Don Bosco Dnes SLK No. 4 2010

don boscojúl -august
w


w
w


.s
a


le
zi


a
n


i.
sk Ročník XLI. 4/2010


dnes


Rozhovor


Nový trend – rodinné tábory
Téma


Hrajú 1. ligu, ale stále chcú aj KAMU
Repor táž


Z biedy do chudoby




Don Bosco dnes


Časopis pre saleziánsku
rodinu, priateľov
a dobrodincov dona Bosca


4/2010
Ročník XLI.
Časopis vychádza 6 x do
roka, rozširuje sa bezplatne.


Vydavateľ
Saleziáni don Bosca –
Slovenská provincia
vo vydavateľstve Don Bosco


Šéfredktor
Rastislav Hamráček SDB


Redakčná rada
Jozef Kupka SDB
Andrea Miklovičová FMA
Ľubo Šulko ASC
Zuzana Matejíčková
zástupca VDB


Fotoediting
Lukáš Čerman


Jazykové úpravy
Mariana Gerátová


Grafická úprava a zalomenie
Juraj Martiška


DTP spracovanie
Aurel Valábek


Distribúcia
Ladislav Katona


Tlač
VKÚ, a. s. Harmanec


Registrácia
MK SR č. EV3448/09


Milodary
na saleziánske dielo
Finančnú podporu pre prácu
saleziánov na Slovensku i vo
svete môžete posielať na
účet: 29330062/0200, VS 0036


Adresa redakcie
Don Bosco dnes
Miletičova 7
821 08 Bratislava
tel.: 02 / 55 57 22 26
E-mail
dbd@donbosco.sk


www.saleziani.sk


Heslo 2010
4 Iba učeníci sú presvedčiví


apoštoli


Správy
6 Mladí, Slovensko, Zo sveta


Téma
10 Hrajú 1. ligu, ale stále chcú aj


KAMU
12 Na KubCup prišiel aj don Bosco


Rozhovor
16 Nový trend – rodinné tábory


FMA 70 rokov
20 Saleziánky – s vernosťou cez


všetky prekážky


V ýchova
22 Nechajte nám aspoň fantáziu


obsah júl – august


Pohľad na saleziánsky svet – Saleziánsky pohľad na svet


16


6


10


20




D B D 2 0 1 0


Drahí členovia saleziánskej
rodiny, priatelia a dobrodinci
diela dona Bosca na Slovensku!


Saleziánov na celom svete celý rok sprevádza
postava prvého nástupcu dona Bosca, ktorým
bol don Michal Rua. Náš hlavný predstavený
nám ho dáva do pozornosti, lebo tento rok slá-
vime 100 rokov od jeho smrti. Študujeme ho,
spoznávame a odhaľujeme jeho úžasnú ver-
nosť donovi Boscovi.


Pápež Pavol VI. dňa 29. októbra 1972 v kázni počas blahorečenia tohto
svätca opísal takto: „Don Rua bol najvernejší, najskromnejší a zároveň naj-
hodnotnejší syn dona Bosca. Syn, učeník, napodobňovateľ dona Bosca uro-
bil z príkladu svätca školu, z jeho života urobil dejiny, z jeho pravidiel
utvoril ducha, z jeho svätosti urobil model. Premenil prameň na potok
a z potoka urobil rieku.“ A naozaj. Stalo sa tak. Don Bosco za svojho ži-
vota založil 64 diel; don Rua ich rozmnožil na 341. V čase smrti dona
Bosca bolo 700 saleziánov. Počas 22 rokov úradu dona Ruu ich počet
vzrástol na 4000.


Prečo to spomínam? Aby ste trochu spoznali saleziánske dejiny a obdi-
vovali Božiu dobrotu a štedrosť. Pán Boh požehnal saleziánske dielo vo
svete a vnímame, že to požehnanie zasahuje aj naše Slovensko. Verím,
že takto požehnáva aj všetkých dobrodincov a priaznivcov, ktorí akým-
koľvek spôsobom podporujú našu prácu s mládežou. Spoločne pre-
meňme potok na rieku, aby mohla zasiahnuť mladých Slovenska a po-
núknuť im krásny, plnohodnotný život s Bohom!


Tak vás na začiatku prázdnin srdečne pozdravujem a vyprosujem po-
žehnaný čas dovoleniek, oddychu, čerpania nových síl. Prázdniny sú
pre nás saleziánov zvlášť dôležitým časom. Snažíme sa v ňom ponúk-
nuť mladým zmysluplné využívanie voľného času cez rôzne výlety, tá-
bory, sústredenia, duchovné cvičenia a duchovné obnovy, aby sme im
aj takýmto spôsobom mohli sprostredkovať Boha a Jeho lásku voči ľu-
ďom. Preto vás prosím o modlitbovú podporu, aby dobrý Pán Boh
sprevádzal všetky tieto udalosti svojou ochranou.


Karol Maník
provinciál


Ponúknime mladým
krásny a plnohodnotný
život s Bohom


úvodník


31


24


Misie
24 Nikto sa nenarodil sám pre


seba


Repor táž
26 Z biedy do chudoby


Listáreň
29 Z vašich listov




D B D 2 0 1 04




Iba učeníci sú
presvedčiví apoštoli
„Aby sme mohli ukázať Ježiša mladým, treba ho najprv
poznať, žiť s ním, byť jeho,“ píše don Pascual Chavez
v Hesle na rok 2010. Predtým, než sa staneme apoštolmi –
Ježišovými svedkami, musíme sa stať v prvom rade jeho
učeníkmi. Toto nám kladie na srdce hlavný predstavený.


Pascual Chávez Villanueva


Najprv učeníci, potom apoštoli
Prvé poslanie, ktoré apoštol dostáva,
je „byť s ním“. V apoštoláte spolužitie
predchádza poslaniu, najprv je spo-
ločenstvo, potom kázanie.


Ježiš pošle len tých, ktorí boli s ním
na cestách i pri oddychu, v úspe-
choch
i v sklamaniach, v živote a v plánoch,
jedli ten istý chlieb a snívali tie isté
sny.


Ľudia, ktorí sa chceli priblížiť k Ježi-
šovi a poznať ho, približovali sa naj-
prv k jeho učeníkom. Len učeník,
ktorý žije s Ježišom, môže uľahčiť
iným prístup k nemu. Odtiaľ pramení
naliehavá potreba mladých stretnúť
Kristových učeníkov, ktorí sú vždy
s ním. Iba autentickí učeníci sú pre-
svedčiví apoštoli.


Ak je Kristus pre nás všetkým a ak nič
neuprednostňujeme pred jeho láskou,
náš život sa stane radostným svedec-
tvom a ponukou, aby sa s ním stretli aj
ostatní.


Stretnutia s Ježišom
Pri stretnutí je iniciatíva na Ježišovej
strane. V evanjeliových príbehoch ho
vidíme, ako on sám ide v ústrety a vy-
hľadáva stretnutie. Vchádza do domu,
približuje sa k studni, kam žena pri-
chádza po vodu, zastaví sa pred mýt-


nikom, obráti svoj pohľad na toho, kto
vyliezol na strom, pridáva sa k tým,
ktorí kráčajú po ceste. Jeho slová
a gestá, celý jeho zjav vyžaruje zo
seba isté čaro, ktoré podmaňuje tých,
čo ho stretávajú. Nastáva obdiv, láska,
dôvera, príťažlivosť.


Pre mnohých sa prvé stretnutie pre-
mení na želanie stretnúť ho a znovu
ho počúvať, spriateliť sa s ním, nasle-
dovať ho. Sadnú si s ním, aby mu
kládli otázky, pýtajú sa ho, ako sa
majú modliť, sú svedkami okamihov
jeho života, tých radostných i tých
bolestných.
V iných prípadoch stretnutie končí
pozvaním a zmenou života. To je jed-
nohlasné svedectvo všetkých štyroch
evanjelií.


Ježiš s mladými
Ježišove stretnutia s mladými priná-
šajú každému obrat v živote. Ježiš sa
predstaví ako ten, od ktorého je
možné získať svetlo pre život, pre jeho
zmysel, na ktorého je možné obrátiť
sa, keď hľadáme pravdu, vďaka kto-
rému môžeme porozumieť nášmu
vzťahu k Bohu a pomocou ktorého
môžeme interpretovať skutočnú hod-
notu človeka.
Najdôležitejšie je prejsť od obdivu
k poznaniu, od poznania k hlbokému
priateľstvu, od sympatie k nasledova-
niu.


D B D 2 0 1 0


heslo 2010




D B D 2 0 1 0


správy


Dva mesiace po začatí diecéznej
fázy procesu blahorečenia Božieho
sluhu dona Titusa Zemana dostáva
verejnosť aj samostatnú web-
stránku tohto hrdinského a prí-
kladného slovenského saleziána
kňaza – . Okrem profilu na sociálnej
sieti Facebook, kde má Titus Ze-
man takmer štyri stovky fanúšikov,
prináša nová webstránka aktuality
z procesu blahorečenia, životopis
Titusa Zemana, fotogalérie, sve-
dectvá i modlitbu za jeho blahore-
čenie.


Grafickú podobu ako aj obsahovú
časť pripravili mladí z prostredia
saleziánov, ktorí chceli aj týmto
spôsobom pomôcť pri šírení po-
znania Božieho sluhu. Červená
farba grafiky naznačuje rozmer
utrpenia a mučeníctva, ktoré Ti-
tus Zeman prežil počas väzenia,
spoločná rodinná fotografia v hla-
vičke webu zase upozorňuje na
fakt, že žiaden hrdinský život sa
neodohráva osamote, ale v pro-
stredí blízkych.
rhsdb


S l o v e n s k o
Don Titus Zeman na internete!


Oslavy 70. výročia prítomnosti sestier
saleziánok na Slovensku vyvrcholili
posledný májový víkend v Trnave.
Sviatok sa niesol v duchu myšlienky


Vďačnosť otvára horizonty lásky.
„Vzdávame Pánovi vďaku najmä za
hrdinskú vernosť našich sestier, ktoré
teraz oslavujú 60. výročie rehoľných


sľubov,“ povedala provin-
ciálna predstavená sr. Iveta
Sojková.
Pri tejto príležitosti navštívila
Slovensko aj generálna pred-
stavená saleziánok sr.
Yvonne Reungotová. Počas
osláv vyzdvihla celoživotné
nasadenie jubilujúcich se-
stier: „Vaša vernosť zostala
napriek ťažkostiam a neistote
pevná, lebo sa opierala o Bo-


žiu vernosť. Príbeh vášho povolania
robí česť Cirkvi aj rodine svätého
dona Bosca a svätej Márie Dominiky
Mazzarellovej.“ Jedna z jubilujúcich
sestier, sr. Mária, s dojatím povedala:
„Tento deň vynahradil všetky moje
životné útrapy.“ Hlavný celebrant ďa-
kovnej svätej omše, trnavský arcibi-
skup Mons. Róbert Bezák, zaželal sa-
leziánkam: „Prial by som vám, aby
ste stále cítili, že toto je len začiatok.
Aby ste spolu s mladými ľuďmi vy-
tvárali svet, ktorý je otvorený pre Bo-
žiu lásku.“
sr. Andrea Miklovičová FMA, foto
Vladimír Škuta


S l o v e n s k o
Sestry saleziánky oslávili 70. výročie príchodu na Slovensko


Trnavčania privítali 4. a 5. júna na
Festivale Lumen takmer 10 000 ná-
vštevníkov. Tohto roku sa niesol v
znamení hesla Rozhodni sa (Make
your choice). A účastníci sa ozaj
mali medzi čím rozhodovať. Na
Trojičnom námestí sa predstavili
kapely z Poľska, Česka, Slovenska,
Maďarska, Anglicka i z USA. Tra-
dične nechýbali Tanečné divadlo
ATak, prednášky a workshopy,
priestor na stíšenie sa, či novinky
v podobe Rehoľnej kaviarne a Do-
mka Nádvoria. Na svätých
omšiach sa účastníci stretávali vo
františkánskom kostole, ktorý svo-
jimi kapacitami nie vždy stačil nie-
koľkotisícovému davu. Mladým sa
v úvodnej svätej omši prihovoril aj


Mons. Róbert Bezák, trnavský
arcibiskup. Osemnásty ročník
Festivalu Lumen sa naozaj vy-
daril, o čom svedčili aj mnohé
vyjadrenia mladých na sociál-
nej sieti Facebook. Všetky kon-
certy, prednášky, workshopy aj
sväté omše boli vydarenou osla-
vou dospelosti.
,,Lumen chce byť miestom stret-
nutia mladých pri dobrej hudbe,
chce ponúknuť priestor na
osobné premýšľanie a zastave-
nie sa i na stretnutie s Bohom,“
opísal význam Festivalu jeho
nový riaditeľ don Milan Janák
SDB.
betkaa


M l a d í
Festival Lumen patrične oslávil svoju osemnástku




správy


Saleziáni, saleziánky, spolupra-
covníci a laici, ktorí pracujú
v oblasti televízie, rádia a mul-
timédií sa 14. – 16. mája zišli
v Bratislave na Miletičovej.
„Najväčším kontinentom je di-
gitálny kontinent, v ktorom sú
najmä mladí. Preto je toto éra
saleziánov,“ povedal pri priví-
taní hlavný radca saleziánov
pre spoločenskú komunikáciu
don Filiberto González.
Spoznať sa navzájom a hovoriť
o možnej spolupráci prišli tak-
mer tridsiati zástupcovia zo sa-
leziánskych médií z Talianska,
Francúzska, Portugalska,
z Čiech i zo Slovenska. Inšpirá-
ciu na stretnutí hľadali aj zá-
stupcovia poľskej provincie
v Poznani a provincie saleziá-
nov z Ríma.
Prezentácie o jednotlivých mediálnych pro-
jektoch vyvolávali diskusiu a prinášali ná-
pady na možnú spoluprácu. Viac ráz za-
znela aj požiadavka zapájať do tejto oblasti
poslania samotných mladých, a tak sa fran-
cúzski saleziáni spolu s co-mediálnym
česko-slovenským tímom saleziánskej ro-
diny dohodli na príprave medzinárodného
festivalu klipov mladých tvorcov.
rhsdb


D B D 2 0 1 0 7


M é d i á
Zástupcovia saleziánskych médií v Bratislave


Jedným z dlhodobých a úspešných vzdelávacích projektov Domky je
Škola pre animátorov. Aj počas tejto jari prebehli základné kurzy, ktoré
pomohli súčasným i budúcim animátorom zorientovať sa v problema-
tike vyzrievania detí a mladých, stretnutí sa s človekom, či pri príprave
itinerárov a stretnutí. Ďalší učeniachtiví mladí ľudia rozvíjali svoje zruč-
nosti na špecializovaných kurzoch. Celkovo sa na sedemnástich kur-
zoch pod vedením 70-tich školiteľov na západnom, strednom i vý-
chodnom Slovensku zúčastnilo takmer 300 animátorov. Jednotlivé
kurzy sa mohli uskutočniť aj vďaka podpore z Fondu Hodina deťom,
ktorý zriadila a spravuje Nadácia deti Slovenska.


Z d r u ž e n i e D o m k a
Škola pre animátorov sumarizuje počty


V sobotu 8. mája sa v Šaštíne konala už druhýkrát
púť miništrantov – PUMIN 2010. Prišli chlapci mi-
ništranti takmer zo všetkých diecéz okrem Rož-
ňavskej. Hosťami boli aj miništranti z Česka, z Olo-
mouckej diecézy. Všetkých spolu bolo okolo 500.
V prednáške don Jozef Luscoň najprv predstavil
život svätého Jána Máriu Vianeyho a potom ho-
voril o veľmi aktuálnej otázke – o svätej spovedi.
Po prednáške nasledovala svätá omša. Nechýbal
obed v jedálni Gymnázia Jána Bosca a po ňom sa
všetci miništranti pustili do plnenia úloh, ktoré pri-
pravili miestni animátori. Popri tom prebiehal aj
futbalový turnaj. Vo finále medzi staršími zvíťazili
chlapci z farnosti Trubín-Lovšice (je to v blízkosti
Žiaru nad Hronom) a u mladších Nová Dubnica. Chlapci mali aj možnosť nazrieť do krypty Národnej baziliky v Šaš-
tíne, či vojsť do veže s výhľadom na celé okolie. Na záver púte mali miništranti ďakovnú adoráciu a na jej konci sa za-
svätili Panne Márii Pomocnici a obnovili si sľub miništrantov.
Patrik Rosival


M l a d í
Do Šaštína prišlo na púť 00 miništrantov




správy


Pravidelné stretnutie saleziánskych provinciálov z regiónu Európa-Sever, kam patrí aj Slovensko, sa konalo 7. – 10.
mája vo Viedni. Predstavení zastupovali spolu 17 provincií a delegatúr, ktoré tvoria tento región od Ruska až po Írsko.
Prvý raz sa na takomto stretnutí zúčastnil aj nový provinciál z poľskej provincie Pila a jeho kolega z Prahy Petr Va-
culík aj so svojim predchodcom Františkom Blahom. Slovensko zastupoval provinciál don Karol Maník. Stretnutie
viedol regionál don Šte-
fan Turanský. Hlavnou té-
mou boli diskusie k Pro-
jektu Európa, nechýbalo
ani vzájomné informova-
nie sa o živote a činnosti
saleziánov v jednotlivých
krajinách. Stretnutie bolo
aj prípravou na tzv. „vi-
sita d´insieme“ – spo-
ločné stretnutie provin-
ciálov s hlavnou radou
saleziánov v máji 2011.
Počas stretnutia bola aj
nedeľa, kedy provinciáli
slávili Eucharistiu spo-
ločne s mladými a v čase
oddychu si pozreli aj
Dóm sv. Štefana a navští-
vili cisterciátske opátstvo
Svätého Kríža vo Wiener-
walde, kde sa s tamojšími
80-timi mníchmi spoločne
modlili vešpery.
rhsdb


Z a h r a n i č i e
Saleziánski provinciáli sa vo Viedni modlili s cisterciánmi


D B D 2 0 1 0


Slovenskí misijní dobrovoľníci z VIDESu,
medzinárodného spoločenstva misij-
ných dobrovoľníkov zo saleziánskeho
prostredia, prežili na začiatku mája bo-
hatú „víkendovku“ v znamení dobro-
voľník – misionár. Stretnutie v Kvetnici
pri Poprade bolo posledným spoločným
sústredením pred pôsobením v teréne.
Víkend naplno objasnil mladým, kto je to
misionár. „Ja som o tom ešte nepočul,
ale bol to pre mňa veľký prínos, lebo ten
šok asi práve zažívam na Luníku. Najprv
bola prvá fáza nadšenia a po mesiacoch
som asi v druhej alebo tretej,“ hovorí
Pietro, ktorý dlhodobo navštevuje Lu-
ník 9 a pripravuje sa pôsobiť tam celý
rok.
Vrcholom víkendu bol misionársky sľub
a slávnostné odovzdávanie misijných
krížov. Pre inšpiráciu, ako byť misioná-
rom nie len v zahraničí, ale aj v mieste
kde žijeme, navštívili dobrovoľníci Maroša Kuffu a jeho dielo v Žakovciach. „On je ako don Bosco!“ žasli mladí po pár
chvíľach s ním. Zaujala ich jeho charizma a aj celé jeho dielo.
Maťa Vrbanová, VIDES


Z d r u ž e n i e L a u r a
Dobrovoľníci VIDESu dostali misijné kríže




ww
w.


sa
lez


ian
i.s


k


Denné správy
zo saleziánskeho sveta


aktualizované každý deň


a okrem toho aj


fotogalérie
 videosprávy
 kalendár provincie
 blogy
 nekrológ


a množstvo ďalších
informácií


o saleziánskej rodine.


Príďte a spoznajte
dona Bosca
ešte viac.


Slovensko


svet misie
šport


mladí
téma


fotokronika provinciála


www.saleziani.sk


V tomto roku má slovenská provincia Saleziá-
nov dona Bosca jedného novokňaza. Don Peter
Kanský má 28 rokov, narodil sa v Bardejove
15. januára 1982, vo svojom rodnom meste spoz-
nal aj saleziánov. Po absolvovaní noviciátu zlo-
žil 15. augusta 2002 prvé rehoľné sľuby, teológiu
študoval v Turíne na Crocette a minulý rok 12.
septembra zložil doživotné rehoľné sľuby. Dia-
konskú vysviacku prijal 30. januára tento rok
v Bratislave.
Vo svojom rodisku v Bardejove prijal 19. júna
v Kostole svätej Rodiny na sídlisku Vinbarg
kňazskú vysviacku. V tom istom kostole slúžil
na druhý deň aj svoju primičnú svätú omšu.
Prvým kňazským pôsobiskom novokňaza zo-
stáva stredisko Bratislava-Miletičova, kde pô-
sobil aj ako diakon.


Na Turíce, v nedeľu 23. mája, sa tak-
mer 90 saleziánskych biskupov stretlo
na Colle Don Bosco, kde svätej omši
predsedal štátny sekretár Vatikánu,
kardinál Tarcisio Bertone. Prítomný
bol aj hlavný predstavený don Pas-
cual Chávez a celá hlavná rada. Na
slávnosti sa zúčastnilo aj vyše tisíc
veriacich z okolia. Kardinál Bertone
použil pri svätej omši berlu prvého
saleziánskaho kardinála Giovanniho
Cagliera.
Pred samotnou slávnosťou kardinál
prečítal dekrét, ktorým bol chrám
dona Bosca vyhlásený za baziliku mi-
nor. V homílii potom štátny sekretár


Vatikánu pozval svojich spolubratov
v biskupskej službe „znovu potvrdiť
naše úvodné saleziánske povolanie
a silou Ducha Svätého upevniť našu
túžbu byť ohlasovateľmi evanjelia
predovšetkým mladým, ako to robil
don Bosco.“ Na záver slávnosti
hlavný predstavený don Pascual Chá-
vez prečítal list Svätému Otcovi a odo-
vzdal ho štátnemu sekretárovi Vati-
kánu. Vyjadruje v ňom „city, blízkosť,
plnú ochotu, ktorej nás don Bosco
učil od prvých momentov svojej cha-
rizmatickej skúsenosti.“
ANS, rhsdb


Z a h r a n i č i e
Chrám dona Bosca v jeho rodisku sa stal bazilikou


S l o v e n s k o
Don Peter Kanský SDB – saleziánsky novokňaz




Futbal u saleziánov s modrou kartou
Ducha futbalových turnajov KAMA
v saleziánskom prostredí dobre vy-
stihuje modrá karta. Stala sa strážcom
slušného futbalu, kamarátskych vzťa-
hov a zážitku hry bez ubližovania si
na tele či na duši. Modrá karta za ne-
slušné správanie alebo za nadávky
znamenala pre hráča vylúčenie na
dve minúty.


Za všetko môžu MS v Mexiku
KAMA vznikla ešte v čase bývalého
režimu. Na jej začiatky si presne pa-


mätá don Jozef Bližinský. V roku 1986
sa konali majstrovstvá sveta vo fut-
bale v Mexiku. Mladí saleziáni v Pre-
šove, medzi ktorými boli aj Jozef Lus-
coň, Anton Červeň, spomínaný Jozef
Bližinský a Jozef Mihok, sa rozhodli
urobiť pre chlapcov zo svojich stre-
tiek koncom školského roka turnaj.
Don Bližisnký dal vtedy vyrobiť jed-
nouchý či jednoduchý?pohár pre ví-
ťaza s heslom Dominika Savia. Bolo to
akési predkolo KAMY. „KAMA zna-
mená Katolícka mládež,“ vysvetlil Jo-
zef Bližinský. Prvý ročník sa odohral


hneď cez letné prázdniny 1986 na
Spiši v Kurimanoch. Trofejou bol už
pripravený putovný pohár Dominika
Savia o majstra KAMY. Druhý ročník
(1987) sa konal v Prešove a rovnako
trval len jeden deň. No tretia KAMA
v Bardejove trvala už dva dni. Medzi
organizátorov sa potom zaradil Po-
prad a prvá oficiálna slobodná KAMA
sa v lete 1990 konala v Košiciach.
Prvý výkop lopty patril vtedy no-
vému košickému biskupovi Alojzovi
Tkáčovi.


téma


Hrajú 1. ligu, ale
stále chcú aj KAMU
Tému prázdninového čísla Don Bosco dnes venujeme športu. Ponúkame vám niekoľko
článkov, v ktorých môžete viac spoznať význam športu pre výchovu v saleziánskom
prostredí ako aj jednotlivé aktivity, ktorých na Slovensku nie je málo.


Rastislav Hamráček SDB


D B D 2 0 1 010




KAMA aj v zime
KAMA za vyše 20 rokov nabrala oveľa
väčšie rozmery. Salezián Peter Kvaš-
ňovský hovorí o jej dnešnom fungo-
vaní: „KAMU hrajú mladší a starší
chlapci na východe a na západe,
letnú na trávnatých ihriskách, v zime
je KAMA halová. Z halovej KAMY sa
potom tri najlepšie tímy z východu
i zo západu v každej kategórii stretnú
vo finále. Z chlapcov z KAMY vybe-
ráme reprezentantov aj do tímy na
PGSI (Medzinárodné hry saleziánskej
mládeže).“ Okrem toho na východ-
nom Slovensku, kde má KAMA pod-
statne staršie zázemie, funguje aj Ve-
teránka pre tých, ktorí s KAMOU
vyrástli. Sú to už mladí muži, niektorí
aj otcovia rodín, či saleziáni. O jed-
notlivých turnajoch a výsledkoch pra-
videlne informuje www.saleziani.sk.


… napriek 1. lige aj KAMA
„Je zaujímavé, že aj chlapci, ktorí už
hrajú riadnu celoslovenskú 1. ligu,
stále chcú hrávať aj KAMU. Nie je to
teda len o futbale,“ hovorí don Kvaš-
ňovský a dodáva, „chlapcom KAMA
ponúka spoločenstvo, iný prístup
k hre.“ Aj salezián koadjútor Rado
Rumanovič vyzdvihuje zážitok spo-
ločenstva, spoznanie nových kama-
rátov z iných stredísk a zmysel KAMY
pre chlapcov.


KAMA prináša aj duchovné
zážitky
V saleziánskych strediskách sú
chlapci – kamisti – silnou partiou.
Zväčša sú to nádejní animátori, ktorí
sa potom venujú ďalším mladším
chlapcom. Futbal je aj u saleziánov
tým, čo chlapcov spája, a na turna-
joch KAMY im dáva možnosť stretať
sa nielen ako futbalisti, ale ako mladí
veriaci ľudia. KAMA zároveň ponúka
možnosť aj tým menej talentovaným
chlapcom zažiť športového ducha
a profesionálne súperenie. Tak letné,
ako i zimné turnaje sú skutočnými zá-
žitkami športového i duchovného
spoločenstva a dobrej saleziánskej at-
mosféry v tímoch.


Hokej u saleziánov?
Hokejbal!
V posledných rokoch sa aj v sale-
ziánskych strediskách rozmohol ďalší


veľmi obľúbený kolektívny šport –
hokejbal. Je to verzia hokeja bez kor-
čúľ na asfaltových ihriskách s manti-
nelmi a hrá sa so špeciálnou loptič-
kou oranžovej farby. V slovenských
saleziánskych strediskách je hokejbal
veľmi populárny. V Košiciach uspo-
radúvajú saleziáni už od roku 1996
celoslovenský Vianočný hokejbalový
turnaj a okrem neho majú aj Sale-
ziánsku hokejbalovú ligu. Vo viace-
rých našich strediskách sa počas roka
konajú rôzne turnaje, ktoré tradične
vrcholia na celoslovenskej úrovni
v mladšej a staršej kategórii na ihri-
skách v Novej Dubnici a v Žiline.


Chlapci z KAMY na špičke
v Európe


Medzinárodné hry saleziánskej mlá-
deže sa konajú každý rok ako špor-
tový sviatok saleziánskej Európy. Na
prelome apríla a mája sa konali v ta-
lianskom meste Lignano Sabbiadoro.
Slovensko malo svojich futbalistov
v mladšej i staršej kategórii.
Mladších futbalistov do 16 rokov
viedli na turnaji saleziáni Peter Kvaš-


ňovský a Daniel Hric. V skupine hrali
s mužstvami Talianska, Belgicka, Špa-
nielska a Francúzska. Skupinu s pre-
hľadom vyhrali a postúpili do boja
o zlato. Vo finále narazili na ďalší ta-
liansky tím, na víťaza z druhej sku-
piny. „Prehrávali sme 0:1, trápili sme
sa a až ku koncu zápasu sme ich po-
ložili, keď nám ich brankár tak tro-
chu dopomohol otočiť skóre,“ pove-
dal o priebehu najťažšieho zápasu
mladších futbalistov salezián Peter Fi-
geľ. Za vysokým výsledkom 9:1 sa tak
skrýva celá námaha mladšieho tímu.


V staršej kategórii do 18 rokov bolo
prihlásených päť tímov, hralo sa iba
v jednej skupine spôsobom každý
s každým. Slováci pod vedením sale-
ziána Rada Rumanoviča tak hrali proti
Slovincom, Chorvátom, Belgičanom
a Španielom. „Boli to vyrovnané zá-
pasy, plné nasadenia a odhodlania,“
povedal jeden z našich hráčov. Na-
pokon však mali Slováci štyri výhry
a tešili sa z prvého miesta.


Na Medzinárodných hrách salezián-
skej mládeže 2010 tak dosiahlo Slo-
vensko jedinečný úspech. V doteraj-
šej histórií účastí sa ešte nepodarilo
Slovákom vyhrať obe kategórie v jed-
nom roku.


Slovensko podalo na rokovaní rady
týchto hier ešte koncom roka 2008
kandidatúru usporiadať podujatie
v roku 2014, kedy saleziáni oslávia 90
rokov prítomnosti pod Tatrami.


téma


D B D 2 0 1 0 11




Najprv bol len volejbalový krúžok.
Neskôr strediskový turnaj pre šesť
družstiev. Dnes už je to celoslovenský
turnaj zmiešaných družstiev vo vo-
lejbale. „Tohtoročná účasť na Kub-
Cup-e bola rekordná, čo nás veľmi
teší. Zúčastnilo sa 30 tímov z celého
Slovenska – od Michaloviec až po Bra-
tislavu,“ skonštatovala Monika Čiž-
márová z organizačného tímu.


Za tri dni odohralo 220 volejbalistov
z 15-tich miest a obcí Slovenska cel-
kom 102 zápasov, ktoré pískalo 8 roz-
hodcov v 5-tich telocvičniach. Vďaka
KubCup-u takmer 300 účastníkov pre-
žilo víkend plný skvelej (nielen vo-
lejbalovej) atmosféry.


„Naším cieľom nie je primárne hra


ako taká, ale skôr ponuka zažiť dobré
spoločenstvo mladých v priateľskej
atmosfére a športovom duchu, spoz-
nanie sa a utužovanie priateľstiev,“
poznamenala členka organizačného
tímu Marta Sojčáková. Že sa podarilo
splniť cieľ aj tohto roku, potvrdila Ma-
rienka Marča Moravčíková z Micha-
loviec: „Tento turnaj bol pre obidve
naše družstvá veľkým obohatením.
Mali sme možnosť vidieť perfektné
výkony hráčov, no najmä sme mali
možnosť zažiť pravú saleziánsku, ro-
dinnú atmosféru. Bolo cítiť, že sa me-
dzi nami prechádzal don Bosco.“ Ne-
prekážal mu hluk. Má rád hry a šport.
Je za každú „srandu“. Jediné, čo
chcel od svojich chlapcov a čo chce
aj dnes od mladých, je, aby nehre-
šili.


Hoci don Bosco nebol na KubCup-e
fyzicky prítomný, jeho preventívny
výchovný systém ho prenikol. Bolo
ho cítiť v pozadí celého turnaja. Ako
sa vyjadril salezián Peter Naňo: „Ak
v našich oratóriách nemajú športové
aktivity výchovný rozmer, tak len ško-
dia mladým a prispievajú k „zbožšte-
niu“ športu.“


Cieľom preventívneho systému je svä-
tosť – byť čestným občanom, dobrým
kresťanom a stať sa svätým. Aj preto
každý deň KubCup-u začal svätou
omšou. Aby organizátori upevnili my-
šlienku, že nie je dôležité vyhrať, ale
zahrať si, utužiť kolektív, zažiť radosť
z víťazstiev, ale i prehier, ocenili aj
posledné 30. miesto volejbalovou lop-
tou. Družstvu KáWéPé z Košíc odo-
vzdali pohár za Fair play a tím Bludní
Holanďania z Rožňavy získal diplom
Image – za výborný prístup ku hre
i protihráčom.


téma


D B D 2 0 1 012


Mladí zo združenia Laura – združenie mladých spolu so
sestrami saleziánkami pripravili 7. – 9. mája v Dolnom
Kubíne už siedmy ročník volejbalového turnaja
o putovný pohár Márie Dominiky Mazzarellovej
KubCup.


Na KubCup
prišiel aj don Bosco
Júlia Čižmárová




D B D 2 0 1 0 1


PoVEDALi o KuBCuP-E

volejbalista z KáWéPé,
Janči Podhájecký (20)
Už som bol na rôznych turnajoch, ale
také dobré vzťahy, aké boli medzi
družstvami na KubCup-e, som ešte
nikde nezažil. A to či sa darilo, či nie.
Nebol najmenší náznak nešportového
súperenia.



mamina, ktorá pomáhala v kuchyni:
Varili sme guláš, párky, piekli sme bu-
chty a vyprážali rezne. Keď nám chý-
bal v kuchyni zapaľovač a snažili sme
sa ho zohnať od mladých, oni len
krátko odpovedali: „Ja nefajčím.“ Boli
sme milo prekvapené.



volejbalista z Dubnice,
Juraj Šimkovič (22)
Pohár sme nevyhrali, tak sme moti-
vovaní k ďalšiemu trénovaniu. Možno
ho nevyhráme ani o rok. Ale čo určite
získame, sú nezabudnuteľné zážitky.


volejbalista z Brezna, Adam
KUBCUP – connecting people :) jo-
oooj fajne bolooooo…



sr. Marta Peťková, direktorka
komunity saleziánok v Dolnom
Kubíne
Obdivujem zápal, nasadenie a obeta-
vosť dievčat z organizačného tímu,
ktoré dali do pohybu najprv seba
a potom toľkých mladých z rôznych
kútov Slovenska. Do organizovania
tohto turnaja sa pustili s veľkou zod-
povednosťou – od zháňania sponzo-
rov až po zabezpečenie každého de-
tailu. A že sa nespoliehali len na
vlastné sily a šikovnosť, prejavili aj
každodenným zverením turnaja
Panne Márii a bezprostredne pred ak-
ciou aj deviatnikom k Márii Dominike
Mazzarellovej.



volejbalista z Michaloviec,
Peter Soroka, 38
Taký mix športového zážitku s du-
chovným. Stretnutie so známymi,
spoznanie nových ľudí… Veľmi bolo
cítiť, aká je to premodlená akcia.



Dolnokubínčan Miroslav Mikolášik,
poslanec Európskeho parlamentu
Som veľmi rád, že som mohol prispieť
mladým na senzačnú akciu. Vládla
tam výborná atmosféra!


Každý druhý mesiac


DON BOSCO
u TEBA DOMA


Časopis Don Bosco dnes
zasielame bezplatne
na požiadanie.


Už od roku 1877
je to dar dona Bosca
všetkým priateľom
a dobrodincom
saleziánskeho diela.


Ďakujeme za každý dar,
ktorý nám pomáha rozvíjať
dielo záchrany a výchovy
mladých doma i v misiách.


Ponúknite časopis
svojim blízkym.
Rozšírte rodinu dona Bosca.


Za všetkých dobrodincov
slúžime každú sobotu svätú
omšu a pamätáme na nich
v modlitbách.


Kontakt:
Don Bosco dnes
Miletičova 7
821 08 Bratislava
Tel.: 02/55 57 22 26
E-mail: dbd@donbosco.sk




O takéto malé víťazstvá na ihrisku,
ale i mimo neho sa snažia v Spolo-
čenstve detí a mládeže Domino (SDM
Domino), ktoré je súčasťou salezián-
skeho mládežníckeho strediska pri
Farnosti svätého Jána Bosca v Brati-
slave Trnávke. Nie všetko sa však
v Domine robí v malom.


Futbalový klub má totiž až 11 muž-
stiev, v ktorých hráva približne 240
chlapcov. A to sú naozaj úctyhodné
čísla. Chlapci a muži v seniorskom
tíme tu fungujú ako v klasickom fut-
balovom klube. Cez týždeň mávajú 3
alebo 4 tréningy a cez víkend ich čaká
zápas. Klasická futbalová
rutina. Lenže v Domine je
to trošku inak. Trošku viac
inak…


„Okrem futbalu sa venu-
jeme aj výchove. Chalani
majú okrem tréningov raz
do týždňa stretko, na kto-
rom riešia bežné veci zo
života. Ide nám totiž o to,
aby rástli aj ako ľudia
a nielen ako futbalisti,“ po-
vedal tajomník klubu Igor
Kalafut. A práve to Do-


mino odlišuje od klasických klubov.


Myšlienka Domina vznikla približne
pre 14-timi rokmi v Poprade. Pôvodne
išlo o futbalovo-basketbalový klub.
Keď sa však jej tvorca presunul do
Bratislavy, presťahovalo sa aj Do-
mino. Basketbal sa časom vytratil
a zostal len futbalový klub. Originálny
je tým saleziánskym spôsobom.
O „stretká“ sa totiž v Domine starajú
osoby zasvätené – saleziáni.


Do klubu môže vstúpiť každý, kto má
chuť a kto sa prihlási. Domino je za-
tiaľ schopné pojať všetkých záujem-


cov, ktorí prídu a chcú hrať futbal.
„V Bratislave momentálne zaniklo via-
cero klubov, takže nám stúpol počet
záujemcov. Je však aj nejaký odliv,
keď najmä malí chlapci zistia, že ich
láka niečo iné ako futbal“ dodáva Ka-
lafut. Medzi chlapcami, ktorí chcú
hrať za Domino, v minulosti prevažo-
vali deti z veriacich rodín a zo sale-
ziánskeho prostredia. Za 14 rokov
existencie si však Domino urobilo po-
zitívnu reklamu, ktorá láka aj deti ne-
veriacich rodičov. U rodičov zaváži
najmä to, že v Domine nejde iba o fut-
bal, ale aj o výchovu.


Do budúcnosti majú v Do-
mine zaujímavé plány. Radi
by zastabilizovali súčasný
trénerský tím a veľkým
snom všetkých v Domine
je vybudovať futbalovú aka-
démiu. Tá by mohla fungo-
vať na spolupráci s niekto-
rou zo základných škôl.
Všetci si však uvedomujú,
že ide o dlhodobú víziu.
Úspešný 14-ročný príbeh
Domina však naznačuje, že
by nemuselo ísť o nesplni-
teľný sen.


téma


Futbal. Pri tomto slove asi momentálne každého napadnú MS v Juhoafrickej republike.
Tí starší a srdcom väčší lokálpatrioti z nás si zrejme spomenú aj na ten svoj konkrétny
obľúbený ligový tím. Futbal však nemusí byť iba o veľkých menách, veľkých kluboch
a veľkých peniazoch. Môže byť napríklad i o malých deťoch a ich malých víťazstvách.


D B D 2 0 1 014


SDM Domino – Futbal po saleziánsky
TRéNINgy + ZáPASy + VýCHOVA


Ľubo Šulko ASC




D B D 2 0 1 0 1


l ist z misi i


Ak sa nemýlim, tak toto je pravdepodobne
piaty list. Takže najprv kronika posledných
štyroch mesiacov: Samozrejme 18. decembra
sme tu mali aj my také malé „mecheche“
z príležitosti osláv 150 rokov saleziánskej
spoločnosti. V tom zmätku, aký vo všeobec-
nosti vládne v Afrike, sme pripravili všetko,
ako sa len najlepšie dalo. No podobne ako
v podobenstve Pána Ježiša pozvaní ne-
prišli. Snáď kvôli neprístupnosti nášho diela,
ktoré je síce utopené v tropickej zeleni, no
neprístupne taxíkom a snád aj pre známe
dôvody z evanjelia. A tak keď slávnost za-
cínala velkolepou konferenciou, ktorú som
mal tú cest predniest ja, prítomných bolo asi
tak šesť… Keby sa nám neboli nahrnuli se-
stričky saleziánky s ich drobizgom, bolo by
to aj skončilo na tom poltucte. Na pohostenie
našťastie prišlo podstatne viac ľudí, a tak
naše „hlavybolenie“, koľko dní budeme mu-
sieť dojedať nadnormatívne zásoby pripra-
vených jedál, prestalo asi tak o 21,30 miest-
neho času, keď zmizli zo stolov i posledne
odrobinky a vyprázdnila sa posledná fľaša.


No a potom boli Vianoce. Avšak pred Via-
nocami je koniec prvého trimestra /Prosím
pekne, tu sa ucí na trimestre, a teda sú tri po-
cas šk. roku/. A ten skončil 24. decembra.
Pracovalo sa dnom i nocou, a tak vysved-
cenia boli predsa len hotové. Asi o deviatej
sa z chodníkov okolo nasej misie vynorili ro-
dičia. Naši učni alebo, lepšie povedané, prak-
tikanti – lebo tak ich tu voláme – sú pekné
kvietky. Vysvedčenia musia prebrať rodičia
alebo ich zástupcovia. Je to aj jedinečná
možnosť, ako vidieť rodičov aspoň občas.
Potom sme až do večera zvádzali tvrdý boj
s rozzúrenými dietkami. Boli veľmi nespo-
kojné s výsledkami. Ešte šťastie, že nemali
po ruke kopije, inak mohla mať saleziánska
spoločnosť niekoľko hrdinských saleziánov,
čo padli na poli práce. Keď sme ich predtým
upozorňovali, že je to slabé a výsledky budú
zlé, asi si mysleli, že rozprávame z cesty. Na-
vyše, mnohé vysvedčenia, ktoré, ako som
spomenul, sa tlačili v noci, boli chybné. A tak
nás hulákajúca tlupa Fangov opustila až
k večeru. Boli sme z toho takí unavení, že
nikto z nás nemal síl ísť na polnočnú a ani
slúžiť v našej kaplnke. Štedrá večera nás
uviedla do reality Svätej rodiny, pretože bola
ešte skromnejšia ako inokedy. Slávnostné
obedy u nás pozostávajú tak ako vo všedne
dni z duseného kurčaťa a ryže, večere zase
z dusenej ryby a ryže. K tomu dosť často ba-
nány. V pondelok, utorok a stredu to iste.
Druhá polovica týždňa: vid prvú polovicu.


Ešte šťastie, že nie som preberačný. Veď
koľko ľudí nemá žiadnu stravu. Vianočné
prázdniny som strávil, obrazne povedané –
vylizujúc si rany z prvého trimestra a z adap-
tácie na nové podnebie a pomery. Druhý tri-
mester sa skončil týždeň pred Velkou nocou
oveľa pokojnejšie aj vďaka tomu, že väč-
šina vysvedčení je ešte u nás, keďže rodičia
a či zodpovednejší príbuzní sa nedostavili.
No a potom bol sviatok dona Bosca. Keďže
sme jediný zábavný podnik v meste, tak
tých turnajov a hier od výmyslu sveta bolo
veľa a s veľkou účasťou. Pravda, s jednou vý-
nimkou – sv. omša bola asi tak úspešná ako
moja svetoborná, hore spomínaná konfe-
rencia. Koniec sviatku bol hodný hrôzo-
strašných Fangov. Keď sme večer pozatvá-
rali brány a chystali sa ísť trochu sa uzobrať,
priviedli nam 12-13-ročneho chlapca, kto-
rému trčal z hlavy nôž. A hoci bol tri centi-
metre v mozgovej hmote, chlapec bol pri
vedomí. V dome, ktorý je len asi tak 200
metrov od nášho strediska, sa deti pobili.
Staršia sestra útočníka, ktorý bol starší a pod-
statne väčší ako obet, vošla do domu a pri-
niesla svojmu bratovi nôž. Keďže sme v Ga-
bone a tu skoro vždy počúvajú staršie sestry,
tak milý braček mu ho poslušne vrazil do
hlavy. Hystéria bola všeobecná. Zobral som
chlapca do náručia, dobre mu zovrel hlavu,
aby sa netrepal, a pekne sa modliac spolu
s ním, zaviezli sme ho do tzv. Kanadskej ne-
mocnice. Po asi hodinovom túlaní sa po pa-
vilónoch sme ho odovzdali príbuzným a le-
károm. No a Don Bosco mu daroval život,
pretože nakoniec sa rozhodli nôž vytiahnuť
a bolo to úspešné.
Okrem iných udalosti spomeniem návštevu
vyslancov Sv. Stolice. Zdržali sa tu cely týž-
deň. Problémov je tu habadej. Jedným z nich
je aj vzťah s nami. Sme jediná mužská re-
hoľa v diecéze. Okrem nás sú tu iba sale-
ziánky a sestričky Božského a Nepoškvrne-
ného srdca. No a majú nás plné zuby. Z času
na čas nám pripomenú Port Gentil, kde p. bi-
skup vyhnal saleziánov. No, to je iba jeden
problém. Prvá evanjelizácia sa skončila, te-
raz by bolo treba evanjelizáciu do hĺbky.
A to si žiada aj saleziánov omnoho svätej-
ších, než som ja.
Od novembra chodíme slúžiť sv. omše do
tzv. kaplniek, ktorých má naša farnosť asi
tak 30. Sú to kaplnky v jednotlivých štvrtiach
a dedinách na vidieku. Ja slúžim vo fang-
štine, no kážem, pochopiteľne, po francúz-
sky. Mesto ma asi tak 40 000 obyvatelov a je
to štvrté najväcšie mesto v Gabone. Hlavné
ulice sú asfaltované, no len co zostúpite


z nich, v podstate sa ocitnete v hlbokej
džungli, s cestami ako v džungli. Keďže sme
vo vrchoch, kde to ide stále dolu alebo hore,
tak si viete predstaviť to rely. Don Bienve-
nido má panický strach z nich. Mne zase nie-
kedy chýbajú sily udržať auto v smere jazdy.
S údivom zisťujem, čo všetko sa dá ním
prejsť, o čom bežný smrteľník nemá ani
predstavu. Čo sa týka prístupu k nášmu
dielu, stále pozerám na tú našu prístupovú
cestu a kladiem si otázku, kedy príde tá
chvíľa, že sa ocitneme v stave neprístup-
nosti. No napriek tým cestám všade ludia
majú velký smäd po Božom slove… A čo
tak začať chodiť pešo? Aspoň v niečom bu-
deme nasledovať Ježiša.
Okrem toho v nedeľu mávam sv. omšu vo
farnosti – raz po francúzsky pre mládež
a inokedy vo fangštine pre dospelých. Občas
koncelebrujeme s naším farárom, ktorý je,
ako som už napísal, Fang.
Čo stále obdivujem, je ich schopnosť robiť
veľkolepé liturgie. Všetko je tak dokonale
„premakané“, že by ste otvárali oči. Myslím,
že naši vojaci pri príprave svojich parád by
sa mali čomu priučiť. Každý presne vie, kedy
čo robiť, koľko krokov má na to, kedy sa po-
sunúť, ako sa ukloniť a čo ja viem, čo ešte. Je
to veľmi zložité, pompézne a oni sa nepo-
mýlia.
Vo všetkých tých ťažkostiach, po rokoch
krízy v tejto misii, robíme všetko, aby to ne-
bol ďalší krízový rok. Každé ráno máme pre
našich praktikantov ranné slovko a mod-
litby. Pred Velkou nocou sme im dokonca po-
núkli aj možnost duchovnej obnovy. Týž-
denná alebo aspoň mesačná sv. omša
zostáva naším snom. V mládežníckom stre-
disku máme množstvo skupín. No programy
ľudskej a kresťanskej formácie sa zatiaľ ne-
podarilo naštartovať. … Máme, chvála Bohu,
dobrých animátorov. Pre nich sa nám po-
darilo od januára začať týždennú formáciu
v spolupráci so sestričkami FMA. Keďže sme
asi jediná fungujúca organizácia v meste,
tak tej mládeže aj aktivistov máme dosť.
Čaká nás duchovná animácia. … Nedostatok
personálu je všade veľký, najmä však
v Čade, Nigérii, Guinei. No a ako sami cítite
aj z tejto správy, treba ísť na hlbinu. Je rela-
tívne veľa povolaní, no i veľa opustení
a treba udomácniť saleziánskeho ducha
v dielach už jestvujúcich. V Gabone máme
zatiaľ domorodých povolaní, ktoré sa dajú
spočítať na prstoch jednej ruky. Ubezpeču-
jem Vás o mojich denných modlitbách a pro-
sím o modlitby.
V Pomocnici kresťanov J. D. Pravda, SDB


o konferencii pre šesť ľudí, o tvrdom boji po vysvedčeniach, o návšteve z Vatikánu
i o rely cez džungľu a o mnohom ďalšom. List prišiel na Slovensko 5. apríla 2010.


Don Daniel Pravda píše z Gabonu




D B D 2 0 1 01


V saleziánskych strediskách je leto
plné táborov, výletov, „hrebeňoviek“,
splavov a iných aktivít. V čom sa líšia
od bežného školského roku a za
akým účelom sa organizujú?
Leto má v našich strediskách špeci-
fické zameranie. Pokiaľ počas roka
prebieha najmä pravidelná činnosť
zameraná na vzdelávanie a určitú for-
máciu, v lete sa strediská venujú skôr
táborom, ale aj duchovným cviče-
niam a iným, nielen čisto rekreačným
aktivitám. Hoci aj rekreačná činnosť
má dôležitý aspekt, lebo treba pove-
dať, že to so sebou prináša aj iné roz-
mery.


Môžeš to objasniť?
Každá naša aktivita, aj tá rekreačná, je
zameraná na človeka z integrálneho,
celkového hľadiska. Toto je zmyslom
aj našej saleziánskej činnosti. Ide nám
nielen o rozvoj určitej konkrétnej
schopnosti – napríklad hrať futbal, ro-
biť ručné práce, či inú aktivitu, ale
o rozvoj v jeho celistvosti. Znamená
to, že vždy dbáme o osobný, psy-
chický, intelektuálny, emocionálny
a samozrejme aj o duchovný rast mla-
dého človeka. A tieto jednotlivé as-


pekty by mali byť vždy zachytené aj
vo voľnočasových a táborových akti-
vitách.


Saleziáni sú synmi dona Bosca
a on dával všetkým svojim
aktivitám hlbší zmysel. Aké
posolstvo teda letné podujatia
skrývajú?
V kontexte slobody a voľnosti majú
často rekreačné aktivity na integrálny
rast mladých ľudí väčší vplyv ako iné
aktivity. Práve cez takéto rekreačné
aktivity si totiž „decká“ omnoho viac
uvedomujú aj základné hodnoty,
ktoré by im inokedy možno ani ne-
napadli. Preto je tento priestor slo-
body veľmi dôležitý a významný. Po-
solstvo takýchto aktivít môže byť
niekedy intenzívnejšie a ich význam-
nosť omnoho dôležitejšia, než v prí-
pade bežných aktivít počas roka.


Je takmer nemožné predstaviť si
letné aktivity bez animátorov.
Aký prínos to má pre nich?
Každú aktivitu musí niekto napláno-
vať, detailne premyslieť, pripraviť sa
na ňu materiálne a je dobré, keď sa aj
zhodnotí. Toto platí nezávisle od toho,


či ide o tábor, hrebeňovku alebo
splav. Teda aj tie aktivity, ktoré sa
zdajú byť menej organizované, si vy-
žadujú istú prípravu. Práve dobrá prí-
pravná fáza môže zaručiť úspech.
V tomto zmysle môžeme povedať, že
každú aktivitu, ktorú robíme s mla-
dými, sa mladí vlastne učia aj pripra-
vovať. A je to úplne iné, keď si človek
pripravuje nejakú dovolenku sám,
a úplne iné, keď chystáme napríklad
tábor pre ostatných spoločne. Om-
noho viac sa pri tom rozvíjajú schop-
nosti a kompetencie, ako je plánova-
nie, premyslenie aktivity alebo aj
zhodnotenie, či sme dosiahli alebo
nedosiahli stanovený cieľ.


V strediskách patria medzi letné
aktivity najmä tábory a výlety pre
deti a mladých. No sú tu aj ich
rodiny. organizuje sa niečo aj pre
ne?
V poslednej dobe sa veľký dôraz kla-
die na rodinné tábory. Tento nový
trend sa rozvíja v období posledných
piatich rokov aj v našich strediskách.
Doteraz boli tábory zvyčajne zame-
rané na deti alebo mladých. Ukazuje
sa však, že tábor pre celé rodiny je na-


rozhovor


Aký je hlbší zmysel aktivít,
ktoré v saleziánskych
strediskách prebiehajú
počas leta, na to nám
odpovedal don Tibor
Reimer SDB, provinciálny
radca pre pastoráciu
mládeže. Prezradil, v akých
táboroch vidí budúcnosť,
ale aj prečo je dôležitá
sloboda pri voľnočasových
aktivitách. Podelil sa aj
o osobnú skúsenosť, čo sa
pri organizovaní môžu
mladí naučiť a čo sa naučil
on sám.


Nový trend – rodinné tábory
pripravila Zuzana Matejíčková




jucelenejší. Možno na ňom stretnúť
deti, mladých i samotných rodičov.
Pochopili sme, že robiť aktivity takto
spoločne, je aj pre samotné rodiny
omnoho významnejšie a prínosnej-
šie. Rodiny sa tak spolu učia, spolu
žijú, spolu niečo vytvárajú, majú spo-
ločné spomienky a takto spolu aj
rastú. Trend rodinných táborov sa
veľmi osvedčil a zdá sa mi, že pred-
stavuje aj určitú víziu do budúcnosti.
Vidno, že efekt týchto táborov je
veľmi dobrý. Zasahujú celú rodinu.


určite máš nejednu skúsenosť,
ktorú si získal vďaka letným
aktivitám…
Uvedomujem si, že je veľmi dôležité,
aby do prípravy aktivít boli vtiahnutí
a zapojení všetci tí, ktorí sa ich potom
zúčastnia a realizujú ich. Samozrejme,
že vždy sa vyskytnú veci, ktoré „vy-
skočia“, a ktoré človek nemá šancu
pripraviť. V tom treba byť aj veľmi
tvorivý a flexibilne reagovať na aktu-
álnu situáciu. Príprava je však veľmi
dôležitá, o čom som sa aj sám pre-
svedčil. Jeden z prvých táborov, ktoré
som robil s mladými v Bratislave na
Trnávke bola tzv. hrebeňovka „Pre-


žiť“. Po piatich dňoch sme ju našťas-
tie skutočne prežili. (smiech) Mladí
mali zlú obuv, zlé oblečenie, jedno-
ducho celý ich výstroj bol zlý. To bol
pre mňa veľký výkričník. Uvedomil


som si, že vždy, keď sa organizuje ak-
cia, treba ju dobre pripraviť a zabez-
pečiť. A myslieť aj na také detaily, ako
je správny výstroj všetkých účastní-
kov.


rozhovor


D B D 2 0 1 0 17




D B D 2 0 1 01


Jeho harmonika potvrdzovala, že
hudba je médium, ktoré ľahko preko-
náva geografické a kultúrne hranice,
a preto je pokladom celého sveta.
Don Strečanský bol skutočným kle-
notom slovenskej saleziánskej hudby.


Z histórie Saleziánskej kongregá-
cie vieme, že najväčšie skvosty sale-
ziánskej kultúry vznikali a vychádzali
zo skromných pomerov. Jozef Stre-
čanský je tiež toho dôkazom. Pochá-
dzal z ôsmich súrodencov a on bol
prvý. Narodil sa 17. marca 1910 v rá-
zovitej obci Špačince pri Trnave. V ro-
dičovskom dome zacítil aj evanjeliové
slová: „… nie vy ste si vyvolili mňa,
ale ja som si vyvolil vás“. Keď prišli
na pozvanie slovenských biskupov
prví saleziáni do Šaštína a otvorili tu
v roku 1924 gymnázium, medzi pr-


vými sa prihlásil i Strečanský. V šaš-
tínskom prostredí, kde hudba bola
významnou súčasťou saleziánskeho
spoločenstva a dodávala atmosféru
radosti a spolupatričnosti, sa v ňom
prebudila aj umelecká tvorba.


Po dokončení teologických štúdií
v Rakovniku v Slovinsku a po prijatí


kňazskej vysviacky 4. júla 1937 v Ľu-
bľane sa ako mladý kňaz vrátil do Šaš-
tína. Predstavení ho v nasledujúcom
roku poverili vyučovaním hudby na
Biskupskom gymnáziu v Trnave.
V tomto „slovenskom Ríme“ sa na-


plno rozvinuli aj jeho hudobné ume-
lecké schopnosti. Vedel spojiť hudbu
s výchovou, a preto z chlapcov niž-
ších tried vytvoril spevácky chlap-
čenský zbor – „Trnavskí saleziánski
speváčikovia“. Zbor sa stal čoskoro
známym po celom širokom okolí.
Spieval prevažne náboženský reper-
toár. Mladých a nadaných umelcov
don Strečanský osobitne zasväcoval
do tajomstiev hudby. Dôkazom toho
je aj jeho žiak pán Ján Čambal zo
Sládkovičova, ktorý v českom Kladne
vo farnosti pri Kostole svätého Vác-
lava založil spevokol Schola Canto-
rum Sanctae Caeciliae, ktorý dodnes
používa repertoár dona Strečan-
ského.


„Ráno vstal a už bol v práci. Na
stole, regáli a aj na podlahe mal roz-
ložené noty.“ Takto si ho pamätá
starší salezián don Alojz Masný. A ďa-
lej pokračuje: „Dbal na to, aby hu-
dobníci poctivo skúšali. Bol prísny,


Väčšinu života prežil v emigrácii a okrem
hudby rozdával aj dobrú náladu. Salezián
kňaz, skladateľ, dirigent, pedagóg a ľudový
kazateľ. Talentovaný slovenský
saleziánsky hudobník. V tomto roku si
pripomíname 100 rokov od jeho narodenia
a 25 rokov od jeho smrti. Don Jozef
Strečanský, Boží harmonikár.


história


Boží harmonikár
ThDr. Zlatko Kubanovič PhD.


„Ráno vstal a už bol v práci.
Na stole, regáli a aj na podlahe


mal rozložené noty.“




D B D 2 0 1 0 1


ale dosiahol úspechy. Uvedomoval si,
že hudba je oslava a pocta Bohu.“
Don Strečanský napísal alebo upra-
vil niekoľko operiet s náboženským
obsahom: Mikuláš prichádza, Rybári,
rybári,atď. Keďže jeho hudba vzbu-
dila veľký ohlas, bol pozvaný vystu-
povať do Slovenského rozhlasu i do
Národného divadla. Z viacerých sve-
dectiev vieme, že keď dozneli po-
sledné tóny operety Podivná socha,
ktorú zložil podľa Offenbachových
motívov, v hľadisku historickej bu-
dovy Slovenského národného divadla
prepukli ovácie. Poslucháči ocenili,
že jeho speváčikovia bravúrne zvládli


niektoré zložitejšie operetné árie.
Jeho azda najúspešnejšia opereta je
Kaplnka v lese. Hudba k tejto operete
patrí k veľkému hudobnému klenotu
slovenského saleziánskeho diela 20.
storočia.


Don Strečanský zložil aj mnoho
piesní či už s náboženským alebo ná-
rodným obsahom. Viacero z jeho pes-
ničiek aj zľudovelo, ako napr.: V doli-
nôčke, Slovensko moje, Keby som bol
vtáčkom, Vínečko červené, Na jem-
ných krídlach mája atď. Jeho piesne
obsahujú ľahkosť a krásu. Nebyť dona
Strečanského, nejestvovalo by mnoho


výbornej muziky.


Po skončení druhej svetovej vojny
prešlo Trnavské biskupské gymná-
zium pod štátnu správu. Don Stre-
čanský, ktorý mal pred sebou sta-
bilnú, konzistentnú hudobnú kariéru
a bol na vrchole slávy, pod vplyvom
meniacich sa politických pomerov
musel všetko zanechať a odišiel do
Malého seminára v Komárne. O štyri
roky neskôr ušiel pred komunistic-
kým režimom do západnej Európy.


V roku 1952 ho saleziánski pred-
stavení posielajú za misionára pre Slo-
vákov do Belgicka. Profesor histórie
don Milan Stanislav Ďurica sa o tejto
jeho činnosti vyjadril nasledovne:
„Ešte v tom roku zhromaždil asi dvad-
saťpäť mladíkov vo výchovnom stre-
disku La Marmite pri meste Tournai,
ktoré krátko predtým zriadila belgická
saleziánska provincia ako Útulok pre
utečencov z Východu, a ktorý od za-
čiatku viedol slovenský salezián pro-
fesor Štefan Fabera. V roku 1954 už
počet chlapcov utečencov prevyšo-
val kapacitu priestoru v La Marmite,
a preto Jozef Strečanský vybudoval
veľký dom v Ramegnies – Chin, ne-
ďaleko profesionálnych škôl saleziá-
nov v Tournai.“ Prioritou dona Stre-
čanského bolo dať chlapcom, ktorí
boli odrezaní od tradície a svojej mi-
nulosti, vzdelanie a náboženskú vý-
chovu. Tento saleziánsky dom bol
skutočne útočiskom utečencov.


Don Jozef Strečanský sa prejavil aj
ako dobrý kazateľ. O zložitých teolo-
gických pravdách rozprával jedno-
ducho a s humorom. V práci bol však
veľmi preťažený. Pracoval od rána do
večera. Cestoval motocyklom a ne-
skoršie autom a s tým spojené prí-
hody boli medzi Slovákmi v emigrácii
všeobecne známe. Pre prepracova-
nosť ochorel a po 27 mesiacoch utrpe-
nia z čiastočnej porážky 22. júna 1985
zomiera. Časopis Slovenské hlasy
z Ríme vtedy napísal „Boží harmoni-
kár dohral svoju pesničku.“


história




Sr. Mária Rajtárová FMA
Vstúpila do Inštitútu v roku 1947
v Nitre.
„Bola som vždy rýchlo prispôsobivý
typ. Z ničoho som si nerobila veľkú
hlavu. Obetovala som sa Pánu Bohu
a kde nás on dal, tam sme išli.


V pracovnom tábore v Beckove nám
v roku 1952 povedali, že tu končíme
a pôjdeme do Čiech. Tak sme sa zba-
lili. Celú noc sme čakali na autobus.
Bola tam aj moja mama, chudera. Pla-
kala. Ale ja som si z toho nič nerobila.
Bola som šťastná, že nejdem sama,
že idú aj ostatné sestry. Naložili nás
a zobrali do jutovej továrne v Úpi-
ciach. A my sme sa z toho smiali: „Do-
šli sme do Úpice, aby z nás udělali
opice.“ Najprv nás zobrali do tzv.
prašného oddelenia. Tam bol taký
hluk, že sme si nepočuli vlastného
slova a doslova sme zapadli prachom.


V tzv. mokrom oddelení zase tiekla
voda prúdmi. Boli sme tam mesiac,
ale hneď sa dostavili zdravotné pro-
blémy. Lekár nás prehliadol a poslali
nás naspäť na Slovensko.
Podobných udalostí bolo veľa
a všetky smerovali k tomu, aby nás


vystrašili a aby sme postupne pood-
skakovali od nášho povolania. Ale my
sme sa držali! Vlastne nie my. Pán
Boh nás držal. Bola to jeho svätá vôľa.
Dopustil – ale ani nás neopustil. Dal
nám vždy silu a východisko z každej
situácie.“


fma 70 rokov na slovensku


Saleziánky – s vernosťou cez
všetky prekážky
Čo príbeh – to príklad vernosti. A nie hocijakej. Šesťdesiatročnej! Sestry, ktoré tento
rok oslavujú jubileum svojich rehoľných sľubov, sa podelili so svojimi skúsenosťami
z obdobia komunizmu v dokumentárnom filme Svedkovia viery. Prinášame aspoň čosi
z ich výpovedí a zážitkov z pracovných táborov, v ktorých žili od roku 1950.


spracovala apa


D B D 2 0 1 020


Sr. Emília Kubicová
Sr. Mária Rajtárová FMA




Sr. Mária Černá
V roku 1947 vstúpila do noviciátu
v Nitre.
„Našou veľkou posilou bola vždy
Panna Mária Pomocnica. Ešte v novi-
ciáte nám darovali jej sochu, ktorú
sme všade so sebou nosili. Aj teraz ju
máme v našej kaplnke v trnavskej ko-
munite.
Putovala s nami z miesta na miesto –
do Prievozu, Beckova, Úpic, Kostol-
nej, do Voderád… Nemohli sme ju ale
nosiť verejne . Vždy sme ju zabalili do
periny, aby ju nebolo vidieť a aby sa
nepoškodila. Raz, keď jedna z nás na
nej utierala prach, spadla a rozbila
sa. Bolo to akoby znamenie. Čoskoro
na to aj nás rozdelili a rozposlali na
rôzne miesta. Už sme viac neboli po-
spolu. Potom nám ju jedna pani v Šaš-
tíne pozliepala a odvtedy zase chodí
s nami.“


Sr. irena Škapcová
V roku 1946 začala noviciát v Nitre.
Prvé sľuby skladala spolu s ostatnými
sestrami už v pohnutých časoch 5.
augusta 1950. 29. augusta 1950 boli
sestry rozohnané. Vtedy sa začalo jej
bolestné putovanie po pracovných
táboroch na Slovensku a v Čechách.
Posledné roky totality prežila v Slá-
dečkovciach, kde boli sústredené
sestry z rôznych reholí a zapájala sa
tam do bežných domácich prác. Bola
vždy ochotná a veselá, so spevom na
perách. Odtiaľ sa po revolúcii presťa-


hovala do Trnavy. Pomáhala v do-
mácnosti, až kým sa jej nezhoršil
zdravotný stav. Svojimi modlitbami
a bolesťou bojuje za duše mladých.


Sr. Emília Kubicová
V roku 1946 vstúpila do komunity
v Nitre.
„V rokoch 1951-53 sme sa starali
o choré a staré sestry v Hronskom
Beňadiku. Tu sme mali aj politické
školenia a zažili sme útoky na naše
povolanie. Sľubovali nám možnosť
študovať, výhodné zamestnanie, ak
zanecháme rehoľný život. Veľkou po-
silou tu pre nás bol jezuita páter Fran-
tišek Paňák, ktorý bol veľmi odvážny
a horlivý. Venoval sa aj vysokoškolá-
kom. To sa režimu vôbec nepáčilo.
V jednu júnovú noc v roku 1952 ho
prišli uväzniť. Prihrnulo sa hádam sto
milicionárov. Pred polnocou nám bú-
chali na dvere izby, aby sme otvorili.
Napokon ich vylomili bajonetom.
Vtrhli dnu a postavili sa ku každej po-
steli jeden. Boli medzi nimi aj ženy.
Boli ozbrojení, revali na nás – že oni
nás poznajú, že vedia, čo sme za ženy.
A veľmi nás urážali. Pátra potom na-
šli modliť sa na chóre a v železách ho
odviedli.
Odvtedy sme každú noc čakali, že
môžu prísť po hociktorú z nás.“


Sr. Vilma Šutková FMA
V roku 1944 nastúpila do Nitry ako
kandidátka.
„V rokoch 1953-56 nás pridelili na
práce vo Voderadoch. Bývali sme
v ubikáciách po väzenkyniach. Miest-
nosti boli pôvodne postavené pre
ustajnenie oviec, neskôr to trošku
upravili pre tie trestané ženy. Po ich
amnestii sme tam nastúpili my. Bolo
nás 54 z rôznych reholí. Práca aj pro-
stredie tu boli veľmi ťažké. Železné
postele, „strožky“ naplnené slamou
– ešte po bývalých obyvateľkách.
Z čerstvo namaľovaných stien stekalo
vápno. Žiadna skriňa, len vešiaky
a polička. V susedstve bol chliev.
Izba bola nižšie ako dvor. Keď pršalo,
voda nám tiekla dnu. V noci za dažďa
musela mať vždy jedna z náš službu
a zbierať pritekajúcu vodu. Žili sme tu
však vo veľkej jednote. Zvonku nás to
síce bilo zo všetkých strán, ale my
sme držali spolu a našli sme si aj čas
na modlitbu.
Bola to očista. Predtým boli vzťahy
medzi rehoľami chladnejšie. Ale tu
sme sa zblížili. Pochopili sme, že všet-
kým nám záleží na tom istom. A že
sme v Cirkvi ako jedna rodina, aj keď
sú charizmy rôzne.
Keď sa zamiluješ do Pána Ježiša, to ti
vydrží. A čím je niečo ťažšie, tým
vrúcnejšie sa vieš obrátiť na neho.
A on zase nenechá človeka nikdy uto-
peného v ťažkostiach. Dá mu svetlo,
čo potrebuje.“


na slovensku 70 rokov fma


D B D 2 0 1 0 21


Sr. Irena Škapcová Sr. Mária Černá Sr. Vilma Šutková FMA




Koreňom inteligencie je schopnosť
predstavovať si. Predstavivosť je to-
várňou a zásobárňou myšlienok. Po-
skytne človeku možnosť vidieť seba
v čase a v priestore, v rôznych od-
tienkoch reality. V tomto zmysle je
predstavivosť normálnou súčasťou
rastu. Vďaka nej môže človek vytvá-
rať svoje zásoby energie a hodnotiť
možné scenáre, ktoré sa mu ponú-
kajú. Takto sa postupne tvorí vnú-
torná istota, nevyhnutná pre po-
vzbudenie do akcie. Dieťa sa
k racionálnej myšlienke dostáva po-
stupným rastom, a istý dlhý čas je to
preň nedosiahnuteľné. Vďaka fantá-
zii môže dieťa prekonávať časté a in-
tenzívne úzkosti.


Hra a iné podobné aktivity ako na-
príklad kreslenie, sú akýmsi skutoč-
ným a pre dieťa vlastným jazykom,
prostriedkom na vyjadrenie svojich
pocitov. Vďaka nim dieťa môže riešiť
svoje problémy, tvoriť veci, pocho-
piť riešenia, vysvetlenia, rôzne mož-
nosti. A môže sa tiež stotožniť s my-
šlienkami, pocitmi, ťažkosťami,
cieľmi, nádejami a obavami dru-
hých. Predstavivosť je základom tvo-
rivosti. Je taká vzácna, že rodičia ju
musia „vychovávať“. Je to cesta
proti prúdu, lebo svet, v ktorom ži-
jeme, je rozbitý, ubehaný, neustále
hľadá to, čo vzrušuje a čo je zveli-
čené. Vychovávať predstavivosť
a fantáziu znamená myslieť predo-
všetkým na obohatenie vnútra die-
ťaťa.


Začnime hrou. Je univerzálnou akti-
vitou, ktorá umožňuje dieťaťu konať.
Umožní mu získavať nové poznatky,
dobrodružne sa dostávať „stále ďa-
lej“ a nasycovať svoju prirodzenú
zvedavosť. Hrať sa znamená tiež
opakovať to, „čo robia dospelí“
a predstavovať si seba v budúcnosti.
Rodičia musia zabezpečiť deťom zá-
kladný materiál pre ich fantastické
konštrukcie o okolitom svete. Ne-
musí to byť drahé. Škatuľa z papiera
sa môže stať autom, staré šaty po-
slúžia pre hru na ocka a mamu.
Mnohé moderné hračky, plné elek-
troniky, nasadzujú detskej tvorivej
schopnosti akoby náhubok. Dôležitý
je tiež priestor. Kopček sa môže stať
vrchom, malý zhluk stromov džung-
ľou, jazierko zasa oceánom, na kto-
rom plávajú lode z papiera (alebo
len listy).


Prechádzka s vaším dieťaťom sa
môže stať príležitosťou na výmenu
nezabudnuteľných emócií. Ukážte
mu zaujímavé veci: hniezda, zvie-
ratá, domy, kvety, stromy, autobus,
autá, obchody, pomaranče, vlaky,
holuby, mačky, záhrady. Váš záujem,
vaše nadšenie sa prenesú na vaše
dieťa. Zapália v ňom predstavivosť
a túžbu poznávať.


Treba si rezervovať čas, hoci aj
krátky, pre hravé aktivity, ktoré majú
tú výhodu, že sú upokojujúce, dovo-
lia dieťaťu cítiť sa v rodinnom pro-
stredí prijatým bez podmienok. Dnes
je ťažké chápať hru ako skutočný pe-
dagogický princíp, ako prostriedok
poznania a objavovania sveta.


Hra nesmie byť nikdy odmenou,
istým druhom „peňazí na výmenu“
v zmysle: „Keď si urobíš úlohy, mô-
žeš sa ísť hrať“. Je lepšie, ak pre ak-
tivity, ktoré sú dôležité, čas rozde-
líme správnym spôsobom.


Hry nesmú byť nikdy ťažkou súťa-
žou. Deti nesmú mať dychtivosť zví-
ťaziť, aj keď všetko okolo nich im
našepkáva, že úspech v živote je pri-
oritou. Ak je hlavným cieľom súťa-
živosť, umožní sa schopnejšiemu
utláčať ostatných. Víťaz je tvorcom
porazených. Naša spoločnosť pod-
poruje zákon silnejšieho, ktorý po-
núka návrh svorky, ako je to vo
svete zvierat. Tak sa po 5000 rokoch
opäť dostávame len na začiatok.


Vnútorný priestor dieťaťa majú živiť
aj rozprávania dospelých. Príbehy
poskytujú každému dieťaťu možnosť
tvoriť vo vlastnej fantázii, bez pocitu
viny. A to ho nikdy neunaví. Nachá-
dza vo fantázii nevyčerpateľný zdroj
potešenia. Príbeh živí detskú pred-
stavivosť, v ktorej sa môže stať
všetko. Cez príbehy rodič, alebo iný
dospelý, odporúča dieťaťu symbo-
lickým, obrazným spôsobom istý
druh boja, ktorý má dieťa zvládnuť,
aby dosiahlo dobrý výsledok.
Z tohto pohľadu rozprávka vedie
dieťa a pomáha mu v rozvoji správ-
nej osobnosti.


Máme nádherné knihy pre deti, ale
je dôležité, aby ste ich čítali vy sami
vašim deťom. Neskôr ich môžete po-
vzbudzovať, aby si ich čítali ony
samy. Pri nákupoch spolu s deťmi
môžete nakrátko vždy zájsť aj do
kníhkupectva alebo knižnice. Ak
z toho urobíte zvyk a začnete, kým
sú ešte deti malé, vytvoria si spon-
tánnu záľubu k čítaniu. Deti milujú
príbehy, nasávajú ich ako špongia
vodu. Dajte im možnosť, aby vstúpili
do tohto sveta kníh.


výchova


Všetky deti sú tvorivé.
A rodičia by mali tvorivosť
a zvedavosť podporovať.
Musíme mať na zreteli, že
fantázia je potešenie, je to
nádherná cesta na získanie
a formovanie inteligencie.


D B D 2 0 1 022


Nechajte nám aspoň fantáziu
Bruno Ferrero




výchova


D B D 2 0 1 0 2




Keď v 50. rokoch za dramatických
udalostí emigroval do Nemecka, ne-
tušil, aké má s ním Boh plány. Z Ne-
mecka sa dostal do americkej ar-
mády, potom do Belgicka, kde sa ho
ujali saleziáni. Tu si spravil elektro-
technickú priemyslovku a po nej vy-
sokú školu. Vtedy si položil otázku, čo
spraví so svojím životom. A tak vstú-
pil do saleziánskej rehole. Nechcel
však veľa kázať, ale žiť a pracovať
blízko k ľuďom. V roku 1975 sa roz-
hodol odísť na misie na Haiti. Tamojší
biskup mu ponúkol na výber nie-
koľko farností. Vybral si dedinku Bois-
de-Lorence v horách. Neviedla tam
žiadna cesta.


„Brodil som sa cez kukuricu a rákosie.
Našiel som tu tých najbiednejších, ale
cítil som v srdci, že tu mám zostať. Ak
by som bol nad tým rozmýšľal, ne-
zostal by som. Začiatky boli ťažké. Za-
čal som od nuly. Nepoznal som reč,


oni nepoznali zeleninu, krompáč,
auto…,“ spomína Augustín Vrecko.
Ostal tu 20 rokov, vybudoval školu,
50 km ciest, naučil ich pestovať zele-
ninu. Pomocou domorodcov vystaval
kostol pre tisíc ľudí. Tu pre nich pra-
videlne slúžil omše, krstil ich, viedol
katechézy a podarilo sa mu vyškoliť
niekoľko desiatok katechétov, ktorí po-
kračujú v jeho práci. Dokázal sa im
priblížiť a dať im nadšenie. Chcel, aby
evanjelium žili medzi sebou a pomá-
hali si navzájom. „Prišiel som medzi
nich preto, aby som učil tých, čo ne-
mali vzdelanie, aby som miloval tých,


čo neboli milovaní, a aby som ochrá-
nil tých, ktorí boli zraniteľní,“ pokra-
čuje v spomienkach.


V roku 1996 ťažko ochorel a musel sa
vrátiť do Belgicka. Na Haiti však ne-
zabudol a vracia sa sem vždy, keď
mu to zdravie dovolí. Teraz, po niči-
vom zemetrasení, tu má ešte viac
práce. Jeho veľkým snom je zveľadiť
poľnohospodárstvo, na ktoré je od-
kázaná väčšina obyvateľstva. Aby
hlad mladých ľudí nenútil sťahovať
sa do miest v nádejí na lepší život.
Mestá sú preľudnené a životné pod-
mienky katastrofálne. Neexistuje
žiadna ekonomická činnosť, hygiena
je zanedbaná, nie je tu žiadna le-
kárska pomoc, nefunguje školstvo.
Prisťahovalci z vidieka nemajú žiadne
prostriedky a skončia v slumoch.
Bieda plodí krádeže, kriminalitu. „Ale
čo je najhoršie, oni si neuvedomujú,
že idú dole vodou. Im neprekáža, že


sú biedni. Sú flegmatickí, netúžia za
ničím. Treba ich z toho vyviesť. To
znamená žiť s nimi, ukázať im niečo,
ale nenútiť ich kopírovať náš spôsob
života. Ísť im príkladom, aby si uve-
domili svoju situáciu a možnosti,
ktoré majú na zmenu svojej budúc-
nosti. Je to možné, ja som to skúsil. Aj
oni sú Božími deťmi a sú povinní ísť
smerom hore a nie dole. Každá gene-
rácia je zodpovedná za rast ďalšej ge-
nerácie,“ hovorí Augustín Vrecko. Aj
preto si myslí, že zemetrasenie bolo
pre nich akousi výstrahou do budúc-


nosti. Investovať treba hlavne do
vzdelávania a do zmeny mentality
ľudí na Haiti. Treba za pomoci zvonku
vyškoliť učiteľov. Nepoznajú totiž me-


misie


To je jedna z myšlienok misionára a saleziánskeho kňaza
Augustína Vrecka. Muž nízky vzrastom, ale s veľkým
srdcom. už 25 rokov pomáha ľuďom jednej
z najchudobnejších krajín sveta – Haiti.


D B D 2 0 1 024


Katarína Bachratá


„Keď človek myslí len sám na
seba, spoločnosť nič


nedosiahne, uzavrie sa.“


„Sme v rukách Božích vždy,
všade a vo všetkom.“


Nikto sa nenarodil sám pre seba




D B D 2 0 1 0 2


todológiu, pedagogiku, psychológiu.
Len memorujú, čo sa naučili.


„Zveľadiť aj treba vidiek, nielen
mesto. Keď bude mesto postavené,
ľudia zase pôjdu do mesta a bieda sa
len presunie z miesta na miesto. Majú


1340 km dlhé pobrežie, treba
ho upraviť, aby mohli prísť tu-
risti. Tak ako v susednej Domini-
kánskej republike,“ hovorí ďalej
misionár. Chcel by ich zmobilizo-
vať, dať im nadšenie a chuť, aby sa
spolu pustili do budovania lepšej bu-


dúcnosti svojich
detí, ktorých je tam


veľmi veľa. A čo odkazuje dneš-
nej mládeži? „Mládež môže niečo do-
kázať, keď cíti, že je milovaná, že má
v niečích očiach hodnotu. Mládež
myslí viac na seba ako starí ľudia, ale


to je v ich veku normálne. Ale ak sa
obetujú pre druhých, obohacujú sa
a rastú spolu s nimi. Len sa toho ne-
treba báť. Lebo čo sme urobili pre
druhých, sa nám jeden krát vráti
späť.“


misie


„Človek je na svete preto, aby
zveľadil ľudskú spoločnosť,


tam kde je, kde sa nachádza.“




„Tak to je teda sila,“ povedal Štefan
Margeťák, keď sa veľký Boeing odlepil
od zeme a zmizol v oblakoch. Práve sa
vydal na svoj prvý let v živote, a to
hneď transkontinentálny. „Tak to je
teda sila,“ povedal druhýkrát, keď sa
lietadlo blížilo k New Yorku a z pod-
večerného šera sa vynorili obrysy roz-
svieteného Manhattanu. Nasledujúce
ráno zmizol v útrobách ďalšieho veľ-
kého stroja a o štyri hodiny neskôr vy-
stúpil v Port au Prince, hlavnom
meste Haiti. Keď v Európe nasadal do
lietadla, bola snehová víchrica, v Ka-
ribiku ho vítalo 42 stupňov Celzia.
„Tak to je teda sila,“ povedal Štefan
tretí a posedný raz. K ničomu z toho,
čo zažil v najbližších dňoch, sa už
tento nadšený komentár nehodil.


Bohatstvo spočíva v chudobe. Túto
myšlienku už Štefan počul, keď sa pár
mesiacov pred odletom na Haiti stre-
tol na Slovensku stretol s Augustínom
Vreckom. Štefan pochádza z Oravy,
je sirota, jedna z jeho sestier je re-
hoľnica. Asi to tak malo byť, že sa títo
dvaja muži stretli. Neváhal a prijal po-
nuku vybrať sa na tri mesiace pomá-
hať Augustínovi v jeho diele. Páčila sa
mu myšlienka, že aj on môže dakomu
pomôcť, že bude užitočný. Mal o tom
svoje predstavy, ale asi iné než to, čo
ho vítalo na Haiti. Radšej mlčal, kým
spoznával hlavné mesto Port au Pri-
nce. Architektúra, ktorú tu po sebe
zanechali Francúzi, zostala v tro-
skách. Tým dominuje jediný doko-
nale zrekonštruovaný objekt, prezi-
dentský palác. Čím ďalej od neho,
tým horšie. Honosný názov Boule-
vard des Americas je len pozlátko, to-
bogán, ktorý človeka strhne do štvrte
Cité de soleil. Slumy, smradľavá stoka,
kopy špiny, bieda, akú dvadsaťštyri-
ročný chlapec z Oravy nikdy nevidel
a nedokázal si ju ani len predstaviť.


Bola to jeho prvá misia, na ktorú sa
podujal ako dobrovoľník. Je stavbár,
vie murovať, V ruksaku si priviezol


vlastnú kelňu. Najradšej by ju bol
hneď vybral, ale prvé tri dni iba po-
sedával a čakal. Na nákladniak, kto-
rému sa pokazili brzdy. Odpoveď na
otázku, kedy ho konečne opravia,
bola vo hviezdach. Na auto, ktoré
mal Augustín kúpiť, aby sa vôbec do-
stali do dedinky Aquamithe, kde mal
pôsobiť. S vervou vyložil veci z dre-
veného skladu na dvore saleziánskej
školy a potom pri nich nečinne po-
sedával. Pozeral sa na všetky tie
veci, ktoré v kontajneri priplávali
z Európy. Veci, čo nakúpil Augustín
alebo ich zozbieral od ľudí, ktorí
chceli Haiťanom nejako pomôcť.
Bolo tam všetko! Kovové domce po-
skladané v škatuliach, ktoré mal Šte-
fan neskôr skladať, knihy, hračky, ale
aj staré sandále. Pochrómované sto-
ličky, kompóty, svetre. A stará fran-
cúzska sofa v štýle Ľudovíta XVI.,
ktorej využitie si nedokázal predsta-
viť. Kto na nej sedával? Kde? Pri ko-
zube? Mal v ústach fajku? Popíjal čaj?
Alebo koňak? Kedy to bolo? Každá
z týchto vecí mala svoju históriu. Ale
kto by sa dokázal na ne nečinne po-
zerať tri dni? Štefan nerozumel, ne-
chápal, dokola opakoval, že on pri-
šiel murovať a nie posedávať.


„Toto je Haiti, Štefan,“ opakoval mu
Augustín. „Toto nie je Slovensko ani
Belgicko, tu všetko trvá dlhšie.“ Lenže
ako dlho?


„My pôjdeme Nissanom, nákladniak
pôjde za nami,“ vraví Augustín. „Ten
Nissan som kúpil iba včera, bol drahý
ako fras, ale iné auto by ti tu bolo na-
nič.“


Konečne sú veci na korbe, konečne
sa konvoj môže vydať do dedinky
Aguamithe. „Tam je dnes moja ro-
dina!“ hovorí. Aquamithe, susedná
dedina pri Bois de Lorenze, kde pô-
sobil dvadsať rokov. Prečo sa vrátil?
Načo? Navyše, teraz už nie v úlohe sa-
leziánskeho misionára, ale ako Au-
gustín Vrecko, súkromná osoba, muž,
čo sa rozhodol všetky svoje úspory
vložiť do „diela“. Nenávidí slovo „pro-
jekt“, lebo projekt je vraj čosi, na čom
bohatnú iní, tí bohatí. A tým ešte viac
ožobračujú chudobných. „Chcem
zmeniť ich mentalitu, musia si uve-
domiť, v čom žijú a že sa z toho dá do-
stať!“ Ale prečo? „Lebo je to moja ro-
dina. A keby Boh nechcel, aby som tu
bol, neposlal by ma sem!“


repor táž


Z biedy do chudoby Autor: Peter KubínyiFoto: Alan Hyža


D B D 2 0 1 02




Po desiatich rokoch sa na Haiti vracal
na barlách. Havaroval pri Bruseli. Za-
spal za volantom, narazil do múru,
auto skončilo v šrote. Ani modrina na
tvári, nohy celkom dobité. A predsa


odletel! Veriac, že aj v jeho rokoch
môže človek ešte čosi dokázať. Zme-
niť život v dedinke Aquamithe. „Vždy
ma zaujímalo viac to, čo bude než to,
čo bolo.“


Nissan sa natriasa na prašnej ceste.
Čím hlbšie do vnútrozemia, tým je
horšia. Keď sa vraj Kolumbus vrátil
z ostrova do Španielska a kráľovná sa
ho pýtala, ako to tam vyzerá, skrčil pa-


pier, trochu ho narovnal a povedal:
„Takto.“ Kopec vedľa kopca, chatrč
vedľa chatrče, hore briežkom, dole
briežkom, jama na jame. Navyše sa
začalo stmievať. Mĺkvu atmosféru


v aute nakoniec preruší Augustín: „Už
sme skoro doma! Toto je už cesta,
ktorú som staval ja,“ povie.


Auto sa škriabe strmo hore po kame-
ňoch. Keby z neba spadlo iba pár kva-
piek dažďa, nevyšlo by. Vždy, keď
Nissan zlezie do údolia a prejde po-
tôčik, chvíľu zavýja, kým opäť začnú
platiť fyzikálne zákony a gumy za-
berú. „Bola širšia, nečistia ju,“ povie


kriticky. „Vtedy som tu mohol chodiť
šesťdesiatkou,“ dodá. „Lenže im člo-
vek stále musí všetko opakovať, prí-
zvukovať, naháňať ich do roboty. Ešte
dlho potrvá, kým im začne naozaj zá-
ležať na tom, ako žijú.“


Dvadsať kilometrov, dve hodiny jazdy
do Aguamithe. „Tu sú strmé zrázy, daj
pozor,“ zavelí vodičovi a ja sa teším,
že je tma a nič nevidím. Keď však
príde do centra dediny, potešil by ma
aj jediný lúč svetla. Dokonalá tma.
Sem ešte elektrina nedorazila. V ma-
lom domci sliepňa svetlo. Čím viac
sa generátor snaží, tým viac zavýja
a tým viac bliká svetlo.


Večera nebude, dozvieme sa, lebo
Jacqueline už odišla. Príde ráno, z pár
uhlíkov rozloží oheň a začína variť.
Má rešpekt, všetci ju oslovujú Ma-
dame, ale Augustín jej nedá pokoj.
Chce, aby sa zdokonalila, naučila sa
variť viac jedál. Ale skúste to, keď ste
celý život varili iba ryžu, fazuľu, hrach
a piekli banány!


Gaston. Muž, čo sa jedného dňa zja-
vil v Aquamithe a jediné, čo sme
o ňom vedeli bolo, že je profesorom
v Dominikánskej republike. Jedno-
ducho prišiel a bol tam. Tak ako
mnohí iní, o ktorých podnes neviem,
kto vlastne boli a prečo prišli. Možno
preto, že som ich nepotreboval. Na
rozdiel od suseda, ktorý vlastnil zá-


repor táž


D B D 2 0 1 0 27




D B D 2 0 1 02


chod, čo fungoval pre jeho aj pre náš
dom. Keď zatvoril svoju bránu
a kamsi zmizol, bolo zle. Mal som ho
za starého čarodejníka, ale mýlil som
sa. Na Haiti sú aj skutoční čarodej-
níci!


„Poznal som jedného, ktorý mal šesť
žien a tridsaťdva detí, bol to čarodej-
ník vúdú,“ hovorí Augustín. „Vtedy
som ešte bol na Haiti krátko, nevedel
som, o čo ide. Chcel, aby som mu po-
krstil deti, ale ja som odmietol.
A zrazu mi tancoval stôl v izbe, zla pri-
búdalo a ja som nechápal. Šiel som sa
poradiť s biskupom, a ten mi povedal,
že s tým nič neurobím, že to je vúdú
a s čarodejníkmi treba byť zadobre.“


Vúdú na Haiti patrí k životu. Lekára tu
nenájdete, tobôž nemocnicu. Keď je
zle, ľudia chodia za čarodejníkmi.
„Tomu s mnohými deťmi som pomo-
hol, keď mu ochorela dcéra a potre-
bovala ortopedickú operáciu. Bel-
gická mládež na ňu zozbierala
peniaze. Skamarátil sa so mnou, pri-
znal aj to, že podpísal zmluvu s dia-


blom. Tu sa z vúdú nikto nesmeje, je
to haitská tradícia,“ rozpráva Augus-
tín. A zombie? Keď zbadáte blázna,
vedzte, že je to človek, ktorému čaro-
dejník čosi nasypal do jedla, to čosi
ho znehybnilo, videl vlastný pohreb
a nemohol sa ani pohnúť. V noci ho
čarodejník vyhrabal, zaklínaním ho
privolal späť do života, a potom sa
zombia stáva jeho otrokom do smrti.
Živá mŕtvola. Chodiaci stroj, ktorému
už rozum nefunguje tak ako kedysi.


„No ale ak sa tá žena, čo je zombia, na
tri roky stratila, kde bola? V rakve
pod zemou?“ otázka pre Gastona,
ktorý sa vzápätí rozosmeje. „Dobrá
otázka. Len na ňu nikto nepozná od-
poveď,“ dodá. Cez šamanov sme sa
nakoniec dostali k tomu, prečo sa tu
Gaston zjavil.


Keď sa starý Nissan vydáva na spia-
točnú cestu z Aguamithe, Augustín sa
sťažuje na bolesť v kĺboch a Štefan
stojí na priedomí so slzami v očiach.
V bloku mám zoznam telefónnych čí-


siel ľudí, ktorým mám zavolať. Au-
gustín pozdravuje a potrebuje… pe-
niaze, techniku, auto. Nezaujíma ho,
že svet práve zmieta hospodárska
kríza, má pred očami iba „svojich
ľudí“. Chvíľami mi pripadá ako don
Quijotte, zmocní sa ma pocit bez-
útešnosti a beznádeje. Chvíľami ho
obdivujem a chvíľami mám pocit, že
on to naozaj dokáže. Verva, s akou sa
tento starý muž pustil do svojho diela
po celom aktívnom živote v tejto kra-
jine mi navráva, že on dosiahne svoje.
Vie, že sa jeho sen nemôže splniť,
kým žije. Hovorí o časových horizon-
toch, keď tu už nebude, ale nepre-
káža mu to. „Niekto začať musí! Musí
sa pričiniť o to, aby
sa títo ľudia dostali
z biedy aspoň do
chudoby. A keby
Boh nechcel, aby
som bol tu, nebol
by som tu.“


HAITI, apríl 2009


repor táž




l istáreň


„Milá redakcia! Tento list aj s príbehom na druhej
strane Vám posielam ako pozdrav k Veľkej noci! Skú-
sila som, čo je to písať. A ako upratovačka Vám
môžem povedať, že písať je väčšia drina. Dona
Bosca mám rada a keď chodím na Karneval
svätých variť deťom čaj, prezliekam sa za jeho
matku Margitu. Máme na internete nádhernú
fotku miniatúrneho dona Bosca – trojroč-
ného. (sekcia aktivity/fotky – pozn. red.)
Karneval Suchá Hora 2009.
S pozdravom a vyprosovaním darov
Ducha Svätého pre vás Štefánia Šu-
vadová, 47-ročná matka štyroch detí
zo Suchej Hory.“


Pani Šuvadovej veľmi pekne ďakujeme
aj za článoček, v ktorom opísala udalosti
spojené s krížom na ceste z Hladovky
do Suchej Hory. Na konci dodala krásnu
myšlienku: „Pozeraním akčných filmov
naša mládež tiež svojím spôsobom túži
po pravde, po spravodlivosti aj po večnej
láske. Tie filmy sa im páčia preto, že tam
sa so zbraňou rýchlo nastoľuje spra-
vodlivosť. Pozeraním na Ježiša a na jeho
svätých sa spravodlivosť dostáva ku
slovu veľmi pomaly, no je veľmi nežná,
a hoci vyžaduje obete, stále ma nasle-
dovníkov.“




Spolu s veľkonočným pozdravom
nám pani Věra Riegrová z Českej re-
publiky napísala i tieto slová: Dě-
kujeme za zasílání vašeho časopisu


Don Bosco dnes a těšíme se na další. Prosíme o vaše
modlitby za celou rodinu. Zaplať Pán Bůh.“


Pani Riegrovej ďakujeme za milé slová. Tešíme sa, že
náš časopis robí radosť a prináša povzbudenie aj za
hranicami Slovenska. K prosbe o modlitby mô-
žeme povedať, že každú sobotu slúži jeden sale-
zián kňaz svätú omšu za všetkých našich dobro-
dincov, za ich potreby s prosbou o Pánovo
požehnanie pre nich.




„Milí bratia, sestry, priatelia dona
Bosca! Dostala som v časopise tento


list od jedného pána misionára (číslo
2/2001 – list dona Šutku z Ekvádoru –


pozn. red.), čosi som z toho porozumela. Len
neviem jeho adresu, som už starká 82-ročná,
nechcem ho sklamať, tak milodar posielam


vám. Svätý don Bosco je prvý svätec, čo som si ho
obľúbila a mám každú knihu alebo časopis
o ňom. Tým končím a pozdravujem celú sale-
ziánsku rodinu a všetkých spolupracovníkov.“


Tento list nám napísala pani Stancová Mária zo
Stráňav pri Žiline. Poslala aj milodar pre misio-
nára dona Jána Šutku. Veľmi pekne jej ďaku-
jeme, milodar sme odovzdali na saleziánske
misijné oddelenie. Vážime si jej riadky, ktoré
v požehnanom veku napísala vlastnou rukou
a ďakujeme Bohu, že robí veľké veci v du-
šiach svojich veriacich.


Milí naši čitatelia, aspoň občas chceme uverejniť niečo z vašich
listov, ktoré nám aj v tejto dobe internetu predsa len posielate.
Robíme to s veľkou radosťou.


D B D 2 0 1 0 2


Z vašich listov




D B D 2 0 1 00


Každé nariadenie uvádzal do života
s neobyčajnou dôslednosťou. Do-
konca ho nazvali „živými stano-
vami.“ Pre neho neexistoval rozdiel
medzi viac a menej dôležitými člán-
kami. Tvrdil: „Žiadnu vec nemôžeme
nazvať malou, odkedy
patrí do Stanov.“ Don Giu-
lio Barberis počas pro-
cesu blahorečenia dona
Ruu dosvedčil: „Keď
Svätá stolica schválila Sta-
novy, predstavoval si, že
sám Pán ich takto uspo-
riadal a cítil by sa veľmi
vinným, ak by porušil čo
len jeden článok. Ani ja,
ani jeho spoločníci, s kto-
rými žil, nemôžeme pove-
dať, že by sme videli, žeby
čo len raz neposlúchol.
Vždy sme obdivovali jeho
pripravenosť v posluš-
nosti, aj len v malom, na-
príklad v silenciu… Nemy-
slel na iné, ako na
obetovanie vlastnej vôle,
len aby konal vo všetkom
podľa vôle Božej.“ Michal
Rua bol dôsledný v my-
šlienke, že Pán od nás ne-
vyžaduje mimoriadne
skutky, ale dokonalosť
v malých veciach. Chce
zachovávanie každej re-
guly, lebo každej dal dôle-


žitosť. Pre neho boli Stanovy veľkým
prostriedkom pre rast vo svätosti.


Don Giuseppe Vespignani, veľký sale-
zián a misionár v Južnej Amerike, pri-
šiel na Valdocco v roku 1876 ako 23-
ročný novokňaz. Vo svojom spise „Rok
v škole dona Bosca“ nám zanechal
živý obraz činnosti dona Ruu. „Už od
prvého dňa som si vložil do srdca rady
môjho drahého predstaveného dona
Ruu. V tejto jeho škole zbožnosti, lásky
a saleziánskej aktivity som sa naučil
mnoho vecí! Denne som stále viac ob-
divoval jeho presnosť, neúnavnú stá-
losť, dokonalosť v nábožnosti a pokoru
spojenú s jemnou láskavosťou. … Pra-
covňa dona Ruu bola miestom nábož-
nosti a modlitby. Len čo tam človek vo-
šiel, don Rua sa nábožne pomodlil
Zdravas a potom prečítal krátku my-


šlienku sv. Františka Saleského. To isté
sa opakovalo na konci návštevy. Ráno
mal vždy pripravené listy s poznám-
kami na okraji. Často bolo medzi nimi
mnoho listov s poznámkami od dona
Bosca, ktorý nechával na don Ruu ich
vybavenie. … Izba, pracovňa dona
Ruu, bola pre mňa vždy špeciálnym
miestom, odkiaľ som pozoroval celé
hnutie charakteristické pre Sale-
ziánsku spoločnosť. Bola akoby mos-
tíkom veľkej lode, kde má sídlo kapi-
tán, ktorý sleduje kurz, aby sa vyhol
útesom a nasmeroval loď do prístavu
a zároveň velí všetkým svojim ľuďom…
U dona Ruu sa vo mne sformovala veľ-
kolepá a pekná idea o celej Kongregá-
cii a o celom diele dona Bosca.“


V liste z 30. decembra 1887 všetkým
saleziánom o zdravotnom stave dona


Bosca don Rua píše:
„Včera večer, vo chvíli, keď
mohol ľahšie rozprávať,
sme boli pri jeho posteli
Mons. Cagliero, don Bo-
netti a ja. Povedal okrem
iného: Kladiem na srdce sa-
leziánom úctu k Panne Má-
rii Pomocnici a časté sväté
prijímanie. Ja som dodal:
Toto by mohla byť Strenna
na nový rok pre všetky naše
domy. On odvetil: Toto je
na celý život.“ Každá rada
dona Bosca bola pre dona
Ruu rozkazom. Tieto slová
sa stali jednotiacim bodom
celého jeho života, bola to
cesta, po ktorej mu don
Bosco kázal viesť Kongre-
gáciu „po celý život.“ Don
Rua bol stále vo všetkom
verný: Ježišovi v Eucharis-
tii, Márii Pomocnici, trom
sľubom a úplnej vernosti.
donovi Boscovi. Svojim
hrdinským príkladom ešte
viac ako slovom neustále
potvrdzoval že toto je cesta
saleziánskej svätosti.


rok dona Ruu


od 1. apríla 1874, kedy na
Valdocco prišiel radostný
telegram od dona Bosca
z Ríma o schválení
saleziánskych stanov, prijal
don Michal Rua túto útlu
knižočku so 47 stranami za
svoju osobnú cestu svätosti.
Svedkovia hovoria, že
v zachovávaní Stanov bol
najvernejší.


Nazvali ho Živé stanovy
Pascual Chávez Villanueva, upravil rhsdb




* 9. marca 1923 Dubodiel
+ 13. mája 2010 Spišská
Kapitula


Pán František Rehák sa narodil 9.
marca 1923 v Dubodiele (okres Tren-
čín), kde bol o dva dni neskôr v miest-
nom Kostole Najsvätejšej Oltárnej
sviatosti aj pokrstený. Mal štyroch sú-
rodencov. Ako jedenásťročný v sep-
tembri 1932 prijal z rúk otca biskupa
Karola Kmeťka sviatosť birmovania.
Po absolvovaní ôsmich ľudových tried
v rokoch 1929 až 1937 prišiel do sale-
ziánskeho ústavu v Šaštíne, kde sa na-
učil obuvníckemu remeslu a dozrela
v ňom túžba stať sa saleziánom koad-
jútorom. V auguste 1939 vstúpil do sa-
leziánskeho noviciátu vo Svätom Be-
ňadiku. Prvé rehoľné sľuby zložil ako


sedemnásťročný 24. augusta 1940.
Jeho prvým pôsobiskom sa stal sale-
ziánsky ústav v Žiline. Na svojho di-
rektora dona Ľudovíta Žilku mal pán
Rehák tie najlepšie spomienky. Fran-
tišek okrem obuvníckeho remesla vy-
konával v ďalších rokoch napríklad
v Šaštíne (1942 až 1945) aj úlohu kos-
tolníka a po návrate zo základnej vo-


jenskej služby (1945 až 1947) mu v Bra-
tislave na Miletičovej (1947 až 1950)
zverili administráciu časopisu „Sale-
ziánske zvesti“ (predchodca časopisu
Don Bosco dnes). Doživotné sľuby zlo-
žil 16. augusta 1947.


Po barbarskej noci sa aj on dostal do
Podolínca, no keďže bol invalidom,
začiatkom júna 1950 ho so starými
a chorými rehoľníkmi premiestnili do
sústreďovacieho strediska starcov
a invalidov v Belušských Slatinách.
O rehoľníkov sa tam starali sestričky
vincentky. Dňa 15. júla 1950 bol však
pán Rehák na rozkaz Slovenského
úradu pre veci cirkevné presunutý
späť do Podolínca. Podobne ako
mnohí iní aj František Rehák dostal
ponuku zanechať rehoľný život vý-


menou za slo-
bodu. Nespravil
tak. Od 1. apríla
1951 do 31. de-
cembra 1955
bol na núte-
ných prácach
na Klíčavskej
priehrade v Če-
chách, potom
ho vzali na
stavbu mlyna
na Vltave. Za
prácu mu neza-


platili nič. Najdlhšie obdobie svojho
života prežil vo svojej rodnej obci Du-
bodiel, kde sa po návrate z nútených
prác a vystriedaní viacerých civil-
ných zamestnaní usadil v rodičov-
skom dome. Tu zostal až do smrti svo-
jej mamičky a tichým, nenápadným
spôsobom prežíval saleziánske za-
svätenie. Bol kostolníkom a dlhé roky


aj organistom. Veľmi blízky mu bol
vždy stolný tenis. Vedel ho hrať vy-
nikajúco a ešte aj po sedemdesiatke
nemal ani medzi mladými saleziánmi
konkurenciu. V roku 1962 si urobil
trénerský kurz a viedol v Dubodiele
(a po páde totality aj na iných mies-
tach) stolnotenisový krúžok. Podľa
slov spolubrata, ktorý mu bol pred-
staveným v komunite, pána Reháka
charakterizovala úžasná pracovitosť
a húževnatosť, a to aj v už pomerne
vysokom veku.


Po páde komunistického režimu pô-
sobil v saleziánskom diele v Hron-
skom Beňadiku a neskôr v Bratislave
na Trnávke. So zhoršujúcim sa zdra-
votným stavom odišiel z Bratislavy
13. júla 2000 na penziu do Charitného
domova v Pezinku. Často sa tam mod-
lieval krížovú cestu v záhrade. V máji
2004 Charitný domov v Pezinku kon-
čil svoju činnosť, preto boli František
Rehák preložený do Domu Charitas
svätého Jána Bosca v Spišskej Kapi-
tule.


„Tam ho všetci poznali ako „fráterka“,
ktorý síce pre chorobu mohol stále me-
nej komunikovať slovami, no predsa
stále viac oslovoval svojím postojom
nábožnosti, spokojnosti a vďačnosti,“
napísal v krátkom svedectve don Pe-
ter Timko, direktor komunity v Po-
prade-Veľkej.


Pán František Rehák zomrel vo veku
87 rokov na slávnosť Nanebovstúpe-
nia Pána – 13. mája 2010. Na tento deň
pripadá aj spomienka na Pannu Má-
riu Fatimskú a na svätú Máriu Domi-
niku Mazzarellovú.


Občianske združenie SAVIO o.z.
ďakuje všetkým, ktorí sa zúčastnili ako dobrovoľní
darcovia v 5. ročníku celoslovenského podujatia
Tehlička pre Keňu. O tom, ako táto pôstna
aktivita dopadla, prinesieme informácie
v budúcom čísle tohto časopisu.


naši zosnulí


D B D 2 0 1 0 1


SAVIO o. z.
Miletičova 7, 821 08 Bratislava
tel.: 02/556 404 09, 0910 123 579
www.savio.sk


František Rehák SDB
salezián koadjútor