Don Bosco Dnes SLK No. 3 2005

ROČNÍK XXXVI.3/2005
MÁJ – JÚN


ČASOPIS PRE SALEZIÁNSKU RODINU, DOBRODINCOV A PRIATEĽOV DONA BOSCA


DOMA A VO SVETE: DOBRÝ PASTIER
ŽIVOTOPIS: STRETNUTIE S JÁNOM BOSCOM 3
MISIE: KOADJÚTOR JOZEF KUSÝ




D BSLOVO NA ÚVOD


Pred nedávnom som si nechtiac vy-
počul, ako mladý muž vysvetľoval
staršej panej, že nemal kedy prísť za
ňou do nemocnice, pretože musí ro-
biť nadčasy a fušky, aby sa vôbec uži-
vil. „Vieš, babi, čas sú peniaze. A ísť len
tak na návštevu je dnes luxus, ktorý si
každý nemôže dovoliť...“


Nepoznám bližšie aktérov ani okol-
nosti tohto rozhovoru, ani ako vážne
boli mienené tieto slová. Obidvoch
mi však bolo ľúto. Pani som ľutoval
preto, že si vôbec musela vypočuť ta-
kúto argumentáciu. Ale ešte viac mi
bolo ľúto mladého muža, ktorý sa po-
dľa všetkého stal obeťou dnešného
trendu merať a hodnotiť všetko len
a len cez peniaze. Muža, ktorý ešte
nepochopil – alebo azda už zabudol,
že vzťahy úcty, pozornosti a lásky sú
v živote človeka podstatne dôležité
a že pri nich nie je možné pozerať sa
len na peniaze...


V minulom čísle som sa snažil po-
núknuť vám niekoľko pohľadov na
kresťanské prežívanie nedele. Dnes


by som sa rád zastavil
pri ďalšej podobe eu-
charistickej úcty, ktorá
sa postupne vyvíjala
v dejinách a ktorej
môžeme dať spoločné
meno eucharistická
adorácia mimo svätej
omše alebo aj návšteva
Ježiša Krista, prítom-
ného v Eucharistii.


Katolícky kostol má
od nepamäti popri úlo-
he vytvárať vhodný
priestor na stretnutie sa
spoločenstva veriacich,
najmä počas svätej
omše a bohoslužieb, aj
ďalšiu veľmi dôležitú
funkciu. Voláme ho aj
Božím domom, pretože
sa v ňom vo svätostán-
ku uchováva Eucha-
ristia. Kostol je teda
miestom osobitnej prí-
tomnosti Boha medzi
nami. Malo by byť teda
celkom prirodzené vy-
užívať ho aj mimo spo-
ločných bohoslužieb na osobnú mod-
litbu a na návštevu Ježiša Krista,
prítomného v Eucharistii.


Už starozákonný ľud, ktorý putoval
z egyptského otroctva do zasnúbenej
zeme, mal vo svojom strede osobitný
znak Božej prítomnosti. Bol ním
stan, v ktorom bola uložená archa
zmluvy medzi Bohom a izraelským
ľudom. Mojžiš dostal priamo zo zja-
venia pokyny, kedy a za akých okol-
ností sa môže on alebo iní Izraeliti
priblížiť ku stánku stretnutia, aby sa
tu v modlitbe stretli so svojím Bo-
hom.


To, čo Izraeliti prežívali iba v pred-
obraze, my máme možnosť dnes za-
kusovať v najplnšej možnej miere.


Boží Syn Ježiš Kristus vymyslel tento
zázrak sviatostnej prítomnosti medzi
nami, aby nás žehnal, aby nás sýtil,
aby bol na dosah našich zmyslov
a tak prekonával všetky prekážky me-
dzi svetom hmoty a ducha.


V tomto eucharistickom roku nás
Svätý otec pozýva celkom osobitne
k obnoveniu tejto zabudnutej alebo
aspoň slabnúcej náboženskej praxe,
ktorou je kratšie alebo dlhšie zotrva-
nie v tichej adorácii pred svätostán-
kom mimo svätej omše.


Okrem osobitne pripravených
a dôstojne slávených spoločných
adorácií napr. v prvé štvrtky v mesia-
ci za nové duchovné povolania, by
som chcel podčiarknuť význam jed-
noduchých, krátkych súkromných
zastavení sa v kostole. Môžeme tak
robiť vždy, keď si to naplánujeme ale-
bo keď okolo kostola prechádzame.


Don Bosco vo svojom výchovnom
systéme veľmi odporúčal svojim
chlapcom, aby počas rekreácie spon-
tánne odbehli do kostola a aby tu
strávili minútku-dve pred sviatost-
ným Spasiteľom. Pozdraviť Ježiša,
prítomného v Eucharistii a poprosiť
ho o to, čo si uvedomujú ako svoju
vlastnú potrebu alebo potrebu iných
a potom sa znova s chuťou pustiť do
hry.


Vydavateľ: Saleziáni Don Bosca, Slovenská provincia, vo vydavateľstve Don Bosco
Provinciál: Vladimír Fekete SDB
Šéfredaktor: Jozef Kupka SDB
Spolupracovníci: Andrej Pauliny SDB, Peter Bučány SDB, Katarína Valábková
Grafická úprava a sadzba: Denisa a Juraj Martiška
Technické spracovanie: Aurel Valábek, Distribúcia: Ladislav Katona
Adresa: Don Bosco dnes, Miletičova 7, 821 08 Bratislava, Tel.: 02/5557 2226
Časopis vychádza 6x do roka. Rozširuje sa bezplatne. Registrácia: MK SR č. 103/90
Tlač: SLOVENSKÁ GRAFIA a. s., Bratislava


Saleziánsky bulletin vychádza po celom svete v 53 národných
vydaniach, 24 jazykoch a ročnom náklade vyše 10 miliónov výtlačkov.


Don Bosco dnes na internete: e-mail:
www.donbosco.sk dbd@donbosco.sk


obsah


3/2005
ROČNÍK XXXVI.


MÁJ – JÚN


Fo
to


n
a


ob
ál


ke
:


ar
ch


ív
re


da
kc


ie


Doma a vo svete
Dobrý pastier odišiel k Otcovi 4


Doma a vo svete
Banská Bystrica, Vajnory, ... 6


Životopis
Stretnutie so svätým Jánom Boscom (3) 8


Povolania
Ty nebudeš kňazom? 12


Mariánske zvony
Eucharistia v živote Andreja Dermeka 13


Mariánske zvony
Ruženec 16


Mariánske zvony
Osemdesiatka Andreja Paulinyho 17


Mariánske zvony
Panna Mária Pomocnica 18


Mariánske zvony
Škola pre animátorov 20


Mládež
Svetové dni mládeže 21


Doma a vo svete
Zanietenie pre Krista a ľudstvo 22


Výchova
Dobrodružstvo – Poďme von! 24


Misie
Brat Jozef Kusý SDB 26


Spiritualita
Laboratórium viery 28


Drahí priatelia dona
Bosca a podporovatelia
jeho diela!


Fo
to


:
ar


ch
ív


r
ed


ak
ci


e


ThLic.Vladimír Fekete, provinciál SDB


2 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5


To je príklad žitej viery. To je znak, že Boh a duchov-
né hodnoty majú svoje konkrétne miesto v našom bež-
nom živote. Aké povzbudivé je aj dnes stretnúť v pred-
sieni kostola študenta alebo mamičku s malým
dieťaťom, zahĺbených do tichej modlitby.


Svätý Otec nás k tomu vyzýva: „Nech sa eucharistická
adorácia mimo omše stane počas tohto roka osobitným zá-
väzkom pre jednotlivé farské a rehoľné spoločenstvá. Zotr-
vávajme dlho na kolenách pred Ježišom prítomným v Eu-
charistii, odčiňujúc svojou vierou a láskou toľké
zanedbania, zabudnutia, ba aj urážky, ktoré náš Pán musí
zakúšať v toľkých častiach sveta. V adoráciách prehĺbme
svoju osobnú i komunitnú kontempláciu, slúžiac si aj mod-
litbami preniknutými Božím slovom a bohatou skúsenosťou
toľkých dávnych i súčasných mystikov.“ (MND 18)


Nie všetci si môžeme dovoliť stráviť v kostole dlhé ho-
diny. Ak sa však aj my nechceme riadiť vo svojom živo-
te heslom „čas sú peniaze“, mali by sme byť schopní na-
plánovať si každý deň aspoň krátke spočinutie pri
Pánových nohách.


Kostol je oázou v hryzovisku tohto sveta.
Bohostánok s Eucharistiou je prameňom občerstvenia


a posily pre všetkých pútnikov.
Skúsme to a určite sa presvedčíme, že čas, „stratený“


v kostole je ten najlepšie investovaný čas.
Veľa tvorivosti a síl pri nachádzaní cestičiek vedúcich


do kostola ako aj hlboké duchovné ovocie zo stretnutí
s Ježišom v Eucharistii vám želá a vyprosuje váš brat
v Ježišovi Kristovi




D BDOMA A VO SVETE
nia, 1987 Mariánsky rok a Jubilejný
rok 2000.


Ján Pavol II. vyhlásil 482 nových
svätých a 1338 nových blahoslave-
ných. K zástupu týchto svätcov patria
aj traja košickí mučeníci a Slováci: bis-
kupi Pavol Gojdič, Vasiľ Hopko a otec
Dominik Trčka a sestra Zdenka Schel-
lingová.


Svojou angažovanosťou prispel
k pádu komunizmu a v roku 1989 sa
ako prvý pápež stretol so šéfom Kre-
mľa Michailom Gorbačovom a nadvia-
zal s Moskvou diplomatické vzťahy.
Ako prvý pápež navštívil židovskú sy-
nagógu a moslimskú mešitu. Rehabili-
toval vedca Galigea Galileiho a vyslo-
vil hlbokú ľútosť nad smrťou Jána
Husa. Uznal historickú diskrimináciu
židov zo strany kresťanov a ospravedl-
nil sa za holokaust.


Na čele Katolíckej cirkvi bol viac
ako 26. rokov, čo je v histórii tretí naj-
dlhší pontifikát.


Počas svojho pontifikátu navštívil
Ján Pavol II. trikrát aj Slovensko. Prvý
raz počas svojej ponovembrovej návš-
tevy Československa v dňoch 21. a 22.
apríla 1990 . Na Slovensku sme ho
privítali 22. apríla na letisku vo Vajno-
roch pri Bratislave. Veľmi živo si ešte
pamätáme, ako pobozkal našu zem na
mokrom trávniku vajnorského letiska,
keď vystúpil z vrtuľníka a ako potom
vo všetkých rezonovalo jeho silné po-
vzbudenie: „Nebojte sa!“


Hneď ako to bolo možné, Svätý
Otec menoval všetkých našich sídel-
ných i svätiacich biskupov do každej
diecézy, ktoré boli počas uplynulých
štyridsiatich rokov bez biskupov.


Druhýkrát bol pápež na Slovensku
počas svojej pastoračnej návštevy od
30. júna do 3. júla 1995. Navštívil Bra-
tislavu, Šaštín, Nitru, Košice, Prešov,
Levoču a Tatry. Spoločne sme vtedy
prežili zasvätenie Slovenska Sedembo-
lestnej Patrónke v Šaštíne, veselé stret-
nutie s mládežou v Nitre, svätorečenie
košických mučeníkov, gréckokatolíc-
ke vešpery v Prešove a svätú omšu pri
Mariánskej hore v Levoči, ktorú plne
obsadili pútnici. Návštevu ukončil
krátkym odpočinkom v Tatrách, od-
kiaľ sa so svojou otcovskou láskou, as-
poň nakrátko, mohol opäť pozrieť na
Slovensko aj z tatranských štítov.


Po tretí raz Ján Pavol II. navštívil
Slovensko v dňoch 11. – 14. septembra
2003. Touto návštevou chcel Svätý
Otec doplniť návštevu v diecézach,
ktoré predtým nenavštívil. Privítali


sme ho v trnavskej katedrále, kde si
v podvečer prvého dňa, 11. septembra,
uctil ako „najvzácnejší hosť v histórii
Trnavy“ obraz Matky Božej. Potom
v piatok v Banskej Bystrici, v sobotu
v Rožňave a v nedeľu na sviatok Po-
výšenia svätého Kríža v Bratislave, kde
vyhlásil za blahoslavených prvú slo-
venskú ženu sestru Zdenku Schellin-
govú a biskupa Vasiľa Hopka. Pri tejto
návšteve už na letisku v Bratislave jeho
prvé slová boli: „Ďakujem Pánovi, že
mi doprial už po tretí raz vstúpiť na mi-
lovanú slovenskú zem. Prichádzam
ako pútnik evanjelia, prinášajúc všet-
kým pozdrav pokoja a nádeje.“


Za čo teda má Slovensko ďakovať
Jánovi Pánovi II.? Jednoducho za jeho
lásku k nášmu malému Slovensku.
On sa ňou netajil.


Kardinál Jozef Tomko vyjadril veľ-
ké bohatstvo osobnosti Jána Pavla II.
týmito peknými slovami: „Počas svojej
návštevy v Petržalke nám Petrov ná-
stupca zanechal tento silný odkaz: Nik-
dy sa nehanbite za evanjelium! Kiež
by tieto jeho slová nezostali iba v ar-
chívoch a knihách, ktoré nám budú je-
ho návštevu a osobu pripomínať. Ak
chceme pochopiť, čo Ján Pavol II. pre
svet znamenal a odkiaľ čerpal nádej
a odvahu meniť svet a životy toľkých
ľudí, nevystačíme iba s bežnými krité-
riami hodnotenia. Osobnosť pápeža,
ktorého už teraz médiá označujú za Já-
na Pavla Veľkého, by bez jeho osob-
ného vzťahu k Bohu zostala iba nezod-
povedaným otáznikom. Ale my vieme,
že všetko jeho konanie pramenilo z hl-
bokej osobnej modlitby a oddanosti


Bohu. On bol skutočným mystikom,
čo však neznamená byť odtrhnutým
od starostí a radostí každodenného ži-
vota. Dôkazom toho sú svedectvá ľudí,
ktorí po stretnutiach a rozhovoroch
s ním hovorili o tajomnej sile, ktorá
z neho vychádzala. Tá práve pramenila
z Božej milosti, ktorou bol naplnený.


Jedným zo symbolických aktov po
pápežovej smrti je aj rozlomenie jeho
pečate. Jeho pozemská púť sa skonči-
la. Avšak jeho pečať duchovného po-
solstva a osobného príkladu zostane
v nás všetkých hlboko vtlačená. Je to
však zároveň výzva nezostať iba sved-
kami, ale byť pripravení a odhodlaní
byť i jeho nasledovníkmi. Možno až
v týchto dňoch začíname chápať kým
bol Ján Pavol II. a aké bolo jeho mies-
to v dejinách ľudstva. A tak budeme
spoločne ďakovať, modliť sa a vypro-
sovať si to, čo nám tak veľmi kládol na
srdce: Nikdy sa nehanbite za evanjeli-
um!“


Jozef Kupka SDB
Foto: archív redakcie


Karol Wojtyla sa narodil 18. mája
1920 v poľských Wadoviciach. V roku
1941 sa zapísal na Filozofickú fakultu
Jagellonskej univerzity v Krakove,
kvôli vojne však musel prerušiť štúdi-
um. V roku 1942 sa rozhodol, že sa
stane kňazom, vstúpil do ilegálneho
cirkevného seminára v Krakove a za-
čal študovať na ilegálnej Teologickej
fakulte Jagellonskej univerzity. 1. no-
vembra 1946 ho vysvätili za kňaza.


Karol Wojtyla navštívil v tomto ča-
se Slovensko niekoľkokrát ešte ako
kaplán, keď s priateľmi lyžoval vo Vy-
sokých Tatrách. Po prvý raz to bolo
v roku 1952 a potom sa s priateľmi
pravidelne zastavoval u známych pri
Starom Smokovci.


V roku 1958 ho vymenovali za ti-
tulárneho biskupa a generálneho vi-
kára krakovskej arcidiecézy a v roku


1964 bol vymenovaný za krakov-
ského arcibiskupa. V čase, keď bol
krakovským arcibiskupom, Wojtyla
tajne vysviacal za kňazov Slovákov,
ktorým to vtedajší režim u nás zne-
možňoval.


V roku 1967 ho pápež Pavol VI. vy-
menoval za kardinála. 16. októbra
1978 ho v konkláve zvolili za pápeža.
Stal sa 264. pápežom, pričom bol od
roku 1523 prvým pápežom netalian-
skeho pôvodu. Prvýkrát v histórii sa
stal pápežom niekto zo strednej Euró-
py. Zvolil si meno Ján Pavol II. Jeho
inaugurácia sa uskutočnila 21. októb-
ra na Námestí svätého Petra, kde od-
znelo aj jeho známe programové zvo-
lanie: „Nebojte sa! Otvorte dvere
Kristovi“!


Už v marci 1979 vydal prvú encyk-
liku Redemptor hominis, ktorá sa za-
oberala ľudskými právami a bola urče-
ná nielen veriacim, ale všetkým
ľuďom. V júni 1979 pápež navštívil
rodné Poľsko a potom nasledovali ďal-
šie zahraničné cesty a pastoračné
návštevy po celom svete. Stal sa naj-
väčším cestovateľom spomedzi pá-
pežov. Absolvoval 104 zahraničných
apoštolských ciest a okrem toho 150
ciest na území Talianska. Navštívil
129 krajín a 617 miest. Deväťkrát
navštívil Poľsko, sedemkrát Francúz-
sko a Spojené štáty americké, päťkrát
Mexiko a Španielsko, štyrikrát Brazí-
liu a Portugalsko. Precestoval po svete
toľko kilometrov, že ich súčet je troj-
násobkom vzdialenosti medzi Zemou
a Mesiacom.


Na konci roku 1980 vydal apoštol-
ský list, ktorým vyhlásil svätých Cyrila
a Metoda spoločne so svätým Bene-
diktom za patrónov Európy.


13. mája 1981 naňho spáchal na
Námestí svätého Petra atentát turecký
občan Ali Agca. Ťažko zraneného pá-
peža previezli do polikliniky Gemelli,
kde podstúpil náročnú operáciu,
pričom bol v ohrození života. Svojmu
atentátnikovi úprimne odpustil, čo
dokumentoval aj tým, že ho neskôr
navštívil v rímskom väzení.


Svätý Otec vstúpil prvýkrát symbo-
licky na slovenskú pôdu 8. novembra
1981 v Slovenskom ústave svätého Cy-
rila a Metoda v Ríme, ktorý vtedy na-
vštívil. Svoj vrúcny vzťah ku Slovákom
preukázal aj tým, že do zboru kardi-
nálov povolal aj dvoch Slovákov: Joze-
fa Tomka a Jána Chryzostoma Korca.


Počas jeho pontifikátu boli tri jubi-
lejné roky: 1983 Jubilejný rok vykúpe-


Dobrý
pastier
odišiel


k Otcovi
VO VEČERNÝCH HODINÁCH
31. MARCA SA ZDRAVOTNÝ
STAV SVÄTÉHO OTCA JÁNA
PAVLA II. ZAČAL
DRAMATICKY ZHORŠOVAŤ.
V NASLEDUJÚCICH DŇOCH
SA DESAŤTISÍCE VERIACICH
NA NÁMESTÍ SVÄTÉHO
PETRA ZAČALI ZAŇHO
MODLIŤ ZAŇHO A SPOLU
S NIMI VŠETCI VERIACI NA
CELOM SVETE. V SOBOTU
2. APRÍLA 2005 O 21.37 HOD.
SVÄTÝ OTEC ODOVZDAL
SVOJU DUŠU PÁNOVI.


4 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5 5




MALÁ KAMA
V pondelok 28. februára sa v Humennom stretlo 8


mužstiev z východného Slovenska, aby bojovali o titul
v Halovej Kame-východ. Boli to Humenné, Prešov, Košice,
Michalovce, Bardejov, Bardejov-Poštárka, Poprad a Sabi-
nov. Program začal o 8:15 hod. slávnostnou svätou
omšou, ktorú celebroval don Cyril Slíž SDB. Po nej začal
turnaj najprv v dvoch základných skupinách.


Z týchto skupín vzišli semifinálové dvojice: Prešov –
Sabinov a Humenné – Bardejov-Poštárka. Ostatné muž-
stvá pokračovali súbojmi o umiestnenie. Vo vytúženom fi-
nále sa napokon stretli Humenné a Prešov. O tretie mies-


to hrali Sabinov a Bardejov-Poštárka.


Tento zápas vyhrali chlapci zo
Sabinova. Víťazmi sa stali chlapci z Prešova, ktorí porazili
Humenné 3:2. Za najlepšieho hráča turnaja bol vyhlásený
Martin Kováč z Prešova, ktorý bol najlepším strelcom tur-
naja. Medzi brankármi vynikal Robo Bačko z Humenného
a ten bol vyhlásený za najlepšieho brankára celého turnaja.


Konečné poradie:
1. miesto: Prešov
2. miesto: Humenné
3. miesto: Sabinov


VEªKÁ KAMA
V utorok pokračovala Halová Kama zápasmi starších.
Rovnako ako v pondelok turnaj začal svätou omšou. Po
nej bolo žrebovanie do dvoch skupín a začali zápasy. Do
bojov zasiahlo 8 mužstiev: Humenné „A“, Humenné „B“,
Prešov, Bardejov, Košice, Bardejov-Poštárka, Poprad
a Michalovce. Zo skupín postúpili prvé dve mužstvá do
bojov o titul.


Prvú dvojicu tvorili veční rivali Prešov a Košice. Zápas
skončil 5:2, a tak Prešov postúpil do finále. Do finále
z druhého zápasu postúpili chlapci z Bardejova, ktorí po-
razili Humenné 2:0. Tretie miesto si vybojovali chlapci
z Košíc, keď dokázali zvíťaziť nad domá-


cimi 5:2. Z titulu v Halovej
Kame sa nakoniec tešil Bardejov, ktorý porazil vo finálo-
vom zápase chlapcov z Prešova. Najlepším brankárom
bol vyhlásený trojnásobný účastník František Fígeľ z Pre-
šova a najviac gólov súperom nastrieľal Karol Grega
z Košíc.


Konečné poradie:
1. miesto: Bardejov
2. miesto: Prešov
3. miesto: Košice


D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5 76 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5


D BDOMA A VO SVETE
HALOVÁ KAMA 2005
– východ – Humenné


POČAS JARNÝCH PRÁZDNIN SA V HUMENNOM USKUTOČNILA HALOVÁ KAMA – VÝCHOD.
TENTO FUTBALOVÝ TURNAJ TRVAL DVA DNI A HRALI V ŇOM MLADŠÍ A AJ STARŠÍ CHLAPCI.


DŇA 19. APRÍLA 2005 KRÁTKO PRED 18. HODINOU VYŠIEL
Z KOMÍNA SIXTÍNSKEJ KAPLNKY BIELY DYM, ČO BOLO
PODĽA TRADÍCIE SIGNÁLOM, ŽE BOL ZVOLENÝ NOVÝ PÁPEŽ
A ROZOZVUČALI SA ZVONY CHRÁMU SVÄTÉHO PETRA.
TOTO KONKLÁVE BOLO JEDNÝM Z NAJKRATŠÍCH
ZA POSLEDNÝCH STO ROKOV.


Keď futbal spája
Víťazi z Prešova


Víťazi z B
ardejova


Chceme sa poďakovať v prvom rade komunite spolubratov v Humennom, ktorá pripravila tieto turnaje, ako aj sa-
motným hráčom, trénerom, saleziánom a všetkým divákom, ktorí vytvorili vynikajúcu atmosféru. Špeciálna vďaka
patrí Slovenskej sporiteľni, ktorá finančne podporila tento projekt.


Marko Čižmárik, Stano Mikita, Peter Kvašňovský SDB, Foto: SDB Humenné


Približne o hodinu
neskôr kardinál Jor-
ge Arturo Medina Es-
tévez predstavil na
balkóne Baziliky svä-
tého Petra svetu no-
vého pápeža. Stal sa
ním doterajší prefekt
Kongregácie pre
náuku viery, nemec-
ký kardinál Jozef


Ratzinger (78). Pre svoj pontifikát si
zvolil meno Benedikt XVI. Pápež Bene-
dikt XVI. je 265. pápežom v histórii
Katolíckej cirkvi.


K jasajúcim ľuďom zhromaždeným
na Námestí svätého Petra sa prihovoril
týmito svojimi prvými slovami na Pet-
rovom stolci: „Drahí bratia a sestry, po
takom veľkom pápežovi Jánovi Pavlovi
II. zvolili ctihodní kardináli mňa, jed-
noduchého, pokorného robotníka v
Pánovej vinici. Utešuje ma skutočnosť,
že Pán je schopný pracovať a konať s
nedokonalými nástrojmi, a predovšet-
kým sa zverujem do vašich modlitieb.
V radosti vzkrieseného Pána vykročme
na cestu s dôverou v jeho neustálu po-
moc. Nech nám Pán pomáha. Mária,


jeho najsvätejšia Matka, nech nás spre-
vádza. Ďakujem.“


Na balkóne sa objavil s úsmevom
a pokojný, keď zdravil desiatky tisícov
ľudí na námestí, ktorí skandovali: Be-
nedikt! Benedikt! Po dlhšej prestávke
pápež Benedikt XVI. Udelil svoje apoš-
tolské požehnanie Urbi et orbi a roz-
lúčil sa s veriacimi.


Nový pápež Benedikt XVI., Jozef Rat-
zinger sa narodil 16. apríla 1927 v ba-
vorskom mestečku Marktl am Inn. Po
štúdiu filozofie a teológie vo Freisingu
a Mníchove prijal 29. júna 1951 vo Frei-
singu kňazskú vysviacku. Potom pra-
coval ako výpomocný kňaz vo Farnos-
ti sv. Martina v München-Moosach
a ako kaplán v München-Bogenhausen
vo Farnosti Najsvätejšej Kristovej krvi.
V rokoch 1952 až 1954 pôsobil ako
docent na Arcibiskupskom kňazskom
seminári vo Freisingu a potom ako do-
cent dogmatiky a fundamentálnej teo-
lógie na Filozoficko-teologickej vyso-
kej škole vo Freisingu.


V roku 1957 sa habilitoval na Mní-
chovskej univerzite prácou o sv. Bona-
ventúrovi v odbore fundamentálnej te-
ológie. V nasledujúcich rokoch
pôsobil ako mimoriadny profesor dog-
matiky a fundamentálnej teológie na
Filozoficko-teologickej vysokej škole
vo Freisingu a ako ordinár pre funda-
mentálnu teológiu na univerzite v Bon-
ne. V rokoch 1962 až 1965 pôsobil ako
oficiálny koncilový teo-
lóg (peritus) Druhého
vatikánskeho koncilu.
Na univerzite v Mün-
steri sa v roku 1963
stal ordinárom pre
dogmatiku a dejiny do-
giem. Od roku 1966
vykonával ten istý úrad
na univerzite v Tübin-
gene a v rokoch 1969
až 1977 na univerzite v
Regensburgu. Tam sa v
roku 1976 stal vicepre-
zidentom.


Dňa 25. marca 1977 bol Jozef Rat-
zinger menovaný za arcibiskupa Mní-
chovsko-freisinskej arcidiecézy a jeho
vysviacka sa konala o tri dni neskôr.
Dňa 27. júna 1977 ho pápež Pavol VI.
menoval za kardinála. V roku 1981 ho
Svätý Otec Ján Pavol II. menoval za pre-
fekta Kongregácie pre náuku viery v
Ríme, za predsedu Pápežskej biblickej
komisie a Medzinárodnej teologickej
komisie.


V rokoch 1986 až 1992 viedol Pá-
pežskú komisiu pre zostavenie Kate-
chizmu Katolíckej cirkvi. V konzistó-
riu 5. apríla 1993 ho pápež Ján Pavol
II. povýšil na kardinála biskupa subur-
bikarskej diecézy Velletri-Segni. Dňa 9.
novembra 1998 Svätý Otec Ján Pavol
II. potvrdil jeho voľbu za vicedekana
kolégia kardinálov a v roku 2002 sa
stal dekanom kolégia kardinálov.


TK KBS
Foto: internet


Máme nového pápeža




Ale i pri všetkej horlivosti a vyna-
chádzavosti nie vždy sa mu podarilo
zamedziť neporiadok a poklesky. Čo
potom robil? Potrestal vinníkov? A čo
si vôbec myslel o trestoch vo výchove?


Aj on bol presvedčený, že niekedy
– keď sú na to vážne dôvody – sa má
potrestať. Ale žiadal, aby sa pri tres-
toch postupovalo podľa zásady: Chrá-
niť sa toho, aby sa uzavrelo srdce
dieťaťa, lebo by sa tak stalo neprístup-
ným pre ďalšiu kladnú výchovu. Veľ-
mi zdôrazňoval, že žiaka nikdy neslo-
bodno trestom uponížiť alebo hlboko
raniť a že potrestanie nesmie byť ne-
spravodlivé ani nerozumné.


Ďalšie zásady dona Bosca vo veci
trestov boli: Netrestať verejne a nikdy
netrestať telesne, aby trest chovanca
nerozdráždil a nepopudil ho k vzbu-
re. Ak by bolo treba niekoho z ústavu
prepustiť pre hrubé porušovanie po-
riadku alebo preto, že vzbudzoval po-
horšenie, nech sa to urobí šetrne. Ni-
kdy netrestať za priestupky obyčajnej
ľahkomyseľnosti. Netrestať hromad-
ne, ani vtedy, keď nemožno vystopo-
vať vinníka.


Veľkosť viny treba zakaždým dob-
re uvážiť a netrestať nikdy v prvom
záchvate hnevu. Najlepšie je trestať
tak, ako trestáva rozumná matka: uká-
zať zarmútenú tvár, hovoriť s previnil-
com chladno, odmerane, pokarhať
ho, ale vždy tak, aby to bolo jeho ro-
zumu a povahe prístupné.


„Trest je len vtedy dobrodením,“
hovorieval často don Bosco, „ak dieťa
vo chvíli, keď ho trescú, vidí, že je to
spravodlivé a záslužné.“


Jeho ustavičnou túžbou a snahou
bolo čo najvernejšie napodobniť ro-
dinný život, stvoriť okolo chovancov
ovzdušie domáceho kruhu, vytvoriť
teplo a svetlo domova. Veril, že sa tak
stane, keď sa vnesie do jeho ústavov
čo najviac radosti. Bol presvedčený, že
radosť dáva duši krídla, odháňa nudu
a zlú vôľu, uľahčuje duševnú prácu,
spája povinnosť so zábavou a robí
mladé srdce dôverným, nenúteným
a prístupným.


Don Bosco vedel, že radosť oživuje
a vzpružuje človeka nielen duševne,
ale i telesne. A preto využíval svoje fig-
liarstvo aj vonku na dvore. V Turíne
napríklad až podnes spomínajú, ako
robieval na ihrisku ústavu husacie po-
chody. On bol starou husou, ostatní
húsatkami, ktoré viedol sem a tam po
dvore. Chlapci šli za ním a do úmoru
pochodovali, gagotali a spievali.


Alebo postavil svojich šesťsto-se-
demsto chlapcov do dvojstupu, on si


stal pred nich a zanôtil nejakú pie-
montskú pieseň. Chlapci sa pridali
a začali pochodovať. Spevom si udá-
vali takt a podľa rytmu tlieskali ruka-
mi. Ale to všetko nestačilo. Aby sa mo-
hol celý tento živý had celkom
rozvinúť, tiahol dlhočizný sprievod
z dvora na prízemné chodby, stadiaľ
hore schodmi na poschodie, druhými
schodmi dolu a inou chodbou zasa
von na dvor. A aby to bolo čo najpes-
trejšie, had menil každú chvíľu svoju
podobu a cestou sa „kŕmil“ tými, kto-
rých stretol. Napokon – keď hrdlá za-
chrípli a had bol už „nasýtený“ chlap-
cami, čo sa ostýchali pridať hneď na
začiatku, aj tými, čo sa niekde „zašili“,
aby mohli robiť nejakú neplechu –
sprievod zastal a všetci si vydýchli.


Radosť, ktorú don Bosco všemož-
ne vzbudzoval a rozdával, otvárala
duše chovancov a budila v nich plnú
dôveru k svojmu vychovávateľovi. No
a jemu išlo práve o toto: „Dôvera,“ ho-


Niekto si môže pomyslieť, že taká-
to ustavičná prítomnosť vychováva-
teľa a takýto stály dozor, i keď otcov-
ský, musí vychovávať farizejov, čo
stále škúlia na svojho dozorcu, či sa
na nich nepozerá. A keď zistia, že sa
nedíva, tak si začnú robiť, čo chcú. –
Ale nie je to tak. Preventívny systém
neoberá deti o slobodu, naopak, po-
skytuje im ju vo veľkej miere. Deti sa


môžu uvoľniť a rozveseliť, môžu sa
ukázať, aké sú – s celou svojou mla-
distvou neposednosťou – no a keď
veľmi chcú, môžu sa spod dozoru
svojho vychovávateľa aj vymaniť. (Pre-
ventívny systém vyžaduje disciplínu
len takú, aká je potrebná k pravidel-
nému životu v ústave, nad ostatným
zatvára oči.)


To znamená, že sa v preventívnom
systéme nezbožňuje disciplína, ten


povestný vrchol a zázrak výchovy,
ktorý sa tak často stotožňuje s hrobo-
vým tichom v triede.


Disciplína je tu len prostriedkom.
Cieľom musí byť výchova chovancov
a nie zaslepovanie očí návštevníkom
školy perfektným poriadkom a sto-
percentným poslúchaním. A disciplí-
na nemá ani slúžiť na zväčšovanie po-
hodlia vychovávateľa.


Ak chce vychovávateľ svojou prá-
cou niečo dosiahnuť, musí poznať
dušu dieťaťa až do hĺbky a nesmie až
do krajnosti a bez milosrdenstva ubí-
jať jeho spontánne prejavy.


Na druhej strane sa však nesmie
popustiť uzda prehnanej slobode, aby
sa nezamierilo k inému, ale rovnako
nebezpečnému úskaliu. Vychovávateľ
nesmie byť tyranom, no nemá sa ani
premeniť na hluchého a nemého po-


zorovateľa života mladých – ale má
byť ich spolupracovníkom, ktorý však
musí deti naučiť, ako majú zmýšľať
a ako konať, keď raz budú odkázané
samy na seba.


Poďme sa pozrieť, ako to vyzerá
v triede dona Bosca…


Nie je tu nič slávnostného ani od-
meraného. Od žiakov sa žiada – tak
ako v každej škole – , aby sa naučili za-


danú látku. Úlohy sa opravujú nemilo-
srdne, ale inak sú tu žiaci ako doma pri
otcovi. Môžu bez obáv povedať svoju
mienku alebo žiadať vysvetlenie, ak
niečomu nerozumejú. No a všetci ne-
dočkavo čakajú na chvíle duševného
občerstvenia – či to bude žart, anekdo-
ta, vtipná poznámka, rozprávočka, ve-
selý výstup alebo i scénka. Ich učiteľ
Ján Bosco je totiž vo veselosti a v hu-
more neprekonateľným majstrom.


D BŽIVOTOPIS


Preventívny systém


Stretnutie so
svätým
Jánom Boscom (3)


Don Bosco spovedá svojich chlapcov v oratóriu.


Foto z roku 1861. Medzi vami sa cítim dobre: môj život je byť s vami.


Oratoriánska kapela


DON BOSCO RADIL VYCHOVÁVATEĽOM, ABY SVOJOU STÁLOU PRÍTOMNOSŤOU MEDZI
MLADÝMI ZVERENCAMI A SVOJOU POZORNOU STAROSTLIVOSŤOU O NICH
ZNEMOŽŇOVALI DEŤOM ROBIŤ POKLESKY. TÁTO STÁLA PRÍTOMNOSŤ VŠAK NESMIE BYŤ
TYRANSTVOM ANI ŠPEHÚNSTVOM. VYCHOVÁVATEĽ SA MÁ SPRÁVAŤ AKO RODIČ, KTORÝ
NENECHÁ SVOJE DETI OSAMOTE, KÝM NIE JE ICH SLOBODA CELKOM ZABEZPEČENÁ
VÝCHOVOU.


D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5 98 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5




11


vorieval, „to je vlastne celá výchova,
pretože zo všetkého najdôležitejšie je
získať si srdce dieťaťa.“


Vieme si vôbec predstaviť, čo zna-
menal takýto prístup k deťom a k mlá-
deži v polovici devätnásteho storočia?
Don Bosco, ktorý nemal rád revolúcie
– pokladal ich za hrozné následky ne-
dostatku lásky medzi ľuďmi – sa stáva
v mene lásky a z lásky k deťom naj-
väčším revolucionárom vo výchove…


Bohatá úroda
Don Bosco bol zrejme stvorený pre


ustavičné prekonávanie ťažkostí a pre
ustavičnú robotu. Sotva stihol skončiť
jednu prácu, už začínal druhú.


Len-len že dostaval veľký Chrám
Márie Pomocnice, ktorý nahradil val-
dockú kôlňu, už myslel na stavbu ďal-
šieho turínskeho chrámu. Aj ten sa
mu podarilo – hoci s obrovskými ťaž-
kosťami – postaviť a vyzdobiť. Je to
Chrám Jána Evanjelistu, po ktorom


dostal on sám svoje krstné meno. Ten-
to chrám patrí k najkrajším kostolom
v Turíne i v Taliansku.


Potom si povedal, že už nebude nič
stavať, že na to nemá síl ani pevné
zdravie. Lenže keď ho požiadal dosta-
vať Chrám Božského srdca v Ríme
sám pápež Lev XIII., poslúchol. A tak
ako staval turínske chrámy, staval
i tento rímsky chrám – bez groša. Lev
XIII. ho hneď na začiatku upozornil:
„Ale peniaze vám nedám. Viete veľmi
dobre, že ich nemám.“


A podobne to bolo aj s rehoľami:
Sotva mal pod strechou svoju mužskú
rehoľu, už začínal organizovať založe-
nie rehole ženskej. Tá sa mala zaobe-
rať výchovou a starostlivosťou o diev-
čatá z chudobných rodín.


Tri útulky pre mládež v Turíne mu
nestačili, chcel ich mať aj v iných mes-
tách. Bol presvedčený, že ich mládež
súrne potrebuje. V roku 1863 otvoril
nový saleziánsky ústav v Mirabelle –
ako prvú odbočku turínskeho ústavu.


O dva roky neskôr zriadil dva nové
v ďalších piemontských mestách. A od
toho času sa začali množiť saleziánske
ústavy v Taliansku a potom i vo Fran-
cúzsku a Španielsku.


Lenže ani to mu nestačilo, chcel ísť
ešte oveľa ďalej – do celého sveta. Sní-
val o tom, že jeho synovia budú raz
účinkovať na Ďalekom východe – v Čí-
ne a v Japonsku, sníval o Amerike, Af-
rike… Sníval o misiách.


V decembri roku 1874 zavítal k do-
novi Boscovi argentínsky konzul
a opýtal sa ho, či by neprevzal misie
v Patagónii, Ohňovej zemi a na Mage-
lánskych ostrovoch, ktoré sa nachá-
dzajú neďaleko južného pólu. Don Bo-
sco jeho žiadosti vyhovel.


Vybral si hŕstku mladých mužov
a zaobstaral im najpotrebnejšie veci.
Ako rád by poslal celé húfy svojich
žencov, pretože sa žatva ukazovala byť
veľmi veľká – veď len samá Patagónia
je dvakrát taká veľká ako Francúzsko
spolu s Belgickom. A on mohol poslať
iba desiatich. To ostatné sa muselo na-
hradiť modlitbou, dobrou vôľou a tr-
pezlivosťou.


Pred odchodom im dal rady na
cestu:


- Hľadajte duše, a nie peniaze, poc-
ty a vysoké hodnosti.


- Ak si chcete zaslúžiť Božie požeh-
nanie a priazeň ľudí, starajte sa najmä
o starých ľudí, chudobných, chorých
a o deti.


- Spravte, čo môžete a vládzete.
Ostatné zverte na Pána Boha. Neohro-
zene dôverujte Najsvätejšej Sviatosti,
Pane Márii Pomocnici a potom uvidí-
te, čo sú zázraky.


O dva roky odišli do Patagónie aj
prvé saleziánske misionárky, dcéry
Márie Pomocnice, aby pomáhali svo-
jim saleziánskym bratom, ktorí boli
preťažení misionárskou prácou.


Za prvými saleziánskymi misionár-
mi išli čoskoro druhí, tretí, štvrtí… Po-
darilo sa im dostať do Brazílie, neskôr
do Ekvádoru a ďalších krajín Ameriky.
V prvých rokoch sa venovali výlučne
Indiánom, neskôr aj iným národnos-
tiam. Prišli aj do Konga a dostali sa i do
vytúženej Číny, do Japonska, Thajska,
Indie… Saleziánske misie rástli zo dňa
na deň a postupne sa dostali medzi naj-
väčšie misionárske spoločnosti. Dnes
už niet svetadielu, kde by nepracovali
saleziánski misionári alebo dcéry Márie
Pomocnice. Niektorí z nich sa stali
mučeníkmi, niektorí vysokými cirkev-
nými hodnostármi, niektorí svätými.


8. septembra 1924
prišli saleziáni i na Slo-
vensko – do Šaštína.
Boli to dvaja kňazi, za
ktorými prišlo o me-
siac z Talianska aj 56
žiakov. Založili tu vý-
chovný ústav Maria-
num. Popri výchove
mládeže a pastorácii
venovali sa i zveľaďo-
vaniu starého pútnic-
kého miesta.


O päť rokov prichá-
dzajú saleziáni do
Hronského sv. Beňadi-
ka a potom do ďalších a ďalších sloven-
ských miest. Prichádzajú sem v duchu
svojho veľkého zakladateľa – s holými ru-
kami a medzi holé a často i veľmi ošarpa-
né múry. Asi tak, ako prichádzal voľakedy
don Bosco so svojou matkou do Pinardiho
domu…


Na pôsobisku v Šaštíne mali saleziáni
pred osemdesiatimi rokmi iba jeden stolík
a dve stoličky. Hneď po ich príchode ich
tam navštívil nitriansky biskup Karol
Kmeťko a trnavský biskup Pavol Jan-
tausch. Dobre, že ich nebolo viac. Takto
mohli svojich vzácnych hostí poctiť stolič-
kami a oni sami sa uspokojili s kufrom.
Takáto bola prvá reprezentácia saleziánov
na Slovensku.


Don Bosco si neprivlastňoval zásluhy
za mimoriadne úspechy, ktoré mali sale-
ziáni vo výchove a v apoštoláte. Vedel na-
isto, že v týchto oblastiach nehrajú úlohu
dobré, ba ani geniálne pracovné výkony
jednotlivcov. Vo vzdelávaní a výchove
a takisto aj získavaní ľudí pre dobro a lás-
ku k Bohu a k blížnemu musia byť všetci
vynikajúcimi odborníkmi a všetci musia


byť dobrými
a čestnými
ľuďmi. To slo-
vo ľuďmi by
sme chceli
podčiarknuť.
Lebo ak tak
nebude, zo-
stane alebo
sa stane naša
mládež naj-
ohrozenejšou
a najúbohej-
šou časťou
spoločnosti,
ešte úbo-


hejšou ako Boscovi chlapci na predmes-
tiach Turína.


Želáme všetkým saleziánom na Sloven-
sku i tým, čo sú vo svete, želáme aj všet-
kým učiteľom a vychovávateľom, ale najmä
rodičom, aby pracovali vo veľmi dobrých
vychovávateľských tímoch a aby sa nehan-
bili a nebáli vsadiť na deti a mládež.


Anna Floriánová
Foto: LDC


Prvý ústav otvorený mimo Turína: Mirabello 1863.


Prvá misionárska výprava1875. Tvorilo ju desať saleziánov.


Každému misionárovi dal papier s dvadsiatimi
radami na cestu, ktoré osobne napísal.


Časopis
Don Bosco dnes
zasielame bezplatne


každému, kto oň požiada.
Už od roku 1877 je to dar
dona Bosca tým, ktorí so


sympatiou sledujú
saleziánsku prácu


a misie.


Šírte ho medzi
príbuznými a priateľmi.


Oznámte nám hneď
zmenu vašej adresy.


Objednávky zasielajte
na adresu:


DON BOSCO DNES
Miletičova 7


821 08 BRATISLAVA
tel.: 02/5557 2226


e-mail: dbd@donbosco.sk


KAŽDÉ
DVA


MESIACE
DON


BOSCO
DO


TVOJHO
DOMU


Mons. Giuseppe Faghnano, „el capitan bueno“. Misionári v Patagónii.


D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5


D BŽIVOTOPIS


Modlitba
k sv. Jánovi Boscovi


Svätý Ján Bosco, otec a učiteľ mláde-
že, ktorý si toľko pracoval pre spásu
duší, buď nám vodcom, aby sme hľadali
svoje duševné dobro a spásu blížneho.
Pomáhaj nám premáhať náruživosti
a ľudské ohľady. Nauč nás milovať
sviatostného Spasiteľa, Pannu Máriu Po-
mocnicu a pápeža. Vypros nám šťastlivú
hodinu smrti, aby sme prišli k tebe do
neba. Amen.


10 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5




Aj v tomto dôležitom bode je čo sa
od neho učiť. Skutočnosť, že 5. apríla
bolo výročie jeho kňazskej vysviacky,
robí túto tému aktuálnou. Tento rok je
63. výročím jeho kňazskej vysviacky.


Kňazskú vysviacku prijal z rúk ot-
ca biskupa Michala Buzalku, a to
v Šaštíne 5. apríla 1942. Bola práve
Veľkonočná nedeľa. Na druhý deň slá-
vil v rodisku, v Uníne, svoju primičnú


svätú omšu. Svedčí o tom primičný
obrázok – „Pamiatka na moju kňaz-
skú vysviacku a primície“. Ako motto
je uvádzaný citát „… ostaň s nami, Pa-
ne, …“ z Lk 24, 29.


Veľa nám môžu povedať na tento
rok Eucharistie životopisy svätých,
blahoslavených alebo kandidátov ol-
tára, ak tieto budeme študovať so za-
meraním ich života na Pána Ježiša, prí-
tomného v Eucharistii. Pre nás je otec
Andrej celkom blízky a živý vzor. Vi-
deli sme ho celebrovať, spolu s ním
sme slávili Eucharistiu a mali sme mo-
žnosť celkom zblízka vidieť, akou si-
lou tohto duchovného pokrmu riešil
každodenné problémy človeka, kňa-
za, saleziána, predstaveného, provin-
cie atď., ale aj to, ako praktizoval čnos-
ti viery, nádeje a lásky, ale aj sily,
múdrosti a dobroty srdca. To, čo na
ňom obdivujeme, čo nás fascinuje
a pobáda nasledovať ho, to sú jeho
čnosti, ovocie jeho života. Dnes sa
chceme dostať k prameňu, ku kore-
ňom, k tajomstvu, z ktorého jeho ži-
vot ozdobený čnosťami kresťana, kňa-
za, saleziána … čerpal svoju vitalitu.


Z dvoch rýdzich prameňov čerpal pre
svoje posvätenie, pre svoju apoštolskú
prácu, pre svoju vernosť, pre svoje utr-
penie. Eucharistia a mariánska úcta sú
tými prameňmi, z ktorých čerpal oži-
vujúcu silu.


Po stránke doktrinálnej môžeme
sledovať jeho náuku o Eucharistii cez
jeho príhovory, povzbudenia a napísa-
né duchovné cvičenia o Eucharistii,
ktoré sa zachovali vo forme strojopi-
su. Je to náuka magistéria Katolíckej
cirkvi, aktualizovaná pre potreby sale-
ziánskej charizmy a pre realitu sloven-
skej Cirkvi a našej provincie z konca
druhej polovice minulého storočia.


Kňaz a Eucharista patria spolu.
Kňaz je v službách Ježiša Krista, ktorý
jeho rukami rozhrešuje od hriechov
a sprítomňuje jeho veľkonočnú obetu
tajomným spôsobom na oltári na spá-
su Božieho ľudu. Tým sa aplikuje spá-
sa, ovocie vykúpenia, ktoré nám za-
slúžil sám Boží Syn. Kňaz je správca
zverených Božích tajomstiev /1 Kor 4,
1-2/. O tomto vernom správcovi mož-
no povedať, že úprimne veril v eucha-
ristického Krista a miloval ho. Toto


Eucharistia
v živote
a náuke otca
Andreja Dermeka


D BM A R I Á N S K E Z V O N Y


13D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5


Tu na Slovensku má mnoho ľudí
problém pochopiť, čím to ten človek
vlastne je. Prispela k tomu slabá osve-
ta spôsobená komunizmom, ale aj
naša spoločnosť, ktorá bola v dejinách
dosť klerikálna.


Don Bosco pri zakladaní Salezián-
skej spoločnosti alebo rehole ešte
presne nevedel, ako bude vyzerať. No
už v roku 1860 prijíma, okrem už pri-
jatých saleziánov-klerikov, prvého sa-
leziána-laika. Saleziána, ktorý nesme-
ruje ku kňazstvu. Založil teda
rehoľu, ktorú tvoria saleziáni-kňazi
a saleziáni-laici, čiže koadjútori. Pre-
to pre nás prvé povolanie je povola-
nie saleziánske, až potom to je kňaz-
ské alebo laické.


… no, ale o čo ide tomu
koadjútorovi?
Vlastne len o jedno – aby robil to,


čo chce od neho Boh. Sľubmi sa za-
svätil Bohu, aby práve v dnešnej do-
be ukázal hlavne mladým, že to, čo
tu žijeme, nekončí smrťou, že práve
Teba Boh miluje a chystá pre Teba
v nebi veľké prekvapko.


… čo teda robí, keď
nespovedá a neslúži omše?
Podstata povolania koadjútora


nie je v tom, čo robí, ale čím je – jed-
noducho, že je osoba, ktorá chce žiť
ako Pán Ježiš v charizme dona Bosca.
Tým, že nevykonáva činnosti, ktoré
prislúchajú kňazom, je bližšie k svetu
práce a k svetským problémom.


Môže tak viac a účinnejšie pôsobiť na
ľudí svojím príkladom života (práca,
životné postoje…).


Keďže existuje mnoho ponúk, špe-
cializácií, ktoré môže robiť, je to v tom-
to smere dobrodružnejšie. Môže byť
ekonómom, hospodárom domu, ale
zároveň aj vychovávateľom, majstrom,
učiteľom, v oratóriu, na misiách a iné.


… a čo história?
Don Bosco pri zakladaní Salezián-


skej spoločnosti rozmýšľal asi takto:
Chcel vytvoriť spoločenstvo kňazov
a laikov, ktorí spoločne – dopĺňaním
sa – budú vychovávať a starať sa
o chlapcov, ktorí študujú a učia sa re-
meslu. V dielňach, ktoré chcel mať čo
najpokrokovejšie, skúšal zamestnávať
majstrov „zvonku“, ktorí sa ale nesprá-
vali k chlapcom tak, ako si to predsta-
voval. Preto sa snažil vychovať aj sale-
ziánov – laikov, ktorí mu budú robiť
tých majstrov a vychovávateľov a záro-
veň budú viazaní rehoľnými sľubmi.


Na konci jeho života bol počet ko-
adjútorov a počet kňazov skoro vyrov-
naný. V roku 1900 bolo koadjútorov
30% a v roku 1950 už iba 21%. Rapíd-
ny pokles koadjútorského povolania za-
čiatkom 20. storočia nastal pravdepo-


dobne z dvoch dôvodov. Prvým je svä-
torečenie dona Bosca – ako vzoru sale-
ziána v reverende – a druhým je zmena
postavenia práce v ľudskej spoločnosti.


… ako to ale vyzerá na
Slovensku?
Za komunizmu rozvoj koadjútor-


ského povolania nenastal, no počkali
sme si na to teraz, po páde komuniz-
mu. Na Slovensku je 10 mladých ko-
adjútorov, ktorí ešte nemajú večné sľu-
by a 11, ktorí ich majú. Takže spolu
21. Z toho sú 4 v pokročilom veku a 2
sú na misiách.


No v poslednej dobe celosvetovo
prichádza nanovo k pomalému rozvoju
koadjútorského povolania aj vďaka ko-
adjútorovi Artemidovi Zattimu, ktorý
bol v roku 2000 vyhlásený za blahosla-
veného. To pravdepodobne spôsobilo,
že za posledné dva roky pribudlo na
celom svete 100 koadjútorov.


Dúfajme, že aj na Slovensku budú
koadjútori vyžarovať takú svätosť, že
to presvedčí o kráse života s Bo-
hom pre mladých.


Pavol Kalata SDB
Foto: archív autora


12 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5


TO JE KLASICKÁ OTÁZKA MLADÝCH, ALE AJ STARŠÍCH, PRI ROZHOVORE
S KOADJÚTORMI. KTO SÚ TÍ ZVLÁŠTNI KOADJÚTORI?


PREŽÍVAME ROK
EUCHARISTIE, KTORÝ
VYHLÁSIL SVÄTÝ OTEC
JÁN PAVOL II. TÁTO
SKUTOČNOSŤ JE
VÝBORNOU
PRÍLEŽITOSŤOU PRE NÁS,
ABY SME SA POVZBUDILI
NÁUKOU A OSOBNÝM
PRÍKLADOM DONA
ANDREJA DERMEKA,
KTORÚ UČIL
A PRAKTIZOVAL, KEĎ IŠLO
O EUCHARISTIU V ŽIVOTE
KŇAZA A SALEZIÁNA.


D BPOVOLANIA


Ty nebudeš
kňazom?




Stretnutie slovenských koadjútorov s riaditeľom filozofického študentátu v Nave (Taliansko)
koadjútorom Paulom Zinim




významné tvrdenie o otcovi Andrejovi
aj dokážeme na konkrétnych príkla-
doch z jeho života.


Vzťah človeka k Eucharistii je cel-
kom konkrétna skutočnosť, ktorú
možno neomylne spoznať v jeho kaž-
dodennom živote. Boží ľud na to má
vyvinutý zvláštny zmysel, ktorým de-
maskuje neveriaceho alebo málo ve-
riaceho kňaza a veľmi dobre spozná
toho, ktorý „žije to, čomu verí“ – svo-
ju modlitbu, Eucharistiu, vieru… Po
ovocí poznáte strom. „Dobrý strom
nemôže rodiť zlé ovocie a zlý strom
nemôže rodiť dobré ovocie“ /Mt
7,18/.


Otec Andrej sa nikdy necítil kom-
petentný meniť niečo na liturgických
textoch a rešpektoval so synovskou


vernosťou rubriky, lebo ich považoval
za záväzné. On sa cítil povolaný k slu-
žbe Eucharistie a nie byť suverénnym
pánom nad Eucharistiou. Nepovažo-
val svätú omšu za svoju súkromnú
vec, do ktorej môže ľubovoľne zasa-
hovať. Mohol improvizovať hoc aj pre-
fáciu vo svätej omši, ako to robili bis-
kupi v pracirkvi, ale to nikdy neurobil,
hoci inteligenciu na to mal. Vedel, kde
by to skončilo, keby ho aj iní v impro-
vizácii nasledovali… Nikdy som ho ne-
počul niečo pridať alebo ubrať, alebo
prispôsobovať aktuálnym potrebám.
Bol pokorným služobníkom Pána
a Jeho Cirkvi. Úprimne a so živou vie-
rou rešpektoval všetky liturgické
predpisy. Bol som svedkom celebro-


vania svätej omše, kde istý celebrant
takto prepúšťal účastníkov eucharis-
tickej slávnosti: „Poďme, v mene Bo-
žom.“ Don Andrej by n i k d y takéto
niečo nebol urobil. Považoval to za
svojvoľnosť, ktorá sa protiví duchu
poslušnosti. Žiaľ, dnes si kde-kto do-
volí nerešpektovať liturgické predpi-
sy: jeden použije v kolekte sv. omše
krátku konklúziu, iný počas konce-
lebrácie robí kameramana, iný foto-
grafistu… a pritom sa s tým ešte aj
chvália. Na toto by don Andrej pove-
dal – ako že to aj povedal, mne osob-
ne v posledné dni svojho života: „Kaž-
dý si robí, čo chce, a nikto nie je
spokojný.“ Na podobné vylomeniny
reagoval jediným slovom: „Absurd-
né!“


A teraz tie sľubované príklady.
Akýsi Dionýz, zvaný Dido, ako ora-


torián na Miletičovej vždy robil z roz-
topašnosti donovi Dermekovi prieky.
Don Dermek dodatočne priznával, že
mu jeho správanie išlo veľmi na ner-
vy. Napriek tomu to nikdy neprejavil.
Po dlhom čase sám Dido priznal: „Ja
som to robil len preto, že som bol zve-
davý, ako to dlho vydržíte s tou dob-
rotou.“ Na to povedal don Dermek:
„Áno, ale vy neviete, čo ma to vtedy
stálo.“ Potom vzniklo medzi nimi pek-
né priateľstvo, keď Dido dospel a stal
sa zubárom.


Každé povolanie má svoje úskalia.
Do oratória prichádzali aj zlomyseľní


chlapci, ktorí veru podrobili skúške
čnosti saleziánskeho kňaza – vycho-
vávateľa. Ešte našťastie, že tí vedia,
kde sa čerpá sila k tomuto nadľudské-
mu výkonu – u nášho Pána, prítom-
ného v Eucharistii.


Don Andrej počas svojho požehna-
ného dlhého života prežil v kňazstve
61 a pol roka. Z toho len 22 a pol ro-
ka kňazskej služby v riadnych pod-
mienkach. 9 rokov kňazstva prežil vo
väzení, kde sa možnosť celebrovať
v tých najprimitívnejších podmien-
kach považovalo za solemnitas. Po
tom 9 rokov kňazstva prežitých ako
príslušník “vládnucej triedy“ – robot-
ník, keď celebroval svätú omšu sú-
kromne vo svojom byte, kde sklopené
dvierka sekretára slúžili ako obetný
stôl – oltár. V tomto období celebro-
vať svätú omšu “coram populo“ sa po-
važovalo to, keď mohol celebrovať
u niektorej z rodín, ktorým sa du-
chovne venoval. Potom prišlo obdo-
bie „dubčekovské“, ktoré sa ale uko-
nčilo skôr, než sme sa mohli
spamätať.


Obdobie 20 rokov „normalizácie“
prežil opäť vo svojom byte, kde vo
všedné dni celebroval súkromne, v zá-
vere týždňa v komunite, na duchov-
ných cvičeniach, ktoré dával, v komu-
nite formátorov, ktorých animoval pre
formačnú prácu s dorastom…


Svätá omša sa nazýva u nás ľudovo
aj bohoslužba, kde sa vykonáva Boží
kult. Pri najväčšej opatrnosti vo vyko-
návaní bohoslužby, sa predsa len ujde
aj celebrantovi aká-taká úcta a obdiv…
Najmä ak tento vie pekne zaspievať
prefáciu, ak si oblečie pekný ornát
a povie peknú kázeň… Don Andrej sa
desaťročia všetkého tohto zriekal
a musel sa zamerať na to, čo je pod-
stata, na premenenie, ktoré nastalo po
vyslovení konsekračných slov aj
v týchto najskromnejších podmien-
kach. Táto jeho viera v Ježiša prítom-
ného v Eucharistii počas týchto desať-
ročí je veľmi presvedčivá a zasluhuje
si z našej strany úctu a obdiv. Neza-
budnime, že sme duchovnými potom-
kami, dedičmi tejto slávnej generácie,
ku ktorej patril ako pionier náš otec
Andrej Dermek.


Raz spomínal v rodine pána Jozefa
Eibena, že vo väznici slúžil svätú
omšu naozaj ako na Kalvárii. Bolo to
v noci, poležiačky – na slamníku, po
jeho ľavici i pravici ležal jeden lotor


(nasadení fízli). Za kalich mu slúžila
fľaštička od liekov. Mariánsku omšu
vedel naspamäť. Nepotreboval misál.
Vo fľaštičke od liekov mal trochu vína
a kvapku vody a potom kúsok chleba.
Eucharistia sa „transportovala“ pod
spôsobom na štvorčeky narezaného
chleba, zabaleného do cigaretového
papiera. Prijímajúci ju prehltol aj s pa-
pierikom…


Nie často sa vracal Don Dermek
k týmto nevšedným epizódkam zo
svojho väzenského života. Tieto jeho
zážitky sú roztrúsené medzi spolu-
bratmi, ktorým to dôverne vyrozprá-
val, v rodinách, ktorým kňazsky slúžil
a bude ich treba pozbierať ako najcen-
nejšie perly zo života kňaza, ktorý si
zaslúžil prívlastok: hrdina viery v ča-
soch komunistickej totality.


Ešte jeden príklad z tej istej rodiny,
ktorý súvisí s Eucharistiou. Rozpráva
pán J. Eiben a jeho pani manželka
Margita, rodičia siedmich detí: „V tom
čase sme mali syna Paľka, ktorý práve
dosiahol vek, kedy by mal ísť na 1. sv.
prijímanie. V škole sa náboženstvo ne-
vyučovalo. My sme si syna v nábožen-
stve vyučovali doma a don Dermek,
ktorý k nám chodil, ho potom vy-
skúšal. Slávnostné prvé sväté prijíma-
nie bolo doma, so všetkou parádou.
Po tomto 1. sv. prijímaní sa Paľko do-
máhal, aby aj on mohol byť na sv.
omši, ktorá bývala ráno o 4.30 h, pred
odchodom do práce.“


Z Paľka sa stal lekárnik – magister
farmácie. Tvrdí, že na príhovor otca
Andreja sa obdivuhodne ľahko vy-
riešili problémy so zamestnávateľom,
ktoré sa ľudsky zdali neriešiteľné.
Kým žil, bol jeho duchovným vodcom
a spovedníkom. Dnes mu pomáha
riešiť neriešiteľné problémy silou vie-
ry a možno aj svojím príhovorom…


Je tu ešte jedna záležitosť, ktorú si
nedokážem jednoznačne vysvetliť.
Raz pri jednej príležitosti, keď sa odo-
vzdávali a prijímali úmysly svätých
omší a patričné štipendiá, pozname-
nal na adresu „odškrtávania“ intencií
svätých omší toto: „Toto raz musí pre-
stať!“ Veľmi ľutujem, že som sa neopý-
tal vtedy otca Andreja, ako to myslí.
Plynúci čas dokazuje, že aj v tejto veci
mal pravdu.


Rozmýšľam ešte nad tým mottom
otca Andreja vytlačeným na primič-


ných obrázkoch. „… ostaň s nami, Pa-
ne…“. Čo ho viedlo k tomu, aby si dal
toto motto? Prorockým duchom sa
pripravoval na tvrdú realitu, ktorá ča-
ká na Cirkev a Kristových verných
kňazov v blízkej budúcnosti? V roku
1942, v roku kňazskej vysviacky otca
Andreja už bolo definitívne rozhod-
nuté o osude II. svetovej vojny. V Slo-
venskej republike sa nerobilo tajom-
stvo z toho, aké nebezpečenstvo
predstavuje červený drak z Východu
pre Cirkev. Jasne sa hovorilo o boľše-
vickej hrozbe pre slovenskú Cirkev
i národ. Don Andrej nepolitizoval, ale
mal dobre oči otvorené i uši nachýle-
né a premýšľal vo svetle viery, čo čaká
Cirkev i národ po skončení vojny, keď
sa skončí tak, ako to okolnosti na-
značovali. „… ostaň s nami, Pane…“,
veľmi potrebujeme silný zážitok spo-
znania Teba pri lámaní chleba, inak
neprežijeme. Tak ako topole zhadzujú
listy v čase veľkého sucha, tak ako ná-
morníci v prípade búrky vyhadzujú
náklad z lode, ba i lodné zariadenie
(porov. Sk 27, 13-20), tak aj Cirkev
v dobách skúšok, utrpenia a kríz, či sú
už aktuálne alebo sa objavujú na ob-
zore, úpenlivo prosí svojho Pána: „…
zostaň s nami…“ A on im pri lámaní
chleba vleje nové sily a novú odvahu…
Je zaujímavé, že apoštolský list pápeža
Jána Pavla II. má ten istý názov ako
motto otca Andreja pri príležitosti je-
ho kňazskej vysviacky. „Mane no-
biscum, Domine.“ Treba k tomu ešte
niečo dodať? Vieme, na čom sme
a aká doba, aké časy čakajú na nás.


„Rabbi, len nedávno ťa Židia chce-
li ukameňovať a zasa ta ideš?“ /Jn
11,8b/.


Len čo sa Don Dermek vrátil z vä-
zenia, začali ho povolávať rodiny
a kňazsky im slúžil, keďže sa domáha-
li jeho kňazskej služby. Raz sa pýtal
otca takejto rodiny, či si nerobí staros-
ti s jeho návštevami, či sa nebojí, že sa
veci prezradia a mohli by byť z toho
komplikácie. Na to mu ten otec rodi-
ny povedal, že nejaké to riziko sa bu-
de musieť prevziať. Don Dermek ho
uistil, že aj don Bosco mal tento po-
stup. Spravíme, čo je v našich silách
a ostatné necháme na Pána Boha.
Takto to robia všetci tí, o ktorých pla-
tí: „Caritas Christi urget nos!“


V roku 1990 pri primíciách mla-
dého kňaza – spolubrata ako sláv-
nostný kazateľ povedal : „Prinášam ti
tri pozdravy. Ten tretí pochádza od
dona Giuseppe Quadriu, (od môjho


spolužiaka), ktorý zomrel ako 47-roč-
ný v povesti svätosti. Už ako ťažko
chorý odkázal svojim žiakom – novo-
kňazom: Bratia, váš starší brat, ktorý
možno dnes slúžil svoju poslednú
svätú omšu, vás prosí, zaprisaháva
vás: Slúžte každú svätú omšu ako ke-
by bola prvá, jediná, alebo posled-
ná…“ Túto myšlienku veľmi často cito-
val najmä v kňazských kruhoch
a zrejme sa podľa nej aj sám riadil.
Práve kňazom hrozí nebezpečenstvo,
že im tie najsvätejšie skutočnosti zo-
všednejú, že budú konať najsvätejšie
úkony rutinovane, zo zvyku.


Pane Ježišu, prihovárame sa Ti slo-
vami modlitby, aby si dal svojej Cirkvi
pre mimoriadne ťažké časy mimoriad-
nych kňazov, mimoriadne verných
a svätých.


Ó Srdce kňazské Kristovo, daj svä-
tých kňazov nášmu ľudu, nech vzpla-
nie láskou ich slovo, nech stvorí v ľud-
stve krásne duše.


Ó Srdce Krista Veľkňaza, keď kňa-
zom hrozí nákaza, daj by verne každý
pri tebe stál, aj povel ty daj, kňazský
kráľ.


P. Pavol Job
Foto: Jozef Kupka


15


D BM A R I Á N S K E Z V O N Y


14 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5


D BM A R I Á N S K E Z V O N Y


D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5


Kalich s ktorým don Dermek slúžieval
sväté omše za totality




D BM A R I Á N S K E Z V O N YD BM A R I Á N S K E Z V O N Y


Tento významný slovenský sale-
zián sa s myšlienkou dona Bosca po
prvýkrát intenzívnejšie zoznámil po-
čas štúdia na šaštínskom gymnáziu,
odkiaľ odišiel roku 1942 do noviciátu
v Hronskom Beňadiku. Do Šaštína sa
však onedlho opäť vrátil, tentoraz už
v úlohe vychovávateľa. Zo Šaštína
odišiel na teologické štúdiá do Svä-
tého Kríža nad Hronom.


Do jeho života vážne zasiahli uda-
losti z noci 14. apríla 1950, počas kto-
rej sa komunistická diktatúra pokúsi-
la zlikvidovať rehole vo vtedajšom
Československu. Po päťmesačnom
pobyte v sústreďovacom tábore v Po-
dolínci sa mladý študent teológie roz-
hodol opustiť svoju vlasť a išiel do Ta-
lianska, kde 1. júna 1953 – po
úspešnom ukončení bohosloveckých
štúdií – prijal kňazskú vysviacku.


Jeho život bol v tých rokoch úzko
spojený s talianskym Turínom – hlav-
ným strediskom saleziánskych aktivít.
Otec Pauliny sa popri štúdiách ka-
techetiky na tamojšej pápežskej uni-
verzite aj sám veľmi intenzívne zapájal
do činnosti vynikajúceho saleziánske-
ho katechetického ústredia. Jeho vý-
tvarnú zručnosť si všimli aj turínski
predstavení, ktorí ho poverili technic-
kou redakciou mesačníka „Meridiano
12 – Dvanásty poludník“.


Po troch rokoch práce v redakcii
sa otec Pauliny stal vedúcim audiovi-
zuálneho odboru známeho salezián-
skeho vydavateľstva LDC. Tu za jeho
dvanásťročného pôsobenia vyšlo
viac ako štyristo krátkych filmov, po-
užívaných pri katechetickej práci
s mládežou.


Otec Pauliny nadviazal kontakty
a spoluprácu aj s mnohými inými po-
dobnými svetovými vydavateľstvami
a na tému katechetickej práce s mlá-
dežou prednášal na popredných me-
dzinárodných fórach.


Po vzniku
Slovenského
ústavu svä-
tého Cyrila
a Metoda v Rí-
me sa Sloven-
ská salezián-
ska komunita
zaviazala viesť
malý seminár,
ktorý pôsobil
v rámci ústa-
vu. V jeho če-
le stál šesť
rokov ako ria-
diteľ aj otec
Andrej Pauli-
ny, ktorý ne-
skôr začal
redigovať aj
časopis Slo-


venské hlasy z Ríma. Táto spolupráca
trvala dlhých 16 rokov. Otec Pauliny
popri nej stihol dať svoju pečať grafika
a ilustrátora takmer všetkým knihám
a publikáciám, ktoré v tom čase uzreli
svetlo sveta na pôde ústavu. Dokonca
sa neskôr aj sám autorsky podieľal na
vzniku niektorých z nich. No a v nepo-
slednom rade počas 15 rokov pripravo-
val pravidelné týždenné katechetické
relácie aj v rámci slovenského vysiela-
nia Vatikánskeho rozhlasu.


Zmeny v roku 1989, ktoré zname-
nali návrat slovenských saleziánov
opäť do vlasti, priviedli aj otca Pauli-
nyho opäť do Šaštína. Jeho rady a skú-
senosti boli neoceniteľné pri obnove
tamojšieho gymnázia a jeho šéfredak-
torské schopnosti, ako aj oko grafika
a ilustrátora, zaiste ocenili čitatelia
a priaznivci populárneho saleziánske-
ho mesačníka – Mariánskych zvonov.


Vážení čitatelia, dovoľte, aby sme ot-
covi Paulinymu pri príležitosti jeho ži-
votnej osemdesiatky popriali ešte veľa
plodných rokov a hojnosť Božieho po-
žehnania v jeho ďalšom živote, plniac si
svoje poslanie kňaza a vychovávateľa.


Foto: archív dona Paulinyho


Obec, v ktorej som sa narodila, mala
pred druhou svetovou vojnou vyše tri-
tisíc obyvateľov a bola vraj centrom kul-
túry na Kysuciach a v celom kraji. Viac
než tretinu obyvateľov našej dediny tvo-
rili Židia. Podľa rozprávania rodičov
a známych boli to ľudia veľmi pracovití,
húževnatí, ktorí sa takisto veľkou mie-
rou zaslúžili o kultúrny rozkvet dediny
a kraja.


Ako nám je z histórie známe, ľudí
tohto národa počas druhej svetovej voj-
ny stihol krutý osud. Zachránilo sa
z nich iba niekoľko šťastlivcov, ktorí sa
buď dali pokrstiť, alebo sa iba nejakým
veľkým zázrakom dostali z ríše, kde vlá-
dol kyanovodík.


Pamätám si ako dieťa už iba na opus-
tenú synagógu a na niekoľko hrobov na
miestnom cintoríne, ktoré sa líšili od
ostatných tým, že miesto kríža bola na
nich Dávidova hviezda.


Pri návšteve cintorína, hlavne na
Dušičky a Vianoce nás rodičia vždy upo-
zornili, že na týchto hroboch nesmieme
nikdy zabudnúť zapáliť sviečku, lebo na
židovských zosnulých si už nemá kto
spomenúť.


Stalo sa to akousi samozrejmosťou
a dlhé roky sme si pri blikotajúcom svet-


le sviečky spomínali na všetkých, ktorí
spia spánkom pokoja.


Nebolo to ináč ani tieto Vianoce. Po-
navštevovala som všetky známe hroby
a samozrejme aj tie bez krížov. Ešte som
ani poriadne nezapálila sviečku na po-
slednom hrobe, keď sa zrazu vedľa mňa
objavil starší pán, nechápavo pozeral,
čo tam robím, a spýtal sa ma, či poznám
ľudí, ktorí sú tam pochovaní. Krátko
som mu vysvetlila moje pohnútky a on
mi začal rozprávať svoj príbeh.


Pán Zachary býva už pekných pár
rokov Chicagu a tieto Vianoce prišiel po
dlhom čase do rodnej dediny navštíviť
hroby svojich rodičov a oživiť si spo-
mienky na svoje rodisko.


Ako malý židovský chlapec mal veľa
priateľov medzi dedinskými deťmi. Spo-
lu sa hrali, vystrájali, rástli. Zvlášť si
obľúbil svoju susedku, rovesníčku,
s ktorou chodil niekoľko rokov do ško-
ly a od ktorej vraj odpisoval domáce
úlohy.


Pretože dievča pochádzalo z chu-
dobnej rodiny, rodičia Zacharyho pravi-
delne posielali potraviny mame diev-
čaťa, ktorá sa ako vdova starala ešte
o ďalšie tri deti. Medzi rodinami sa vy-
tvoril veľmi pekný vzťah a mama spo-
mínaného dievčaťa za všetku dobrotu
mohla sľúbiť z vďaky iba svoje úprimné
modlitby.


Keď prišiel deň, kedy Židia museli
odísť nevedno kam, všetci dedinčania sa
prišli s nimi rozlúčiť. Napriek neinfor-
movanosti cítili, že im hrozí veľké ne-
bezpečenstvo. Susedovo dievča sa tiež
prišlo rozlúčiť so svojimi najbližšími su-
sedmi. Pretože nemala nič, čo by im


mohla dať
na rozlúčku,
vtisla Zachary-
mu svoj ruženec,
aby ho chránil. Zachary v strachu a ne-
istote držal celý čas v rukách tento
darček. Keď stáli Židia nastúpení vo veľ-
kých zástupoch pred vagónmi, ktoré ich
mali odviesť do koncentračných tábo-
rov, do Zacharyho kopol jeden zo stráž-
nej gardy tak prudko, že spadol na zem
a vtedy mu vypadol z ruky ruženec. Do-
zorca si to hneď všimol. Bol presvedče-
ný, že židovský chlapec nemohol nič po-
dobné vlastniť, preto hneď dospel
k názoru, že rodina s chlapcom, ktorý
sa modlí ruženec, sa tam dostala omy-
lom. Vyviedol ich preto rýchlo všetkých
z radu a kázal im okamžite zmiznúť.


Celá rodina sa ešte niekoľko mesia-
cov skrývala v Žiline, ale neskôr po
vojne sa rodičia vrátili späť do našej
obce, kde aj zomreli a nechali sa tam aj
pochovať. Ich syn blúdil niekoľko ro-
kov svetom, až sa nakoniec usadil
v Chicagu.


Pán Zachary, stojac spoločne so
mnou pri hrobe svojich rodičov, sa ma
spýtal, či nepoznám v dedine pani Ka-
rolínu Geršovú. Vďaka jej ružencu sa za-
chránila celá jeho rodina. Často sa vraj
chystal napísať, ozvať, pricestovať, ale
odhodlal sa k tejto ceste až teraz.


Pravdaže, poznala som tú pani veľmi
dobre. Navštívili sme spoločne aj jej
hrob. Bola to predsa moja mama!


Bea Janurová
Z časopisu Kanadský Slovák


Foto: archív redakcie


Ruženec


D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5 17


AK BY MAL „KANADSKÝ
SLOVÁK“ RUBRIKU
„NEUVERITEĽNÉ PRÍBEHY“,
NAPÍSALA BY SOM TENTO
MÔJ PRÍSPEVOK TAM. ALE
KEĎŽE JU NEMÁ, AJ TAK HO
NAPÍŠEM! ROZPOVIEM VÁM
HO SKORO ZA ČERSTVA.


21. MARCA 2005 SA DOŽIL
ŽIVOTNEJ OSEMDESIATKY
JEDEN Z POPREDNÝCH
ORGANIZÁTOROV
SLOVENSKÉHO
NÁBOŽENSKÉHO A
KULTÚRNEHO EXILOVÉHO
ŽIVOTA UPLYNULÝCH
DESAŤROČÍ SALEZIÁN OTEC
ANDREJ PAULINY.


Vzácna osemdesiatka saleziána


Andreja Paulinyho




D BM A R I Á N S K E Z V O N Y


Pri tejto príležitosti vydal tri listy,
ktoré majú ten istý dátum 24. júl 1989
a sú určené členom Združenia Márie
Pomocnice, rektorovi Chrámu Panny
Márie Pomocnice v Turíne a hlavým
zodpovedným skupín, ktoré už do Sa-
leziánskej rodiny patria. Všimnime si
niektoré skutočnosti o Združení Má-
rie Pomocnice, ktoré sú vyjadrené
v týchto listoch.


List adresovaný členom Združenia
Márie Pomocnice je animačný list. Po-
vzbudzuje dnes žijúcich členov tohto
združenia zápalom ich predchodcov,
ktorí sa dali zapísať medzi ctiteľov Má-
rie Pomocnice samým donom Bo-
scom. Počas výstavby Chrámu Panny
Márie Pomocnice v Turíne mnohí
z nich mu pomáhali, či už materiálne
alebo modlitbou a obetou. Nechceli
ostať nečinní ani potom, keď sa
výstavba skončila. Mnohí sa zapísali
do združenia, aby mohli pokračovať
v činnosti, modlitbe a obeti na česť
Panny Márie. Iste nebolo už potrebné
pracovať na stavbe, ale prevádzka ta-


kého kostola si vyžadovala tiež obeta-
vé duše a okrem toho bolo potrebné
i naďalej šíriť úctu k Pomocnici tradič-
ným spôsobom. Neboli to však pred-
chodcovia len v samotnom Turíne.
Vieme, že ako sa šírilo saleziánske die-
lo najprv v Európe a potom i v Ameri-
ke, aj na nových miestach vznikali
združenia tohto typu a boli pričlene-
né k materskému združeniu v Turíne
na Valdoccu. Koľko je to osôb a horli-
teľov! Koľko nasledovania hodných
mariánskych ctiteľov, ktorí môžu byť
vzorom pre dnešných členov Združe-
nia Márie Pomocnice! Členom zdru-
ženia pripomína list i nie menej
významnú skutočnosť, a to prijatie
združenia ako jednu skupinu do Sale-
ziánskej rodiny. Don Vigano to po-
važuje za čosi mimoriadne. Hovorí, že
je to ovocie príhovoru Pomocnice, je
to milosť vyprosená v jubilejnom roku
dona Bosca, v roku storočnice 88.


V liste adresovanom rektorovi Ba-
ziliky Márie Pomocnice v Turíne don
Vigano povzbudzuje jeho, ale i ostat-
ných zodpovedných animátorov Sale-
ziánskej rodiny, aby sa ich mariánske
úsilie zameralo na oživenie Združenia
Márie Pomocnice. Navrhol tri typy ini-
ciatív. Prvou je, aby vhodným spôso-
bom oboznámili široké okolie
s významom príslušnosti tohto zdru-
ženia do Saleziánskej rodiny. Druhou
je pomáhať prekonávať u mnohých
saleziánov nežiaducu mentalitu, akýsi
odpor voči akémukoľvek združovaniu
a vytváraniu bratstiev. Podľa niekto-


rých je vraj prijatie združenia do Sale-
ziánskej rodiny „návrat k určitému
pietistickému typu zastaralých arci-
bratstiev“. Dobrú službu tu môže podľa
neho zohrať i časopis svätyne „Maria
Ausiliatrice“, ktorý vydáva Bazilika
Panny Márie Pomocnice v Turíne, keď
sa mu bude venovať trvalá a rozumná
podpora. Treťou iniciatívou je posta-
rať sa o prepracovanie takzvaného
„Pravidla“ združenia, aby jeho text
zodpovedal mentalite dnešného člo-
veka a hlbokej cirkevnej a saleziánskej
obnove mariánskej úcty, ako ju preží-
vame dnes.


Don Vigano si želal, aby si celá Sa-
leziánska rodina uvedomila dôležitosť
združenia pri rozširovaní úcty k Po-
mocnici a Matke Cirkvi. Združenie má
veľkú možnosť preniknúť k ľudovým
vrstvám v „duchu saleziánskej chariz-
my“. Vzťah medzi úctou k Panne Márii
Pomocnici a združením je vzťahom
príčiny a účinku: ako u dona Bosca,
tak i u jeho nástupcov i v autentickej
saleziánskej tradícii. Prijatie združenia
do Saleziánskej rodiny je výzvou pre
všetky zložky Saleziánskej rodiny pre-
hĺbiť si poznanie mariánskej úcty do-
na Bosca. Je to tiež pre každého sale-
ziána výzva byť animátorom tohto
združenia, a keď animátorom, tak aj
ctiteľom Panny Márie Pomocnice. Ne-
možno animovať, ak v srdci niet záso-
ba živej lásky k Pomocnici.


■ Text k foto: Trnava-Kopánka 1991.
Don Vigano s mladými počas návštevy
na Slovensku.


VRCHOLNOU UDALOSŤOU ZA REKTORÁTU DONA VIGANA BOL PRVÝ CELOSVETOVÝ
KONGRES ZDRUŽENIA MÁRIE POMOCNICE V TURÍNE V JUBILEJNOM ROKU DONA BOSCA
A TIEŽ PRIJATIE ZDRUŽENIA MÁRIE POMOCNICE ZA ČLENA SALEZIÁNSKEJ RODINY.


Od dona Bosca pochádza široké
hnutie osôb, ktoré rozličným spôso-
bom pracujú na spáse mládeže. Don
Bosco nemal na mysli, že by niektorí
v jeho duchovnej rodine žili čisto kon-
templatívnym životom, ale vždy spájal
modlitbu so skutkami lásky. Animoval
a vychovával apoštolov. Preto sa neču-
dujeme, že i Združenie Márie Pomoc-
nice, patriace do Saleziánskej rodiny,
má apoštolský charakter.


V nových Pravidlách združenia
v článku 4 čítame:


4. Prosiť za všetky povolania
v Cirkvi … podporovať dobrovoľnými
príspevkami povolania do Salezián-
skej rodiny.


5. … pomáhať chudobnejším mla-
dým a núdznym.


V Pravidlách od dona Bosca je cel-
kom konkrétne vyjadrený spôsob
apoštolátu členov združenia v článku
3 a 5:


3. Rozširovanie dobrých kníh, ob-
razov, medailí, organizovanie a pomoc
pri organizovaní procesií na počesť


Najsvätejšej Panny Márie a Najsvä-
tejšej Sviatosti Oltárnej


5. Členovia sa budú s maximálnou
starostlivosťou usilovať … prekaziť
bohorúhanie u tých, čo sú im
zverení a akýkoľvek rozhovor proti
náboženstvu …


Členovia združenia, ktoré nesie
meno Márie Pomocnice, keďže sami
zažili prejavy lásky Panny Márie voči
nim, usilujú sa lásku opätovať voči
mladým i ľudovým vrstvám formou
skutkov. Za lásku láskou. Takto by sa
dala vyjadriť apoštolská činnosť čle-
nov združenia. Don Bosco vo svojich
časoch, ako to vidíme v pravidlách,
ktoré zostavil, nástojil na skutkoch,
ktoré mali posilniť zbožnosť mladých
i ľudových vrstiev. V uvedených bo-
doch Pravidiel ctiteľov Panny Márie
Pomocnice povzbudzuje k „rozširova-
niu dobrých kníh, obrazov, medailí,
organizovaniu a pomoci pri organizo-
vaní procesií na počesť Najsvätejšej
Panny Márie a Najsvätejšej Sviatosti
Oltárnej“. Členov združenia povzbu-
dzuje tiež, aby napomáhali vytváraniu


výchovného prostredia, aby sa nebáli
použiť i bratské napomínanie, najmä
v prostredí, kde by mohla byť z tohto
dôvodu ohrozená mravnosť a rast vie-
ry mladých. Aj keď v časoch dona Bo-
sca bolo dosť duchovných povolaní,
uvedené skutky lásky prehlbujú ich
kvalitu.


Dnes, keď sa ukazuje nedostatok
povolaní, nové pravidlá povzbudzujú
členov združenia, k apoštolským skut-
kom pre vzbudzovanie nových povo-
laní: prosiť za všetky povolania Cirkvi
a podporovať dobrovoľnými príspev-
kami povolania do Saleziánskej rodi-
ny. Ak sa ujmeme chudobných mla-
dých ľudí a núdznych, po odstránení
biedy sa im otvoria nové horizonty aj
pre vyšší rozmer ich života, začlenenia
sa do Cirkvi a objavia aj svoje vlastné
povolanie. Takto má každý člen Zdru-
ženia Márie Pomocnice praktickými
skutkami lásky k svojim bratom a ses-
trám účasť na apoštolskom diele dona
Bosca.


Ján Zauška SDB
Foto: archív redakcie


D BM A R I Á N S K E Z V O N Y


Saleziánsku
rodinu obnovuje
Panna Mária Pomocnica


D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5 19


Poznávame
Združenie Márie Pomocnice


Apoštolát podľa charizmy dona Bosca


18 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5




D BMLÁDEŽ


Cieľom týchto kurzov je vzájomne
sa obohatiť, podeliť sa so všetkým, čo
náročná, ale i krásna úloha animátora
obnáša a v neposlednom rade tiež aj
pohľad na danú tému kurzu, ktorá má
pomôcť rozšíriť a prehĺbiť osobný rast
animátora, priniesť mu nové podnety…


Piatok patril uvedeniu do témy,
tiahnucej sa celým kurzom – Príprava
stretnutí a itinerárov. Téma široká ako
morské pobrežie na svitaní. „Ukočíro-
vali“ sme to však spoločne na niečo
jednoduché, obohacujúce a krásne.


Animátor ako vedúci svojej skupin-
ky nie je ten, ktorý vypĺňa hluché
miesta v programe a všedne plynúcich
dňoch detí, chodiacich k nemu na týž-
denné stretnutia. Je to človek, ktorý
pozná cestu osobného dozrievania
a rastu mladého chalana či dievčaťa.
Pozná ich vnútorný svet, etapy, ktorý-
mi prechádzajú vo vývoji. Uvedomuje
si dôležitosť budovania hodnotového
sveta, vie byť citlivo vnímavý na ťaž-
kosti, krízy, boje, s ktorými sa musí
dospievajúci vyrovnávať.


V tomto zmysle sme sa teda vybra-
li na objavovanie vlastných životných


míľnikov, aby sme tieto jednotlivé eta-
py dokázali ľahšie rozpoznať. Animá-
tori – chalani sa vybrali na cestu „do
terénu“, kde si podľa slov animátoriek
„šli niečo dokazovať“ a dievčence –
animátorky, zase ostali „doma“, aby
ten svoj nádherný a niekedy aj poriad-
ne zamotaný svet dokázali poriadne
preskúmať.


Pre mňa osobne bol jedným z naj-
krajších okamihov čas, kedy sme sa
všetci spoločne stretli a pustili sa do
vysvetľovania. Animátorky predstavili
chalanom tajomný svet rastu a preme-
ny od malého dievčatka až po krásnu
mladú ženu a animátori zase naopak
uviedli dievčatá do reality a sveta „do-
kazovania si niečoho“ všetkých chala-
nov. Spoločne sme prešli obdobiami
ako sú „hrdinovia pred zrkadlom“, či
„bojovníci na hojdačke“. „Plavci“ sa
miestami ocitli „v ríši divov“, ale
v podstate to všetko vyústilo v etape,
ktorá sa nazýva „partneri“.


Kiež by toto všetko, ako i celý kurz,
ktorý sa niesol vo veľmi otvorenej
a obohacujúcej atmosfére na oboch
stranách, viedol k spoznaniu seba sa-


mých, ako aj tých, ktorých máme spre-
vádzať a pomáhať im.


Jednotlivé kurzy prebiehajú tak na
východnom, ako aj západnom Sloven-
sku. Viac informácií o tomto výchov-
nom, vzdelávacom i tréningovom
programe pripravujúcom animátorov
na prácu s mládežou a mládežníckymi
skupinami získate na adrese: m.has-
kova@domka.sk.


Ďalšie fotografie z vyššie opísa-
ného kurzu, nájdete na www.moj-
web.sk/rudyk v sekcii animátori.


Rudo Kopinec SDB
Foto: archív autora


Tymián 2005
Miništrantské hnutie v spolupráci so saleziánmi a bohoslovcami organizuje


v dňoch 8. – 14. 7. 2005 letný tábor pre chlapcov – miništrantov (vo veku od 12 rokov).
Miesto podujatia: Škola v prírode pri Hranovnici (Hranovnícke pleso). Je to prekrásne
prostredie Slovenského raja.


Cieľom podujatia je okrem rekreácie aj vzájomné stretnutie a výmena skúseností
zo života miništrantov z rozličných častí Slovenska, ako aj pomoc farnostiam pri for-
movaní miništrantov. Program bude prispôsobený jednotlivým vekovým kategóriám.
Nebude v ňom chýbať duchovný program (modlitby, duchovné slovká, svätá omša, ob-
nova), „celotáborová hra“ s výchovným zameraním, šport, súťaže, dobrodružstvá, tu-
ristika a veľa radosti... V Roku Eucharistie sa zameriame aj na biblický rozmer sviatos-
ti (Pascha, prechod cez Červené more, putovanie Izraelitov, veľkonočné tajomstvo,....)


Ďalšie informácie sa dozviete na: DOMKA-Združenie saleziánskej mládeže, Mile-
tičova 7, 821 08 Bratislava, e-mail: dommil@changenet.sk, fax: 02/50231118, tel.:
02/50231- 213, -214, 0905/390322 Kontaktné osoby: Emil Šafár, Jozef Luscoň SDB.


D BM A R I Á N S K E Z V O N Y
Svetové dni mládeže


SRDEČNE VÁS VŠETKÝCH POZDRAVUJEM Z KOLÍNA NAD RÝNOM, KDE DLHODOBO
PRACUJEM AKO DOBROVOĽNÍK PRI PRÍPRAVE XX. SVETOVÝCH DNÍ MLÁDEŽE.


Toto stretnutie sa uskutoční, ako
isto viete, v dňoch 16. – 21. augusta
tohto roku. Prípravy sú už, dá sa
povedať, v plnom prúde. Práca
sa začala v auguste minulého
roku, ja som sem pricestoval
v januári. Pracujem na odde-
lení ubytovanie – máme na
starosti zapisovanie dobrovoľ-
ných poskytovateľov ubyto-
vania pre pútnikov, odpovedá-
me na ich otázky, skrátka sme
s nimi neustále v kontakte. Spolu
hľadáme okolo 80.000 miest. K dneš-
nému dňu máme už viac než 36.000
miest. Do prípravy je zapojených
spolu okolo 150 dobrovoľníkov, po-
sledná skupina pricestovala začiat-
kom marca. Pracujeme spolu
v 13. oddeleniach, máme na
starosti prakticky všetky ob-
lasti prípravy – dopravu, uby-
tovanie, liturgický program,
bezpečnosť, informácie, ko-
munikáciu s verejnosťou –
skrátka obrovsky kolos všet-
kého, čo k takejto akcii patrí.
Spolu s nami pracujú samozrej-
me i profesionáli, ktorí koordinujú
našu prácu. Bez nich by to nebolo
ono. Často sú to ľudia s bohatou pra-
xou a s dokonalými znalosťami prob-
lematiky.


Medzi dobrovoľníkmi sú ľu-
dia zo všetkých kontinentov –
dokonalá zmes jazykov, ná-
rodností… Za čas, čo sme tu
spolu, sa medzi nami vytvori-
li pevné priateľstvá. Je cool
mať toľko priateľov z celého
sveta.


Najživšie pracovisko je tzv. Call
centre – je to informačná kancelária
Svetových dní mládeže. Pracujú tu ľu-
dia v troch zmenách, poskytujú infor-
mácie v piatich hlavných jazykoch
(anglicky, nemecky, taliansky, francúz-
sky, španielsky) a vo veľkom počte ja-
zykov z celého sveta, aj v slovenskom,
a to vďaka dvom dievčinám zo Slo-
venska. Postupom času sa práca v Call
Centre zmení na nepretržitú prevádz-


ku, aby ľudia z celého sveta v ktorú-
koľvek hodinu dostali odpoveď na
svoje otázky.


O duchovnú stránku sa starajú
kňazi – mávame spoločné sväté omše
– každý deň ráno v Kostole sv. Andre-


asa – je známy tým, že je v ňom hrob-
ka filozofa Alberta Veľkého. Tiež má-


vame duchovne obnovy – zväčša
v kláštore v Altenbergu. Čas nám


rýchlo uteká, preto sa snažíme
využiť každú voľnú chvíľku.
Cez víkendy podnikáme rôz-
ne výlety – navštívili sme
mestá naokolo, napríklad
Bonn – bývalé hlavné mesto


tzv. západného Nemecka,
Aachen – korunovačné mesto


nemeckých kráľov, Essen, Bruhl…
Chystáme sa dôkladne zmapovať ce-


lé okolie Kolína, samozrejme všetko
poriadne fotíme, nech sa máme čím
doma pochváliť.


Dňa 19. marca sa k nám ro-
mantickým spôsobom – na člne
po rieke Rýn vrátil kríž Sveto-
vých dní mládeže, ktorý mo-
mentálne putuje po celom
Nemecku.


Spolu so mnou tu pracujú
aj štyria dobrovoľníci zo Sloven-


ska.


Pre všetkých mladých, ktorí by sa
chceli zúčastniť SDM ako dobrovoľ-
níci: stále je tu možnosť prihlásiť sa!
Je to výborný spôsob ako zažiť napl-


no atmosféru takej veľkej udalos-
ti, spoznať ľudí z celého sveta,


zažiť niečo úžasné ako sú
Svetové dni mládeže. Prihlá-
siť sa je možné na stránke
www.wjt2005.de. Dobrovoľ-
ník si platí iba cestu, o ostat-
né veci je postarané. Preto


neváhajte a prihláste sa.


Ak by bol z vašej strany záujem
o púť na Svetové dni mládeže, obráť-


te sa na mňa, najlepšie mailom a čo
môžem, pomôžem. Pripájam niekoľko
fotiek.


Ostávam s pozdravom.


Moja adresa:
roman.chrapko@wjt2005.de


Roman Chrapko
Foto: archív autora


V DŇOCH 11. – 13. MARCA 2005 PREBIEHAL ŠIESTY,
ZÁVEREČNÝ KURZ ŠKOLY PRE ANIMÁTOROV V PENZIÓNE


FORREST V MODRE-PIESKU. ZÚČASTNILO SA HO 24
CHLAPCOV A DIEVČAT – ANIMÁTOROV A ANIMÁTORIEK,


PÔSOBIACICH V RÔZNYCH SALEZIÁNSKYCH
STREDISKÁCH ZÁPADNÉHO SLOVENSKA.


D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5 21


Škola pre
animátorov


20 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5




22 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5


Organizovala ho Únia ženských
a mužských generálnych predstave-
ných. Z 847 účastníkov pocházdalo
95 z Afriky, 250 z Ameriky, 92 z Ázie,
16 z Oceánie a 394 z Európy a boli
medzi nimi generálni
predstavení, predsedovia národných
konferencií, teológovia a zástupcovia
mladých rehoľníkov. Našu krajinu za-
stupovala sr. Dagmar Kráľová FMA,
predsedkyňa Konferencie vyšších
predstavených ženských reholí na
Slovensku. Položili sme jej niekoľko
otázok.


Z akého dôvodu sa konal kongres?
Myšlienka iniciovať svetový kon-


gres vzišla z prostredia Únií gene-
rálnych predstavených mužských
a ženských reholí, ktoré sa rozhodli


zorganizovať spoločné celosvetové
stretnutie.


Myslím, že dôležitým impulzom
bola zložitá situácia Cirkvi a zvlášť za-
sväteného života v tomto čase a v ne-
malej miere aj prebúdzajúca sa uni-
verzálna túžba po spoločenstve
a pravej vnútornej jednote, ktorá by
bola protiváhou negatívnych dôsled-
kov globalizácie.


Čo bolo hlavnou líniou Kongresu?
Venovali sme sa téme: „Zanietenie


pre Krista – zanietenie pre ľudstvo.“
Toto zanietenie vychádza z kontem-
plácie dvoch evanjeliových ikôn: Sa-
maritánky a milosrdného Samaritána.
K týmto témam odzneli rôzne prí-
spevky vzhľadom na aktuálne problé-
my sveta a zasväteného života, kto-


rých úlohou bolo podnietiť vzájomný
dialóg medzi nami. A to bolo niečo na-
ozaj krásne.


Zamýšľali sme sa nad smerovaním
rehoľného života v budúcnosti, nad
jeho miestom, cieľom v dnešnej dobe
a nad požiadavkami kladenými na re-


D BDOMA A VO SVETE
hoľný ži-
vot. Naše
rozhovo-
ry sa vy-
značovali
hlbokým
zmyslom
pre vzá-
jomné po-
čúvan ie ,
spoločné
hľadanie,


pričom sa vytvorila atmosféra skutoč-
ného spoločenstva.


K čomu ste napokon dospeli?
Kongres sám nekončil oficiálnymi


uzneseniami. Skupina odborníkov
však po celý čas monitorovala prí-
spevky, reakcie, odpovede a stanovis-
ká. Svoje postrehy spracovali ako vý-
zvu pre všetkých rehoľníkov do
„siedmich čností pre dnešnú dobu“.
Majú nás uspôsobovať, ako nám to na-
značil Sv. Otec, aby sme „vedeli zaha-
siť smäd, obviazať rany, stať sa balza-
mom na zranenia, uspokojiť túžby po
láske, slobode a pokoji našich sestier
a bratov.“


Zo spoločnej práce v skupinách


podľa tém vzišli podnety ako naprí-
klad: uprednostnenie jednoduchších
a humánnejších štruktúr v rehoľnom
živote, potreba viesť dialóg s kultúra-
mi a náboženstvami, oživovať kultúru
spoločenstva a svedčiť o nej, dbať na
komunitárny život, komunikáciu, vzá-
jomnú dôveru, posilniť hĺbku duchov-
ného života, verne prežívať lectio divi-
na, prehĺbiť akcent permanentného
formovania, pestovať zmysel pre ume-
nie a krásu, najmä v liturgii…


Mohli by ste uviesť aj spomínaných
sedem čností nevyhnutných pre rehoľní-
kov dnešného sveta?


▼ hĺbka: evanjeliové rozlišovanie,
autentickosť,


▼ pohostinnosť a nezištnosť,
▼ nenásilie a miernosť,
▼ sloboda ducha,
▼ odvaha a kreatívna schopnosť,
▼ tolerantnosť a dialóg,
▼ jednoduchosť: oceňovať chu-


dobné a malé zdroje.


Ako vnímate náš slovenský salezián-
sky rehoľný život teraz, keď ste mali kon-
takt s celosvetovou realitou?


Optimisticky. Najmä preto, že sme


sa v pototalitných rokoch väčšinou
„nevrhli“ do komplikovaných štruk-
túr, ktoré by presahovali naše sily
a boli by nás pohltili. Na druhej strane
podporujem výzvu Kongresu k radi-
kalite, podstatnosti rehoľného života,
k priblíženiu sa k chudobným, k soli-
dárnemu životu s nimi a vôbec k služ-
be chudobným, najmä mladým…


Aké posolstvo ste si vy osobne odnies-
li z kongresu?


Obohatilo ma spoločenstvo, túžba
po jednote, spolupráci a solidarite me-
dzi rehoľníkmi všetkých chariziem.
Povzbudilo ma aj spoznanie tváre re-
hoľného života odlišnej od tej, ktorú
nám ponúka západná civilizácia.
Upevnila som sa vo vedomí, že rehoľ-
ný život má svoju budúcnosť, že žije
a bude žiť. Práve preto, že Ježiš Kristus
si zaslúži, aby zasvätený život bol, že
On sám chce, aby existoval a že jeho
podstata je v milovaní Boha. A On si
zaslúži – práve v dnešnej dobe zvlášť
–, aby bol milovaný.


Zhovárala sa:
Andrea Miklovičová


Foto: archív FMA


V univerzitnom pastoračnom centre v Bratislave sa uskutočnilo zaujímavé stretnutie. Zišli sa tam saleziáni v minulosti pôso-
biaci v saleziánskom stredisku v Humennom, saleziáni pochádzajúci z tohto mesta a saleziánsky odchovanci-exalievi. Prítomní
boli aj mnohí súčasní vysokoškoláci, ktorí prešli saleziánskou výchovou v tomto stredisku. Viac ako 30 účastníkov sa delilo
o svoje zážitky z obdobia dospievania a aktivít u saleziánov. Viacerí z odchovancov v súčasnosti pracujú ako úspešní manažé-
ri, právnici, lekári a pracovníci nielen na Slovensku. Stretnutie sa nieslo v rodinnej atmosfére a bolo veľmi hodnotné a oboha-
cujúce. Všetci zúčastnení sa zhodli, že o rok sa chcú stretnúť znovu.


STRETNUTIE HUMENČANOV


■■ Bratislava ■■


Národný Kongres Ekvádoru
uvážiac,
že saleziánsky kňaz Juan Shutka Lovec-
ký, farár v cirkevnej jurisdikcii la Virgen
de Guadalupe, General Plaza v provincii
Morona Santiago, uskutočnil významnú
služobnú činnosť, nechajúc za sebou hl-
boko vyoranú pastoračnú brázdu a ma-
teriálne dielo pre dobro kolónov a etnic-
kých skupín Šuarov a Ašuarov, že práca
uskutočnená saleziánskym kňazom Jua-
nom Shutkom Loveckým svieti príkla-
dom solidarity, práce a oddanosti
v záležitosti ušľachtilej pre duchovné, so-
ciálne a humánne povznesenie občanov
provincie, že je povinnosťou národného


kongresu ako prvého štátneho úradu
podnecovať spravovanie a prácu zaslúži-
lých občanov, ktorí sa pričinili o výchov-
né a sociálne skvalitnenie života našich
ľudí a použijúc ústavné a zákonodárne
oprávnenie, blahoželá saleziánskej misii
v Ekvádore k jej neúnavnej práci v ama-
zonskej oblasti, ktorú už dlho vykonáva
kňaz Juan Shutka Lovecký.
Pán poslanec Rolo Sanmartin Iniguez,
člen zákonodarného zboru v provincii
Morona Santiago, reprezentujúc Národ-
ný kongres Ekvádoru, odovzdá kňazovi
Juanovi Shutkovi Loveckemu, farárovi
v cirkevnej jurisdikcii la Virgen de Gua-
dalupe v provincii Morona Santiago, vy-


znamenanie Dr. Vincenta Rocafuerteho
za zásluhy v sociálnej práci pri slávnosti
zorganizovanej pri tejto príležitosti.


Dané v meste San Francisco
de Quito, Metropolitánsky dis-
trikt v siedmy deň mesiaca de-
cembra v roku dvetisícštyri.


Guillermo Landazuri Carrillo
prezident


John Argudo Pesantez
generálny sekretár


VYZNAMENANIE MISIONÁROVI JÁNOVI ŠUTKOVI


■■ Ekvádor ■■


Zanietenie pre
Krista a ľudstvo





Kongres o zasvätenom živote


■ Don Pasqual Chávez, generálny predstavený SDB, a sr. Dagmar
Kráľová, FMA, predsedkyňa Konferencie vyšších ženských rehoľných
predstavených na Slovensku


■ Saleziáni prítomní na
kongrese. V strede don
Pascual Chávez,
generálny predstavený
SDB.


■ Sestra
Dagmar Kráľová
FMA zastupova-
la na kongrese
slovenské
rehoľníčky


■ Predsednícky stôl s logom kongresu


■ Účastníčka kongresu
– rehoľníčka z AfrikyPRVÝKRÁT V HISTÓRII


ZASVÄTENÉHO ŽIVOTA SA
STRETLI ZÁSTUPCOVIA
REHOĽNÍKOV CELÉHO SVETA
NA KONGRESE
O ZASVÄTENOM ŽIVOTE,
KTORÝ SA KONAL KONCOM
UPLYNULÉHO ROKA V RÍME.


■ Saleziánky prítomné na kongrese.
Tretia zľava dolu sr. Antónia Colombo,
generálna predstavená FMA.


D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5 23




vajú od zápasu so
životom. Treba
ich previesť
cez život! Na-
ord inovať
im dobro-
družný štýl
ž i v o t a .
A najmä im
treba ponúk-
nuť prácu, aby
sa naučili prežiť!


Dobrodružstvo –
fenomén modernej doby


Karol sa objavil vo dverách a bol
samá modrina. Peťo sa ho pýta:


„Človeče, čo sa ti stalo?“
„Ale… Najprv ma prešlo auto, po-


tom lokomotíva a až keď ma prešla
kačica, zastavili kolotoč.“


Dnes sa ľudia s dobrodružstvom
stretajú najmä pri cestovaní po nezná-
mych krajinách. Číha tu divočina. Tá
v nás provokuje prekonávanie nás-
trah, overenie svojich schopností…
Dobrodružstvo sa výhodne predáva.
Filmy s touto tematikou stále na-
pĺňajú kiná. Dokonca sa ponúka cez
elektronické cesty – internet, televí-
ziu, počítačové hry.


Odkiaľ však v bežnom živote zob-
rať výzvy na zápas? O potrebe práce
som sa už zmienil. Ďalším východis-
kom je siahnuť po dobrodružných


hrách. Sú potreb-
né pri výchove,


pretože zápas
nás učí spúš-
ťať adap-
tačné me-
chanizmy,
mobilizo-
vať všetky


svoje sily.
Keď v živote


chýbajú situá-
cie, v ktorých ne-


vieme, ako to skončí,
chýba dobrodružstvo. Aké


fascinujúce je ísť do neznáma a neve-
dieť, čo s nami bude, ako to dopadne.
Ale pozor! Všetko má medze!


Čo sa odohráva pri
dobrodružstve?


„Na vlastnej koži som to zažil. Aha,
mám vybité zuby.“


„Fíha… Ako sa to stalo?“
„Chlapík vošiel do krčmy a skrí-


kol: Kto z koho. Pýtal som sa sám se-
ba: Mám dosť síl? Zvládnem ho? Aký
bude môj koniec?“ Rečník sa odmlčal,
prihodil poleno do pahreby a poslu-
cháči s otvorenými ústami preglgli sli-
nu. Potom ktosi prerušil ticho:


„Hovor, čo bolo ďalej…“
„Tep sa mi zvýšil, zaťal som ruku


v päsť a vykročil dopredu. A potom to
prišlo…“


„Čoooo???“
„Prepadol som na stolíku a zobu-


dil som sa!“


Dobrodružstvo plodí zážitok na
zážitok. Napätie, ktoré tu vzniká, za-
sahuje emočnú sféru. No vnímanie
zážitku závisí odo mňa. Prežívam
vzrušujúce riziko, ktoré môže: zneistiť
telo, intelekt, emočnú stabilitu. Pri
spustení hry je prekvapenie vítané po-
šteklenie. Aby hra gradovala, do obe-
hu je potrebné dostať niečo, čo sa hrá
aj s hráčom. Tak je výsledok nepred-
vídateľný až do dokonca hry a to je
pre mnohých „bomba“. Takýto kok-
tail skúste namiešať na najbližší voľný
deň a uvidíte, ako vás to doma zjed-
notí. Malé pošepnutie, ako na to…


Akcia! – Extrémny
víkend na chate


„Je hádam niečo horšie, ako
nájsť červíka v jablčku?“
„Áno, nájsť tam len jeho
polovicu.“


Takže: Chcete spoločne v partii
alebo aj v rodine niečo napínavé pre-
žiť? Tu je ponuka.


Organizačná pracovná čata nech
sa na chatu vypraví o deň skôr a pri-
praví všetko na to, aby sa to mohlo
roztočiť. Začiatok nech je jednoduchý:
krátka prezentácia a rozdelenie do
skupín. Po zoznamovacej hre môže
nasledovať film s názvom „Prežiť“.
Ten dobre vovedie do aktivít s poin-
tou „záchranárskeho výcviku“. Jed-
notlivé disciplíny sa dajú vymýšľať
v štýle: „prežiť v divočine, vo vode,
v kopcoch, na púšti…“ Istotne to
zvládnete na výbornú.


Po dobrodružnej
akcii


„Pán doktor, koľko mi zostáva
času?“
„No, s televíznym seriálom by
som už nepočítal…“


Aby sa to neprihodilo vám, všetko
dôkladne premyslite a najmä dbajte
na bezpečnosť. Tak čo, skúsite to?


Zdraví vás don Luscoň.
Foto: SDB Trnávka


Krátkozrakého drevorubača Jána
sa rozhodli jeho kolegovia nastrašiť.
Keď obrábal drevo v húštine, vyskočil
naňho kamarát preoblečený za med-
veďa:


„Huhu, uááá, brum, brum, huhu-
hu…“ Jána akoby šľak trafil. Najprv ho
hodilo do malinčia a potom v šoku
utekal do lesníckej chaty. Pred ďalším
nerozvážnym tryskom ho zastavil re-
hot kamarátov:


„Hahaha. Ty si ale hrdina. Veď to
sa Tóno preobliekol za maca.“


Namosúrený Jano to ťažko niesol
a ešte dlhý čas im to vyčítal. Po čase sa
život v partii dal do normálnych ko-
ľají. V jeden krásny deň sa však
v smrečine opäť mihla chlpatá posta-
va. Jano si pretrel oči a ticho utrúsil:


„No veď počkaj… Ja ti ukážem!
Prejde ti chuť strašiť poctivých ľudí.“
Priblížil sa k postave. Potom zreval
z plných síl a skočil jej zozadu na krk.


„Tu máš, tu máš… Veď ty si ma za-
pamätáš!“ Jano rozdával úder za úde-
rom a urobil taký krik, že kolegovia
boli čoskoro pri ňom. No zrazu zara-
zene zastali:


„Jano, čo nevidíš? Veď je to ozaj
medveď.“ Drevorubač zoskočil zo šel-
my a prekvapený vypliešťal oči na zvie-
ra. V tom sa maco zrútil. Dostal infarkt.


Priatelia, medvede sa už dávno zo-
budili… A čo my? Už vieme žiť v dneš-
nom uponáhľanom čase? Stále tvrdím,
že našou záchranou je nedeľa. V nej
máme upevniť identitu osobnú, identi-
tu kresťana i identitu príslušnosti
k národu.


Keďže nádherná príroda nás až tak
láka, aby sme ju navštívili, poďme ju
zapojiť do našich nedeľných výchov-
ných snáh. Skúsme odhaliť jej čaro aj
výchovné inšpirácie. Spojme to do té-
my dobrodružstvo a výchova.


Žijeme v krajine
zázrakov


Neveríte? Tak tu to máte! Steblo
pšenice statočne drží klas. Je z takého
špeciálneho materiálu, ktorý doposiaľ
človek nedokáže vyrobiť. Veď si len
predstavte, že by dvanásťposchodová
bytovka bola zavesená na tenkej „žrď-
ke“ vo výške okolo 200 metrov. A keď
fúka vietor, má výkyv aj niekoľko de-
siatok metrov. Ale aj to je fascinujúce:
Ak prekročíš pavučinu, vedz že je
1400-krát tenšia než ľudský vlas. Ak
zdvihneš melón, tak sa čuduj, že sa
z malého semiačka zväčšil 250-tisíc-
krát. V Kalifórnii nájdeš najväčšiu rast-


linu na svete. Istotne ju zďaleka zba-
dáš, lebo je ňou 85 metrov vysoká sek-
voja. Jej priemer je 25 metrov a váži
okolo 2000 ton. Z jej „tela“ by sa dalo
urobiť ponorka alebo okolo 5 miliárd
špáradiel. To by bola kopa, však?


Nuž všade, kde len zakopneš, náj-
deš niečo udivujúce. Všetko je pripra-
vené pre dobrodružstvo. Ono presia-
ka z nových objavov, z prekonávania
prekážok, sprevádza risk i zisk. Pri-
náša ho súboj i výhra nad súperom.


Mnohé „divy“ však vyžadujú zásah,
pretože im hrozí zánik. Už to je dob-
rodružstvo – zachraňovať život a hod-
noty v ňom. Na výprave v nedeľu
môžete objaviť ešte viac… Je dobré si
pred tým „niečo“ o prírode naštudo-
vať, aby ste tých druhých obohatili po-
hotovým slovom. Don Boscova matka
Margita to vedela. Vedela sa nadchnúť
nad krásou i účelovosťou prírody. Po-
známkami, postrehmi scitlivela dušu
svojich synov.


Dobrodružný štýl
života


Dvaja dobrodruhovia sa ledva
vlečú po púšti. Všade je strašná ho-
rúčava… Z posledných síl jeden preho-
vorí:


„Zaškríp zubami. Možno nám pre-
behne mráz po chrbte a zvládneme to!“


To tu ešte nebolo… A na Slovensku
sa púšte ani nemusíme báť. Ale pre
uvedomenie si toho, o čo nás dnešný
svet oberá prinášam túto úvahu: Tisíce
rokov ľudia žili v boji o prežitie, dnes
je to inak: Ak je nám zima, pridáme ra-
diátor, ak horúco, nainštalujeme ven-
tilátor. Priame skúsenosti so životom
ubúdajú. Ani rodičia často nechápu
tento zákon a ničia svoje ratolesti. Ne-
normálne ich chránia. A potom vzdy-
chajú: „Ten môj syn nemá o nič záu-
jem. Ako len prebudiť aktivitu našich
detí?“


Možno ich treba menej obklopiť
hračkami a vecami, ktoré ich odpúta-


D BVÝCHOVA
Dobrodružstvo


– Poďme von!


D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5 2524 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5




tellin spolu s niektorými civilmi na-
padli misiu vo Fuilore a zo skladu,
kde saleziáni uchovávali zásoby pre
chudobných ľudí, si odniesli, čo len
chceli. Aj mnoho kusov dobytka
ukradli. Ani bydlisko saleziánov ne-
ušetrili; skonfiškovali šaty, knihy, ba
dokonca aj osobné záznamy a doku-
menty. Nakoľko sa takéto útoky opa-
kovali celé mesiace, misionári museli
dočasne opustiť misiu vo Fuilore
a usídlili sa v Los Palos.


3. februára 1976 indonézske
ozbrojené sily začali okupovať Los Pa-
los. Brat Jozef sa musel presunúť
do kostola, kde boli uskladnené roz-
ličné materiály a zásoby jedla pre
utečencov. Direktor domu zariadil ve-
ci tak šikovne, že škola sa stala domo-
vom pre 1.500 utečencov, ktorí tam
prišli počas vojny z rozličných krajov.
Títo bývali, varili si, jedli a spali v trie-
dach a v spálňach. Časy boli naozaj
tvrdé. Saleziáni napriek nebezpečen-
stvám, ktoré ohrozovali ich bezpeč-
nosť a život, dali prednosť tomu, že
zostali so svojimi ľuďmi, ktorým chce-
li slúžiť až do samého konca. Po-
kračovali, ako najlepšie vedeli, v diele
výchovy a evanjelizácie.


20. mája 1977 predstavení preložili
spolubrata Jozefa, po jeho dlhom po-
byte v Los Palos do Fantumaca, kde
ostal až do posledných dní svojho ži-
vota. Tu sa znovu ukázal ako opravdi-
vý salezián; vo všetkom slúžil dobrým
príkladom, vždy bol usmievavý, láska-
vý, zdvorilý, optimistický, nábožný
a horlivý. „Jeho prítomnosť sa vždy vy-
nímala,“ vraví don Jozef Carbonell,
provinciálny ekonóm. „Bol jedným zo
saleziánskych priekopníkov na Timo-
re. Nikdy sa nevrátil do svojej rodnej
otčiny odkedy zanechal Európu, aby
sa stal misionárom. Osobne som po-
čul z jeho úst, a povedal to s nádher-
ným úsmevom: «Keď som položil ruky
na pluh, nikdy som sa neotočil nazad
za tým, čo som zanechal za sebou»“.


Aj počas jeho pobytu vo Fantuma-
cu boli saleziáni, novici, klerici, štu-
denti a ľudia okolo svedkami jeho veľ-
kého ducha pracovitosti. Ale spojený
s týmto duchom pracovitosti bol však
ešte dôležitejší jeho duch modlitby
a lásky k preblahoslavenej Panne Má-
rii. V posledných mesiacoch svojho ži-
vota sa veľmi často modlil v kaplnke
noviciátu s ružencom v rukách. Vytr-
valo sa staral o kostol, o svetielko na
bohostánku vo svätyni Panny Márie
Pomocnice a v kaplnke noviciátu


a o lurdskú jaskyňu na ceste do od-
bornej školy vo Fantumacu. Ukázal
svoju eucharistickú vieru a nábožnosť
dokonalým pokľaknutím pred Oltár-
nou sviatosťou. Vždy na začiatku dňa
rozdával radosť každému, keď po-
zdravoval komunitu v jedálni svojím
srdečným pozdravom.


Vo Fatnumacu brat Jozef robil všet-
ko najlepšie, ako len mohol, čokoľvek
mu bolo zverené. Bol schopný na všet-
ko, staral sa o ambulatórium, venoval
sa potrebám robotníkov, dozeral, aby
bolo v kuchyni všetko pripravené,
okrášlil školu stromami, rastlinami
a kvetmi. Don Alfonz Ma Nacher, kto-
rý bol direktorom vo Fumacu, napísal
do kroniky domu ešte predtým než
brat Jozef umrel: „Je to človek, ktorý je
schopný spojiť svoju veľkú prácu so
svojou nekonečnou obetavou láskou
a povzbudivou nábožnosťou. Možno
povedať, že je to dokonalý saleziánsky
koadjútor, na ktorého don Bosco ako
zakladateľ kongregácie,myslel vo svo-
jom pláne.“


Počas osláv 50. výročia salezián-
skej prítomnosti na Východnom Ti-
more 11. októbra 1996 brat Jozef
Kusý dostal od gubernátora vtedy eš-
te okupovaného Východného Timoru
Abilio Jose Osorio Soaresa plaketu
ocenenia „za jeho prácu, službu a ver-
nosť vo vykonávaní svojich povinnos-
tí za posledných 50 rokov ako misio-
nár saleziánskeho rádu na
Východnom Timore“. Počas stretnutia
saleziánov vo Fuilore, keď sa ho spý-
tali, na čo z minulosti by si rád spo-
mínal, odpovedal s veľkým optimiz-
mom: „Radšej by sme chceli pozerať


napred do budúcnosti, ako rozprávať
o minulosti!“


Vo februári roku 2002 sa zdra-
vie brata Jozefa začalo zhoršovať. Mu-
sel sa vzdať svojho pracovného tempa
a opäť sa veľkodušne podrobil Božím
plánom ako v deň skladania svojich
prvých sľubov. Začal strácať chuť na


pozemskú stravu, ale každé ráno vždy
túžil prijať svoj duchovný pokrm. Te-
raz, keďže už bol príliš slabý, aby šiel
na prechádzku a rozprával sa s ľuďmi,
obetoval svoje bolesti za nich. Boli
chvíle, keď nemohol dobre dýchať
a telo trápili bolesti; on však znášal
všetko s veľkým duchom viery a odo-
vzdanosti do Božej vôle. Boli aj také
chvíle, keď povedal: „Rád by som zo-
mrel. Som pripravený odísť.“ Mnohí
priatelia ho prišli navštíviť, aby ho po-
tešili. Paradoxné bolo to, že práve ten-
to chatrný a krehký človek na posteli,
taký slabý a bezmocný, vyžaroval silu
a pokoj a vlieval dôveru a odvahu,
zvlášť koadjútorom a novicom, ktorí
sa striedali, aby nad ním bedlili. My sa
môžeme iba domnievať, koľko blaho-
darného duchovného ozdravenia
a premeny sa udialo v tej izbe. Keď sa
približoval bližšie k Pánovi, sila jeho
dobroty sa stávala neodolateľná. Všet-
ci, čo ho videli, boli dojatí. Niečo hl-
boko v jeho vnútri sa hýbalo k nové-
mu životu! A tak sa 15. apríla 2002
spolubrat Jozef spojil so vzkrieseným
Spasiteľom, aby s ním bol už navždy.


Ramoncito A. Padilla SDB
direktor vo Fantumaca,


Východný Timor
Foto: misijné oddelenie


Spolubrat Jozef Kusý sa narodil
v rodine Michala Kusého a Kataríny,
rodenej Rezbárikovej 10. októbra
1909 vo Varovom Šúri (bývalý Va-
rašúr), okres Trnava. V roku 1932, vo
veku 23 rokov, odpovedal na Božie
volanie „úplne sa zasvätiť Bohu a svo-
jim bratom a sestrám“ a vstúpil do sa-
leziánskeho ašpirantátu. Svoj noviciát
urobil od 7. septembra 1932 do 7. sep-
tembra 1933 vo Svätom Beňadiku.
Hneď v roku 1934 odišiel na misie do
Portugalska. Doživotné sľuby
zložil v Estorile, v Portugalsku 31. júla
1937.


V roku 1946 začal brat Jozef svoje
misionárske dobrodružstvo mimo Eu-
rópy. Portugalská vláda požiadala sa-
leziánov, aby išli na Timor a tam zria-
dili remeselnícku školu, kde by sa
mladí ľudia mohli vyučiť stolárstvu,
obuvníctvu, mechanike a iným
remeslám. Brat Jozef bol zara-
dený do druhej misionár-
skej výpravy na ostrov Ti-
mor, ktorú viedol don
Manuel Preto. Dali sa na
cestu s príslušným stro-
jovým zariadením, po-
trebným pre plánované
odborné učilište. Z Por-
tugalska sa plavili popri
Angole, Zelenom myse,
a Singapure až konečne 22.
septembra 1946 prišli na Ti-
mor do prístavu v Dili. Po ich prí-
chode biskup Jaime Garcia Goulard
malej skupine misionárov
pridelil v Lahane, okres Dili, starý
dom, ktorý bol zničený počas druhej
svetovej vojny, a preto potreboval ge-
nerálnu rekonštrukciu. Koadjútor Jo-
zef Kusý sa hneď podobral na jeho
opravu. Bolo treba znovu urobiť všet-
ko: od strechy po priečelie domu, od


kuchyne po oltár v kaplnke, skrátka
všetko. V Lahane saleziáni začali so
školou, ktorú mal na starosti koadjú-
tor Jozef ako riaditeľ, učiteľ a „fac to-
tum“, totiž ako ten, čo všetko robí, čo
len treba. Po určitom čase prišiel do
Timoru minister z Lisabonu a navští-
vil tiež školu v Lahane. Všimol si, že to
bola jediná vyššia stredná škola na Ti-
more, ktorá v tom čase mala 700 žia-
kov a bola na najvyššej úrovni, aká sa
vtedy dala dosiahnuť. Bola to jediná
škola v diecéze.


31. januára 1948 predstavení po-
slali spolubrata Jozefa do nového ká-
nonicky erigovaného saleziánskeho
domu do misie vo Fuilore. Tu sa brat
Jozef znovu ukázal v plnej forme. Bol
to človek, na ktorého sa mohli spo-
ľahnúť, keď bolo treba opraviť stroje
akéhokoľvek druhu, inštalovať elek-


trické zariadenie, pumpovať
vodu, stavať domy, budovy


a kaplnky. Počas jeho po-
bytu vo Fuilore často ho


volali, aby asistoval pri stavbách aj
v iných mestách. Bol tiež spoľahlivým
farmárom, čo sa týka stromov a ovo-
cia, a kompetentný v hydinárstve; ve-
del tiež kresliť plány a maľovať. Nie-
ktorí o ňom hovorili, že bol človekom
nie siedmich funkcií, ale sedemdesiat-
krát siedmich. Nepoznal odpočinok
od svitania do piatej hodiny popolud-
ní. Podľa svedectva miestnych spolu-
bratov, Jozef sa podieľal na rozličných
skupinových aktivitách, ba začal za-
kladať nové náboženské spoločen-
stvá, ako družinu svätého Jozefa, pria-
teľov Dominika Savia, družinu
Oltárnej sviatosti. Bol vždy v pohybe
so svojimi mladíkmi, ktorých priúčal,
aby boli usilovní v štúdiu, nábožní
v modlitbe a opravdivo šťastní vo svo-
jom živote. Pri sebe mal vždy nejaký
svätý obrázok, medailónik, ruženec
alebo cukrík, aby to dal zvlášť malým
deťom.


V roku 1975 sa začala na Timore
občianska vojna. Vojenský oddiel Fre-


D BMISIE


Brat
Jozef Kusý SDB


NEODDELITEĽNOU SÚČASŤOU SALEZIÁNSKEHO APOŠTOLÁTU SÚ MISIE. AJ ZO SLOVENSKA
ODIŠLO V UPLYNULÝCH DESAŤROČIACH MNOHO SPOLUBRATOV DO MISIÍ PO CELOM
SVETE. JEDNÝM Z NICH BOL BRAT JOZEF KUSÝ, KTORÝ PREŽIL HLAVNÚ ČASŤ SVOJHO
ŽIVOTA AKO MISIONÁR VO VÝCHODNOM TIMORE.


26 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5 27




28


o mne myslel, že som netvor, ako by
mal stratiť vieru v Teba.“ Abrahám po-
chopil, že keby povedal Izákovi, že
Boh ho chce obetovať, Izák by mohol
nadávať a mohol by stratiť vieru v Bo-
ha. Až takto Abrahám miluje Boha. Je
ochotný obetovať lásku svojho srdca,
aj byť považovaný za netvora od lásky
svojho srdca, len aby Izák nestratil vie-
ru v Boha. Kierkegaard dodáva: „Kaž-
dý sa stáva veľkým podľa svojich oča-
kávaní. Niekto sa stáva veľkým
očakávaním možného, iný očaká-
vaním večného, ale ten, kto oča-
káva nemožné, sa stáva naj-
väčším zo všetkých.“


Abrahám vsádza na nemož-
né možnosti Boha. Boh, ktorý
dal aj vzal, je ten, ktorému treba
dôverovať. Boh má stále nejakú
nemožnú možnosť. Boh, povie
neskôr Ježiš, môže zrodiť synov
Abrahámovi aj zo skál. Abrahám
dôveruje Bohu aj v čase prehry
Boha a mlčania Boha. To je Ab-
rahámova veľkosť, dôverovať
Bohu nie iba vtedy, keď všet-
ko ide dobre, ale aj vtedy,
keď ti On všetko berie, keď
musí byť Izák tvojho srdca
obetovaný. Kierkegaard ho-
vorí: „Zanechal svoju po-
zemskú múdrosť a zobral
so sebou vieru.“ Abrahám
už neuvažuje v termínoch
ľudskej kalkulácie: dám to
a prijmem tamto. Abrahám
verí, dôveruje…


Boh je ten, ktorý žiada ab-
solútnu lásku. Nemiluješ Bo-
ha, keď miluješ Božie po-
vzbudenia. Boha
miluješ, keď miluješ
akúkoľvek vec,
ktorú Boh chce
pre teba. Môže-
me tu spome-
núť aj jednu
zvláštnu mys-
tickú tradíciu
zmierenia sa
s peklom: „Ak
ty skutočne mi-
luješ Boha, musíš
ho milovať až do
bodu, že ho budeš mi-
lovať, aj keby ťa chcel po-
slať do pekla“ (svätá Terézia
z Avily). Aj Luther používa ten istý
príklad, ale na rozdiel od svätej Teré-
zie pridáva aj slovo povzbudenia: „Ale
ak skutočne po niečom takom túžiš


z lásky k Bohu, pôjdeš istotne do ne-
ba.“ Svätá Terézia je však náročnejšia:
„Boha nemilujeme pre jeho povzbu-
denia, milujeme ho preto, že je Bo-
hom. A Boh si vyžaduje absolútnu lás-
ku.“


Abrahám miluje Boha láskou, kto-
rá zabúda na seba, láskou, ktorá ne-
hľadá svoj prospech. Skutok totálne-
ho podriadenia sa Božej vôli, ktorý je
vyjadrený v prijatí dokonca aj več-
ného zatratenia, ak to Boh bude
chcieť, je pre mystickú tradíciu zna-
kom skutočne čistej lásky, skutočne
živej viery. Je to spravodlivosť, ktorá,
ak je daná zhora, už v nás pracuje. Je
to cesta očisťovania, ktorá uisťuje
o ospravedlnení vďaka viere. Mystici
sa nebáli, že budú potrestaní, pretože


sa s láskou podriaďovali trestu, kto-
rý prichádza od Boha. Skutočne


aj Kristus bol odsúdený a viac
opustený než všetci svätci.


Žiadna obeta nie je príliš tvr-
dá, ak si ju žiada Boh. My, ktorí


sme vždy pripravení sťažovať sa pre
skúšky, ktoré na nás doliehajú, by sme
si mohli pamätať tieto slová. Ak nám
skúšky prichádzajú od Boha, žiadna
obeta nie je príliš tvrdá, ak to chce Boh.
Je dobré pochopiť aj to, že nemôžeme


obetovať to, čo nemilujeme. Obeto-
vať to, čo nemilujeme je ľahké.


Oslobodiť sa od nejakého
kúsku svojho bohatstva,


nejakého pozemského
dobra, od niečoho, čo
v skutočnosti nevez-
me ani nepridá nič
nášmu srdcu, to je
ľahké. Ale ponúknuť
Bohu skutočnú lás-


ku nášho srdca, to je
ťažké. Bohu sa nepo-


núkajú vyradené veci
z nášho srdca, Bohu sa


ponúka najväčšia láska. Iba
ak nekonečne miluješ, môžeš


ponúknuť Bohu najväčšiu lásku. Tak-
že je veľkou pravdou, že do života vie-
ry vstupujeme, keď Bohu ponúkneme
to jediné milované našim vlastným srd-
com: každý z nás má Izáka svojho srd-


D BSPIRITUALITA


Abrahám,
náš otec vo viere


(2. časť)


Abrahám už v čase svojho prvého
povolania kráča s Bohom v každej si-
tuácii svojho života. Takže netreba
znižovať dôležitosť udalostí opísa-
ných v Genezis 12, pri ktorých možno
sleduje sen a túžbu svojho vlastného
srdca, ale žije s láskou a v priateľstve
s Bohom.


Ak by sa však všetko zastavilo tu,
Abrahám by nebol naším otcom vo
viere. Čo to znamená? Znamená to, že
ak máme hovoriť o viere, nestačí na-
dšene nasledovať


Boha, keď On sľubuje veci, ktoré
chceš ty. Aby to bola viera, nestačí
šťastie a radosť z Boha, ktorý plní tvo-
ju vôľu. Aby to bola viera, je potrebné
čosi iné, niečo, čo hlboko zmení tvoje
srdce, čo ho navždy poznačí, čo pre-
vráti tvoj život, čo ťa postaví samého
pred Boha, ktorý tiež stojí sám pred
tebou, aby si žil najťažšiu ponuku,
najväčšiu bolesť, najhlbšiu lásku. To
sa stalo v Genezis 22, druhé povola-
nie Abraháma, takzvané „zviazanie“
Izáka.


Čo sa tam stalo? Prečítajme si text
Gn 22, 1 – 18. Je to skúška viery. Je tu
príkaz zo strany Boha. Abrahám nič
nehovorí. Abrahám mlčí. Boh, ktorý
ho povolal, ktorý mu sľúbil to, po čom
z hĺbky srdca túžil a aj mu to dal, ten
istý Boh žiada, aby sa zriekol Izáka. To
je na zbláznenie. Ako je možné, že
Boh neguje Božie prísľuby? Ako to, že


Boh teraz k nemu prichádza a žiada
obetovať všetko, osobitne jednu
vec, ktorá je v jeho živote ob-
zvlášť dôležitá? To je Abrahámo-
va skúška. Je to skúška porážky
Boha, Boha, ktorý neguje seba
samého, ktorý ti dával a teraz
ti berie: ako je to možné? Veľ-
mi dobre chápeme, prečo Ab-
rahám v tejto situácii nemal
slov.


Najkrajší komentár k to-
muto textu napísal hádam
dánsky filozof Sören Kierkega-


ard v knihe Obava a chvenie.
Hovorí: „Od toho dňa, kedy Boh


od neho žiadal obetovanie Izáka,
Abrahám zostarol.“ Kedy človek


zostarne?
Nie keď uplynú roky, ale keď sa do-
staví niečo, na čo nemôžeš nikdy viac
zabudnúť počas celého zvyšného ži-
vota. Niečo, čo ti roztrhlo dušu
v zmysle, že to navždy zmenilo tvoj ži-
vot. Stávaš sa starým v zmysle, o kto-
rom hovorí Kierkegaard, keď si musel
niečo vo svojej viere prebrodiť. Pokiaľ
žiješ zo svojich nadšení a zo snov, si
mladý, ale keď príde ten moment, ke-
dy musíš dať Bohu roztrhnutie svojej
duše, to znamená niečo najhlbšie
a najživšie zo svojho vnútra, to je mo-
ment, kedy sa tvoj život navždy zme-
ní. Stať sa starým v tomto zmysle ne-
znamená niečo negatívne, je to iba
skok kvality, vstup do novej dimenzie
života, že nemôžeš viac zabudnúť na
to, čo Boh od teba žiadal. Teda, je tu
príkaz, je tu vykonanie príkazu: Abra-
hám ide! Je to pôsobivé. Nič neko-
mentuje. Jednoducho uskutočňuje to,
čo od neho Boh žiadal.


A teraz prichádza ďalší moment,
rozhovor medzi Abrahámom a Izá-
kom. Je to dojímavé, lebo Izák sa ob-
rátil na otca Abraháma a hovorí:
„Otče“, a keď niekto počuje takéto slo-
va od milovaného syna, od syna
prísľubu, dotýka sa to tých najhlbších
strún duše. Keď sa ho Izák pýta na
obetného baránka, Abrahám len od-
povedá: „Boh si už obstará baránka na
zápalnú obetu, syn môj.“ Abrahám nič
viac nehovorí. Prečo? Kierkegaard kla-
die do úst Abraháma túto tajnú mod-
litbu: „Pane neba, je lepšie, aby si on


D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5


Laboratórium
viery


ABRAHÁM JE MUŽOM, KTORÝ HOVORÍ MÁLO, POČÚVA VEĽA
A MODLÍ SA, PREDNÁŠAJÚC BOHU SVOJE SŤAŽNOSTI, PRIČOM
VŠAK DÚFA A PRIHOVÁRA SA AJ ZA INÝCH. JE MUŽOM, KTORÝ
PRIJÍMA INÝCH S LÁSKOU, AKO TÝCH CUDZINCOV, KTORÍ HO
NAVŠTÍVILI A TAK PRIJAL NÁVŠTEVU BOHA.


D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5 29




D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5 31


ca. Viera, to je pochopiť, čo je týmto
Izákom, a položiť ho na oltár obety. Po-
núknuť Izáka vlastného srdca, jedi-
ného, milovaného, ponúknuť ho Bohu,
pretože iba Boh je hodný takej obety
a iba Boh môže byť takto milovaný: to
je viera. Viera znamená zomrieť, aby
sme sa narodili.


V Genezis 12 Abrahám nezomrel,
zanechal svoju krajinu, ale vzhľadom
na to, čo ho očakávalo, to nebolo nič.
V Genezis 22 v Abrahámovi zomreli
jeho sny, jeho túžby, pretože je pripra-
vený dať Bohu svojho Izáka, aby milo-
val Boha viac ako všetky Božie po-
vzbudenia, aby sa úplne zveril Bohu.
Takže mu Boh v Genezis 22, 12 môže
povedať: „Teraz som poznal, že sa bo-
jíš Boha a neušetril si svojho jediného
syna kvôli mne.“


Aké je to pekné! Aké náročné! Aké
pravdivé a akú drámu to so sebou pri-
náša! Sú maliari, ktorí to dokázali vy-
jadriť mimoriadnym spôsobom. Na-
príklad Rembrandt znázornil scénu
obetovania Izáka dvakrát. Raz keď bol
mladý – obraz sa nachádza v Ermitáži
v Petrohrade a raz keď bol starý – die-
lo sa nachádza v múzeu Alt Pinakote-
ke v Mníchove. V scéne obetovania
Izáka, ktorú namaľoval Rembrandt
ako mladý, Abrahám drží nôž v ruke
a druhou rukou si zakrýva tvár: je to
predstava mladého človeka, ktorý si
zakrýva tvár, aby nevidel krutosť skut-
ku, ktorý musí vykonať. V tej istej scé-
ne, ktorú Rembrandt namaľoval ako
starý, sa Abrahám pozerá dohora, tak
ako to robí každý, kto pochopil, že
všetko je potrebné očakávať od Boha,
treba sa zveriť Bohu bez výhrad. Až
keď obetuješ Bohu Izáka tvojho srdca
a budeš pripravený prijať od Boha
akúkoľvek vec, ktorú Boh pre teba bu-
de chcieť, potom budeš mužom a že-
nou viery, potom sa zrodíš vo viere.


To je viera: dôverovať Bohu na-
priek všetkému. Dôverovať Bohu aj
vtedy, keď Boh mlčí, aj vtedy, keď sa
zdá, že Boh je porazený. Niekedy sa
pozeráme okolo seba a zdá sa nám, že
svet speje k rozvratu, zdá a nám, že je
tu toľko povrchnosti, toľko korupcie.
Človek viery dôveruje Bohu aj v čase
porážky Boha. Vie, že Boh je Bohom,
že Bohu treba dôverovať bezpodmie-
nečne. Preto v liste Rimanom 8, 32,
Pavol opisuje scénu z Genezis 22
s tým rozdielom, že
u Pavla je v osobe
Abraháma Boh
a v osobe Izáka


Ježiš a zatiaľčo Izák z knihy Genenzis
nezomrel, Izák z listu Rimanom zo-
mrel z lásky k nám. To je obetovanie
Izáka v plnosti, ktoré uskutočnil Ježiš
vo svojom živote. Tu sa uskutočnila
určitá stávka Boha kvôli človeku,
pričom Boh pristúpil až k odovzdaniu
svojho Syna na kríž. Ježiš je novým
Izákom, väčším ako bol on, aby nás
priviedol do Abrahámovho lona.


Preto sa Abrahám stal naším ot-
com vo viere, pretože dokázal veriť
proti každej evidentnosti, dôverovať
proti každej nádeji. Abrahám sa stal
dokonca aj symbolom viery, o ktorej
Ježiš povedal, že „nebo, to je vstúpiť
do Abrahámovho lona“. Takto sa vstu-
puje do neba, vtedy, keď človek prejde
úzkymi dverami viery.


Kto je teda Abrahám? Môžeme po-
vedať, že Abrahám je Bohom vyvole-
ný, podľa jahvistickej tradície, ten,
ktorý odpovedá na Božie volanie,
pričom tým sleduje aj svoje túžby. Je
to životná etapa, ktorú sme pravdepo-
dobne všetci zažili: nadšenie mladosti,
snov, nasledovanie našich túžob,
v ktorých poznávame Božiu vôľu, prí-
jemnú Božiu vôľu.


Podľa elohistickej tradície je Abra-
hám Bohom skúšaný. Je to muž ake-
dá, ktorý pozná skúšku a je veriaci aj
v skúške. Jeho viera spočíva v úplnom
odovzdaní sa Bohu, aj keď sa mu zdá,
že je to Boh, ktorý neguje svoje prísľu-
by, Boh, ktorý skryl svoju tvár.


Práve preto sa Abrahám stáva po-
dľa kňazskej tradície otcom vo viere
pre mnohé národy. Keďže takto
veril, keďže miloval Boha viac
ako jeho prísľuby, že bol
schopný obetovať Izáka
svojho srdca, tak veľmi sa
vyprázdnil od seba sa-
mého, aby bol bohatý
Bohom, bohatý množ-
stvom detí, ktorými
budú všetci tí, ktorí
v dejinách budú dô-
verovať Bohu podob-
ne ako on.


Kto je ochotný obetovať Bohu
vlastného Izáka, je pripravený veriť
mu a dať mu celý svoj život. Bohu sa
ponúka to najkrajšie a najvzácnejšie,
čo máme. Potom budeme môcť pove-
dať, že ho milujeme, že žijeme z viery.
Ako Abrahám, náš otec vo viere…


Otázky, ktoré by sme si v tomto
bode mohli položiť:


Čo je Izákom môjho srdca? Čo je
najväčším dobrom, najvzácnejšou
perlou, tým, čo si najviac cením vo
svojom živote? Nemusí to byť niečo
vonkajšie, čo vidíme, môže to byť aj
niečo veľmi hlboké. Môže to byť aj
naše ja, ktoré chce byť vždy v centre
všetkého.


Ak pochopím, čo je Izákom môjho
srdca, som ochotný ponúknuť ho Bo-
hu, položiť ho na oltár obety, milujúc
Boha viac ako jeho vynáhrady a po-
vzbudenia?


Žijem v dôvere v seba, alebo v dô-
vere v Boha? Znamená to dôverovať
Bohu, aj keď od teba žiada obetovať
na kopci Izáka. Nie je dôležité, aby sa
splnila moja vôľa, ale dôležité je, aby
sa splnila Božia vôľa.


Mons. Bruno Forte
Ilustrácie: © Juraj Martiška


Všetkým dobrodincom, ktorí svojimi finančnými príspevkami a modlitbami podporili vydávanie časo-
pisu Don Bosco dnes i celé saleziánske dielo na Slovensku, vyjadrujeme úprimnú vďačnosť a vyslovu-
jeme Pán Boh zaplať.
S našimi dobrodincami sa duchovne spájame každú sobotu ráno, kedy za nich redaktor časopisu
slúži svätú omšu a pamätáme na nich v modlitbách.


D O B R O D I N C I


D BSPIRITUALITA D BAKTUALITA


30 D O N B O S C O D N E S 3 / 2 0 0 5


Saleziáni v Európe
SALEZIÁNSKI PROVINCIÁLI Z CELEJ EURÓPY SA V DECEMBRI MINULÉHO ROKA STRETLI
V HLAVNOM DOME V RÍME. TÉMOU ICH STRETNUTIA BOLO PREHODNOTIŤ NÁBOŽENSKÚ
A SALEZIÁNSKU SITUÁCIU NA NAŠOM KONTINENTE A NAČRTNÚŤ MOŽNÉ ODPOVEDE NA
SÚČASNÉ VÝZVY.


Zjednocovanie Euró-
py predstavuje veľký
krok smerujúci k prekro-
čeniu múrov a k preko-
naniu bariér, ktoré tu
medzi nami boli. Oblas-
ti, v ktorých by saleziáni
mohli ponúknuť svoj prí-
spevok v tejto zväčšujú-
cej sa a zjednocujúcej
Európe sú predovšet-
kým tieto:


- mladí ľudia a ich vý-
chova,


- rodina ako základné
miesto výchovy,


- sociálna komuniká-
cia a masmédiá ako
nástroje, ktoré rozširujú
a vytvárajú kultúru,


- emarginované vrst-
vy spoločnosti, pozor-
nosť voči tým, ktorých
spoločnosť odmieta.


Úlohou celej sale-
ziánskej rodiny by malo
byť zapojiť sa do úsilia
celej Cirkvi, ktorá sa
snaží dať dušu tomuto
veľkému procesu in-
tegrácie tak, aby Európa
mohla naplniť zámer,
s ktorým celý tento pro-
ces začínali prví zaklada-
telia: vytvoriť rodinu
zjednotených ľudí
a zmierených národov,
ktoré prevezmú na seba
záväzok budovať jedno-
tu celého ľudského spo-
ločenstva.


HLAVNÝ DOM SALEZIÁNOV V RÍME


Niektoré údaje o saleziánskej prítomnosti v Európe SDB a FMA


SDB FMA
Členovia 7.462 7.753
Domy, prítomnosti 757 606
Krajiny 32 23
Oratóriá, mládežnícke strediská, internáty 916 445
Základné a stredné školy, univerzity 678 719
Učňovské a poľnohospodárske školy 200 102
Farnosti, misijné stanice 793 655
Diela pre deti z ulice a sociálne diela 155 375


1. Albánsko 2 2
2. Andorra 1 -
3. Rakúsko 15 7
4. Bielorusko 4 2
5. Belgicko 28 18
6. Bosna a Hercegovina 1 -
7. Bulharsko 1 -
8. Chorvátsko 22 3
9. Česko 17 6


10. Nemecko 34 11
11. Francúzsko 33 24
12. Veľká Británia 10 7
13. Holandsko 6 1
14. Maďarsko 10 3
15. Írsko 7 9
16. Taliansko 238 339


17. Srbsko 3 -
18. Litva 2 -
19. Malta 5 1
20. Poľsko 97 45
21. Portugalsko 15 17
22. Rumunsko 2 -
23. Rusko 8 1
24. San Marino 1 -
25. Slovensko 21 13
26. Slovinsko 13 7
27. Španielsko 148 85
28. Švédsko 2 -
29. Švajčiarsko 6 2
30. Turecko 1 -
31. Ukrajina 4 3
32. Vatikán 1 -


Krajina Domy SDB Domy FMA Krajina Domy SDB Domy FMA




32


K z á s i e l k e ú č t u j e m e p o š t o v n é


O b j e d n á v k a


Meno a priezvisko ........................................................................................


Ulica a číslo....................................................................................................


Obec.............................................................................PSČ


............................................................................................................


............................................................................................................


............................................................................................................


Z


Veľká Drobcova kniha
– o povolaní
Rudo Kopinec


Kniha je napísaná formou listu dospievajúcemu chalanovi, ktorý chce
objavovať Boží zámer so svojím životom. 48 strán, brož.


vydavateľstvo DON BOSCO, Miletičova 7, 821 08 Bratislava 2;
tel.: 02/5557 2226, fax: 02/5557 4992, objednavky@donbosco.sk;


www.donbosco.sk


Veľká Drobcova kniha – o povolaní


Šťastní rodičia


Kríž – skúsenosť a povolanie


Úsmev Jána Pavla II.


db


vydavateľstvo Don Bosco


ks


ks


ks


ks


Šťastní rodičia
Bruno Ferrero
Táto knižka obsahuje úvahy pre rodičov a vychovávateľov. Rodia
sa zo srdca saleziánskeho výchovného systému, ktorý sa stále
ukazuje prekvapujúco účinný.
Vychovávať sa dá buď živelne, alebo podľa systému, ktorý má tú
výhodu, že ponúka východiská a súvislosti, a tak uľahčuje naj-
dôležitejšiu úlohu ľudského života. 176 strán, brož.


Titul Počet kusov


55,– Sk 54,– Sk


95,– Sk 125,– Sk




Úsmev Jána Pavla II.
Kazimierz Pielatowski
Aký bol človek ten pápež ?
Ak neviete čo všetko zažil a aké úsmevné príhody prežil Svätý
otec, skúste sa začítať do tejto knihy a pochopíte aký bol.
56 strán, brož.


Kríž –skúsenosť a povolanie
Cecini Amedeo
Pokúsim sa prepojiť predovšetkým dva prvky
tajomstva, a to zmysel utrpenia a kríža v súčas-


nosti, najmä v kultúre mladých a v dynamike povolania.
64 strán, brož.


s 10 %-nou zľavou z uvedenej ceny