Ja
som povedal, že empleada. Biskup
skoro spadol pod stôl od smiechu.
Všetci sa smiali. A čo, ja som si zmý-
lil to slovo. Empleada znamená
kuchárka, namiesto empanada, čo
znamená koláče. Z celej tej večere sa


mi najviac páčila
kuchárka. A každý deň
prišlo také rečové pre-
kvapenie. Ale takto som
získaval sympatiu u ľudí
a robil som pokroky.


Začal som organizo-
vať šport a bol som aj or-
ganistom. Potom som
začal vyučovať aj mate-
matiku na ľudovej škole.
Mládeže bolo veľmi veľa,
až som nevedel, čo s ňou
robiť. Oratórium som
mal otvorené aj doobeda


Skoro všetci vás volajú don Chose. Je to
zo španielčiny. Skúste sa nám trochu
predstaviť, ako ste prežívali mladosť a
prečo ste sa rozhodli stať saleziánom.


Aj tu na Slovensku ma volajú don
Chose. Nie všetci však vedia, že po
slovensky to znamená Jozef, kvôli to-
mu si aj nedávno 19. marca niektorí
nevšimli, že som mal meniny. A pre-
čo som šiel študovať k saleziánom?
Môj brat, ktorý má taký istý zmysel
pre humor ako ja, o tom zvykol ho-
vorievať: „Viete prečo? Nechcel doma
pracovať a išiel k saleziánom, aby
tam mohol hrávať futbal.“ Ale poďme
k tomu hlavnému.


V roku 1949 som pracoval už ako
mladý salezián na pedagogickej praxi
na Miletičovej a jedno poschodie do-
mu nám v tom čase obsadili eštebáci,


lebo saleziáni na Miletičovej ma-
li cez svoje podujatia úžasný
vplyv na celú Bratislavu. Keď ob-
sadili to poschodie, my sme už
vedeli, že je koniec slobode, tak
sme potom ako študenti uvažo-
vali, že najlepšie bude ujsť za
hranice. Cez dona Ernesta Macá-
ka sa mi ponúkla táto možnosť a
bol som spolu s jedným kamará-
tom prvým z radov saleziánov,
ktorí sme pripravovali útek do
zahraničia. To sa nám aj podarilo. 22.
decembra 1949 sme preplávali Mora-
vu. 23. decembra sme prišli do Vied-
ne a tu sme oslávili aj vianočné sviat-
ky. Podobali sme sa skutočne Svätej
rodine. Boli to veľmi chudobné Via-
noce. Aj my sme sa cítili osamotení.
Bola zima, mráz, sneh a my bez


peňazí vo vačku sme chodili z
jednej ulice do druhej. Boli to
skutočné betlehemské Viano-
ce.


Neskôr sme sa tam už ziš-
li viacerí Slováci a dostali sme
falošné rakúske občianstvo
na fingované mená, aby sme
mohli vycestovať z ruskej zó-
ny. Celkom pohodlne vo vla-
ku sme prešli do americkej
zóny a docestovali sme do
Linzu. Tam sme si konečne
vydýchli. Konečne sme boli
slobodní a mohli sme ísť pria-
mo do Talianska, do Turína.


V čom spočívala vaša ďalšia
činnosť, kde ste mali kňazskú
vysviacku a ako ste sa dostali
do Južnej Ameriky?


Ešte pred príchodom do
Talianska som bol na lyžovač-
ke v Alpách, kde som si vyvr-
tol koleno a do Turína som
prišiel krívajúc o paličke, s
čím bola spojená aj taká ús-


mevná situácia. Keď nás tam vítali, ja
som nevedel taliansky ani slovo. A
keď ma videli krívajúceho s palicou,
všetci si tam s obdivom mysleli, že mi
Rusi prestrelili koleno na hraniciach.
Nešiel som teda do školy, ale do ne-
mocnice, kde ma pár týždňov liečili.


Štúdiá som skončil úspešne. Všet-
ko to bolo po latinsky. Aj kňazská vy-
sviacka v Turíne bola veľmi zaujíma-
vá. My sme tam boli študenti zo 45
národností, takže nás vysvätili v ta-
kejto veľkej medzinárodnej skupine.
Hneď na to sme my Slováci dostali
pozvanie odslúžiť primičnú svätú
omšu v Paríži. Myslel som si, že to
bude taká obyčajná omša, ale tam sa
zišli všetci emigrovaní Slováci aj z
Belgicka, Talianska, Španielska a
Francúzska. Bolo to 6. júla 1953 a
kostol bol celkom preplnený. Písali o
tom aj miestne noviny. Ako primičný
darček sme dostali cestu do Lúrd.


Vlani ste si pripomenuli 50 rokov kňaz-
stva. Ako ste oslávili toto jubileum?


Veľmi pekne. Stretli sme sa viace-
rí, ktorí sme ostali ešte nažive z našej
vysviacky na Valsalice v Turíne. Bolo
nás tam okolo dvadsať. Prišli sme z
celého sveta - z Ameriky, z Peru, z
Ukrajiny, zo Svätej Zeme. Prišiel aj
môj kamarát biskup zo Sýrie a spolu
sme slávnostne prežili túto spomien-
ku. Skoro sme sa nepoznali, za mladi
sme boli fešáci, a teraz na staré kole-


D BROZHOVOR


Don Jozef Hrdý
POCHODIL VEĽKÚ ČASŤ SVETA. DLHO
PÔSOBIL V ĎALEKEJ JUŽNEJ AMERIKE.
TAK AKO V MINULOSTI, AJ DNES HO
STÁLE CHARAKTERIZUJE VESELOSŤ
A VEĽKÝ OPTIMIZMUS.


Don Hrdý sobáši chilských veriacich vo Švédsku


28 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 4 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 4 29




Saleziánska provincia Blízky východ
prednedávnom oslávila sté výročie
svojho založenia. V posledných desať-
ročiach však zaznamenala citeľné osla-
benie. Personálne závisí od Talianska,
ale prísun misionárov sa veľmi znížil...
V súčasnosti ju tvorí 120 spolubratov,
ktorí pracujú v šestnástich komuni-
tách rozptýlených na území siedmich
štátov tejto zóny: Egypt (3), Palestína
(2), Izrael (3), Libanon (2), Sýria (4),
Turecko (1), Irán (1). 71 spolubratov
pochádza z Talianska, 39 z krajín Blíz-
keho východu a ostatní z ďalších 11
krajín. V Iraku už niekoľko rokov ani-
mujú niekoľkí spolubratia letné aktivi-
ty. Máme nádej, že od civilných autorít


získame aj povolenie na stále dielo.
Je to pekná mozaika diel. Tento fakt
však spôsobuje aj určité ťažkosti, keď
ide o získavanie vhodného personálu
pre jednotlivé diela. Predstavte si sa-
motnú otázku jazykov: arabský, heb-
rejský, anglický, perzský, turecký. Jed-
noduchým nie je ani prekladanie
bratov z jednej krajiny do druhej, ak si
to potreby vyžadujú. Nesmieme pri-
tom zabúdať, že medzi Libanonom, Sý-
riou, Irakom, Iránom a Izraelom (kde
sa nachádza provinciálny dom) nejest-
vujú diplomatické vzťahy.
Naše diela veľmi oceňujú občianske i
cirkevné autority. Provincia pritom
udržuje vzťahy so šiestimi patriarchát-


mi, so šiestimi nunciatú-
rami a apoštolskými de-
legátmi a s osemnástimi
arcibiskupmi. Podobne
ako v prípade Etiópie a
Eritrey, aj na tomto úze-
mí je významná otázka
obradov.
V takejto situácii je veľ-
mi zložité koordinovať
pastoráciu či provinciál-
ne plánovanie. Všetko sa
realizuje s určitou mie-
rou decentralizácie. Na-
priek tomu spolubratia
dokážu pracovať typicky
saleziánskym štýlom,
snažia sa inkulturovať
charizmu. V maximálnej
možnej miere pracujú
medzi moslimami či kre-
sťanmi rôznych komunít
a obradov a vedú s nimi
ekumenický dialóg. V


Káhire (Egypt) sa staráme o sudán-
skych utečencov. V Istanbule (Turec-
ko) sa venujeme irackým a kurdským
deťom. V Libanone a Sýrii je prvora-
dou práca v oratóriách a mládežníc-
kych strediskách. Minulý rok sme v Al
Fidar (Libanon) otvorili stredné od-
borné učilište. Verím, že podobné cen-
trá sa podarí vybudovať aj v Sýrii, Ira-
ku, Jordánsku a Egypte.
Stále pretrváva vážny problém vojny,
ktorá spôsobila situáciu stálej poho-
tovosti. Táto situácia trvá už 35 rokov
a týka sa vojen medzi Izraelom a Pa-
lestínou, islamskej revolúcie, vojny v
Perzskom zálive, občianskych vojen v
Libanone, intifády a nakoniec po-
slednej vojny v Iraku. Ako vidíte, pro-
vincia Blízky východ sa nachádza vo
veľmi horúcom a skúšanom teritóriu,
v ktorom jeden konflikt ešte ani ne-
skončil a už sa začína druhý.
Nevie sa, ako dlho táto situácia potr-
vá, ale je jasné, že následky budú pre-
trvávať roky a niektoré nebude ani
možné vrátiť späť, ako je napríklad
prenikanie islamu v Libanone a Pa-
lestíne kvôli úteku katolíkov.
Ako by sme mohli ostať pasívni v tej-
to situácii? A ako nebyť hrdí na
našich spolubratov, ktorí tam už pra-
cujú? Chcel by som, aby sa provincie
a jednotliví spolubratia po prečítaní
tohto listu a lepšom spoznaní situá-
cie našich spolubratov na Blízkom
východe cítili pozvaní k solidarite a
boli ochotní posilniť a zabezpečiť
našu prítomnosť v tejto oblasti. Sú
tam diela, ktoré sú pre svoju polohu
významné a treba si ich chrániť.


Don Pascual Chávez SDB


D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 4 31


Všetkým dobrodincom, ktorí svojimi finančnými príspevkami a modlitbami podporili vydávanie časo-
pisu Don Bosco dnes i celé saleziánske dielo na Slovensku, vyjadrujeme úprimnú vďačnosť a vyslovu-
jeme Pán Boh zaplať.
S našimi dobrodincami sa duchovne spájame každú sobotu ráno, kedy za nich redaktor časopisu
slúži svätú omšu, a pamätáme na nich v modlitbách.


D O B R O D I N C I


V TÝCHTO DŇOCH SA VEĽA ROZPRÁVA O BLÍZKOM VÝCHODE, O MOSLIMOCH A VZŤAHU
KRESŤANOV K NIM. AJ SALEZIÁNI UŽ DLHÚ DOBU PÔSOBIA V TOMTO NEPOKOJNOM REGIÓNE.


STREDOZEMNÉ
MORE


TURECKO


EGYPT


SÝRIA


LIBANON


IZRAEL


IRÁN


ČIERNE MORE


K
A


S
PIC


K
É


M
O


R
E


Č
ERVEN


É M
O


RE


PERZSKÝ ZÁLIV


D BREDAKCIA


a chlapci namiesto toho, aby išli do školy chodili do ora-
tória, čo som ani nevedel. Učil som aj v biskupskom se-
minári v Bolívii. Býval som v Punta Arenas, čo bolo 300
metrov pri mori a odtiaľ som stúpal do výšky 4 000 met-
rov do seminára.


Ste známy aj ako dobrý ekonóm. Vraj ste vedeli vždy na-
pĺňať pokladnice komunity.


Ekonómia nebola moja špecializácia. Celý život som
pracoval s mládežou a vo veľkých dielach. V dome nás
bývalo okolo 400-500. Po čase ma poslali do poľno-
hospodárskej školy v Santiagu. Ťažko som sa vžíval do
ekonomiky toho diela. Prosil som svätého Jozefa a po-
maly to išlo. Všetci sa čudovali, odkiaľ som bral penia-
ze. Ja som len pracoval a svätý Jozef zháňal peniaze. To
bol jeho zázrak.


Na čo si najviac spomínate zo svojho pobytu v Chile?
Najkrajšie spomínam na ľudí. Je to otvorená menta-


lita a ja mám takú istú povahu. To čo mám v srdci,
mám na jazyku. Oni majú radosť zo života a sú štedrí a
pohostinní. Ľudia sa o nás starali, podporovali nás. Na
dverách mali napísané: „Dom je veľmi maličký, ale srd-
ce je veľmi veľké.“ A to je skutočná pravda. Ja som sa
tam cítil veľmi dobre. Aj my na Slovensku sme to ke-
dysi mali, ale totalitou sa to všetko skončilo. Keď sa ma
pýtajú na totalitu, zvyknem hovoriť, že totalita zomre-
la, ale zápach zostal. Teraz sa žije už len v tôni toho, čo
bola kedysi skutočnosť.


Aké máte dojmy z terajšieho pôsobenia saleziánov na Slo-
vensku a ako sa cítite opäť doma?


Robil som si veľké ilúzie pred návratom na Sloven-
sko. Prišiel som opäť na Miletičovu, kde som predtým
pôsobil. Sníval som a chcel som pomôcť. Na Miletičo-
vej sme začali všetko prerábať a chcel som pretvoriť
všetko tak, ako to bolo pred totalitou, ale to sa už ne-
dalo. Duch sa nedal vrátiť do tých prvých čias pred ko-
munizmom. Otvorili sme kaplnku a oratórium. Mal
som tu na starosti dievčenskú mládež. Organizovali
sme detský spevokol, skupiny, šport. Chodili sme na
prázdninové výlety do Tatier na stretnutie so Svätým
Otcom v Nitre a v Paríži.


Potom som dostal poverenie ísť do Šaštína a tu pra-
cujem na fare už päť rokov.


Čo by ste odkázali mladým spolubratom?
Prostredie a okolnosti sú celkom iné ako pred totali-


tou. Ale musíme študovať toho tradičného saleziánskeho
ducha. Aj v zahraničí nám hneď zverovali veľké zodpo-
vednosti. Mali sme schopnosť robiť to. Hľadajme to ty-
pické saleziánske, čo bolo na Slovensku. Hľadať nie to, čo
sa mne páči, ale čo sa páči deťom. Hľadať všetky možné
prostriedky a primerané spôsoby práce. Peniaze nie sú
najdôležitejšie. Don Bosco a Panna Mária sa starajú.


Nedávno ste oslávili osemdesiatku. Ako sa cítite?
Rozlišujem dve veci. Byť starý je jedna vec a byť zasta-


ralý je druhá vec. Niekedy vidím aj na mládeži, ako má
svoju mentalitu zastaralú a naopak starší ľudia majú ži-
vého ducha dona Bosca. Čo nás hýbe, je naša duša. Ne-
smieme byť zastaralí. Musíme sa naplniť saleziánskym
duchom, čo znamená, aby sme mali radosť zo života a vy-
žarovali ju tam, kade chodíme.


Zhováral sa: Kamil Kutarňa SDB
Foto: autor


30 D O N B O S C O D N E S 4 / 2 0 0 4


D BROZHOVOR
Saleziánska prítomnosť
na Blízkom východe






Duchovný život kňaza
Dionigi Tettamanzi
Autor v tejto knihe predkladá hlbokú ref-
lexiu o jednej z najnaliehavejších tém
Cirkvi – o vnútornom a duchovnom ži-
vote kňaza.
96 strán, brož., cena139,–Sk


ponuka vydavateľstva Don Bosco db


K z á s i e l k e ú č t u j e m e p o š t o v n é


O b j e d n á v k a
názov knihy počet kusovMeno a priezvisko ........................................................................................


Ulica a číslo....................................................................................................


Obec.............................................................................PSČ


Podpis/pečiatka.............................................................................................................


.........................................................................................


Ak si objednáte z nášho časopisu ľubovoľný titul, poskytneme vám zľavu 10 % z uvedenej ceny.


Z


Diagnóza: Bláznom pre Krista
Ernest Macák
Príbeh kňaza z obdobia päťdesiatych rokov. Kniha nie je pri-
krášleným románom. Je jednoduchým úprimným rozprávaním
vlastného životného príbehu.
Hovorí o nádeji v beznádeji, o ľudskej krehkosti a Božej veľkosti.
Zároveň je dokumentom nedávnych čias.
312 strán, brož., cena 282,–Sk


db Vydavateľstvo DON BOSCO, Miletičova 7, 821 08 Bratislava 2; tel.: 02/5557 2226, fax: 02/5557 4992, objednavky@donbosco.sk, www.donbosco.sk
✃