Don Bosco Dnes SLK No. 6 2010

don bosconovember -december
w


w
w


.s
a


le
zi


a
n


i.
sk Ročník XLI. 6/2010


dnes


Téma


Don Michal Rua – druhý don Bosco
Fotorepor táž


72AA hodín v podaní saleziánskej rodiny
List z misi í


Katastrofálne povodne




Heslo 2010
4 Dnešná evanjelizácia potrebuje


spoločenstvo


Téma
10 Don Michal Rua – druhý don


Bosco


Spiritualita
14 Saleziánska rodina diskutovala


o svojej spiritualite


Saleziánsky
18 Bol druhým donom Boscom


– aj pre sestry


Misie
20 Letný tábor, to nie sú len dva


týždne


His tória
22 Medzi saleziánov


spolupracovníkov patril aj
pápež


obsah november – december


Pohľad na saleziánsky svet – saleziánsky pohľad na svet


14


4


10


16


Don Bosco dnes


Časopis pre saleziánsku
rodinu, priateľov
a dobrodincov dona Bosca


6/2010
Ročník XLI.
Časopis vychádza 6x do
roka, rozširuje sa bezplatne.


Vydavateľ
Saleziáni don Bosca –
Slovenská provincia
vo vydavateľstve Don Bosco


Šéfredaktor
Rastislav Hamráček SDB


Redakčná rada
Jozef Kupka SDB
Andrea Miklovičová FMA
Ľubo Šulko ASC
Zuzana Matejíčková
zástupkyňa VDB


Fotoediting
Lukáš Čerman


Jazykové úpravy
Mariana Gerátová


Grafická úprava a zalomenie
Juraj Martiška


DTP spracovanie
Aurel Valábek


Distribúcia
Ladislav Katona


Tlač
VKÚ, a. s. Harmanec


Registrácia
MK SR č. EV3448/09


Milodary
na saleziánske dielo
Finančnú podporu pre prácu
saleziánov na Slovensku i vo
svete môžete posielať na
účet: 29330062/0200, VS 0036


Adresa redakcie
Don Bosco dnes
Miletičova 7
821 08 Bratislava
tel.: 02 / 55 57 22 26
E-mail
dbd@donbosco.sk


www.saleziani.sk




D B D 2 0 1 0


Drahí členovia saleziánskej
rodiny, všetci ctitelia dona Bosca
na Slovensku!


Blíži sa záver roka a tým aj koniec roka dona
Ruu. Náš hlavný predstavený nám napísal:
„Pri príležitosti stého výročia smrti dona Mi-
chala Ruu, vynikajúceho vzoru vernosti do-
novi Boscovi a jeho charizme, chcem pozvať
celú saleziánsku rodinu, aby žila a pôsobila
ako skutočné hnutie Ježišových učeníkov
a apoštolov a aby všetko svoje úsilie vložila do
evanjelizácie mladých.“ Verím, že sa nám podarilo aspoň trochu spoz-
nať tohto velikána saleziánskej kongregácie a aj cez neho vnímať veľkosť
Božej lásky. V tomto čísle nájdete bohatší materiál o donovi Ruovi.


Začiatkom októbra sa konali v Detve Dni spirituality saleziánskej rodiny.
Bolo to veľmi pekné stretnutie, na ktorom sa zišlo vyše 100 členov zo
všetkých zložiek saleziánskej rodiny na Slovensku. Mali sme možnosť
vrátiť sa k našim koreňom a spoznávať, ako to myslel don Bosco so sa-
leziánskou rodinou v začiatkoch našej kongregácie. Veľmi pekne nám to
predstavil a priblížil náš spolubrat, ktorý momentálne pôsobí v Turíne,
don Pavol Grach. V malých skupinách sme potom uvažovali, čo prináša
tá ktorá zložka rodiny do spoločného a tiež ako fungovať a pracovať
v budúcnosti. Toto všetko sa prelínalo so zábavným večerom, s osla-
vou narodenín generálnej predstavenej VDB aj s výletom do krásneho
prostredia Hriňovej. Silno som vnímal, že naša rodina dozrieva, skva-
litňuje vzťahy a rastie v jednote. Zažiť radostnú, otvorenú atmosféru
všetkých členov saleziánskej rodiny je silným povzbudením a načer-
paním. Verím, že iskra nadšenia, ktorá tam zahorela, sa prehĺbi a pre-
nesie do všetkých našich stredísk. Za to sa každý deň modlím.


S prianím pokojného a požehnaného ukončenia roka 2010 vás všetkých
pozdravujem a ostávam v modlitbách spojený s veľkou saleziánskou
rodinou na Slovensku.


Karol Maník
provinciál


Naša rodina dozrieva,
skvalitňuje vzťahy
a rastie


úvodník


30


26


V ýchova
24 Hovoriť deťom o povolaní


Repor táž
26 Krokodíl a chudoba, z Filipín do


Pakistanu


Aktualita
30 Na Luníku IX spolupracujú ako


nahraditeľní


Naši zosnulí
31 Don Jozef Prívozník SDB




D B D 2 0 1 0




Dnešná evanjelizácia
potrebuje spoločenstvo


Evanjelizácia dnešného sveta je predovšetkým o stretnutí s Kristom.
Súčasná epocha však so sebou nesie výzvy a prekážky, ktoré
v minulosti neexistovali. Don Chávez sa v Hesle na rok 2010 pustil aj
do tejto náročnej témy. Zdôrazňuje najmä dôležitosť kresťanského
spoločenstva. Bez komunity veriacich sa z evanjelizácie stávajú len
prázdne reči, ktorým sa nedá veriť.


Pascual Chávez Villanueva


PREKážKy EVANJELiZáCiE
Dnes ako včera, ba možno viac ako včera, si
musíme uvedomiť, aké sú prekážky ohlaso-
vania evanjelia.
Prvou je malá informovanosť. O Ježišovi sa
hovorí málo – je tu snaha úplne ho vylúčiť zo
súčasnej kultúry. Navyše sa o tomto vylúčení
Ježiša zo spoločnosti hovorí ako o výhode.
Druhou prekážkou je subjektívne videnie Je-
žiša. Ten sa vytrháva z historického kontextu
a stáva sa postavou podľa našich predstáv,
želaní a túžob.
Tretia prekážka je ešte oveľa rafinovanejšia:
Mnohí by chceli v akomsi predstieranom me-
dzináboženskom dialógu zredukovať Krista
na jedného z mnohých duchovných učiteľov
ľudstva a zakladateľov náboženstva. Nechcú
mu priznať titul Spasiteľa všetkých ľudí.
A napokon je tu aj nebezpečenstvo „zabeh-
nutých“ veriacich, ktorí Krista poznajú tak
dobre, že im už vlastne nemá čo povedať.
Stáva sa pre nich bezvýznamným a nemá
zmysel voliť si ho za vodcu a Pána.


BEZ SPOLOČENSTVA TO NEJDE
Treba sa báť takej evanjelizácie, ktorá nevy-
chádza zo spoločného života evanjelizátorov
a ktorá sa nerodí zo spoločnej radosti, že sme
stretli Krista. Ak sa evanjelizácia nezrodí zo
stretnutia so Zmŕtvychvstalým, nemôže viesť
k stretnutiu s ním. Tí, čo naozaj videli Zmŕtvy-
chvstalého a jedli s ním, nemôžu si to nechať
len pre seba, ale majú veľkú chuť rozprávať
o ňom a vracajú sa do komunity.


OPRAViť OBRAZ O CiRKVi
Mnohí mladí majú deformovaný obraz
o Cirkvi. Niet pochybností o tom, že treba
veľa práce, aby sme to poopravili.


Niektorí o nej hovoria citlivo, akoby hovorili
o svojej matke. Vedia, že od nej dostali svoj
duchovný život. A hoci poznajú jej obme-
dzenia, vrásky, ba i škandály, to všetko nie je
podstatné vzhľadom na dobro, ktoré prináša
ľudstvu. Je pre nich miestom, kde prebýva
Kristus a odkiaľ vyžaruje jeho svetlo a sila
dobra.
iní o nej hovoria s odstupom - ako o skutoč-
nosti, ktorá sa ich netýka, s ktorou akoby ne-
mali nič spoločné. Súdia ju zvonka. Keď
vyslovia slovo Cirkev, zdá sa, že hovoria len
o jej inštitúciách, o akýchsi formuláciách
viery a o morálnych predpisoch, ktoré sa im
zdajú neprijateľné. Je to obraz, ktorým pred-
stavujú Cirkev aj niektoré médiá.


JEžiŠOVA PRíTOMNOSť VO SVETE
Pre veriaceho je Cirkev miestom, kde pre-
býva a koná svoje dielo živý Ježiš Kristus. Tu
rozdáva svoju milosť, pravdu a život
v Duchu. On je jej hlavou, ktorá priťahuje jed-
notlivcov, spája ich do jedného viditeľného
tela a dáva svoju energiu do komunít.


Ak je toto pravá realita Cirkvi, potom máme
úlohu naučiť mladých, aby ju milovali ako
matku svojej viery, ako tú, ktorá im pomáha
rásť, ktorá im pomáha nájsť povolanie a po-
slanie, a ktorá ich sprevádza počas života
a uvádza ich do Otcovho domu. Toto robil
don Bosco, keď sebe vlastným štýlom vy-
chovával a evanjelizoval svojich chlapcov na
Valdoccu.


Vidíme teda, čo môžeme robiť dnes pre mla-
dých, ktorí chcú vidieť Ježiša!


D B D 2 0 1 0


heslo 2010




D B D 2 0 1 06


správy


Od 2. septembra bol hlavný predstavený saleziánov
don Pascual Chávez desať dní hosťom na Malte. Hneď
v podvečer prvého dňa sa stretol so všetkými miest-
nymi saleziánmi, novicmi i ašpirantami. V nedeľu 5.
septembra slúžil svätú omšu pre celú saleziánsku ro-
dinu. Počas homílie hovoril aj o vlastnom rozhodnutí
ísť za Kristom cestou kríža. Na záver svätej omše mu
mladí darovali obraz Ecce Homo od miestneho zná-
meho umelca Favotta. Druhým veľkým darom bol šek
na 246 tisíc eur, ako vyjadrenie solidarity veriacich
Malty s postihnutými na Haiti a v Pakistane. Zbierka
prebiehala niekoľko mesiacov a podporil ju aj prezi-
dent Malty a mnohé rehoľné spoločenstvá. Počas
svojho pobytu predsedal hlavný predstavený sláv-
nosti obnovenia sľubov dvoch spolubratov.
ANS, rhsdb


Z a h r a n i č i e
Malta – Don Chávez dostal šek na podporu Haiti a Pakistanu


Prvú októbrovú nedeľu sa v Košiciach už
tradične konal Medzinárodný maratón
mieru. Jedným z jeho sprievodných podu-
jatí bol aj U.S.Steel Family Run, ktorého sa
zúčastnili mladí i celé rodiny z košického
strediska Tri hôrky.
Niektoré rodiny bežali v plnom počte, preto
nebolo nezvyčajné vidieť na trati minimara-
tónu dlhého 4,2 km všetky vekové kategó-
rie. Najmladších dopredu hnali nielen
kamaráti, ale aj túžba a chuť prekonať svoje
malé osobné rekordy. Chlapci, dievčatá, ma-
mičky aj otcovia dokázali spolu vytvoriť
úžasnú atmosféru, ktorú dotvárali aj vzá-
jomné povzbudenia či rady.
Veľkí i malí, spolu asi 30 ľudí od košických
saleziánov, sa stali súčasťou viac ako päťti-
sícovej masy súťažiacich. Direktor košic-
kého strediska don Pavol Boka povedal: ,,Minimaratón je skvelá vec, do ktorej sa môžu zapojiť všetci členovia rodín
– od tých najmenších až po najstarších. Dúfam len, že na budúci rok sa nám podarí zapojiť aj do korčuliarskeho pol-
maratónu.“
Alžbeta Hrušovská


Š p o r t
Medzinárodný maratón mieru aj so saleziánskou účasťou


don bosco dnes
na televízii TV LUX


premiéra novembrového vydania
piatok 12. novembra o 19.25 h


reprízy novembrového vydania
utorok 16. novembra o 21.15 h


piatok 26. novembra o 19.25 h


nedeľa 28. novembra o 18.00 h


utorok 30. novembra o 21.15 h


premiéra decembrového vydania
piatok 10. decembra o 19.25 h


reprízy decembrového vydania


nedeľa 12. decembra o 18.00 h


utorok 14. decembra o 21.15 h


piatok 28. decembra o 21.15 h


televízna relácia o živote saleziánskej rodiny
SALEZIÁNSKY MAGAZÍN




správy


Vo Vajnoroch, v rodisku Božieho slu-
žobníka dona Titusa Zemana, sa 2.
septembra konala exhumácia jeho te-
lesných pozostatkov. O vykonanie ex-
humácie a súdnoznaleckej expertízy
boli požiadaní prednosta Ústavu súd-
neho lekárstva a medicínskych ex-
pertíz Jesseniovej lekárskej fakulty
ÚK v Martine prof. MUDr. František
Novomeský, PhD, a odborný asistent
MUDr. František Štuller, PhD.
Exhumácia začala modlitbou pri
hrobe Božieho služobníka. Nasledo-
vala adorácia pred Najsvätejšou ol-


tárnou sviatosťou a zloženie prísahy
členov Tribunálu, medicínskych súd-
nych znalcov, svedkov, vicepostulá-
tora i pracovníka pohrebnej služby.
Po začatí odkrývania hrobu sa prí-
tomní modlili spoločne žalmy. Na ex-
humácii sa zúčastnil i otec provinciál
don Karol Maník, taktiež don Štefan
Turanský a príbuzní Božieho služob-
níka. Po ukončení expertíz telesných
pozostatkov budú tieto prevezené
späť do Vajnor.
Informoval Jozef Slivoň SDB,
vicepostulátor kauzy blahorečenia


S l o v e n s k o
Exhumovali pozostatky dona Titusa Zemana


Vyslanie 141. saleziánskej misionárskej výpravy sa slávilo v nedeľu
26. septembra v Bazilike Márie Pomocnice v Turíne. Hlavný predsta-
vený don Pascual Chávez silne zdôraznil skutočnú etickú a kultúrnu
revolúciu, ktorú prinášajú osoby žijúce na základe osvietenia láskou.
Eucharistické slávenie sa začalo africkým liturgickým tancom. V kázni
don Chávez spomenul vplyv ekonomickej a finančnej krízy na rast
chudoby a pokles kvality života miliónov ľudí. Zdôraznil, že „je tu
súrna potreba nového vzoru človeka, spoločnosti, medzinárodného
poriadku.“ Po homílii odovzdal don Chávez spoločne s generálnou
matkou saleziánok yvonne Reungoat členom výpravy misijné kríže.
Medzi novými misionármi sú aj dvaja, ktorí budú pôsobiť v Baku
v Azerbajdžane – don Vladimír Baxa zo Slovenska a asistent Steven
Mutuku z Kene. Misijné kríže tiež dostali dve slovenské saleziánky,
sr. Anna Mališová a sr. Elvíra Heravayová.
ANS, rhsdb


Z a h r a n i č i e
Turín – Don Chávez prepojil ekonomickú krízu s misijným poslaním


D B D 2 0 1 0




správy


Stodesať zástupcov saleziánskej rodiny sa 7. až 9. októbra
stretlo v Detve na Dňoch saleziánskej spirituality. Prí-
tomní boli predstavení všetkých komunít saleziánov i se-
stier saleziánok, koordinátori stredísk saleziánov
spolupracovníkov, a premiérovo aj zástupcovia Dobro-
voľníčok dona Bosca, Exallievov (bývalých študentov)
a Združenia Panny Márie Pomocnice (ADMA). Spolu
s provinciálom Karolom Maníkom, provinciálkou ivetou
Sojkovou a provinciálnym koordinátorom Antonom Hor-
váthom prežili momenty modlitby, počúvania, premýšľa-
nia a zdieľania.
V hlavnej prednáške don Pavol Grach predstavil málo


známe súvislosti zo života dona Bosca, otca celej sale-
ziánskej rodiny. Rozprával o okolnostiach, ako vznikalo
široké hnutie osôb pre dobro mladých. Okrem pracov-
ných častí bol v programe aj priestor na spoločnú a kva-
litne pripravenú modlitbu, sväté omše, ale i napríklad na
výstup k blízkemu vodopádu Bystrô.
Provinciál saleziánov don Karol Maník na záver zvýraznil
jasný cieľ: „Dal nás dokopy don Bosco, aby sme sa ako
jedno veľké hnutie podieľali na spáse mladých. Ako ro-
dina sa už vieme stretnúť, počúvať sa, zabávať. Nasleduje
však ďalší krok – či vieme aj spolupracovať pre mladých.“
maros peciar sdb


S l o v e n s k o
Saleziánska rodina na Slovensku chce rásť v spolupráci


Najznámejšie sídlisko Košíc má svoj prvý kostol. V sobotu 30. októbra ho konsekroval košický arcibiskup Mons. Ber-
nard Bober. Na slávnostnej svätej omši sa zúčastnil aj provinciál saleziánov don Karol Maník, predstavitelia miestneho


zastupiteľstva, dobrodinci a mnohí miestni obyva-
telia. Slávnosť hudobne sprevádzala miestna ka-
pela eL9. Aký má kostol na Luníku iX zmysel? „Toto
je naša cesta, ako pomôcť Rómom objaviť svoju dô-
stojnosť. Robia sa rôzne kultúrne, sociálne a špor-
tové aktivity... my im chceme sprostredkovať stret-
nutie sa so živým Ježišom Kristom,“ vysvetlil Peter
žatkuľák, salezián pôsobiaci na tomto známom síd-
lisku. Kostol začal stavať ešte v roku 2005 Jozef
Červeň, v tom čase misionár na Luníku. Kostol je
súčasťou ešte rozostavaného pastoračného centra.
(číslo účtu 11175818/5200) Viac www.lunik9.sk.
zm


S l o v e n s k o
Otvorenie a posvätenie kostola Zmŕtvychvstalého Krista na Luníku IX


D B D 2 0 1 0




ww
w.


sa
lez


ian
i.s


k


Denné správy
zo saleziánskeho sveta


aktualizované každý deň


a okrem toho aj


fotogalérie
 videosprávy
 kalendár provincie
 blogy
 nekrológ


a množstvo ďalších
informácií


o saleziánskej rodine.


Príďte a spoznajte
dona Bosca
ešte viac.


Slovensko


svet misie
šport


mladí
téma


fotokronika provinciála


www.saleziani.sk


V sobotu 11. septembra zložili v Dub-
nici nad Váhom večné sľuby štyria
mladí saleziáni: Stanislav Hurbanič
z Lozorna, Ján Jakubov z Humen-
ného, Bohuš Levko z Bardejova a Ma-
rián Zachar z Dubnice nad Váhom.
Všetci štyria študujú v teologickom
študentáte v Turíne na Crocette. V prí-
hovore im provinciál don Karol
Maník zdôraznil, že nestačí ľuďom
odovzdať vedomosti o Bohu, lebo to
ich nezmení. „Ľudia musia vidieť čosi
viac. Musia vidieť ukrytého Boha.“


A odporučil im Ho hľadať s vierou
a láskou. Na konci homílie im poprial,
aby našli tohto Boha cez vlastnú skú-
senosť. Tak sa z nich stanú „nie uči-
telia viery, ale svedkovia viery.“ Za
príklad svedectva o Bohu im ponúkol
Matku Terezu.
Na slávnosť prišli okrem početného
zastúpenia saleziánskej rodiny a mla-
dých „od Humenného až po Brati-
slavu“ aj zástupcovia komunity
študentov z Turína.


Táto jeseň prebehla v inštitúte Dcér
Márie Pomocnice v znamení dôleži-
tých životných rozhodnutí. Tri sestry
saleziánky zložili v Košiciach-My-
slave svoje večné sľuby do rúk pro-
vinciálnej predstavenej sr. ivety
Sojkovej. Pre každú zo sestier, ktoré
dali Pánovi navždy svoje áno, boli
tieto okamihy vzácne aj niečím na-
vyše: sr. Kamila Seidlová chodila do
kostola v Myslave v detstve a tu pri-
jala aj prvé sväté prijímanie. Sr. He-
lenu Šlenkerovú prišli na sľuby
podporiť aj mladí a saleziáni s dobro-
voľníckym tímom z Luníka iX. Sr.
Anna Šutková vnímala v týchto dôle-
žitých momentoch oporu medziná-
rodnej komunity sestier saleziánok,
s ktorými prežila dva intenzívne roky
štúdia v Ríme.
V 141. misionárskej výprave, ktorú
z Baziliky Panny Márie Pomocnice
rozposlali hlavní predstavení saleziá-


nov a saleziánok, sú tento raz aj dve
sestry zo Slovenska. Sestry Anna Ma-
lišová a Elvíra Hervayová sa na svoje
misijné poslanie budú v nasledujú-
cich mesiacoch pripravovať v gene-
rálnom dome v Ríme.
apa, foto Ján Szöke


S l o v e n s k o
Dve misionárky a troje večných sľubov


S l o v e n s k o
Matka Tereza ako vzor pre nových saleziánov




Základný kameň spolu
s donom Boscom
Michal Rua si už v roku 1850 ako 13 –
ročný vyberá za duchovného vodcu
dona Bosca. V roku 1854 je prvým,
kto sa pod menom „salezián“ púšťa
do skúšky „praktického cvičenia sa
v láske k blížnemu“. O rok, 25. marca
1855, má 18 rokov a skladá súkromné
sľuby. V roku 1856 sa stáva v Oratóriu
sv. Františka Saleského na Valdoccu
predsedom Družiny Nepoškvrnenej,
ktorú založil Dominik Savio. Bol
medzi jej prvými členmi. A zároveň
ho don Bosco poveruje zodpoved-
nosťou za druhé Oratórium svätého
Alojza. V roku 1857 je animátorom
Oratória svätého anjela strážcu vo
Vanchiglia. V roku 1858 má 21 rokov
a sprevádza dona Bosca na ceste do
Ríma k pápežovi Piovi iX. Prepisuje
prvé znenie Saleziánskych stanov.
V roku 1859 vzniká oficiálne Sale-
ziánska spoločnosť. Klerika Michala
Ruu zvolili za duchovného direktora.
V roku 1861 ako 24-ročný predsedá
tajnej komisii, ktorá začína zbierať do-
kumentáciu o donovi Boscovi. V roku
1863 sa stáva direktorom prvého sa-
leziánskeho domu mimo Turína, v Mi-
rabello Monferrato. Direktor pionier.


Od roku 1875 do roku 1885 don Bosco
žije svoje najintenzívnejšie desaťro-
čie a zároveň neúprosne spaľuje svoj
život. Popri ňom intenzívne a v tichu
pracuje don Rua, stále viac pravá
ruka svojho duchovného otca, pre-
berá stále väčšie zodpovednosti. Deň
za dňom sa stáva v očiach druhých
„druhým donom Boscom.“ Boh ho


pripravuje, aby bol jeho nástupcom.
Aby v noci z 30. na 31. januára vzal
ruku zomierajúceho dona Bosca, aby
ju viedol pri poslednom požehnaní
saleziánov. Ruku, ktorú podal don
Bosco malému chlapcovi so slovami:
„Vezmi si, Miško, vezmi si.“


Don Rua pre saleziánsku
rodinu
Pavol Vi. o ňom pri blahorečení po-
vedal, že don Rua „urobil z príkladu
Svätca školu, z jeho života urobil de-
jiny, z jeho pravidiel utvoril ducha,
z jeho svätosti urobil model. Preme-
nil prameň na potok a z potoka uro-
bil rieku.“ V roku 1888, kedy don


Bosco zomrel, bolo vo svete 773 sale-
ziánov. Po 22 rokoch pod vedením
dona Ruu ich bolo 4001. Sestry FMA
sa v tom období rozrástli zo 466 na
2716.


„Na konci odporúčam tri veci: mod-
litbu, prácu a almužnu. Modlite sa,
lebo naše námahy by boli bez Bo-
žieho požehnania na nič. Ale pamä-
tajte si, že Božia prozreteľnosť si
vyhradila veľkú časť dobra, ktoré
chce vykonať pre ľudí dobrej vôle,
teda aj pre vás, saleziánskych spolu-
pracovníkov a spolupracovníčky. Pra-
cujte preto každý ako najlepšie
môžete, aby v spoločnosti, zvlášť v ži-


téma


Don Michal Rua – druhý
„Pokračovateľ, syn, učeník, napodobňovateľ dona Bosca“ (pápež Pavol VI.)
„Oko, myseľ a srdce dona Bosca“ (kardinál Govanni Cagliero)
„Žijúca relikvia dona Bosca“ (kardinál J. Calasanz Vives y Tutó)


„Kto skúma posledných dvadsať rokov života tohoto útleho kňaza, nadobudne
neprekonateľný obraz o jeho neúnavnej a široko siahajúcej aktivite. ... A tomuto
obrovskému množstvu aktivít sa don Rua vždy venoval v tichosti a v pokore.“
(don Pascual Chávez)


Z materiálov Saleziánskeho historického inštitútu spracoval rhsdb


D B D 2 0 1 010


„Každá naša námaha má byť na podporu a v svojom čase na
rozvoj diel, ktoré začal don Bosco.“
(don Rua saleziánom 9. marca 1888)




téma


don Bosco, 1837 - 1910


D B D 2 0 1 0 11


1837 – narodil sa v Turíne, v časti Valdocco (9. júna)
1845 – stáva sa polosirotou bez otca, pracuje ako robotník


a navštevuje oratórium
1848 –
1852 – vstupuje do seminára, prijíma reverendu (3. októbra)
1960 – je vysvätený za kňaza v Cassale pri Turíne (29. júla)
1861 –
1863 – direktor samouk v saleziánskom dome


v Mirabello Monferrato
1865 – návrat na Valdocco ako „vice“ don Bosco, jeho zástupca
1870 –
1876 – zomiera jeho mama Giovanna Maria, druhú mamu,


Margitu, nájde v oratóriu
1878 –


1883 –
1884 – Lev Xiii. ho menuje vikárom dona Bosca


s právom nástupníctva
1888 – po smrti dona Bosca nastupuje ako hlavný predstavený
1889 – predsedá 5. generálnej kapitule (GK)
1890 – navštívi Francúzsko, Španielsko, Belgicko, Anglicko
1891 – navštívi Švajčiarsko a Francúzsko, začína sa proces


blahorečenia dona Bosca
1892 – predsedá 6. GK


1893 – navštevuje Francúzsko, Belgicko, v Anglicku sa zúčastní
na 1. kongrese diecéznych riaditeľov Saleziánskych
spolupracovníkov


1894 – okrem iného navštívi aj Holandsko
1895 – predsedá 7. GK, cestuje na Blízky východ
1897 – navštívi saleziánske diela v Taliansku a Francúzsku
1898 – predsedá 8. GK, tá ho znovu jednohlasne potvrdí


vo vedení saleziánov
1899 – okrem iných krajín navštívi aj Portugalsko a Alžírsko,


predsedá iV. GK FMA
1900 – zasvätí saleziánov Najsvätejšiemu Srdcu, navštívi Tunisko
1901 – navštívi Poľsko, predsedá 9. GK


1903 – korunováciu obrazu Pomocnice v Turíne
1904 – navštívi Slovinsko, Rakúsko, Nemecko, predsedá 10. GK
1905 – predsedá V. GK FMA


1906 – okrem iného navštívi Maltu, Svätá stolica právne odčlení
FMA od SDB


1907 – nepríjemné „udalosti vo Varazze“, 3. kongres oratórií
1908 – navštívi Chorvátsko, Srbsko, Rumunsko, Bulharsko,


Turecko, Libanon, Sýriu, Jordánsko, izrael, Egypt
1909 –
1910 – zomiera v Turíne (6. apríla)


„Starajte sa, aby ste boli hodní byť synmi dona Bosca!“
1922 – začína sa proces jeho blahorečenia


1953 – vyhlásený za ctihodného
1972 – Pavol Vi. ho vyhlásil za blahoslaveného (29. októbra)


1837 – v Anglicku nastupuje na trón kráľovná Viktória
1845 –


1848 – prvá vojna za nezávislosť
1852 – ministri Cavour a Rattazzi
1960 –
1861 – rodí sa Talianske kráľovstvo
1863 – prvé metro v Londýne


1865 – Florencia, nové hlavné mesto Talianska
1870 – vojenské obsadenie Ríma
1876 – k vláde sa dostáva ľavica, na jej čele Depretis


1878 – Umberto kráľom Talianska, za pápeža je zvolený
Lev Xiii.


1883 – začiatok prevádzky Orient Expresu Paríž-istanbul
1884 –


1888 – zrušenie otroctva v Brazílii
1889 – Svetová výstava v Paríži, Eiffelova veža
1890 –
1891 – encyklika Rerum novarum


1892 – vynález dieselového motora, 400 rokov
od objavenia Ameriky


1893 – Ford spúšťa výrobu áut


1894 –
1895 – vojna Taliansko – Etiópia
1897 – v Turíne založili futbalový klub Juventus
1898 –


1899 – v Turíne vzniká automobilka FiAT


1900 – v Monze zavraždia kráľa Umberta
1901 – prvé rádiové spojenie medzi Európou a Amerikou


(G. Marconi)
1903 – za pápeža je zvolený Pius X.
1904 –
1905 – prvá revolúcia v Rusku, zemetrasenie


v Kalábrii v Taliansku
1906 – začiatok prevádzky železničného tunela Sempione


1907 – encyklika Pascendi proti modernizmu
1908 – katastrofálne zemetrasenie v talianskom regióne


Messina-Reggio (100 tisíc obetí)
1909 – Prvé cyklistické preteky Giro d´italia
1910 – revolúcia v Mexiku


1922 – za pápeža je zvolený Pius Xi., Mussolini sa ujíma
vlády v Taliansku


1953 – smrť Stalina
1972 – prvé vreckové kalkulačky


P a r a l e l n é u d a l o s t i d e j í n




vote mladých, víťazili dobré mravy
a láska Ježiša Krista. Spoločne sa ne-
váhajte predbiehať v dávaní almužny
pre podporu a výchovu toľkých sirôt,
ktoré nám zverila Božia prozreteľnosť
a v podpore ďalších diel, ktoré máme
v rukách.“ (don Rua)


Spolupracovníci sa rozrástli z 80 tisíc
pri smrti dona Bosca na 300 tisíc pri
smrti dona Ruu. Za jeho vedenia sa-
leziánskej rodiny sa uskutočnilo päť
kongresov saleziánskych spolupra-
covníkov: prvý v roku 1895 v Bologni,
potom v Argentíne v Buenos Aires
(1900), v Turíne (1903), v Lime v Peru
a v Miláne (1906).


Výchova k práci a prácou
V roku 1892 sa odohráva
v Turíne v dome na Valsalice
6. generálna kapitula saleziá-
nov. Medzi body programu
don Rua vkladá otázku, ako
aplikovať v praxi náuku Svä-
tého Otca o robotníkoch.
Takto saleziáni prijímajú zá-
väzok začleniť do školských
osnov náuku o kapitále
a práci, o práve vlastniť,
o štrajku, o mzde, odpočinku
a úsporách. Podporujú my-
šlienku, aby sa chlapci zapí-
sali do Societa Operaie
Cattoliche (Zväz katolíckych
pracujúcich – tzv. odbory).


„ Veľmi silne si nás žiadajú
na mnohých miestach.
Najmä kvôli remeselníkom,


aby sme všade zakladali remesel-
nícke školy pre výchovu pracujúcej
mládeže, a tak sa starali o najnižšiu,
ale najväčšiu triedu spoločnosti tak
v Európe ako aj v iných častiach
sveta, hlavne v strednej Amerike.“
(don Rua)


Pod vedením dona Ruu sa saleziáni
začínajú prezentovať so svojou po-
nukou výchovy a práce aj na medzi-
národnej úrovni. V roku 1898


v Turíne na Medzinárodnej výstave
remesiel bola saleziánska rodina
uznaná za „kresťanskú inštitúciu,
ktorá najviac podporuje potreby ľu-
dových vrstiev.“ V roku 1904 uspo-
riadali saleziáni v Turíne už druhú
výstavu remeselníckych a poľnohos-
podárskych škôl. Prvá výstava sa ko-
nala v roku 1901. Na tejto druhej
výstave sa zúčastnilo 39 salezián-
skych domov z 3 kontinentov. Na tre-
tej v roku 1910 ich bolo už 55.


V roku 1898 začali v Sempione kopať
jeden z najdlhších železničných tune-
lov sveta, ktorý spojil Švajčiarsko a Ta-
liansko. Šlo o dve tunelové rúry vedľa
seba dlhé vyše 19 km. Na švajčiarskej
strane vznikla kolónia pre dvetisíc ro-
botníkov z rôznych regiónov Ta-
lianska so svojimi rodinami. Don Rua
ani na chvíľu neváha a medzi robot-
níkov a ich rodiny posiela pôsobiť sa-
leziánov a saleziánky. V tomto
prostredí pôsobia sedem rokov, do
ukončenia prác. Poslanec za socialis-
tickú stranu Gustavo Chiesi, keď
videl, čo tam saleziáni a saleziánky
robia, napísal v článku pre časopis
Tempo v Miláne: „Povedali sme už
veľa o ťažkých podmienkach našich
robotníkov v Sempione, voči ktorým
sme už veľa protestovali. ... To málo
dobra, ktoré sa urobilo, urobili kňazi.
V každej chvíli sú tými prvými, ktorí
pracujú, pomáhajú a uľavujú druhým
v ich starostiach. Ako v Sempione, tak


kdekoľvek inde.“


Na poli výchovy v školách
bol don Rua verným dedičom
dona Bosca. „Preventívny
systém je jediný nástroj, ktorý
máme, aby sme efektívne pô-
sobili na srdcia našich žiakov,
a je to jediný výchovný
model, ktorý sa hodí rehoľní-
kom a je v perfektnom súlade
so súčasnou legislatívou.“
(don Rua)


Podporil pôsobenie
medzi malomocnými,
rozšíril saleziánsku
rodinu
Don Rua vyslal ako hlavný
predstavený do misií 31 vý-
prav saleziánov. Spolu to bolo


téma


D B D 2 0 1 012


„Mládež nám uteká na
bicykloch, treba, aby sme sa


my držali za ňou na
bicykloch.“


(don Rua spolupracovníkom
v Miláne v roku 1906).


Misionári, 23. výprava, 6. decembra 1892. Vľavo do dona Ruu sedí Mons.
Giovanni Cagliero, prvý salezián biskup. Dole sedia štyria indiáni z Ohňovej zeme,
ktorí prišli do Talianska s Mons. Caglierom na Výstavu katolíckych misií v Amerike.


V roku 1899 v Montille (Španielsko), s dvoma
nástupcami. Hore vľavo od dona Ruu stojí don Pietro
Ricaldone, a dole vľavo od dona Ruu sedí don Filippo


Rinaldi.




D B D 2 0 1 0 1


1515 spolubratov, predovšetkým
veľmi mladých. Rozmach je zjavný aj
z faktu, že napr. v roku 1891 poslal don
Rua až 4 výpravy. V roku 1892 privie-
dol Mons. Cagliero do Talianska na
Výstavu katolíckych misií v Amerike
ako hostí štyroch indiánov až z konca
sveta – z Ohňovej zeme v Argentíne.
No aj sám don Rua navštevoval mi-
sionárov tam, kde pôsobili. V roku
1895 cestoval na Blízky východ,
v roku 1900 bol v Tunisku, v roku 1908
navštívil aj Turecko, Libanon, Sýriu,
Jordánsko, izrael, či Egypt.


Pritom neváhal tvorivo a s odvahou
dona Bosca odpovedať na výzvy
času. V Palestíne prijal do Salezián-
skej spoločnosti už veľmi dobre za-
korenenú rehoľnú rodinu dona
Antonia Belloniho, ktorá sa venovala
najbiednejším chlapcom. V Poľsku sa
neprotivil veľmi
zložitej a proble-
matickej osobnosti
dona Bronislawa
M a r k i e w i c z a ,
ktorý akoby sa
chcel búriť proti
svojim predstave-
ným, no dnes ho
uctievame ako bla-
hoslaveného za-
kladateľa kongregácie, ktorá tvorí časť
saleziánskej rodiny. V Kolumbii pod-
poril nový typ apoštolátu – prítom-
nosť medzi malomocnými v Agua de
Dios. Toto dielo založil don Unia a po-
kračoval v ňom don Rabagliati a don
Variara. Podporil aj dona Balzoa
a dona Malana, ktorí sa chceli začle-


niť medzi domorodcov Bororo
v Mato Grosso v Brazílii. Oduševňo-
val veľmi zložité pokusy založiť misiu
medzi Šuarmi v Ekvádore. Do Orano
v Alžírsku, kde sa množstvo mladých
len tak potulovalo po uliciach, poslal
siedmich saleziánov, aby tam založili
oratórium a školy. V roku 1906 zasa
požehnal prvých saleziánskych mi-
sionárov, ktorý šli do indie a do Číny.


Ak teda saleziáni pôsobili pri smrti
dona Bosca v 9 krajinách sveta, don
Rua zanecháva ďalšiemu nástupcovi
spolubratov roztrúsených až po 38
krajinách takmer všetkých kontinen-
toch, od Ohňovej zeme až po Čínu.
Podobne aj saleziánky rozšírili svoje
pôsobenie zo 6 na 22 krajín.


V kázni počas blahorečenia dona
Ruu svätý otec Pavol Vi. povedal:


„Uvažujme chvíľu
nad charakteristic-
kými črtami dona
Ruu, aby sme ho
mohli lepšie po-
chopiť. Čomu nás
učí don Rua?
Buďme pokračova-
teľmi. Výchova je
umením, ktoré lo-
gicky pomáha zve-


rencovi napredovať a objavovať jeho
vlastné dary. Dona Ruu treba pova-
žovať za prvého pokračovateľa života
a diela dona Bosca. Máme pred
sebou „atléta“ apoštolského života,
ktorý pracuje vždy na základe vlast-
ných darov a podľa vzoru, ktorým je
don Bosco.“


Každý druhý mesiac


DON BOSCO
u TEBA DOMA


Časopis Don Bosco dnes
zasielame bezplatne
na požiadanie.


Už od roku 1877
je to dar dona Bosca
všetkým priateľom
a dobrodincom
saleziánskeho diela.


Ďakujeme za každý dar,
ktorý nám pomáha rozvíjať
dielo záchrany a výchovy
mladých doma i v misiách.


Ponúknite časopis
svojim blízkym.
Rozšírte rodinu dona Bosca.


Za všetkých dobrodincov
slúžime každú sobotu svätú
omšu a pamätáme na nich
v modlitbách.


Kontakt:
Don Bosco dnes
Miletičova 7
821 08 Bratislava
Tel.: 02/55 57 22 26
E-mail: dbd@donbosco.sk


„Kdekoľvek nájdeme veľké
herne, široké ihriská, pekné


záhrady, hry od výmyslu
sveta: ale radšej prídeme


tam, kde síce nič nie je, ale
vieme, že nás tam majú


radi.“
(istý chlapec donovi Ruovi)


Učni v škole pre mechanikov, Lille, Belgicko




Čo sú teda Dni spirituality?
Je to stretnutie poznačené mimoriad-
nou milosťou, je to čas rozpoznáva-
nia. Ako členovia saleziánskej rodiny
sa snažíme spoločne prehĺbiť svoj du-
chovný a apoštolský program, ktorý
nám vo forme tzv. Hesla dáva na
každý rok náš hlavný predstavený.
A Dni spirituality sa zaoberajú práve
týmto každoročným Heslom.


Kde sa také stretnutie zvykne
konať?
Dni saleziánskej spirituality sú určené
pre celú saleziánsku rodinu. V celo-
svetovom meradle bývajú každo-
ročne v hlavnom dome saleziánov
v Ríme. Účastníci sú vždy zo všet-
kých zložiek saleziánskej rodiny z ce-
lého sveta. Dni spirituality však môžu
prebiehať aj na regionálnej či provin-
ciálnej úrovni.


Mali slovenské Dni spirituality
nejakú špeciálnu tému?
Celosvetové Dni spirituality v Ríme
v januári 2010 sa zaoberali tohtoroč-
ným Heslom hlavného predstave-
ného: „Pane, chceme vidieť Ježiša“ –
prinášajme evanjelium mladým podľa
príkladu dona Ruu ako opravdiví uče-
níci a zanietení apoštoli. Heslo hlav-
ného predstaveného vždy predsta-
vuje aktualizáciu charizmy pre
konkrétnu dobu, podmienky a výzvy,
ktoré svet prináša. Pre slovenské Dni


saleziánskej spirituality sme vybrali
výrok dona Pascuala Cháveza: „Svä-
tosť je prameň a sila, z ktorej pochá-
dza široké hnutie osôb, ktoré rozlič-
ným spôsobom pracujú pre spásu
mládeže – a to je saleziánska rodina.“


Hovoríme o spiritualite. Môžeš
stručne opísať tú saleziánsku?
Keď ako saleziánska rodina študu-
jeme odkaz dona Bosca, prenikáme
stále hlbšie do samotnej spirituality,
lepšie ju chápeme a potom aj účin-
nejšie žijeme v našej dobe. Tak ako za
čias dona Bosca, saleziána stále inš-
piruje k činnosti láska Krista, Dob-
rého pastiera. Hlavným mottom zo-
stáva „Da mihi animas, cetera tolle“
(Daj mi duše, ostatné si vezmi). A me-
tódami nášho spôsobu apoštolátu,
teda výchovy podľa preventívneho
systému, sú stále rozum, náboženstvo
a láskavosť. Saleziánska rodina sa
snaží neustále držať ruku na pulze ži-
vota, aby ju mladí prijímali a aby
mohla medzi nimi pôsobiť.


Čo teda ponúka táto spiritualita
súčasnému modernému svetu?
V okolnostiach, ktoré často vnášajú
do života mladých chaos, prináša sa-
leziánska spiritualita fenomén pravej
rodinnosti, zážitok skutočného pria-
teľstva, nezištného prijatia a úprim-
ného pochopenia. Ako hovorieval
don Bosco: Mladých nestačí len mi-
lovať, oni musia aj cítiť, že sú milo-
vaní. Saleziánska spiritualita vycho-
váva dobrých občanov pre
spoločnosť a autentických kresťanov
pre Cirkev.


spir itual ita


Počas prvého októbrového víkendu sa saleziánska rodina stretla v Detve na podujatí
Dni saleziánskej spirituality. O podujatí i o samotnej spiritualite nám porozprával


provinciálny koordinátor saleziánov spolupracovníkov Anton Horváth.


D B D 2 0 1 01


Saleziánska rodina diskutovala
o svojej spiritualite Autor: Ľubomír Šulko ASCFoto: Pavol Dzivý SDB




spir itual ita


Na začiatku by som chcela vyjadriť
svoju vďaku za to, že môžem k vám ho-
voriť. Toto veľké spoločenstvo dalo dô-
veru Dobrovoľníčkam dona Bosca, aby
urobili dnešnú meditáciu. To, čo mi, či
nám, dodáva odvahu predstúpiť pred
vás s pár myšlienkami, je práve feno-
mén rodiny – to predpokladané objatie,
čo v nej cítime.
Zišli sme sa, aby sme študovali, uvažo-
vali o saleziánskej rodine, aby sme sa
spolu ako rodina modlili, aby sme ju aj
výnimočne zakusovali, čo by mohlo mať
potom dosah na našu každodennosť.


Vstúpiť do priestoru rodiny znamená
vstúpiť do priestoru Boha. Uvažovať
o akejkoľvek forme skutočnej hlbokej
vzájomnosti nemožno bez toho, aby
sme nevychádzali z jej princípu, kto-
rým je život Najsvätejšej Trojice. Zo zja-
vených právd tušíme hlbokú jednotu,
vzájomné prúdenie, výmenu, pozna-
nie, dôveru, zjednocovanie, ale i jasné
označenie troch osôb. Najsvätejšia Tro-
jica je prototyp, prameň, žriedlo kaž-
dého spoločenstva.
Z nej, z Trojjediného Boha, dostáva im-
pulz i silu každá žena a každý muž, aby
vstupovali do intímneho spoločenstva
a vytvárali priestor lásky pre vznik no-
vého života. Rodí sa niečo nové... nový
objekt i subjekt lásky, nový potenciálny
nositeľ a odovzdávateľ lásky, vzájom-
nosti, spoločenstva.


Slovo rodina (v slovenčine) v sebe
skrýva tento prvok, je odvodené od
slova rod, rodiť. Semja (v ruštine) zna-
mená semeno, zárodok. Je to teda v is-
tom z mysle pokračovanie, ustanovi-
zeň, v ktorej v tom najtypickejšom slova
zmysle pokračuje prapôvodné imitova-
nie Trojičného života. Prirodzená ro-
dina je teda jej priamy pokračovateľ.
Dvaja „cudzí ľudia“ (len zdanlivo, kul-
túrne a sociálne cudzí, lebo ináč sú
Boží) z Božej milosti vytvárajú to najo-
sobnejšie puto, v ktorom sa rodí a for-
muje nový človek.
Toto všetko sa môže dariť a aj sa darí, ak
rodina žije z prameňa. Ak jej korene sú


hlboko zapustené do životodarnej
zeme. Boh nám skrze Ježiša dáva pre-
konávať tú hroznú priepasť našich sla-
bostí, ktoré vyplývajú z našej prirodze-
nosti, ale aj z tej spomínanej kultúrnej
a sociálnej inakosti. Len s Božím Ba-
ránkom sa nám darí postupne budovať
(ak si to rozdelíme na drobné...) tzv. ro-
dinné čnosti , ako sú dôvera, pracovi-
tosť, starostlivosť, srdečnosť, počúva-
nie, vzájomný rešpekt, u detí
poslušnosť, odpúšťanie, súcitnosť, mi-
moriadna starostlivosť o najslabších čle-
nov rodiny (deti, starci), otvorenosť
vonkajšiemu svetu, humor... a v nepo-
slednom rade zbožnosť, ktorá môže byť
dôvodom predchádzajúcich.


Ako toto všetko súvisí so saleziánskou
rodinou? Myslím, že je nám to jasné.
žiadna duchovná rodina neprežije bez
čností prirodzenej rodiny. Aj my sme si
do saleziánskej rodiny priniesli veľa
svojho, stretli sme sa zdanlivo „cudzí“
ľudia, povolaní Bohom nasledovať je-
den duchovný odkaz avšak rozličnými
spôsobmi. Otcom nám je charizmatický
svätec a súčasne jednoduchý človek,
ktorý žil z Boha. Don Bosco veľa čerpal
zo svojej prirodzenej rodiny a veľa z nej
vniesol i medzi chlapcov. A postupne sa
tieto spôsoby stali neodmysliteľnými
prvkami saleziánskeho ducha.
Chcem ešte poukázať na jeden aspekt
prirodzenej rodiny. Je tu dvojica, ktorá
vstupuje do manželstva nielen z iného
prostredia, ale aj s rôznymi charaktero-
vými danosťami a originálnym myslením
a hodnotami... V rodine spravidla žije aj
viacero ďalších členov – deti, starí rodi-
čia, ďalší príbuzní. Nikto v rodine nečaká,
že všetky deti budú rovnaké, že budú
rovnako dobré, rovnako obdarované, že
budú spĺňať predstavy ostatných členov.
A predsa koľko priepastí sa už vytvorilo
práve pre tieto, často neopodstatnené,
očakávania z jednej i z druhej strany.
Sme veľmi slabí, ak máme opúšťať svoju
pozíciu moci nad dieťaťom ako rodičia
a dávame jej často meno starostlivosť,
dobrý úmysel. Často projektujeme svoju
históriu, či nesplnenú túžbu do života


dospievajúcich. Pamätajme, že aj v našej
saleziánskej rodine môžu tieto veci fun-
govať. Buďme slobodní a vytvárajme
ovzdušie slobody. „Dary milosti sú totiž
rozmanité...“ Nemajme prehnané očaká-
vania, nevyčítajme, ale milujme – to zna-
mená odpúšťajme, dávajme nádej,
majme rešpekt, obdivujme, a to všetko
preto, aby bol „oslávený Pán“ v mla-
dých... Keď bude Boh vidieť našu
ochotu, požehná jednote a jednota pri-
náša úrodu. Preto aj donovi Chávezovi
leží na srdci jednota saleziánskej rodiny.
Nielen pre synergiu síl, aby naša činnosť
bola účinná, ale pre synergiu energie lá-
sky, aby Pán mohol požehnávať.
Pán chce požehnať naše úsilie o jed-
notu. Vytvárajme ju najprv vo svojej
primárnej rodine, či už prirodzenej,
alebo v duchovnej, lebo iba tak bude
môcť Boh cez nás vytvárať vzájomnosť
aj na iných miestach.


Tak ako Trojičný život je tajomstvo, aj
každá rodina je tajomstvom. Nepocho-
píme ju úplne. Tak ako v prirodzenej ro-
dine, ani v duchovnej rodine nejde len
o manažment úloh jednotlivých jej čle-
nov, o to, kto bude čo robiť, ale o to, akí
sme pred Bohom. Ako sa necháme
vtiahnuť do života Trojice.
život Najsvätejšej Trojice a saleziánska
rodina. To je porovnanie! Máme tam,
v Trojici, miesto? Máme tam aj my čo
priniesť? Chýbame JEJ ešte My, chýbaš
mu Ty a ja so svojím áno, ale hlavne so
svojím „ďakujem“, že môžem žiť pre
Teba a s Tebou pre iných ako Ty.


Ak niečo ruší našu radosť pri vnímaní
našej saleziánskej rodiny, začnime
znovu každý jeden u Krista. On, obraz
a sláva Trojjediného Boha, ale aj Syn
Panny, člen rodiny a tvorca a učiteľ kaž-
dej jednoty je tu pre nás, pre našu ro-
dinu, aby bola tým, čím od večnosti
o Nej sníval On v lone svojho Otca.


Píseň vdečnosti Ti spívam, Pane můj,
Ty si na trůnu.
Píseň vdečnosti Ti spívam, Boží Be-
ránku...


Prinášame meditáciu zo Dní saleziánskej spirituality, ktorú pre toto slovenské
podujatie pripravila svetová predstavená Dobrovoľníčok dona Bosca.


Vďačnosť za dar rodiny


D B D 2 0 1 0 1




Počas troch dní (7. – 10. októbra) bežal na Slovensku ma-
ratón dobrovoľníckej činnosti pod názvom 72 hodín bez
kompromisu. S veľkým nasadením sa do nej zapojila aj
celá saleziánska rodina. Úspech tohto zapojenia uka-
zuje i fakt, že saleziánska rodina zrealizovala viac ako tre-
tinu všetkých projektov a takmer polovica dobrovoľní-
kov pochádzala práve z jej radov.


Hlavným organizátorom celého podujatia bola Rada
mládeže Slovenska, ktorej členmi sú aj
saleziánske organizácie Domka
a Laura. Na Slovensko priviezla pro-
jekt, ktorý sa už 11 rokov úspešne
uskutočňuje v mnohých európskych
krajinách. Jeho cieľom bolo počas
dobrovoľníckeho maratónu prispieť
k zlepšeniu prostredia, v ktorom ži-
jeme.


V saleziánskej rodine je projekt známy
najmä pod názvom 72AA hodín. Pri-
dané „AA“ nadväzujú na stretnutie


fotorepor táž


72AA hodín v podaní saleziánskej rodiny
spracovala Zuzana Matejíčková


D B D 2 0 1 016


Saleziáni spolupracovníci spolu s deťmi
vyčistili a opravili detské ihrisko v Žiline.


Pod kolotoč pribudli nové bezpečnostné
prvky, natreli sa hojdačky a lavičky


a spravila sa úprava po lete.


Deti a mladí zo Šarišských Michalian vyčistili
prírodný ekosystém rieky Torysa po nedávnych
záplavách. Podarilo sa im vyzbierať odpadky,
polámané konáre a naplavený odpad.




animátorov v roku 2009 – Akcia:
Animátor. Na jeseň minulého
roka sa v Bratislave stretlo tak-
mer 800 dobrovoľníkov z našich
stredísk. Výsledky tohto ovocia
sme mohli vidieť aj na „sedem-
desiatdvojke“. K predchádzajú-
cemu heslu idem ja! sa pridala
odpoveď animátorov – Tak poď!
(aj ty).


Na výsledok môžeme byť pa-
trične hrdí! Spomedzi 300 projek-
tov celého podujatia zorganizo-
vala saleziánska rodina až 120
a zo 4000 zapojených dobrovoľ-
níkov bolo až 1800 z našich kru-
hov. Salezián spolupracovník Pe-
ter Kertys, koordinátor projektu,
poukazuje na dôvod: „Vďačíme
zaň predovšetkým skvelej spolu-
práci všetkých zložiek salezián-
skej rodiny – SDB, FMA, ASC, mlá-
dežníckych organizácií Domka
a Laura, ale aj animátorom a tiež
deťom, mladým i celým rodinám,
ktorým sa venujeme.“


Bratislavské strediská sa do pro-
jektu 72AA hodín zapojili špeciál-
nym spôsobom – pôsobením na
Bratislavských mestských mi-
siách. Od 11. do 14. októbra pre-
sunuli svoje oratóriá na Tyršovo
nábrežie – sem sa prišli deti za-
hrať, zabaviť, vyskákať na kon-
certy.


Program vyvrcholil v sobotu 16.
októbra na Hlavnom námestí. Na
pripravenom pódiu sa predstavila
hiphopová skupina Dornkappel
z Trnávky, tanečná skupina z Ma-
mateyovej, zbory zo všetkých bra-
tislavských stredísk. Nechýbali
ani hry a súťaže pre deti i celé ro-
diny v podaní animátorov z „Da-
liborka“. Mladí z Miletičovej zas
učili tancovať celé námestie tá-
borové tance na mexickú a af-
rickú hudbu.


fotorepor táž


D B D 2 0 1 0 1


Domkárom zo Zvolena sa za 72
hodín podarilo okrem iného vyfarbiť


betónové stĺpiky a namaľovať plot na
materských školách na sídliskách


Západ a Zlatý Potok.


V Uzovskom Šalgove
znela v miestnom


rozhlase hymna projektu
v dňoch jeho konania až
dvakrát denne. Do prác


sa zapojili malí i veľkí
a spoločne upravili


futbalové ihrisko, cintorín,
krížovú cestu i kostol


a jeho okolie.
Dobrovoľníci sa o koláče,


ktoré pre nich upiekli
ženy, podelili aj so


seniormi.




D B D 2 0 1 01


LISTy PREHOVORILI
Vo výskume o vzťahu prvého ná-
stupcu dona Bosca k inštitútu Dcér
Márie Pomocnice (ďalej FMA) sme
zatiaľ len na začiatku. Veľmi
vzácnym prínosom v tomto
štúdiu sú listy dona Ruu se-
strám saleziánkam. Saleziáni
ich publikovali pri príležitosti
medzinárodnej konferencie
o donovi Ruovi, ktorá sa ko-
nala minulý rok v Turíne.
V listoch vidieť, ako významne
prispel hlavný predstavený
k rozvoju vznikajúceho mla-
dého inštitútu. Prvým sestrám
sa prihováral svojím živým hla-
som: „Dcéry Márie Pomocnice,
nech by boli kdekoľvek, si za-
slúžia všetku moju starostli-
vosť. Veď sú také dôležité
v diele dona Bosca!“


STAROSTLIVý A MúDRy OTEC
Neboli to len reči pre okrasu. Sestry
boli skutočne zreničkou jeho oka.
Don Rua evidentne venoval pozor-
nosť prvým krokom inštitútu – od po-
čiatkov prvej komunity v Mornese.
Keď v novembri 1875 don Cagliero
odišiel do Argentíny, práve on pre-
bral jeho úlohu hlavného generál-


neho riaditeľa inštitútu a o rok neskôr
prevzal aj duchovnú správu dievčen-
ského oratória na Valdoccu. Keď sa
v roku 1888 stal hlavným predstave-


ným saleziánskej kongregácie, veľmi
dobre poznal aj situáciu inštitútu
FMA.


So svojou typickou múdrosťou a pre-
zieravosťou podporoval duchovný,
kultúrny a misionársky rozvoj žen-
skej kongregácie, aby aj medzi se-
strami a dievčatami zostal duch dona
Bosca živým v ich školách, interná-
toch a oratóriách.


So starostlivosťou a diskrétnosťou sa
zapájal do tvorby nových provincií
FMA a do procesu získavania právnej
autonómie. Na srdci mu zvlášť ležala
formácia vychovávateliek, aby sa
vďaka vzdelaniu držali na pulze doby.


Po roku „smútenia za donom Bos-
com“ – ako nazývajú historici rok
1888, viedla prvá cesta dona Ruu do
generálneho domu FMA v Nizza Mon-
ferrato, kde strávil šesť dní.


Počas dvadsiatich dvoch ro-
kov jeho služby na čele sale-
ziánskej kongregácie (1888 -
1910) nespočítateľne veľakrát
navštívil komunity saleziánok
v Taliansku i v zahraničí.
Každé jeho stretnutie so se-
strami sa vyznačovalo úsilím
o posilnenie vzťahov v sale-
ziánskej rodine. Venoval po-
zornosť nielen celým komu-
nitám, ale aj jednotlivým
sestrám. Cenili si na ňom pre-
dovšetkým jeho diskrétnosť,
hlbokú duchovnosť a jedno-
duchý rodinný prístup, ktorý


prebúdzal dôveru. Písomné sve-
dectvá sestier, ktoré sa zachovali,
svedčia o veľkej úcte a srdečnosti vo
vzťahu k hlavnému predstavenému.


PODnIKAVé A TVORIVé
Don Rua si uvedomoval nebezpečný
vplyv industrializácie na postavenie
ženy v spoločnosti a podporoval
vznik saleziánskych diel pre mladé
robotníčky. Odporúčal vtedajšej hlav-


saleziánky


Bol druhým
donom Boscom
– aj pre sestry
Sestry saleziánky v Ríme uchovávajú drahocenný
vyšívaný obraz – portrét dona Ruu. Je to taká jemná práca,
že len pri pohľade zblízka pozorovateľ odhalí, že nejde
o maľbu, ale výšivku. Autorkou je neznáma saleziánka. Jej
dielo je symbolom vďačnosti mnohých sestier za otcovskú
starostlivosť dona Ruu.


sr. Piera Cavagliá FMA, podľa časopisu Da mihi animas
Sr. Caterina Daghero, generálna


matka FMA v rokoch 1881 - 1924.


Heslo (Strenna) od dona Ruu na rok 1903 pre FMA.




nej predstavenej saleziánok sestre
Kataríne Dagherovej, aby ochotne
prijala ponuky viesť strediská pre
ne a videl v tom dôležitú úlohu se-
stier v 20. storočí.


V listoch dona Ruu zaujme, aký dô-
raz kládol na výchovné poslanie se-
stier. Tešil sa z bohatej apoštolskej
práce, ktorej sa sestry venujú v rôz-
nych národoch. Posiela posolstvá
nielen sestrám, ale aj dievčatám.
Stále má na mysli pokrok diel a vy-
zýva sestry k iniciatíve, k podnika-
vosti a tvorivosti. Podnecuje ich,
aby žiačky kvalitne ľudsky a du-
chovne formovali a pozýva ich
zvlášť sa starať o duchovné povo-
lania.


LáSKA A RADOSť V KAŽDEJ
KOMunITE
Je presvedčený, že hoci každá ko-
munita je iná, všetky majú mať
„spoločnú pečať lásky a radosti“
(obežník z 31. januára 1901). „Láska
v slovách, v skutkoch a v citoch,“
zdôrazňuje sestrám základné pri-
ncípy preventívneho systému.
„Treba vytvárať atmosféru, v ktorej
vládne trpezlivosť, jemnosť v prí-
stupe a podnikavá tvorivosť, s kto-
rými prekonáme každú formu prí-
lišnej tvrdosti aj povoľnosti vo
výchove.“


Pri zakladaní nových komunít a mi-
sijných diel sestrám odporúča za-
chovať ducha dona Bosca: „Upred-
nostňujte najchudobnejšie oblasti,
zapojte sa do diel pre ľudové
vrstvy, aby ste bojovali proti seku-
larizácii, ktorá silnie práve v robot-
níckych triedach.“ Veľmi povzbu-
dzoval k otvorenosti inštitútu voči
sociálnym dielam.


Ako píše súčasný predstavený sa-
leziánov don Pascual Chávez:
„Jemu, ktorý videl zrod našich kon-
gregácií a sprevádzal ich rozvoj,
zverme starostlivosť o posvätné de-
dičstvo dona Bosca a nech stráži
bohatstvo jeho ducha a srdca me-
dzi nami.“
Tak ako sestry v Ríme chránia
cennú podobizeň jeho verného ná-
stupcu.


saleziánky


D B D 2 0 1 0 1


List dona Ruu z 29. novembra 1894 pre
sr. Eulaliu Bosco, neter dona Bosca.




O prípravách, priebehu a práci dob-
rovoľníkov rozpráva salezián a gréc-
kokatolícky kňaz Ján Maturkanič.


Výber misijných dobrovoľní-
kov, detí do táborov a miesta, kde
sa tábory budú konať, určite nie
je jednoduchý...
Tábory sa konajú väčšinou vo far-
nostiach Tjačivského dekanátu, ale
i mimo neho. Počet dedín, kde pre-
biehajú tábory, závisí od toho, koľko
mladých sa rozhodne pre dobrovoľ-
nícky apoštolát. Tohto roku sme


vďaka rekordnému počtu dobrovoľ-
níkov pokryli 14 miest. Počet detí
v dedinách bol rôzny, priemerne tak
medzi 30 až 40 účastníkov na obec.
Výber dedín a miest je zväčša pod-
mienený ochotou domácich kňazov
k spolupráci. Tak sme sa dostali na
miesta, kde bola úroveň života i men-
talita ľudí veľmi odlišná, hoci často
ich delili len malé vzdialenosti. Na-
príklad, pre nezáujem učiteľov učiť
v nedostupných dedinách, tam škola
funguje len dva alebo tri dni v týždni.
Účasť detí na programe našich tábo-


rov často závisí aj od povinností,
ktoré majú v domácnostiach. Väčšina
rodín je závislá od chovu domácich
zvierat a poľnohospodárstva a keď je
niektorý z rodičov, väčšinou otec, na
zárobkoch v Kyjeve či v zahraničí,
starostlivosť o hospodárstvo leží na
mladších členoch rodín.


Mladí ľudia, ktorí pracujú ako
dobrovoľníci v táboroch, zrejme
musia prejsť určitou prípravou...
Tábor v tomto roku na každom mieste
animovala skupina štyroch dobro-


misie


D B D 2 0 1 020


S nápadom robiť letné tábory pre deti na ukrajine prišli v roku 1995 salezián don
Štefan urban a gréckokatolický kňaz, terajší dekan mesta Tjačiv na juhovýchode
Zakarpatja, otec Peter Krenický. Otec Peter hľadal rôzne spôsoby, ako obnoviť cirkev
v tomto kraji. Po páde totality totiž zostali v Tjačivskom okrese iba traja
gréckokatolícky kňazi. A toto bola jedna z možností. Dva týždne letných táborov na
konci júla pre deti na ukrajine pripravili saleziáni spolu s mladými dobrovoľníkmi
a s misijným oddelením už po šestnástykrát.


Letný tábor,
to nie sú len dva týždne


Katarína Bachratá




voľníkov. Celé dva týždne bývali
priamo v prostredí, kde pracovali,
v dedine, či meste, v nejakej rodine
alebo na fare. Na začiatku roka sa
nám prihlásilo 80 záujemcov z celého
Slovenska. Na misiu sme sa pripravo-
vali od januára, každý mesiac jeden
víkend. Príprava prebieha tradične
v dvoch rovinách, duchovnej a prak-
tickej. Mladí sa musia oboznámiť
s kultúrnym prostredím, do ktorého
idú, učia sa jazyk, naberajú praktické
zručnosti pri animácii detí a samo-
zrejme pripravujú pre ne program.
Takmer všetci naši mladí sú rímsko-
katolíci. Deti a prostredie, do ktorého
idú sú gréckokatolícke. Pre mnohých
je to prvý kontakt s východnou kres-
ťanskou spiritualitou. Na stretnutiach
sa snažíme uviesť dobrovoľníkov do
poznania byzantskej liturgie a du-
chovnosti východných kresťanov. Tá-
bor nie je teda len dvojtýždňovou zá-
ležitosťou, ale je vyvrcholením
dlhodobého úsilia.


Deti v táboroch potrebujú mať ce-
lodenný program. Akú činnosť
mali najradšej?
Program je podobný programu prí-
mestského tábora. Deti prichádzajú
ráno a večer sa vracajú domov. Sa-
mozrejme charakter tábora je o čosi
odlišný, než sme zvyknutí na Slo-
vensku. Ovplyvňuje to počet dobro-
voľníkov na dedinu, jazyková ba-
riéra... V zásade ide o hry, divadlá


s jednoduchou
katechézou,
ručné dielne,
športy, tance,
piesne a najmä
o priateľskú at-
mosféru. Ve-
čer bývajú pre
staršiu mládež
„stretká“ pri-
spôsobené ich
záujmom. Na
Ukrajine žijú
deti v meste
iným životom ako tie na dedine. Nie-
kedy nevedia, čo s voľným časom
a niekde už majú internet. No vo všeo-
becnosti môžem povedať, že ponúk
pre ne je oveľa menej. Sú preto om-
noho vďačnejšie a citlivejšie na každý
prejav záujmu. Prekvapovali ma tri-
násťroční chlapci, ktorí trpezlivo plietli
náramky. Ukrajinské deti sú určite me-
nej náročné ako naše.


V čom vidíš najväčší prínos tých-
to táborov?
To sa ťažko meria. No tých 16 rokov
čosi zmenilo. Ukrajinská Cirkev na Za-
karpatí je ešte vždy „záležitosťou“
kňazov. Tak sa na to pozerajú mnohí
veriaci. Keď majú chorú kravu, prídu
za kňazom, zaplatia mu, on sa po-
modlí a krava sa uzdraví. Rovnako
riešia všetky svoje problémy v rodi-
nách, zdravotné ťažkosti alebo rov-
nako prejavujú aj vďačnosť Pánu


Bohu za dobrodenia. Necítia nijakú
zodpovednosť za ohlasovanie Krista
svedectvom svojho života, angažova-
nosťou sa vo farnosti. Jednoducho,
to je „robota“ kňazov. Mladí dobro-
voľníci, ktorí pristupujú k sviatostiam,
každý deň sú na liturgii, spolu sa
modlia, venujú sa deťom, rozprávajú
im o Bohu, sú tak vždy veľkým otáz-
nikom pre domácich. Dvojtýždenná
prítomnosť nie je veľmi intenzívnym
a systematickým apoštolátom, ale je
pravda, že v niektorých dedinách po
skončení tábora vznikli „stretká“ pre
deti, ktoré vedie niektoré staršie
dievča alebo chlapec. iní si zase za-
ložili mládežnícky zbor. Niekde sa


zasa kňazi inšpirovali a rozbehli mlá-
dežnícky apoštolát vo svojich farnos-
tiach. A je tu tiež prínos pre našich
dobrovoľníkov. Mnohí sa tu konfron-
tujú so skromným spôsobom života,
spoznávajú bohatstvo tohto národa.
Je to silná, formujúca skúsenosť, po
ktorej často opakujú: „Dali mi viac,
ako ja im.“


misie


užitočné informácie:
Budúci rok sa budú tábory na Ukra-
jine konať 15. - 30. júla 2011. Všetci,
ktorí majú záujem o misiu na Ukra-
jine, nech napíšu e-mail na misijné
oddelenie (misie@sdb.sk). Treba
uviesť svoje meno a priezvisko, dá-
tum narodenia a kontakt na seba.
Spodná veková hranica je 16 rokov,
horná 30. Prvé stretnutie prípravy mi-
sijných dobrovoľníkov bude 14. - 16.
januára 2011. Prihlásiť sa treba do
konca kalendárneho roka 2010.


D B D 2 0 1 0 21




Skladba týchto spolupracovníkov
bola pestrá, čo do veku i pracovných
skúseností. Preto aj ich činnosť bola
veľmi rozmanitá: vzdelávacie pro-
gramy (pomoc vo večerných a den-
ných školách), sociálna pomoc
(vyhľadávanie práce najmä pre tých,
ktorí sa vracali z väzenia, vylepšova-
nie prostredia, starostlivosť o ku-
chyňu, pranie v útulkoch pre
chlapcov bezdomovcov atď.). Ďalej
to bola evanjelizačná
činnosť (vyučovanie ka-
techizmu, udržiavanie
poriadku pri rôznych
náboženských obra-
doch atď.) a misijná
pomoc (hlavne finanč-
ného rázu). Takýmto
spôsobom pomáhali
spolupracovníci mla-
dým ľuďom, ktorí sa
vlastnými silami ne-
mohli dostať z ťažkej si-
tuácie. Usmernili tak
správnym smerom
mnohých a to im dá-
valo okrem pocitu uži-
točnosti aj duchovnú
hodnotovú radosť. Ako
kresťania boli presved-
čení, že veci robili tak,
že keď im to jedného
dňa bude pripočítané
k dobru, budú môcť po-
vedať: snažili sme sa
veci robiť dobre
a správne a pomohli
sme donovi Boscovi vy-
chovať slušných ľudí.


Všetky tieto programy,


ktoré podnietil don Bosco, mali niečo
spoločné –„ďalekozraký“ pohľad do
budúcnosti a vieru v posmrtný život.
Neriešili a nezaplátali len okamžitú
potrebu a bolesť chudobnej a opus-
tenej mládeže, ale postupne zlepšo-
vali podmienky pre jej sociálne
zaradenie sa. Z týchto prvých pod-
porovateľov a spolupracovníkov
dona Bosca vzniklo neskôr Združe-
nie saleziánskych spolupracovníkov.


V súbornom diele Memorie biblio-
grafiche di Don Bosco sa nám zacho-
vala dokonca prednáška, ktorú mal
don Bosco na prvom zasadnutí sale-
ziánskych spolupracovníkov v Turíne
16. mája 1878. ich prvé stretnutie sa
odohralo v Kostole svätého Františka
Saleského. Pri smrti dona Bosca bolo
spolupracovníkov okolo 80 000.


Myšlienku saleziánskych spolupra-
covníkov pochopil a roz-
vinul aj don Michal Rua,
prvý nástupca dona
Bosca, ktorý 24. sep-
tembra 1888 podal správu
o saleziánskej činnosti
a vyzdvihuje v nej aj spo-
lupracovníkov: „Večer je
škola až do ôsmej hodiny,
ale len v zime. Prv než by
sa chlapci vrátili domov
do svojich rodín, prichá-
dzali niektorí spolupra-
covníci, aby pomohli tým
chlapcom, ktorí ešte ne-
mali prácu a zamestnanie
a aby im u čestných majs-
trov našli prácu v budú-
com týždni.“


Aj pápež Pius iX. sa dal
zapísať do Združenia sa-
leziánskych spolupracov-
níkov. Pri tejto príležitosti
povedal: „Saleziánski spo-
lupracovníci sú povolaní
vykonať veľké veci
v Cirkvi a v spoločnosti.
Keďže ich práca smeruje
k záchrane a výchove
opustenej mládeže, zdá


história


Don Bosco sa venoval chudobnej a opustenej mládeži a ku všetkým pristupoval
takpovediac so srdcom na dlani. Jeho sociálna činnosť spojená s kresťanskými


hodnotami oslovila viacerých ľudí, ktorí boli ochotní nezištne mu pomáhať a finančne
ho podporovať. Tak vzniklo Združenie saleziánskych spolupracovníkov.


D B D 2 0 1 022


Medzi saleziánov spolupracovníkov
patril aj pápež


ThDr. Zlatko Kubanovič PhD.




sa mi, ako by som videl nielen jed-
notlivé rodiny, ale celé mestá a de-
diny stať sa saleziánskymi


spolupracovníkmi.“


Veľmi citliví na ľudské nešťastie sú aj
Slováci a neostávajú iba pri pocite ľú-
tosti, ale chcú núdznym i naozaj po-
môcť. Medzi podporovateľmi dona
Bosca bola aj rodina Hettešovcov
z Kátloviec, ktorú výslovne spomí-
najú saleziánske pramene, že posie-
lala donovi Boscovi do Turína
milodary už za jeho života. A týchto
dobrodincov muselo byť pravdepo-
dobne viacero, lebo medzinárodná
saleziánska tlačiareň v Turíne už za
života dona Bosca pokladala za po-
trebné vydávať obrázky s nábožen-


skou tematikou so slovenským tex-
tom.


Hoci to doteraz nájdené pramene vý-
slovne nespomínajú, ale na základe


rozličných nepriamych
dôkazov sa zdá, že
prvým organizátorom
slovenských salezián-
skych spolupracovní-
kov bol dekan a farár
z Horných Orešian
Pavol Jedlička, autor pr-
vého životopisu dona
Bosca v slovenčine.
Knihu vydal Spolok sv.
Vojtecha v Trnave v roku


1899 (jedenásť rokov po smrti zakla-
dateľa saleziánov). V nej celú 81. ka-
pitolu, ktorá má takmer štyri strany,
venuje výslovne saleziánskym spolu-
pracovníkom. Je veľmi pravdepo-
dobné, že ich aj organizoval podľa
tých smerníc, ktoré sám zozbieral
z francúzskych a nemeckých prame-
ňov.


Pokiaľ ide o situáciu na Slovenska,
v tomto čase nebol u nás zriadený
ani jeden saleziánsky dom a nežil tu
ani jeden salezián (prví Slováci sa


stali saleziánmi až na začiatku 20. sto-
ročia). Dekan Jedlička sa mohol ria-
diť smernicou „...kde saleziáni
nemajú dom a kde je aspoň desať
spolupracovníkov, tam sa vymenuje
jeden predstavený, ktorý stojí v pí-
somnom spojení s generálom (hlav-
ným predstaveným) spoločnosti.“
idea saleziánskych spolupracovníkov
nebola cudzia ani slovenským bisku-
pom. Dôkazom toho je napr. aj prvý
slovenský arcibiskup v moderných
dejinách Slovenska Dr. Karol Kmeťko,
ktorý dekrétom č.867/1946 vymeno-
val žilinského preláta Mons. Tomáša
Ružičku za diecézneho direktora sa-
leziánskych spolupracovníkov v Ni-


trianskej diecéze.


Viditeľná podpora a spolupráca
saleziánskych spolupracovní-
kov so saleziánmi bola histo-
ricky prerušená v roku 1950.
V ďalších rokoch sa rozvíjala
v ilegalite a skromnosti. Anga-
žovali sa tichým a nenápadným
napomáhaním saleziánskej spo-
ločnosti. Preto si zaslúžia našu
spomienku a vďaku. Toto obdo-
bie je dôležité pre hľadanie
aktualizácie poslania salezián-
skych spolupracovníkov a tvorí
most k jeho ďalšiemu rozvíjaniu
po páde totality.


história


D B D 2 0 1 0 2




výchova


D B D 2 0 1 02




Slovo povolanie vyjadruje však jedi-
nečný a nádherný spôsob chápania
života a ľudskej bytosti. Spoznáme, že
sme neboli hodení do sveta náhodou
alebo ako výsledok nejakej nehody.
Biblia začína svoje rozprávanie veľmi
vzrušujúcim príbehom: „Na počiatku
stvoril Boh nebo a zem.“ To zna-
mená, že Boh chce tento svet, ako
matka chce svoje dieťa. Nikto z nás si
nežiadal, aby sa narodil. Boli sme na
svet povolaní. Boli sme tu pre niečo
chcení.


A tak sme alebo ovocím bizarnej ná-
hody, alebo sme boli povolaní a ur-
čení pre nejaký cieľ. Možnosť, ktorú
si zvolíme, zmení úplne náš život.
V prvom prípade to bude život po-
dobný jednému príbehu: Podnikateľ,
ktorý mal vždy plné ruky práce, si za-
volal taxík a s veľkým chvatom na-
riadil: „Rýchlo! ... Čo najrýchlejšie!“
Pneumatiky zapískali, taxík vyrazil
plnou rýchlosťou. Po chvíli sa podni-
kateľ trochu zarazil, naklonil sa k ta-
xikárovi a spýtal sa: „A povedal som
vám, kam máme ísť?“ Vodič odpove-
dal: „Nie, ale idem tak rýchlo, ako je
to len možné.“
Druhý prípad znamená kráčať živo-
tom akoby s kompasom. Je to život,
ktorý má svoj dôvod a smerovanie.
život je vážna vec, nie je to zábava.
Je to úloha, poslanie, projekt, ktorý
máme zrealizovať až do úrovne majs-
trovského diela. A to s myšlienkou, že
toto dielo bude „pokračovať“, že jeho
trvanie je bez konca.


Rodičia môžu odovzdať svojim
deťom práve tento spôsob uvažova-
nia o živote ako o povolaní. Cesta
k tomu je ako vznešené umenie luko-
streľby. Je to umenie, ktoré si vyža-
duje určité osobitné a konkrétne
disciplíny.


Sústrediť sa na cieľ. Cieľ je bod,
ktorý máme dosiahnuť. Je veľmi dô-
ležité, aby si deti vedeli navrhovať
konkrétne ciele. Aby sa mohli viac
sústrediť na to, čo je potrebné, a nie
strácať čas a energiu. Cieľ vyberáme
predovšetkým podľa našich kvalít,
sklonov, túžob, ale i potrieb rodiny.
Cieľ života treba starostlivo posúdiť
s „majstrami“ a rodičia sú prvými uči-
teľmi v tomto vznešenom určení
cieľa. Ten moment je v živote človeka
najhodnotnejší: slobodne odpovedať
na výzvu, ktorá pochádza z „Neko-
nečna“. Nejde jednoducho o rozhod-
nutie a výber toho, „čo budem robiť,“
ale o rozhodnutie „akou osobou na-
ozaj chcem byť.“


Luk. Lukom je samotný život. Od
neho pochádza všetka energia. Šíp
nás jeden deň opustí. Cieľ je vzdia-
lený. Ale luk ostane stále a treba sa
oňho starať. Starať sa o vlastný život.


Šíp. Šíp je zámer. Nehmotne pre-
pája silu luku so stredom terča. Zá-
mer musí byť krištáľovo čistý,
úprimný a vyvážený.


Koncentrácia. Keď pochopíme, čo
sú luk, šíp a cieľ, ďalším krokom je zís-
kať pokoj a sústredenie a naučiť sa
strieľať. Pokoj vychádza zo srdca.
Koncentráciu a sústredenie strelec
dosiahne, keď odstráni všetko po-
vrchné a odhalí znepokojujúce a zby-
točné prvky, ktoré odvracajú jeho po-
zornosť od zamerania na cieľ.


napätie. Akonáhle si vyberieme
svoj cieľ, treba vynaložiť to najlepšie
zo seba, aby sme ho dosiahli a vždy
naň hľadeli s rešpektom a dôstojnos-
ťou. Skutočný horolezec obdivuje
vrchol, na ktorý chce vyliezť. Pozerá
naň s plným vedomím a so cťou. To


mu nedovolí, aby robil nesprávne roz-
hodnutia. Naopak, zvyšuje to jeho po-
zornosť a umožňuje mu, aby si uve-
domil cenu, ktorú treba vynaložiť –
úsilie a odbornú prípravu.


nikdy sa neprestať učiť. Jediná
vec, ktorá nás paralyzuje, je strach
zo zlyhania. Aj keď nezasiahneme
cieľ, nabudúce sa zlepšíme pri mie-
rení. Kto neriskuje, nikdy nebude ve-
dieť, aké zmeny sú potrebné. Kto sa
chce naučiť, musí byť vytrvalý. Luko-
strelec vie, že mnohé strely minú cieľ.
Vie, že sa musí naučiť „ako funguje“
luk, musí sa naučiť, aká je poloha
cieľa a potom musí opakovať svoje
akcie tisíckrát bez strachu z pochy-
benia.


Majstri výchovy, najmä rodičia, nikdy
zbytočne nekritizujú. Vedia totiž, aké
je učenie potrebné a že je to jediný
spôsob, ako zdokonaľovať inštinkty
a výstrely.


Každý šíp je kúskom pamäti v srdci
a súčet týchto spomienok môžeme
nazvať „skúsenosť“, vďaka ktorej bu-
deme strieľať lepšie a lepšie.


Strieľajte teda šípy. Úspešní strelci
triafajú stred s odzbrojujúcou ľahkos-
ťou. Po mnohých cvikoch už nemys-
lia na všetky pohyby, lebo tie sa stali
súčasťou ich existencie. Malé každo-
denné gestá, ktoré sa zdajú jednodu-
ché, sú výsledkom dlhej cesty. Je to
cesta luku, cesta šťastia a nadšenia,
dokonalosti a chýb, technológie a rea-
lizácie. Cesta tých, ktorí berú vážne
slová „buď vôľa tvoja.“


výchova


D B D 2 0 1 0 2


Hovoriť deťom o povolaní, to je ako naučiť sa umeniu lukostreľby. Slovo „povolanie“ má
zvláštny účinok. Vtipkovanie urobilo z neho podivné a zastarané slovo, ktoré je takmer
výlučne určené pre kňazov a mníšky. A v ostatnom čase sa často spája so slovom „kríza“.


Hovoriť deťom o povolaní
Bruno Ferrero SDB




Bibing umrela v piatok zavčas rána.
Ak sa vôbec dá hovoriť o smrti ako
o vyslobodení, potom v prípade tejto
štyridsaťsedemročnej ženy to bola
pravda. Pred necelým pol rokom jej
amputovali prsník. Rakovina. Viac le-
kára nevidela. žiadne chemoterapie,
nič. Jedna dávka vychádza na 30-tisíc
filipínskych pesos, asi päťsto eur. Po-
trebovala by ich šesť. Kde by na to
vzala peniaze, keď celá rodina žije asi
zo sto eur mesačne? Lekár k nej ne-
prišiel ani vo štvrtok večer, keď ležala
v kóme. S jej svokrou to vybavil cez
telefón. Zvýšte jej dávku morfia! Ale
aj to bolo drahé...


Zavolali k nej kňaza, aby jej dal po-
sledné pomazanie. Modlitby, pár kro-
pají svätenej vody. Okolo sa tmolili jej
dve malé deti, manžel musel ísť do
práce, občas sa na prahu domu zjavil
dakto so susedov. Chudobní Filipín-
čania žijú aj umierajú spolu, bieda ich
zbližuje. Cez steny často iba z palmo-
vého lístia počuť všetko, domec pri-
lepený o ďalší, ak je dakde betónové
schodisko, aké vedie i do domu Bi-
bing, aj pod ním ktosi býva. Slová
kňaza preto museli počuť aj susedia.
Amen, zaznelo posledné slovo Laca
Mika. Tridsaťročný Slovák, ktorý sa
na Filipínach ocitol ako misionár ča-
kajúci na vízum do Pakistanu, mal za
sebou svoje prvé posledné pomaza-
nie. Ráno sa dozvedel, že Bibing
umrela.


Toto bola realita. Nie jeho niekdajšie
chlapčenské predstavy, že misionár
sa má dobre, lebo sa môže dívať na
krokodíla zblízka. Môže, lenže keď sa
človek ocitne v ďalekej cudzine, vidí
nielen krokodíla, ale začne vnímať aj


ľudí, čo tu žijú, aby nakoniec pocho-
pil, že krokodíl je celkom nepod-
statný.


Delia Bejerová má päťdesiat rokov
a usmieva sa ako letuška. Široký
šťastný úsmev, len ho, na rozdiel od
letušiek, nepredstiera. Má dvoch
synov, jeden sa oženil, žije s Annou
Mariou, s tou má už tri deti. Ako vy-
chádzajú z chatrče, predstavuje ich
jedného po druhom. Anna Maria drží
na rukách malé dieťa a jeho hlavu si
pritláča k ľavému plecu. K pravému
nemôže, tam má už štyri roky obrov-
ský hrvoľ. Človek nemusí byť lekár,
aby pochopil, že to súvisí so štítnou
žľazou. „Lekár? Toho sa bojím!“ povie
a dodá, že bez lekára radšej porodila
aj svoje deti. „Tu,“ ukáže na chatrč
v slumovej štvrti mesta s udupanou
hlinou namiesto dlážky. Sporák, to sú
tri kamene, na ktorých stojí očadený


hrniec. Delia Bejerová sa rozosmeje
a povie: „iný nemám a varím iba
ryžu, však aj tak nič iné nejeme.“
Všade dokola sa povaľujú odpadky.
Z nich žijú. Vždy nadránom vyrazia
zbierať plastové fľaše a tie potom pre-
dávajú na recykláciu. Zarobia na nich
asi päťnásť eur za týždeň. Voda? „Ne-
máme,“ odvetí Delia. Elektrika? „Ne-
máme,“ zasmeje sa. „Bývame tu už
dvadsať rokov,“ dodá. „Ale kedykoľ-
vek nás môžu vyhodiť aj s domom,
pozemok je súkromný, nie náš.“


Kam sa podel krokodíl z Lacovho det-
stva? Spomína na mamu, ktorá vždy
posielala balíčky na misie. Bol príliš
malý, aby chápal, kam a komu tie ba-
líčky idú, mal sotva päť rokov. Potom
však prichádzali ďakovné listy
a mama ich zvykla svojim deťom
čítať. Ďakovali za ceruzky, za zošity,
za hračky... Z tých listov bolo cítiť ne-


D B D 2 0 1 026


Krokodíl a chudoba,
z Filipín do Pakistanu
Autor: Peter Kubínyi, foto: Alan Hyža


repor táž




známe diaľavy, mali chuť iných kul-
túr, zapáčili sa mu, dokonca vyhlásil,
že aj on raz bude misionárom. Lenže,
potom mama do jedného balíčka pri-
balila aj jeho obľúbené autíčko, bol
z toho krik a plač, mama mu autíčko
bez slova vrátila a on už misionárom
byť nechcel. „Ešte aj dnes sa za to
hanbím,“ povie Laco, kým Delia Be-
jerová rozkladá pod odymeným
hrncom oheň.


„Zohnali sme pre nich dom,“ vraví
Regina Palencia. Laco prikyvuje. Ate
Regi, mama Regi. Jedna z troch žien,
ktoré vstúpili do jeho života na Filipí-
nach. Ate Regi už tridsaťpäť rokov
spolupracuje so saleziánmi, organi-
zuje adopcie na diaľku.


urobil som chybu. Povedal som Ate
Linii, že mi chutia kalamáre. V živote
som ich nezjedol toľko, ako práve na
Filipínach! Aj teraz sa škvaria na ohni
pri pláži. Nastoknuté na paličke, aby
sa už s nimi potom človek príliš ne-
trápil, len ich dal do úst. Linia tento
deň, ako napokon každý deň, dô-
sledne premyslela. Chcela, aby sme
videli aj čosi iné než chudobu, aby
sme si vychutnali krásu Filipín. Po-
hrabaná pláž, domce, čo si možno na
pár dní prenajať, pokojné blankytné
more, ktoré ani netuší, že vo štvrti
Pasil môže to vyzerať celkom inak,
hoci Pasil nie je príliš ďaleko. Stôl sa
prehýna, Linia sa usmieva. Až potom
aj ona vojde do mora, kde sa už kúpe
Laco a Daday. Pridá sa k nim, smeje
sa, je šťastná. Ona, Daday aj Father
Miko.


A Laco si spomenie, že kedysi dávno
sa takto mohol kúpať aj v Jadran-
skom mori, ibaže ho rodičia so sebou
nevzali. Za trest. „Škaredo som nadá-
val, klial som ako pohan,“ zasmeje sa.
„Mama ma varovala, že ak nepresta-
nem, na dovolenku s nimi nepôjdem.
A stála si za slovom. Šli k moru bezo
mňa.“


Aj neskôr býval cez prázdniny doma
v Košických Olšanoch. Začiatkom de-
väťdesiatych rokov sa dostal s bra-
trancom na saleziánsku stanovačku
k Dubníku. „Osemdesiat chalanov, gi-
tara, šport. Páčilo sa mi, že aj muži


oveľa starší od štrnásťročných chala-
nov sa s nimi dokážu rozprávať ako
so seberovnými,“ spomína. Leto sa
skončilo a do ich domu zavítali sale-
ziáni. „Karol Maník a Ján Čapla,“ ho-
vorí. A ja sa zrazu v mysli prenesiem
z Filipín do Azerbajdžanu, kde pôso-
bil Ján Čapla. Aká malá je táto pla-
néta! A aké previazané sú osudy ľudí,
čo na nej žijú!


Laco Miko skončil strednú školu, do-
pravné učilište, ako chcel jeho otec,
začal študovať na vysokej škole ba-
níckej v Košiciach. Už počas strednej
bol ašpirantom na saleziána, v roku


1999 sa ním stal. Ďalšie dva roky štu-
doval filozofiu v žiline, potom bol
dva roky na praxi v Šaštíne, nasledo-
vali štyri roky štúdia teológie. V júni
2007 ho vysvätili za kňaza. „Chcel
som byť kňaz, tak som to poznal od
nás, z dediny,“ povie. A popritom sa
pripravoval aj za misonára. Najskôr
mesiac na Podkarpatskej Rusi, potom
jedno leto v Jakutsku. „Ako dlho si tu
bol?“ spýtal sa ho tam raz opitý muž.
„A keď si tu už dva mesiace, prečo si
medzi nami prvýkrát?“ „Vtedy som
pochopil, čo je moja úloha,“ hovorí
Laco. Vrátil sa z Ruska, nasledujúce
leto už bol na jazykovom kurze


repor táž


D B D 2 0 1 0 2




D B D 2 0 1 02


v írsku a sotva sa odtiaľ vrátil, odle-
tel do Ríma. O dva týždne neskôr bol
v Keni.


„Videl som chlapca, ktorému iný
chlapec pri bitke zubami vytrhol kus
mäsa z ruky,“ rozpráva Laco. „Počú-
val som príbehy detí, ktoré rodičia
vyhodili z domu so slovami – zarob
si na seba! Ako, to ich nezaujímalo.
To zaujímalo až policajtov. Mnohé
z týchto detí dávajú prednosť ulici
pred vlastnými rodičmi.“ Taká bola
Keňa. Chodieval do detských domo-
vov, hľadel do bezvýrazných, pri-
skoro zostarnutých tvárí. Len
málokedy za týmito deťmi, z ktorých
ani jedno nemalo viac než osemnásť
rokov, ktosi prišiel, rodina ich hodila
cez palubu. Koho by zaujímali, keď
čakajú na rozsudok? A ony? Túžia
iba po jednom, dostať sa preč z Kene.
Za akúkoľvek cenu.


„Choď medzi nich a zhováraj sa
s nimi, opakoval som si dokola. „Ne-
majú nikoho len teba! Len ty môžeš


dať ich životom správny smer!“ vraví
Laco. Nepreceňuje sa? Nestal sa
z neho vodník, ktorý lapá duše?
„istým spôsobom určite áno. Keď ich
nechytím ja, príde ktosi iný a nemusí
sa to skončiť dobre,“ odpovedá. Čo
im vlastne mohol ponúknuť? „V Af-
rike iba svoj čas, na Filipínach aj
svoje vedomosti,“ hovorí.


„you have got leaved it behind!“
Musíš to nechať odísť... Slová z jednej
piesne írskej skupiny U2, ktorú Laco
rád počúva. Sám hral v dvoch kape-
lách. Z jednej odišiel, lebo sa chcel
stať saleziánom, z druhej musel odísť,
keď sa stal misionárom. Nerád. Boli
dobrá partia, kapele sa darilo... Ak
však má prísť niečo nové, musíš ne-
chať to staré odísť. A to staré sa roz-
lúčilo práve cestou z ostrova Bahol.
Zmenil to jediný telefonát. „Konečne
si dostal vízum do Pakistanu!“


„O Pakistane neviem vlastne nič. Do-
stal som na výber tri krajiny: Čínu,
Kambodžu a Pakistan, ale od začiatku


bolo jasné, že najviac ma potrebujú
práve v Pakistane. Práve tam, kam sa
mi žiadalo ísť najmenej. Videl som
film o tom, ako zavraždili novinára,
odrezali mu hlavu. Videl som veľa ob-
rázkov z Pakistanu a takmer všetky
vo mne vzbudzovali hrôzu. Nepri-
dalo mi ani to, že som dva roky musel
čakať na vízum, nechcú ma tam.
Lenže, na saleziánskej škole, kde
mám učiť ma potrebujú. Musím tam
ísť,“ povie.


A nakoniec dodá svoj obľúbený citát,
že ak má prísť niečo nové, musíš to
staré nechať odísť. Zbohom Filipíny.
Chudoba a ľudské
osudy sú všade rov-
naké. Aj ľudia, ktorí
ho potrebujú.


Filipíny, jún 2009


repor táž




List z misi í


Pred tromi týždňami som bol slúžiť
sv. omšu u Sestier Matky Terezy.
Medzi nimi je jedna sestra zo Slo-
venska, ktorá mi hovorila o jednom
zážitku, ktorý sa udial v jednej z ich
komunít v oblasti Sialcot. Pred-
tým ako začali povodne, zabili
tam dvoch chlapcov, bratov. Bolo
to zo závisti, lebo hrali veľmi
dobre kriket. Nasledujúci deň sa
príbuzní týchto dvoch bratov
chceli podobným spôsobom
pomstiť. ich plány však prekazil
silný dážď. Ten prerástol do zá-
plav a povodní, ktoré táto krajina
ešte nepamätá.
Sme obkolesení mnohými meši-
tami, z ktorých sa „molvi“ - mo-
hamedánski kňazi - modlia a kážu.
Často počujeme, o čom to kážu.
V jeden deň bolo počuť kázeň, že
„toto, čo sa deje, je trest za to, čo ro-
bíme“. Uvedomil som si, že vojna,
bombové útoky, atentáty, rôzne
druhy prenasledovania sa musia
udiať, ak ľudia odmietajú Božiu vôľu
a jeho milosť.


Urgentná situácia v krajine tiež po-
ukazuje na to, že niet veľa dôvery-
hodných inštitúcii, ktoré sú schopné
pomôcť pri týchto záplavách. V po-
sledných rokoch všetky zahraničné
mimovládne organizácie z dôvodu
vyhrážania sa od „talibancov“ z kra-
jiny odišli. Preto saleziáni a iné prí-
tomne rehole sú hlavným kanálom
medzi zahraničnými organizáciami
a ľuďmi v postihnutých oblastiach.


Popri hlavných cestách sú oblasti,
ktoré boli ešte prednedávnom obý-
vané ľuďmi a teraz sa zmenili na


veľké jazerá s priemerom okolo
30 km. Stále sú oblasti, ktoré vo-
jenské záchranné tímy ešte ne-
dosiahli. Mladí animátori zo
saleziánskeho domu v meste


Quetta chodievajú denne do jednej
z týchto oblastí postihnutých povod-
ňami rozdávať základné potraviny.
Z našej učňovskej školy v Lahore
v piatok 3. septembra odišlo okolo 30
chlapcov pomáhať do oblasti Sindth.
V týchto oblastiach nie je možné roz-
dávať jedlo bez vojenskej ochrany,
pretože ľudia, trýznení hladom, pre-
padávajú nákladné auta. Vidno ná-
kladné auta plné ľudí cestujúcich do
miest a centier, kde sa rozdáva jedlo.
Ľudia doslova zápasia o jedlo. Jeden
muž v zakrvavenej košeli hovoril, že
prišiel z veľkej diaľky za jedlom pre
svoju rodinu, bojoval o jedlo a pre-
hral. Vyskytujú sa tam mnohé cho-
roby zapríčinené znečistenou vodou.
Ľudia majú rôzne črevné problémy,
keďže potraviny, napr. ryžu, varia
v špinavej vode.


Chlapci z našej školy, ktorí pochá-
dzajú z týchto postihnutých oblastí,


hovorili, že to boli najhoršie zá-
plavy, aké kedy videli. Hovorili, že
niektorí sa vyšplhali na stromy,
aby unikli pred prudkým prúdom
vody, ktorá brala všetko. Starých
a nevládnych ľudí, ktorí neboli
schopní rýchleho úniku, zmietla
voda.


Pakistan je veľmi skúšaná krajina po
všetkých stránkach. Dokonca aj vče-
rajší (3. septembra) bombový atentát
na trhovisku v meste Quetta len po-
tvrdzuje, že Taliban chce úplne rozbiť
v tomto čase už tak oslabenú poli-
tickú kontrolu krajiny. (Pri atentáte za-
hynulo 53 ľudí a 197 bolo zranených,
neboli ale medzi nimi žiadni prísluš-
níci saleziánskeho diela v tomto
meste. – pozn. red.) V domácich no-
vinách sa často píše o tom, že „potre-
bujeme Francúzsku revolúciu“ a že
„nespravodlivosť a chudoba sú rodi-
čia občianskej vojny“. Mnohí tvrdia,
že táto krajina v posledných rokoch
ide týmto smerom.


Preto zverujem do vašich modlitieb
tento trpiaci národ. Tiež nech naša
nebeská Matka ochraňuje túto kra-
jinu pred nebezpečenstvom, ktoré jej
hrozí.


Katastrofálne povodne a zápas
o dôstojný život


Don Ladislav Miko aktuálne pôsobí ako misionár v Pakistane. O situácii po obrovských
povodniach v tejto veľkej krajine nám napísal osobný e-mail. Saleziáni v oboch


tamojších komunitách v mestách Lahore a Quetta do svojich stredísk postupne prijali
tisícky najchudobnejších rodín, niekedy aj z diaľky 800 km. Don Laco Miko nám


napísal z Lahore začiatkom septembra.


D B D 2 0 1 0 2




D B D 2 0 1 00


Pastoračný tím na Luníku iX spoločne
vytvárajú saleziáni, sestry saleziánky,
mladí misijní dobrovoľníci a zapájajú
sa aj košickí saleziánski animátori, ba
i miestni Rómovia. Do spolupráce za-
čínajú vstupovať už aj saleziáni spo-
lupracovníci.


„Na začiatku bolo veľmi dôležité, že
sme mávali časté návštevy a miestni
Rómovia videli, že sme nespadli zo
stromu. Prichádzali nás navštevovať
aj Rómovia z Poštárky z Bardejova,
známi z miest, kde sme pôsobili, aj
moji rodičia tu u mňa už dvakrát no-
covali,“ opisuje situáciu začiatkov sa-
lezián kňaz Peter žatkuľák. „Keď
niekto prišiel autom a ja som ho šiel
k autu privítať - čo Rómovia videli -
všetkým bolo jasné, komu auto patrí
a nechali ho tak.“


Pastoračný tím žije ako spoločenstvo.
„Stretávame sa na ranných chválach,
máme spolu svätú omšu, meditáciu
i vešpery, spolu sa stravujeme. Na ho-
dinách náboženstva pracujeme po


dvoch: jeden učiteľ (salezián/sale-
ziánka) a jeden misijný dobrovoľník;
a to kvôli disciplíne, ale i svedectvu,“
opisuje denný kolobeh Peter žatku-
ľák. „Všetci sme nahraditeľní. Keď má
niekto toho „už dosť“, druhí ho za-
stúpia. Práca a zodpovednosť je roz-
delená rôzne, podľa schopností jed-
notlivcov, od aktívnej animácie
k starostlivosti o dom.“


Pracovné porady tímu bývajú vo
štvrtky. Výchovné problémy, pláno-
vanie, hodnotenie i zdieľanie zážit-
kov. „Snažíme sa raz za jeden-dva me-
siace ísť na chatu aspoň na jeden deň,
a vtedy sa naša vonkajšia činnosť za-
staví. Aj toto je spôsob života nášho


tímu. A sme si vedomí, že pracovať
v tíme je jediná možná cesta, ako na
Luníku žiť a konať svoje dielo. Osa-
moteného jednotlivca to skôr či ne-
skôr „zabije“, vyžmýka.“


Spoločná práca, apoštolát ,ale aj spo-
lunažívanie majú pre pastoračný tím
na Luníku nielen význam osobných
vzťahov, výdrže, stability a pokračo-
vania tohto projektu, ale sú najmä
svedectvom života. „Viac svedčíme
svojimi reakciami a peknými vzťahmi
ako aktivitami.“


Pastoračný tím saleziánskej rodiny
pracuje na Luníku iX od leta 2008. Pre
apoštolát a rozvíjanie duchovného
rozmeru života Rómov bude slúžiť aj
prvý katolícky kostol. Jeho posviacka
pripadla na sobotu 30. októbra. Viac
o tomto významnom dni prinesieme
v budúcom čísle nášho časopisu.


O práci saleziánskej rodiny na Luníku
iX sa môžete dozvedieť aj na interne-
tovej stránke www.lunik9.sk.


aktualita


Spoločne pracujú, učia v škole, plánujú... a sú nahraditeľní. na Luníku IX už dva roky
pracuje pastoračný tím saleziánskej rodiny. Od konca októbra majú k dispozícii aj


hotový kostol. Svedectvo dávajú viac vzájomnými vzťahmi než činnosťou.


Na Luníku IX spolupracujú ako
nahraditeľníspracoval rhsdb




* 21. októbra 1926 Vinohrady nad Váhom
+ 18. septembra 2010 Benediktbeuern, Nemecko


Don Jozef Prívozník sa narodil 21.
októbra 1926 vo Vinohradoch nad
Váhom v okrese Galanta. Do salezián-
skeho noviciátu vstúpil počas druhej
svetovej vojny a prvé sľuby zložil 4.
septembra 1945. Ešte začiatkom roku
1950 vďaka donovi Ernestovi Macá-
kovi utiekol do zahraničia. Teologické
štúdiá a prípravu na kňazstvo absol-
voval v Turíne. Doživotné sľuby zložil potom 30. júna 1951
a za kňaza bol vysvätený 1. júla 1957 v Bazilike Márie Po-
mocnice v Turíne. Po vysviacke ho predstavení poslali
najprv do severonemeckej saleziánskej provincie, kde
vyučoval filozofiu mladých saleziánov študentov. Na Teo-
logickej fakulte v Trieri bol v roku 1965 promovaný za do-
ktora teológie. Od toho roku ďalších desať rokov pôsobil
a prednášal v Ríme na Saleziánskej univerzite. V roku
1975 sa vrátil do Nemecka, do Benediktbeuernu, kde bol
docentom filozofie až do roku 2002. Bol známy tým, že
študentov dokázal nadchnúť pre filozofiu. Saleziánsky
dom v Benediktbeuerne mu bol skutočným domovom
a horlivo sa tam zapájal aj do pastoračnej činnosti. Ce-
lých 28 rokov chodieval na nedeľnú pastoráciu na juho-
východ od Mníchova do farnosti Otterfing. V rokoch 1991
až 1995 slúžieval každé dva týždne slovenské rozhlasové
omše cez Radio Free Europe.


Počas obdobia komunizmu vypomáhal aj pri tajnom di-
stribuovaní katolíckej literatúry na Slovensko. Po roku
1989 celých 15 rokov veľmi rád chodieval vyučovať filo-
zofiu mladých slovenských saleziánov do ponoviciátu
v žiline. V roku 2004 mu za jeho službu udelila Rímsko-
katolícka Cyrilometodská bohoslovecká fakulta Univer-
zity Komenského v Bratislave ďakovnú medailu. Na
záver akademického roka v žiline počas slávnosti Te
Deum 18. júna 2007 mu vtedajší provinciál don Štefan Tu-
ranský pri príležitosti 15-teho výročia založenia salezián-
skeho filozoficko-pedagogického študentátu v žiline ako
prvému odovzdal zborník Homo Viator.


Profesor ThDr. PhLic. don Jozef Prívozník SDB bol po-
chovaný 22. septembra na cintoríne pri bazilike v Bene-
diktbeuerne.


Don Jo z e f P r í v o zn í k SDB
Sa le z i án kňa z , p r o f e so r f i l o z o f i e


V Dubn i c i spomína l i na
z osnu l ý ch sa l e z i áno v
Štefan Antalík


Ď a k u j e m e v á m ,
n a š i d o b r o d i n c i !


Kto sa srdečne zapája do diela dona
Bosca, toho Panna Mária Pomocnica
s veľkou radosťou zahŕňa potrebnými
milosťami.


Všetkým vám, našim dobrodincom,
ktorí svojimi finančnými príspevkami,
obetami a modlitbami podporujete sa-
leziánske dielo na Slovensku i časopis
Don bosco dnes, vyjadrujeme
úprimnú vďačnosť a uisťujeme vás
o modlitbách.


Duchovne sa s vami spájame každú
sobotu, keď za vás slúžime svätú
omšu a pamätáme na vás v modlitbe.


Nech vám Panna Mária Pomocnica
udelí s veľkou radosťou svoje štedré
milosti!


naši zosnulí


D B D 2 0 1 0 1


V posledný augustový deň si veriaci z Dubnice nad
Váhom pripomenuli zosnulých kňazov saleziánov,
ktorí pôsobili v ich farnosti. Spoločne so správcom
farnosti donom Petrom Pagáčom sa po svätej omši po-
modlili za oboch kňazov na dubnickom cintoríne.


Dňa 15. augusta 2010 uplynulo 15
rokov od smrti dona Štefana Kova-
líka. V Dubnici nad Váhom pôsobil
len jeden rok, od 21. augusta 1994 do
15. augusta 1995. Hoci správcom far-
nosti bol tak krátko, Dubničania na
neho s úctou spomínajú. Zomrel
náhle, počas kázania duchovných
cvičení, vo veku 48 rokov. Výročie 25
rokov od úmrtia druhého kňaza,
vdp. dekana Jozefa Čakánka, pripadlo práve na 31. august.
V Dubnici nad Váhom pôsobil 16 rokov. Don Čakánek sa
narodil 12. mája 1914 v Kotešovej. V roku 1939 vstúpil do
rehole saleziánov, v rokoch 1941 - 1945 absolvoval teolo-
gické štúdia v talianskom Turíne a za kňaza bol vysvätený
6. januára 1945 v Bratislave. Tam v rokoch 1945 - 49 pôso-
bil ako učiteľ a riaditeľ saleziánskeho oratória. Prvá far-
nosť, do ktorej nastúpil, bol Poprad. Pôsobil tam štyri roky
od r. 1950. Krízové obdobie 50-tych rokov postihlo aj jeho.
V rokoch 1955 až 1957 bol nespravodlivo väznený. Nasle-
dujúcich desať rokov pracoval vo výrobe ako robotník.
V rokoch 1967 - 1969 pôsobil ako správca farnosti na Ky-
suciach a potom v októbri 1969 prišiel do Dubnice nad
Váhom. Tu urobil veľa a veľa ešte chcel urobiť. Často pro-
pagoval zásadu Ora et labora – modli sa a pracuj. Po-
vzbudzoval veriacich, aby neboli nábožensky ľahostajní,
plytkí a vlažní, ale aby boli pevnými článkami Kristovej
cirkvi. Snažil sa pozdvihnúť u každého veriaceho cit zod-
povednosti za osud dubnickej farnosti a hlavne za jej bu-
dúcnosť. Veľa energie venoval aj výstavbe a údržbe
cirkevných objektov: v kostole sa zaviedlo ústredné kú-
renie, vymenila sa podlaha a zhotovili sa nové lavice, dali
sa do používania nové zvony, postavila sa nová fara, ohra-
dil sa celý objekt okolo fary a kostola, zrekonštruoval sa
kostolík na kalvárii i kaplnky krížovej cesty. Na sklonku
života už bol chorý a slabý. No i tak aktívne pracoval pre
rozvoj dubnickej farnosti. Unavený, vyčerpaný a zodratý
zomrel dňa 31. augusta 1985 vo veku 71 rokov. Zodral sa
pre dobro svojich farníkov.