Don Bosco Dnes SLK No. 4 2012

don boscojúl - august
w


w
w


.s
a


le
zi


a
n


i.
sk Ročník XLIII. 4/2012


dnes


Téma


Máme doma plno svätých
Fotorepor táž


Festival Lumen oslávil 20-tku s 10 000 mladými
Misie


O tritisíc metrov bližšie k nebu




Poznať dona Bosca
4 Nový model misií a misionárov


Správy
9 Saleziáni novokňazi


Téma
10 Máme doma plno svätých


Exal l ievi
15 Exallievi sú na svete už sto


rokov


Don Bosco 200
18 Saleziáni koadjútori a stredné


odborné školy


V ýchova
22 Duch služby


obsah júl – august


Pohľad na saleziánsky svet – saleziánsky pohľad na svet


10


6


20


24


Don Bosco dnes
Časopis pre saleziánsku
rodinu, priateľov
a dobrodincov dona Bosca


4/2012
Ročník XLIII .
Časopis vychádza 6x do roka,
rozširuje sa bezplatne.


Vydavateľ
Saleziáni don Bosca –
Slovenská provincia
vo vydavateľstve Don Bosco


Šéfredaktor
Rastislav Hamráček SDB


Redakčná rada
Marián Peciar SDB
Miroslava Tarajová FMA
Zuzana Petruľáková
zástupkyňa VDB
Veronika Dolná


Jazykové úpravy
Adriana Reguliová


Grafická úprava a zalomenie,
DTP spracovanie
Juraj Martiška


Distribúcia
Ladislav Katona


Tlač
VKÚ, a. s. Harmanec


Registrácia
MK SR č. EV3448/09


Vaše milodary
Finančnú podporu pre prácu
saleziánov môžete posielať:
– zo Slovenska
účet: 29330062/0200, VS 0036


– zo zahraničia
Bank Name
Všeobecná úverová banka (VÚB)
Account Name
Saleziáni don Bosca –
Slovenská provincia,
Miletičova 7, Bratislava
Swift code
SUBASKBX
IBAN
SK3602000000000029330062


Adresa redakcie
Don Bosco dnes
Miletičova 7
821 08 Bratislava
tel.: 02/55 57 22 26
E-mail
dbd@donbosco.sk


Foto obálka: archív Salesiani
di Don Bosco, Turín


www.saleziani.sk




D B D 2 0 1 2


Drahí bratia, sestry, priatelia v saleziánskej rodine!


Inštitút dcér Márie Pomocnice,
sestry saleziánky, známy aj pod
skratkou FMA, slávi v tomto roku
140 rokov od svojho založenia. Bolo
to 5. augusta 1872, keď sa v Mor-
nese za prítomnosti našich svätých
zakladateľov – Jána Bosca a Márie
Dominiky Mazzarellovej – zrodila
prvá komunita dcér Márie Pomoc-
nice.


Je to dôvod na veľkú vďačnosť
Bohu, ktorý v histórii pôsobí vždy
tak, že pre svoje veľké plány lásky
používa malých a chudobných. Ko-
nal tak aj v prípade našej svätej matky a zakladateľky Márie Mazzarel-
lovej a naplnil slová evanjelia o malom horčičnom zrnku, ktoré sa stane
veľkým stromom a nebeské vtáky môžu hniezdiť v jeho konároch. Z ma-
lého semienka zasadeného do morneskej zeme vyrástla veľká rodina In-
štitútu dcér Márie Pomocnice, ktorá žije a pracuje pre dobro a spásu mla-
dých na všetkých piatich kontinentoch sveta.


Slávenie tohto výročia nášho Inštitútu je zároveň pozvaním ísť ponad sa-
motnú historickú udalosť a jednoduché spomínanie na minulosť, ktorá
nás vždy fascinuje svojou charizmatickou silou. Aj v dnešnom kon-
texte života sme my – dcéry Márie Pomocnice – pozvané žiť stále aktu-
álny duchovný odkaz našej zakladateľky, ktorým je svätosť.
Matka Mazzarellová a prvé sestry od začiatku pochopili, že výchovné po-
slanie medzi mládežou si vyžaduje patričné vzdelanie a odborné kom-
petencie. Zároveň však boli presvedčené, že bez svätosti života apoštolské
poslanie zostane neplodné. Získanie kvalitných profesionálnych kompe-
tencií bez pokornej a rozhodnej cesty svätosti v živote dcér Márie Po-
mocnice nedosiahne vrchol apoštolského poslania medzi mladými – ich
stretnutie s Kristom.


Svätosť a odborné kompetencie, svätosť a kvalitné služby nestoja proti
sebe, nie sú v rozpore. Naopak, pozývajú nás k autentickej mystike a ku
každodennej askéze, pričom čerpajú silu najmä z Eucharistie.


Milí bratia, sestry a priatelia saleziánskej rodiny, prosím, vzdávajte
spolu s nami vďaky Najvyššiemu za našu rehoľnú rodinu a za všetko,
čo cez ňu on vykonal pre mladých na Slovensku i vo svete. Zároveň vás
prosím, modlite sa za nás a vyprosujte nám silu k svätosti života v kaž-
dodennosti, lebo iba tak naše apoštolské námahy prinesú ovocie pre
dobro a spásu mladých.


sestra Iveta Sojková FMA
provinciálna predstavená


slovo provinciálky


28


16


Misie
24 O tritisíc metrov bližšie k nebu


História
26 Vždy zanietený za saleziánsku


vec


Tehlička
31 Vďaka Tehličke pre Južný Sudán


postavia nemocnicu už tento
rok


Ďakujte spolu s nami
za našu rehoľnú rodinu




Poznávajme a nasledujme dona Bosca,


Autor: Pascual Chávez V.
Preklad: Stanislav Veselský


D B D 2 0 1 24


MALÝ TMAVÝ GLÓBUS
Najdojímavejším predmetom v izbičkách
dona Bosca na Valdoccu je malý tmavý
a len približný glóbus. Takmer nevidno
hranice medzi štátmi a svet je čudne
zliaty v súdržnej solidárnosti.
„Mladý Michal Rua ho neraz počul zvolať:
,Ach, keby som mal dvanásť kňazov, ktorí
by mi boli k dispozícii, koľko dobra by sa
dalo urobiť! Chcel by som ich poslať hlá-
sať pravdy nášho svätého náboženstva
nielen do kostolov, ale aj na námestia!‘
A keď zavše vrhol pohľad na niektorú
stranu atlasu, vzdychal, lebo videl, že
mnohé oblasti sú ešte v tieni smrti. Dával
najavo vrúcnu túžbu, aby raz mohol pri-


niesť svetlo evanjelia na miesta, kam sa
ešte nedostali iní misionári“ (Životopisné
pamäti III, 546).
Ten istý apoštolský zápal, ktorý don
Bosco načerpal v škole dona Cafassa
a ktorý ho pobádal identifikovať ako pole
činnosti svet chudobných a opustených
mladých v rozvojových aj rozvinutých
krajinách, bol neskôr základom rozhod-
nutia otvoriť saleziánsku rodinu pre misie
ad gentes. Zdôraznil to don Rua: „Práve
táto potreba zachraňovať duše spôsobo-
vala, že starý svet sa mu zdal tesný, a pod-
necovala ho posielať svojich synov do
vzdialených misií v Amerike“ (BS 21
[1897] 4).


Don Bosco si už počas rokov v Konvikte,
ovplyvnený misionárskou literatúrou, tú-
žobne prial pridať sa k Oblátom Panny
Márie kvôli misiám medzi indiánmi v Se-
vernej Amerike. Od roku 1848 bol ne-
únavným čitateľom Ročeniek Kongregá-
cie pre šírenie viery. Ale rozhodujúci
podnet na urýchlenie misionárskeho po-
volania mladej Kongregácie mu prišiel
pri príležitosti Prvého vatikánskeho kon-
cilu (1869 – 1970): mnohí biskupi z Ame-


Prezident Spojených štátov
Barack Obama na návšteve
Brazílie 19. a 20. marca 2011,
ktorej cieľom bolo rozšíriť
a optimalizovať politické
a obchodné vzťahy medzi
týmito dvoma krajinami, na
záver príhovoru
k podnikateľom spomenul sen
dona Bosca o meste Brazília:
„Brazília je mladé mesto, má
iba 51 rokov, ale počiatok má
pred viac ako storočím: v roku
1883 mal don Bosco videnie,
že raz bude hlavným mestom
jedného veľkého národa,
postaveným medzi 15. a 20.
rovnobežkou, že bude vzorom
pre budúcnosť a zárukou
vhodných príležitostí pre
každého brazílskeho občana.“


poznať dona Bosca


Nový model misií
a misionárov




aby mladí boli poslaním nášho života
riky, Afriky a Ázie využívali príchod
do Ríma, aby verbovali klérus a re-
hoľné sestry; prichádzali do kontaktu
s donom Boscom, navštevovali Val-
docco a dávali návrhy založiť nové
diela. On to vnímal ako znamenie Bo-
žej vôle a nadchol sa. Do tohto ob-
dobia rokov 1871 – 1872 spadá aj prvý
misionársky sen.


„Zdalo sa mi, že sa nachádzam v ne-
jakej divokej a celkom neznámej kra-
jine. Bola to obrovská rovina, celá ne-
obrobená, v ktorej nebolo vidno ani
pahorky, ani vrchy. Vo veľmi vzdiale-
ných končinách ju však ohraničovalo
neschodné pohorie… Medzitým som
uvidel v diaľke skupinu misionárov,
ktorí sa s radostnou tvárou približo-
vali k divochom, a pred nimi šiel húf
mladíkov. Ja som s chvením uvažoval:
,Idú sa dať zabiť.‘ A priblížil som sa
k nim: boli to klerici a kňazi. Pozorne
som sa na nich zahľadel a spoznal
som v nich našich saleziánov. Prví
mi boli známi, a hoci som osobne ne-
mohol poznať mnohých ďalších, ktorí
nasledovali za tými prvými, všimol
som si, že aj oni boli saleziánski mi-
sionári, tiež od nás.“


Ovplyvnený duchom svojej doby don
Bosco uvažoval o misiách v najuž-
šom zmysle, in partibus infidelium,
v krajoch neveriacich, a v najroman-
tickejšom zmysle – medzi krutými
a divokými národmi. Dôležitú úlohu
malo aj jeho katolícke videnie Cirkvi,
poslanej k všetkým národom, a vní-
manie saleziánskeho povolania ako
daru, ktorý Boh dal mladým celého
sveta, spojené s obavami vo vzťahu
k protestantom. Misiologickými prin-
cípmi jeho doby bolo pretvárajúce
prekvasenie, dobyvateľský boj, evan-
jeliové svedectvo až po mučeníctvo.
Euntes in mundum universum –
choďte do celého sveta mu znelo aj
ako cirkevno-právnický príkaz, preto
svojich misionárov poslal do Ríma,
aby dostali požehnanie od pápeža.


PREDVOJ VEĽKÉHO VOJSKA
Jeho konkrétnosť ho podnietila
uprednostniť spomedzi rôznych po-
núk Argentínu: tam sa plavili tisícky
imigrantov a jeho misionári tam ne-
budú osamotení; tam bola civilizo-
vaná spoločnosť pripravená podpo-
rovať jeho dielo; a tam boli aj „divosi“
z jeho snov. Listy a informácie dona
Cagliera aj ďalších o skutočnej Pata-
gónii neskôr radikálne zmenili ro-
mantický pohľad dona Bosca, ktorý
bol vždy pripravený prispôsobovať
sa situácii a vidieť v tom Pánov hlas.
Stratégia sa zmenila: zakladať diela,
aké boli na Valdoccu (internáty, far-
nosti a oratóriá), ktoré by boli mies-
tami formácie na prekvasenie nových
národov Latinskej Ameriky, a odtiaľ
odchádzať do misionárskej služby
medzi domorodé obyvateľstvo.
Takto bol tradičný model misií obno-
vený o prvky vybraté z oratoriánskej
charizmy, ktorá kladie veľkú dôleži-
tosť na vzdelanie a na starostlivosť
o mládež. Zmenili sa aj organizačné
aspekty: saleziánski misionári neboli
iba svedkami a apoštolmi, ktorí
všetko zanechávali kvôli hlásaniu
evanjelia; oni sa ako vrchol ľadovca,
ako predvoj veľkého vojska cítili vy-


jadrením celej saleziánskej rodiny,
ktorá ich duchovne a hmotne podpo-
rovala a mala účasť na ich radostiach
a bolestiach, na ich úspechoch a ťaž-
kostiach.


Don Rua to pripomenul spolupracov-
níkom: „Saleziáni a dcéry Márie Po-
mocnice ako šíky vojska na poli uro-
bia svoju časť a dajú Bohu a blížnemu
k dispozícii svoju vôľu, svoje zdravie,
svoj život. Spolupracovníci a spolu-
pracovníčky nech zo svojej strany
urobia to, čo robia dobrí otcovia
a dobré matky svojim deťom, keď sú
v boji“ (BS 14 [1890] s. 4 – 5).
Listy misionárov, publikované v Bol-
lettino Salesiano, oznamovali každý
detail, každý plán, každú realizáciu,
každý úspech, každé utrpenie, každú
ťažkosť. Všetci mohli poznať ich apoš-
tolské námahy, mať na nich účasť, te-
šiť sa z nich, byť na ne hrdí, trpieť
s nimi všetkými, podporovať ich mod-
litbou a ekonomicky spolupracovať.
A misionári, ktorí cítili, že sú súčasťou
veľkej rodiny dona Bosca, že si ich vá-
žia, podporujú ich, povzbudzujú a mi-
lujú, dokázali účinne zaštepiť sale-
ziánsku charizmu do každého kúta
sveta.


poznať dona Bosca


D B D 2 0 1 2




D B D 2 0 1 2


správy


Tretiaci autoopravári zo Strednej odbornej školy sv. Jozefa Ro-
botníka v Žiline súťažili aj tento rok na česko-slovenskej súťaži
Autoopravár Junior 2012. V konkurencii okolo 1 200 žiakov zo
Slovenska a viac ako 3 900 žiakov z Čiech dosiahol Marek Pe-
kár výborné tretie miesto. Aj piate miesto Jána Huja a šieste Mi-
chala Pekára je pri stále rastúcej konkurencii veľmi cenné.
V šiestom ročníku medzinárodnej súťaže Študentské projekty
v Brne na Mendelovej univerzite sa do finále dostala práca
„Vodný mlyn“ stolára Martina Trnovca. V konečnom poradí sa
Martin umiestnil ako tretí a na treťom mieste v kategórii „kres-
lenie“ skončil aj Daniel Jánošík. „Opäť výborné výsledky sú dô-


kazom húževnatosti, vytrvalosti, skromnosti, ale aj bojovnosti
našich žiakov na vysokej teoretickej a praktickej úrovni štu-
dijných odborov na našej škole,“ vyjadrila sa učiteľka Jana
Funtíková. (lz)


S L O V E N S K O
Víťazstvá na prestížnych súťažiach
pre študentov saleziánskej školy


Putovná urna s relikviami dona Bosca bola od 6. do
24. júna v madridskej saleziánskej provincii. Na ná-
dvorí saleziánskeho diela Atocha, kde sa minulý
rok počas Svetových dní mládeže konala saleziánska
Festa, privítalo dona Bosca tisícpäťsto detí a mla-
dých. Nechýbal miestny arcibiskup kardinál Ruoco
Varela spolu s provinciálom saleziánov donom On-
rubiom. Ten sa prihovoril donovi Boscovi: „Minulý
rok tu bol tvoj deviaty nástupca don Pascual Chávez,


ale dnes si tu ty sám a pozývaš nás, aby sme ti po-
mohli a stali sa aj my svätými.“ Z dvora sa všetci
v procesii presunuli do Kostola Márie Pomocnice,
kde kardinál Varela viedol bohoslužbu slova. „Don
Bosco bol najmä pastier mladých a chcel ich pri-
viesť k Ježišovi, lebo vedel, že len on ich urobí šťast-
nými.“ (rh)


S V E T
Relikvie dona Bosca prišli do Madridu


Mladí volejbalisti z celého Slovenska sa po deviaty-
krát stretli, aby si od 4. do 6. mája 2012 zmerali sily na
tradičnom turnaji KubCup v Dolnom Kubíne. ,,Keďže
sme mali k dispozícii len päť telocviční, mohli sme zo-
brať iba prvých tridsať tímov,“ priblížila enormný zá-
ujem o súťaž členka organizačného tímu Marta
Sojčáková. Finálový zápas sa lepšie skončil pre do-
mácich Rezbárov, druhé miesto si odniesli Miňonky
z Brezna. Zahanbiť sa nedali ani Bratislavčania a tretie
miesto si odniesol tím z Miletičovej. „Teší nás, že Kub-
Cup nie je len o volejbale. Pre mnohých z hráčov je
turnaj srdcovou záležitosťou. Niektorí chodia hrávať
už 7-8 rokov. Mnohí z nich sa povydávali, založili si ro-
diny a na KubCup sa vracajú aj s nimi,“ dodala Mo-
nika Čižmárová, koordinátorka KubCupu. Turnaj
organizovalo združenie Laura a Inštitút dcér Márie Po-
mocnice. (ah)


Š P O R T
Rezbári obhájili titul na KubCupe


V i a c a k t u á l n y c h s p r á v n a w w w . s a l e z i a n i . s k a v r e l á c i i




správy


Medzinárodné hry saleziánskej
mládeže, skratka PGS, sa tento rok
konali na konci apríla a začiatku
mája v Krakove. Zo Slovenska sa
na nich zúčastnili tri družstvá:
jedno volejbalistiek a dve futbalis-
tov. Súčasťou turnaja bol popri
zápasoch aj bohatý kultúrny prog-
ram. Tvoril ho pompézny sláv-
nostný pochod, disco párty aj
prehliadka Krakova. „Nešli sme na
PGS s veľkými očakávaniami, na-
šich súperov v skupine a ich volej-


balové kvality dobre poznám aj
z iných turnajov a viem, že celo-
ročne hrávajú volejbalovú ligu me-
dzi sebou. Aj napriek tomu je ne-
zaplatiteľnou skúsenosťou sledovať
to dianie a byť jeho súčasťou, učiť
sa pozorovaním druhých,“ pove-
dala Adriána Pienčáková, trénerka
volejbalového výberu dievčat. V ko-
nečnom poradí skončili volejba-
listky na jedenástom mieste, mladší
futbalisti nepostúpili zo skupiny
a starší skončili druhí. (lz)


Sestra Grazia Loparco sa
už niekoľko rokov za-
oberá historickými vý-
skumami predovšetkým
v Inštitúte dcér Márie Po-
mocnice. Svätý Otec Be-
nedikt XVI. ju 14. apríla
2012 vymenoval za členku
Kongregácie pre kauzy svätých. Jej
mnohé odborné príspevky, ktoré pub-


likovala v spolu-
práci so známymi
historikmi, ale aj
práca docentky cir-
kevných dejín na
Pápežskej fakulte
Auxilium v Ríme či
funkcia podpred-


sedníčky v združení Koordinácia re-
hoľníkov – historikov ju priam pred-


určili na túto úlohu. Kongregácia pre
kauzy svätých má na starosti procesy
blahorečenia a svätorečenia, ako aj
overovanie hodnovernosti relikvií.
Pracuje v nej 34 ľudí, medzi ktorými
sú kardináli, arcibiskupi a biskupi. Po-
máhajú im dva zbory poradcov – his-
torikov a teológov. Prefektom Kon-
gregácie je taliansky kardinál salezián
Angelo Amato. (ah)


Š P O R T
Slováci reprezentovali na medzinárodnom turnaji PGS


S V E T
V Kongregácii pre kauzy svätých aj saleziánka sr. Grazia Loparco


Tridsaťšesť animátorov sa v apríli zúčastnilo na
druhom kurze Školy pre animátorov. Téma
kurzu bola spätá s obrazom od Vincenta van
Gogha „Prvé kroky“. Školenie poukázalo mla-
dým na dôležitosť osobného sprevádzania,
hodnotu vzťahov a tiež na to, ako sa naučiť
správne empaticky počúvať. „Je sila vidieť zá-
pal animátorov pre mladých. Mohli by venovať
čas množstvu iných vecí. Vedia sa rozhodnúť,
čo chcú a prečo to chcú. Ostáva mi veľa krás-


nych dojmov z ich chuti pra-
covať na sebe. Už teraz sa te-
šíme na ďalší kurz,“ povedala
školiteľka Lýdia Ondrejko-
vová. V širokej ponuke aktivít
nechýbalo rozprávanie so
svojimi imaginárnymi pria-
teľmi, čítanie listu od svojich
predstavených v stredisku,
ba aj oddychové hry. (lz)


M L A D Í
Animátori sa učili správne počúvať


Dvaja saleziánski pedagógovia si
4. mája prebrali ocenenie z rúk Mons.
Stanislava Zvolenského, bratislav-
ského arcibiskupa. Za dlhoročnú
prácu v cirkevnom školstve s mimo-
riadnymi pracovnými výsledkami do-
stal ocenenie Mgr. Marek Šefčík, uči-
teľ matematiky a fyziky na Gymnáziu
Jána Bosca v Šaštíne. Okrem vyučo-
vania na škole sa žiakom venuje aj
mimo vyučovania. Organizuje pre
nich exkurzie, výlety, založil šachový


klub, ktorého členovia pod jeho ve-
dením úspešne reprezentujú gymná-
zium v regióne. Druhou ocenenou je
saleziánka sestra Andrea Badíková
FMA, ktorú arcibiskup ocenil za pro-
fesionálny prístup a dobrý príklad pri
pôsobení na cirkevnej škole a za roz-
voj športovej činnosti detí v MŠ, kde
pracuje už 12 rokov. „Deti sa snažím
vychovávať k otvorenosti k pravde,
k radostnému prijatiu seba i druhých,
učím ich, aby vedeli odpustiť a po-


prosiť o odpustenie,“ prezrádza kľúč
k úspechu ocenená rehoľníčka a po-
kračuje slovami dona Bosca, „aby vy-
rástli v dobrých kresťanov a čestných
občanov.“ (jm)


S L O V E N S K O
Bratislavský arcibiskup ocenil dvoch saleziánskych pedagógov


D B D 2 0 1 2 S a l e z i á n s k y m a g a z í n n a T V L U X , T V N o e a y o u t u b e . c o m / s a l e z i a n i .




správy


Najvyšší orgán združenia Laura zasadol aj tohto roku v Lip-
tovskej Osade. Okrem iného bolo v programe zahrnuté
schvaľovanie rozpočtu a správy o činnosti. Zástupcovia
stredísk predstavovali svoju činnosť za uplynulý rok, niek-
torí aj originálnym štýlom: spev, kresby, rap. Medzi účast-
níkov prišla aj Slávka Brigantová, predsedníčka Domky. Jej
prednáška o vodcovstve zožala úspech najmä pre nový
uhol pohľadu na animátorstvo a vedenie skupín, o ktorom
hovorila. „Mne sa najviac páčilo, že na to, aby som bola dô-
veryhodným lídrom, potrebujem nielen kompetencie, ale aj
charakter,“ zhrnula prínos jedna z účastníčok. O svojej čin-
nosti hovorili počas zasadnutia aj regrantingová komisia,
predsedníctvo združenia a kontrolná komisia. Zhrnutie svo-
jej práce za rok 2011 spolu s víziami pripravil aj športový, me-
diálny a kultúrny tím. Laura, združenie mladých, je dobro-
voľné občianske združenie detí a mládeže, ktorého cieľom
je rozvíjanie osobnosti mladých ľudí so špeciálnym zame-
raním na dievčatá a mladé ženy a plnohodnotné využitie
voľného času. (jm)


L A U R A
Valné zhromaždenie Laury


D B D 2 0 1 2


Takmer päťdesiat mladých sa zúčastnilo na aprílovom
školení reportérov Saleziánskeho magazínu, televíznej
relácie, ktorá prináša správy zo saleziánskych stredísk.
Okrem zopakovania si základných zručností mladí tvor-
covia vyrazili aj do terénu, aby tvorili reportáž na za-
danú tému. „Bola to pre mňa perfektná skúsenosť. Hoci
som bola na školení po prvý raz, hneď som viedla sku-
pinu. Naučila som sa odovzdávať skúsenosti a spoznala


som konečne celú partiu skvelých ľudí, ktorí tvoria Sa-
leziánsky magazín,“ podelila sa o dojmy jedna z účast-
níčok. Salezián Maroš Peciar z mediálnej komunity vy-
zdvihol fakt, že po prvý raz prišli na školenie aj mladí
z nesaleziánskeho strediska a viacerí účastníci nemali
ani 14 rokov. „To bol pre nás doslova šok, lebo práca,
ktorú odviedli, bola porovnateľná s maturantmi. Teší
nás aj počet mladých; je to signál, že v strediskách ras-
tie význam tejto iniciatívy,“ povedal. Vyjadril tiež pote-
šenie z ochotnej spolupráce starších tvorcov pri školení
mladších reportérov. (jm)


M É D I Á
Na školení Saleziánskeho magazínu
prekvapili najmladší


Koncom apríla sa v Mornese v Taliansku stretli saleziánske novicky
z celej Európy. V kolíske ich Kongregácie uvažovali nad rozmerom
misií v reholi. „Je to veľká milosť, že ste tu v Mornese, že ste no-
vickami počas 140. výročia založenia nášho Inštitútu,“ povedala no-
vickám sestra Maria Americo, generálna radkyňa pre formáciu. No-
vicky zotrvali v Mornese na miestach, kde sa zrodila ich spiritualita,
dva dni. Napokon prišla medzi nich aj generálna matka Yvonne
Reungoat, s ktorou sa rozprávali o téme Sviatku vďačnosti „Cha-
rizma nádeje pre svet“. „Na pár dní sme sa skutočne stali jedným
európskym noviciátom. Dali sme zabrať našim komunikačným ja-
zykovým schopnostiam, aby sme vyjadrili a ukázali schopnosť
prekonávať hranice,“ povedala slovenská novicka Monika Was-
sermannová. Sestry saleziánky majú v Európe štyri noviciáty: dva
medzinárodné v Ríme, jeden v Poľsku a jeden na Slovensku v Ša-
moríne. (jm)


S A L E Z I Á N K Y
Stretnutie európskych noviciátov


V i a c a k t u á l n y c h s p r á v n a w w w . s a l e z i a n i . s k a v r e l á c i i




ed i t o r i á l


S a l e z i á n s k y m a g a z í n n a T V L U X , T V N o e a y o u t u b e . c o m / s a l e z i a n i .


správy


D B D 2 0 1 2


Dedičstvo troch otcov
Rok svätého Cyrila a Metoda ne-
musí byť iba spomienkový. V hre je
viera, kultúra, dedičstvo, a tie sa za-
ujímavo spájajú so saleziánskou prí-
pravou na dvojsté výročie narode-
nia dona Bosca. Témou prípravy
bude od augusta jeho na ďalší rok
pedagogika dona Bosca, dedičstvo
výchovného systému. V tejto situá-
cii tak modlitba „Dedičstvo otcov
zachovaj nám, Pane!“ dostáva aj sa-
leziánsky rozmer a súhra tém viery
a výchovy sa javí ako hra Prozre-
teľnosti. V dedičstve Cyrila a Me-
toda a dona Bosca možno totiž nájsť
hneď niekoľko spoločných prvkov.
Konštantín a Metod, podobne aj don
Bosco, sa na svoje poslanie pripra-
vovali duchovne, kultúrne aj mate-
riálne. Naši vierozvestovia prišli na
Moravu v roku 863 pripravení, po-
znali situáciu, pripravili písmo, pre-
klady evanjelií. Poznanie situácie,
preventívny prístup a príprava sú
typické prvky aj v saleziánskej vý-
chove, ktorá funguje ako „systém“,
nie ako improvizácia.
Konštantín a Metod išli k chudob-
ným. O živote Slovanov na Morave
hovoria dokumenty koncilu
v Mainzi/Mohuči z roku 852 ako
o „ešte polodivokom kresťanstve“.
Pre dona Bosca bolo poslanie k chu-
dobným určené už v sne z devia-
tich rokov: videl divokú zver, ako sa
mení na baránky. Dnes sa chudoba
mladých ukazuje v nedostatku hod-
nôt, v nepoznaní viery, ale aj v „di-
vokej“ orientácii života. Tretím pr-
vkom „dedičstva otcov“ je pohľad
vpred, pracovitá nádej. Konštantín
a Metod už po troch rokoch pôso-
benia na Morave, v roku 866, berú so
sebou do Ríma prvých „učeníkov“.
Don Bosco vo svojej výchove vždy
hľadal a rozvíjal povolanie mladého
človeka pre Cirkev aj pre spoločnosť.
Tri prvky, spoločné pre Cyrila a Me-
toda a dona Bosca, z nich robia „na-
šich troch otcov“. Modlitba o za-
chovanie ich dedičstva z nás robí
ich verných „potomkov“.


Rastislav Hamráček SDB


Našim spolubratom –
novokňazom


vyprosujeme hojné
Božie milosti


a požehnanie. Nech im
Pán, Dobrý pastier
svojho stáda, dá na


príhovor Márie
Pomocnice a dona


Bosca trvalú vernosť
a radostnú svätosť


všade, kam ich pošle.


Saleziánska rodina na Slovensku sa tento rok teší z piatich novokňazov.
V sobotu 16. júna ich vysvätil v Košiciach v Kostole sv. Gorazda Mons. Sta-


nislav Stolárik.
„Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád.


Pas moje ovce.“ (Jn 21, 17)


Saleziáni novokňazi 2012


Stanislav Hurbanič SDB
je zo Záhoria, z Lozorna, má
30 rokov a prvé sľuby ako sa-


lezián zložil v roku 2003.


Marián Zachar SDB
má 29 rokov, pochádza


z Dubnice nad Váhom, sale-
ziánom je od roku 2004.


Ján Jakubov SDB
má 30 rokov, pochádza z Hu-
menného a saleziánom je od


roku 2004.


Bohuš Levko SDB
pochádza z Bardejova a má


28 rokov, prvé sľuby ako sale-
zián zložil v roku 2003.


Lukáš Stašák SDB
pochádza z Piešťan, z mesta,
kde saleziáni nepôsobia. Má
28 rokov a saleziánom je od


roku 2003.




Jednoduchá i náročná,
v troch rovinách
„Svätosť rodiny je poctou pre všetky
skupiny, ktoré nasledujú saleziánsku
spiritualitu dona Bosca. Cesta svä-
tosti, ako nám ju uznala Cirkev, je mi-
moriadnym darom Božej dobroty. No
táto vysoká latka každodenne preží-
vanej svätosti je aj úlohou pre kaž-
dého z nás. Zobuďme preto v sebe
nadšenie za túto jednoduchú aj ná-


ročnú svätosť, ktorá je vlastná nášmu
saleziánskemu životu, ba samému ži-
votu podľa evanjelia, ak ho žijeme
ako úplný dar.“ To sú slová generálnej
matky sestier saleziánok, dcér Márie
Pomocnice, Yvonne Reungoat, ktoré
povedala v máji tohto roku, keď z Va-
tikánu oznámili, že bude blahorečená
ďalšia sestra saleziánka – Mária Tron-
cattiová.


Táto misionárka v Ekvádore je naj-
novším dôkazom vitality saleziánskej
charizmy. Životné príbehy hodné pre-
skúmania – momentálne ich v rodine
dona Bosca skúmajú až 37 – však za-
čínajú vždy veľmi konkrétne. V osob-
nej rovine je to zanietené úsilie o život
vysokej kvality, úsilie, ktoré sa rodí aj
rastie v modlitbe, v živote podľa evan-
jelia a živí sa sviatosťami. Svätosť je
vskutku osobný projekt života. Svä-


téma


Saleziánsku mozaiku svätosti tvoria skutočne rôzne osobnosti. Odlišujú sa vekom,
postavením, vzdelaním, rozličnými historickými, národnými a kultúrnymi pomermi.
Všetci však vyrástli v prostredí, ktoré vytvoril don Bosco, všetkých spája štýl života,
ktorý tento svätec odovzdal svojim mladým a saleziánom. Za čosi viac než 150 rokov
života má saleziánska rodina už vyše sto svätých a blahoslavených. A ďalší rastú.


D B D 2 0 1 210


Máme doma
plno svätých


Autor: Rastislav Hamráček SDB




tosť v saleziánskom štýle má však aj
spoločenský rozmer, rozmer rodiny.
Ide o život s druhými a pre druhých.
Každý rastie vďaka vzťahom, spoloč-
nej práci, napodobovaniu príkladov
iných či aj vďaka pomoci „svätých
z rodiny“. A napokon svätosť podľa
dona Bosca preniká aj do oblasti
apoštolátu. V presvedčení, že Boh
každého volá k vysokej kvalite života,
sa svätosť stáva témou rozhovorov
s mladými a konkrétnych ponúk pre
ich osobný život.


Mária Troncattiová –
z pralesa na oltár
Už tento rok v októbri ju zapíšu do
zoznamu blahoslavených. Narodila sa
ešte za života dona Bosca 16. februára
1883 v talianskej dedinke Cortegno
Golgi. Vyrástla v početnej rodine,
v ktorej sa zapájala do prác na poli. Na


katechézach a vďaka prijímaniu svia-
tostí dorástlo jej rozhodnutie stať sa re-
hoľníčkou. Vstúpila k saleziánkam a
v roku 1908 zložila prvé sľuby. Počas
prvej svetovej vojny si urobila zdra-
votnícky kurz a slúžila vo Varazze ako
ošetrovateľka Červeného kríža. Túto
skúsenosť hojne zúročila, keď ďalších
štyridsaťsedem rokov pôsobila v ek-
vádorskom pralese medzi Šuarmi, kde
v roku 1922 odišla na misie.


„Keď pôjdete do misií, pripravte sa na
utrpenia; ale treba trpieť s pokorou,
držať hlavu nad srdcom a srdce nad
hlavou: srdce veľké… srdce matky,
srdce čestné (úprimné), srdce dobré.
Srdce viac dobré ako spravodlivé,“
poznačila si do svojho zápisníčka od-


porúčanie predstavených. Uprostred
mnohých rizík pralesa ohlasovala
evanjelium a pracovala ako zdravot-
níčka, chirurgička, ortopédka, zu-
bárka, no najmä ako katechétka.
Trpezlivo a s láskou. Angažovala sa aj
pre dobro šuarských žien, čím napo-
mohla zrod mnohých dobrých rodín.


Maria Troncattiová zomrela pri tra-
gickom leteckom nešťastí v Súcua 25.
augusta 1969. Vo februári tohto roku
Vatikán uznal zázrak na jej príhovor.
V roku 2002 sa Josefa Yolanda Solor-
zano Pisco z Ekvádoru, manželka
a mama piatich detí, uzdravila zo zá-
kernej malárie. Zostávalo jej iba pár
dní života. Istý salezián ju povzbudil,
aby sa modlila novénu k Božej slu-
žobnici Márii Troncattiovej. Modlitba
postupne priniesla úplné uzdravenie.


„Pohľad na Ukrižova-
ného mi dáva život a od-
vahu k práci,“ zvykla
opakovať Mária Troncat-
tiová. Vďaka tejto istote
viery sa stala neúnav-
ným darom pre iných.


Je vo mne Boh
Celkom čerstvým prípa-
dom začatia procesu
blahorečenia je Nino
Baglieri, člen sekulár-
neho inštitútu Volontari
con Don Bosco (CDB).
Nino sa narodil v mes-
tečku Modica na Sicílii


v roku 1951. Vyučil sa za murára, ale
ako 16-ročný utrpel vážny úraz. Spa-
dol z lešenia a zostal úplne paraly-
zovaný. Dva roky strávil v nemocni-
ciach, kde mu nijako nepomohli.
Ďalších desať rokov žil utrápený,
v samote. Na Veľký piatok 1978
vďaka modlitbám ľudí, ktorí ho po-
znali, zažil premenu. Prijal svoj kríž,
začal čítať evanjelium a znovu obja-
vil svoju vieru. Ešte v tom istom me-
siaci, v marci, začal pomáhať deťom
s úlohami a sám sa naučil písať
ústami. Priateľom, mladým aj menej
známym, ktorí prichádzali k nemu
na návštevu, s odvahou rozprával
svoj príbeh ako svedectvo evanje-
liovej radosti a nádeje.


téma


D B D 2 0 1 2 11


Svätosť v saleziánskej rodine
v číslach


Svätí: 5 – Ján Bosco, Mária Dominika
Mazzarellová, Dominik Savio, Mons.
Alojz Versiglia, Kalixt Caravario;
Blahoslavení: 115 – medzi nimi 101
mučeníkov (saleziáni, sestry sale-
ziánky, saleziáni spolupracovníci,
mladí) zo španielskej občianskej vojny
a druhej svetovej vojny;
Ctihodní: 11 – bola im priznaná po-
vesť svätosti a hrdinskosť čností; me-
dzi nimi je zatiaľ započítaná Mária
Troncattiová (bude blahorečená
v októbri 2012);
Boží služobníci: 28 – u štyroch sa
čaká na posúdenie súhrnného doku-
mentu Positio, v ôsmich prípadoch je
skončená diecézna fáza a pripravuje
sa Positio (aj don Ignác Stuchlý, ČR),
v šestnástich prípadoch ešte prebieha
diecézna fáza (medzi nimi aj don Ti-
tus Zeman, SR).


Sestra Mária Troncattiová - v strede


Nino Baglieri v roku 2007




6. mája 1982, na sviatok Dominika Sa-
via, v deň, keď spadol z lešenia, prvý
raz slávil „výročie“ svojho kríža.
V tom istom roku sa stal saleziánom
spolupracovníkom, no cítil, že Pán ho
volá k zasväteniu. Vstúpil teda do sku-
piny CDB a 31. augusta 2004 sa na-
vždy zasvätil Pánovi sľubmi. Na ob-
rázok si ústami napísal: „Odteraz už
len modlitba, kríž, láska.“


Kardinál Angelo Comastri, generálny
vikár Svätého Otca pre štát Vatikán,
ktorý Nina osobne poznal, hovorí:
„Pri stretnutí s ním mal človek dojem,
že Nino je plný Svätého Ducha. Vý-
ročie svojho kríža slávil tak, ako iní
slávia výročie manželstva či kňazstva.
Stal sa neúnavným apoštolom, laví-
nou dobroty, ktorá pritiahla mnohých
mladých k Božej láske.“


V marci tohto roku uplynulo päť ro-
kov od Ninovej smrti. Hlavný pred-
stavený saleziánov don Chávez hneď


požiadal o začatie procesu blahore-
čenia a pri odovzdaní žiadosti pove-
dal, že najlepším svedectvom Ninovej
vernosti Bohu bola jeho jednoduchá
láska k životu. Takmer tridsaťdeväť
rokov žil ochrnutý, ale z toho dvad-
saťdeväť rokov bolo hymnom života
a viery. „Vôbec nie ako duša bez tela,
naopak, on bol ako duša najviac
možne vtelená. A tým pripomínal, že
vykúpenie a duchovný zápas pre-
chádzajú vždy cez naše telo a dejiny.“


Ninova osobná spiritualita bola jed-
noduchá. Nezažíval extázy alebo mys-
tické vízie, ale prijal svoje dlhé utrpe-
nie, poddajný Božiemu pôsobeniu,
a v radosti hovoril o sile žiť a o nad-
šení za evanjelium. Napriek svojmu
stavu s optimizmom ďakoval Bohu za
všetko a každého povzbudzoval, aby
sa dal k dispozícii Bohu, lebo „všetko
bude na sto percent vynahradené“.


„Pán mi dal fungujúce oči, aby som vi-
del farby jeho stvorenia, nos, aby som
cítil vône zeme, sluch, aby som počú-
val jeho slovo. Pán mi zachoval zdravý
rozum, aby som rozmýšľal, uvažoval
a rozlišoval dobro a zlo. Dal mi bijúce
srdce, aby som miloval. Duša žije vo
mne, život je vo mne, ale oveľa vý-
znamnejšie je, že Boh je vo mne.“


Všetko z lásky k Cirkvi
a Saleziánskej spoločnosti
Na Slovensku za takmer deväťdesiat
rokov saleziánskej prítomnosti isto ne-
bolo svätcov len na jednu ruku. Keď
v novembri 2003 zomrel dlhoročný
provinciál slovenských saleziánov z ob-
dobia komunizmu a ponovembrový
profesor Nového zákona don Andrej
Dermek (jeden z jeho výrokov: Na ko-
lenách všetko vyzerá ináč), nebolo
možné nepočuť hlasy o povesti jeho
svätosti. No prvou osobnosťou, v prí-
pade ktorej sa saleziáni v roku 2010
rozhodli pre proces blahorečenia, je


téma


D B D 2 0 1 212




D B D 2 0 1 2 1


don Titus Zeman z Vajnor pri
Bratislave. (Viac o ňom pravi-
delne píšeme v rubrike „Titus
Zeman“ – pozn. red.)


Don Titus sa v konkrétnych
okolnostiach ťažkého roku 1950
rozhodol uskutočniť myš-
lienku, ktorú považoval za
správnu: zachraňovať du-
chovné povolania pred komu-
nistickým režimom. Keď ho
v roku 1952 zatkli a potom od-
súdili ako vatikánskeho špióna
na dvadsaťpäť rokov, pri obha-
jobe povedal: „Všetko, čo sa mi
kladie za vinu, som robil z lásky
k Cirkvi a osobitne z lásky k Sa-
leziánskej spoločnosti, ktorej
ďakujem za všetko, čím som.“


Saleziánska svätosť
Saleziánska svätosť vytvára
syntézu práce a miernosti ako
u dona Ruu; rodí sa z horli-
vosti za duše ako u dona Ri-
naldiho; jej pokorná pracovi-
tosť je zoči-voči logike sveta
znakom jasnej logiky Boha ako
u Márie Dominiky Mazzarello-
vej; je svätosťou každoden-
nosti a práce ako u Artemida
Zattiho či u mamy Margity;
dáva do súladu kontempláciu
a činnosť ako u Márie Rome-
rovej či u Attilia Giordaniho; je
svätosťou vzťahov a rodin-
ného ducha ako u dona Ci-
mattiho; prináša vyrovnanosť
ducha ako u dona Quadria; za-
hŕňa obetu utrpenia ako
u dona Czartoryského, dona
Variaru; a je aj svätosťou vyše
stovky mučeníkov.


Svätosť, ktorú don Bosco po-
núkal svojim chlapcom, je svä-
tosť v radosti, v láske a vo
vďačnosti za život. Dominik Sa-
vio novým členom oratória ho-
vorieval: „Pochopte, naša svä-
tosť spočíva v tom, že sme
veľmi veselí. Iba sa usilujeme
vyhýbať sa hriechu ako veľ-
kému nepriateľovi, ktorý nás
okráda o Božiu milosť a o po-
koj srdca, a presne si plníme
svoje povinnosti.“


Každý druhý mesiac


DON BOSCO
U TEBA DOMA


Časopis Don Bosco dnes
zasielame bezplatne
na požiadanie.


Už od roku 1877
je to dar dona Bosca
všetkým priateľom
a dobrodincom
saleziánskeho diela.


Ďakujeme za každý dar,
ktorý nám pomáha rozvíjať
dielo záchrany a výchovy
mladých doma i v misiách.


Ponúknite časopis
svojim blízkym.
Rozšírte rodinu dona Bosca.


Za všetkých dobrodincov
slúžime každú sobotu svätú
omšu a pamätáme na nich
v modlitbách.


Kontakt:
Don Bosco dnes
Miletičova 7
821 08 Bratislava
Tel.: 02/55 57 22 26
E-mail: dbd@donbosco.sk


do
n


bo
sc


o
dn


es


1788 – 1856 ct. Margita Occhienová


1815 – 1888 sv. Ján Bosco
1816 – 1891 ct. Dorota Chopiteaová
1837 – 1881 sv. Mária D. Mazzarellová
1837 – 1910 bl. Michal Rua
1842 – 1857 sv. Dominik Savio
1842 – 1912 bl. Bronislav Markiewicz
1847 – 1908 bl. Magdaléna Moranová


1856 – 1931 bl. Filip Rinaldi
1858 – 1893 bl. Augustín Czartoryski
1869 – 1953 bs. Ignác Stuchlý
1870 – 1897 ct. Andrej Beltrami
1872 – 1936 bl. Jozef Calasanz a 31 spol.
1873 – 1930 sv. Alojz Versiglia
1873 – 1943 ct. Alojz Olivares
1874 – 1951 ct. Laura Meozziová
1875 – 1923 bl. Alojz Variara
1877 – 1943 ct. Šimon Sruggi
1878 – 1907 ct. Terézia Pantellini
1879 – 1965 ct. Vincent Cimatti
1879 – 1958 bs. Ottavio Ortíz
1879 – 1963 bs. Jozef A. Arribat
1880 – 1951 bl. Artemid Zatti
1881 – 1948 bs. Augustín Hlond
1883 – 1969 ct. Mária Troncattiová
1886 – 1905 bl. Zefirín Namuncurá
1886 – 1974 bs. Anton De Almeida
1889 – 1936 bl. Enrico S. Aparicio


a 62 spol.
1890 – 1949 ct. Rudolf Komorek
1891 – 1982 bs. Karol Crespi Croci
1891 – 1904 bl. Laura Vicuňová
1895 – 1978 bs. Štefan Ferrando
1898 – 1976 bs. František Convertini
1899 – 1935 bl. Euzébia Palominová


1902 – 1977 bl. Mária Romerová
1903 – 1930 sv. Kalixt Caravario
1904 – 1955 bl. Alexandrína


da Costová
1909 – 1979 bs. Jozef Vandor
1910 – 1944 bs. Eliáš Comini
1911 – 1942 bl. Jozef Kowalski
1913 – 1972 bs. Attilio Giordani
1914 – 1953 bs. Štefan Sándor
1918 – 1946 bl. Albert Marvelli
1920 – 1942 bl. František Kesy a 4 spol.
1921 – 1963 ct. Jozef Quadrio


Časová os saleziánskych svätých
Časová os je zoradená podľa rokov naro-
denia. Božích služobníkov udávame len
tých, u ktorých je už ukončená diecézna
fáza procesu.
sv. – svätý, bl. – blahoslavený,
ct. – ctihodný, bs. – Boží služobník




spolupracovníci


Obdobné otázky si kladú aj saleziáni
spolupracovníci. Ich Združenie po-
núka animátorom spoločenstiev sé-
riu vzdelávacích seminárov, na kto-
rých sa štartuje od vzájomného
odovzdávania skúseností.


V polovici mája sa v Prešove usku-
točnila prvá zo štyroch sérií Školy
animácie rodinných spoločenstiev.
Pripravil ju tím pastorácie rodín Zdru-


ženia saleziánov spolupracovníkov.
Cieľom seminára, ktorý po tomto pi-
lotnom „vydaní“ ponúknu aj ďalším
strediskám, je podporiť animátorov
rodinných spoločenstiev, dať im
priestor pre vzdelávanie, ale aj pre
odovzdávanie skúseností z ich práce.


Na tento prvý zo štyroch seminárov
prišlo viac než 50 záujemcov zo stre-
dísk spolupracovníkov v Prešove, Sa-
binove, Košiciach, Humennom a Mi-
chalovciach. Lektori im predstavili
prehĺbené pohľady na témy: Evanje-
lizácia, Cesty viery a Animácia spo-
ločenstva, ktoré majú v saleziánskej
charizme svoje špecifické črty. Po pr-
vom seminári sú plánované ďalšie tri
s tematickým zameraním na Stretnu-
tie rodinného spoločenstva, Prípravu
katechézy a nakoniec Itineráre.


Školu animácie rodinných spoločen-
stiev pripravuje Tím pre pastoráciu
rodín pri provinciálnej rade Združe-


nia saleziánov spolupracovníkov.
Tento jedenásťčlenný tím vedie Iveta
Slavkovská a František Goboňa spolu
s delegátom Saleziánov dona Bosca
donom Pavlom Michalkom.


Tí, ktorí vedú rodinné spoločenstvá, sa často musia popasovať s tým,
ako dosiahnuť, aby sa členovia „stretka“, dospelí ľudia, viac angažovali


pre spoločné dobro v širšom prostredí.


D B D 2 0 1 214


Salezián spolupracovník Ondrej Šmid-
riak (1969) zo Zvolena, diecézny kňaz
od roku 1993, pôsobí na Katolíckej uni-
verzite a je autorom mnohých populár-
nych aj odborných článkov o pastorácii
mládeže.


Svojej najnovšej knihe Pastorácia s dôra-
zom na spoločenstvo a evanjelizáciu dal
podnázov ...trápenie individualistov alebo
vytváranie spoločenstva? Je materiálom
pre tých, ktorí uvažujú, ako dnes pracovať
v pastorácii malých spoločenstiev, aby sa
Božie slovo stalo kultúrou života sloven-
ských veriacich. Táto kultúra potrebuje
ľudí, ktorí ju budú chcieť s nadšením vy-
tvárať. A práca sa týka najmä formovania


človeka. Autor knihy sa pozerá aj
na momentálny stav pastorácie
vo farnostiach, a to cez analýzu
aj cez skúsenosť. Výsledkom je
pomenovanie potreby obnoviť
pastoráciu s dôrazom na spolo-
čenstvo. Okrem iného ide aj
o obnovu postoja k laikom
v Cirkvi, ako o nich hovorí
Druhý vatikánsky koncil.
Kniha môže „každému poslú-
žiť ako inšpirácia k evanjeli-
začnej obnove pastorácie vo
farnosti,“ napísal prof. ThDr.
Jozef Jarab, PhD, rektor kňaz-
ského seminára na Spiši.


…trápenie individualistov alebo…


Prvý seminár o animácii rodinných
spoločenstievAutor: spracoval rhsdb




D B D 2 0 1 2 1


„Byť exallievom dona Bosca zna-
mená, že sme prijali nemenné hod-
noty a získali sme istotu z pravidiel,
ktoré sú základom našej ľudskosti
a znamenajú aj základ pre občianske
spolužitie,“ povedal na Kongrese
Magdi Cristiano Allam (60), taliansky
europoslanec, ktorý ako mladý mos-
lim osem rokov navštevoval sale-
ziánsku školu v egyptskej Káhire. Pá-
pež Benedikt ho pokrstil v roku 2008.


Na Valdocco, do materského domu
saleziánskeho diela, prišli 26. – 29. ap-
ríla ďakovať za dar dona Bosca
a Panny Márie Pomocnice exallievi
z Talianska, Nemecka, Francúzska,
Slovenska, Malty, Portugalska, Špa-
nielska, Belgicka, Konga, Filipín, Ar-
gentíny, Brazílie, Guatemaly, Ekvá-
doru, Dominikánskej republiky aj
z Mexika. Celkom dvesto účastníkov
z dvadsiatich dvoch krajín. Slovenská
delegácia mala desať členov a viedol
ju salezián don Ivan Žitňanský.


„Kamkoľvek pôjdete a kdekoľvek bu-
dete, vždy si pripomínajte, že ste
synmi dona Bosca, synmi oratória…
Budete šťastní, ak nikdy nezabudnete
na pravdy, ktoré som sa vám usiloval
vštepiť do srdca, kým ste boli chlap-
cami,“ povedal don Bosco svojim
exallievom 26. júla 1884, ako sa to spo-
mína v IX. zväzku Memorie Biografi-
che.
Akoby potvrdením týchto slov bol po-
čas Kongresu obrad svetla, pri kto-


rom hlavný predstavený saleziánskej
rodiny don Pascual Chávez osobne
odovzdal exallievom v rodisku dona
Bosca „lampu“ – ich úlohou je totiž
prinášať svetlo Krista prostredníc-
tvom dona Bosca a jeho výchovného
systému a byť nadšenými, zapále-
nými pre hodnoty získané v sale-
ziánskom prostredí.


Don Chávez počas príhovoru na zá-
verečnej omši v Bazilike Márie Po-
mocnice na Valdoccu v Turíne hovo-
ril o identite a poslaní exallieva:
„Exallievi patria do saleziánskej ro-
diny vďaka výchove, ktorú dostali, to
znamená, že saleziánsku výchovu po-
kladajú za pozitívnu a cítia jej vplyv
počas celého svojho života. Skutoč-
nými exallievmi sú tí, ktorí dokázali
byť ,čestnými občanmi a dobrými
kresťanmi‘, tak, ako to chcel don
Bosco. Je preto prirodzené, že exal-
lievi sa musia premeniť na prvých
apoštolov tejto výchovy vo všetkých
jej rozmeroch a usilovať sa o ochranu
stvorenia, života a rodiny, o podporu
a výchovu mladých, o ochranu ľud-
ských práv a mieru, o otvorenosť pre
dialóg medzi kultúrami a nábožen-
stvami. Možno určiť viac-menej štyri
typy príslušnosti exallievov dona
Bosca, ktoré naznačujú rôzne úrovne
identity. Tí, čo boli študentmi alebo
navštevovali saleziánske prostredie,
môžu prežívať túto skúsenosť:
1. ako životnú udalosť, pri ktorej sa na
skúsenosť s pobytom v saleziánskom
diele pozerajú ako na jednoduchú
epizódu, ktorá nepoznačila zvláštnym
spôsobom ich život;
2. ako milosť, že sa ich dotkla cha-
rizma dona Bosca, úplného človeka
a skutočného svätca, preto sa všade
pokladajú za exallievov dona Bosca;
3. ako poslanie, keď cítia zodpoved-
nosť odovzdávať v spoločnosti bo-
hatstvo prijatej výchovy a túžia, aby aj
iní mohli čerpať z milosti saleziánskej
výchovy;
4. ako životný projekt, ktorý vedie
k potrebe pripojiť sa k Združeniu ako
k inštitúcii, aby rástli, pokračovali vo


vlastnej formácii a realizovali projekty
v prospech spoločnosti a Cirkvi.“


Exallievo dona Bosca, kresťan alebo
príslušník iného náboženstva, preja-
vuje a rozvíja v živote prvky prijatej
výchovy. Svoje poslanie prežíva s pro-
fesionálnym prístupom, s morálnym
vedomím, so spoločenskou angažo-
vanosťou, s úctou k posvätnosti
a zmyslu života, so zodpovednou slo-
bodou a podľa pravdy, nielen vedec-
kej, ale aj citovej a duchovnej.
Svetová konfederácia exallievov dona
Bosca má aktuálne viac ako 83 000
členov po celom svete.


e xal l ievi


Mladých, ktorí vyrástli
v saleziánskych
strediskách, predovšetkým
v školách, sú státisíce. Už
celé storočie funguje
Svetová konfederácia
exallievov (odchovancov)
dona Bosca. Koncom apríla
túto storočnicu oslavovali
na Kongrese v Turíne aj
zástupcovia zo Slovenska.


Exallievi sú na svete už sto rokov
Autor: spracoval rhsdb




fotorepor táž


Jubilejný 20. ročník
Festivalu Lumen
slávnostne otvoril
trnavský arcibiskup
Mons. Róbert
Bezák, ktorý má
blízko k hudbe, no
predovšetkým
k mladým. Tí ho
mohli stretnúť aj
„v dave“ počas
koncertov na
Trojičnom námestí!


Kvalitná hudba v podaní slovenských aj zahraničných ka-
piel je základom festivalu. Chip Kendall navštívil Slovensko
po tretíkrát a svojim fanúšikom vynahradil minuloročný
prerušený koncert. So svojou kapelou zahral aj slovenskú
hymnu a hokejový hit „Nech Bože dá“ v punk-rockovom
prevedení.


Tanečné divadlo
Atak na Festivale
Lumen nemohlo
chýbať ani tento
rok. Ich predsta-
venie s názvom
„koNIEc – cirkú-
sok srdca“ na-
plnilo mestský
amfiteáter.


Pre rodiny s deťmi bol k dispozícii detský kútik na nádvorí
radnice. Okrem nafukovacieho hradu si užili aj maľovanky,
obrazy z piesku či Bláznivú klauniádu.


Výstava „Po stopách Festivalu Lumen“ prilákala mnohých
„lumeňákov“, ktorí si radi zaspomínali na staré časy pro-
stredníctvom plagátov, bulletinov, organizátorských tri-
čiek aj videí z predchádzajúcich ročníkov, vrátane prvého.


Dobrovoľníkov, ktorí pripravujú celý festival, je čoraz viac.
Tento rok ponúklo Festivalu Lumen svoje ruky aj srdcia 303
dobrovoľníkov. Aj im patrí jedno thanXX. z tohtoročného
motta festivalu!


D B D 2 0 1 21


Festival Lumen tento rok navštívilo viac ako
10 000 prevažne mladých ľudí zo Slovenska
i zo zahraničia. Prišli najmä kvôli
koncertom, no v Trnave našli oveľa viac –
zaujímavý sprievodný program dotvorený
pravou „lumeňáckou“ atmosférou!


Fo
to


:A
nd


re
jG


rz
ná


r,
Fi


lip
D


rd
úl


,Z
uz


an
a


H
ak


e,
K


at
ar


ín
a


Ja
ní


čk
ov


á


Festival Lumen oslávil 20-tku s 10 000 mladým




fotorepor táž


D B D 2 0 1 2 1


Jedno veľké za tisíce malých a popri jeho skladaní čas na
premýšľanie. Aj v týchto topánočkách by stáli deti, ak by
dostali šancu narodiť sa.


Súčasťou Festivalu Lumen boli aj prednášky, workshopy,
diskusie na zaujímavé témy. Veľká vďaka patrí aj predná-
šajúcim, ktorí boli ochotní stráviť čas s návštevníkmi fes-
tivalu v štyroch blokoch na rôznych miestach Trnavy.


Zahraničné kapely prišli do Trnavy z Ameriky, Veľkej Bri-
tánie, Fínska a Švédska. Headlinerom bola skupina Leeland
z Texasu a patril jej záver festivalu spolu s roztancovaným
publikom.


Slávnostné ukončenie 20. ročníka Festivalu Lumen pre-
behlo opäť v katedrále. Mladým sa prihovoril provinciál Sa-
leziánov dona Bosca don Karol Maník. Na svätej omši
spieval mládežnícky zbor z Kopánky, kde sa začala histó-
ria festivalu.


Na oslavách 20. narodenín Festivalu Lumen sa zúčastnil aj
primátor mesta Trnava, predseda Trnavského samospráv-
neho kraja, trnavský arcibiskup, provinciál Saleziánov
dona Bosca aj bývalý primátor Trnavy. Festivalu Lumen za-
želali všetko najlepšie, vytrvalých návštevníkov aj organi-
zátorov!


Rehoľná kaviareň fungovala počas festivalu spolu so Služ-
bou ucha. Rehoľníci sa tak postarali nielen o zahnanie
smädu a hladu, ale prostredníctvom desiatok hodín spo-
vedania a rozhovorov aj o mladé duše, ktoré potrebovali
posilu.


mi




Saleziáni od svojich prvopočiatkov
boli spoločenstvom kňazov a laikov.
Je síce pravda, že v decembri 1859
v prvej skupine saleziánov nebol ni-
jaký salezián laik (boli tam iba kňazi
a bohoslovci), ale už vo februári 1860
vstúpil do Spoločnosti Giuseppe
Rossi, prvý salezián koadjútor. Jeho
funkcia bola označená ako provvedi-
tore, teda istý druh ekonóma, ná-
kupcu, ktorý sa staral o materiálny
chod domu. Svoje doživotné sľuby
zložil v roku 1868 a zomrel ako sale-
zián v roku 1908. V prvých rokoch
Spoločnosti poznáme na Valdoccu
hneď niekoľko významných salezi-
ánov laikov s rôznymi funkciami: ošet-
rovateľ (Pietro Enria), zodpovedný za
dielne (Giuseppe Buzzetti), vrátnik
(Marcello Rossi), najprv rezbár a po-
tom vynikajúci hudobník a skladateľ


(Giuseppe Dogliani), kostolník Chrá-
mu Márie Pomocnice (Domenico Pa-
lestrino).


Postavenie saleziánskych spolubra-
tov však nebolo vždy veľmi jasne de-
finované. Don Bosco mal na Valdoccu
pestrú zmes ľudí: klerikov saleziánov
aj diecéznych klerikov, rôznych svo-
jich laických pomocníkov, ktorí mu
pomáhali len dočasne, ale i svojich
koadjútorov so sľubmi. Až od spomí-
naného roku 1860 sa saleziánski ko-
adjútori začínajú jasne odlišovať od
ostatných laikov a od majstrov od-
borných remesiel, ktorí rôznym spô-
sobom pomáhali donovi Boscovi.
Sám don Bosco sa až v roku 1883 vy-
jadril trochu podrobnejšie, aj keď nie
veľmi systematicky a jasne, o svojich
saleziánoch koadjútoroch. „Ste zhro-
maždení, aby ste sa naučili remeslu,
ale aj preto, aby ste boli vyučení v ob-
lasti náboženstva a nábožnosti.
Prečo? Potrebujem totiž tých, čo mi
pomáhajú. Sú veci, ktoré kňazi alebo


klerici nemôžu robiť, a budete ich ro-
biť vy… V každom dome potrebujem
ľudí, ktorým môžem úplne dôvero-
vať, zveriť im finančné otázky a ktorí
môžu reprezentovať dom vo vonkaj-
ších záležitostiach… Nie ste tu len na
prácu (v dielňach), ale chcem, aby
ste aj riadili, musíte byť pánmi tých,
ktorých budete riadiť… preto však naj-
prv musíte byť pánmi seba samých…
potrebujem mnohých, čo mi takto
budú pomáhať… Všade tam, kde bu-
dete, mi zabezpečíte poriadok, mo-
rálnu kvalitu prostredia, dobro… keď-
že budete predstavení druhým,
musíte dávať dobrý príklad… Váš po-
čet bude rásť, zvlášť však nech rastie
vaša energia a dobrota, budete ako
nepremožiteľné levy a budete môcť
urobiť veľa dobra“ (Z prejavu dona
Bosca k novicom koadjútorom v San
Benigno v roku 1883, Memorie Bio-
grafiche XVI, s. 312 – 314).


Samozrejme, tieto výrazy dona Bosca
treba dať do súčasného jazyka. Ich


Don Bosco 200
1815 – 2015 dvojstoročnica narodenia dona Bosca: rok 2011 – 2012 prehlbujeme si poznanie histórie dona Bosca


D B D 2 0 1 21


Väčšina priateľov
a priaznivcov saleziánov na
Slovensku ich pozná ako
kňazov… a predsa, ak ich
poznajú „len“ ako kňazov,
tak im niečo dôležité uniká.
V saleziánskych domoch
majú podľa dona Bosca
svoje nenahraditeľné
miesto veľmi vzácni
saleziáni, ktorí sa nestávajú
kňazmi, ale chcú žiť pre
Boha, s donom Boscom pre
mladých, v saleziánskej
komunite ako tí, ktorí svoje
zasvätenie spájajú s tými
najrôznejšími odbornými
profesiami a činnosťami.


Saleziáni koadjútori
a stredné odborné školy


Autor: Pavol Grach SDB


Valdocco v Turíne začiatkom 20. storočia




podstatou však je, že keď chce poskytnúť profesionálne
vzdelanie opusteným mladým vo svojom diele, nedá sa
to dosiahnuť bez spolubratov, ktorí sú prítomní v diel-
ňach, sú odborníkmi na profesionálnom a výchovnom
poli, a tým zabezpečujú kvalitu a mravné prostredie
uprostred pracovných dielní a popri práci vychovávajú
mladých.


Don Bosco dal život remeselníckym dielňam, ale počas
jeho života ešte neexistovali skutočné stredné odborné
školy. Až v časoch dona Ruu, jeho prvého nástupcu, sa
remeselnícke dielne začali premieňať na skutočné
stredné odborné školy, ktoré poskytovali súčasne tech-
nickú, kultúrnu aj výchovnú službu. Don Rua si uvedo-
mil, že medzi študentmi a učňami nastala veľká priepasť,
preto bolo potrebné všade zaviesť pojem odborná
„škola“, nie iba „dielne“. V saleziánskom svete, ktorý bol
vtedy rozšírený až v Južnej Amerike, sa musel urobiť
veľký kus práce, aby vyučovanie remesiel bolo aj sku-
točnou školou.


V roku 1853 don Bosco otvoril svoju prvú dielňu pre
obuvníkov, o sto rokov neskôr už saleziánske odborné
školy pôsobili v mestách a na dedinách Európy, Ameriky,
Ázie aj Austrálie. Keď don Bosco zomieral, bolo ich
štrnásť, a to osem v Európe a šesť v Južnej Amerike.
V roku 1953 ich bolo 84 v Európe a 68 v Amerike. V roku
2008 saleziáni riadili 3 286 škôl, z nich okolo 500 odbor-
ných (stredné odborné školy), vo veľkej väčšine tech-
nických, poľnohospodárskych len 45.


Takto sa začína aj veľká éra saleziána koadjútora, ktorý
nie je len spolubratom určeným na služby v dome, ale sa
naplno zaraďuje do saleziánskej výchovnej služby
v rámci stredných odborných škôl. V jeho živote sa dá
objaviť spojenie dvoch zaujímavých prvkov, ktoré môžu
byť proroctvom pre dnešné časy. Koadjútori majú žiť pra-
covito a tvorivo v láske, hľadať čoraz zrelšiu syntézu
medzi skutočnou profesionalitou vo svojom odbore a ras-
tom v duchovnom živote. Lebo hľadanie profesionality
sa stáva veľmi ľahko svetskou záležitosťou, potláča du-
chovný život, nenecháva mu priestor. Saleziáni koadjú-
tori majú za úlohu svedčiť o tom, že veľká profesionalita
a veľká oslovujúca duchovnosť môžu ísť pospolu a že byť
odborníkom nie je len boj o uplatnenie sa, ale že to
môže byť aj príležitosť k výchove a k láske, s ktorou sa
o svoju odbornosť delia s inými. Takto by sa mal svet
práce stať viac evanjeliovým, viac miestom výchovy
a lásky.


Don Filip Rinaldi, tretí nástupca dona Bosca, definoval sa-
leziána koadjútora ako „geniálny vynález srdca dona
Bosca“. Bez koadjútorov saleziáni nie sú tým, čím by mali
byť. A tak aj dnes, po 150-tich rokoch jestvovania Sale-
ziánskej spoločnosti, v čase rôznych nových profesií
a oblastí poznania, saleziánska rodina potrebuje prosiť
o dar týchto povolaní, ktoré tak nesmierne obohatili de-
jiny Saleziánskej spoločnosti.


Don Bosco 200


Blahoslavený koadjútor Artemid Zatti


Narodil sa 12. októbra 1880 v Borette pri Reggii Emilia.
Jeho rodičia boli roľníci. Osobne nepoznal dona Bosca,
hoci neskôr v Argentíne nazvali donom Boscom chu-
dobných. Od detstva bol naučený od svitu do mrku
pracovať. V roku 1897 sa Zattiovci odsťahovali do Ar-
gentíny, do Bahía Blanca. Artemid si tam našiel prácu
pri výrobe tehál. V nedeľu chodieval do kostola sale-
ziánov. Tam sa dostal k životopisu dona Bosca a po pre-
čítaní mu v hlave skrsol nápad: „Čo keby som sa aj ja
stal saleziánom?“ A vykročil za povolaním. V marci
1902 prišiel do Viedmy a tam ako 28-ročný v roku 1908
zložil večné sľuby. V tomto meste zostal pomáhať v le-
kárni, ktorú saleziáni spravovali spolu s nemocnicou.
Čoskoro, v roku 1911, po smrti lekárnika dona Garro-
neho, sa z večera do rána stal zodpovedným za lekáreň
a nemocnicu. Časom získal aj diplom z farmácie a stal
sa veľmi obľúbeným, najmä medzi chudobnými. Pred
smrťou v roku 1951 si obnovil krstné i rehoľné sľuby a
15. marca odišiel k Pánovi. Medzi blahoslavených ho
zapísali v roku 2002.


D B D 2 0 1 2 1




saleziánky


„V auguste, keď vyjde DVD o našej
spoluzakladateľke, to budú tri roky, čo
žijem touto myšlienkou. Prinútilo ma
to hľadať a čítať životopisy, listy a štu-
dovať ich. Mária Dominika sa mi takto
v čase projektovania a realizácie filmu
stala oveľa bližšou.“
Sr. Caterina je docentkou na Katedre
didaktiky moderných jazykov a vý-
razových techník Pápežskej salezián-
skej univerzity v Ríme. Okrem pred-
nášania pracuje aj v Bottege
d´Europa, kde učí deti a mladých vo
veku 4 – 18 rokov anglický jazyk,
najmä prostredníctvom divadla.
„Osoba Márie Dominiky, na rozdiel
od veľmi známeho dona Bosca, je
v úzadí. Nikdy nebola príliš vyzdvih-
nutá ani filmovými produkciami, ani
literárnymi dielami. V skutočnosti je-


diný film o nej natočili pred štyrid-
siatimi rokmi. Preto sa zrodila idea
vytvoriť film, ktorý by prehovoril do
srdca človeka a odhalil by zmysel ži-


vota Márie Dominiky. Život bohatý na
medziľudské vzťahy, na radosť všed-
ných dní, ktorá vytryskuje z drob-
ných gest a z jednoduchosti života.“


Pred niekoľkými mesiacmi bol dokončený nový
film o Márii Dominike Mazzarellovej,
spoluzakladateľke Inštitútu dcér Márie Pomocnice.
Hovoríme so saleziánkou sr. Caterinou Cangiá,
scenáristkou a producentkou filmu.


Autor: Miroslava Tarajová FMA


D B D 2 0 1 220


Sofia netušila, že autogramiádu
začne v desiatich




saleziánky
Sr. Caterina sa osobne dala do písania
scenára a stala sa výkonnou produ-
centkou filmu od počiatkov jeho
tvorby až do konca v úzkej spolupráci
s generálnou radou FMA.


Aké hodnoty si chcela
odovzdať týmto filmom?
Film, ktorý je produktom našej spo-
ločnosti Multidea, je životopisom
Maín, ako ju volali doma. Názvom
filmu „Maín, dom šťastia“ som chcela
vyjadriť jej vlastnú myšlienku, ktorú


často opakovala: „Mornese ako ,dom
Božej lásky‘.“ Každý dom rozpráva
o vzťahoch a o láske, ktorá ich obklo-
puje. Šťastie je ovocím lásky. Nielen
Mornese bolo domovom, ale aj Maín
sa stala domovom pre dievčatá, ktoré
jej boli zverené. Učí, ako sa stať do-
mami pre mladých v každom čase
a na každom mieste. Dnes je vo svete
veľký smäd po láske a medziosob-
ných vzťahoch. Chcela som podčiark-
nuť túto potrebu prostredníctvom dia-
lógov a cez jednoduchý a otvorený
vzťah Maín so svojimi rodičmi – zvlášť
s otcom, so svojou sestrou Felicinou
a kamarátkou Petronillou, so svojím
duchovným sprievodcom donom Pes-
tarinom a potom s donom Boscom.


Produkcia filmu si žiada
prácu tímu…
Náš tím bol veľmi fajn. Pracovala som
s mnohými ľuďmi. Všetci od rekvizi-
tára až po režiséra boli profesionáli
vo svojej práci. Film sme natáčali od 8.
augusta do 12. septembra minulého


roku v ôsmich rôznych lokalitách. Pre-
miestňovali sme sa siedmimi filmár-
skymi vozidlami. V niektorých chví-
ľach natáčania s deťmi a dievčatami
som sa cítila ako na tábore, lebo kom-
parzistami boli aj deti hercov. Rodičia
detí z Bottegy boli ochotní robiť šta-
tistov, podobne aj moji študenti z uni-
verzity, priatelia a spolupracovníci.
Príbeh Maín si podmanil malých i veľ-
kých. Raz večer, po vyrozprávaní ná-
metu filmu deťom z divadla v Bottege,
som si našla na prahu dverí kancelá-
rie lístok: „Sestra, prečítala som si
jednu knižku o Márii Dominike a je
plná obrázkov. Požičiam ti ju! Cmuk!“
Podpísaná Sofia Nicolai (9 rokov). Na
druhý deň mi malá Sofia priniesla
ilustrovanú knihu a povedala: „Bude
sa ti páčiť. Hovorí o sestrách a o Má-
rii Dominike. A napokon, ty si jedna
z nich. Kedy ju začneš čítať?“ A ja na
to: „Tento večer. Neprestanem, kým ju
celú neprečítam.“ Sofiu neskôr vy-
brali na stvárnenie úlohy malej Maín.
Teraz je uveličená, zverila sa mi, že…
veľa ľudí ju žiada o autogram.
Hlavná protagonistka, ktorá stvárňuje
Maín, je mladá herečka Gaia Insenga.
Neuspokojila sa len so scenárom, ale
chcela si prehĺbiť poznatky o živote čí-
taním listov a životopisov. Jej stvár-
nenie postavy Márie Dominiky je pre-
meditované a zvnútornené, nielen
zahrané. Pred natáčaním sme sa stre-
távali a spoločne hovorili o scénach,
ktoré sa točili v ten deň. Vždy som jej
vravela: „Celý svet uvidí Maín cez
tvoje oči, tvoje gestá…“ Myslím, že sa
jej to podarilo. Jej úsmev sa dotkne
mnohých sŕdc.


D B D 2 0 1 2 21


GAIA INSENGA. Vo filme Maín si po
prvý raz zahrala hlavnú úlohu.
„Skôr než sa začalo natáčať, čítala
som listy, ktoré písala Mária Domi-
nika, a študovala som charakteris-
tiku doby, v ktorej žila. Je to nor-
málna práca herca, ktorý sa chce
viac priblížiť svojej postave. Pomaly
som však začala meniť svoj pohľad:
milovať nie preto, aby sa nám to vrá-
tilo, bojovať za tých, ktorí na to ne-
majú síl, podeliť sa, lebo spolu
máme viac sily. A veriť. Len tak sa
môžu veci zmeniť. Mária Dominika
sa pre mňa stala revolucionárkou.
Bojovala s vierou a nádejou, s odva-
hou v očiach a v srdci. Darovala mi
svoj úsmev a verím, že mi zostane
navždy. Ale jej sila je a zostane vý-
hradne len jej. Páčilo by sa mi, keby
som si z nej zachovala aspoň kú-
sok…“


Mária Dominika Mazzarellová. Na-
rodila sa v roku 1837. Vyrastala v pro-
stredí jednoduchej piemontskej de-
diny Mornese v Taliansku. V roku
1864 spoznala dona Bosca a s ním za-
ložila Inštitút dcér Márie Pomocnice,
ktoré nazývali aj saleziánky dona
Bosca. Zomrela v roku 1881. Svojim
sestrám v Taliansku, Francúzsku
a Južnej Amerike zanechala vý-
chovné poslanie. Žena bohatá na
vieru a odvahu, otvorená pre hori-
zonty sveta, sa aj dnes prihovára
k mladým. V tomto roku si pripomí-
name 140. výročie založenia Inštitútu.
Bola jeho prvou predstavenou, lebo si
ju na to vybral don Bosco.




Ak sa takéto očakávanie a zmýšľanie
včas nenapraví, rodina si to nemusí
ani všimnúť a pritom sa môže vzdia-
liť od jedného veľkého tajomstva ži-
vota: od pravej realizácie a šťastia kaž-
dého člena rodiny. A toto tajomstvo
nespočíva v postoji byť obsluhovaný,
ale slúžiť. Inými slovami – lepšie dať,
ako brať.


Prirodzene, že pravú službu nie je
možné konať zo strachu. Ak sa v ro-
dine stáva, že manžel, manželka alebo
deti vám slúžia zo strachu z možnej
reakcie, ktorú od vás môžu čakať, keď
tak neurobia, neslúžia vám z lásky.


Služba z lásky je pravá, len keď je slo-
bodná a je prejavom túžby urobiť
šťastnou druhú osobu. Iba slobodná
služba druhému poukazuje na oprav-
divý motív.


Služba z lásky v pokojnej a konštruk-
tívnej rodine by mala byť na dennom
poriadku. Počas dňa sa pre každého
člena rodiny nájde na každom kroku
dôvod na službu: vyprať bielizeň, dať
nažrať psovi alebo mačke, poustielať,
vyčistiť podlahu, navariť, umyť auto.


Každý musí pochopiť (aj rodičia, aj
deti), že ak sa hoci len jeden člen ro-
diny rozhodne neurobiť svoje povin-
nosti a neposlúži druhým, výsledok
bude taký, že znásobí prácu a ná-
mahu inému členovi rodiny, ktorý to
bude musieť urobiť za neho.


Nevyhnutné kompetencie
Najlepším spôsobom, ako začať, je
priučiť deti pracovať a pomáhať v do-
mácnosti. Netreba kázať o hodnote
práce ani rozprávať príbehy o tom,
ako dedko pracoval v bani dvad-
saťdva hodín denne sedem dní
v týždni.


Deti treba učiť konkrétnym spôso-
bom, ako sa vykonávajú jednotlivé
pracovné úkony v domácnosti. Treba
ich pozvať, aby spolu s vami naložili
riad do umývačky, povysávali byt,
umyli vaňu v kúpeľni, vymenili olej
v aute. Tu hovoríme o vašej ochote
pozvať deti a ukázať im, ako sa veci
robia, a je to aj o vôli nechať ich „na-
živo“ si to vyskúšať.


Nevyhnutné pracovné návyky a zruč-
nosti, ktorým priúčate svoje deti, pod-
porujú rast ich sebadôvery a odstra-
ňujú jednu z najvážnejších prekážok
služby z lásky. Neskôr, keď ich požia-
date o nejakú prácu, nebudú sa už
môcť vyhovárať, že to nevedia alebo
že danú vec nikdy nerobili.


Veľmi dôležité je vysvetľovať deťom
dôvody práce, hovoriť im, prečo ich
zaúčame do domácich prác a aký je
zmysel práce.


Postoj služby je viac, ako iba ochota
vykonať nejakú prácu. V konštruktív-
nej rodine sú si všetci vedomí, že uro-
biť niečo užitočné pre dobro druhých


(hoci by šlo len o umývanie riadov
alebo poukladanie šiat) je pekné
a vznešené. Všetci uznávajú, že aj
všedné, často nevďačné práce sú dô-
ležité a prinášajú radosť aj zadosťuči-
nenie.


Spolupráca v štvorčlennej rodine sa
podobá štvorkolesovému samohyb-
nému vozu. Každý člen rodiny pred-
stavuje jedno koleso a spolu-žitie je
voz. Aby voz mohol napredovať bez
otriasania, všetky štyri kolesá sa mu-
sia naraz otáčať. Ak sa napríklad za-
sekne jedno koleso, voz môže vybo-
čiť alebo sa aj úplne otočiť. Ak koleso
odpadne, voz nemôže napredovať,
musí zastať a treba ho opraviť. Každé
koleso je dôležité, ani jedno nemô-
žeme vynechať, ani jedno nie je pr-
voradé. Ak by sa nejaké koleso roz-
hodlo oddeliť sa, voz by sa pokazil
a stal by sa neužitočným. Nezáleží na
tom, aká veľká je rodina. Rodinný voz
môže mať akýkoľvek „plný“ počet ko-
lies.


Na strane rodičov sa niekedy robí
veľká chyba: oni chcú rozhodnúť,
v akom veku majú deti začať pomáhať
v domácnosti. Napríklad keď sa malé
dievčatko rozhodne pomôcť poukla-
dať riady na stôl, hneď hovoríme:
„Nie, si ešte malá!“ Neskôr, keď už
má šesť rokov, vyžadujeme, aby to
urobila. Dievčatko si, samozrejme, po-
loží otázku, prečo by tak malo robiť te-
raz, keď dovtedy sme sa zaobišli bez


výchova


Existuje jedno nebezpečné
nedorozumenie, ktoré
nahlodáva a ohrozuje
šťastie v rodinách. Je ním
toto: mnohí ľudia žijú
s prehnaným očakávaním,
pretože sa domnievajú, že
druhí im budú slúžiť.


D B D 2 0 1 222


Duch služby
Autor: Bruno Ferrero SDB, preklad: Ján Čverčko SDB




výchova
neho. Takýmto spôsobom zaha-
dzujeme množstvo príležitostí,
ktoré by ináč pomohli deťom dob-
rovoľne si vytvoriť správny vzťah
k práci. Naopak, tam, kde sa už od
malička umožní deťom (nie na-
silu!) zapojiť sa do práce, obľúbia
si ju a tešia sa z dosiahnutých vý-
sledkov.


Byť prítomní
a spolupodieľať sa
Zadefinujte konkrétne príklady
práce vo vašej domácnosti, pousi-
lujte sa zistiť, aký druh práce si ce-
nia členovia vašej rodiny. Nepod-
mieňujte prejavy lásky a sebaúcty
vykonanou prácou.


Nikdy neučte svoje deti, že si za-
slúžia prejavy rodičovskej lásky,
len ak budú robiť dobré skutky.
Nehovorte: „Môžeš sa posadiť na
mamkine kolená iba vtedy, keď po-
ukladáš kocky, s ktorými sa hráš.“
Alebo: „Keď odložíš bicykel do ga-
ráže, ocko ťa objíme.“ Prejavy lás-
ky by sa nikdy nemali stať pred-
metom „obchodu“ vo vzťahu
s vašimi deťmi.


Keď sa práca premieňa na poteše-
nie, život sa stáva radosťou. Keď sa
robí z povinnosti, život sa mení na
otroctvo.


Podobným spôsobom, ak prácou,
ktorú deti musia urobiť, podmie-
ňujeme ich sebaúctu („Si taký ne-
šikovný, že ani do práčky nevieš
naložiť! Stále musíš dačo poka-
ziť!“), pripravujeme im život plný
výčitiek, pocitov viny a neschop-
nosti. Pri práci, ktorú deti vykoná-
vajú v domácnosti, by sa mal
každý rodič naučiť vidieť ich
snahu a vedieť ich za to primerane
pochváliť a podporiť.


Ak deti v rodine zažijú, že mohli
robiť spolu s vami, naučia sa po-
máhať aj mimo rodiny. Povzbudí
ich to hľadať príležitosti, kde sa
môžu uplatniť: v škole, vo farnosti
alebo v práci. Pomôžete im odha-
liť ich talenty, ich silné stránky,
osobné vlastnosti, ktoré im budú
nápomocné v živote.


O vlastnú skúsenosť z toho, ako
zapájať deti do práce v rodine, sa
podelili manželia, saleziáni
spolupracovníci, Janka a Rišo
Ondrišíkovci z Belej.


Asi sme trochu neobyčajná rodina, pre-
tože muž, manžel a otec v jednej osobe
pracuje z domu ako programátor. Žena,
manželka a matka v jednej osobe je na
materskej a stará sa o dve detičky.
V jedno štvrtkové ráno nás naša staršia
dcérka Tamarka zobudila s prekvape-
ním, že nám chce urobiť raňajky do
postele. Samozrejme, že sme súhlasili
a my sme si zatiaľ v posteli „štebotali“
s našou najmladšou. Tamarka pozná
túto „službu“, pretože ju odkukala od
ocka, ktorý takto občas prekvapí ma-
minku. Predtým sme obe dcérky mno-
hokrát povzbudzovali, vysvetľovali im
a rozprávali o tom, čo by bolo pekné
a potrebné urobiť pre našu rodinu. Po-
chopili sme však, že deti najradšej opa-
kujú to, čo robíme, a preto sme ich za-
čali pozývať do jednotlivých činností
v našej domácnosti. Pre 5-ročné dieťa
už aj príprava raňajok znamená veľmi
veľa. Najkrajším zadosťučinením bolo
vidieť jej rozjasnenú tváričku, s akou
radosťou nám priniesla raňajky do pos-
tele. Hoci to bol len čaj zaliaty stude-
nou vodou a suché rožky natreté
s maslom. Ten výbuch v kuchyni si
radšej ani nepredstavujme.
Náš deň s deťmi začíname spoločne
rannou modlitbou a čítaním z Písma.
Potom sa rozdelíme, každý ide za svo-
jou službou pre rodinu. Ocko sa zatvorí
do pracovne a finančne nás zabezpe-
čuje a zvyšok domu majú na starosti tri
baby. Každé doobedie máme rozde-
lené na pracovnú a zábavnú časť. Po
uprataní výbuchu v kuchyni, ustlaní
postelí a skontrolovaní, či sa slečny
správne obliekli, začíname s hraním. Je
to ich najobľúbenejšia činnosť, samo-
zrejme, a niekedy je ťažké „prinútiť“
ich pomáhať. Vtedy musím zapojiť
svoju už takmer šesť rokov trénovanú
fantáziu. Väčšinou zaberie „vzdeláva-
cia súťaž“. Keď potrebujem naložiť veci
do práčky, tak vyhlásim súťaž, kto
z koša na pranie vytiahne najviac čer-


vených vecí, prípadne aby som pred-
išla hádkam, jedna hľadá červené
a druhá ružové. Toto ich baví dovtedy,
kým netreba ten „inofarebný“ zvyšok
uložiť späť do koša. Počas práce sa
u nich často prejaví hravý detský duch
a začnú sa do koša na bielizeň schová-
vať alebo ho prevrátia na seba a vy-
hlásia si naháňačku. Nákup pred obe-
dom obyčajne spojíme s vychádzkou
na čerstvom vzduchu. Pri návrate mu-
sím opäť zapojiť materskú fantáziu: ako
ich dostať dnu a vysvetliť im, že treba
pomáhať s prípravou obeda, inak by
nemali čo jesť. K pomáhaniu sa ich sna-
žíme motivovať, nie nútiť. Zdá sa nám
lepšie, keď pomôžu aspoň s niečím ako
s ničím. Keď sa potom chcú ísť hrať, tak
ich necháme ísť. Po obede si chvíľu od-
dýchneme a popoludnie máme väčši-
nou „voľné“ – ideme na dvor či na
stretko. Až ocko skončí s prácou za po-
čítačom, všetci spoločne sa pustíme do
práce okolo domu. Mladšia Natália má
najväčšiu radosť z vody, preto neprejde
deň, žeby si do svojej krhličky nena-
brala vodu a nepolievala kvietky
v skalke. Neprekáža, že doobeda pr-
šalo. Staršia Tamarka pomáha naprík-
lad s kosením trávnika, a keď ju to
omrzí, sadne si na kosačku a nechá sa
voziť. Samozrejme, za obvyklých bez-
pečnostných opatrení. Na podvečernú
prechádzku, ak to počasie dovolí, vy-
tiahneme nejaký malý dopravný pro-
striedok, na riadenie ktorého slečny
nepotrebujú vodičák. No a s blížiacim
sa časom večere sa opäť aktivuje naša
fantázia, ako ich dostať dovnútra. Naj-
radšej majú, keď im povieme, že večer
prídu naši priatelia z manželského spo-
ločenstva. Vedia, že im chystáme ne-
jaké malé občerstvenie. Musíme sľú-
biť, že im nezjedia všetky čipsy alebo
arašidové chrumky.
Dovolíme im vtedy ostať aj o pol ho-
dinky dlhšie hore, aby návštevu mohli
privítať a obslúžiť. Potom ich odpreva-
díme do postieľok, spoločne sa po-
modlíme a zaželáme sladké sníčky.
A my môžeme vypnúť rokmi tréno-
vanú fantáziu, aby sme ju ráno opäť
zapli, a strávime večer sami alebo
s priateľmi.


D B D 2 0 1 2 2


Funguje to – aj na Slovensku




misie


Do tejto na kultúru bohatej krajiny už
niekoľko rokov vďaka občianskemu
združeniu Savio prichádzajú misijní
dobrovoľníci zo Slovenska. Tými po-
slednými, ktorí odišli do tejto pre nás
exotickej krajiny, sú Katka Kňažíková
a Lenka Kostolanská. Ich život v misii
nie je žiadna malina.


Ráno vstávajú pred siedmou, aby
mohli asistovať pri raňajkách asi 55
deťom. Jedlo značí pre mladších dva
chlebíky, starší majú o jeden navyše
(veľkosťou a tvarom sa podobajú na-
šim „kajzerkám“ z obchodných re-
ťazcov), a zapijú to pohárom sójo-
vého mlieka, lebo to kravské je
vzácnosťou, hoci dobytok a iné zvery
sa tu voľne pasú hocikde. Potom pri-
pravia a odprevadia deti do školy. Do-
obeda je program voľnejší, ale môže
sa to ľahko zmeniť, ak vás riaditeľ
miestnej základnej školy, prípadne aj


tej materskej, požiada či poprosí o po-
moc pri vyučovaní angličtiny alebo
náboženstva.


Obed je pred druhou hodinou, keď
sú už všetky deti doma zo školy. Jed-
noduchá zeleninová polievka, zahus-
tená zväčša iba krúpami, a ako druhé
ryža a prívarok z nejakej strukoviny.
Dievčatám mäso pri jednoduchom
stravovaní veľmi nechýba, zvlášť
Lenke, ktorá je presvedčená vegeta-
riánka. Obedom sa roztáča kolobeh
doučovaní, nácvikov, prác a povin-
ností.


V utorok chodia dobrovoľníčky na
neďaleké termálne kúpalisko, aby sa
spolu s deťmi aspoň raz v týždni vy-
kúpali v teplej vode. Je to taký špe-
ciálny dar od Boha, že aj vysoko v ho-
rách tečie horúca voda a pre deti
z Casity, ako tu volajú domov pre tieto


deti z hôr, je tento kúpeľ zadarmo.
Casita je zároveň aj saleziánskou far-
nosťou a poskytuje deťom ubytova-
nie, stravu a priestor na štúdium
a modlitbu. Na večeru sa doje zvyšná
polievka z obeda, nasleduje modlitba
a pred spaním sa ešte stihne aj nejaký
príbeh alebo kapitola zo života svä-
tých. Deti zaspávajú, ale naše dobro-
voľníčky Lenka s Katkou ešte učia an-
gličtinu domácich dobrovoľníkov. Asi
takto v skratke vyzerá ich bežný deň
v 3 220-metrovej nadmorskej výške
v mestečku Lares v Peru.


Úroveň života miestnych ľudí je nízka,
čo sa odráža na ich skromnosti, sa-
mostatnosti, pracovitosti a jednodu-


Keď bežný človek našej zemepisnej šírky počuje názov
štátu Peru, predstaví si hornatú krajinu kdesi v Južnej
Amerike. Niektorým ešte možno napadne jeden z divov
sveta – Machu Picchu, mesto v horách, a predstavia si
tvár akéhosi indiána, potomka Inkov. Iní si zase spomenú
na peruánskych hudobníkov s píšťalkami z nejakých
trhov počas hodov.


D B D 2 0 1 224


Spracoval: Ján Drgoň SDB
Foto: Marián Peciar, Lenka Kostolanská


O tritisíc metrov
bližšie k nebu




D B D 2 0 1 2 2


misie
chosti. Nie sú však skúpi na úsmev
a čas, ktorý majú v Peru aj na rozdá-
vanie. Európan s hodinkami tu veľmi
neuspeje. Autobusy odchádzajú, až
keď sa naplnia, a to, čo nie je ne-
vyhnutné urobiť hneď, sa spraví
maňana – zajtra (alebo niekedy po-
tom). O chudobe tunajších ľudí sved-
čia aj miestne kostoly, ktoré sú ako
ostatné domy, iba z nepálenej tehly
a slamenej či plechovej strechy.
Z osád, alebo ako ich tu volajú ko-
munít, ktoré sme navštívili, bol v naj-
horšom stave kostol vo Waka-Wasi.
Zatečené múry, deravá slamená stre-
cha, namiesto lavíc len dve polená,
podlaha iba udupaná hlina.


„Prezident“ tejto osady hľadá, ako by
sa aj zo slovenskej strany dalo po-
môcť tomuto ich kostolíku. Deti,
o ktoré sa spolu s miestnymi dobro-
voľníkmi a s donom Caetanom sta-
rajú, sú tie, ktoré majú viac ako dve
hodiny pešo po horách do miestnej
školy. Ako malé majú skoro všetky
červené líca, ktoré spôsobil mráz
a vietor. Dlhším pobytom v Casite to
deťom postupne zmizne.


Keď naše slovenské dobrovoľníčky
potrebujú niečo vybaviť cez internet,
počas víkendu chodia do ďalšieho
mestečka Calca (kde tiež pôsobia sa-
leziáni), ktoré je od Lares vzdialené
asi dve hodiny autom zväčša po praš-
nej ceste. Aj takéto a mnoho ďalších
malých obiet si vyžaduje pobyt v tejto
zo Slovenska ďalekej krajine.


Napriek ťažkým podmienkam sú tu
šťastné a práca, hoci je jej veľa, ich na-
pĺňa. Ako samy hovoria, povzbudzuje
ich to k horlivejšiemu duchovnému
životu a Boha cítia akosi bližšie pri
sebe. Možno vďaka tejto nadmorskej
výške je aj Pán Boh človeku bližšie.




Po skončení štvorročnej ľudovej
školy v rodnej obci Bohdanovce odi-
šiel na štúdiá do Trnavy, kde absol-
voval štyri triedy meštianky. V 16-tich
rokoch prišiel na saleziánske gymná-
zium do Šaštína. Jeho predstavení
hodnotili, že má dobré správanie. „Je
to chlapec veľmi seriózny, poslušný
a pracovitý. Voči predstaveným je
úprimný a láskavý. Za saleziánsku vec
vždy zanietený.“ O štyri roky, v roku
1932, vstúpil v mestečku Hronský Sv.
Beňadik do saleziánskeho noviciátu.
Svoju žiadosť odôvodnil v troch bo-
doch:
„1. V ústave som žil štyri roky a za ten
čas som mal príležitosť spoznať du-
cha a základné pravidlá Kongregácie.
2. Po celý ten čas som sa usiloval
verne plniť pravidlá určené pre cho-
vancov. Život v Spoločnosti založenej
donom Boscom sa mi páčil už pred
prijatím do výchovného ústavu. Mám
silnú vôľu vytrvať vo svojom povo-
laní a podrobiť sa určeným pravid-
lám. 3. Ťažkosti spojené so životom
v tejto Spoločnosti a ťažkosti so sebou
chcem s Božou pomocou a premáha-
ním seba prekonať.“


Prvé rehoľné sľuby zložil 5. augusta
1933, potom pokračoval v gymnaziál-
nych a pedagogických štúdiách v sa-
leziánskom študentáte vo Fryštáku
na Morave. Na štúdiá teológie ho
predstavení poslali do Turína, kde
bol 29. júna 1943 aj vysvätený za
kňaza. Po primíciách v rodnej obci


začal pôsobiť v Hronskom Sv. Beňa-
diku. V roku 1946 sa stal profesorom
dogmatiky na novovzniknutej Sale-
ziánskej teologickej vysokej škole
vo Sv. Kríži nad Hronom. Jeho od-
borné pôsobenie prerušila „akcia
K“, bol deportovaný do Podolínca,
potom do Malaciek a nakoniec do
Báču. Odtiaľ sa mu na jar 1951 poda-
rilo ujsť. V apríli patril k skupine,
ktorá sa pod vedením dona Titusa
Zemana (dnes už Božieho služob-
níka) chcela dostať cez rieku Moravu
za hranice. „Dôvod, prečo som sa
chcel dostať za hranice, mi bol jasný.
V tejto republike nebolo pre mňa
miesta. Doba bola ozaj ťažká, najmä
pre kňaza. Ušiel som z tábora, kam
som bol odvlečený bez príčiny a ná-
silím. Jediná obrana, akú som mohol
vtedy použiť proti násiliu, bol útek.
Dostať sa stoj čo stoj do Talianska,
kde som študoval a kde naša rehoľná
spoločnosť mohla slobodne praco-
vať. Tu som chcel pokračovať vo svo-
jich ešte nedokončených štúdiách,
pretože som chcel získať doktorát
z teológie, ktorý som nemohol zložiť,
lebo som bol odvlečený
aj s inými do tábora, vtedajšími moc-
nármi nazývaného sústreďovacím
kláštorom, kde boli zhromaždení re-
hoľníci a z väzníc mali nad sebou
dozor.“
Výprava sa však nepodarila (dočítate
sa o tom na strane 28 – 29). Aj jeho
chytili a vyšetrovali. V krátkych spo-
mienkach o tom píše: „Slnko sa chý-


história


Saleziánsky kňaz a vysokoškolský pedagóg don Pavol
Pobiecky v sebe cítil duchovnú, pedagogickú a mravnú
zodpovednosť za mládež. Jeho osobnosť a život si
pripomíname pri príležitosti storočnice jeho narodenia
1. júla 1912.


Autor: ThDr. Zlatko Kubanovič PhD.
Foto: archív SDB


D B D 2 0 1 22


Pavol Pobiecky SDB


– narodil sa 1. júla 1912 v Bohdanov-
ciach
– 28. augusta 1928 bol prijatý na gym-
naziálne štúdiá do Šaštína
– 19. júla 1932 vstúpil do noviciátu
v Hronskom Sv. Beňadiku
– prvé sľuby ako salezián zložil 5. au-
gusta 1933
– od 1. októbra 1936 vykonával dvoj-
ročnú vojenskú službu
– v rokoch 1938 – 1943 študoval teo-
lógiu v Turíne
– v roku 1939 zložil v Turíne doživotné
sľuby do rúk hlavného predstaveného
saleziánov Pietra Ricaldoneho
– 29. júna 1943 bol v Turíne vysvä-
tený za kňaza
– v rokoch 1943 – 1946 zastával úrad
školského radcu saleziánskeho teolo-
gického študentátu v Hronskom Sv.
Beňadiku
– od roku 1946 do barbarskej noci
v apríli 1950 bol profesorom dogma-
tiky
– 9. apríla 1951 ho pri Veľkých Levá-
roch zatkla polícia pri pokuse o pre-
kročenie štátnych hraníc
– v rokoch 1951 až 1953 bol väznený
v Ilave, v rokoch 1953 až 1960 v Mí-
rove
– zomrel 18. apríla 1983 v Bratislave
vo veku 70 rokov


Pavo l P ob i e ck y –
s t o r oko v od j eho nar oden i a


Vždy zanietený za saleziánsku vec




história


lilo k západu. Bolo teplo. Po daždi,
ktorý sme prečkali v hustom lesnom
poraste, nás teplé jarné slniečko vy-
vábilo z úkrytu na priestrannú čis-
tinku. A to sa nám stalo osudným.
Neďaleko tiekol potôčik či umelý ka-
nál na zavodňovanie lúk. Tu sme sa
poumývali, napili vody a sadli si…
Ako tak sedím, zakrúžilo nad nami
stíhacie lietadlo. Niekoľkokrát zakrú-
žilo a zmizlo. Bolo mi to podozrivé
a svojim spoločníkom som hovo-
ril, že to lietadlo pravdepodobne
dáva niekomu výzvu a smer, po
niečom pátra. V tomto prípade
sme to boli my. Po pol hodine,
keďže sa chýlilo k večeru, sme sa
zberali, že pomaly pôjdeme do
lesa, aby sme sa neskoro večer
mohli dostať do Šaštína. V bez-
prostrednej blízkosti vystúpili
z lesného porastu traja vojaci
a smerovali k nám. Zastavili sa
a jeden z nich zvolal: Hore ruky!
Zle je, hovorím, idú po nás! Ne-
utekajme! Vstali sme zo zeme
a všetci traja sme zdvihli ruky.
Vtedy som pocítil, aký som zne-
možnený pred tromi hlavňami sa-
mopalov.“


Vyšetrovali ho a napokon ho odsú-
dili na trinásť rokov väzenia a na
stratu občianskych práv na ďalších
desať rokov. Odsedel si deväť rokov
a osem mesiacov; v roku 1960 dostal
prezidentskú amnestiu. Po prepustení
pracoval ako robotník a neskôr ako
skladník na Železničnom staviteľstve
v Bratislave. V roku 1970 bol v plnom
rozsahu rehabilitovaný. Zomrel v Bra-


tislave 18. apríla 1983 vo veku 70 ro-
kov. Žil 50 rokov ako rehoľník a 40 ro-
kov ako kňaz. Pochovali ho v jeho ro-
disku.


Charizmou Pavla Pobieckeho bola
pastorácia mládeže. Ako dobrý kaza-
teľ vedel súvisle formulovať myš-
lienky a pútavo rozprávať príbehy.
„Jeho kázne boli plné príkladov,“ pa-


mätal si na jeho duchovné cvi-
čenia z roku 1943 v Šaštíne dnes
už 84-ročný salezián don Alojz
Masný. Intenzívne sa zaoberal
pedagogikou, najmä preventív-
nym systémom dona Bosca.
Svedčí o tom aj jeho tristostra-
nový príspevok k dejinám pe-
dagogiky, ktorý má názov „Zá-
klady preventívneho systému
svätého Jána Bosca“. Táto jeho
práca je v súčasnosti uložená
v Slovenskom saleziánskom ar-
chíve. Priblížil v nej krásu toho,
ako don Bosco kombinoval ná-
božnosť s pragmatickosťou a ako
si premena myslenia vyžaduje
inú úroveň vzájomných vzťa-
hov, než na akú bola Spoločnosť
dovtedy zvyknutá.


D B D 2 0 1 2 2




Rovnakú ideu mal don Ernest Macák,
ktorý 2. júla 1950 prišiel za donom Ti-
tusom na faru do Šenkvíc. Zhodli sa
na potrebe odvádzať nedoštudova-
ných bohoslovcov do zahraničia. Don
Macák ponúkol, že ho zoznámi s jed-
ným prevádzačom, ktorý sa volal Jo-
zef Macek. Na stretnutí v Borskom
Svätom Mikuláši, pravdepodobne 20.
augusta, mu predstavil ešte Ferdi-
nanda Totku. Don Titus sa tak stal or-
ganizátorom veľmi riskantnej a ne-
bezpečnej činnosti. Musel sa
rozhodnúť, komu ponúkne odchod
do zahraničia, a premyslieť si cestu
do Turína. Rakúsko bolo vtedy ešte
stále – päť rokov po vojne – rozdelené
na štyri zóny: sovietsku, americkú,
anglickú a francúzsku.


Prvá výprava sa začala 31. augusta
večer. Don Titus spolu s dp. Júliusom
Gašparíkom a s bohoslovcami Joze-
fom Heribanom, Bohušom Havlíč-
kom, Jánom Martincom, Medardom
Štepanovským, Stanislavom Kmotor-
kom a Rudolfom Blatnickým odces-
tovali do Moravského Svätého Jána
a odtiaľ peši smerom k obci Závod do
lesa, kde sa stretli s prevádzačmi Mac-
kom a Totkom. Pred polnocou prišli
k rieke Morave a prebrodili ju. Vyšli
na rakúskom území v sovietskej zóne.
Hodinu kráčali k železničnej stanici,


aby sa potom odviezli do Viedne. Don
Titus tam zašiel s celou skupinou do
domu saleziánov a ešte v noci 1. sep-
tembra odcestovali vlakom do Am-
stettenu a ďalej na pútnické miesto
Maria-Neustift. Tam nepozorovane
prešli do americkej zóny. Nasledoval
Linz, Innsbruck (vo francúzskej zóne)
a Brenner na hranici s Talianskom.
Potom Vipiteno, Verona a po dvoch
týždňoch – 12. septembra – vytúžený
Turín.


Don Titus sa po niekoľkých dňoch
s požehnaním hlavného predstave-
ného saleziánov dona Pietra Ricaldo-
neho vrátil do Československa.
V Šenkviciach však už prestal verejne
pôsobiť, schovával sa v Bratislave
u rodnej sestry Johany, neskôr v Pe-
zinku u mamy klerika Štefana Šilhára
a pripravoval ďalšiu výpravu.


Tá sa zišla v piatok 23. októbra v Šaš-
tíne v dome Augustína Hercoga. Ne-
boli to už len bohoslovci (napríklad
Rafael Černý, Andrej Pauliny, Juraj


Török), ale aj saleziáni kňazi – don Ti-
bor Strnisko, don František Kubala,
novokňaz don Andrej Šandor (známy
ako básnik Gorazd Zvonický), don Jo-
zef Ochaba a don Ľudovít Sucháň.
Pridal sa aj františkán Daniel Faltín
a bohoslovec Jozef, syn Hercogo-
vých. Don Ernest Macák ich prišiel
pozdraviť a povzbudiť. Ráno 24.
októbra odišli cez les smerom k Stu-
dienke. Na jednej lúke novokňaz don
Andrej Šándor odslúžil svätú omšu,
po ktorej prevádzač Jozef Macek uro-
bil sekerou zásek do stromu a pove-
dal: „Tu bude treba raz postaviť kríž
na pamiatku tejto svätej omše.“ Ve-
čer vyrazili smerom k Závodu, kde
sa k nim pridali ďalší kňazi a civili.
Celkom ich bolo dvadsaťosem. Okolo
polnoci prišli k rozvodnenej Morave.
Bolo chladno, na tráve sa tvorila
srieň. Vyzliekli si šaty a prebrodili sa
približne do polovice rieky. Štyria ju
preplávali a natiahli lano na spôsob
kompy. Nafúkali čln a postupne sa
všetci previezli na rakúsku stranu,
hoci sa im lano roztrhlo a viacerým sa


T itus Zeman


D B D 2 0 1 22


Ilegálne výpravy s požehnaním
predstavených


Bož í s l u žobn í k T i t us Zeman ako „p r e vád za č“ ducho vný ch po vo l an í


Hneď po likvidácii
kláštorov v apríli 1950 sa
don Titus začal zaoberať
myšlienkou ilegálne
odviesť mladých
saleziánskych bohoslovcov
do Turína, aby tam
dokončili štúdiá. Pôsobil
vtedy na fare
v Šenkviciach.


Autor: Michal Titus Radošinský


Titus Zeman so spolubratmi na Priehrade mládeže




namočili či odplávali osobné veci
a šaty. Skôr než vyrazili na cestu, don
Titus od vypätia odpadol. Keď sa pre-
bral, jeho prvá otázka bola: „Ste tu
všetci a zdraví? Nikto sa neutopil?“
Keď mu prisvedčili, modlitbou sa po-
ďakoval Panne Márii Pomocnici.
V ceste pokračovali až večer. Obdob-
nou trasou cez Viedeň, Linz, Salzburg
a cez Alpy došli napokon 4. novembra
do Baziliky Panny Márie Pomocnice
v Turíne. Tam im don Titus povedal:
„Drahí bratia, na vlastnej koži sme za-
kúsili to, čo povedal don Bosco: ,Keď
budete dôverovať Panne Márii Po-
mocnici, uvidíte, čo sú zázraky.‘ Naša
cesta bola veľmi ťažká a zdalo sa, že
sa nám nepodarí. V rieke sme všetci
vzývali Pannu Máriu Pomocnicu
a ona nás priam zázračne zachránila.
Buď jej za to vďaka.“


Predstavení saleziánov obdivovali
dona Titusa a to, ako s nasadením
vlastného života prevádzal svojich
bratov do zahraničia. Ponúkali mu,
aby ostal v Taliansku alebo išiel na
misie a viac neriskoval.


Počas cesty späť sa zdržal na zimu
v Linzi. Medzitým však Macka a Totku
chytila rakúska polícia. Konečne
v marci 1951 sa don Titus s Totkom
rozhodli vrátiť na Slovensko. Preplá-


vali opäť rozvodnenú Moravu a v de-
dinke Závod potom ušli ozbrojenej
hliadke. Nasledujúce dni už don Titus
pripravoval tretiu skupinu.


A tak sa 7. apríla 1951 v Šaštíne znova
u Hercoga zišlo spolu šestnásť zá-
ujemcov, medzi nimi napríklad sale-
ziáni don Andrej Dermek a don Pavol
Pobiecky, ThDr. Štefan Koštial či bo-
hoslovci Anton Srholec a Anton
Hlinka. Nadránom 8. apríla vyrazili
cez les smerom k Lakšárskej Novej
Vsi. Po nočnej búrke bolo všade veľa
blata. Na dohovorenom mieste sa
stretli ešte s druhou skupinou kňa-
zov – s dp. Antonom Botekom,
prof. Františkom Minarovýchom,
dr. Emilom Šafárom a dr. Viliamom
Mitošinkom. Skoro ráno si v hustom
lese odpočinuli a don Titus odslúžil
svätú omšu. Poobede však opäť za-
čalo pršať a pršalo až do rána. Kráča-
nie po blatistom teréne smerom k Zá-
vodu a ďalej ku hrádzi starších
kňazov unavovalo a zaostávali.
K rieke došli 9. apríla. Bola rozvod-
nená. Navyše, v skupine chýbali šty-
ria či piati ľudia. Vznikol chaos
a ani ubezpečenia dona Titusa, že
spôsob prepravy cez rieku je úplne
bezpečný, nestačili. Niektorí kňazi ne-
plavci sa báli. Keďže už takmer svi-
talo, nebola záruka, že všetci prejdú


na druhú stranu ešte za tmy. Don Ti-
tus nástojil: „Za každú cenu sa treba
pokúsiť, aj keď na to niekto doplatí
chrípkou alebo zápalom pľúc.“ Starší
kňazi prosili, aby sa našlo iné riešenie
alebo nech sa vrátia. Mladší chceli
pokračovať. Don Titus po skúsenos-
tiach odporúčal pokračovať. Vedel to-
tiž, že rieka sa dá prekonať, a tak na-
liehal: „Robme niečo! Nemôžeme tu
takto stáť vo vode, každú chvíľu sa
môže objaviť pohraničná stráž!“


Pri hrádzi sa zdržali asi 15 až 20 minút.
S ohľadom na niektorých unavených
účastníkov prechodu sa nakoniec roz-
hodli, že sa vrátia. Po dvoch-troch za-
čali postupne odchádzať. Donesený
čln sa ani nepokúsili použiť. Pred roz-
chodom im don Titus oznámil: „Bra-
tia, ja sa budem schovávať v Šaštíne.
Oznámte mi miesta vašich úkrytov,
aby som vám vedel povedať nový ter-
mín odchodu.“ Lenže po rozvidnení
pohraničníci zbadali a chytili jednu
skupinku. Vyhlásili poplach a s po-
mocou armády ešte v ten istý deň za-
istili pätnásť z dvadsiatich dvoch čle-
nov výpravy. Klerika Antona
Kyselého zatkli potom 13. augusta
1951. Pre dona Titusa sa tým začala
etapa krížovej cesty.


T itus Zeman


Rieka Morava




Charakteristiky novej digitálnej kul-
túry – napätie medzi chaosom a po-
riadkom. Nástup nových komunikač-


ných zariadení podnietil vznik novej
kultúry, ktorá obsahuje niektoré dô-
ležité črty. Treba sa o nich zmieniť,
pretože poukazujú na úlohy v oblasti
výchovy a formácie.


Kultúra médií je kultúrou činnosti,
účasti, interakcie, vzájomnej komuni-
kácie, budovania reality a života. Sú jej
teda bližšie slovesá ako podstatné
mená. Komunikovať je v tejto kultúre
dôležitejšie, než hovoriť o komunikácii.


Tak ako výchova vo všeobecnosti, aj
výchova vo vzťahu k médiám si vy-
žaduje cvik v uplatňovaní slobody.
Ide o náročnú úlohu. Príliš často sa to-
tiž sloboda predstavuje ako ustavičné
vyhľadávanie potešenia a nových zá-
žitkov. To je však odsúdenie, nie oslo-
bodenie! Pravá sloboda by nikdy ne-
odsúdila jedinca – najmä dieťa –
k nenásytnému vyhľadávaniu no-
vostí. Vo svetle pravdy sa autentická
sloboda prežíva ako definitívna od-
poveď na Božie „áno“ ľudstvu, ktoré
nás povoláva, aby sme si – nie ne-


uvážene, ale na základe slobodného
rozhodnutia – vyberali všetko, čo je
dobré, pravdivé a krásne. Rodičia sú
strážcami tejto slobody svojich detí,
a keď im postupne dávajú čoraz väč-
šiu slobodu, vedú ich k hlbokej ra-
dosti zo života (porov. Príhovor na V.
svetovom stretnutí rodín vo Valencii,
júl 2006).


Druhou, rovnako dôležitou funkciou
je naučiť sa kriticky a selektívne pri-
stupovať k mediálnym obsahom.


Mediálna výchova má byť pozitívna.
Keď deťom predložíme to, čo je este-
ticky a morálne na vysokej úrovni,
pomôže im to rozvíjať si schopnosť
hodnotiť, byť rozvážnymi a vedieť roz-
lišovať. Tu si treba uvedomiť, že naj-
dôležitejší je príklad rodičov, ale tiež
užitočnosť oboznamovania sa mla-
dých s klasikmi detskej literatúry, ma-
liarstva a vážnej hudby. Krása, akoby


odraz božského, inšpiruje a oživuje
srdcia a mysle mladých, zatiaľ čo
ošklivosť a vulgárnosť majú na ich
postoje a správanie devastujúci
vplyv. Na túto tému je dobré pozrieť
si Posolstvo Svätého Otca Benedikta
XVI. k 41. svetovému dňu spoločen-
ských komunikačných prostriedkov:
Deti a komunikačné prostriedky – vý-
zva pre výchovu (20. mája 2007).


médiá v rodine


Tretie pokračovanie
našich objavov
vo svete digitálnych
médií zacielime na
„tvárnosť“ novej
digitálnej kultúry,
ktorá sa mení
a ustavične vyvíja.


Nový mediálny kontinent 1.3


D B D 2 0 1 20


Autor: Pavol Dzivý SDB




tehlička


Tohtoročná verejná zbierka Te-
hlička pre Južný Sudán je venovaná
zdravotníckemu projektu na vý-
stavbu nemocnice v Maridi. Na za-
čiatku mesiaca júna už mali v SAVIO
jasné, že vďaka dobrodincom sa
môže otvoriť nemocnica (45 000
EUR) a tiež mobilná ambulancia
(35 000 EUR). Zo zbierky bude do-
konca možné financovať aj ročnú
prevádzku zdravotníckeho zariade-
nia.


Nemocnica bude stáť pri salezián-
skej misijnej stanici v obci Manguo
v okrese Maridi v juhosudánskom
štáte Western Equatoria. Okrem
zbierky Tehlička väčšiu časť pro-
striedkov na jej výstavbu získalo
SAVIO prostredníctvom projektu
cez program oficiálnej rozvojovej
pomoci Slovak Aid, vďaka čomu už
stavba nemocnice úspešne napre-
duje. Jej otvorenie sa plánuje na je-
seň tohto roku.


Nemocnica bude v správe sale-
ziánov a starostlivosť o ňu pre-
vezmú Misijné sestry Nepoškvr-
nenej Panny Márie (The
Missionary Sisters of Mary Im-
maculate). Táto kongregácia
vznikla v roku 1918 v Keni a pô-
sobí v niekoľkých školách, ne-
mocniciach a sirotincoch vý-
chodnej Afriky.


Verejnú zbierku Tehlička pre
Južný Sudán otvorilo o. z. SA-
VIO benefičným koncertom
v predvečer Popolcovej stredy
v bratislavskom Univerzitnom
pastoračnom centre a v rovnaký
deň sa konala aj tlačová beseda
za účasti provinciála saleziánov
dona Karola Maníka. Súčasťou
niekoľkotýždňovej kampane
bola aj návšteva dona Mathewa,
riaditeľa Boscoaid, projektového
oddelenia Saleziánov dona
v Bosca v Južnom Sudáne.


Novým prvkom Tehličky tento-
raz bola spolupráca s reklamnou
agentúrou JANDL, ktorá „pro
bono“ vytvorila vizuál celého
podujatia. SAVIO vyšlo s kam-
paňou aj viac na verejnosť pro-
stredníctvom billboardov, letá-
kov a plagátov, internetových
bannerov a spotov v rádiách
a v televízii. Táto väčšia medi-
alizácia priniesla svoje ovocie vo
zvýšenom záujme o zbierku –
oproti minulému roku trojná-
sobne narástla návštevnosť in-
ternetovej stránky SAVIO a počet
darcovských SMS vzrástol tak-
mer dvojnásobne.


Ď a k u j e m e v á m ,
n a š i d o b r o d i n c i !
Kto sa srdečne zapája do diela dona
Bosca, toho Panna Mária Pomocnica s veľ-
kou radosťou zahŕňa potrebnými milos-
ťami.


Všetkým vám, našim dobrodincom, ktorí
svojimi finančnými príspevkami, obetami
a modlitbami podporujete saleziánske
dielo na Slovensku i časopis Don Bosco
dnes, vyjadrujeme úprimnú vďačnosť
a uisťujeme vás o modlitbách.


Duchovne sa s vami spájame každú so-
botu, keď za vás slúžime svätú omšu, a pa-
mätáme na vás v modlitbe.
Nech vám Panna Mária Pomocnica udelí
s veľkou radosťou svoje štedré milosti!


Do 7. ročníka Tehličky sa
zapojilo vyše dvesto
materských, základných
a stredných škôl,
saleziánskych stredísk,
farností a ďalších
organizácií. S občianskym
združením SAVIO
spolupracovalo viac než
tridsať partnerov kampane
a mediálnych partnerov.
Počet darcovských SMS
stúpol na vyše 8-tisíc
a vyzbieraná suma zrejme
presiahne 100 000 EUR.


Vďaka Tehličke pre Južný Sudán postavia
nemocnicu už tento rok Autor: Juraj Janto


Návšteva dona Mathewa v Bratislave


Stavba nemocnice v Maridi