Don Bosco Dnes SLK No. 3 2004

ROČNÍK XXXV.3/2004
MÁJ – JÚN


ČASOPIS PRE SALEZIÁNSKU RODINU, DOBRODINCOV A PRIATEĽOV DONA BOSCA


MARIÁNSKE ZVONY: PRE VÁS ŽIJEM
DUCHOVNOSŤ: SKUTOČNÉ TELO
ROZHOVOR: DON JOZEF LANČARIČ




Ako úvodník do tohto čísla by
som vám chcel ponúknuť spomienky
na saleziánskeho kňaza, rodáka
z Vajnor, dona Tita Zemana, ktoré do
redakcie poslal jeho synovec. Záro-
veň sa chcem poďakovať všetkým,
ktorí ste sa odhodlali napísať a posla-
li ste do redakcie svoje zážitky a spo-
mienky na udalosti z rokov prenasle-
dovania Cirkvi u nás.


Verím, že nasledujúce riadky bu-
dú nielen návratom do minulosti, ale
azda aj zdrojom poučenia a posily.


Som vo väzení a môj ujo je väzeň
Už od útleho veku si spomínam,


že pri každom stretnutí rodiny bol
mojimi tetami a jedným ujcom spo-
mínaný druhý ujec, ktorého som
však v živote nevidel. Keď sa hovori-
lo o ňom, príbuzní vždy stíšili hlas,
akoby sa čohosi báli. Hovorili mu náš
Titus, bol to ich a nimi milovaný brat,


salezián don Titus Zeman. Jedného
dňa – nemal som ešte ani šesť rokov
–, mi mama povedala: – Zajtra pôjde-
me navštíviť uja Tita“. Potešil sa, veď
som ho ešte nikdy nevidel. Na moje
prekvapenie sme cestovali vlakom.
Keď sme vystúpili, prišli sme k mú-
rom, ktoré mi pripomínali hradné
múry. Museli sme dlho čakať. Koneč-
ne nás pustili cez plechové dvere,
prešli sme cez dvor, chodbami a
schodiskami, viackrát nám otvárali
mrežové dvere, ktoré hneď za nami
zamykali. Všade boli policajti. Nechá-
pal som. Odrazu mama hovorí: –Po-
zri sa, tam ide tvoj ujo Titus.. Nero-
zumel som. Vidím prichádzať iba
dvoch policajtov, ktorí privádzajú
muža v šedých šatách podobných
uniforme s bielou bodkou na srdci.
Mama sa pozrie mužovi do očí, smut-
ne sa na seba usmejú a pozdravia sa.
V tej chvíli sa mi v hlave rozjasní:
Som vo väzení a môj ujo je väzeň. Ce-
lý rozhovor prebieha v tichosti. Skôr
sú to len jednotlivé vety, medzi kto-
rými je dlhé ticho s občasným žmurk-
nutím oka, kratučkým pohybom kú-
tika úst, náznakom pohybu prsta
alebo ramena.


Ani som sa nenazdal, keď poču-
jem úsečné: – Koniec návštevy. Ešte
niekoľko vzájomných pohľadov,
smutné úsmevy, malá slza smútku v
oku a vzápätí uja odviedli. Cestou do-
mov si mama povzdychne: – Uvidím
ho ešte živého? Veď tam bude ešte 18
rokov.


Prešli dva roky. Blíži sa prvé sväté
prijímanie, pri ktorom mám prijať aj
birmovku. Pýtajú sa ma, koho som si
vybral za birmovného otca. Na pre-
kvapenie všetkých poviem: – Chcem,


aby mojim birmovným otcom bol ujo
Titus. Svoju prosbu som spolu s ma-
mou napísal ujovi do väzenia, a keď
s tým súhlasil, od radosti som sa roz-
plakal. Birmovka bola pre mňa veľ-
kým sviatkom, hoci ma k nej viedol
v zastúpení uja Tita mamin druhý
brat Štefan.


Dva roky po birmovke som opäť
cestoval s mamou navštíviť do väze-
nia svojho už birmovného otca.


Prešiel rok a písal sa rok 1964,
keď mi mama jedného dňa povie: –
Zajtra buď určite doma! Mám pre te-
ba prekvapenie. Niekto príde ku nám
na návštevu.


A prišiel. Odrazu stál v úplne inú
atmosféru. Ujo sa zaujímal o všetko,
ale zásadne odmietal hovoriť o tom,
čo zažil za posledných viac ako 13 ro-
kov. Bol podmienečne prepustený
z väzenia.


Mal som možnosť vidieť, ako sa
don Titus postupne zapojil do života
na slobode, ako ožil, keď mu moci-
páni dovolili slúžiť omše najskôr pri
bočnom oltári a potom aj pri hlav-
nom. Už sa zdalo, že život dona Tita
Zemana sa dostáva na cestu, ktorú si
vybral ešte ako 10-ročný chlapec.


Zrazu tu bol rok 1968 a Českoslo-
vensko obsadili vojská susedných
štátov. Na vlastné oči vidím, ako sa
birmovný otec mení, ako sa odovzda-
ne pozerá na svojich blízkych a ho-
vorí im, že ho bolí pri srdci. Lekár
mu hovorí, že to nič nie je, že to treba
rozchodiť.


Deň po narodeninách dona Tita 5
.1. 1969 sa zišla celá rodina Zema-
novcov, aby oslávila jeho 54. narode-
niny. Nikto netušil, že sa blíži smut-
ná udalosť. Dňa 8. 1. 1969 dotĺklo
šľachetné a obetavé srdce dona Tita
a ja som prišiel o svojho birmovného
otca.


Po jeho smrti sme sa dozvedeli, že
ujo mocipánom stále prekážal a
v spolupráci s lekármi robili na ňom
pokus, či je možné prechodiť infarkt.
Nestačilo im, že ho mučili počas vy-
šetrovacej väzby a vo väzení, že mu
dolámali niektoré kosti, že skoro
ohluchol, že mu vybili zuby, že sa mu
pokazil zrak. Dostal postupne dva in-
farkty, ktoré jeho väzením skúšané
srdce vydržalo, ale ďalšie už nevy-
držalo a dňa 8. 1 .1969 dotĺklo navž-
dy.


Toto poznačilo celý môj nasledu-
júci život. Nemal som ešte ani 17 ro-
kov, keď som bol 21. augusta 1969


Vydavateľ: Saleziáni Don Bosca, Slovenská provincia, vo vydavateľstve Don Bosco
Provinciál: Vladimír Fekete SDB
Šéfredaktor: Jozef Kupka SDB
Spolupracovníci: Andrej Paulíny SDB, Peter Bučány SDB, Katarína Valábková
Grafická úprava a sadzba: Denisa a Juraj Martiška
Technické spracovanie: Aurel Valábek, Distribúcia: Ladislav Katona
Adresa: Don Bosco dnes, Miletičova 7, 821 08 Bratislava, Tel.: 02/5557 2226
Časopis vychádza 6x do roka. Rozširuje sa bezplatne. Registrácia: MK SR č. 103/90
Tlač: MERKANTIL s.r.o, Trenčín


Saleziánsky bulletin vychádza po celom svete v 53 národných
vydaniach, 24 jazykoch a ročnom náklade vyše 10 miliónov výtlačkov.


Don Bosco dnes na internete: e-mail:
www.donbosco.sk dbd@donbosco.sk


obsah


3/2004
ROČNÍK XXXV.


MÁJ – JÚN


Fo
to


n
a


ob
ál


ke
: ©


a
rc


hí
v


re
da


kc
ie


R
óm


sk
a


pú
ť v


K
ol


ín
e


na
d


R
ýn


om


Vladimír Fekete, provinciál SDB
Foto: archív pána Radošinského


Správy
Bratislava, Žilina, Prešov... 4


Jubileum
80 požehnaných rokov 8


História
Pán sa stará 12


Mariánske zvony
Pre vás žijem 13


Mariánske zvony
Pomocnica kresťanského ľudu 16


Mariánske zvony
Verím v krásu rehoľného života 18


Mariánske zvony
Ty budeš opäť a zdravý 20


Redakcia
Naši novokňazi 21


Duchovnosť
Skutočné telo 22


Výchova
Vychovávateľ – hrdina modernej doby 24


Rozhovor
Don Jozef Lančarič 26


Zaujalo nás
O úcte k tráve 28


Misie
Slov. saleziáni v Azerbajdžane 30


Redakcia
Saleziánsky erb 31
...


Drahí priatelia dona
Bosca a podporovatelia
jeho diela!


D BSLOVO NA ÚVOD


zaistený políciou pri protestnom zhromaždení v Brati-
slave. Po dvoch dňoch vypočúvania, zastrašovania a
psychického týrania ma prepustili. Ako som sa však čo-
skoro dozvedel, všade boli rozoslané materiály o mojej
politickej nespoľahlivosti. Bol som sledovaný dokonca
aj v škole, do ktorej som chodil.


V nasledujúcich rokoch som bol stále sledovaný,
predvolávaný na políciu, vypočúvaný a zastrašovaný.
Psychické týranie vyvrcholilo, keď ma pár dní pred štát-
nymi skúškami na vysokej škole opäť predvolali na vy-
počúvanie a hrozili mi, že mi neumožnia ukončiť vyso-
kú školu. Spoluprácu odo mňa nežiadali, lebo vedeli, že
vzhľadom na moju minulosť by som s ňou aj tak ne-
súhlasil. Musel som však prisľúbiť, že sa vzdám všet-
kých „protisocialistických“ aktivít. Rokmi na mňa ŠtB
azda zabudlo, ale ja som v duchu stále spomínal na
svojho uja a birmovného otca dona Tita.


Využívam aj túto možnosť, ktorú mi poskytla redak-
cia, a prosím všetkých, ktorí ste poznali dona Tita Ze-
mana vo väzení alebo Vám pomohol v rokoch 1950 a
1951 utiecť do zahraničia, keby ste mi napísali. Veľmi
rád by som sa s Vami stretol. Moja adresa je: Michal Ra-
došinský, Budatínska 37, 851 06 Bratislava


Drahí čitatelia, ešte stále platí moja prosba a ponuka,
aby ste nám aj vy napísali svoje vlastné životné príbehy
z obdoba prenasledovania Cirkvi alebo udalosti, kto-
rých ste boli svedkami. Prispejeme tak k oživeniu pa-
mäti národa a azda aj k povzbudeniu mladej generácie,
aby si vážila pravé hodnoty a bola schopná i ochotná
ich brániť.


Srdečne vás všetkých pozdravuje a modlí sa za vás


1965 rodinná oslava, don Zeman vpravo


11. 1. 1969 pohreb dona Tita Zemana vo Vajnoroch




JARNÉ PRÁZDNINY V ŽILINE


GYMNAZISTI NA NÁVŠTEVE


V Gymnáziu Jána Bosca v Šaštíne študuje v
tomto školskom roku 118 chlapcov. Siedmi z
nich, ktorí študujú v prvom ročníku absolvova-
li koncom februára trojdňový výlet do Brati-
slavy. Počas návštevy si prezreli naše hlavné
mesto a dva saleziánske domy – mládežnícke
stredisko v Petržalke na Mamateyovej a pro-
vinciálny dom na Miletičovej. Pri stretnutí
s provinciálnym sekretárom donom Vladimí-
rom Baxom sa porozprávali o štruktúre Sale-
ziánskej spoločnosti na Slovensku a vo svete
a dozvedeli sa zaujímavé veci o celosvetových
aktivitách kongregácie. Chlapci zavítali aj do
vydavateľstva Don Bosco, kde si prezreli
priestory a oboznámili sa s vydavateľskou prá-
cou a s redakciami niektorých časopisov. Po-
čas rozhovorov sa zaujímali o mnohé veci z
oblasti kresťanských masmédií na Slovensku.


D BDOMA A VO SVETE
■■ Bratislava ■■


STRETNUTIE ASISTENTOV


V dňoch 15. 2 – 17. 2 sa uskutočnilo stretnutie saleziánov asistentov v do-
me formovania SALES v Bratislave. Zišli sa od Michaloviec až po samotnú
Bratislavu, aby sa navzájom bratsky podelili o to, čo každý prežíva na svo-
jom súčasnom pôsobisku. Okrem toho stretnutie bolo zamerané aj na prí-
pravu a spoznanie miesta, kam väčšina z nich v septembri príde na teolo-
gické štúdiá a prípravu na kňazstvo. Don Turanský, direktor v SALES-e,
oboznámil spolubratov, čo všetko ich čaká. Stretnutie animoval don Maník
– zodpovedný za formovanie v našej provincii. Prišiel medzi nich aj provin-
ciál don Fekete a po spoločnom športe poinformoval spolubratov o niekto-
rých novinkách, čo sa dejú v provincii. Stretnutie vyvrcholilo účasťou na
opernom predstavení v SND, kde väčšina spolubratov bola prvýkrát v ži-
vote. Vydarené stretnutie povzbudilo spolubratov do ešte radostnejšieho
a osobnejšieho prežívania svojho duchovného povolania na miestach, kde
ich postavil sľub poslušnosti.


V saleziánskom učilišti SOU sv. Jozefa Ro-
botníka v Žiline dokázali pedagógovia
a chlapci, že sa nesnažia byť dobrí iba v od-
borných a školských povinnostiach, ale ve-
dia sa i spoločne zabaviť a zatancovať si.
Fašiangový čas využili pozvaním dievčat
z Cirkevnej internátnej školy sv. Márie Go-
retti v Čadci na spoločnú zábavu a vzájom-
né stretnutie. Začalo sa to všetko svätou
omšou v kostole a pokračovalo spoločnou
večerou. Po večeri bola diskotéka vo veľkej
sále spojená s rôznymi scénkami a vstupmi
od chalanov i dievčat. Chlapci si tiež pripra-
vili zopár piesní, ktoré zahrali a zaspievali.
Vydarené stretnutie a zábava bola ukonče-
ná spoločnou modlitbou a večerným slov-
kom riaditeľa školy dona Sarneckého. Mladí
dokázali, že sa vedia slušne a radostne za-
baviť a pri tom nezabúdať, že sú kresťania.


4 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4


ZO ŽIVOTA NAŠICH UČŇOV


Na saleziánskom učilišti a internáte v Žiline chlapci, sa-
leziáni a učitelia vyvíjajú peknú činnosť a aktivity aj mi-
mo školy. Koncom februára sa druháci zúčastnili týž-
denného lyžiarskeho kurzu v Oravskom Veselom,
ktorý si všetci veľmi pochvaľovali. Do konca lyžiarske-
ho sa už všetci chlapci smelo spúšťali zo svahu. Pod
vedením učiteľa telesnej výchovy pána Buchela, tried-
nych profesorov pani Fedorčíkovej a pána Hanzela
a dvoch inštruktorov profesora Čelka a asistenta Šte-
fana Riška SDB prežili chlapci naozaj hodnotný týž-
deň nielen na svahu, ale aj pri budovaní vzájomného
spoločenstva, pri sv. omšiach a spoločnom programe.
Koncom marca chlapci z internátu zahrali pre školu
i pre ľudí z farnosti divadelné predstavenie pod náz-
vom Muž, ktorý sa volal Štvrtok. To, čo usilovne a ťaž-
ko cvičili od októbra, sa naplno ukázalo na pódiu a spo-
kojné publikum odmenilo námahu chlapcov
spontánnym potleskom pri humorných i vážnejších
scénach. Obdivuhodné herecké výkony a zaujímavá
hlavná myšlienka divadla nás priviedli k názoru, aby
sme sa pokúsili o menšie divadelné turné do blízkeho
i vzdialenejšieho okolia. Odozva bola veľmi pozitívna.


■■ Žilina ■■


FAŠIANGOVÁ ZÁBAVA


■■ Žilina ■■


Vážení a milí!
Ak si myslíte, že nadpis nejako súvisí s osemdesiatym vý-
ročím príchodu prvých saleziánov na Slovensko, tak
uvažujete správne. Mladí priamo zo srdca našej krajiny –
z Prešova – sa rozhodli, že si aj takýmto spôsobom pripo-
menú toto pekne okrúhle výročie. A tak každý mesiac, vž-
dy v sobotu po prvopiatkovej duchovnej obnove, spolu
putujeme a pomaly zbierame kilometre do našej osem-
desiatky. Samozrejme, že za tých desať výletov, ktoré plá-
nujeme, prejdeme oveľa viac ako 80 km, ale nejde o to.
Začali sme v Turíne práve vo chvíli, keď don Bosco posie-
la svojich prvých misionárov do Južnej Ameriky. Každým
ďalším výletom sa pomaly dostávame cez celý svet až
v júni konečne prídeme na Slovensko. Zatiaľ sme prešli
Argentínu, Rusko, Japonsko, Afriku a čaká nás ešte Azer-
bajdžan, Albánsko, možno aj Šalamúnove ostrovy,. Takže
ešte máme čo robiť. Na každého, kto dokáže prejsť aspoň
tých 80 km, čaká hodnotná cena Made in China.


80 KM ZA DONOM BOSCOM


5D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4


■■ Prešov ■■


Žilinské jarné prázdniny boli pre deti a mladých bohaté na pestrý program. Hneď v prvé tri dni sa štyridsať detí začalo stretávať
v prímestskom tábore. „My sa klaniame len Bohu našich predkov, Bohu Izraela“, toto heslo rezonovalo v ušiach detí počas ce-
lého tábora. Tábor sa niesol v duchu starozákonnej knihy proroka Daniela a dobrodružstiev troch židovských chlapcov, ktorí zo-
stali verní Božím prikázaniam, napriek nariadeniu babylonského kráľa Nabuchodonozora. Naši animátori sa intenzívne zapojili
do príprav a deťom spoločne so saleziánmi vytvorili zaujímavý program.
No to nebolo všetko. Dve skupiny chlapcov a dve skupiny dievčat sa počas týchto prázdnin zastavili a urobili si dobré duchov-
né cvičenia. Spolu počas prázdnin duchovne rástlo 64 mladých ľudí. Do týchto podujatí boli okrem Saleziánov dona Bosca za-
pojení aj DOMKA a LAURA v Žiline




Dom SALES v Bratislave-Dúbravke
sa stal v dňoch 14. – 20. marca
miestom druhého rokovania kapi-
tuly slovenských saleziánov. Zišlo
sa na nej 49 delegátov, ktorí pokračo-
vali v práci započatej už v minulej je-
seni. Kapitulníci medzi týmito dvo-
ma zasadaniami pracovali v
skupinách, ktoré rozoberali niektoré
oblasti saleziánskeho života a pripra-
vovali podklady pre záverečné jarné
rokovanie. Hlavným dokumentom,
okolo ktorého sa točila prevažná časť


prác bol Organický projekt provin-
cie, do ktorého boli zapracované aj
priority týkajúce sa formovania spo-
lubratov, pastorácie mládeže a eko-
nomického života provincie. Počas
zasadania sa okolo jednotlivých tém
rozvinula živá diskusia, pretože me-
niace sa podmienky v našej vlasti pri-
nášajú aj nové výzvy pre saleziánov.


Druhým dokumentom ktorý kapi-
tula rozpracovala a schválila, bolo di-
rektórium, ktoré bude na najbližšie
tri roky usmerňovať niektoré oblasti
saleziánskeho života a práce. Členov
kapituly pozdravili svojimi príhovor-
mi zástupcovia štyroch zložiek sale-
ziánskej rodiny: Sestry FMA, dobro-
voľníčky, spolupracovníci a
odchovanci. Okrem prijatých doku-


mentov priniesla kapitula pre mno-
hých členov taktiež veľa nových in-
formácií o situácii a perspektívach
saleziánskej prítomnosti na Sloven-
sku a stave niektorých osobitných
diel: Gymnázia v Šaštíne, SOU v Ži-
line a rómskej pastorácie v Barde-
jove. Aj na tomto mieste sa patrí
vysloviť poďakovanie regulátorovi
kapituly donovi Pavlovi Semanovi,
ktorý viedol zasadanie celej kapitu-
ly a trpezlivo koordinoval jej prie-
beh a prácu.


D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4 7


TEPLOVZDUŠNÝ BALÓN DON BOSCO


(ANS) Aj rakúski saleziáni oslavujú v tomto roku jubileum.
Pripomínajú si 100 rokov prítomnosti vo svojej krajine. Popri
mnohých jubilejných iniciatívach v hlavnom meste Viedni
zrealizovali aj takýto zaujímavý projekt. Vďaka sponzorom a
výhodnej zmluve s jednou reklamnou firmou umiestnili na
veľký teplovzdušný balón saleziánsky znak a nápis Don Bos-
co. Znak sa nachádza na obidvoch stranách veľkého balónu,
ktorý má objem 8 000 kubických metrov a unesie 10 osôb.
Vznáša sa nad Viedňou, pomocou lana je ukotvený k zemi a
slúži na vyhliadkové lety pre turistov. Reklama saleziánov
ostane na balóne až do roku 2008 a v priebehu každého ro-
ka sa bude vznášať na viedenskom nebi minimálne 100 dní.


DOMINIK SAVIO,
PÚTNIK MEDZI DNEŠNÝMI MLADÝMI


(ANS) V roku 2004 si pripomíname 50. výročie svätorečenia
Dominika Savia. Za svätého ho vyhlásil pápež Pius XII. 12. jú-
na 1954. Začiatkom februára 2004 sa v Turíne na Valdoccu v
Kostole sv. Františka Saleského uskutočnilo premiestnenie
telesných pozostatkov Dominika Savia do novej urny. Urnu
vyhotovil milánsky umelec Mauro Baldessari a pozostáva z
dvoch častí: prvá spodná je zapečatená a obsahuje kosti mla-
dého svätca; druhú tvorí presklená vitrína, v ktorej sa nachá-
dza reprodukcia tela Dominika Savia. Od 5. februára do 5. ap-
ríla putovala táto urna po talianskych saleziánskych
provinciách, sprevádzaná veľkým záujmom veriacich a mláde-
že v jednotlivých mestách. Putovanie urny sa stalo inšpiráciou
pre nové mládežnícke iniciatívy a znovu pripomenulo svätého
Dominika Savia ako vzor pre dnešných chlapcov a mladých. V
meste Civitanova pomenovali podľa neho jedno námestie a v
meste Nuoro nesie jeho meno jedna nová farnosť.


Jarné zasadanie
provinciálnej kapituly


■■ Taliansko ■■ ■■ Rakúsko ■■


D BDOMA A VO SVETE


Práve keď sa zima zo všetkých posledných síl snažila zu-
bami a nechtami udržať pri moci, práve vtedy boli jarné
prázdniny. A nebol to premárnený čas. To si mohlo pove-
dať okolo 20 animátorov a 40 ostatných účastníkov histo-
ricky prvého priekopníckeho zimno-jarného prímestského
tábora, ktorý sa konal striedavo vo všetkých strediskách
v Prešove. Celým táborom mladých sprevádzal príbeh
Malého princa a myšlienka, že to podstatné je očiam nevi-
diteľné. Na rôznych tvorivých aktivitách a hrách sa zúčast-
nilo 5 družstiev. Vyskúšali sme naozaj všetko, čo sa dalo.
Od spevu, rámusu, scénok, pletenia svetra, prišívania
gombíkov, vyfúknutia 5 vajec, kreslenia, maľovania, zbie-
rania 50 podpisov, zháňania sponzorského daru až po po-
čítanie plômb na zuboch nemenovaného predavača v ne-
menovaných hudobninách. A okrem toho ešte 100 + 1
iných neopakovateľných úloh. Samozrejme, že nechýbal
ani výlet do zasnežených Tatier spojený s prehliadkou mú-
zea TANAP-u v Tatranskej Lomnici a sánkovačkou a guľo-
vačkou na Hrebienku.


■■ Prešov ■■


ZIMNÝ PRÍMESTSKÝ TÁBOR 2004


6 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4




Odchádzame
Hodina za hodinou beží v straš-


nom napätí. Ľudia stále stoja na dvo-
re i okolo ústavu, rozhorčení, nehýbu
sa. Krvipreliatie nemôžeme riskovať.
Radšej ustúpime pred násilím a kriv-
dou.


Ja i so spolubratmi si začíname
baliť osobné veci.


Je už hlboká noc. Stodvadsať
chlapcov nášho ústavu však nespí.
Ideme do kaplnky a pomodlíme sa
spolu naposledy večerné modlitby.
Poviem im aj večerné slovko, ako to
bývalo každý večer. Dávam im dovi-
denia, vravím im, že je to skúška, aby
sme to vedeli prijať a vyslovil som ná-
dej, že za krátky čas sa opäť uvidíme.


Je už po polnoci, keď nasadáme
do pripraveného autobusu. V oblo-
koch na ulici, ktorou nás odvliekajú,
horia sviece, ľudia spievajú marián-
sku pieseň: Neopúšťaj nás.


Keď nasadáme, ľudia sú ešte oko-
lo ústavu a dávajú pozor, či nás vo-
trelci nebudú biť. Niektorí mi neskôr
zazlievali, prečo som nezavolal ľudí z
Močarian a z okolitých dedín. Sedlia-
ci by boli prišli s vidlami a sekerami.
Ja som však nechcel, aby prišlo k
vraždeniu a krviprelievaniu.


Autobus, ktorým nás odviezli, vie-
zol nás smerom na Slánske hory, na že-
lezničnú stanicu do Kysaku. Autobus
potajomky sledovali niektorí ľudia z
Michaloviec na autách i na motorkách.
Chceli vedieť, kam nás vezú a či nám
cestou nechcú urobiť niečo zlé.


Cesta do Šaštína
Do Kysaku sme dorazili medzi


piatou a šiestou ráno. Žandári, čo nás
eskortovali, si vypili a cestou v auto-


buse pospali. Mne sa spať nedalo,
nervy som mal ešte stále do krajnosti
napäté. Zoskočil som z autobusu a
šiel som na stanicu telefonovať otcovi
provinciálovi Bokorovi i pánu bisku-
povi Cárskemu. Dovolal som sa im,
naše odvlečenie vzali na vedomie a
povedali mi, že sa budú ďalej infor-
movať.


Z Kysaku nás eskortovali rýchli-
kom do Trnavy. Sedeli sme spolu so
žandármi medzi cestujúcimi. Na kaž-
dej stanici, kde rýchlik zastal, otvoril
som oblok a vykričal som všade, čo
sa s nami stalo. Kričal som:


– Včera v Michalovciach obsadili
milicionári, vrahovia a zlodeji ústav
saleziánov. Nás saleziánov násilne
odvliekli a neviem, čo nás čaká.


Žandári, čo nás sprevádzali, ne-
mali pre takýto prípad nijaké poky-
ny, tak ma nechali kričať. Na stanici v
Žiline som zazrel chlapca, o ktorom


som vedel, že býva v tamojšom
našom ústave. Odkázal som po ňom
riaditeľovi, donovi Tiborovi Strnisko-
vi, čo sa s nami stalo, aby boli pripra-
vení.


Do Trnavy sme prišli medzi pia-
tou a šiestou popoludní, stanica bola
plná robotníkov, ktorí sa vracali z
práce. Len čo rýchlik zastal, i tu som
z obloka vykričal, aká krivda sa s na-
mi stala.


Dostali sme rozkaz zostúpiť z
rýchlika a nastúpiť na vlak do Šaští-
na. Náš rýchlik však pravdepodobne
meškal. Keď sme prišli, vlak na Šaš-
tín už odchádzal. Kvôli nám ho za-
stavili, vrátili späť a hneď sme cesto-
vali.


Žandári šli s nami až do nášho
šaštínskeho ústavu. Potom sa vrátili
späť do Michaloviec. Bol som na kon-
ci so svojimi silami . Na druhý deň
pricestoval z Bratislavy náš provin-
ciál otec Jozef Bokor, vyrozprával
som mu dopodrobna, ako to s nami
bolo.


No bomba likvidácie nepadla len
na dom v Michalovciach. Zasiahla v
tom máji 1949 i ďalšie tri naše domy:
v Žiline, v Trnave na Ulici Jána Hol-
lého a v Komárne. Bomby likvidácie
nepadali iba na štyri saleziánske do-
my pre mládež, ale aj na vyše pätnásť
iných rehoľných domov.


Zničiť, zničiť!
Hneď v júni 1949 začal proti Cirk-


vi veľký komunistický útok. Strana
zakladá komunistickú akciu, ktorej
cieľom je vyrvať biskupom Cirkev a
odtrhnúť od Ríma. A keď to žalostne
skrachovalo, tzv. cirkevnými zákon-


Direktor saleziánskeho domu v
Michalovciach Štefan Fabera ďalej
rozpráva:


Keď som sa vrátil so žandármi z
mestského domu do ústavu, pred ria-
diteľňou i v nej boli chlapi z Michalo-
viec, držali votrelcov za pažeráky,
škrtili ich a otlkali im hlavy o veraje.
Musel som kričať, aby ich pustili.


Boli to mužovia, ktorí prichádzali
na májovú pobožnosť. Dnes sa mala
začať deväťdňová pobožnosť k Panne
Márii Pomocnici. Čakali sme, že
účastníkov bude dnes i dve-tri tisíc.
Mali prísť veriaci z okolia. A tak sa
okolo ústavu i na dvore nahromadilo
veľké množstvo ľudí. Všetci boli na-
najvýš pobúrení, nebezpečne to vre-
lo. V nasledujúcich hodinách som
musel asi sedem ráz vyjsť medzi nich
a tíšiť ich.


Začalo sa stmievať. Napätie po-
kračovalo. Do ústavu zavítali odrazu
naši ľudoví misionári: don Alojz Že-
mla a don Štefan Vlachovič. Kázali
misie v niektorej obci v
Zemplíne. Povedal som
našim likvidátorom:


– Pozrite! Vy ste tu
pre mňa votrelcami. Ja tu
mám teraz spolubratov-
hosťov, musím sa im te-
raz venovať.


Šli sme do jedálne.
Keď si niečo zajedli, vy-
behol som do svojej spál-
ne a pobral dokumenty,
ktoré sme mali ešte v do-
me. Vzal som i peniaze a
každému spolubratovi
som dal asi tridsaťtisíc
korún. Ostatné peniaze


som poslal po dôveryhodných chlap-
coch istej mnohodetnej rodine.


Keď som neskôr otváral votrelcom
pokladňu, našli v nej iba trinásť ko-
rún. Pýtali sa ma:


– Kde je potom vlastne pokladňa?
Odpovedal som:


– Čo tu hľadáte, akú pokladňu?
Keď príde spolubrat a pýta peniaze
na futbalovú loptu, dám mu a hoto-
vo...


Chlapci zachraňujú veci
Kým sa toto všetko dialo, prichá-


dzali z Michaloviec chlapci, ktorí na-
vštevovali denne naše mládežnícke
centrum, zvané oratórium. Keď vide-
li, čo sa deje, začali si obliekať športo-
vé úbory, brali športové zariadenia,
preliezali ploty a odnášali to domov.
Milicionári, ktorí obkolesovali ústav,
bolo ich okolo sto, im v tom nebráni-
li, pretože nemali na to nijaký príkaz.
Keď som bol na mestskom dome a
márne som sa pokúšal telefonovať


nášmu provinciálovi a pánu biskupo-
vi Cárskemu, dozvedel som sa tam, že
v lesíku pri Michalovciach sú oddiely
vojska, ktoré sú tam na manévroch.


Votrelci začali medzitým kontrolo-
vať izby na prízemí ústavu. Ja, keď
som rozdal spolubratom peniaze, šiel
som na dvor a prechádzal som sa s
oboma misionármi, s donom Zem-
lom a donom Vlachovičom.


Bolo už skoro tma, keď pribehol
za mnou jeden žandár a pýta sa:


– Pán riaditeľ, jeden mládenec be-
rie z riaditeľne písací stroj. To ho
kradne, alebo ho ide skryť? Čo máme
s ním robiť?


Nevedel som, čo mu mám na to
odpovedať, napokon zo mňa vyhŕklo:


– Nechajte ho tak.
Pomyslel som si: Radšej nech ho


majú chlapci ako títo votrelci.
Jeden žandár, ktorý držal s nami,


nenápadne mi pošepol:
– Pán direktor, nedajte sa! Bude-


me strieľať! Odvetil som mu:
– Pozrite sa. To si ja


nemôžem vziať na sve-
domie. Sú tu ženy a de-
ti. Padne niekto? Mňa
budú brať na zodpoved-
nosť.


Žandárovi vyhŕkli sl-
zy.


Bola už tma. Obaja
misionári sa medzitým
vytratili. Náš don Ško-
rec sa vrátil odkiaľsi na
motorke. Keď videl, čo
sa robí, zmizol a vzal so
sebou i klerika Jozefa
Kaisera.


D BJUBILEUM


Príde k zrážke?


D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4 9


80
požehnaných rokov (3)


8 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4


Bohoslovci pri práci v parku, Svätý Kríž nad Hronom, 1947


Bohoslovci zo Sv. Kríža s kardinálom Štefanom Trochtom počas vysviacky, 1948Saleziánsky ústav v Topoľčanoch




Časopis
Don Bosco dnes
zasielame bezplatne


každému, kto oň požiada.
Už od roku 1877 je to dar
dona Bosca tým, ktorí so


sympatiou sledujú
saleziánsku prácu


a misie.


Šírte ho medzi
príbuznými a priateľmi.


Oznámte nám hneď
zmenu vašej adresy.


Objednávky zasielajte
na adresu:


DON BOSCO DNES
Miletičova 7


821 08 BRATISLAVA
tel.: 02/5557 2226


e-mail: dbd@donbosco.sk


KAŽDÉ
DVA


MESIACE
DON


BOSCO
DO


TVOJHO
DOMU


mi v jeseni 1949 úplne
zotročili Cirkev: založili
štátny cirkevný úrad na
boj proti Cirkvi, na bis-
kupské úrady dosadili
ateistických zmocnen-
cov, ktorí dozerali na
biskupov a zasahovali
do všetkého. Biskupi
ostali prakticky väzňa-
mi. A pretože rehole po-
kladali ateisti za najsil-
nejší náboženský sektor
Cirkvi, rozhodli sa im
zasadiť smrteľný úder.


V prvej polovici r.
1950 pobrali bojujúci
bezbožníci všetky muž-
ské rehole do tzv. centrálnych klášto-
rov, v skutočnosti do rehoľných tábo-
rov, kde ich strážili ako väzňov.
Chceli, aby podpísali, že dobrovoľne
vystupujú z rehole, klamali ľudí, že
rehoľníci mali zbrane a protištátny
materiál a stovky iných lží. Predsta-
vených kláštorov a veľmi horlivých
rehoľníkov zavreli do osobitných kár-
nych (t.j. trestných) kláštorov, s ešte
tvrdším väzenským režimom. V
Čechách sa takéto kláštory volali in-
ternačné.


Celú akciu veľmi skryto a tajne
pripravila tzv. cirkevná šestica v
Ústrednom výbore Komunistickej
strany Československa. Tvorili ju títo
poprední funkcionári strany: Čepič-
ka, Kopecký, Fierlinger, Clementis,
Hendrych a Široký. Celá akcia mala
názov Akcia K (t.j. akcia proti klášto-
rom).


Akcia K v praxi
Akcia sa začala o


polnoci z 13. na 14. ap-
ríla 1950. Na dvere veľ-
kej väčšiny mužských
kláštorov zabúchali
skupiny žandárov, taj-
ných, milicionárov a
straníckych a štátnych
činiteľov. Vraj v mene
zákona, že prišli robiť
prehliadku. Po tomto
prvom klame zohnali
rehoľníkov dohromady,
rozkázali im, aby si be-
hom veľmi krátkeho ča-
su (15 – 20 minút) zba-
lili osobné veci. Naložili
ich do autobusov spolu
s ozbrojenými žandár-
mi a odviezli ich do vo-


pred naplánovaného koncentrač-
ného kláštora, čiže tábora. Dediny a
mestá, odkiaľ ich brali, strážili oso-
bitné jednotky, hoci bola hlboká noc,
aby sa veriaci nepokúsili vyrvať im
ich z rúk.


V tú noc saleziánov z domov, kto-
ré nám ostali po likvidácii štyroch
domov v máji 1949, zviezli do Šaští-
na, ktorý premenili na koncentračný
tábor slovenských saleziánov.


Ako vyzeral nočný únos zo Svä-
tého Kríža n/Hronom, odkiaľ brali
našich bohoslovcov a ostatných sale-
ziánov, nám porozpráva bohoslovec-
účastník.


„Od 15. marca sme boli poštátne-
ní a mali sme nad sebou dvoch tzv.
národných správcov, politického a
hospodárskeho. Vo štvrtok po Veľkej
noci 13. apríla na poludnie prišlo au-
to a správcovia zmizli. Už niekoľko
dní predtým sme sa dozvedeli, že na
poštovom úrade dostali rozkaz, aby


služba pri telefóne osta-
la po celú noc. Niektorí
z nás sa rozhodli ostať v
noci na stráži. Prvé, čo
spozorovali hneď zveče-
ra, bola neobyčajne živá
činnosť žandárskych
spojok, ktoré kontrolo-
vali ľudí.


O pol dvanástej sme-
rom od stanice začnú
hučať autobusy. Pri-
bližujú sa pomaly, so
zhasnutými svetlami. V
nočnom šere rozozná-
vame, že sú štyri. Zasta-
nú asi sedemdesiat met-
rov od nášho ústavu.


Vystupujú z nich žandári a milicioná-
ri. Jeden z nás uteká vtedy do spálne
a zobúdza ostatných:


– Už je to tu! Pane Bože, buď nám
na pomoci! Vstávame a pri zhasnu-
tých svetlách sa obliekame.. Kamarát,
ktorý stojí v okne, medzitým hlási: –
Vystúpilo už asi dvesto žandárov a ci-
vilov... Jedna skupina zahýba do
záhrady... Druhá do susedného dvo-
ra.. tretia sa uberá smerom ku vcho-
du.. Žandári obkolesujú budovu... Iní
sa rozchádzajú do ulíc...


O chvíľu zadunia údery na bránu.
V mene zákona aby sme vraj otvorili.
Ale v mene akého zákona, vari v me-
ne zákona džungle? Hej, bude to asi
tak, lebo kým sa stihol vrátnik ob-
liecť, vyvalia bránu a sto ozbrojencov
sa vovalí do ústavu. Svietia si lampáš-
mi, v rukách majú pušky s hlavňami
otočenými k zemi a smerom vpred.


Vyzerá to ako scéna v Getsemani,
ibaže v 20. storočí a v bezbožníckom


vydaní.
Dvere na našej spál-


ni sa rozletia a prudko
šťukne vypínač. Drsní
milicionári na svoje ne-
malé prekvapenie pri
každej posteli vidia stáť
mladého bohoslovca s
ružencom v ruke. Keď
vojdú, na pokyn istého
spolubrata inštinktívne
sa zhrnieme do jedného
kúta. Niektorí žandári a
milicionári začnú
kričať:


– Čo nespíte, vy so-
vy? Vy lumpi, zbojníci...


Mocne zvierame
ružence. Potom jeden z
nás – ako kedysi Kris-


tus v Getsemani – postúpi smerom k žan-
dárom a pýta sa:


– Čo si prajete, čo chcete?
Po chvíli nás všetkých zoženú do veľ-


kej miestnosti. Kráčame mlčky špalierom
nabitých automatických pušiek. V miest-
nosti čítajú meno za menom. Vyvolaní
prechádzajú na opačnú stranu miestnos-
ti.


– A vás kto sem volal? – osopí sa veli-
teľ na zástupcu predstaveného. – Choďte
do svojej izby a nehýbte sa stade!


– O chvíľu však už istý milicionár s
veľkým krikom ženie zástupcu späť do
miestnosti. Útrpne sa usmievame a kde-
tu padne poznámka? – To je ale organizá-
cia!... Začuje to veliteľ, očervenie a kričí:


– Čo sa rehocete? Čo si myslíte, kde
ste?


Istý bohoslovec – nazvime ho Danie-
lom – zakričí:


– Doma sme! Sme občania a máme
právo na svoj byt ako všetci iní!


– Čo? Vy ste doma, – reve vedúci, – ste
zlodeji, zbojníci, lumpi, patríte do basy!...
Však uvidíte!


Pripočítavali nás teda k zločincom ako
Krista. Ktorýsi milicionár začne nadávať,
hrešiť a nešetrí ani kopancami a zaucha-
mi. Po chvíli iný milicionár doženie do
miestnosti otca direktora Františka Va-
lábka. Veliteľ sa na predstaveného vyrúti:


– Nevravel som vám, že máte ostať vo
svojej izbe? Marš, practe sa von!


– Ale veď tento pán tu vraví, že mám
ísť sem! Človek nevie, koho tu vlastne má
poslúchať...


Opäť sa smejeme a vravíme si: To je
ale disciplína! Veliteľ ako bez seba reve: –
Marš s ním von!... Banda naničhodná, oni
sa tu budú z nás ešte rehotať!


Dvaja milicionári priskočia k otcovi
direktorovi, pažbami ho búchajú do chrb-
ta a sácajú ku dverám. Trochu poblednu-
tý obráti sa naposledy k nám a začne
spievať Kristus Víťaz, Kristus Kráľ náš!...


Pridáme sa k nemu a miestnosť hučí
spevom. Milicionári sa vrhajú n nás, štú-
rajú, fackaju a kričia:


– Prestaňte spievať!!!... Myslíte si, že
vám to pomôže?


– Budete ticho? Vy lumpi a zbojníci!
Však vás my naučíme! Keď sme dospieva-
li, predstaveného medzitým už odvliekli.


Potom nám čítajú vládne nariadenie,
že na základe nedávneho (divadelného)
procesu proti niektorým rehoľníkom v
Prahe, rehole sa vraj zaoberali špionáž-
nou a vlastizradnou činnosťou, že máme
byť prevezení atď, atď. Nato nám dajú de-
sať minút na pobalenie osobných vecí.
Balenie sa však ustavične predlžuje. Tre-
ba sa skoro biť so žandármi o naše vlast-
né periny, knihy, iné osobné veci. Nájdu
sa však aj dobrí žandári, ktorí nám po-
máhajú ešte i pri balení.


Nenápadne po skupinkách prechá-
dzame do kaplnky na sväté prijímanie a
krátko, ale veľmi vrúcne zaň Spasiteľovi
ďakujeme. Napokon pobalíme i bohoslu-
žobné predmety.


Modlíme sa Zdravas – na cestu do ne-
známa... Žehnáme krížom novú cestu, o
ktorej nemáme ani poňatia. Povzbudzuje-
me sa slovami: A brány pekelné ju nepre-
môžu!


Sú štyri hodiny 14. apríla 1950. Auto-
busy sa pohnú, divo nás unášajú, a my
nevieme, kam...“


Andrej Pauliny SDB
Foto: archív redakcie


D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4 11


Trnávka po svätej omši


Saleziánsky ústav na Miletičovej


Duchovné cvičenia oratoriánov v Nitre


D BJUBILEUM


10 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4




D BM A R I Á N S K E Z V O N Y


Včera večer sa stretli pri našom
stole štyria páni direktori: náš, ko-
pánsky, šaštínsky a žilinský. Žilinský
pán direktor vdp. Štefan Fabera mal


pre nás aj večerné slovko. Rozprával
nám, ako Pán Boh drží ochrannú ru-
ku nad žilinským ústavom. I keď sa
vraj zdá, že ich niekedy skúša, práve
vtedy im najviac pomáha.


Tak sa stalo i pri bombardovaní
Žiliny 13. októbra 1944, keď im vybi-


lo do 400 veľkých okenných tabúľ a
zrútilo ohradu pred ústavom. Zdalo
by sa, že ústav tým utrpel strašnú
škodu. Nie. Lebo okná dal hneď spra-
viť osv. pán prelát Msgr. Ružička a
múr zas spravila istá firma zadarmo.
Okrem toho nešťastie získalo saleziá-
nom veľkú sympatiu a mnoho dobro-
dincov.


Pán direktor ďalej rozprával, že
don Bosco i v Žiline robí zázraky. Stal
sa takýto prípad. Keď v Žiline vypuk-
lo partizánske povstanie a po uli-
ciach sa zúrivo strieľalo, dvaja ma-
nželia, ktorí mali dietky na vidieku,
sa chceli stoj čo stoj dostať na stani-
cu. Keď im guľky začali hvižďať oko-
lo hlavy, žena zvolala: „Don Bosco,
chráň nás!“ Boli totiž veľkí ctitelia do-
na Bosca. V daždi lietajúcich guliek
sa doplazili až do istého domu. Keď
vošli, s hrôzou konštatovali, že sa do-
stali do partizánskeho hniezda, ktoré
bolo vystavené najväčšiemu ohňu.
Žena znova vzývala dona Bosca a sľú-
bila, že ak sa odtiaľ vyslobodia zdra-
ví, všetky peniaze, čo má pri sebe
obetuje na saleziánske dielo.


O chvíľu nemecké jednotky vy-
hnali partizánov z domu a oni boli
zachránení. Manželia sa hneď išli po-
ďakovať donovi Boscovi a žena splni-
la svoj sľub (muž o ňom nevedel, ani
o jeho splnení) a direktorovi ústavu
vyčítala všetky peniaze, čo mala v taš-
ke. Muž mal ísť do práce. Potreboval
peniaze a pýtal ich od ženy. Táto
v rozpakoch, nevediac čo robiť, poda-
la mu peňaženku a vravela: „Tu máš!
Vezmi si!“ Muž otvoril peňaženku a
našiel v nej raz toľko, ako žena odo-
vzdala pánovi direktorovi salezián-
skeho ústavu.


Foto: archív redakcie


D BHISTÓRIA


Pre vás žijem


12 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4


Pán sa stará
NA STRÁNKACH
HISTORICKEJ KRONIKY ZO
SALEZIÁNSKEHO DOMU
V TRNAVE NA ULICI JÁNA
HOLLÉHO SME NAŠLI
TAKÝTO ZAUJÍMAVÝ ZÁPIS
Z 20. NOVEMBRA 1944:


DON BOSCO NEMAL OD ZAČIATKU JASNÉ, KOMU SA VLASTNE MÁ VENOVAŤ. NA ZAČIATKU
SVOJHO PÔSOBENIA V TURÍNE SPOLU S DONOM CAFASSOM, SVOJÍM DUCHOVNÝM
VODCOM, NAVŠTEVOVAL AJ VÄZNICE.


D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4 13


Sám o tom vo svojich Pamätiach
oratória píše: „Vo väzniciach som
spoznal, čo je to ľudská bieda. Vidieť
toľko 12 – až 18-ročných chlapcov
zdravých, silných, inteligentných za-
háľať, bez chleba a bez dobrého slo-
va, bolo čosi strašné.“ Neskôr mu
Prozreteľnosť ukázala jeho pole čin-
nosti a rozbehol klasický štýl práce
s mladými v oratóriách. Ale don Bo-
sco mal stále v zreničke oka práve
tých, ktorí to najviac potrebovali.


To, o čom tu ideme písať, je niečo
celkom nové v našom saleziánskom
apoštoláte na Slovensku. Ide o pravi-
delnú prítomnosť v jednom reedu-
kačnom detskom domove, ktorý sa
ľudovo volá „polepšovňa“, a to v To-
mášove pri Bratislave. Je to zariade-
nie pre chlapcov s maximálnou kapa-
citou okolo 40 chovancov, ktorým


súd nariadil takúto výchovnú starost-
livosť. Úplne sa to líši od činnosti
v už známejších dielach ako sú orató-
riá alebo školy, ktoré na Slovensku
máme.


Na to, ako k tomu došlo a aké inš-
pirácie nás pri tom viedli, sa rozpa-
mätal don Štefan Turanský, direktor
saleziánskeho domu v Bratislave-
Dúbravke:


„Asi pred rokom prišiel pán Dr.
Petruška, že sa dozvedel o saleziá-
noch a či by sme nemohli pomôcť
v práci s týmito chlapcami. Tak sme
si to šli pozrieť. Myšlienka sa mi
hneď veľmi zapáčila, aj keď samo
prostredie bolo doslova otrasné – tie
mreže, chlapci, bolo vidieť, že títo sú
naozaj poslední z posledných. Videl
som v tom výzvu pre celú našu ko-
munitu, totiž že by bolo dobré, keby


niektorí mladí spolubratia mali aj ta-
kúto skúsenosť. Neskôr sa aj samotní
chlapci boli pozrieť u nás, nadviazať
s nami hlbšie vzťahy. Vnímajú nás
ako saleziánov, že máme akýsi štýl,
ktorý sa líši od laických pracovníkov.
A zároveň som v tom videl výzvu pre
nás: čo ak zajtra budeme mať nejaké
podobné dielo? Prečo by sme nemoh-
li mať takúto skúsenosť?


Prvá myšlienka, ktorá ma oslovila
pri príchode do polepšovne, bola:
takto začínal don Bosco ako mladý
kňaz a je dobré, aby sme my saleziá-
ni zažili podobnú tvrdú skúsenosť
s tými najopustenejšími a najchudob-
nejšími. Bez takejto bezprostrednej
skúsenosti existuje riziko, že sa bu-
deme venovať všetkým a zároveň by
to bolo zavesené akoby vo vzduchu.
No pokiaľ sa chodí aj do tohto typu


Štefan Fabera so Svätým Otcom




diela, vedie sa o ňom dialóg a spolu-
prežívajú sa skúsenosti. Tento apoš-
tolát obohacuje nielen bratov, ale aj
komunitu a tým pádom aj celú pro-
vinciu.


A ešte jedna myšlienka: V hĺbke
srdca dúfam, že raz budeme mať po-
dobné dielo – nejaký dom, alebo bu-
deme s laikmi spolupracovať v ob-
dobnom zariadení a venovať sa práve
takýmto chlapcom. Toto nám azda
v provincii chýba. Podnety a výzvy
dnešnej doby sú silné a naliehavé a
budeme musieť na ne zareagovať.“


V školskom roku 2003/2004 sme
sa do tejto činnosti nasadili dvaja
mladí saleziáni – Peter Hasidlo a Im-
rich Horváth. V čom je táto činnosť
teda iná?


Nuž, pri pohľade na tento bývalý
kaštieľ s priľahlým parkom prvý do-
jem môže vzbudiť otázniky – podob-
ne, ako sa aj každý z chalanov mohol
sám na všeličo v tichu pýtať, keď ho
sem priviezli rodičia alebo polícia.
A možno ho sem priviezli jeho „ka-
maráti v zelenom“ už nie prvýkrát.
Druhý pohľad napovie viac – mreže
na oknách, mreže


na dverách, výchovné skupiny, nástu-
py, pán vychovávateľ... Ide tu totiž
o chlapcov, ktorí sú už „pod záko-
nom“. Prichádzajú z rozbitých rodín,
kde sa o nich málokto staral, a viac-
menej boli vydaní napospas ulici. Ne-
jeden sa stal skutočne obeťou partie
„kamarátov“, ktorí ho využili na špi-
navú robotu, za čo však na oplátku
dostal pocit prijatia a istotu partie.
Ich klasické delikty sú v prvom rade
záškoláctvo, menšie či väčšie krádeže
a v ústave úspešné či menej úspešné
pokusy o útek. Niektorí sa snažia do-
stať sa z rôznych závislostí od omam-
ných látok a tak sa stáva i to, že majú
nasadenú liečbu prostredníctvom sil-
ných sedatív. Keďže sami nezažili do-
pĺňanie vlastnej citovej nádoby tými,
ktorí ich mali milovať, odráža sa to aj
v ich neprimeranej afektivite, hneve,
znechuteniach a automaticky aj v níz-
kej perspektíve a nádeji do budúc-
nosti. Túto mozaiku každú sobotu
o jednej poobede dopĺňame my na
pár hodín a venujeme sa jednej sku-
pinke asi 10 chalanov.


Čo také tam s nimi robíme?
Otázka, ktorá určite mnohých za-


ujíma. Niekto by si mohol povedať,
čo sa tam vlastne dá robiť, alebo pres-
nejšie, čo sa tam ešte vlastne dá robiť.
Deti sú zrkadlom rodičov a to platí aj
o našich chlapcoch. Vo svojom ro-
dinnom balíčku na cestu do života
mnoho nemajú, ale sú zdraví, silní,
veselí, zvedaví, šikovní, úprimní...
a hlavne majú život pred sebou.


Nechodíme tam robiť ani zázraky,
ani ich učiť modlitby ako nejaké ma-
gické formulky, ktoré teraz všetko
zmenia na dobré. No neprichádzame
ani s prázdnymi rukami – na jednej
strane ich chceme naučiť niečo do ži-
vota a na druhej strane dať im to naj-
drahšie, čo máme, vieru. Raz to robí-
me ako ich otcovia, inokedy ako
bratia alebo priatelia.


Napríklad raz sme montovali
vtáčie búdky, v advente sme prípravu
adventných vencov spojili s príbe-
hom, učili sme ich v lese takmer
z ničoho uvariť si čaj, prišívať gombí-
ky medzi premietaním diafilmov...
Nebolo to také jednoduché, ako sa
zdá, lebo chlapci sa nedostávajú do
kontaktu s takými bežnými vecami
ako možno iné deti v rodine. O pra-
nie, umývanie riadov, nákupy a po-
dobné veci majú postarané a tak zod-
povednosť a často aj zručnosť, ktorá
už deťom v rodine patrí, im niekedy
chýba.


Zlatým klincom
našich aktivít sú však hry a výlety


– jednodňové i víkendové. Je to sila
zážitku, ktorá ich tam formuje. A to
nielen keď sa naháňame, preliezame
prekážkovú dráhu alebo keď ide
o skúšku odvahy – v zime, v lese,
v noci a každý má za úlohu prejsť ne-
jaký úsek cesty sám. Ale ešte skôr,
keď nás pri nedeľnom obede prekva-
pí poznámka: „Veď my tu teraz sedí-
me vlastne ako v rodine!“ Aj to je
v ich prípade zážitok a výborný pocit
na srdci. A pre nás je bezpochyby
zážitok vidieť, ako s chuťou „tlačia do
hlavy“ – to ste skutočne nikde nevi-
deli, koľko slaniny sa do nich zmestí.
Tu sa znova potvrdzuje staré pravid-
lo, že hladnému môžete rozprávať
pekných rečí, koľko len chcete, keď
mu škŕka v bruchu. No keď sa naje-
dia, nenájdete lepších chlapcov na
svete!


Naozaj, čo povedať na to – sú
„dobrí“ alebo „zlí“?


Určite sú aj takí, ktorí si nedajú
povedať. No títo chalani boli skôr
„v nesprávny čas na nesprávnom
mieste“ a stavať na tom celý vzťah
k nim nie je náš štýl.


Určite by bolo zaujímavé vidieť,
ako im niekedy čistíme žalúdky: „Ak
chceš ísť s nami na výlet, tak...,“ alebo
„Chceš sa nudiť ako ostatní, alebo
chceš ísť s nami?“ A hra sa rozbehne


ďalej, lebo im priamo bez omáčok vy-
svetlíme, že sme prišli kvôli nim, že je
to pre nich prakticky výhoda byť s na-
mi, keď im to pán riaditeľ dovolil,
a bola by škoda si to pokaziť. A oni,
a to je dôležité, si to znovu uvedomia
a ideme ďalej. Ba niekedy by som po-
vedal, že vedia lepšie spracovať svoje
nálady ako iné deti.


Stalo sa raz, že sa začali hádať a je-
den z nich sa stiahol z hry a vybral sa
kamsi preč. „Blbá nálada?“ Na tú
otázku odpovedal: „Ale nie, to nie
kvôli hre. Teraz ho nechám len preto,
že ste tu vy, ale keď odídete...(nie
všetko sa patrí citovať).“ Nedostal po-
vel na návrat, ale pár slov na povzbu-
denie. Sami sme boli dotknutí tým,
keď sme videli, ako sa potom bez slo-
va vrátil naspäť a nedal na sebe ani
znať, aký bol naštvaný. Takých drob-


ných situácií je mnoho
a my si potom často po-
vieme, že mnohí dospelí
by podobný nával citov
ešte nedokázali spraco-
vať na tejto úrovni.


Je radosť vidieť ich,
keď sa delí niečo sladké
a my vyhodnocujeme
zásluhy, kto si čo za-


slúži a kto nie. A keď niekto
niečo nedostane, vie prečo a vie aj to,
že napriek tomu našu náklonnosť ne-
stratil: „Na týchto piatich dnes ne-
môžeme ani krivé slovo povedať, ale
tvoje nafúkané ksichty dnes boli na-
ozaj exemplárne“, (nasleduje úsmev,
hoci ho čokoláda obíde) – „A na mňa
čo povieš, ha?“ pokračujú ďalší zve-
davci, čo si spytujú svedomie. Vedia,
že ich máme radi – počujú to a vidia
to.


A čo náboženstvo?
Sú otvorení a ochotní počúvať


o viere, ba dokonca tí, čo majú
sviatosti, aj dať si do poriadku svedo-
mie pred Veľkou nocou. A musel by
v tom mať prsty niekto iný, ale určite
nie saleziáni, ak by vrcholom radosti
našej práce s nimi nebolo privádzať
ich ku prameňu dokonalej slobody –
Ježišovi Kristovi. Preto „zlatým klin-


com programu“ je pripravovať ich ku
sviatostiam, najmä k prvému sväté-
mu prijímaniu.


Takto alebo podobne vyzerajú ich
príbehy:
„Či je nebo, neviem.
Nikdy som ho neskúsil.
Ale peklo, to áno, o tom som si istý.
Je to ako u nás doma.
Je nás niekoľko súrodencov, ale nik
nemá to isté priezvisko...
Vždy ma len fackovali, tĺkli a kopa-
li...“


Tak povediac z prvej ruky sme vy-
sypali našu novú, pre nás veľmi obo-
hacujúcu skúsenosť. Sú to jednodu-
cho naše Stanovy v praxi, ktoré
hovoria: „Pán ukázal donovi Boscovi,
že prvými a hlavnými adresátmi jeho
poslania sú chlapci, najmä najchu-
dobnejší... s ním tvrdíme, že dávame
prednosť mládeži chudobnej, opuste-
nej a ohrozenej, ktorá potrebuje byť
viac milovaná a evanjelizovaná a pra-
cujeme najmä v prostrediach, kde je
väčšia chudoba. (S 26)“


Don Bosco nám vyšliapal cestu
a chytil nás iskrou tohto svojho za-
nietenia.


Imrich Horváth SDB
a Peter Hasidlo SDB


Foto: autori


D BM A R I Á N S K E Z V O N Y D BM A R I Á N S K E Z V O N Y


14 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4 15


„Polepšovňa“ v T
omášove pri Bra


tislave




D BM A R I Á N S K E Z V O N Y


Jednotlivé tituly nevznikli ako znáš-
ka pekných slov, diktovaných nadše-
ným srdcom dajakého ctiteľa Matky
Božej. Každé oslovenie skrýva v sebe
hlbokú teologickú pravdu. Keď po-
skladáme jednotlivé oslovenia ako
kamienky mozaiky, dostaneme do-
konalejší obraz jedinečnej, naj-
krajšej zo všetkých žien – Panny Má-
rie. Panna Mária je vrcholné dielo
Božie, ktoré nemožno zhodnotiť jed-
norazovým pohľadom, vystihnúť jed-
ným slovom, jedným výrazom.
Doteraz sa nepodarilo zistiť, kedy
vznikol výstižný mariánsky názov
Pomocnica kresťanov. Vyskytuje sa v
loretánskych litániách, ktoré v naj-
staršom znení, aké doteraz pozná-
me, objavil nemecký kňaz Dillingen.
Loretánske litánie sú svojím pôvo-
dom späté s menom Petra Kanízia a
za veľmi pravdepodobný rok ich
vzniku sa udáva rok 1558.
Názov Pomocnica kresťanov je však
určite staršieho dáta. Stretáme sa s
ním už pred bitkou pri Lepante
(1571). Po víťazstve nad tureckými
vojskami nadobudol tento názov veľ-
kej vážnosti a veľmi sa rozšíril medzi
kresťanským ľudom. Chcel byť na-
dšeným výrazom vďačnosti za pomoc
Panny Marte kresťanským vojskám.
Pápež Pius V. ho zaradil do loretán-
skych litánií práve v čase lepantskej
udalosti..
I keď definitívne formulovanie názvu
nie je také starodávne, jeho teologic-
ký zmysel má zrejmý podklad vo Svä-
tom písme a v spisoch cirkevných ot-
cov. Matka Božia sa v nich
predstavuje ako spolupracovníčka
Ježiša Krista, apoštolov i prvotnej
Cirkví, ako pomoc a záštita veriacich
všetkých Čias.


Panna Mária nie je len krásna a vzne-
sená. Je aj mocná, a veľmi mocná.
Ako všetky matky! Jej duchovné ma-
terstvo voči Cirkví, ktoré prijala od
svojho Syna pod krížom, jej spro-
stredkovateľské poslanie, ktoré vy-
plýva z jej duchovného materstva, jej
výsostné postavenie v sláve svojho
božského Syna, to všetko je teologic-
kým podkladom názvu Pomocnica
kresťanov.
Starí Rimania nazývali «auxilia» po-
mocné vojenské zbory, ktoré bojovali
spolu s cisárskymi légiami. Názov
«auxilium – pomoc» pripomína zápa-
sy na bojových poliach, kde život sa
často mení v hrdinstvo. Aj Cirkev, ho-
ci v prenesenom význame slova, je
predsa ozajstným bojujúcim ľudom.
Kresťan je bojovníkom za uplatnenie
kresťanského chápania života, sveta a
dejín. Bojuje za nový typ ľudstva, kto-
ré sa neuspokojuje iba s materiál-
nym! danosťami, ktoré netvorí iba
ľudskú históriu, ale dejiny sveta pre-
tvára v dejiny Božej spásy. Kresťan je
človek, ktorý spolu s Kristom bojuje


o pôvodnú hodnosť Človeka ako Bo-
žieho syna. Tento boj je zúrivý a rafi-
novaný, lebo odveký nepriateľ ne-
chce, aby človek túžil a pracoval na
obnovenom Božom synovstve. Strhá-
va Človeka stále k zemi a chce ho pri-
pútať k hmote, aby sa v nej vyžil a za-
tratil. Panna Mária je Pomocnicou
práve v tomto boj.
Pius XII. označil Pomocnicu kresťa-
nov ako «našu silu v bojí za zdravú a
úspešnú obnovu ľudskej spoločnosti
». Vo svojej encyklike o Kristovom ta-
jomnom tele, kde opisuje spôsob,
akým Kristus pomáha svojej Cirkví,
otvorene tvrdí, že náš Spasiteľ to všet-
ko uskutočnil « skrze pôsobenie tej,
ktorú vzývanie ako Pomocnicu kre-
sťanov ».
Pápež Ján XXIII. celkom osobitným
spôsobom zhodnotil pomoc Panny
Márie, keď ju pri otvorení II. vatikán-
skeho koncilu vzýval ako «Auxilium
christianorum, auxilium episcopo-
rum – Pomocnicu kresťanov, Pomoc-
nicu biskupov». Aj pápež Pavol VI. sa
často obracia na Pannu Máriu ako na


MEDZI TOĽKÝMI KRÁSNYMI
OSLOVENIAMI A TITULMI
PANNY MÁRIE V
LORETÁNSKYCH LITÁNIÁCH
NÁJDEME AJ TITUL
POMOCNICA KRESŤANOV.


vznešenú Ochrankyňu a Pomocnicu
Cirkvi.
Don Bosco bol bezpochyby jedným z
najväčších rozširovateľov úcty k Pan-
ne Márii Pomocníci kresťanov. Prá-
vom o ňom povedal pápež Pius XI.:
«Don Bosco dával tomuto titulu Mat-
ky Božej prednosť pred všetkými
ostatnými.» Svoju hlbokú synovskú
úctu vyjadril najmä písaním a rozši-
rovaním diel o Panne Márii Pomocni-
ci. Hoci nebol odborníkom v mario-
lógii, don Bosco napísal šesť spiskov
o Pane Márii, ktoré sa vyznačujú jed-
noduchosťou a jasnosťou. Právom
mu zaslúžili titul «ľudový teológ Pan-
ny Márie Pomocnice kresťanov».
Iným veľkolepým pamätníkom jeho
úcty k tej, ktorá inšpirovala všetky je-
ho diela, je Bazilika Panny Márie Po-
mocnice v Turíne. Každý kameň, kaž-
dá tehla tohto chrámu je prejavom
úcty a lásky zbožných mariánskych
ctiteľov, ktorých don Bosco vedel
oduševniť a nadchnúť. Je hotovým
zázrakom, keď si uvedomíme, že don
Bosco začínal túto, na tie časy kolo-
sálnu stavbu iba s niekoľkými päták-
mi. Preľaknutému architektovi Buz-
zettimu vysvetlil: «Neboj sa! Panna
Mária sa sama postará o potrebné
výlohy na stavbu. Ja budem len jej
pokladníkom.»


V roku 1872 don Bosco postavil ďa-
lší, živý pomník Panne Marii Pomoc-
nici, Je to rehoľná kongregácia Dcér
Márie Pomocnice. Prvým členkám
povedal: «Budete sa volať Dcéry Pan-
ny Márie Pomocnice. Ona vaším pro-
stredníctvom chce prísť na pomoc to-
ľkým a toľkým dievčatám.»
Don Bosco založil aj Bratstvo ctiteľov
Panny Márie Pomocnice, ktorého
cieľom je rozširovať úctu k Matke Bo-
žej pod týmto titulom.
Matka Pomocnica odmeňovala dona
Bosca svojou neustálou priazňou, kto-
rá neraz vyústila v zázraky. Prostred-
níctvom neho, ona Matka a Pomocni-
ca, vracala slepým zrak, chorým
zdravie, utrápeným dušiam radosť a
pokoj. Preto don Bosco mohol na zá-
klade vlastnej skúsenosti prehlásiť:
«Uctievajte si Pannu Máriu Pomocni-
cu kresťanov a uvidíte, čo sú zázraky».
Aj nám je dnes potrebná, azda viac
ako inokedy, pomoc a ochrana Panny
Márie. Samí sme svedkami, ako po-
hanský naturalizmus, organizovaný
materializmus, bezuzdný hedoniz-
mus, studený indiferentizmus a bez-
duchý technicizmus zachvacujú svet.
Sily zla sa združujú a nadobúdajú ta-
kú výbojnosť, že sa takmer zdá, ako-
by «tajomstvo zla» malo prevahu nad
«tajomstvom Ježiša Krista».


Musíme sa utiekať k nej, Pomocnici
kresťanov, ak chceme odrážať zúrivé
útoky mocností tmy, ak chceme liečiť
zhubnú rakovinu zla, ktorá napáda aj
živé bunky Kristovho tajomného tela.
Musíme oživiť naše povedomie spo-
lupatričnosti k Cirkvi, náš záujem o
našich bratov, o celý svet. Musíme sa
snažiť dať našim osobným dejinám,
ako aj dejinám sveta ten kvalifikujúci
a podstatný prívlastok «dejiny spá-
sy», «dejiny Božej lásky v rodine ná-
rodov». Ona, mocná Pomocnica, pra-
cuje práve na tom, aby naše dejiny
neboli hocijakými dejinami, ale deji-
nami spásy. Ona potrebuje nás a my
potrebujeme ju, aby sme dejinným
zvratom a udalostiam nášho života
vtlačili aspekt nadprirodzený, božs-
ký.
Dňa 27. januára 1856 zomieral opát
Renát Rohrbacher, ktorý celý svoj ži-
vot zasvätil štúdiu a písaniu cirkev-
ných dejín. Na konci života dospel k
vznešenej syntéze všetkých svojich
štúdií, ako aj všetkých víťazstiev
Cirkvi. Vyjadril to na smrteľnom lôž-
ku úprimným vyznaním a úpenlivým
zvolaním: «Auxilium christianorum
– Pomocnica kresťanov».


Andrej Pauliny SDB
Foto: archív redakcie


D BM A R I Á N S K E Z V O N Y


D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4 1716 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4


Pomocnica
kresťanského ľudu




Verím v krásu
rehoľného života


D BM A R I Á N S K E Z V O N Y D BM A R I Á N S K E Z V O N Y


Sr. Dagmar Kráľovú sme v našej sale-
ziánskej rodine dlho poznali ako ma-
gistru noviciek. V posledných rokoch
má na starosti celú slovenskú inšpek-
tóriu FMA ako jej provinciálna pred-
stavená. Prednedávnom sa jej obzory
rozšírili na všetky rehoľné sestry na
Slovensku, nielen saleziánky, pretože
bola zvolená za predsedkyňu Konfe-
rencie vyšších rehoľných predsta-
vených Slovenska. Na naše otázky
odpovedala promptne, s dynamicko-
sťou a hĺbkou, ktoré sa v jej osobnos-
ti harmonicky spájajú.


Ako ste prijali voľbu do tejto služby?
S vierou. Pre Krista a jeho Cirkev, je-
ho sestry. Aj keď sa mi zdalo, že od-
teraz budem robiť dve veci nedosta-
točne. Na druhej strane som cítila, že
táto vec je od Pána, a preto sa nebo-
jím. Pán nepotrebuje úspechy. Jemu
stačia aj malé veci. A ak chce veľké,
urobí ich cez kohokoľvek.
Ako na ňu reagovali vaše spolusestry?
Myslím, že sa úprimne tešili. A ne-
skôr aj trochu zištne. Lebo zistili, že
takto budem mať menej času na naše
záležitosti a pôjdeme dopredu pokoj-
nejším tempom.
A sestry z iných kongregácií?
S nádejou. Zdá sa mi však, že neve-
dia, koho zvolili. Nemyslím, že spl-
ním ich očakávania, lebo tie sú pri-
veľké. Hoci zo srdca túžim, aby
všetko, čo mi zvýši v práci pre naše
sestry, patrilo im.
Aké sú vaše prvé skúsenosti?
Zo strany sestier som zakúsila ocho-
tu k spolupráci, pokoru, vďačnosť
a veľkodušnosť v snahe dať to, čo kaž-
dá má a môže. Schopnosť ticho robiť
dobro bez sebapotvrdzovania, v du-


chu evanjelia. Prevažuje tento dojem
a zdajú sa mi to veľké hodnoty.
Ako vnímate súčasný stav rehoľného
života na Slovensku?
Verím v neho. Preto som tu. Verím
v jeho krásu, jeho plodnosť, potrebu,
poslanie... Nemôžem sa však vyhnúť
dojmu, že rehoľný život na Slovensku
je v zmysle spoločenskom, ale aj cir-
kevnom akoby na chvoste. A to ma
stimuluje, lebo osoba Ježiša Krista,
ktorý každú sestru miluje osobitnou
láskou, ich stavia do srdca Cirkvi. My
samy musíme opätovne toto svoje
miesto v chaose doby znovu a znovu
nachádzať.
Vedeli by ste vystihnúť charakteristickú
črtu slovenských sestier – nezávisle od


toho, či ide o premonštrátku, vincent-
ku, uršulínku či saleziánku? V čom vi-
díte ich prednosti ?
Prednosťou slovenských sestier je to,
že veľa trpeli. Za totality a aj teraz
inou formou. A to je devíza. Ten, kto
vie trpieť a vie prečo trpí, rozumie le-
pšie životu a jeho zmyslu. A navyše
Boh toto utrpenie robí plodným.
V čom môže byť rehoľný život príno-
som pre súčasnú spoločnosť?
Rehoľný život má veľa čo dať spoloč-
nosti i Cirkvi. Stáva sa pre ňu výzvou
a školou pre vytváranie vzťahov, rodi-
ny. Prevracia naruby logiku tohto
sveta uprednostňovaním malých
a chudobných, uprednostnením člo-
veka pred vecami. Učí duchovnému


18 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4


materstvu každú ženu v každom ve-
ku, s ktorou sa sestra stretne. Tým
pádom je aj podnetom pre znovuzro-
denie otcovstva v pravom slova zmys-
le, ktoré je dnes také zriedkavé. Je
radikálnym povzbudením a pod-
čiarknutím hodnoty panenstva a čis-
toty ako takej. A samozrejme, svedčí
o prvenstve Boha a sile duchovného
života.
Snáď ešte jedna veta: Bez rehoľného
života nebude slovenská cirkev pra-
vou Cirkvou Ježiša Krista.
Ako by ste chceli prispieť svojím podie-
lom – aký program ste si stanovili na
toto funkčné obdobie?
Nemám špeciálne predstavy. Budeme


robiť to, čo sa dá, čo po-
chopíme, že treba robiť a
čo budeme aj chcieť robiť.
Jeden človek tu nič nedo-
káže, aspoň nič trvalého.
Ale predsa – keby malo byť
po vašom...
Ak by sa mala uplatniť mo-
ja osobná intuícia, tak to
bude určite pole formova-
nia na všetkých frontoch,
vrátane identity rehoľného
života.
Má aj saleziánska duchov-
nosť čo povedať súčasnému
slovenskému rehoľnému ži-
votu?
Áno, aj keď parciálne.
Dnes je treba ozdravovať
jadro rehoľného zasvätenia
vo všetkých reholiach, nie-
len v ženských, ale aj v
mužských. V tejto veci sme
všetci na jednej lodi.


V čom konkrétne tu môže pomôcť vaša
charizma?
Saleziánska charizma pomáha držať
viac-menej primeraný krok s dobou,
byť otvorenými, pružnými, so zmys-
lom pre spoločenstvo, rodinu, vzťa-
hy, vzájomnú pomoc v spoluzodpo-
vednosti a spolupráci. Ak k tomu
pridáme saleziánske Evanjelium
Dobrého Pastiera – myslím, že máme
čím obohatiť, máme čo dať. Hoci od
začiatku som presvedčená, že viac
dostaneme, ako dáme.


Zhovárala sa:
Andrea Miklovičová FMA


Foto: archív FMA


Sr. Dagmar Kráľová – nová predsedkyňa Konferencie
vyšších rehoľných predstavených Slovenska


D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4 19


Boh mi požičal sto uší a povedal:
„Prídeš ich vrátiť...“
Pomyslela som si vzdorne: „Prečo by
som ich vracala, keď som tak rada, že
ich mám! Čo som sa po nich natúži-
la!“
Od tej doby chodím stále medzi ľuď-
mi a chvejem sa nedočkavosťou, čo
všetko počujem, čo všetko sa do-
zviem, čo vypátram...
Chodím stále medzi ľuďmi – a na-
miesto radosti cítim smútok... Smut-
no mi je, keď ani sto ušami nepoču-
jem priateľské slová pochopenia, keď
ani všetkými sto ušami nepočujem
trochu zdvorilosti, ochoty pomôcť,
keď vytúženými sto ušami nezačujem
ani šepot ušľachtilosti...
Pokorne odovzdávam Bohu sto po-
žičaných uší...
„Dobre si, Bože, urobil, že si mi svo-
jich sto uší vzal! Dobre si urobil, že si
mi len dve ponechal!“


Sto
uší




Vysviacka sa konala v Bazilike
Márie Pomocnice v Turíne. Keď sa po
slávnosti všetci vrátili do sakristie, tá
už bola plná ľudí, ktorí chceli po-
zdraviť nového biskupa. Donovi Bo-
scovi sa dostalo cti, že mohol ako pr-
vý pobozkať jeho prsteň. Teraz už
don Bosco videl uskutočnený svoj
sen, ktorý mal v roku 1854.


Ku koncu roku 1854 upadol totiž
chovanec Cagliero do ťažkej choroby,
keď ošetroval chorých na choleru.
Dostal horúčku a v krátkom čase bo-
li jeho sily vyčerpané. Lekári radili
donovi Boscovi, aby ho zaopatril
sviatosťami zomierajúcich. Don Bo-
sco vstúpil do izby chorého, aby ho
na tento veľký krok do večnosti pri-
pravil. Keď prekročil prah, ostal zara-
zený stáť. Pred jeho očami sa objavil
zvláštny obraz. Videl krásneho holu-
ba s olivovou ratolesťou v zobáku.
Vychádzali z neho lúče a celú izbu


naplnili žiarou. Nato holubica zalete-
la ku Caglierovi, ratolesťou sa dotkla
jeho úst a nechala ju padnúť na jeho
hlavu. Don Bosco z toho ihneď spo-
znal, že tento mladík nezomrie, ale že
ešte mnoho vykoná na česť Božiu.
Svojím slovom bude hlásať pokoj a
dostane sa mu plnosť Ducha Svätého.


Nato nasledovalo ešte iné videnie.
Keď don Bosco prišiel do stredu izby,
zdalo sa mu, že steny izby ustúpili a
okolo lôžka chorého stálo veľké mno-
žstvo pohanských kmeňov. Títo ľudia
prosebne hľadali pomoc a pozerali sa
na chorého. Dvaja chlapci medenej
pleti sa bojazlivo skláňali nad cho-
rým. Potom videnie zmizlo.


Chorý sa pozrel na kňaza s otáz-
kou: – Bude to moja posledná spo-
veď?


Don Bosco trochu rozmýšľal a po-
tom povedal: – Milý Janko, povedz te-
raz, čo ti je milšie, ísť hneď do neba,


alebo vyzdravieť a ešte trochu čakať?
– Ó, don Bosco, volím si to, čo je


pre mňa najlepšie.
– Pre teba by bolo zaiste najlepšie,


keby si šiel hneď do neba, ale na to je
ešte dosť času. Ty musíš vykonať ešte
veľké veci. Budeš znovu zdravý, sta-
neš sa kňazom a s breviárom pod pa-
zuchou budeš chodiť po svete... bu-
deš aj iným dávať breviáre.


Don Bosco aj chlapec boli od tej
chvíle spokojní, aj keď podľa iných ne-
bezpečenstvo smrti ešte vždy hrozilo.


Keď bol po tridsiatich rokoch don
Cagliero vymenovaný za biskupa,
večer pred vysviackou mu don Bosco
vo svojej izbe porozprával toto vide-
nie. Monsignor Cagliero sa potom
opäť vrátil na svoje misijné pôsobis-
ko do Južnej Ameriky, kde už dlhšiu
dobu pracoval.


Ján Lechermann
Foto: LDC


20 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4


Ty budeš opäť
zdravý


V PRVÝCH DŇOCH MESIACA NOVEMBRA 1884 PRIŠLA VEĽMI RADOSTNÁ ZVESŤ. SVÄTÝ OTEC
POVÝŠIL SALEZIÁNA DONA CAGLIERA NA BISKUPSKÚ HODNOSŤ. BOL TO PRVÝ SALEZIÁN
VYSVÄTENÝ NA BISKUPA.


D BM A R I Á N S K E Z V O N Y D BREDAKCIA


Naši novokňazi


21D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4


Peter Figeľ
n a r o d e n ý :
12. 8. 1975 – Vranov nad Topľou
d i a k o n á t :
26. 9. 2003 – Bratislava
k ň a z s t v o :
17. 4. 2004 – Bardejov


Pavol Boka,
n a r o d e n ý :
19. 4. 1975 – Žilina
d i a k o n á t :
27. 9. 2003 – Bratislava
k ň a z s t v o :
12. 6. 2004 – Banská Bystrica


Vladimír Sopkanič.
n a r o d e n ý :
10. 6. 1972 – Humenné
d i a k o n á t :
27. 9. 2003 – Bratislava
k ň a z s t v o :
12. 6. 2004 – Banská Bystrica


Marián Peciar
n a r o d e n ý :
10. 3. 1977 – Trnava
d i a k o n á t :
14. 6. 2003 – Turín
k ň a z s t v o :
17. 4. 2004 – Bardejov


Rastislav Hamráček
n a r o d e n ý :
20. 12. 1975 – Spišská Nová Ves
d i a k o n á t :
27. 9. 2003 – Bratislava
k ň a z s t v o :
12. 6. 2004 – Banská Bystrica


Jozef Kabina
n a r o d e n ý :
2. 12. 1973 – Žiar nad Hronom
d i a k o n á t :
27. 9. 2003 – Bratislava
k ň a z s t v o :
12. 6. 2004 – Banská Bystrica


Ján Fábian,
n a r o d e n ý :
1. 1. 1976 – Rožňava
d i a k o n á t :
27. 9. 2003 – Bratislava
k ň a z s t v o :
12. 6. 2004 – Banská Bystrica




Naše svätostánky uchovávajú
sviatostného Ježiša Krista. «Slovo sa
stalo telom a prebývalo medzi nami»
– píše svätý Ján vo svojom evanjeliu.
Áno, Ježiš prebýva skutočne medzi
nami nielen duchovne, ale aj pod
sviatostnými spôsobmi, prebýva sku-
točne medzi nami. Prebýva medzi na-
mi svojím telom, dušou a božstvom.
Kresťan verí v skutočnú, hoc v tajom-
nú prítomnosť Krista medzi nami a
nepotrebuje k tomu nijaké zázračné
potvrdenia. No behom stáročí udiali
sa aj zázračné udalosti, ktoré potvr-
dzujú túto prítomnosť Ježiša Krista,
jeho Tela a Krvi v Eucharistii. Medzi
takéto skutočnosti patrí aj zázrak,
ktorý sa odohral takmer pred dva-
nástimi storočiami a ktorý vo svojom
efekte pretrváva medzi nami až dote-
raz.
V talianskej obci Lanciano, ktorá sa


nachádza pri diaľnici medzi mestom
Pescara a Bari, je malý kostolík, za-
svätený svätému Legonzianovi. Tohto
svätého stotožňujú so svätým Longi-
nom, ktorý podľa tradície prerazil
mŕtvemu Kristovi na kríži kopijou
srdce. V tomto kostolíku istého dňa v
ôsmom storočí slúžil svätú omšu
kňaz, ktorý po premenení zapochy-
boval o skutočnej prítomnosti Krista
pod spôsobmi chleba a vína, a či sku-
točne chlieb sa stane Telom a víno
Krvou Kristovou. Vtedy sa pred ním
stal mimoriadny zázrak: pred jeho
očami hostia sa premenila na kúsok
živého mäsa a v kalichu sa víno zme-
nilo v krv. Krv čoskoro zhustla a zra-
zila sa v päť nepravidelných zrazenín,
rozličných tvarov a veľkosti.
Samozrejme, zvesť o tomto zázraku
sa rozšírila po celom okolí a presväté
Telo a Krv sa zachovali ako posvätné


a neobyčajné re-
likvie až podnes.
Skúmania relik-
vií sa robili v mi-
nulosti už viac-
krát, ale roku
1970 sa rozhodli
podrobiť Telo a
Krv prísnej le-
kárskej analýze.
Otcovia františ-
káni, ktorí majú
na starosti kos-
tolík, s povole-
ním Ríma zverili
skupine exper-
tov Krv a Telo,
aby ich analyzo-
vali a preskúma-
li. Výskum
uskutočnili la-
boratórnym spô-
sobom profesori
Linoli a Bertelli
(posledný je le-
károm v Siene)
dňa 18. novem-
bra 1970. Až po


niekoľkých mesiacoch, presne 4.
marca 1971, predložili vedci verej-
nosti výsledok svojho výskumu, kto-
rý bol hneď zverejnený vo viacerých
odborných lekárskych časopisoch.
Výsledok lekárskej laboratórnej ana-
lýzy je nasledovný:
1. Mäso je skutočne živé, čerstvé mä-
so a taktiež aj krv.
2. Mäso je ľudským mäsom a krv ľud-
skou krvou.
3. Mäso i krv majú tú istú krvnú sku-
pinu (AB).
4. Mäso i krv sú zo živej osoby.
5. Diagram skúšanej krvi zodpovedá
úplne ľudskej krvi, čo bola odobratá
na skúšku z ľudského tela a to práve
v tom istom dni, to jest 4. marca
1971.
6. Mäso pochádza zo svalového srd-
cového vlákna, tzv. myokard.
7. Uchovanie týchto relikvií, ktoré bo-
li ponechané stále v pôvodnom stave
a vystavené atmosferickým, biologic-
kým a fyzikálnym účinkom, ostáva až
dodnes celkom mimoriadnym zja-
vom.
Výsledok vedeckej analýzy potvrdzu-


D BDUCHOVNOSŤ
je pôvodnosť a originálnosť tohto eu-
charistického zázraku.
A ešte jedna zaujímavá vec. Ak od-
vážime jednu čiastku zrazenej krvi
(je ich päť a sú rozličnej veľkosti), zis-
tíme, že každá z nich váži presne
15,85 gramov. A keď ich odvážime
všetkých päť spolu opäť vážia 15,85


gramov. Je to skutočný zázrak
v zázraku, nevysvetliteľný jav, ktorý
zrejme naznačuje to, že v každej
čiastke Eucharistie je rovnako prí-
tomný celý Kristus.
Tu nám mimovoľne prichádza na my-
seľ otázka: Aký význam má pre dneš-
ného človeka tento zázrak? Ako sme
vyššie spomenuli, veriaceho človeka
«presvedčuje» viera v slová Ježiša


Kris-
ta, že pod spôsob-
mi chleba a vína po
premenení je prí-
tomné jeho Telo a
jeho Krv. S rado-
sťou môže uvítať aj
takýto zázrak, kto-
rý len potvrdzuje
to, čo on už vierou
verí. Istotne zázrak
má celkom iný


vzťah k pochybu-
júcemu kňazovi
spred dvanástich
storočí. Preňho
bol celkom
zvláštnym Božím
znakom, ktorým
chcel Boh utvrdiť
jeho vieru v prí-


tomnosť Kristovho Tela. Pre nás
môže byť tiež pomôckou, aby sme


stále oživovali našu vieru v prí-
tomnosť Ježiša v Oltárnej


sviatosti.
Môže nás priviesť i k to-
mu, aby sme zvrúcnili
našu úctu a prijímanie
Eucharistie a spájali sa
skutočne s naším Spasi-
teľom. Ježiš nám v Eu-
charistii odovzdáva svo-
je srdce, svoju lásku,


tichú, pokornú, prudkú i
silnú, ba silnejšiu ako


smrť, veď on ju premohol,
aby jeho Telo a Krv stali sa


pre nás pokrmom pre večný ži-
vot.


Denne zostupuje k nám Zmŕtvych-
vstalý Kristus, živý Boh, aby bol
naším pokrmom. Zostupuje do
našich často zablatených sŕdc, aby z
nich vyčistil to strašné bahno našej
ľahostajnosti, nevery, neskrotených
vášní. Zostupuje k nám a stáva sa
naším pokrmom, aby nás vyslobodil
z pazúrov večnej smrti a daroval nám
svoj božský život.


Andrej Pauliny SDB
Foto: archív redakcie


EUCHARISTICKÝ ZÁZRAK V TALIANSKOM MESTEČKU
LANCIANO


22 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4 23


Skutočné telo


Za zeleným nepriestrelným sklom je vystavená eucharistická relikvia


Relikviár s telom a krvou




spája s poslušnosťou, ochotou bez od-
poru sa podriadiť rozkazu, rade, žela-
niu niekoho. Podľa Jamesa Hymesa je
disciplína pomalá, čas konzumujúca
úloha, v ktorej krok za krokom po-
máhame mladým ľuďom, aby videli
zmysel v správaní sa určitým spôso-
bom. Ale aj toto nie je zlé: Disciplína
je vedomé dodržiavanie noriem.


Nedisciplínovanosť sa prejavuje:
drzosťou, vulgárnosťou, vandalizmom,
šikanovaním, nepozornosťou, rozprá-
vaním, neslušnosťou, agresivitou,
vzdorovitosťou, upútavaním pozornos-
ti,... Príčiny nedisciplinovaného sprá-
vania sú rôzne. Ale rebríček vedú také
skutočnosti ako: nuda, únava, zlá at-
mosféra v rodine... Ak sa pozriete „od
boku“ na svoje okolie, čo tam vládne?


Normy správania
Nasledujúce citáty sú autentické


a pochádzajú z poisťovacích formulá-
rov, ktoré sa vyplňujú po nehode. Svo-
jou úprimnosťou hovoria o tom,
z akých prostredí kto prichádza a aký to
má vplyv na normy správania. Takže:


„Keď som prichádzal z domu,
omylom som vošiel do iného dvora a
nabúral do stromu, pretože ho doma
na tomto mieste nemáme.“


„To druhé auto do mňa nabúralo
bez akéhokoľvek varovania.“


„Ten dedko, ktorého som zrazil, by
sa na druhú stranu cesty aj tak nedo-
stal.“


„Chodec váhal, ktorým smerom sa
má vydať, a tak som ho prešiel.“


„Prešiel som krajnicu, pozrel na
svoju svokru a zišiel som z násypu.“


„Ten náklaďák nacúval cez predné
sklo priamo do manželkinej tváre.“


„Nepriamou príčinou nehody bol
chlapík v malom aute s veľkou hu-
bou.“


„Keď auto zišlo z cesty, vyhodilo
ma to von. Neskôr ma našla túlavá
mačka.“


Normy správania a disciplína spo-
lu súvisia. Ako to funguje? Každé
prostredie má svoje normy. Vstúpiš
doň a zistíš, čo sa tu môže a čo nie!
Tieto normy vytvárajú skupiny
ľudí. Človek k nim musí zaujať
postoj. Prijme ich alebo od-
mietne. To isté urobí, ak sa
človek stáva členom inej
skupiny. Niečo prijme,
iné odmietne a vytvára
si svoj systém hodnôt,
pravidiel a zásad so-
cialného správa-
nia.


Autorita
Otec kričí na svojho syna, ktorí mlá-


ti susedovho chlapca:
„Peťo, ale už prestaň! Budú ťa bolieť


ruky!“ A syn počúvol. Veď otec bol pre-
ňho najväčšou autoritou.


Proces výchovy sa odohráva medzi
vychovávateľom a vychovávaným. Ak
teória vychovávateľa a jeho vlastný ži-
votný príklad sú v rozpore, nastáva
problém, ktorý nazývame stratou auto-
rity.


Autoritu má človek, ktorý je serióz-
ny, charakterný, ľudský, odborne pri-
pravený, s dostatočným sebavedomím.
Autorita sa nemá nahrádzať mocou ani
silou. Moc nad iným človekom nemá
nikto z nás. Každý musí rešpektovať
dôstojnosť inej osoby. K najhorším si-
tuáciám vo vzťahoch dochádza vtedy,
keď autoritu chceme nahradiť bezpod-
mienečnou podriadenosťou druhého.
Jedna z možnosti, ako riešiť problém
autority je dohodnúť sa na „autorite
zmluvy“. O tom potom.


Na voľné chvíle...
Keď sme si to tak všetko napísali,


patrí sa preveriť, či nám niečo z toho
v hlave aj zostalo... A môže to byť aj cez
nasledujúcu aktivitu. Doplňte príslovia
dotýkajúce sa výchovy. Na pomoc sú ti
slová: slniečka, mužovi, zanecháva, žlč-
ník, otca, veci, spomienok, stále, samy,
učiteľov.


1. Kto má veci, nemá dzeci, kto má
dzeci, nemá... (Slovenské príslovie)


2. Jeden otec uživí skôr desať detí,
ako desať detí jedného... (Holandské
príslovie)


3. Dobré deti sa vychovávajú... (Nór-
ske príslovie)


4. Kto si prvé dieťa
dobre vychováva,
ten už aj ostat-
ným poklad...
( S l o v e n s k é
príslovie)


5. Vrabec


je malý vtáčik, ale má srdce aj... (Čínske
príslovie)


6. Mnoho cukru dané dieťaťu skazí
zuby... (Nemecké príslovie)


7. Jeden otec je lepší než sto... (Nór-
ske príslovie)


8. Manželstvo bez detí je ako deň
bez... (České príslovie)


9. Mladosť žije z nádejí, staroba zo...
(Francúzske príslovie)


10. Čo do suda príde najprv, tým sa
cíti... (Islandské príslovie)


Správne odpovede: 1. veci, 2. otca,
3. samy, 4. zanecháva, 5. žlčník, 6.
mužovi, 7. učiteľov, 8. slniečka, 9. spo-
mienok, 10. stále. Za každú správnu
odpoveď si daj bod!


Vyhodnotenie:
1 – 3 body: Len tak mimochodom:


O výchove toho veľa nevieš. Príčiny
poznáš len ty.


4 – 6 bodov: Si experimentátor, máš
rád pokusy. Pozor! Deti to nemusia
znášať bez ujmy na zdraví!


7 – 10 bodov: Čerpáš z tradície, ale
vieš sa orientovať aj v dnešných časoch.
Rozvíjaj si komunikačné schopnosti!


Súťaž
Napíšte nám, čo sa vám najviac


osvedčilo pri udržaní disciplíny vo
vašej rodine. Trom vyžrebovaným víťa-
zom pošleme knihu, ktorá vám vylepší
disciplínu a volá sa „Presekajte sa živo-
tom“.


Inzerát znel: „Predám čokoľvek, ko-
mukoľvek, akokoľvek! Volajte kedykoľ-
vek, kamkoľvek. Značka: Ktokoľvek.“
Priatelia, pamätajte, že bez osobného
kontaktu nie je možné dobre vychová-
vať. Zdraví vás


don Luscoň.
Foto: Aurel Valábek


Keď dieťa dospeje, opäť mnohí tvr-
dia: – Podobá sa na svojho otca. Ľudia
sú však deťmi aj Nebeského Otca. Sú
stvorení na jeho obraz a on nás „ulo-
žil“ do kolísky zvanej Zem. Podobáme
sa svojou dušou aspoň trochu naňho?
Aby sa tak stalo, o to sa snaží kresťan-
ská výchova.


Vráťme sa ku kolíske
– Tu máš prepínač a pozeraj sa na


televízor. Táto veta zaznieva v domác-
nostiach príliš často. Máme málo ča-
su, a tak televízor sa stáva elektronic-
kým opatrovníkom miliónov detí.
Potom sa čudujeme, kto nám to v do-
me vyrastá.... Na deťoch sa robia vý-
chovné „pokusy“, o ktorých ešte má-
lokto vie, ako dopadnú.


Vráťme sa teda ku kolíske a skús-
me sa zamyslieť, ako z toho „malého
krikľúňa“, ktorý tam veselo vykrikuje,
vychovať dobrého človeka. No najprv
si ujasnime pojmy, s ktorými budeme
narábať. Môžeme na to ísť aj veselým
štýlom.


Výchova
V tlači sa objavila slohová práca


akéhosi dieťaťa na tému: „Veci, ktoré
ma naučili rodičia.“ Zopár jeho tvrde-
ní uvádzam:


Otec ma naučil logický myslieť:
„Prečo...? Pretože som to povedal...“


Moja mama ma naučila byť vytrva-
lým: „Neodídeš odtiaľto, kým nezješ
všetok špenát!“


Otec ma naučil irónii: „Ešte chvíľu
plač a ja ti pre to dám skutočný dô-
vod!“


Matka ma naučila byť ohybným:
„Pozri sa na tu špinu, čo máš na chrb-
te!“


Otec ma naučil náboženstvo:
„Modli sa, aby som to po tebe opra-
vil...“


Mama ma naučila predvídať: „Máš
čistú bielizeň? Čo keby ťa zrazilo auto?“


Mama mi vysvetlila
počasie: „Tvoja izba vy-
zerá, akoby tam bolo tor-
nádo!“


Otec ma naučil byť závistli-
vým: „Na svete sú milióny detí,
ktoré nemajú takých dobrých rodičov
ako máš ty!“


Čo vy na to? Skúsme to skonfron-
tovať s definíciou vedcov, čo je výcho-
va: Výchova je cieľavedomé a sústavné
pôsobenie na duševný a telesný rozvoj
človeka. Môžeme ju chápať aj ako roz-
víjanie možností človeka – jeho psy-
chických procesov, funkcií a vlastnos-
tí. Ideálom výchovy je dosiahnuť
mravne autonómnu osobnosť a tým ju
priviesť k dobrovoľnej disciplinova-
nosti. Tak čo, ako zvládate výchovu
najbližších? Dobre ste si nastavili zr-
kadlo na svoje výchovné zásahy?


Výchovný štýl
Ten uvedieme citátom, z Murphy-


ho zákonov o živote: „Na živote milu-
jem najmä tú rozmanitosť. Každý deň
ma naštve niekto iný. A ja mám vo
zvyku požičané vracať!“


Tento prístup k životu porovnajme
s výrokom klasika. Sokrates často ho-
voril: „Keby som nebol nazlostený,
tak ťa zbijem.“ Vychovávať sa dá ozaj
rôznym štýlom:


Veda tvrdí: Výchovný štýl je straté-
gia výchovy, presadzovanie spôsobov
pôsobenia vychovávateľa na vychová-
vaného. Vychovávateľ by mal poznať


viacero štýlov a zvoliť ten, „ktorý mu
sedí“. Vytvorí si tak „špecialný prístup
– korenie“, ktoré rozhoduje o jeho ús-
pechu... Ale!!! Odborníci sa zhodujú,
že by mala v každom štýle výchovy
prevládať: múdrosť, nedirektívny prí-
stup, citlivosť na vnútorný stav člove-
ka, rešpektovanie dôstojnosti osoby.


Medzi základné výchovné štýly
patria represívny a preventívny... Ten
druhý je namáhavejší pre vychováva-
teľa, ale má lepšie a dlhodobejšie vý-
sledky. Predchádza sa ním zlu!


Disciplína
Pán Brudziňský sa v kruhu rodičov


vyslovil takto:
„S deťmi, s ktorými si rodičia nero-


bia starosti, často mávajú starosti deji-
ny.“


„Aká pravda,“ vykríkla prítomná
dáma a dodala:


„Nemôžeme vychovávať bez dis-
ciplíny a disciplinovaní sa nestaneme
bez výchovy.“


„Hej, poriadok a disciplína musí
byť aj na smetisku,“ ukončil filozofic-
ky ďalší rečník.


Pod slovom disciplína si každý
predstavuje čosi iné. Disciplína sa


D BVÝCHOVA


24 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4


Vychovávateľ –
hrdina modernej
doby Mladá mamička je na prechádzke. Hrdo tlačí pred se-bou kočík. Pribehnú k nej kamarátky a so záujmom po-


zerajú na jej ratolesť.
– Podobá sa na otca...
– Máš pravdu, – zaš-


vitorí ďalšia, – aj nos
má po ňom.


Ešte chvíľu ob-
divujú malého
človiečika a po-
tom ide každý
svojou cestou...


25


db


Vyda
vate


ľstvo
Don


Bos
co


Kn
ihy


do
sú


ťaž
e v


en
ov


alo




D BROZHOVOR


27


1. Môžeš stručné opísať tvoju
cestu k duchovnému povolaniu
a tvoje pôsobenie na Slovensku
v časoch totality a tesne po
nej?
To sa stručné nedá – ale pokúsim


sa zachytiť podstatné prvky: poznal
som ČLOVEKA, ktorý ŽIL! Jeho život
ma oslovil a strhol. Boh ho použil,
aby mi ponúkol život, ktorý má zmy-
sel. Dal som sa nadchnúť a chcel som
žiť podobne. Do toho poslal Pán po-
trebné informácie, a tak som sa v ro-
ku 1969 prihlásil k Saleziánom dona
Bosca.


V januári 1972 som skončil novi-
ciát a zložil rehoľné sľuby. Medzitým
som vyštudoval fyziku – chémiu, od-
slúžil rok vojenčiny v Striebre a tajne
doštudoval teológiu. Rok som praco-
val v Košiciach ako fyzik a štyri roky
ako chemik.


Potom som sa dostal do učiteľs-
kých služieb. Po tajnej vysviacke za
kňaza v Krakove som odišiel z Košíc
do Levoče a štyri roky som učil na
lesníckom učilišti v Bijacovciach. Ne-
skôr som bol preložený do Rožňavy,
kde som pracoval ako bezpečnostný


technik, zásobovač, lesný robotník v
obore a potom znova ako učiteľ na
Základnej škole v Plešivci. Tam ma
stihol prevrat.


Znovu som sa vrátil do Košíc a
pracoval so saleziánskymi spolupra-
covníkmi. V roku 1991 som odišiel
na výpomoc do Maďarska, odtiaľ v
roku 1997 do Šaštína, v roku 1999 do
Rožňavy a v roku 2001 do Nemecka.


2. Čo ťa viedlo k odchodu do
Nemecka?
Rozhodnutie provinciála a pozva-


nie nemeckej biskupskej konferencie,
ktorej bola známa
moja činnosť v sa-
leziánskej cigán-
skej škole v Ka-
zincbarcike.


3. Akej práci
sa v Nemecku
venuješ?
Pastorácii a


apoštolátu Cigá-
nov. Počul som, že
na Slovensku má-
te problém s tým-


to menom. Je korektné. Národ, ktorý
tak nazývame, sa skladá zo 14
kmeňov. V Nemecku žije 10 z nich, a
to Sinti, Manusch, Lalu, Lalerie, Lo-
vara, Kalderara, Gitanos, Boajasch,
Aschkali a Roma. Neexistuje pôvod-
né slovo, meno, ktoré by krylo všetky
ich kmene. Názov Sinti a Roma, kto-
rý presadzujú, je ako orly a vrabce
namiesto pojmu vtáci. A čo je právne
platné: národ je v OSN registrovaný
ako Cigáni (Gypsy, Gitanos, Zinga-
ri...), to je úradný názov.


4. Mohol by si opísať situáciu
Rómov v Západnej Európe a
spôsob ich života?
Nehovorím o Rómoch, hovorím


radšej vždy o príslušníkoch toho kto-
rého kmeňa alebo rodiny. Tie si držia
svoje remeslá, mnohí sú veľmi tvoriví
a vážení umelci, obchodníci alebo
chovatelia koní. Každý kmeň má
vlastnú kultúru, vlastnú úroveň a tra-
dície. Nemožno o nich hovoriť všeo-
becne, lebo čo platí o Sinti, neplatí o
Kalderara a naopak. Ale čo je spoloč-
né, je snaha o slobodu, veľká láska k
rodine a deťom, úcta k starším, vzá-
jomná starostlivosť a pomoc. V cigán-


skej reči neexistuje slovo starobi-
nec – a ani v cigánskej praxi.


5. Je nejaký rozdiel
medzi životom Rómov
na Slovensku a v
Západnej Európe?
Rómovia – keď to teda


chceš počuť, sú aj na západe
najnižšou „kastou“ v cigánskom
národe. Väčšinou ide o utečencov z
Balkánu a privandrovalcov z východu.
Voči ostatným ale majú veľkú výhodu
– nemajú kmeňové „tabu“ a sú učenli-
ví. Sú schopní – ak dostanú vhodnú
podporu – dosiahnuť aj vysokoškolské
vzdelanie a zaradiť sa do sveta gadji –
žiaľ, ak sa im to podarí, väčšinou sa od-
izolujú od svojich súkmeňovcov a žijú
si svoj život... Drvivá väčšina Rómov
na Západe žije veľmi biedne... o nič le-
pšie ako na Slovensku.


6. Čo sa podľa teba zmení na
živote Rómov na Slovensku po
našom vstupe do Európskej únie?
Nič. Možno niekoľkí pôjdu na Zá-


pad v nádeji na lepší život, ale budú
veľmi sklamaní...


7. Ako by si hodnotil celkový
spoločenský a duchovný život
katolíkov v Nemecku?
Mene, tekel, ufarsin kresťanská


Európa.
Mene – bol si odvážený a našiel si


sa ľahký – kresťanstvo v Európe je
„ľahké“, nemá vplyv aký by malo
mať, zvetraná soľ... zlyhalo, lebo ne-
hovorí plnú pravdu, nepožaduje a ne-
stavia kritériá... A ľudia ho neberú
vážne. Žijú si svoj život podľa všeo-
becnej verejnej mienky a Cirkev a Pá-
na Boha hľadajú až v krízových situá-
ciách.


Tekel – spočítané je tvoje kráľov-
stvo a ukončené. Kresťanstvo stratilo
svoju výbojnosť, svoju zdravú agresi-
vitu a sebavedomie zvestovania, je ve-
rejnou mienkou formovanou masmé-
diami zatláčené do defenzívy a
dokazovania užitočnosti v sociálnych
dielach, ale bez ohlasovania. Svätý
Peter v Skutkoch hovorí: „Neopustí-
me Božie slovo a modlitbu pre obslu-
hovanie pri stoloch...“ A tu obsluhu-
jeme, ale neohlasujeme...


Ufarsin – rozdelené je tvoje kráľov-
stvo medzi Peržanov a Médov... Aj tu
národ nemecký vymiera, nemajú deti
– turecký rastie. Nemecko dostanú


Turci, Francúzsko Arabi, Anglicko In-
dovia, Taliansko Severoafričania a
Slovensko a Maďarsko Číňania a Viet-
namci... Už tu niet mesta bez mešity...
Kresťanská Európa je rozdelená.


8. Aké najväčšie zmeny
môžeme očakávať ako veriaci
ľudia po našom vstupe do EÚ?
Ochladne láska k Bohu, vzrastie


záujem o sebecký život, ľudia si budú
viac závidieť, proti Cirkvi sa bude
viac bojovať v masmédiách, veriaci
budú tlačení do komplexu menejcen-
nosti a Cirkev do pozície dokazova-
nia svojej užitočnosti – bude tlačená


verejnou mienkou ujímať sa
núdznych, o ktorých sa štát ne-


bude chcieť starať, aby doká-
zala, že na niečo je. Na ohla-
sovanie viery vo večný život
sa alebo celkom zabudne,
alebo sa naň bude podráž-


dene reagovať a zosmiešňo-
vať...


9. Chceš ešte niečo povedať
čitateľom nášho časopisu?
Kristus je riešením všetkých prob-


lémov. Hľadajte Božie kráľovstvo a
všetko ostatné sa vám pridá. Jedine
Boh je schopný dať zmysel vášmu ži-
votu, jedine Boh osobne, žiadna
náhrada, žiadne čudáctvo, žiadna
ezoterika, joga alebo altruizmus. Hľa-
dajte Boha a Boh si vás nájde.


Zhováral sa: Jozef Kupka SDB
Foto: archív dona Lančariča


D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4


OD ROKU 2001 PRACUJE V NEMECKU. POČAS SVOJEJ
NEDÁVNEJ NÁVŠTEVY NA SLOVENSKU SA S NAMI PODELIL
O SVOJE ZAUJÍMAVÉ PRACOVNÉ A ŽIVOTNÉ SKÚSENOSTI.


Don
Jozef Lančarič


Text ku foto:
Fotografie sú z kolínskeho Dómu, kde je kaž-
doročne 15. augusta cigánska púť k Nanebo-
vzatiu Panny Márie. Účastníci púte sú väčši-
nou Cigáni z bývalej Juhoslávie. Vlani ich tam
bolo asi 4 000.


26 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4




nosiči vody. Po najedení chodili s
konvičkami (boketmi) pre osviežujú-
ci nápoj. Vretenice, žaby a obrovská
rôznosť lúčnych koníkov bola kulisa,
s ktorou sa potýkali cestou k studnič-
ke a späť.


Po skosení lúky sa celá partia sťa-
hovala na ďalšiu. K pokosenej tráve
prichádzali hrabačky, o pocitoch kto-
rých si nedovolím písať. Možno sa
podujme daktorá odvážna v nasledu-
júcich číslach.


Môžem vám však opísať účinky
nimi vysušenej trávy. Na horehron-
ských lúkach bežne rastú byliny: ľu-
bovník, trezalka, materina dúška,
úvratič, mäta, maliňak, miší chvost,
alchemilka – husia labka, kostihoj,
skorocel, čučoriedky a mnoho iných.
Tie sa samozrejme dostali do fúr
zvážaného sena. Omamnú vôňu, kto-
rú šírili stovky rebrinákov, bolo na
prelome júla a augusta cítiť úplne
všade. V celej dedine. Aj teraz som
chytil druhý dych, keď som si na to
spomenul.


Intenzívny estetický zážitok zase
ponúkal pohľad na perfektne „vyho-
lené“ stráne. Horehronci boli výborní
a poctiví kosci. Pamätám si obraz,
keď sme pomáhali kosiť „tetkošovi
Andralikovi“, že ten keď kosil okolo
liesky, tak si kľakol na koleno a ešte
rukou pootŕhal steblá, ktoré vyrástli
v hĺbke kríku a prihodil ich k zákosu.


Súčasnosť
Štyridsať rokov bohapustého


združstevňovania ubilo túto a mno-
ho iných prirodzených, pre zdravý ži-
vot potrebných ľudských činností.
Alergie, neurózy a záduchy sú dô-
sledkom nedostatočnej dišputy s prí-
rodou.


Organizovanie koseckých súťaží v
krásnej prírode toku rieky Hron pri
Pohorelej a v doline Vrátna pri Ter-
chovej je malým mementom pred
chorobným tempom civilizácie.


Je pre nás povzbudzujúce, keď
mladí diváci „theátra in natura“ pove-
dia, že pri niektorých sekvenciách z
pretekov, im naskakovala husia koža.
Ja som podobný pocit zažil na jed-
nom vystúpení LÚČNICE v Istropoli-
se, keď sa z javiska začalo v jednom
okamihu ozývať kutie kosy.


Preto sa snažíme tohtoročné X.
MAJSTROVSTVÁ POHORELEJ A
SVETA V KOSENÍ pripraviť tak, aby
upútali súťažnou, ale aj kultúrno-
spoločenskou časťou. Súťaž bude
kvalifikáciou na I. celosvetové sym-
pózium, ktoré sa uskutoční v rakús-
kom Mollne pod názvom „MIESTO
KOSY V 21. STOROČÍ“ v termíne 11.
– 18. júla 2OO4.


Slovenské družstvo má tvoriť 1O
chlapov a 5 žien. S mužmi by nemali
byť problémy, ale ženy zatiaľ oficiálne
nesúťažili, preto ak viete o nejakých,
tak ich posmeľte.


Dušou celého projektu je emigro-
vaný Slovák žijúci v Kanade Peter Vi-
do, ktorý má skúsenosti s organizo-
vaním podobných súťaží v Európe.


Súťaž v Pohorelej sa koná 12. júna
2OO4 a súťažia jednotlivci na ploche
O,5 ára a päťčlenné družstvá kosia
1O-árovú lúčku. Hodnotí sa kvalita a
čas pokosenia. O týždeň na to sa ko-
sí v Terchovej pod hotelom Boboty


Ani jeden súťažiaci neodíde na-
prázdno. Potešíte nás, aj keď si iba
prídete povoňať čerstvo pokosenú
trávu.


Dr. Lukáš Janoška
Foto: Vladislav Syč a archív autora


Príprava na noc
Svätojánska noc so svojimi magic-


kými ohňami a veselicou v lone prí-
rody bola bránou do hospodárskeho
obdobia, ktoré sedliaci volali kosby.
Išlo o najdôležitejšie práce na poli,
pretože seno bolo nepostrádateľnou
súčasťou pokrmu hospodárskych
zvierat (kráv, volov, koní, kôz, oviec).
Rozsiahle boli aj svojou náročnosťou
na duševné aj fyzické sily sedliakov.
V tomto období sa rodiny združovali
a pri prácach postupovali spoločne.
Veľké a spravidla vzdialené lúky kosi-
lo 5 až 7 chlapov, ktorí odchádzali z
dediny podvečer takzvane na noc. Do
úplného zotmenia bolo treba dôjsť na
miesto a stihnúť zakosiť sa, vyčistiť a
nosičom vody (chlapcom do 1O ro-
kov) ukázať studničku, nájsť miesto
na prenocovanie (spravidla osamelý


smrek – kopak) z
trávy, čečiny, kabá-
tov a diek urobiť
lôžka, nachystať
dreva na celonoč-
nú vatru, rozložiť
ju pri nohách spia-
cich, pokuť kosy a
opiecť slaninku s
cibuľou. A pritrafi-
lo sa toho ešte aj
viac.


Večeralo sa už v žiare plameňov a
prekrásnej symfónie svrčkov. Padala
rosa. Záver dňa patril zlaďovaniu par-
tie ľudovým spevom, ktorý sa ozýval
aj z protiľahlého kopca, od inej par-
tie. A spoločne s plamienkami v tme
ich sledovali aj ľudia v dedine. Hlaso-
vý fond rozvíjali aj zvolávačky, ktoré
pomáhali oneskorencom potrafiť aj
potme na tú správnu lúku za hlasom.
Zaspávalo sa pohľadom na padajúce
hviezdy a neodmysliteľného rozprá-
vania tajuplných príbehov, pri kto-
rých sa „pajtaši“ ešte tuhšie pritlačili
k svojim otcom.


Do frištika a potom
Ešte pred brieždením sa kosci pre-


búdzali a chystali si kosy na kosiská,
vodu do osolníkov. Životabudičom


bol kalištek žeruchovice. Kosilo sa
nalačno.


Súčasne s koscami vstávali aj gaz-
diné. Tie ale zostali doma. V pitvo-
roch začínali variť. Mali sa čo obracať,
aby navarili a niekoľkokilometrovú
štreku na lúku stihli načas. O ôsmej
sa muselo „frištykovať“.


Dovtedy (asi 5 hodín kosenia) po-
riadni chlapi skosili viac ako potom za
celý deň. Takú silu má rosa a slnko.


S príchodom gazdinej sa budili aj


D BZAUJALO NÁS


O úcte
k tráve


KOSBY A ICH SYNERGICKÉ POTENCIÁLY.
SPIRITUALITA ZASPÁVANIA POD
HVIEZDNOU OBLOHOU. OKU LAHODIACI
CHOTÁR, SKOSENÝ AKO GOLFOVÉ
IHRISKO. AROMATERAPIA V LETNOM
OVZDUŠÍ POHORELEJ. ĽUDIA
FALOŠNÝCH HODNÔT A NEÚCTY K BOHU
SPÔSOBILI ZDEVASTOVANIE CHOTÁRA A
VYTVORILI PREDPOKLADY PRE VZNIK
CIVILIZAČNÝCH CHORÔB. EKOLOGICKÉ
AMBÍCIE SÚŤAŽNÉHO KOSENIA V
POHORELEJ A TERCHOVEJ.
ELEKTRIZUJÚCE REMINISCENCIE.


Autor článku, majster Terchovej, Pohorelej a sveta.


Družstvo Pohorelej v akcii


Chlapi z Pohorelej, Terchovej a Polomky po dobre vykonanej robote


František Berešík z Terchovej, slovenský rekordér


Pri robení kopy


28 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4 29




Tento znak sa po prvý
raz objavil v obež-
nom liste, ktorý
rozposlal don Bo-
sco svojim sale-
ziánom 8. de-
cembra 1885.
Autorom toh-
to rehoľného
erbu je profe-
sor Boidi.


Žiarivá hviez-
da, veľká kotva
a blčiace srdce
znázorňujú tri
božské čnosti: vie-
ru, nádej a lásku.
Postava svätého Fran-
tiška Saleského označuje
patróna saleziánskej spoloč-
nosti. V spodnej časti je znázornená
hora, ktorá označuje samého zakla-
dateľa dona Bosca (hora – tal. bo-
sco). Vrchy v úzadí znamenajú vr-
choly dokonalosti, ku ktorej majú
smerovať členovia saleziánskej spo-
ločnosti. Palma a vavrín, ktoré sa
preplietajú v stonke,
obtáčajú znak
až do polovice
a sú symbo-
lom odme-
ny, ktorá
je vyhra-
dená obe-
tavému a
čnostnému
životu. Heslo
„Da mihi ani-
mas et caetera tolle –
Daj mi duše a ostatné si


vezmi“ vyjadruje ideál
každého saleziána.


Na erbe vľavo je
znázornený svä-
tý František
Saleský, du-
chovný pas-
tier plný hor-
livosti a
obetavej lás-
ky, ktorý inš-
piroval dona
Bosca svojím


optimistickým
k re s ť a n sk ý m


humanizmom a
svojou absolútnou


oddanosťou pastorač-
nej starostlivosti o duše.


V roku 1854 don Bosco pre-
hlásil: „Panna Mária chce, aby sme
založili kongregáciu. Rozhodol
som, že sa budeme volať saleziáni.
Dajme sa pod ochranu svätého Fran-
tiška Saleského, aby sme mali účasť
na jeho nesmiernej láskavosti“. V


tom istom roku don Bosco dal me-
no „Nábožná spoločno-


sť svätého Františ-
ka Saleského“


prvej skupine
17 mladí-
kov, ktorí
túžili nasle-
dovať jeho
kroky v prá-


ci pre mlá-
dež.


Z taliančiny
don Štefan Šilhár SDB


D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4 31


Všetkým dobrodincom, ktorí svojimi finančnými príspevkami a modlitbami podporili vydávanie časo-
pisu Don Bosco dnes i celé saleziánske dielo na Slovensku, vyjadrujeme úprimnú vďačnosť a vyslovu-
jeme Pán Boh zaplať.
S našimi dobrodincami sa duchovne spájame každú sobotu ráno, kedy za nich redaktor časopisu
slúži svätú omšu a pamätáme na nich v modlitbách.


D O B R O D I N C I


V jej okolí sa nachádza Irán, Gruzín-
sko, Turecko i Rusko. Medzi dvoma
časťami krajiny sa rozprestiera Ar-
ménsko so smutne známym Náhor-
ným Karabachom, odkiaľ muselo uj-
sť vyše milióna Azerov a kde neustále
trvá vojnový stav. Je to krajina so ze-
mepisnými zaujímavosťami, ale aj s
bohatstvom ducha ľudu, ktorý tu žije.
Prví saleziáni don Jozef Pravda a brat
Marián Kališ prišli do hlavného mes-
ta Baku pred tromi rokmi a o niečo
neskôr pribudol don Štefan Korma-
nčík. Svoje pôsobenie začali vo
väčšom rodinnom dome, na prízemí
ktorého je kaplnka pre vyše sto ľudí.
V tomto dome sa nachádza jediná ka-
tolícka prítomnosť v celom deväťmi-
liónovom národe. Osobne som sem
prišiel iba vlani. S mojimi dojmami
by som sa rád podelil s vami.
Z množstva preverovaní a dotazníkov
už na letisku zistíte, že ste sa ocitli v
postkomunistickej krajine. Ľudia sú
však veľmi milí, sympatickí a skrom-
ní. Ťažký život bez práce a prostried-
kov im akoby pridal na srdečnosti a
ochote v jednoduchosti komunikovať


s druhými. Živia sa väčšinou tým, čo
dopestujú a predajú. Predať sú
schopní vlastne všetko. Na veľkých
trhoviskách a bazároch sa zásadne
nevypisujú ceny na tovar. Majiteľ je v
momente schopný odhadnúť finanč-
nú situáciu kupujúceho a podľa toho
aj stanoví cenu, ktorá je vždy nadsa-
dená. Potom sa možno dohadovať
prakticky vo všetkých obchodoch.
Niektorým kupujúcim sa tento spô-
sob páči ako národný šport, cudzinec
však, neznalý pomerov, na to obyčaj-
ne doplatí. Podľa ľudovej predstavy je
to tak správne, lebo Allah neurčil pe-
niaze tomu, kto s nimi nevie narábať,
takého možno právom oklamať.
V Baku v lete býva aj vyše 40 C, a pre-
to všetko bez vody vysychá. Veľké
parky a stromy pri cestách musia
denne zalievať, zato však sú cesty po
večeroch plné prechádzajúcich sa ľu-
dí. Pre nás nezvyčajný jav je, že si
bližší priatelia, muži, pri stretnutí
nielen podajú ruky, ale sa aj poboz-
kajú na pravé líce. Pripomína to bozk
pokoja z evanjelia. Vo všeobecnosti
sú muži schopní prejaviť svoje city.


Pri speve miestnych moderných pies-
ní sa v televíznych klipoch často vidí,
ako muž plače od žiaľu. Na druhej
strane vedia byť aj prudkí a hnevliví.
Keďže krajina je poväčšine moslim-
ská, vo všeobecnosti sa nepije alko-
hol. V reštauráciách a čajchánach sa
pije čierny, veľmi horúci čaj. Ak prí-
dete na návštevu, ako samozrejmosť
vám ponúknu čaj. Podľa Koránu v ne-
bi budú ľudia oddychovať v tieni stro-
mov, pri vodách. Zdá sa, že túto raj-
skú idylu chcú navodiť svojim
návštevníkom reštaurácie, ktoré v le-
te vyložia pod stromy svoje stoly a
tam aj hodiny sedia návštevníci pri
čaji, ktorý pijú z tradičných pohárov
hruškovitého tvaru s kompótom na-
loženým v mede. V blízkosti každej
reštaurácie cítiť vôňu šašlika, na uhlí-
koch pečeného baranieho mäsa. Bež-
ne pred obchodmi, v parkoch pose-
dávajú muži a hrajú národnú hru s
kockami, nardy.
Pracovný čas tu vo všeobecnosti
vlastne nikde nejestvuje. Aj po polno-
ci možno v bezvýznamnom obchode
kúpiť chlieb či potraviny a v oblas-
tiach s plodinami, v dlhých radoch
pri cestách predávajú ovocie a zeleni-
nu obchodníci, ktorí tam aj spia. Bež-
ný pozdrav v azerčine je Salam alej-
chem – Pokoj s tebou, a na rozlúčku
Sa gol, to znamená Buď zdravý. Mno-
hí však hovoria po rusky. Iba nedáv-
no prešli na latinskú abecedu s nie-
ktorými vlastnými písmenami a
výslovnosťou.
V hlavnom meste stojí popri ošarpa-
ných panelákoch pre utečencov aj
mnoho krásnych domov boháčov ob-
ložených miestnym, tzv. bielym pies-
kovcom. Dá sa podľa nich orientovať
v obrovskom meste, so štvorprúdový-
mi cestami v oboch smeroch, ale sko-
ro bez smerových tabulí a vyznačenia


30 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 4


SLOVENSKÁ SALEZIÁNSKA PROVINCIA OTVORILA SVOJU MISIU
V AZERBAJDŽANE, V KRAJINE, KTORÁ JE NIELEN NA 3 000 KM VZDIALENÁ
OD DOMOVINY, ALE JE AJ VEĽMI ODLIŠNÁ SVOJOU KULTÚROU.


Slovenská
saleziánska komunita
v Azerbajdžane


prednosti v jazde. Keďže sa tu ťaží
ropa, veže na jej ťažbu možno náj-
sť prakticky všade, ešte aj medzi
domami. Práve kvôli nej je tu veľa
zahraničných firiem a je bohato
rozbehnutá výstavba nových bu-
dov.
Situáciu ľudí zblízka spoznávame
z osobného kontaktu s farníkmi.
Napríklad pracujúci lekár zarobí
mesačne 20 – 30 dolárov. Ešte ho-
ršia je situácia dôchodcov. Nieke-
dy im nestačí ani na jedlo. Preto
sme pre chudobných otvorili dve
vývarovne pre 400 ľudí a desiat-
kam rozdávame potravinové balíč-
ky. Mnohí naši farníci po nedeľnej
omši zostávajú u nás až do večera.
Pri čaji so suchým pečivom počú-
vajú katechizmus a debatujú. Keď
však hovoria o svojej krajine, sú
hrdí a vždy vedia nájsť čosi také
unikátne, čo inde neexistuje. V
tomto by nám mohli byť vzorom.
Na ulici možno stretnúť mnoho
mužov preberajúcich v ruke zr-
niečka tespe „mohamedánskeho
ruženca“ pre utíšenie nervov, ale-
bo litiové chvály na Allaha, a tak aj
ja chodím s katolíckym ružencom
v ruke a modlím sa za tento národ,
aby sa otvoril spáse v Ježišovi Kris-
tovi. O to isté prosím aj vás.


Ján Čapla SDB
Foto: Štefan Kormančík


Saleziánsky
erb


D BMISIE




Život je všetko,
čo máme
Bruno Ferrero
Ďalšie pokračovanie edície
Malé príbehy na potešenie
duše. Sú ako tabletka. Stačí
jedna na deň. Po prečítaní
príbehu nemôžeš zostať
tým, kým si bol.
Vydavateľstvo Don Bosco,
80 str., brož., cena 63,- Sk


ponuka vydavateľstva Don Bosco db


K z á s i e l k e ú č t u j e m e p o š t o v n é


O b j e d n á v k a
názov knihy počet kusovMeno a priezvisko ........................................................................................


Ulica a číslo....................................................................................................


Obec.............................................................................PSČ


Podpis/pečiatka.............................................................................................................


.........................................................................................


Ak si objednáte z nášho časopisu ľubovoľný titul, poskytneme vám zľavu 10 % z uvedenej ceny.


Z


Zamilované srdce
Giovani, Lasconi, Boscato
Ako zistiť, či ma miluje?
Ako mu to povedať?
Kedy nastane ten správny okamih?
Pomoc, neviem sa bozkávať!


Kniha ju určená všetkým mladým a dospievajúcim,
ktorých trápi toľko otázok a problémov... Je doplnená
množstvom testov, príbehov a ilustrácií.


Vydavateľstvo Don Bosco, 104 str., brožovaná
cena 95,- Sk


db Vydavateľstvo DON BOSCO, Miletičova 7, 821 08 Bratislava 2; tel.: 02/5557 2226, fax: 02/5557 4992, objednavky@donbosco.sk, www.donbosco.sk
✃