don boscoseptember -október
w
w
w
.s
a
le
zi
a
n
i.
sk Ročník XLI. 5/2010
dnes
Téma
Doma v médách – s mediálnou školou MeŠ
História
Fotograf a výtvarník s kňazským srdcom
V ýchova
Ako pomôcť deťom obľúbiť si školu
Heslo 2010
4 Je čas ísť do Emauz
Správy
6 Mladí, Slovensko, Zo sveta
Téma
10 Mobil a internet v živote
mladých: nádej aj riziko
12 Doma v médiách – s mediálnou
školou MeŠ
Nasi zosnulí
14 Štefan Foltin SDB – Misionár
v Japonsku
Aktual lta
16 Dokumenty, exhumácia a zázrak
– kroky k blahorečeniu Titusa
Zemana
his tória
18 Fotograf a výtvarník s kňazským
srdcom
obsah september – október
Pohľad na saleziánsky svet – Saleziánsky pohľad na svet
16
6
10
22
Don Bosco dnes
Časopis pre saleziánsku
rodinu, priateľov
a dobrodincov dona Bosca
5/2010
Ročník XLI.
Časopis vychádza 6x do
roka, rozširuje sa bezplatne.
Vydavateľ
Saleziáni don Bosca –
Slovenská provincia
vo vydavateľstve Don Bosco
Šéfredktor
Rastislav Hamráček SDB
Redakčná rada
Jozef Kupka SDB
Andrea Miklovičová FMA
Ľubo Šulko ASC
Zuzana Matejíčková
zástupca VDB
Fotoediting
Lukáš Čerman
Jazykové úpravy
Mariana Gerátová
Grafická úprava a zalomenie
Juraj Martiška
DTP spracovanie
Aurel Valábek
Distribúcia
Ladislav Katona
Tlač
VKÚ, a. s. Harmanec
Registrácia
MK SR č. EV3448/09
Milodary
na saleziánske dielo
Finančnú podporu pre prácu
saleziánov na Slovensku i vo
svete môžete posielať na
účet: 29330062/0200, VS 0036
Adresa redakcie
Don Bosco dnes
Miletičova 7
821 08 Bratislava
tel.: 02 / 55 57 22 26
E-mail
dbd@donbosco.sk
www.saleziani.sk
D B D 2 0 1 0
Drahí členovia saleziánskej
rodiny a všetci ctitelia dona Bosca
na Slovensku!
Don Bosco bol mužom veľkých snov, ale aj
veľkých skutkov. Počas svojho života toho
spravil viac, ako je pre jedného smrteľníka
únosné. Založil dom pre opustených chlapcov,
ktorých počet neustále rástol. Založil mužskú
rehoľnú spoločnosť na výchovu chlapčenskej
mládeže, založil ženskú rehoľnú spoločnosť na
výchovu dievčenskej mládeže, založil Združe-
nie saleziánov spolupracovníkov, aby do svojho veľkého sna zapojil aj
laikov a všetkých, ktorí pochopili potrebu vychovávať mládež, budúc-
nosť každého národa. Popritom svoje dielo rozšíril z Turína do ďalších
miest Talianska, Európy a nakoniec aj celého sveta. A zároveň postavil
krásnu Baziliku Panny Márie Pomocnice kresťanov v Turíne a na konci
svojho života aj Kostol Božského Srdca v Ríme na výslovnú prosbu pá-
peža.
Zamýšľal som sa nad tým, prečo toľko konal, prečo ho nič neodradilo
a nikto nezastavil? Určite to nebolo ľahké, veď sa stretával s množ-
stvom prekážok, ťažkostí... Šiel však stále dopredu na základe jednej veľ-
kej istoty: že Boh ho povolal za zakladateľa a že všetko, čo robí, nie je
dielo ľudské, ale Božie; a teda Boh je hlavný protagonista. A táto istota
mu dodávala energiu, keď už ľudsky nevládal.
Toto je aj moja istota a s ňou vstupujem do ďalšieho školského roka. Som
si istý, že Boh chcel a chce saleziánske dielo na Slovensku a On je ten
hlavný. My sme tí, ktorí sa snažia tomu uveriť a s touto vierou pracovať
na spáse mladých. Túto istotu mi nikto nezoberie aj v týchto pre Cirkev
ťažších časoch. Verím, že Boh je nad tým všetkým a my sme pozývaní
uznať si s pokorou svoje slabosti a nedokonalosti a rásť v láske.
Ďakujem všetkým, ktorí to chápu. Vďaka za každú pomoc a podporu.
Požehnaný školský rok 2010/2011!
Karol Maník
provinciál
Boh chcel a chce
saleziánske dielo na
Slovensku a On je ten
hlavný
úvodník
29
24
Saleziánky
20 Vrátila sa s Albánskom v srdci
V ýchova
24 Ako pomôcť deťom obľúbiť si
školu
Repor táž
26 Na Sibíri
Rok dona Ruu
30 Donovi Ruovi nedávali príkazy
ani zo žar tu
D B D 2 0 1 0
Je čas ísť do Emauz
hlavný predstavený don pasual chavez pozýva čitateľov
hesla 2010 uvedomiť si skúsenosť emauzských učeníkov.
pridať sa k nim, keď zronení vychádzajú z Jeruzalema
a keď stretajú záhadného cudzinca. napokon v ňom
spoznajú Ježiša počas lámania chleba. potom ich už nikto
nemôže zastaviť v ich evanjelizačnom nadšení.
Pascual Chávez Villanueva
Epizóda emauzských učeníkov zo-
stáva pre nás stále aktuálna. Je blízka
našej dnešnej duchovnej situácii.
Veľmi ľahko sa môžeme identifikovať
s učeníkmi, ktorí sa vracajú domov
pred západom slnka, plní zmätených
myšlienok a smútku.
ÍSť k JEžišoVi So SVoJiMi
SklAMAniAMi
Rozhodli sa odísť do Emauz, lebo boli
frustrovaní. Ježišova smrť na kríži po-
chovala všetky ich nádeje. Bolo viac
než logické, že prežívali krach, cítili sa
sklamaní a oklamaní. Toto majú spo-
ločné s dnešnými mladými – frustrá-
cia snov, únava zo života a znechute-
nie. Často si myslia, že nasledovať
Ježiša nemá zmysel, že sa to neoplatí.
SpoznAť JEžišA
Učeníci vedeli veľa o Ježišovi. Mali aj
mnoho informácií o tom, ako zomrel.
Ale neboli schopní vidieť ho živého.
Ježiš im vysvetľoval svoj život ako na-
plnenie Otcových prisľúbení. Aby ho
mohli spoznať, museli ho nechať ho-
voriť. Bez poznania Písma nie je
možné poznať Krista. Aj mladých
treba viesť k presvedčeniu, že všetko,
čo sa odohráva, je súčasťou Božieho
projektu. Tak budú cítiť, že ich Boh
miluje.
priJAť JEžišA Do SVoJho
DoMu
Učeníci ho nespoznali ako Zmŕtvy-
chvstalého, videli len cudzinca, ktorý
ich sprevádzal. To, čo sa Ježišovi ne-
podarilo cestou v rozhovore, pri vy-
svetľovaní Božieho slova, to sa usku-
točnilo vo chvíli, keď mlčky urobil
znak Eucharistie. Ak naša výchova
k viere zabúda alebo odkladá svia-
tostné stretnutie mladých s Kristom,
nie je cestou k stretnutiu s ním. Eu-
charistia je a musí zostať „prameňom
a vrcholom evanjelizácie“; je „pra-
meňom a vrcholom kresťanského ži-
vota“. Sviatosti sú chvíle, v ktorých sa
Pán zjavuje a komunikuje osobitným
spôsobom: zvlášť vo sviatosti zmiere-
nia a v Eucharistii. Bez skúsenosti,
ktoré sú v nich, je poznanie Ježiša
slabé a nedostatočné, a to až do takej
miery, že ho nevieme rozoznať medzi
ostatnými ľuďmi ako vzkrieseného
Spasiteľa.
EuchAriStiA A SViAtoSť
zMiErEniA
Sviatosti sú energiou, pretvárajúcou
milosťou, lebo nám odhaľujú život
zmŕtvychvstalého Krista a úzko nás
s ním spájajú. Dávajú nám nielen teo-
retické, ale aj praktické vedomie jeho
významu. Vo sviatosti zmierenia sa
nám otvárajú oči a vidíme, čím sa mô-
žeme stať podľa Božieho projektu. Do-
stávame dar Ducha Svätého, ktorý
nás očisťuje a obnovuje. Je to svia-
tosť, v ktorej sa rodí naša budúcnosť
ako Božích synov. V Eucharistii nás
Kristus začleňuje do svojej obety
Otcovi a posilňuje našu schopnosť da-
rovať sa iným ľuďom. Inšpiruje naše
túžby a dáva nám nádej, že obe tieto
skutočnosti: láska k Otcovi a láska
k bratom, budú jedinou milosťou pre
všetkých a pre všetko.
Smrť tvoju zvestujeme a tvoje zmŕtvy-
chvstanie vyznávame. Príď, Pane Je-
žišu!
D B D 2 0 1 0 5
heslo 2010
D B D 2 0 1 0
správy
Hlavný predstavený saleziánov don Pascual Chávez oznámil ofi-
ciálnym listom 21. júla všetkým spolubratom regiónu Európa-Sever
situáciu ostatného roku, kedy mal náš regionál don Štefan Turanský
viaceré vážne zdravotné problémy. Po lekárskych skúmaniach do-
stal don Turanský vážne odporúčanie zmeniť životné tempo tak, aby
sa jeho zdravie natoľko neopotrebúvalo. Don Chávez po rozho-
vore s ním prijal jeho odstúpenie z úradu regionála. „Don Štefan až
doposiaľ pracoval dobre, plnil svoje úlohy so zmyslom a láskou ku
kongregácii. Preto mu chcem vyjadriť vo
svojom mene a v mene celej hlavnej rady
svoju veľkú vďačnosť za jeho svedectvo ži-
vota a za jeho oddanosť poslaniu, ktoré
mu bolo zverené.“ Po potrebných admini-
stratívnych krokoch vymenoval hlavný
predstavený nového regionála. Je ním don
Marek Chrzan, doterajší krakovský provin-
ciál. Má 46 rokov, provinciálom bol od au-
gusta 2006.
ANS, rhsdb
Z a h r a n i č i e
Hlavný dom – Don Turanský pre zdravotné problémy skončil úrad regionála
Od soboty 26. júna je
novým českým provin-
ciálom don Petr Vacu-
lík. Úrad prevzal počas
svätej omše v Kostole
svätej Terezičky v
Prahe-Kobylisích. Na
výmene provinciálov
bol prítomný aj sloven-
ský provinciál don Ka-
rol Maník. Don Petr Va-
culík bol vymenovaný
do úradu provinciála
českých saleziánov na
obdobie rokov 2010 –
2015. Narodil sa narodil
3. novembra 1959
v Zlíne, v 70-tych ro-
koch tam spoznal sale-
ziánov. Prvé sľuby skla-
dal ešte v tajnosti za
komunistickej éry. Vy-
študoval elektrome-
chaniku a po dvojroč-
nej vojenskej službe
začal v Litoměřiciach
študovať teológiu. V
roku 1988 sa stal diako-
nom a v roku nežnej
revolúcie kňazom. Za
provinciála ho vyme-
noval hlavný predsta-
vený don Pascual Chá-
vez 23. decembra
minulého roku.
rhsdb
Z a h r a n i č i e
Česká republika – V Prahe prevzal úrad nový provinciál
don bosco dnes
na televízii TV LUX
– správy – rozhovor –
– o výchove – svedectvo –
premiéra januárového vydania
nedeľa 24. januára o 18.00 h
reprízy januárového vydania
streda 3. februára o 13.20 h
nedeľa 7. februára o 18.00 h
streda 10. februára o 13.20 h
streda 17. februára o 13.20 h
premiéra februárového vydania
nedeľa 21. februára o 18.00 h
reprízy februárového vydania
streda 24. februára o 13.20 h
streda 3. marca o 13.20 h
nedeľa 7. marca o 18.00 h
streda 10. marca o 13.20 h
streda 17. marca o 13.20 h
televízna relácia o živote saleziánskej rodiny
SALEZIÁNSKY MAGAZÍN
správy
Tento rok mnoho ľudí v našej krajine
zažívalo hrozné situácie spôsobené
povodňami. Ich trápenie trvalo alebo
aj trvá oveľa dlhšie, ako o tom hovo-
ria médiá. Mladí z košického strediska
sa už v júni zaradili medzi dobrovoľ-
ných pomocníkov pri odstraňovaní
škôd po povodniach. V stredu 16.
júna pomáhali v Čani, Ždani a v obci
Zdoba. Záplavy v obci Zdoba boli
veľmi dramatické, niektoré domy tam
boli zaliate až do výšky 2,5 metra. Ho-
vorí sa až o storočnej povodni. „Videli
sme popraskané múry, zničenú
dielňu na výrobu dlaždíc, ktorá živila
rodinu. Vlastnoručne vyrobené stroje
a 40-ročné úsilie pochovala záplavová
vlna“ opísal situáciu salezián Ján
Čverčko. Mladí okrem iného čistili
v Zdobe herňu škôlky, ktorá bola za-
plavenú bahnom.
rhsdb
D B D 2 0 1 0
D o m k a
Mladí zo saleziánskych stredísk pomáhali po povodniach
V zemetrasením zničenom Haiti privítali 8. júla urnu s relikviami
dona Bosca. Saleziánska rodina a Cirkev na Haiti ju prijali so ži-
vou radosťou a nádejou. Predstavený tamojšej vizitatórie, don Syl-
vain, zdôraznil veľkosť tohto momentu najmä pre mladých: „Je to
sen, ktorý sa dnes stáva skutočnosťou. Vítame dona Bosca v tejto
krásnej a milovanej krajine.“ Na privítaní urny sa zúčastnil aj sa-
leziánsky arcibiskup a metropolita haitského hlavného mesta
Mons. Louis Kebreau. „Haiti sa musí znovu narodiť,“ pripomenul
myšlienku dona Cháveza z jeho návštevy v krajine mesiac po ze-
metrasení. Urna dona Bosca putovala po saleziánskych dielach ce-
lej krajiny. Privítali ju aj v Ecole Nationale des Arts et Métiers
(ENAM), čo je prvé saleziánske dielo Haiti, ktoré zemetrasenie tak-
mer úplne zničilo. 12. januára tam v troskách školy zahynulo asi
250 žiakov. Provinciálny vikár tam počas eucharistie zdôraznil tri
prvky cesty k svätosti: „...radosť, kríž a vieru. Niet radosti bez kríža. Radosť pramení z kríža.“
ANS, rhsdb
Z a h r a n i č i e
Haiti – Urna dona Bosca uprostred zničenej krajiny
správy
Výnimočný duchovný dar dostali počas leta sestry saleziánky s dočasnými sľubmi – možnosť prežiť svoje duchovné
cvičenia na miestach zrodu svojho inštitútu. Tam, kde sa zakladateľka saleziánok sv. Mária Dominika Mazzarellová
prvýkrát nadýchla, kde vyrastala, kde tvrdo pracovala vo vinici a zažila Božie oslovenia, kde saleziánska charizma
dostala ženský šat – sa mohli zahĺbiť do tajomstva zmyslu a poslania svojho života a skúseností uplynulého roka.
Na ceste duchovnej obnovy ich
sprevádzala bývalá generálna
matka sr. Marinella Castagnová,
ktorá samu seba nazýva sekre-
tárkou matky Mazzarellovej.
Sestry putovali po miestach spo-
jených so vznikom svojej rehoľ-
nej rodiny a neobišli ani Turín a
Valdocco. „Oslovovalo ma, ako
naše sväté miesta pôsobili na
sestry, ktoré tu boli prvýkrát.
Všetko prežívali v sústredenosti,
tichu a modlitbe, a tak im určite
tie miesta rozprávali samy,“ ko-
mentovala nasadenie sestier ve-
dúca výpravy sr. Monika Skalová.
„Matka Marinella nám hovorila,
že tu nestačí len pozerať. Treba aj
počúvať. Že mornésske ticho je
veľmi výrečné. Mali sme príleži-
tosť zažiť to na vlastnej koži,“ po-
písala svoj zážitok účastníčka sr.
Erika.
sr. Andrea Miklovičová FMA
S l o v e n s k o
V Mornese ticho prehovorilo k sestrám
D B D 2 0 1 0
Sedemdesiate výročie primícií Božieho služobníka Titusa Zemana si pripomenuli v Bratislave-Vajnoroch v sobotu 7.
augusta. Prítomné boli rodné sestry, synovci a netere s rodinami a tiež Ing. Michal Titus Radošinský, ktorí v súčasnosti
píše tzv. kritický životopis Božieho služobníka. Hlavným celebrantom svätej omše bol správca Farnosti Panny Márie
Pomocnice na Miletičovej ulici v Brati-
slave don Ján Čapla.
Organizátor stretnutia a vicepostulátor
procesu blahorečenia don Jozef Slivoň
predniesol pri svätej omši homíliu. V nej
zhrnul tri dôležité prvky hrdinského ži-
vota Božieho služobníka: odvahu, roz-
hodnosť a ochotu priniesť maximálnu
obetu: 7. februára 1946 na vtedy už štát-
nom gymnáziu v Trnave don Titus znovu
zavesil do tried kríže, ktoré predtým na-
riadil nový komunistický riaditeľ zvesiť.
Hrdinsky sa rozhodol pripravovať úteky
klerikov do zahraničia a sprevádzať ich.
Pokorne prijal neľudské mučenie, odsú-
denie a ťažké väzenie. Okrem svätej
omše sa účastníci stretnutia zastavili aj
pri hrobe Božieho služobníka a v miest-
nom farskom klube si pozreli hodinovú
prezentáciu o jeho osobnosti.
S l o v e n s k o
Titus Zeman – vo Vajnoroch si pripomenuli jeho primície
ww
w.
sa
lez
ian
i.s
k
Denné správy
zo saleziánskeho sveta
aktualizované každý deň
a okrem toho aj
fotogalérie
videosprávy
kalendár provincie
blogy
nekrológ
a množstvo ďalších
informácií
o saleziánskej rodine.
Príďte a spoznajte
dona Bosca
ešte viac.
Slovensko
svet misie
šport
mladí
téma
fotokronika provinciála
www.saleziani.sk
Piati novici začali v piatok 13. augusta
svoju ročnú prípravu na rehoľný ži-
vot. Obrad prijatia do saleziánskeho
noviciátu v Poprade-Veľkej viedol pro-
vinciál don Karol Maník.
Do rúk magistra, dona Petra Timka,
symbolicky vložili svoje ruky a tak sa
mu odovzdali do formácie Peter
Boško, Miroslav Miltak, Ján Koper-
niech, Juraj Škorvánek a Ján Tkáč. Po
šiestich rokoch tak nebude zloženie
novicov česko-slovenské, ale iba do-
máce.
Úvod noviciátskeho roka patrí du-
chovným cvičenia, predtým však, ako
je už tradíciou, novici s mladými pri-
pravili Bodku za prázdninami na Le-
vočskej hore.
rhsdb
Katolícka televízia LUX spustila po-
čas prázdnin svoju prvú billboardovú
prezentáciu. Kampaň prebiehala v
Bratislave, Košiciach, Prešove, Ban-
skej Bystrici a Žiline. Od 21. júla celý
mesiac v piatich veľkých mestách TV
LUX prinášala informáciu o tom, že
bude od septembra vysielať každý
týždeň celovečerný film. Slogan „Sku-
toční hrdinovia iba v TV LUX“ do-
plnili grafické stvárnenia Matky Te-
rezy či Jána Pavla II..
Kampaň zároveň prispela k rozšíreniu
poznania o TV LUX na Slovensku. Te-
levízia ju pripravila v spolupráci s bill-
boardovovu spoločnosťou Akzent me-
dia.
M é d i á
Billboardy: Celovečerné filmy na T V LUX od septembra
S l o v e n s k o
Päť nových novicov sa odovzdalo do rúk magistra
Katedra Sociológie a masovej komu-
nikácie na Milánskej univerzite Bož-
ského Srdca pod vedením profesorky
Chiary Giaccardiovej, odborníčky na
sociológiu a masovú komunikáciu,
zrealizovala v tejto oblasti dlhodo-
bejší výskum zameraný najmä na po-
užívanie mobilných telefónov a so-
ciálnych sietí medzi mladými
v Taliansku. Posúďte sami, či sú naši
mladí iní.
záleží na veku
Aj keď dnes všetci, od detí až po do-
spelú mládež, používajú rôzne mo-
derné komunikačné prostriedky,
predsa je frekvencia ich užívania spo-
jená s vekom. Na druhom stupni zá-
kladnej školy sú medzi žiakmi atrak-
tívne hlavne mobilné telefóny. Počas
strednej školy sa k zvýšenému záujmu
pridáva komunikácia cez internet
a s tým spojené najmä rôzne četovacie
stránky. Vstup na vysoké školy je v sú-
časnosti poznamenaný tým, že veľká
väčšina mladých je na Facebooku
a na iných sociálnych sieťach.
Bez mobilu ani na pol kroku
Najčastejšie používanou komunikač-
nou pomôckou, zvlášť medzi pria-
teľmi, sa stal mobil. Zostáva zapnutý
vždy a všade: v škole, doma, v noci...
Ak ho treba v určitých chvíľach vy-
pnúť alebo aspoň stíšiť zvonenie, sú
to namä momenty, ktoré si žiada spo-
ločenská dohoda, slušnosť. Prečo je
to tak? Telefonovanie je druh komu-
nikácie, pri ktorej sa najčastejšie vy-
mieňajú veľmi osobné, ba až intímne
informácie. Napriek tomu je zaují-
mavé, že prednosťou mobilného tele-
fónu nie sú ani tak hovory, ako skôr
posielanie SMS a organizovanie si rôz-
nych udalostí. Fotoalbumy, videá, pri-
pomienky sviatkov – to sú oblasti,
ktoré sa stávajú akoby predĺženou pa-
mäťou majiteľa.
na Facebooku sa to melie
Pre svoju praktickosť, pestrosť obsa-
hov a nenáročnosť je v súčasnosti
veľmi používaným komunikačným
nástrojom Facebook. Vo vekovej ka-
tegórii 14 – 29 rokov je až 70% mla-
dých aktívnych v tejto sociálnej sieti.
Mladí sa tu radi delia o to, čím mo-
mentálne žijú alebo o to, čo zaujímavé
získali od druhých a čo je pre ich svet
pútavé: video, zaradenie sa do sku-
piny, komentáre k rôznym udalostiam
iných. Z vlastných obsahov najčas-
tejšie zverejňujú fotografie z rôznych
osláv, výletov, na ktorých prevládajú
zábery skupín ľudí, jednotlivcov je už
menej. Pozoruhodným faktom je, že
ak mladí chcú verejne vyjadriť svoje
pocity prostredníctvom nástenky
svojho profilu, často ich skryjú za
známe vety celebrít alebo za všeo-
becné či záhadné vyjadrenia.
V sieti Facebook výborne funguje tzv.
rýchle poradenstvo medzi mladými,
zvlášť pokiaľ ide o hudbu, filmy
(napr. hudobné koncerty či recenzie),
alebo dohody skupinových stretnutí,
hľadanie potrebných materiálov. Spo-
téma
Mobil a internet v živote mladých:
nádej aj riziko
Mladý človek s mobilom alebo s počítačom. normálna súčasť dnešného života.
Je bežné, že mladí sa v digitálnom svete orientujú veľmi rýchlo a ľahko. Existujú však
rôzne polemiky a tvrdenia, čo to so sebou prináša a aké môžu byť následky. pozrime sa
mladým trochu „pod kožu“ a skúsme ich lepšie spoznať.
spracovala sr. Miroslava Tarajová FMA
D B D 2 0 1 010
medzi hier, ktoré Facebook ponúka,
sú obľúbené najmä také, ktoré poba-
via a rozšíria okruh priateľov.
Hlavným dôvodom, prečo mladí vstu-
pujú do siete Faceboo, nie je ich túžba
zviditeľniť sa, pobaviť sa alebo nájsť si
tu dôverný vzťah. Podľa odborných
analýz motívom, na ktorý poukazuje
väčšina užívateľov, je možnosť udržia-
vať kontakty s priateľmi. To hovorí
o veľkej potrebe mladých po na-
plnení vlastných citov a po vytváraní
vzťahov. To im je vlastné.
Vzťahy cez internet
Na komunikáciu s priateľmi mladí po-
užívajú súčasne aj viac prostriedkov.
Nemajú problém písať si s niekým
v tom istom čase napr. na Facebooku
aj cez čet na stránke emailového
konta gmail. Pri nadväzovaní kontak-
tov cez internet v zásade dávajú pred-
nosť tým osobám, s ktorými sa po-
znajú aj osobne.
Ak mladí nadviažu na internete
vzťahy s ľuďmi, ktorých predtým
nikdy nepoznali, môžu to robiť z via-
cerých príčin, napr. sa chcú s tou oso-
bou raz stretnúť aj naživo, pochváliť
sa pred druhými vysokým číslom „fa-
cebookových“ priateľov a tak vytvá-
rať dojem, že sú obľúbenou osobou.
Motívom je aj udržiavanie si zahra-
ničných kontaktov kvôli jazyku alebo
chuť zahrať si „partičku“ nejakej spo-
ločenskej internetovej hry... Mladí
teda nové internetové priateľstvá vy-
tvárajú skôr pre určitú formu zábavy.
o čom sa tam „bavia“?
Obsah sa mení podľa motívu, prečo si
chce mladý človek vzťah s druhou
osobou udržať: porozprávať sa na ne-
jakú tému, dohovoriť si osobné stret-
nutie, mať prehľad o situácii druhých
cez čítanie si ich násteniek, alebo si
četovať len tak, bez úmyslu rozvíjať
vzťah. Napriek veľkému počtu kon-
taktov sa komunikácia mladých v sú-
časnosti stáva banálnou, povrchnou,
dokonca chudobnou na jazykovú
kultúru i na obsah. Mladí, ktorí veľmi
často komunikujú len takto spro-
stredkovane, majú v bežnom živote
problémy s udržaním si normálnych
vzťahov.
pozitívne javy
Nové digitálne technológie však pri-
nášajú v rámci budovania vzťahov aj
viaceré pozitíva. Pomáhajú udržiavať
priame priateľské kontakty, dávajú
možnosť spoznávať seba samého,
mať cit pre harmóniu a úprimnosť,
lebo vo svojich profiloch nemôžu
predstierať, že sú niekým iným, keďže
sú tam ľudia, ktorí ich poznajú. Majú
možnosť si vybrať priateľov, s ktorými
sa chcú podeliť o svojom živote, dáva
im to príležitosť vyjadrovať sa bez
strachu, s väčšou dôverou, podeliť sa
o zážitky z každodenného života.
Avšak tieto prvky prinášajú so sebou
aj riziko. Hľadanie harmónie a od-
mietanie konfliktných rozhovorov pri-
náša banalitu v komunikácii, svoju
identitu vyjadrujú skryto alebo len
sprostredkovane, majú strach pove-
dať pravdu, aby ich nevylúčili z ob-
ľúbenej skupiny.
Čo na to Svätý otec
Pápež vyzýva nielen mladých, aby sa
nové technológie stali priestorom pre
ľudskosť. Treba počítať s rizikami, ale
ešte viac treba využiť nové príleži-
tostí, aby sa mohol zrodiť a rozvíjať
nový digitálny humanizmus. Podľa
slov Svätého Otca Benedikta XVI.:
„Ľudia, adresáti Božej lásky, sú povo-
laní stať sa nástrojmi milosti, aby šírili
Božiu lásku a tkali siete lásky.“ (Cari-
tas in veritate 5)
Takto majú naši mladí veľkú šancu
podniknúť cestu kresťanského sve-
dectva aj vo svete moderných tech-
nológií. Pretože „mladosť je autentic-
kosť“. Máme však na mysli takú
autentickú úprimnosť, ktorá nie je su-
rová ani vulgárna. Úprimnosť v pra-
vom slova zmysle znamená stretnutie
s človekom s vedomím zodpoved-
nosti za neho a s citlivosťou voči jeho
ľudskej zraniteľnosti. Mladosť má byť
vekom, keď človek objavuje hodnoty
ľudskosti v druhom človeku.
téma
Prečo
používam
Facebook?
Vďaka Facebooku mám menej ne-
žiadúcich e-mailov od známych,
všetky vtipné texty, obrázky a vi-
deá ľudia zdieľajú pravé tu. Čo na
facebooku oceňujem je možnosť
zdieľať s kamarátmi zážitky, uda-
losti a novinky. tak som opäť
v kontakte aj s mnohými spolu-
žiakmi, nielen z nášho ročníka.
Vašo,bývalý študent gymnázia
v Šaštíne
Jedna z foriem komunikácie
s ľuďmi, s ktorými nemôžem byť
osobne, rýchla, pružná, viacroz-
merná :)
Marián, salezián
z pohľadu animátora ho nepouží-
vam vôbec, keďže je pre mňa zby-
točný, skôr si len pozriem fotky
z akcií, prípadne sa o nejakej tej
akcii dozviem.
Drobec, animátor
FB používam preto, lebo tu náj-
dem temer všetkých našich mla-
dých, zjednodušuje mi viaceré or-
ganizačné veci pri vedení
oratória, je jedeným z nástrojov
na budovanie spoločnej menta-
lity a pomáha mi vnikať do men-
tality, udalosti a pocitov, ktorými
pravé žijú mladí.
marosh, salezián
kvôli mladým, lebo tu ich stret-
nem.
Peťo, salezián
Tému o výchove mladých pri
používaní médií dopĺňa
predstavenie projektu Mediálnej
školy MeŠ, ktorú ponúka
saleziánska rodina mladým na
Slovensku a v Čechách.
D B D 2 0 1 0 11
Táto a podobné situácie boli moto-
rom pri vzniku saleziánskej Mediálnej
školy MeŠ. Veď je skvelé dať tínedže-
rom kvalitné kritériá, ktoré by im po-
mohli vyberať si vhodný obsah z mé-
dií. A ešte lepšie bude, aby sa oni
sami stali šíriteľmi týchto kritérií me-
dzi rovesníkmi a mladšími kamarátmi.
Dali sme sa do toho spoločne: česko-
slovenský saleziánsky co-mediálny
tím – zložený zo saleziánov, saleziá-
nok a mladých dobrovoľníkov. Naše
úsilie zastrešila mládežnícka organi-
zácia Laura. Zasnívané rozhovory
s našimi českými partnermi sa zme-
nili na pragmatické plánovanie, a tak
sme projekt mediálnej výchovy
a vzdelávania na jeseň 2009 spustili
v medzinárodnom rozmere. Štyri
kurzy Mediálnej školy MeŠ majú
svoje osobitné názvy: vidím, žijem,
tvorím, dávam.
Vidieť viac, než ukazujú
médiá
Médiá sú samy o sebe prázdne. A ne-
utrálne. Nestačí teda hovoriť, čo je
v nich „zlé“. Treba ponúknuť pozi-
tívny a hodnotný obsah. Preto sme si
zvolili rozvojové témy. Účastníci me-
diálnej školy ich dostávajú prostred-
níctvom zážitkových aktivít. „Chytilo
ma to! Asi pôjdem na misie,“ napísal
nám po kurze na web jeden z mla-
dých účastníkov.
Zaujala ich napr. aktivita, v ktorej mali
pripraviť rozpočet pre rodinu v slume
v Nairobi. „Idem maturovať z mate-
matiky, ale dalo to zabrať. Ako si to
rozpočíta človek, čo nikdy do školy
nechodil?“ uvedomil si dôsledky ne-
vzdelanosti vnímavý maturant.
„Nikdy by mi nenapadlo, že ak chcem
ušetriť na kupovaní vody tak, že ju bu-
dem prevárať, musím do rozpočtu za-
hrnúť aj položku drevo,“ priznáva
jedna účastníčka. „Z peňazí na lieky
pre babičku sme chceli presunúť čosi
aj pre výživu bábätka. Dozvedeli sme
sa však, že starý rodič má v ich kul-
túre väčšiu cenu ako novorodenec,“
naučila sa niečo nové celá skupinka.
Bezpečne na internete
Okrem žurnalistických žánrov sme sa
na prvom kurze venovali aj téme bez-
pečnosti na internete. Rozprávanie
a diskusiu lektorka doplnili o videá
z www.zodpovedne.sk a ako bonus
predstavila lektorka účastníkom ani-
mované príbehy ovce.sk .
V ďalšej časti bloku mali účastníci vy-
tvoriť v 4-5 členných skupinkách
vlastný príbeh o nebezpečenstvách
hroziacich na internete a predviesť
ich ostatným. Mladí ľudia sa úlohy
zhostili s chuťou, evidentne sa cítili na
domácej pôde. Úvodné videá ich na-
štartovali a motivovali. Prevedenie
scénok bolo zábavné, prejavila sa na-
plno tvorivosť mladých. Zaujímavý
bol napríklad príbeh o dvojici, ktorá
každé ráno cestuje spolu autobusom
do školy bez toho, že by okrem po-
zdravu medzi sebou prehodili slovko.
Každý večer však zasadnú k svojim
počítačom a dlho-dlho spolu četujú.
Ďalšia skupina pripravila príbeh
o krádeži identity na čete – kde sa
pod fotkou chlapca Petra skrýval Pa-
vol a predstieral, že je Peter. Takto ra-
finovane rozbil priateľstvo Petra so
Zuzkou. Klasickou ukážkou šikano-
vania cez internet bola scénka o zos-
miešnení fotografie dievčaťa, ktoré
kvôli tomu stratilo svoje miesto medzi
rovesníkmi; začali ju ignorovať.
Domáca úloha – posuň to
ďalej
Na záver účastníci dostali metodický
list, na ktorom bol opísaný priebeh
aktivít, ktoré spolu zažili v tomto
bloku. No nielen pre seba. Ako do-
mácu úlohu mali urobili vo svojich
strediskách niektorú z týchto aktivít,
téma
D B D 2 0 1 012
pri zápise 9-ročného chlapca do internetového krúžku
v saleziánskom stredisku:
Vedúca krúžku: „Ale žiadna pornografia, jasné?“
chlapec: „nebojte sa, s tým už som skončil.“
Doma v médiách
– s mediálnou školou MeŠ
Andrea Miklovičová FMA, foto: účastníci MeŠ
D B D 2 0 1 0 1
čiže také „stretko“ o bezpečnosti na
internete. Ako sa im to podarilo, refe-
rovali na ďalšom kurze.
Ďalšie kurzy a festival na
záver
Hlavným mottom druhého kurzu bola
téma ŽIJEM. Vo svetlách reflektorov
zažiarilo umenie fotografie, etika
v médiách a zdravotnícka problema-
tika v rozvojovom svete. Na kurze
TVORÍM sa na jeseň 2010 budú účast-
níci zaoberať abecedou audiovizuál-
nej tvorby a dozvedia sa, ako rátať
s manipuláciou v médiách. Na záve-
rečnom kurze DÁVAM sa budú ďalej
kultúry a hodnôt, ktoré médiá ponú-
kajú. Popri tom sa na každom kurze
bude klásť dôraz na rozvojové témy –
zabezpečenie udržateľného rozvoja,
rodovej rovnosti a vzdelania pre
všetky deti. Napokon sa v lete 2011
stretnú českí aj slovenskí absolventi
na festivale so seminármi, works-
hopmi a finálnym galaprogramom, na
ktorom sa bude prezentovať tvorba
mladých vyškolených „mediálnikov“.
Saleziánska Mediálna škola MeŠ fun-
guje v rámci projektu Myslím glo-
bálne, tvorím v médiách, a podporuje
ju aj nadácia Slovak Aid.
viac na www.medialnaskola.sk
Absolvent mediálnej školy bude „doma v médiách“ ako príjemca, animátor
a tvorca.
príjemca – dokáže kriticky zhodnotiť obsah a formu mediálnych diel.
Animátor – dokáže viesť druhých ku kritickému vnímaniu médií.
tvorca – vie v prostredí médií vyjadriť svoje hodnoty a názory.
Talentovaní mladí ľudia sa môžu zapojiť do rozbehnutých mediálnych pro-
jektov a škola im zároveň pomôže pripraviť sa na prijímacie skúšky na VŠ me-
diálneho charakteru.
Účastníci
stredoškoláci
maximálne 20 v jednom kurze
Štruktúra mediálnej školy
2 roky
2 víkendové kurzy v jednom roku
záverečný medzinárodný festival mediálnej tvorby
najlepší účastníci nás budú reprezentovať na medzinárodnom
festivale Festiclip vo Francúzsku
C i e l e p r o j ek tu MeŠ
Každý druhý mesiac
DON BOSCO
U TEBA DOMA
Časopis Don Bosco dnes
zasielame bezplatne
na požiadanie.
Už od roku 1877
je to dar dona Bosca
všetkým priateľom
a dobrodincom
saleziánskeho diela.
Ďakujeme za každý dar,
ktorý nám pomáha rozvíjať
dielo záchrany a výchovy
mladých doma i v misiách.
Ponúknite časopis
svojim blízkym.
Rozšírte rodinu dona Bosca.
Za všetkých dobrodincov
slúžime každú sobotu svätú
omšu a pamätáme na nich
v modlitbách.
Kontakt:
Don Bosco dnes
Miletičova 7
821 08 Bratislava
Tel.: 02/55 57 22 26
E-mail: dbd@donbosco.sk
Don Štefan Foltin sa narodil 24.
septembra 1918 v Černíku pri Nitre.
Ľudovú školu navštevoval a ukon-
čil v rodnej obci. Od malička túžil
ísť na misie. Po skončení 5. triedy
ľudovej školy navštívil s matkou mi-
sionárov Spoločnosti Božieho slova
na Kalvárii v Nitre. Pre nízky vek ho
neprijali. Preto šiel na odporúčanie
do Šaštína, kde ho 1. septembra
1930 prijali. V roku 1936 nastúpil do
noviciátu a prvé rehoľné sľuby zlo-
žil 31. júla 1937. Filozofiu študoval
v Moravskej Ostrave a v Trnave. Po-
čas vojny patrila jeho rodná dedinka
do Maďarska. „Keď ma mamička na-
vštívila, vždy jej z toho hrozilo ne-
bezpečie.“ Teológiu študoval vo Svä-
tom Beňadiku a Svätom Kríži (dnes
Žiari nad Hronom), kde bol 29. júna
1947 vysvätený za kňaza. Primície
v rodnej obci sa konali 6. júla 1947
a zúčastnilo sa na nich cez tisíc ľudí.
Na misie do Japonska odišiel krátko
na to 7. októbra 1948.
„Keď som si v roku 1948 vybavoval
cestovný pas na misie, viacerí ma od-
hovárali, že tento doklad od komu-
nistických úradníkov aj tak nedosta-
nem. Ale ja som pevne dôveroval
Panne Márii. V Nitre, kde som vtedy
pôsobil, som zhromaždil chlapcov
z oratória a požiadal som ich, aby sme
sa na tento úmysel modlili deviatnik
k Panne Márii. Potom som išiel do
Bratislavy na patričné úrady a div di-
vúci – už na štvrtý deň som mal svoj
cestovný pas v rukách. Keď mi ho ta-
mojšia úradníčka dávala, povedala:
'Dôstojný pán, povedzte mi, koho to
máte za sebou? To je neuveriteľné!' Ja
som jej odpovedal:' Nuž, ja mám
mocnú patrónku.'“
Cestoval loďou z talianskeho Janova
do New Yorku, vlakom do San Fran-
cisca a „presne na Štedrý večer 1948
odchádzam cez Tichý oceán do Jo-
kohamy“. Na územie krajiny vychá-
dzajúceho slnka vstúpil 11. januára
1949. Hneď na druhý deň sa stretol
s provinciálom donom Cimattim.
V Japonsku vyučoval cirkevné právo
a liturgiu v tokijskom Čófu, potom ná-
boženstvo a morálku v Ikuei Gakuin,
desať rokov (1958 – 1968) zastával
funkciu riaditeľa katolíckej materskej
školy a správcu farnosti v Mikawa-
džime. V ďalších rokoch pôsobil
v mestách Usa, Hita, Kicuki v okrese
Oita. „Na katolíckom gymnáziu v To-
kiu, kde chodilo 1 700 žiakov, vyše
120 prijalo sviatosť krstu. Prostred-
níctvom detí sme sa dostávali k rodi-
čom, z ktorých sa niektorí stali kato-
líkmi, ostatní nadobúdali priateľský
vzťah ku kresťanstvu.“
naši zosnulí
„z celého srdca ďakujem dobrotivému pánu Bohu, že mi doprial dožiť sa takého
požehnaného veku a za toľké milosti, ktoré mne nehodnému tak štedro udelil,“ napísal
don Foltin pred dvoma rokmi v liste na Slovensko pri svojej 90-tke.
D B D 2 0 1 01
Štefan Foltin SDB – Misionár v Japonsku
* 2. septembra 191 Černík
+ 2. augusta 2010 Beppu, Japonsko Spracoval R. Hamráček SDB
(Pokračovanie na strane 31)
repor táž
Púť sledovala tú istú trasu, po kto-
rej slovenský Boží služobník pre-
vádzal mladých saleziánov do Ta-
lianska, aby sa mohli stať kňazmi.
Prednovici, ktorí sa na noviciát
pripravovali v komunite na Ma-
mateyovej v Bratislave, sa vydali
na cestu v stredu 26. mája.
Vyrazili vlakom z Bratislavy do
Šaštína, kde začali púť svätou
omšou. V pláne mali potom pešo
prejsť cez šaštínske lesy, v kto-
rých chceli prenocovať. Rozvod-
nená rieka Morava im to ale ne-
dovolila. Nedalo sa zistiť, pokiaľ
siahajú močiare a bolo pravde-
podobné, že v noci bude pršať.
Prenocovali teda na chate
v osade Húšky. Komplikácie na
začiatku cesty im takto pripome-
nuli ťažkosti, ktoré prekonával aj
Boží služobník Titus Zeman.
Na druhý deň sa oteplilo a tak
mohli prednovici bez obáv vy-
kročiť smerom k rakúskym hra-
niciam. O dobrodružstvo a pre-
kvapenie sa však rieka Morava
predsa len postarala. Most, ktorý
vedie do Rakúska, bol zaplavený
z oboch strán, a tak musela prísť
na pomoc povodňová hliadka.
Pútnikov previezla traktorom cez
vyše sto metrov dlhú zaplavenú
časť cesty až na most. Z druhej
strany sa vyliala aj rakúska rieka
Dyje, ktorá zaplavila pohraničnú
oblasť. Tam sa ale dalo brodiť po
vlastných. Tak sa dostali do de-
dinky Hohenau an der March.
Odtiaľ cestovali vlakom do
Viedne, kde prenocovali v tom is-
tom saleziánskom dome, ako don
Titus a jeho utečenci pred vyše
polstoročím.
Z Viedne cestovali vlakom do
mestečka Maria Neustift. Neďa-
leko pútnického mesta, v tomto
malebnom prostredí rakúskych
kopcov, viedla demarkačná čiara,
ktorá rozdeľovala Európu na sféru
amerického a sovietskeho
vplyvu. Saleziáni si tu museli dá-
vať ešte stále pozor. Preto prešli
popri cintoríne za farskou záhra-
dou a po kopcoch prekročili lí-
niu. V tretí deň púte prišli pred-
novici do mesta Linz.
Štvrtá etapa púte smerovala
z Linzu cez Dolomity do krásnej
obce San Candido. Tam prenoco-
vali na fare. Mládež z okolia mala
v noci vo farskom centre „párty“,
a teda bolo o zábavu postarané.
Nie všetci sa vyspali...
Do cieľa pokračovali prednovici
a ich sprievodcovia vlakom. V Ta-
liansku sa teploty pomaly pribli-
žovali k tridsiatke a cesta pre-
plneným vlakom bola malým
utrpením. V Turíne ich čakalo pre-
kvapenie – hlavný predstavený
saleziánov, don Pasqual Chávez,
bol na Valdoccu na konferencii.
Vznikla aj spoločná fotografia.
Každý deň sa stretli pri stole aj
s najstarším slovenským saleziá-
nom, koadjútorom Michalom Mi-
nárom, ktorý má 97 rokov.
Púť skončili prednovici po prílete
na Slovensko pri hrobe dona Ti-
tusa vo Vajnoroch. Šťastní a plní
krásnych zážitkov sa pomodlili
spolu s Titusovými sestrami
a jeho synovcom.
Vyrazili zo šaštína a takmer zmokli. prebrodili rozvodnenú Moravu a putovali cez Alpy.
Až do turína. prednovicov na už tradičnej púti po stopách dona titusa zemana
sprevádzal aj synovec dona titusa, pán Michal titus radošinský.
Za povolaním po stopách Božieho
služobníka Titusa Zemana Ján Tkáč
D B D 2 0 1 0 15
D B D 2 0 1 01
Diecézna fáza procesu blahorečenia
tohto nášho Božieho služobníka je ak-
tuálne vo fáze, kedy sa ukončujú sve-
decké výpovede a skúmanie a spra-
covávanie písomných dokumentov
z rôznych archívov. Túto prácu vyko-
náva historická komisia procesu bla-
horečenia, ktorú vymenoval brati-
slavský arcibiskup Mons. Stanislav
Zvolenský.
Členkou historickej komisie je aj pani
PhDr. Františka Čechová, PhD. O svo-
jej skúsenosti hovorí: „Na jeseň mi-
nulého roka, keď som sadila popí-
navé ruže pred naším domom,
prekvapil ma don Jozef Slivoň. Ohlá-
sil sa k nám na návštevu s tajuplnou
úlohou. Dozvedela so sa, že som na-
vrhnutá do komisie historikov, ktorá
bude mať za úlohu pripravovať pro-
ces blahorečenia dona Titusa Ze-
mana. Bola som prekvapená a prav-
dupovediac, necítila som sa hodná
takejto zodpovednej úlohy. Viem, že
proces blahorečenia niektorých na-
šich biskupov sa ocitol v ťažkostiach,
aj keď sa mu venujú oveľa význam-
nejší cirkevní historici, ako som ja,
napríklad pán docent Ivan Chalu-
pecký alebo profesor Róbert Letz, kto-
aktualita
V roku 2009 vyšla v taliansku kniha Svätí v saleziánskej
rodine. publikácia obsahuje krátke životopisné pohľady
na 8 svätých, 23 blahoslavených, 9 ctihodných a 20
Božích služobníkov v saleziánskej rodine. Dnes vieme,
že od 26. februára tohto roka pribudol do skupiny Božích
služobníkov aj náš slovenský salezián kňaz
don titus zeman.
Dokumenty, exhumácia a zázrak
– kroky k blahorečeniu Titusa Zemana
spracoval Rastislav Hamráček SDB
rých si vysoko vážim. Ešte ani ruže,
zasadené na jeseň nezačali vyrážať
nové púčiky, a ja som dostala pozva-
nie a 26. februára 2010 som sláv-
nostne zložila prísahu a dostala som
menovací dekrét z rúk nášho otca ar-
cibiskupa Stanislava Zvolenského.
Príbeh dona Titusa Zemana ma chytil
za srdce, aj keď som spočiatku poci-
ťovala rôzne pochybnosti. Ako profe-
sionálny historik pristupujem k skú-
maným javom kriticky a všímam si aj
detaily. Mojim študentom histórie ho-
vorievam, že práca historika bádateľa
je na jednej strane prísne vedecká
a systematická , ale často prináša aj
vzrušenie, ktoré pociťujú detektívi,
keď riešia nejaký dôležitý prípad.
Pravdepodobne sa na mňa prenieslo
to nadšenie, ktoré má vicepostulátor
tohto procesu don Jozef Slivoň. Som
veľmi rada, že v komisii pracuje pro-
fesor Róbert Letz, s ktorým môžem
prekonzultovať zložitejšie problémy.
Aký bude výsledok tohto procesu, to
dnes ešte nevieme. No isté je, že si
„dobrý výsledok“ musíme my, Slo-
váci, najprv zaslúžiť, duchovne pod-
rásť, aj za cenu utrpenia, ako nás to
učia tí, ktorých by sme chceli v bu-
dúcnosti pravidelne sláviť na našich
oltároch. Keď si to zaslúžime, bude
medzi nimi aj náš Boží služobník don
Titus Zeman.“
Výpovede svedkov sú všetky presne
zachytené v zápisniciach. Spolu
s nimi sa vždy urobí aj osobná karta
svedka. Toto všetko bude súčasťou
materiálu, ktorý po skončení diecéz-
nej fázy procesu blahorečenia otec
arcibiskup zapečatí, aby to bolo odo-
vzdané na Kongregáciu pre kauzy
svätých do Ríma. Prípravu tohto ma-
teriálu má v kompetencii notárka ak-
tuárka Mgr. Mária Žebiková. „Je to
pre mňa veľký Boží dar, že sa môžem
podieľať na takej krásnej práci, ako
je proces blahorečenia Božieho slu-
žobníka Titusa Zemana. Cítim sa
veľmi obohatená touto prácou, pre-
tože keď počúvam o živote tohto
vzácneho človeka, prehlbuje sa i môj
vzťah a obdiv k spiritualite dona
Bosca, ktorý často povzbudzoval
k svätosti.“
„Čaká nás ešte exhumácia telesných
pozostatkov Božieho služobníka Ti-
tusa Zemana,“ opisuje aktuálnu si-
tuáciu v procese vicepostulátor
kauzy ICLic. Jozef Slivoň SDB, ktorý
zároveň koordinuje prácu členov his-
torickej komisie. Jeho úlohou je aj na-
vrhovať Arcidiecéznemu tribunálu
ďalších nových svedkov, ktorí sa pri-
hlásili s ochotou vypovedať, po za-
čatí diecéznej fázy procesu.
Aj tento rok sa uskutočnila púť sale-
ziánskych kandidátov (prednovicov)
po stopách Božieho služobníka do
Turína, kde si písali žiadosti o prijatie
do noviciátu. Pán Ing. Michal Titus
Radošinský, autor knihy Don Titus
„Vatikánsky špión?“ a brožúrky Titus
Zeman mučeník za záchranu du-
chovných povolaní, pripravuje doku-
mentačný životopis Božieho služob-
níka Titusa Zemana pre potreby
rímskej fázy procesu blahorečenia.
Táto diecézna fáza procesu je časom
modlitieb o mimoriadnu milosť alebo
o zázrak na príhovor Božieho služob-
níka Titusa Zemana. Viac k celému
procesu blahorečenia Božieho slu-
žobníka Titusa Zemana nájdete na
webstránke www.tituszeman.sk .
aktualita
D B D 2 0 1 0 1
D B D 2 0 1 01
Narodil sa 5. novembra 1916 v Špa-
činciach, v dedinke neďaleko Trnavy.
Pochádzal z troch súrodencov a on
bol prostredný. Jeho strýko, Franti-
šek Sersen, patril medzi prvých slo-
venských saleziánov. Vychovaný
hlboko náboženským prostredím svo-
jej rodiny odchádza po ukončení ľu-
dovej školy na gymnaziálne štúdiá do
Šaštína. Neskôr, po absolvovaní no-
viciátu a pedagogickej praxe, ide do
Hronského Svätého Beňadika a od-
tiaľ do historického kaštieľa vo Svä-
tom Kríži (dnes Žiar nad Hronom),
kde pokračuje vysokoškolským štú-
diom teológie a filozofie. Po kňazskej
vysviacke v roku 1947 ho saleziánski
predstavení posielajú do Trnavy na
Kopánku.
V trnavskom prostredí po
podrobnejšej odbornej
príprave naplno rozvinul
svoju umeleckú fotogra-
fickú tvorbu. Hoci som ne-
našiel žiadny písomný de-
krét či poverenie, don
Leopold Sersen podľa sve-
dectiev viacerých starších
saleziánov bol oficiálnym fo-
tografom slovenskej saleziánskej pro-
vincie. Je autorom viac než 1000 čier-
nobielych snímok, či už vo veľkom
alebo malom formáte. Na moje veľké
prekvapenie tie čiernobiele snímky
sa nám zachovali vo výbornej grafic-
kej úprave. Nie sú vôbec rozmazané.
Fotografia je univerzálny jazyk a má
dokumentačný charakter. Keď po-
rovnávame fotografie z prvej polovice
20. storočia so súčasnými, získame
informácie ako prebiehala zmena
toho či oného saleziánskeho domu.
Samotné prezeranie fotografií bolo
pre mňa veľkým zážitkom. Kedysi sa
saleziáni fotili v naškrobených reve-
rendách a klobúkoch, nachystaní
v tých najumelejších polohách so
strnulými úsmevmi. Fotografia sa tak
uchovávala ako dôkaz o ich existen-
cii, podobne ako predtým obrazy. No
nielen fotografie, ale aj výrazy ľudí na
nich prešli veľkými zmenami. Neskôr
začali pribúdať na úsmevy, potom
farby a v súčasnosti majú ľudia fotoa-
paráty už aj na mobilných telefónoch.
Don Sersen sa skutočne snažil zdo-
kumentovať a zarchivovať salezián-
sky život. Zachovali sa nám zaujímavé
momenty či detaily zo života a pôso-
benia slovenských saleziánov až do
roku 1950. Nostalgia pri srdci chytí
každého, kto navštevoval a poznal sa-
leziánske diela a po rokoch si prezerá
fotografie od dona Sersena.
Po barbarskej noci, udalosti známej aj
pod názvom „Akcia K“, ktorá sa odo-
hrala z 13. na 14. apríla 1950, bol don
Sersen najprv internovaný v tábore
v Podolínci, kde strávi 20 mesiacov.
Odtiaľ ho poslali na výkon vojenskej
služby do PTP (tábory PTP boli za-
riadenia pre politicky nespoľahlivé
osoby, ktoré museli narukovať na
vojnu). Po skončení služby v PTP
v roku 1954 nastúpil do civilného za-
poznal som ho ako milého, otvoreného
a skromného človeka. Vyznamenal sa ako
dobrý kňaz a významný grafik. Avšak málo
sa o ňom vie, že bol aj dobrým fotografom.
zhromaždil bohatú a unikátnu fotografickú
dokumentáciu. Jeho historické snímky majú
pre saleziánsku spoločnosť citovú hodnotu
a sú pamäťou saleziánskej kongregácie.
leopold Sersen.
história
ThDr. Zlatko Kubanovič PhD., SDB
Fotograf a výtvarník
s kňazským srdcom
mestnania. Ako administra-
tívny pracovník najprv pra-
coval v Trnave a neskôr
v Bratislave, kde navštevo-
val aj viaceré výtvarné
kurzy. Štátny súhlas na vý-
pomoc v duchovnej správe
získal až ako dôchodca
v roku 1978. Najprv vypo-
máhal v Modre a neskôr
v Bratislave na Trnávke.
Po páde totality spolupraco-
val s Katolíckymi novinami.
Zo širokého spektra grafic-
kých techník sa stal jeho do-
minantným štýlom linorez.
Na svoje začiatky spomínal
takto: „Kresliť som začal
z čisto praktických dôvodov.
Keď som nastúpil do pasto-
rácie, bolo treba robiť rôzne
nástenky. Začal som tvoriť
malé grafické listy.“ Ako sa
dostal k linorezu, na to si na
inom mieste zaspomínal na-
sledovne: „Potom ma jeden
kňaz – don Rakovicky – po-
žiadal, aby som mu niečo
urobil pre deti na každú ne-
deľu. Keď som to ukázal is-
tému maliarovi v Modre, ho-
vorí mi: 'Nie takto, opačne
ste to mali robiť (ja som to
mal vtedy urobené priamo
v line). Ja mu na to: Ale to je
potom veľa roboty, keď mu-
sím vyrezávať pozitív do li-
nolea. A on: Ale práve
v tom je to dobré.' Vlastne
odvtedy som začal použí-
vať techniku linorezu. Pri
svojej výpomoci v Modre
som potreboval nejako
sledovať aj obdobia,
sviatky, či nedeľné texty
liturgického roku. Tak
vznikali postupne Kána
Galilejská, Premenenie
Pána, Boháč a Lazár,
Mýtnik a farizej, Már-
notratný syn, cyklus
Sviatosti... Grafiky sa
objavovali vo výklad-
nej skrini kostola aj
s príslušnými tex-
tami.“
Don Sersen je autorom viac
než 150 doteraz nájdených
grafických obrazov. Výber
z jeho umeleckej tvorby vy-
šiel aj knižne vo vydavateľ-
stve Don Bosco v roku 1998
pod názvom „Dotyky du-
cha“.
Linorez a fotografie zo zrkad-
loviek majú niečo spoločné
– človek vidí výsledok až na
konci. Zatiaľ čo z digitálneho
fotografovania sa začala vy-
trácať jedinečná atmosféra
čakania na výsledok, v lino-
reze to zostalo. Hoci je don
Sersen známejší viac ako
grafik, jeho fotografická do-
kumentačná činnosť má tak-
tiež svoju vysokú hodnotu.
Jeho fotografie podávajúce
svedectvo o svojej dobe pat-
ria nepochybne do kultúr-
neho dedičstvo slovenskej
saleziánskej histórie. Pro-
stredníctvom nich pozná-
vame saleziánske dedičstvo.
Don Leopold Sersen zomrel
9. februára 2006 v požehna-
nom veku 89 rokov života,
po 68 rokoch rehoľných sľu-
bov a v 58. roku kňazstva.
V srdciach mnohých, ktorí
ho poznali, zostane ako
veľmi dobrý človek a kňaz
s ľudským prístupom ku kaž-
dému.
história
D B D 2 0 1 0 19
V čom spočívala vaša misia?
Do tejto vidieckej prímorskej osady
chodili sestry saleziánky päť rokov
cez víkendy na apoštolát s deťmi.
V septembri 2009 sme tu otvorili tretiu
komunitu FMA v Albánsku. Ponúkali
sme deťom a mladým voľnočasové
aktivity v oratóriu, prípravu k svia-
tostiam, doučovanie, odborné kurzy
šitia alebo pečenia pizze pre mamy
a dievčatá, formáciu animátorov, na-
vštevovali sme rodiny...
Čo ti dal alebo vzal rok
v Albánsku?
Priniesol mi nové skúsenosti. Učila
som sa chodiť v „mokasínach iného“
a zažila som, že to nie je jednoduché.
Spoznala som históriu Albánska, jeho
kultúru, jazyk... Katolíci sú v tejto kra-
jine náboženskou menšinou. Deti
majú inú výchovou a dedičstvo ako
tie naše na Slovensku. Získala som
veľké bohatstvo – vzťahy. A viac som
spoznala seba, svoje hranice aj dary
v konfrontácii s novými situáciami,
napr. život bez elektrického prúdu
a iných vymožeností, na ktoré sme
tu zvyknutí.
Vďaka čomu ti miestny ľud
prirástol k srdcu?
Ľudia z našej dediny sa mi stali blíz-
kymi svojou jednoduchosťou. Deti nie
sú rozmaznané, lebo nemajú toľko
ponúk ako naše. Sú otvorené pre
nové veci a hodnoty, pre výchovu
a opravdivé pozitívne city. Mamy
z našej dediny si ma získali veľko-
dušnosťou a dôverou v Boha.
Čím sú podľa teba deti a mladí
v Albánsku iní ako naši?
Chlapci majú viac výhod a práv ako
dievčatá. Majú autoritu, možnosť roz-
hodovať sa. Dievčatá sa pripravujú
na založenie rodiny, službu a praco-
vitosť. Po svadbe odídu z domu a ne-
majú nádej, že sa do rodičovského
domu budú vracať. Mladí vstupujú
do manželstva často z ekonomických
dôvodov, o partnerovi pre dievča roz-
hodujú rodičia. Mnohí preto vidia
šťastnú budúcnosť v odchode do cu-
dziny, najmä do Talianska a Grécka.
saleziánky
Vrátila sa s Albánskom v srdci
V albánskej osade tale ľudia bývajú v domoch z dosák. Steny si obaľujú igelitom, aby
im nefúkalo. perú v lavóre a sporáky majú na drevo. Saleziánka Elena caunerová
medzi nimi prežila jeden rok ako misionárka.
sr. Andrea Miklovičová FMA, foto: Kali, Elen, Lucka
D B D 2 0 1 020
Bola to tvoja bodka za celým
rokom?
Určite dvojbodka! Lebo za ňou nasle-
duje uplatňovanie toho, čo ma život
v Albánsku naučil:
jednoducho prijať, čo život prináša,
nesťažovať sa na to, čo ešte nemám,
ale oceniť, čo mám. Žiť svoju
vieru s jasným presvedčením.
V čom si cítila Božie pôsobenie?
Presvedčila som sa, že Božia prozre-
teľnosť je istota, o ktorú sa dá oprieť.
Boh nás naozaj chránil, staral sa aj
o nás, aj o deti. Nič životne dôležité
nám nechýbalo a ani nám nič dôležité
neukradli. Podporu som cítila aj cez
modlitbový most, lebo denne nám
ním prechádzalo veľa „fandenia“
a modlitieb.
ocitli ste sa aj v situáciách
„na hrane“?
Od januára do marca boli u nás veľké
problémy so záplavami. V tých dňoch
sme mali heslo „pas pripravený, veci
zbalené“. U nás v dedine prúd strhol
hrádzu a vyplavil rodiny, čo žili v blíz-
kosti kanálov. Nás to obišlo o pár cen-
timetrov.
Ako môžeme „my tu“ pomôcť
„im tam“?
Modlitbou za naše sestry a ich vý-
chovný vplyv. Deťom sa dá pomôcť
adopciou na diaľku cez Slovenskú
charitu. Peniaze sa investujú najmä
do vzdelania. Pre dievčatá to zna-
mená možnosť urobiť si odborný
kurz. Tým sa zníži riziko, že si budú
zarábať prostitúciou.
ktoré spomienky ti ani zub času
nevyhryzie?
V mysli sa mi vynárajú obrazy: chla-
pec spiaci na ulici na kartóne, deti
ako pasú ovce alebo predávajú na
pláži ovocie a pukance, aby niečo za-
robili pre svoje rodiny, dedinské
školy, ktoré určite nespĺňajú európske
štandardné podmienky, návštevy
v rodinách, ktoré majú domy zo spo-
mínaných drevených dosák obale-
ných igelitom, aby nefúkalo. A napo-
kon ich otázka, ktorú mi dávali pri
rozlúčke: „A kedy sa vrátiš?“
saleziánky
D B D 2 0 1 0 21
„Čo bolo podnetom odísť na misie do
Ruska? Ešte popri štúdiu sme sa tajne
stretávali na miestach, kde sme bý-
vali, alebo v blízkych dedinách so
skupinkou asi pätnástich chlapcov
a premietali sme im filmy. Jeden z fil-
mov bol o ugandských mučeníkoch.
Veľmi na mňa zapôsobilo to, ako pra-
covali, koľko dobra urobili v misiách,
akú hlbokú mali vieru, že za ňu polo-
žili život. Druhý podnet bol živý. Otec
Ján Šutka (misionár v Ekvádore) pri-
šiel začiatkom 80-tych rokov na Slo-
vensko a my sme s ním mali niekoľko
stretnutí. Reálne a nadšene rozprával
o misionárskej práci. To ma povzbu-
dilo. V roku 1991 som spolu s otcom Jo-
zefom Danielom Pravdom vycestoval
do Ruska. Navštívili sme Viľňus, No-
vosibirsk, Tomsk, Krasnojarsk a aj Al-
dan. V Aldane sme strávili 10 dní. Na-
vštívili sme školy, blízke dediny. Všade
nás milo prijali a boli otvorení našej
práci. A tak po prípravách som v roku
1992 vycestoval na misie do Aldanu.
Mojou prvotnou túžbou boli tropické
krajiny ako Ekvádor, ale skutočnosťou
bol Sibír – Jakutská republika.“
Na otázku, v čom spočíva jeho práca
teraz, odpovedá: „Práca saleziánov
v Aldane je trochu odlišná od misio-
nárov v Afrike alebo Južnej Amerike.
Tu sú veľmi malé cirkevné spoločen-
stvá, maximálne tak do 16 ľudí. Keď
som sem prišiel, na nedeľnej svätej
omši bolo 6 ľudí. Takže pastoračná
práca ako krsty, sobášenie, spoveda-
nie alebo vysluhovanie sviatostí tu
nie je vo veľkých rozmeroch. Skôr je
to o ohlasovní viery, prosba o mod-
litby, aby ľudia prijali radostnú zvesť.
Je tam dosť administratívnej a tech-
nickej práce, pomáhame ľuďom v aj
v sociálnej a materiálnej oblasti. Na
miestach, kde pôsobíme, je veľká mi-
grácia mladých ľudí od 18 rokov. Od-
chádzajú študovať do väčších miest
na vysoké školy. Tie vzdialenosti sú
obrovské, je to aj 1200 km, a mládež
sa nevracia späť. Tak strácajú s nami
kontakt. My, saleziáni, chceme tento
kontakt obnoviť, posielať im listy, po-
vzbudenia, časopisy.
V našej práci nám veľmi pomáhajú sa-
leziánski misijní dobrovoľníci. Pracujú
s deťmi v oratóriu, v mládežníckom
stredisku, počas letných táborov pra-
cujú ako animátori. Prichádzajú zo Slo-
venska pravidelne od roku 1993 a pra-
cujú tu niekoľko mesiacov alebo aj
rokov. Chcem sa poďakovať pracovní-
kom organizácie Savio za ich dobro-
srdečnosť, záujem a trpezlivosť, za pro-
jekty a ponuky, ktoré nám predkladajú.
Mnohé veci by sme bez nich nemali za-
bezpečené. Tak isto ďakujeme aj ďal-
ším organizáciám, ktoré nám pomá-
hajú, misijným dobrovoľníkom a tým,
čo ich pripravujú a formujú.“
O tom, akí sú ľudia na Sibíri a ako tam
žijú, ďalej rozpráva: „Na území Ja-
kutska žijú viaceré etnické skupiny.
Najväčšie sú Sacha a Rusi, medzi naj-
staršie patria Evenkovia, Eveni Juka-
gíri a Čukčovia. Ako ľudia sú odu-
misie
povolanie kňaza nebolo
v bývalom Československu
žiadúce. otec Jozef tóth to
zažil na vlastnej koži.
Formoval sa a študoval
teológiu v tajnej cirkvi.
tajne sa stretával so
svojimi spolubratmi
saleziánmi a ani najbližšia
rodina netušila, že bude
kňaz. V roku 1988 ho
vysvätili. o rok neskôr
prišla nežná revolúcia
a s ňou sa skončila éra
budovania socializmu
nielen u nás, ale aj
v rusku.
D B D 2 0 1 022
Ľudia by boli iní
– nežili by tak šťastne Katarína Bachratá
ševnení za ideály, dobrosrdeční, po-
hostinní, radostní a radi pomôžu.
Treba ich však povzbudiť k dôsled-
nosti, cieľavedomosti a stabilite v ob-
lasti rodiny. Oni žijú zo dňa na deň,
nedarí sa im dlhodobo plánovať, ne-
majú systém. Snažíme sa im pomáhať
a poradiť. Ekumenizmus je tam v za-
čiatkoch, netreba im veľa o tom ho-
voriť, skôr sa modliť, aby mali priro-
dzený vývoj. S domorodcami sme
priatelia. Ázijské národnosti sú dosť
uzatvorené. Treba dlhší čas a dobré
vzťahy, aby sa otvorili a hovorili
o problémoch, zážitkoch. Napriek
tomu, že krajina má obrovské ne-
rastné bohatstvo, ľudia na dedinách
žijú skromne. V mestách je lepšia ži-
votná úroveň. V Jakutsku je dlhá
zima, trvá 6-8 mesiacov. Mrazy sú aj
do mínus 60 stupňov Celzia, práca
kotolníka je tu teda dôležitá. Nerastie
tu takmer žiadne ovocie, okrem les-
ných plodov. Ovocie dovážajú z kau-
kazských republík a z Číny, ale je
veľmi drahé, tak isto aj mliečne vý-
robky. Bežný človek si ich nemôže
dovoliť. Ľudia ich kúpia iba na ro-
dinné slávnosti a sviatky ako Nový
rok, Veľká noc.“
A o svojich prianiach do budúcnosti
otec Jozef Tóth hovorí: „Od augusta
tohto roku odchádzam pôsobiť z Al-
danu do mesta Jakutsk. Mojím veľkým
prianím je, aby nás prišli posilniť
mladší spolubratia, ktorí by nám po-
mohli rozbehnúť pastoračnú činnosť
v okolí. Mladší sú predsa len dyna-
mickejší i technicky zdatnejší. Ľudia sú
vďační, že sme prišli. Hovoria, že by
boli iní, že by nežili tak šťastne, du-
chovne, nemali by taký zmysel života,
cieľ a silu. Za to sú vďační viere, Pánu
Ježišovi a nám, ktorí sme im to spro-
stredkovali. Hoci je to len malá hŕstka
ľudí, práca nie je zbytočná a to ma na-
pĺňa.“
Misionár je človek, ktorý sa rozhodol
rozdať sám seba pre druhých. Od mi-
sionára sa dá naučiť láske k človeku,
schopnosť akceptovať druhých aj
s ich chybami. Misionár je človek,
ktorý si vybral svoju vlastnú cestu
a našiel svoj pokoj. Otec Jozef Tóth je
určite jedným z nich.
misie
D B D 2 0 1 0 2
ZaUjíMavosTi
Jakutská republika (Republika Sacha)
je najväčšia z republík, ktoré sú súčas-
ťou Ruskej federácie. Hlavným mesto je
Jakutsk. Jej rozloha je 3 000 000 km .
Je to najväčšia a najchladnejšia repu-
blika. Jakutsko často nazývajú aj po-
kladom prírodných bohatstiev. Podľa
geológov je v hlbinách Jakutska celá
Mendelejevova periodická tabuľka pr-
vkov. Medzi ďalšie osobitosti patrí
slnečné svetlo. Slnko nevidno 72 dní
v roku. V lete je však najbohatšie na
slnečné svetlo vo Východnej Sibíri. Od
27. mája do 18. júla je v Jakutsku ob-
dobie tzv. bielych nocí.
výchova
D B D 2 0 1 02
Ako pomôcť deťom
Bruno Ferrero SDB
Učiť sa je pre človeka to isté ako žiť.
Je to vlastne vzrušujúca a radostná
aktivita. Učením sa človek rastie, na-
preduje, získava kľúče od reality.
Škola by mala byť odpoveďou na sku-
točnú potrebu, a tak by mala priniesť
aj ozajstné uspokojenie. No je to celé
naopak. Má zlú povesť. „Už sa ne-
chcem učiť!“ Toto je bojový výkrik
mnohých detí voči škole. Výkrik
v prehratej bitke, v situácii, keď sa
stráca celá séria veľkých možností,
a čas má príchuť premrhaných ho-
dín. Najkrajšie úseky života sa zdajú
utopené v nude. Vtedy školák necíti
chuť, ani potešenie z učenia sa. A to
je voči dieťaťu zločin. Mnohí potom
nahradia radosť z učenia radosťou
z poznania. Ale to nie je to isté. Ne-
stačí iba mať krídla, musíme sa na-
učiť lietať.
Najväčšia prekážka sa nachádza
v mysliach dospelých. Rodina totiž
nestojí mimo hry. Radosť z učenia zá-
visí od kvality tvorivých a rozumných
podnetov už od roku nula. Lenže
škola a rodina sa dnes nechávajú pre-
skakovať chaotickými elektrickými
podnetmi televízie a prostredia. A deti
tieto podnety automaticky konzu-
mujú. Dôsledkom je zmätok. Dieťa ne-
môže mať chuť čítať školské knihy,
ak rodičia zapnú televíziu hneď, ako
sa vrátia z práce. Najlepšia príprava
na dobrý školský rok je skutočná
a hlboká motivácia. Naisto ňou však
nie sú príkazy, hrozby, naliehanie, ci-
tové vydieranie, karhanie či pokusy
o podplácanie.
Ten, kto chce dieťa skutočne motivo-
vať k učeniu sa, používa aspoň desať
„kľúčov k úspechu“:
Predstavme deťom život ako dar, za
ktorý sme zodpovední. Je to prvý
veľký dar kresťanstva: poznanie, že ži-
vot nie je náhoda.
Považujme za preveľmi dôležité
znovuobjaviť význam povolania,
z ktorého sa rodí vedomie vlastnej je-
dinečnosti a ktorý vedie k radost-
nému objavovaniu vlastných schop-
ností a zručností. Toto je dôvod, aby
sa každé dieťa cítilo ako „jedinečné“.
Preto buďme opatrní pri porovnávaní
alebo pri pobádaní detí do súťaže
s inými, a dajme pozor, aby sme ne-
zranili jedinečnosť dieťaťa. Nikdy ne-
zabudnime, že malí potrebujú, aby
sme na nich pozerali, vypočuli ich,
obklopili ich citovou istotou a slo-
vami, ktoré im pomôžu naplno sa za-
pojiť do spoločnosti.
Objav toho, že sme jedinečným
„mixom“ kvalít privádza každého
z nás k presvedčeniu, že máme
vlastnú úlohu, poslanie, ktoré treba
objaviť a rozvíjať.
Pomáhajme deťom, aby si budo-
vali víziu o budúcnosti, stanovili si
ciele a uvedomili si, že učenie sa
v škole – to sú kroky, ktoré vedú k na-
plneniu tejto vízie a sna.
Vytvárajme súlad medzi svetom ro-
diny a školy, aby sa školské predmety
deťom nejavili príliš teoretické a od-
trhnuté od reality. Učme deti chápať,
na čo „slúžia“. Je nanajvýš dôležité,
aby sme zabránili negatívnym disku-
siám o škole a o učiteľoch. Médiá
často šíria názory o nekvalitnom škol-
stve a dávajú tak žiakom, študentom
i rodinám alibi, aby sa o „učenie sa“
až tak nesnažili.
Majme jasno v tom, že keď deťom
ide učenie sa ťažko, je to pre ne utrpe-
nie. Vtedy sa cítia odmietnuté školou,
ponížené pred spolužiakom, skleslé
z toho, že sklamali rodičov. Buďme
pozorní voči tomu, keď majú deti ťaž-
kosti so sústredením sa a keď nevlá-
dzu držať krok so spolužiakmi a uči-
teľmi. Vtedy treba aj s rozhodnosťou
konať.
Motivácia je nákazlivá. Nadšení uči-
telia a rodičia šíria okolo seba nadše-
nie, pasiu ba až vášeň pre objavy
a pre to, čo prináša osoh.
Vytvárajme motivačné situácie:
nové, nie zvykové, s možnosťou roz-
hodovať sa, také, ktoré podnecujú
otázky a nielen poskytujú odpovede,
ktoré dávajú priestor hoci len malej,
ale osobnej a veku primeranej seba-
realizácii.
Dodávajme deťom odvahu. Čas
prežívaný v škole je dlhý a deťom sa
zdá nekonečný. Hovorme s nimi
úprimne: cieľom školy nie je titul, za-
mestnanie, ale možnosť osvojiť si ve-
domosti a spôsoby, aby sme sa stali
dospelými. Učiť sa treba aj cnosti
trpezlivosti: položíme tým základy,
ktoré odolajú zubu času.
Chuť namáhať sa, usilovať sa, nie je
vrodená, neprenáša sa. Deti si ju po-
trebujú osvojiť. Všetko učenie sa vy-
žaduje úsilie a prax. Veľké úsilie u die-
ťaťa začína, keď sa učí chodiť, hovoriť,
udržiavať sa v čistote... no neuvedo-
muje si ho, pretože jeho námaha je
sprevádzaná okamžitým uspokoje-
ním. V škole je uspokojenie ďaleko
v budúcnosti. Preto sú najhoršie na
tom začiatočníci, deti navyknuté na
okamžité uspokojenie svojich potrieb.
Pre nich je takmer nemožné znášať
námahu a ťažkosť školy.
Úspech v škole sa vytvára v rodine.
výchova
D B D 2 0 1 0 25
pravda je jednoduchá a nemilosrdná: ak dieťa chodí do školy s nechuťou a prežíva ju
ako trest, niečo nie je v poriadku. S dieťaťom, s jeho rodičmi alebo so vzdelávacími
inštitúciami. Alebo je chyba vo všetkých troch.
obľúbiť si školu
„Ahoj, Peter! Ani si nevieš predstaviť,
aký som rád...“ Otec Jozef! Jozef Tóth,
kňaz, salezián, misionár. Nevideli sme
sa päť rokov! Internet je silnejší než
on, nikdy sa nenaučil písať maily, kon-
takt sa stratil. Naposledy sme sa videli
v Aldane. Stál pri aute, čo nás malo za-
viezť na letisko, na hlave mal ob-
rovskú huňatú čiapku a mával. Mrzlo
a snežilo, ako sa na Sibír patrí. Tá ka-
tolícka misijná stanica v Aldane bola
prvá, ktorú sme navštívili. „Ahoj, Pe-
ter...“ V Ulanbátare o päť rokov ne-
skôr! Je neuveriteľné, ako rýchlo do-
kážu plynúť myšlienky, čo všetko si
človek dokáže vybaviť za pár sekúnd,
kým telefonuje. V hlave sa mi vynoril
obraz, na ktorý nezabudnem nikdy...
Auto čudne zahrkotalo. Jozef zastal
a vystúpil do tmy, aby sa pozrel, čo sa
stalo. Otvoril motor a zložil z neho
hrubú deku, čo ho zakrývala. Potom
sa dlho hrabal v kufri, kým tam čosi
nevykutral. Vrátil sa k motoru
a o chvíľu už na oboch blatníkoch ga-
zíka horeli sviece. Tma a sliepňajúce
svetlo vytvorili dokonalý prízrak. Prí-
zrak, ktorý v prvej chvíli človeku zdvi-
hol náladu. Toto tu je naše auto. Sme
na Sibíri, uprostred Republiky Sacha,
niekdajšieho Jakutska. Vľavo odtiaľto,
vzdialená sedemtisíc kilometrov, je
Moskva. Vpravo, asi tisíc kilometrov,
leží Magadan a za ním už len
Ochotské more. Pár tisíc kilometrov
za chrbtom máme Severný ľadový
oceán. Medzi tým všetkým je len
tajga, ktorá sa na severe pozvoľna
mení na tundru. Štyridsať kilometrov
pred nami je však mesto Aldan. Rela-
tívne blízko, keby nebolo mínus 45
stupňov Celzia. Takto je vlastne
jedno, či sa poberieme do Moskvy
alebo do Aldanu. Nedôjdeme nikam.
Sviece horia, Jozef konečne zistil prí-
činu, prečo auto nejde. Klinový re-
meň. „V lete ešte v kufri bol, ale bra-
tia ho už asi použili,“ povedal.
Máme dostatok času, aby sme si vy-
chutnali krásu sibírskej noci. Nebo
plné hviezd, vŕzganie snehu pod no-
hami, mráz. Nekonečné ticho. Máme
sa kedy zamýšľať nad tým, ako asi ta-
kéto drobné poruchy vozidla riešia
domáci. Videli sme, ako vo vedre roz-
kúria oheň a vedro vložia pod motor,
aby sa nahrial. Vedia si poradiť so
všetkým. Keby sa tu tak niekto zjavil,
prebleslo mi hlavou.
A niekto sa zjavil! Žigulík. Vyskočil
z neho muž v košeli. „Jozef, vari sa ti
zase pokazilo auto?! Počkaj, pozriem
sa ti na to,“ povedal muž a už sa vŕtal
v motore. „Natrhnutý klinový remeň.
To neopravím. Ale kúsok odtiaľto je
samota, babuška a deduško, a de-
duško to urobí. Poď pomaly, budem ti
svietiť na cestu.“
Lenže, na Sibíri je vždy všetko inak.
Babuška nás vítala so slzami v očiach
a pýtala sa, či sme videli deduška.
Deduško vraj nikdy nedá na jej rady,
rád si vypije a potom sa šialenou rý-
chlosťou ženie po zľadovatenej ceste.
Teraz sa mu to nevyplatilo. Zrútil sa
z cesty s autom do záveja a nevie sa
z neho vyhrabať. Dobrí ľudia, po-
môžte deduškovi!
Natrhnutý remeň búcha do plechov,
auto ide, ale už nekúri. Keď však Jo-
zef zbadá deduškov nákladiak, za-
stane a ženie sa mu na pomoc. De-
duško túruje voz, zúri, kľaje. Radostná
nálada sa zmenila na bezbrehú zlosť.
„Potlačte ma, musím sa dostať na
cestu,“ vykrikuje, hoci je to nezmy-
selné. Auto je celé v snehu a pomohol
by hádam iba tank. Jozef aj tak tlačí.
Je zbytočné presviedčať ho, že keď sa
deduško vyzúri, pôjde domov, vyspí
sa a ráno si už nejako poradí. Tlačí.
Ľuďom v núdzi treba pomáhať. Člo-
vek žije preto, aby pomáhal druhým.
Jozef žije pre druhých. Nečaká od-
menu, nečaká pochvalu, robí to, lebo
verí, že takto je to správne. A život sa
mu za to dobrým odpláca. Zachránili
sme deduška. Odovzdali sme ho ba-
buške. Babuška z deduška vytĺkla in-
formáciu, kde je nový klinový remeň
a našla ho. V snehu. Šofér, čo nám za-
stavil na ceste, remeň vymenil. A my
sme sa do Aldanu dostali živí
a zdraví.
V ruskej kožušinovej čiapke a teplej
bunde, so svojským zmyslom pre hu-
mor, pôsobil skôr ako sibírska odroda
rehoľnej sestričky z filmov Louisa de
D B D 2 0 1 02
Na Sibíri
Autor: Peter Kubínyi, foto: Alan Hyža
Funesa, než ako niekdajší zabezpe-
čovací technik na železnici v Brati-
slave. V roku 1976 skončil štúdium na
žilinskej Vysokej škole dopravnej
a toto bolo jeho prvé zamestnanie.
Keď v roku 1981 prišiel ako revízny
technik do Elektrovodu Senec, vedel
prečo. Dva roky predtým sa rozho-
dol, že sa stane kňazom a salezián-
skym rehoľníkom. Lenže oficiálne ne-
mohol. Na teológiu vtedy brali len
žiakov gymnázií, on mal za sebou
priemyslovku a už aj vysokú školu.
Do Senca teda šiel kvôli tajnej Cirkvi,
kvôli jej formácii, čo sa tu vtedy vy-
tvorila. Vlastne ani sám nevedel,
koľko ich bolo. Stretával sa s piatimi-
šiestimi rovnako zmýšľajúcimi
mužmi, kňazi ho skúšali na lavičkách
v parkoch, ba ani len jeho matka ne-
vedela, že z jej syna bude čoskoro
kňaz. Volalo sa to „marenie štátneho
dozoru nad cirkvou“ a na súdoch sa
za to rozdávali roky vo väzení. V roku
1988 Jozefa Tótha tajne vysvätili.
„Mame sa tak splnil jej veľký sen. Mal
som staršieho brata Laca, umrel se-
demmesačný dva roky predtým, než
som sa ja narodil. Rodičia si povedali,
že ak budú mať ďalšieho syna, mal by
sa stať farárom. Nerozhodli však za
mňa, nechali ma ísť vlastnou cestou
a až pol roka po tom, čo ma vysvätili,
som sa dozvedel o tomto ich želaní.
Vtedy som mal 35 rokov,“ hovorí.
O rok neskôr sa zamestnal ako ener-
getik, aby mal viac času na svoju sku-
točnú prácu. Práve v čase, keď sa
skončila éra budovania socializmu.
Práve v čase, keď sa aj Rusko otvorilo
pre cirkevné misie. V roku 1991 sa do
Aldanu dostal prvýkrát. O rok neskôr
podpísal misijnú činnosť na neobme-
dzený čas. Zostal sedem rokov...
ruština práve zostúpila do svojho
najhlbšieho jazykového suterénu.
Z množstva vulgarizmov ťažko vyro-
zumieť, o čom je reč, ale napätá at-
mosféra by sa dala krájať. Opití chlapi
po sebe zazerajú, triezvi cestujúci vo
vlaku mlčia, tvária sa, že hľadia von
oknom a na nič nereagujú. Pre istotu.
A vtedy sa v chodbičke zjaví on.
Okrúhla tvár vysmiata od ucha
k uchu, dobrotivý pohľad. Všetkých
zdraví, a hoci nevie, kto to je, občas
repor táž
D B D 2 0 1 0 2
D B D 2 0 1 02
dakoho priateľsky potľapká po pleci.
Odpovedajú mu! Rozostupujú sa ako
biblické more a púšťajú ho ďalej. Pri-
šiel otec Jozef. Prešlo päť rokov, je
apríl 2008 a Jozef Tóth opäť pôsobí na
misii v Aldane.
„Asi niečo oslavujú. Aký je dnes deň?
Je nejaké výročie?“ pýta sa. A potom
sám seba upokojí odpoveďou, že na
dnes pripadá Deň kozmonautiky. Toto
dokáže iba on! Keď nám chcel napo-
sledy urobiť fotografiu, nevedel, kto-
rou stranou má držať v rukách fotoa-
parát. A tak si pre seba ticho
poznamenal: „V krajnom prípade od-
fotografujem sám seba. Tiež sa nič ne-
stane...“ Možno by sa ako technik
nikdy neuplatnil. Možno sa ním nikdy
ani nemal stať. Ak mal ktosi zhora
pevne určené miesto na zemi, bol to
on. Dobrý človek.
„hľadať katolíkov a ponúkať im mož-
nosť voľby, to je úloha našej misie,“
povedal Peter Bicák, predstavený ko-
munity Saleziánov dona Bosca v Al-
dane. V Rusku je od roku 2000. „Keď
som sem šiel, myslel som si, že viem
o tejto krajine veľmi veľa, ale nako-
niec som zistil, že nič z toho nie je
pravda. Tvrdil som, že viem po ru-
sky, ale ukázalo sa, že ma asi v škole
učili iný jazyk – otec traktorist, mama
dajarka... A zmenil som aj svoj názor
na humanitnú pomoc. Tým, že nie-
komu niečo iba jednoducho dám,
som mu nepomohol, len som sa zba-
vil problému. Príklad? Starí rodičia sa
starali o vnukov, ale pili. Pomáhali
sme im, dávali jedlo, obliekali ich.
Čím viac sme im pomáhali, tým viac
peňazí im zostávalo na pitie! Lepšie je
zaplatiť deťom obedy v školskej je-
dálni. Alebo pomôcť tomu, kto aj sám
sebe chce pomôcť. Napríklad invali-
dom v dedinke Chatystyr. Chceli si za-
ložiť dielňu, začať šiť. Potrebovali pe-
niaze, aby to mohli rozbehnúť. Kúpili
sme im látku a oni nám sľúbili, že
nám peniaze vrátia. Takáto pomoc má
zmysel.“
pätnásť rokov misijnej činnosti. Dva-
násť rokov v Rusku, tri roky v Mon-
golsku. Kedysi túžil po misii v Ekvá-
dore, po tom čo sa stretol s otcom
Jánom Šutkom. „Od dieťaťa som mal
rád „indiánky“ a najviac sa mi páčil
film Ugandskí mučeníci. Naivne som
si aj misiu predstavoval ako dobro-
družstvo,“ hovorí Jozef. Vari sa mu
zdá, že jeho život nie je dosť dobro-
družný?
Na všetko sa pamätám, obdivujem
ich za to, čo robia. Na Jozefa sa však
pozerám inak. Aj keď si s ním podáte
ruku na rozlúčku, odveziete sa tisíc-
päťsto kilometrov vlakom, odletíte de-
väťtisíc kilometrov, a doma si nasta-
víte hodinky o deväť hodín dozadu,
nezabudnete na neho. Máte ho stále
pred očami. A keby sa ma dakto spý-
tal, či poznám dobrého človeka, bez
váhania odpoviem: Áno. Jozef Tóth.
RUSKO Aldan 1998,
MONGOLSKO
2003, RUSKO
Aldan 2008
repor táž
rok dona Ruu
Svätý Otec Lev XIII. potom 11. fe-
bruára 1888 potvrdil do služby hlav-
ného predstaveného Saleziánskej kon-
gregácie dona Michala Ruu na 12
rokov podľa Stanov. Osobne poznal
dona Ruu a vedel, že saleziáni pod
jeho vedením budú pokračovať v za-
čatej misii. Don Bosco počas svojho
života založil 64 diel; don Rua ich roz-
množil na 341. V čase smrti dona
Bosca bolo 700 saleziánov. Počas 22
rokov úradu dona Ruu sa ich počet
vyšplhal na 4000. Misie, ktoré don
Bosco húževnato pripravoval a reali-
zoval, sa rozšírili ešte počas jeho ži-
vota do Patagónie a Ohňovej zeme.
Don Rua znásobil ich rozmach a sa-
leziánski misionári sa dostali do bra-
zílskych pralesov, Ekvádora, Mexika,
Číny, Indie, Egypta či Mozambiku.
cestoval a upevňoval
Don Rua nemal strach cestovať vte-
dajšími, dosť nepohodlnými vlakmi.
Celý jeho život bol posiaty cestami.
Potvrdzuje to don Barberis: „Ako spo-
ločníka ma vzal na viaceré zo svojich
ciest. Don Rua navštívil svojich sale-
ziáno, nech by boli kdekoľvek, hovoril
im o donovi Boscovi, oživoval v nich
jeho ducha, informoval sa stále a dô-
kladne o živote spolubratov a o die-
lach, nechával napísané smernice
a napomenutia, aby rástla vernosť do-
novi Boscovi. ... Nezaobstarával pre
kongregáciu len vonkajšie dobrá, ale
jeho hlavným úmyslom bolo upevniť
kongregáciu stále viac zvnútra.“
Ježiš a pomocnica
O jeho láske k Ježišovi v Eucharistii
hovoria svedkovia pri procese blaho-
rečenia veľmi konkrétne. Don Fran-
cesia a don Barberis potvrdzujú, že
pri návšteve akéhokoľvek salezián-
skeho domu si vždy najprv žiadal:
„Zaveďte ma k Pánovi domu, chcem
ho pozdraviť.“ Myslel na kaplnku, kde
Donovi Ruovi
nedávali príkazy ani zo žartu
pri smrti dona Bosca mal don rua 50 rokov. V ríme sa niektorí kardináli báli zániku
saleziánov. hlavná rada kongregácie však napísala pápežovi list, že všetci súhlasne
prijímajú za hlavného predstaveného dona ruu, podriaďujú sa mu
a s radosťou ho prijímajú.
Pascual Chávez Villanueva, upravil rhsdb
D B D 2 0 1 0 29
D B D 2 0 1 00
si na dlho kľakol pred svätostánok.
Don Francesia pridáva, že často trávil
„väčšiu časť noci“ ako spoločník 'Osa-
melého zo Svätostánku', ako zvykol
hovorievať. A ďalej dosvedčuje:
„Chcel, aby Najsvätejšia Sviatosť bola
stredom všetkých našich sŕdc. Chodil
a opakoval: 'Spravme si svätostánok
v našom srdci a držme sa stále v spo-
jení s Najsvätejšou Sviatosťou.'“
Pápež Lev XIII. povzbudzoval všet-
kých kresťanov, aby sa na prelome
storočí zasvätili Srdcu Ježišovmu.
Don Rua chcel, aby saleziáni, Dcéry
Márie Pomocnice, spolupracovníci
a všetci mladí zo saleziánskych diel
v noci z 31. decembra 1899 na 1. ja-
nuára 1900 vykonali toto zasvätenie.
On sám tak urobil v Bazilike Márie
Pomocnice.
Po slávnostnej korunovácii obrazu Po-
mocnice v bazilike na Valdoccu napí-
sal don Rua 19. júna 1903 všetkým sa-
leziánom: „... korunovácia milostivého
obrazu Márie Pomocnice nech zná-
sobí našu lásku, našu úctu a vďačnosť
voči našej nebeskej patrónke, ktorej
vďačíme za všetko to dobro, ktoré sme
mohli urobiť... Počas týchto
našich pamätných osláv
meno Márie Pomocnice bolo
ustavične spájané s menom
don Bosca, ktorý za neslý-
chaných obetí postavil tento
chrám. Som si istý, že so
zväčšovaním úcty k Márii Po-
mocnici bude rovnako rásť
i úcta a láska k donovi Bos-
covi a o nič menej i úsilie za-
chovať jeho ducha a napo-
dobňovať jeho čnosti.“
Saleziáni vďačia donovi
Ruovi za uvedenie každo-
denného recitovania zasvä-
cujúcej modlitby k Márii Po-
mocnici na záver ranného
rozjímania a taktiež za pro-
cesiu so sochou Márie Po-
mocnice turínskymi ulicami,
ktorú prvý raz usporiadali
práve na jeho podnet v roku
1901.
Don Rua zjednotil meno Po-
mocnice so sestrami sale-
ziánkami, ktoré majú oficiálny názov
Dcéry Márie Pomocnice (FMA). On
videl zrodenie Inštitútu FMA a pozo-
roval jeho postupný rozkvet, ujal sa
ho ako svätého dedičstva, ktoré mu
zanechal don Bosco, a zveľadil ho ne-
únavným úsilím, bohatstvom svojej
mysle i vlastného srdca.
poslušnosť, chudoba a čistota
Po celý život prejavoval don Rua
úplnú poslušnosť. Sám don Bosco si
vďaka tomu i trochu zažartoval. Vo
výpovedi k procesu blahorečenia do-
svedčil hlavný predstavený don Filip
Rinaldi: „Don Bosco raz povedal: Do-
novi Ruovi sa nedávajú príkazy ani zo
žartu. Taká bola jeho pohotovosť pri
plnení čohokoľvek, čo mu povedal
predstavený. Bol hlboko pokorný,
skromný v správaní, v slovách, po-
korný pred veľkými i malými“.
Don Francesia spomína, ako si raz
don Rua ešte ako klerik chcel prikryť
svoj písací stôl kúskom červenej látky,
ktorú našiel. Don Bosco to zbadal
a povedal mu: „Ach, don Rua! Páči sa
ti elegancia, čo?“ Zmätený Rua odpo-
vedal, že ide len o kus handry, no
don Bosco poznamenal: „Prepych
a elegancia sa ľahko udomácnia, ak
nie sme ostražití.“ Don Rua na tieto
slová nikdy nezabudol a pokladal ich
za poklad po celý svoj život. Obliekal
sa chudobne, nevyhľadával nikdy
blahobyt, šetril v každej malej veci.
A dával pozor, aby všetci saleziáni
milovali a praktizovali chudobu s du-
chom viery tak, ako to chcel don
Bosco. Jeho oblečenie bolo plné zá-
plat. Jeden pár topánok mu vydržal
roky a pritom chodil často pešo, aby
nemusel ísť električkou a mohol dať
tých desať centov, čo mal na lístok,
ako almužnu. V okružnom liste sale-
ziánom z 31. januára 1907 napísal
okrem iného aj toto: „Je treba vedieť,
že mnohí z našich dobrodincov, čo
sami boli chudobní alebo len
skromne majetní, podstúpili veľké
obety, aby nám mohli pomôcť. Mali
by sme to srdce použiť ten milodar na
to, aby sme si zabezpečili pre seba ne-
primerané pohodlie? Premárniť ovo-
cie toľkých obetí, aj keď len nepre-
mysleným utrácaním, je vskutku
veľká nevďačnosť voči Bohu a voči
našim dobrodincom.“
Keď v roku 1922 zavolali
dona Francesiu ako 82-roč-
ného, aby pod prísahou vy-
povedal o svätosti dona Ruu,
pri slove čistota sa rozcítil
a polohlasne svedčil: „Jas
anjelskej čnosti vychádzal
z celej osoby dona Michela
Ruu. Stačilo sa naňho po-
zrieť, aby si človek uvedomil
jeho duchovnú čistotu.
Zdalo sa, že skôr, ako na veci
tohto sveta, boli jeho oči
uprené na tie nebeské. Jeho
spôsoby a správanie v kto-
romkoľvek čase a na akom-
koľvek mieste boli vždy
zhodné s jemnocitom
a skromnosťou. Preto bol
stále povzbudením či už na
verejnosti alebo v súkromí,
na ihrisku alebo na ulici,
v kostole či v dome. Oplýval
jemnosťou a úctou k anjel-
skej čnosti, takže keď ju klá-
dol druhým na srdce, jeho
slovo malo nevídaný účinok.
rok dona Ruu
Za pomoci amerických Slovákov dal
v meste Usa vybudovať kostol, ktorý
je zasvätený Sedembolestnej Panne
Márii. Okrem toho priniesol do Ja-
ponska tabuľu zo slovenskej žuly,
ktorú posvätili biskupi Ambróz Lazík
a Eduard Nécsey. Na tabuli boli vy-
ryté slová piesne: Sedembolestná
Panna Mária, tebe slovenská spieva
krajina. Tabuľu umiestnil k soche
Panny Márie umiestnenej vo výške 2
200 m na Fudžijame, posvätnom
vrchu Japoncov.
V roku 1997 minister kultúry SR ude-
lil donovi Foltinovi poctu ministra kul-
túry SR za dlhoročné šírenie ideí kres-
ťanstva, humanizmu a za propagáciu
slovenskej kultúry v Japonsku.
Od Veľkej noci 2008 žil don Štefan Fol-
tin v meste Beppu ako vikár tamojšej
saleziánskej komunity. V misiách pre-
žil takmer 60 rokov. Zomrel 2. augusta
ráno o 2.45, zaopatrený sviatosťami,
v prítomnosti direktora svojej rehoľ-
nej komunity.
Hoci bol august, na modlitbovej vigí-
lii ako aj na pohrebe sa zúčastnilo
veľké množstvo veriacich, kňa-
zov i rehoľníkov a členov sale-
ziánskej rodiny. Na pohrebných
obradoch v Beppu 4. augusta,
ktorým predsedal tamojší provinciál
saleziánov don Cipriami, koncelebro-
valo vyše dvadsať kňazov, medzi nimi
aj rehoľníci xaveriáni a mnísi trapisti.
Vikár diecézy Oita, Mons. Taguchi,
počas svojho príhovoru vyjadril
veľkú vďačnosť za apoštolát dona Fol-
tina v diecéze a vyzdvihol jeho vľúd-
nosť a pokojnosť. Počas modlitbovej
vigílie pred pohrebom s pohnutím
spomínal na dona Foltina aj emeritný
biskup diecézy Mons. Hirayama. „Na-
priek mnohým ťažkostiam sa vždy ve-
noval zverenému poslaniu s pre-
svedčením, s pohľadom upretým do
budúcnosti! Jeho úsmev vo mne
vzbudzoval myšlienku neotrasiteľnej
dôvery v Pána.“
Mimoriadny a splnomocnený veľvy-
slanec Slovenskej republiky v Ja-
ponsku Drahomír Štos poslal pri prí-
ležitosti pohrebu svoj telegram: „Don
Foltin spolu so svojimi spolubratmi
donom Sucháňom a donom Figurom
prežili v Japonsku polovicu storočia.
Rozdal celú svoju vľúdnosť v zemi,
ktorú vôbec nepoznal, až tak, že ho
prijali za svojho. A teraz, keď je v Bo-
žom pokoji, môže on ochraňovať nás
všetkých. Myslím, že pre Slovensko,
jeho rodnú krajinu, je chválou, že
mala v donovi Foltinovi také dlhé
roky neúnavného apoštola.“
Salezián don Higashiki, ktorý pre-
žil v Beppu s donom Foltinom po-
sledné dni, hovorí, čo ho najviac za-
ujalo: „Každé ráno po raňajkách
vykonával návštevu Sviatosti Oltár-
nej a pedantne mi pripravil oltár na
slávenie Eucharistie. Bol opravdivým
kňazom a opravdivým misionárom.
Bol zaľúbený do fotografovania a aj
túto záľubu uplatnil v apoštoláte. Za-
čal písať aj svoje spomienky, najmä
s myšlienkou na svojich priateľov Slo-
vákov ako aj na podporu rozvoja
evanjelizácie.“
Existuje list z roku 1958, adresovaný
provinciálovi, v ktorom vyznáva
svoju ochotu ísť na misie do Kórei.
Kvôli faktu, že jeho rodná krajina bola
pod komunistickou nadvládou, ne-
dostal vízum. Na konci spomínaného
listu však napísal: „Keby to okolnosti
vyžadovali, dávam sa k dispozícii ísť
na misie aj do Ruska. Chcem vždy
pracovať na väčšiu Božiu slávu a pre
spásu svojej duše a duší iných.“
Občianske združenie SAVIO o.z.
ďakuje všetkým, ktorí sa zúčastnili ako dobrovoľní
darcovia v 5. ročníku celoslovenského podujatia
tehlička pre keňu. O tom, ako táto pôstna aktivita
dopadla, prinesieme informácie v budúcom čísle
tohto časopisu.
naši zosnulí
D B D 2 0 1 0 1
SAVIO o. z.
Miletičova 7, 821 08 Bratislava
tel.: 02/556 404 09, 0910 123 579
www.savio.sk
(Pokračovanie zo strany 14)
