Stal som sa misionárom, aby som dal úplný zmysel
svojmu saleziánskemu povolaniu
N epamätám si pres-
ne deň, kedy sa
zrodilo moje sale-
ziánske povolanie, ale viem
veľmi dobre ako sa počas
rokov rozvíjalo. Odmalička,
a potom v noviciáte, som bol vždy očarený rozprá-
vaním misionárov, ktorí k nám prichádzali
z ďalekých krajov a zdieľali sa so svojim životom
uprostred chudobných. Postupom času táto moja
citlivosť bola vždy prítomná, ale snáď ako oheň
v kozube, trochu skrytá pod žeravým uhlím mno-
hých aktivít a mojich štúdií. V saleziánskom dome
v Mezzane som mal možnosť dostať sa do kontaktu
s Brazíliou, prostredníctvom družby a ciest do tejto
krajiny. A tam sa ten oheň znova silno rozhorel. Po-
tom som bol povolaný byť misijným delegátom pro-
vincie INE a rôzne stretnutia s mladými i letné skú-
senosti z Madagaskaru na upevnili v mojom rozhod-
nutí stráviť svoj život medzi najchudobnejšími.
Niektorí hovoria „tu v Taliansku potrebujeme sale-
ziánov, prečo odchádzaš na misie?“
Toto je výčitka, ktorá môže byť
opodstatnená, ak by sa pozeralo na
rozhodnutie zanechať svoju krajinu
a byť misionárom ad gentes len
z hľadiska materiálneho, štatistické-
ho či numerického. Ale kto odchádza
na misie, robí to nie preto, aby pred
niečím ušiel, ale preto, aby dal úplný
zmysel svojmu povolaniu, v mojom
prípade saleziánskemu povolaniu.
Podajúc si žiadosť byť misionárom ad gentes pria-
mo Hlavnému Predstavenému, som chcel povedať,
že môj život patrí Bohu a nie mne, a že by som
chcel, aby bol naozaj strávený pre najchudobnej-
ších a najvzdialenejších. Nebude toho veľa, čo bu-
dem schopný odovzdať, ale som si istý, že cítiť vnú-
torné šťastie z toho, čo robím s najchudobnejšími
je najlepšou odpoveďou na počiatočné pochybnosti.
Teraz sa nachádzam v Itajai, v prístavnom meste na
juhu Brazílie; v meste, ktoré z väčšej časti pozostá-
va z ľudí, ktorí sa majú dobre, ktorí žijú z práce
svojich rúk. Ale aj v meste ako toto sú stovky dos-
pelých i detí, ktorí žijú na okraji, v domoch na
spadnutie, v situáciách spojených s násilím, emargi-
náciou a narkomániou. V tomto momente som tu
najmä pre nich, aby som im dal nádej a budúcnosť,
prostredníctvom výchovy, osobnej formácie, spre-
vádzania a svedectva, môjho i výchovnej komunity
Parque Dom Bosco, sociálneho diela, v ktorom teraz
pracujem. Jasne, že aj ja sa niekedy pýtam, či som
na správnom mieste, vidiac, že veľká časť mesta
žije európskym spôsobom bez mnohých problémov.
Ale nateraz som tu, snívajúc, že možno jedného
dňa, budem môcť darovať môj život aj v radikál-
nejšej a chudobnejšej misijnej situá-
cii, ako v tej, v ktorej sa nateraz na-
chádzam. To bolo stále mojím snom.
Ale kde sa nachádzam, kde budem
poslaný, alebo požiadam, aby ma po-
slali, budem sa snažiť, čo najlepšie
prežívať moje saleziánske misionár-
ske povolanie, darujúc každý môj
dych najmenším a najchudobnejším!
Don Roberto Cappelletti SDB
Talian, misionár v Brazílii
Saleziánsky misijný úmysel
Za rast a konsolidáciu misijného dobrovoľníctva
vo všetkých saleziánskych provinciách
Aby mladí zo saleziánskeho prostredia mohli okúsiť chuť misijných činností vďaka
misijným skupinám alebo skúseností misijného dobrovoľníctva (domáceho alebo me-
dzinárodného).
Od čias don Rinaldiho (1920) boli prítomné skoro vo všetkých saleziánskych domoch na svete
misijné skupiny. V šesťdesiatych rokoch (po II. Vatikánskom koncile) začalo hnutie misijného
dobrovoľníctva; dnes už známeho po celom svete. Pre rast kultúry povolania i misií
v Provinciách je misijná skupina strategickým nástrojom na oživenie mladých i saleziánov.
„Treba tiež uznať, že ... sú mnohí mladí, ktorí ponúkajú svoju solidárnu pomoc pri riešení
problémov vo svete a ktorí sa angažujú rozličnými spôsobmi činnosti i dobrovoľníctva. Niektorí sa snažia mať účasť na
živote Cirkvi, organizujú skupiny pomoci a rozličné misijné iniciatívy vo svojich diecézach alebo na iných miestach. Je
krásne vidieť, že mladí sú „pouličnými kazateľmi viery“, šťastnými, že môžu zaniesť Krista do každej ulice, na každé ná-
mestie, na každý kraj sveta!“ (Evangelii gaudium 106).
