Cagliero 11-2009-08-slk


Cagliero 11-2009-08-slk

1 Page 1

▲back to top
V tomto čísle:
CETERA TOLLE: Ušiel som z Československa, aby som bol misionárom!
Bangladéž: Nová výzva pre saleziánov
Misijné správy
Saleziánsky misijný úmysel na august 2009
CETERA TOLLE: Ušiel som z Československa, aby som bol misionárom!
V noci 21. augusta 1984 som ako mladý salezián prešiel Alpy medzi Juhosláviou a Talianskom, aby som
mohol prispieť svojou časťou k projektu Afrika. Dobrodružstvo, ktoré poznačilo moje misijné povolanie som
rozpovedal už mnoho ráz, v rôznych jazykoch.
Chcelo to roky zrealizovať tento útek z komunistickej krajiny, z Československa do Talianska, aby som
mohol odísť ako misionár ad gentes. Teraz 25 rokov po tomto “exode” podelím sa s jeho plodmi.
Jedno večerné slovko o misijnom povolaní v roku 1982 zmenilo môj život, usmernilo všetky moje
energie, aby som odpovedal na Božie volanie. Po večernom slovku som nemohol zaspať. Výzva bola
jednoduchá: “Aká hanba, že za posledných 25 rokov žiaden spolubrat z pražskej inšpektórie nešiel na misie!” V
tom momente som pochopil, že Pán mi daroval dobré zdravie, dannosti na jazyky a vášeň (passione) podeliť sa
s vierou s nekresťanmi – tri základné nevyhnutné podmienky pre to, aby som ho nasledoval ako misonár ad
gentes.
V auguste 1984 to chcelo dva dni turistickým autobusom z Prahy až k Jadranskému moru vtedajšej
Juhoslávie, deň chôdze bez dokumentov smerom k horám – talianskej hranici, potom nočný výstup v sprievode
jedného saleziána spolupracovníka (dnešnej slovinskej inšpektórie), cez vrchy až do Terstu, do prvého
kanonického saleziánskeho domu, ktorý som dovtedy videl.
Bez cestovného pasu, len s malou brašňou, s letným oblečením a jednou knihou, Novým Zákonom, som
nechal za chrbtom všetko. Kvôli bezpečnosti o tom nevedeli ani rodičia, ani priatelia a ani spolubratia. Cesta
bola pripravená vtedajším Regionálom centrálnej Európy donom Rogerom Van Severenom (+1984), za pomoci
slovinských a talianskych spolubratov.
Prečo som zanechal všetko? Aby som šiel do misií, pretože som pochopil, že Pán si ma pripravil
mnohými spôsobmi za nástroj, ktorý prináša Evanjelium iným. Od prvých momentov v Taliansku, potom v
začiatkoch misijného života v Kórei, bolo pre mňa vždy pomerne ľahké nájsť energie v námahách, entuziazmus
v ťažkostiach a zápal v apoštolskej práci. Len po mnohých rokoch som pochopil, že zanechať všetko ostatné -
“Cetera tolle” - ma priviedlo stále bližšie k dušiam mladých i spolubratov, k ich srdciam, aby som s nimi kráčal
s pokojom a vytrvalosťou.
Rozprávajúc sa s niektorými významnými misionármi počul som rovnaké dojmy: “Počas 75 rokov
môjho misionárského života som nikdy nemyslel na Cetera tolle.” Život misionára darovaný úplne – s
radosťou, aby bolo prinášané Evanjelium mladým až “do končín zeme” - pomáha znášať aj veľké námahy a
prinášať mnohé obety bez toho, aby sme si to uvedomovali.
Ďakujem Pánovi za dar misijného povolania. Nikdy som nedostal od Hlavného Predstaveného misijný
kríž, nemohol som navštevovať žiaden kurz pre nových misionárov, ale úplná poslušnosť jeho volaniu mi
ponúkla každý deň mnoho síl darovať sa celý Ježišovi – Všetko Ježišovi, Ježiš pre všetkých!
V prvom večernom slovku po znovuzvolení počas 26. GK sa Hlavný Predstavený podelil s tromi
podmienkami, ktoré budú garantovať budúcnosť Saleziánskej Kongregácie. Prvou podmienkou je
bezpodmienečná disponovanosť pre naše poslanie. Prosme Pána, aby mnohí saleziáni mohli zažiť skúsenosť
radostného “Cetera tolle!
Václav Klement, SDB
Generálny Radca pre misie
Bangladéž: Nová výzva pre saleziánov
Bangladéž je islamského vierovyznania (89,7%), no je jednou z mála moslimských krajín so slobodou
tlače a tiež s politickou slobodou. Okrem toho je možné zmeniť náboženstvo: kto po tom túži ide za sudcom a
vyzná, že to robí z vlastnej vôle, bez akéhokoľvek nátlaku. Nie je tam prenasledovanie kresťanov, to
vysvetľuje, prečo možu misionári pracovať slobodne uprostred národa. Prví kresťania Bangládeža boli obrátení
Portugalcami v 16. a 17. stor., ale väčšina kresťanov pochádza z “aborigenov” (adibasis), ktorí sa z animizmu
obrátili na kresťanstvo. Dnes má Cirkev v Bangladéži 300 000 veriacich, čo je asi 0,3% populácie. Je tam 6
katolíckych diecéz, všetky majú domorodého biskupa a stovka farností priemerne s 300-500 katechumenmi

2 Page 2

▲back to top
každá. Saleziáni tam boli skôr, než Bangládež získal nezávislosť od Indie v roku 1947. Školy a farnosti patrili
pod inšpektóriu Kalkaty a vtedajšiu diecézu Krishnagara. V roku 1947 mnohí kresťania ušli do Indie a usadili
sa v blízkosti Kalkaty. To je dôvod prečo sú mnohí saleziáni narodení v Bangladéži. Mons. Joseph Gomes z
Krishnagaru a arcibiskup Lucas Sirkar z Kalkaty sa narodili v Bangladéži. Tohoto roku Hlavný Predstavený
poslal don Francisa Allencherryho, bývalého generálného radcu pre misie, do Bangladéža, aby začal novú
saleziánsku prítomnosť.
Don Francis Allencherry rozpráva o svojom príchode do Bangladéža: “Nakoniec som dorazil do
Bangladéža, mojej misijnej krajiny. Prišiel som do domu biskupa niečo pred polnocou 24. marca, sprevádzaný
donom Josephom Pampadiyilom, inšpektoriálnym vikárom. Vykonal som si mesačnú duchovnú obnovu s
diecéznym klérom od večera 25. do poludnia 26. marca. Ráno 26. marca sme slávili birmovku. Táto príležitosť
mi umožnila poznať diecézny klérus, byť im predstavený a modliť sa s nimi. Stráviac jeden deň v modlitbe spolu
s nimi mi pomohlo dobre začať moju službu v tejto diecéze.
Popoludní 26. marca biskup a farár z Ranikhongu, kde bude prvá saleziánska prítomnosť, odviezol
dvoch z nás do Utrailu, miesta vybratého pre túto prvú prítomnosť. Cesta autom z Mymensinghu do Utrailu
trvala viac ako hodinu a pol, aj keď vzdialenosť je len 55 km. Aktuálne je jedna časť cesty v zlom stave, ale
existuje nádej, že čoskoro bude opravená.
V Utraile nás srdečne privítali s kvetmi, spevom a tancom, deti i niekoľko ďaľších osôb, ktoré sa tam
zhromaždili. Boli sme predstavení a mohol som vidieť, že vládne všeobecná spokojnosť pre fakt, že saleziáni
prišli, aby tam s nimi ostali.
Po privítacej ceremónii sme sa vybrali preskúmať možnosti a prezreli sme si rozličné miesta, ktoré by
mohli byť využité pre náš apoštolát. Strávili sme tam približne tri hodiny a potom sme sa vrátili do
Mymensinghu, pretože tam chybalo ešte bývanie.
Sústredil som sa hneď na prípravu miesta pre komunitu v Utraile a na zakúpenie pozemkov potrebných
pre naše diela. Dúfam, že ostanem v Utraile počas Veľkého týždňa. To mi umožní stretnúť maximálny počet
osôb. Podľa prepočtov farára by tam malo byť približne 3 000 veriacich v asi 18 dedinách farnosti nám
zverenej.
Biskup i klérus sú veľmi pohostinní. Oni nás prijali s otvoreným náručím a očakávajú od nás mnoho.
Som si istý, že s pomocou Božou ich don Boscovi synovia nesklamú.
Dúfam, že 18. decembra tohoto roka budeme môcť slávnostne inaugurovať túto novú saleziánsku
prítomnosť ako spomienku na 150-te výročie založenia našej Kongregácie.”
Misijné správy
Nové výzvy pre rok 2009 – prví saleziáni začali pracovať v Bangladéži, vo farnosti Utrail – INC (don Francis
Allencherry), na Novom Zélande, v Aucklande – AUL (don James Adayadiel) a na Guame (teritórium USA v
Pacifiku) – škola – FIN (don Chito Dimaranan). Takto sa číslo krajín, v ktorých sme prítomní zvýšilo tohoto
roku na 133.
Je 96 spolubratov, ktorí sa ponúkli Hlavnému Predstavenému do misií v tomto roku. Po prípravnom kurze v
Ríme a púti po miestach dona Bosca 34 odchádza na misie 27 septembra (Európa: 8, Afrika: 10, Amerika: 10,
Ázia: 4, Oceánia: 2). Ostatných 62 pokračuje v začiatočnej formácii vo vlastnej krajine alebo v praktickom
rozlišovaní v misijných prítomnostiach vlastnej inšpektórie.
Saleziánsky misijný úmysel na august 2009
“Aby bola rešpektovaná náboženská sloboda všetkých obyvateľov Južnej Ázie, a aby v ich výchovných
inštitúciách mohli zveľaďovať zmysel pre Boha a rešpekt pre náboženskú slobodu.”
V štátoch Južnej Ázie (India, Pakistan, Nepál, Bangladéž a Srí Lanka) sa politici snažia rozdeliť
populáciu na základe náboženstva, kasty, jazyka a etnika, kvôli straníckym motívom a tiež kvôli otázke moci.
Za týmto cieľom je štrumentalizované aj vzdelanie. V posledných dvoch rokoch náboženská sloboda v Južnej
Ázii hlboko upadla. Dokonca mnohí kresťania v Indii trpia ozajstným náboženským prenasledovaním.
Fanatizmu a náboženskému fundamentalizmu možno čeliť len výchovou k univerzálnemu rešpektu pre každého
človeka. A tak majú saleziáni povinnosť čeliť silám rozdelenia a podporovať priateľstvo, dialóg a spoluprácu
medzi rôznymi skupinami a môžu vplývať na centrálnu i lokálnu politiku a tiež na svet kultúry cez ich službu,
aby sa pestovalo priateľstvo medzi rôznymi náboženstvami, národmi a etnikami.