Don Bosco Dnes SLK No. 6 2012

don bosconovember - december
w


w
w


.s
a


le
zi


a
n


i.
sk Ročník XLIII. 6/2012


dnes


Misie


Boh a mladí sú na celom svete rovnakí
Zaujímavosť


Prešiel som hranicu
Aktualita


Don Bosco medzi nami




Poznať dona Bosca
4 Skúsenosť, ktorú treba obnoviť:


saleziánske „spoločnosti“


Správy
6 Slovensko, Misie, Svet, Domka


Téma
10 Na misii v Baku treba odpovedať


aj na otázky z telenovely


Zaujímavosť
14 Prešiel som hranicu


Aktualita
16 Don Bosco medzi nami?


Don Bosco 2000
18 Don Bosco a ohlasovanie


evanjelia tým, ktorí ho ešte
nepoznajú


obsah november – december


Pohľad na saleziánsky svet – saleziánsky pohľad na svet


10


6


18


24


Don Bosco dnes
Časopis pre saleziánsku
rodinu, priateľov
a dobrodincov dona Bosca


6/2012
Ročník XLIII .
Časopis vychádza 6x do roka,
rozširuje sa bezplatne.


Vydavateľ
Saleziáni don Bosca –
Slovenská provincia
vo vydavateľstve Don Bosco


Šéfredaktor
Rastislav Hamráček SDB


Redakčná rada
Maroš Peciar SDB
Zlatko Kubanovič SDB
Miroslava Tarajová FMA
Stanislav Veselský ASC
zástupkyňa VDB
Martina Homoláková
Zuzka Petruľáková
Michaela Köglerová


Úprava textov
Gabriela Miškovičová


Fotoediting
Monika Čižmárová


Jazykové úpravy
Adriana Reguliová


Grafická úprava a zalomenie,
DTP spracovanie Juraj Martiška


Distribúcia
Ladislav Katona


Tlač
VKÚ, a. s. Harmanec


Registrácia MK SR č. EV3448/09


Vaše milodary
Finančnú podporu pre prácu
saleziánov môžete posielať:
– zo Slovenska
účet: 29330062/0200, VS 0036


– zo zahraničia
Bank Name
Všeobecná úverová banka (VÚB)
Account Name
Saleziáni don Bosca – Slovenská
provincia, Miletičova 7, Bratislava
Swift code
SUBASKBX
IBAN
SK3602000000000029330062


Adresa redakcie
Don Bosco dnes
Miletičova 7
821 08 Bratislava
tel.: 02/55 57 22 26
E-mail: dbd@donbosco.sk


Foto obálka: S. Brigantová


www.saleziani.sk




D B D 2 0 1 2


Teším sa, že sa vám môžem priho-
voriť na začiatku mojej služby pro-
vinciálnej predstavenej saleziánok
na Slovensku. Vstupujem do nej
s vierou a istotou, že ten, ktorý volá,
dá aj potrebnú silu a odvahu denne
nanovo vykročiť.
Pred niekoľkými týždňami Svätý
Otec Benedikt XVI. vyhlásil Rok
viery. Pozval nás k prehĺbeniu tejto
dimenzie a k posilneniu našej osob-
nej cesty viery. Možno sa v nás vy-
nára otázka, „prečo práve Rok
viery“. S istotou vieme, a zrejme aj
často zakúšame, že vo svete, ale aj
v nás samých, je mnoho strachu, obáv, apatie, veľa otáznikov, pesimizmu
i beznádeje. A možno práve preto je tu Rok viery. Aby nás nanovo za-
pálil a urobil nás svedkami živej a žitej viery. Tak ako nimi boli aj don
Bosco a Mária Dominika Mazzarellová vo svojej dobe, ktorá nebola o nič
ľahšia, o nič jednoduchšia. A predsa sa pohľad viery a nádeje nikdy ne-
stratil z ich sŕdc ani zo slov.
Aj my sme pozvaní, každý osobne aj ako jednotlivé spoločenstvá, byť
svedkami viery v tejto dobe. Komunikovať radosť a nádej aj napriek
tomu, že život je často náročný a ťažký. Nestraťme tento pohľad viery.
Otvorme sa nádeji, učme sa pozitívne hodnotiť všetkých a všetko okolo
nás i v nás. Nie naivne, ale reálne v duchu živej viery, ktorá pramení
vo veľkonočnej radosti.
Prinášať svetlo nádeje tomuto svetu je veľké poslanie. Ohlasovať vieru
však nie je možné bez odvahy denne meniť spôsob nášho života, naše
postoje. Nechajme sa prenikať Bohom a jeho Slovom.
Prajem sebe i vám, aby sme denne dokázali, ak je to potrebné, prekro-
čiť aj seba samých a dať okúsiť skúsenosť žitej viery všetkým, s ktorými
sa stretávame.


sr. Jana Kurkinová, provinciálna predstavená FMA


slovo provinciálky


28


16


V ýchova
22 Vychovávať k zodpovednosti


Misie
24 Opustení


T itus Zeman
28 To nebolo dobrodružstvo ani


senzácia, ale láska k dušiam


Otvorme sa nádeji,
učme sa pozitívne


hodnotiť
Milí členovia saleziánskej rodiny, dobrodinci, všetci,
ktorí fandíte saleziánskemu dielu!


Ukončenie diecéznej fázy
procesu blahorečenia


TiTUSA ZEMAn


Verejné záverečné zasadnutie
arcibiskupského tribunálu procesu
blahorečenia Božieho služobníka
Titusa Zemana bude v aule CMBF
UK v Bratislave na Kapitulskej ulici


dňa 7. decembra 2012 o 15.00.
Po ňom o 17.00 bude v Dóme


sv. Martina ďakovná Eucharistia.




Poznávajme a nasledujme dona Bosca,


Autor: Pascual Chávez V.
Preklad: Stanislav Veselský


D B D 2 0 1 2


Cez prestávky začali prichádzať ku mne,
neskôr aj preto, aby počúvali moje prí-
behy, aby si so mnou spravili školské
úlohy a napokon prichádzali bez toho,
žeby hľadali dôvod – ako už predtým spo-
lužiaci v Murialde a v Castelnuove. Chceli
sme tie stretnutia nejako pomenovať a na-
zývali sme ich Spoločnosť veselosti; bol to
názov, ktorý sa veľmi dobre hodil, keďže
každý mal prísnu povinnosť hľadať také
knihy, viesť také debaty a zábavky, ktoré
prispievali k tomu, aby sme boli veselí.
A naopak – bolo zakázané čokoľvek, čo by
spôsobovalo melanchóliu, najmä veci,


ktoré boli v rozpore s Pánovým zákonom.
Kto by teda zahrešil, spomenul Božie
meno nadarmo alebo viedol neslušné
reči, bol zo spoločnosti okamžite prepus-
tený. Tak som sa stal vodcom mnohých
spolužiakov…“ (Pamäti oratória, Prvé de-
saťročie, 6).


Posila spoločenstva
Don Bosco takmer inštinktívne pochopil
dôležitosť „spoločenstva“ pri formovaní
dospievajúcich, najmä takého, ktoré tvo-
rili priatelia a rovesníci. Chlapci potrebujú
priateľov ako vzduch. Banda, partia, sku-
pina kamarátov môže podnietiť na zlé aj
toho najslušnejšieho chlapca. Don Bosco
vo svojej inštinktívnej výchovnej genialite
vynašiel „miesto“ pre priateľov, ktorí pri-
vádzajú k lepšiemu.
Spoločenské a priateľské zväzky predsta-
vujú základný ochranný činiteľ. Človeka
napĺňa, keď cíti uznanie, schválenie, pod-
poru, láskavé zaobchádzanie od ľudí,
s ktorými žije. Dnešní mladí vyrastajú
so syndrómom „skopírovať a vložiť“: ko-
pírujú, opakujú, napodobňujú. Sú málo
podnecovaní k tvorivosti a k plánovaniu,
čo sú prvky, ktoré umožňujú čeliť zme-
nám a ťažkostiam.
Don Bosco vytvoril bezpečné prostredie,
oratórium, ktoré viedlo chlapcov k tomu,
aby sa angažovali, zapájali, išli až do
hĺbky, chápali a boli aktívni, aby sa nebáli
námah, aby ľahko neutekali z bojiska.
A don Bosco pridal ešte dve ingrediencie,
ktoré môžu mať podstatný význam: „an-
jelov strážnych“ a vieru.
Všetky ľudské bytosti každého veku sú
spokojnejšie, optimistickejšie a v pokoji
so sebou samými, ak vedia, že vedľa seba
majú ľudí (príbuzných, priateľov, učite-
ľov, animátorov), ktorí sú ochotní pomá-


„Keďže však spolužiaci, ktorí
ma chceli zatiahnuť do
výtržností, najviac
zanedbávali svoje povinnosti,
začali sa obracať na mňa, aby
som im ako spolužiak
preukázal láskavosť a dal im
alebo nadiktoval školské
úlohy. Profesorovi sa to
nepáčilo, pretože taká falošná
dobroprajnosť podporovala
ich lenivosť a prísne mi to
zakázal. Vtedy som sa dal na
menej zhubnú cestu: začal
som im totiž vysvetľovať ťažké
veci a pomáhať remeslami,
ktoré som ovládal. Tak som
preukazoval láskavosť
všetkým a získaval si
náklonnosť a lásku svojich
spolužiakov.


poznať dona bosca


Skúsenosť, ktorú treba obnoviť:
saleziánske „spoločnosti“


Mimor i adna p l odnosť sa l e z i ánskeho zd r u žo van i a




aby mladí boli poslaním nášho života
hať im v ťažkých chvíľach. Títo dôve-
ryhodní ľudia predstavujú bezpečný
základ, z ktorého možno čerpať silu.
Sú schopní porozumieť im a podržať
ich, keď sa cítia osamotení, vytlačení
na okraj, odmietaní.
Náboženská viera poskytuje silnú
podporu radikálnej nádeji, absolútnej
pozitívnosti vesmíru a láskyplnej Bo-
žej prítomnosti a spoločenstva.
Z týchto intuícií vznikli „spoločnosti“.
Prvou je Spoločnosť sv. Alojza v ora-
tóriu na Valdoccu (1847). Cieľom Spo-
ločnosti sv. Alojza bolo „zaväzovať
mladých k tomu, aby ustavične usku-
točňovali čnosti, ktoré boli u tohto
svätca najzrejmejšie. Bola zameraná
na to, aby ich privádzala k takému
poctivému a nábožnému životu, aby
sa stali soľou a svetlom uprostred
mnohých kamarátov“ (MB 3, 215).
Keď don Bosco založil Spoločnosť sv.
Alojza, jeho cieľ bol formačný – pod-
porovať nábožný život a mravnosť čle-
nov podľa príkladu tohto svätca (for-
movanie a stráženie „krásnej čnosti“),
ale tiež ich podnietiť k tomu, aby dá-
vali dobrý príklad a stali sa kvasom
medzi kamarátmi. Spoločnosť bola re-
zervovaná pre starostlivo vybranú
skupinu.


Mladí apoštoli
Spoločnosť Nepoškvrnenej odzrkad-
ľuje pokročilejšiu fázu diela dona
Bosca a rozšírenie jeho formačných
perspektív. V životopise Dominika Sa-
via don Bosco píše: „Cieľom bolo za-
bezpečiť si ochranu mocnej Božej
Matky v živote a zvlášť v hodine smrti.
Dominik Savio navrhoval dva pro-
striedky pre tento cieľ: konať a pod-
porovať nábožné úkony na česť Ne-
poškvrnenej Panny Márie a časté
prijímanie“ (Savio, s. 76). Ale veľmi
významnou je skutočnosť, že don
Bosco medzi nemnohými podmien-
kami, ktoré doplnil pre schválenie
Pravidiel, vsunul tento významný do-
datok, ktorý podnecoval členov Spo-
ločnosti k službe spoločenstvu
a k apoštolátu medzi kamarátmi:
„Na prednáškach nech sa určí nejaký
vonkajší skutok lásky ako čistenie kos-


tola, asistencia alebo katechizovanie
nejakého chlapca so slabými vedo-
mosťami“ (Savio, s. 83).
Odvtedy boli skupiny a spoločnosti –
originálna a plodná skúsenosť zdru-
žovania mladých – súčasťou salezián-
skej panorámy.
V roku 1950 založil don Ricaldone
Medzinárodné ústredie saleziánskych
náboženských spoločností so zame-
raním na formovanie vedúcich, orga-
nizovanie a uskutočňovanie „celoroč-
nej kampane“, navrhnutej strennou,
heslom hlavného predstaveného,
a na podporovanie „stretnutí, porád,
menších kongresov alebo iných ve-
rejných zhromaždení, ku ktorým dal
podnet hlavný predstavený“. V ja-
nuári 1967 vzniklo Centrum pastorácie
mládeže.
Dnes toto charizmatické dedičstvo
prešlo do Saleziánskeho mládežníc-
keho hnutia (Movimento Giovanile Sa-
lesiano, MGS). Je to hnutie výchov-
ného charakteru, ktoré sa ponúka
všetkým mladým s cieľom urobiť ich


nositeľmi a hlavnými postavami ich
ľudského a kresťanského rastu tak,
aby mali vplyv na danom území
a v občianskej spoločnosti a aby sa za-
členili do miestnej cirkvi a boli pre ňu
prínosom. Formy Saleziánskeho mlá-
dežníckeho hnutia vo svete sú mno-
horaké a predstavujú pestrofarebnú
ponuku saleziánskeho združovania,
ktorá je najlepšie organizovaná v Eu-
rópe, Amerike a Indii.
V mnohých prípadoch existuje pro-
vinciálne, medziprovinciálne a regi-
onálne koordinovanie; existuje for-
mačná, informačná a spájajúca sieť
medzi rozličnými skupinami. Stretnu-
tia mládeže sú jedným z charakteris-
tických prvkov Saleziánskeho mlá-
dežníckeho hnutia – ako významné
príležitosti komunikovania medzi sku-
pinami a šírenia odkazov a hodnôt sa-
leziánskej mládežníckej spirituality.


(Podľa Il Bollettino Salesiano,
november 2012)


poznať dona bosca


D B D 2 0 1 2




D B D 2 0 1 26


správy


Na sviatok Narodenia Panny Márie
zložil v prešovskom oratóriu svoje do-
životné sľuby salezián Peter Štellmach
z Banskej Bystrice. Svätú omšu v Kos-
tole svätého Jána Bosca celebroval
provinciál don Karol Maník za účasti
mnohých bratov saleziánov, sestier
saleziánok, spolupracovníkov a mla-
dých, ktorým sa Peter počas svojho
pobytu v Prešove venoval. Celú svätú
omšu sprevádzal zbor mladých z pre-
šovského oratória. Don Karol Maník
sa v kázni prihovoril Petrovi a všet-
kým prítomným slovami odvahy: „Ne-
máme sa báť, lebo to nie my sme si vy-
brali Boha, ale on si nás vybral
a vyvolil už omnoho skôr. A keď si nás
vyvolil, tak nás aj povedie,“ uistil pro-
vinciál.
V kostole a oratóriu vládla aj po ob-
rade atmosféra rodinnosti a radosti.
„Všetci ľudia sa usmievali, nevidela
som ani jedného smutného človeka,“
zhodnotila prešovská animátorka. (lz)


S L O V E N S K O
Obrad saleziánskych večných sľubov sa konal v Prešove


Fr Munir El Rai, saleziánsky provinciál pre Stredný Vý-
chod, vydal informatívnu správu o aktuálnej situácii v Sý-
rii. Hovorí nielen o tragických udalostiach, utečencoch
a ľuďoch bez domova, ale opisuje aj saleziánsku prítom-
nosť v Damasku, Aleppe a Kafroune. ,,Viac ako 30 000 ľudí
bolo zabitých, 200 000 zranených a tisícky rodín ostali bez
strechy nad hlavou. Od polovice marca 2011 Sýria zažíva
neskutočný chaos. V tomto momente nevidíme svetlo na
konci tunela. Hoci sa občas cítime znechutení a mnoho
vecí nás odrádza, zachovávame si nádej, že sa nájde mie-
rové riešenie situácie. Týmto vás chcem pozvať, aby ste sa
spolu so mnou modlili za riešenie tejto sýrskej krízy, za
bezpečnosť a stabilitu pre krajinu,“ povedal Fr El Rai.
Saleziáni sa v krajine snažia podporovať rodiny bez do-
movov, venujú sa najmä mladým a deťom. Vo svojich
centrách organizujú rôzne voľnočasové aktivity a svoje
brány otvárajú všetkým, ktorí chcú aspoň na chvíľu zažiť
pocity bratstva, spoločnej podpory a modlitby.
Komunita v Aleppe má štyroch bratov a jedného kandi-
dáta. Okrem bežných aktivít vo vzdelávacej a duchovnej
oblasti sa špeciálne venujú väzňom, pre ktorých môžu
každé dva týždne slúžiť svätú omšu. Dom v Kafroune,
ktorý spadá pod správu komunity z Aleppa, má dvoch stá-
lych bratov. Tí pripravujú hlavne letné tábory pre deti
a mladých z danej oblasti. Spolu s mládežou však slávia
aj sviatky Vianoc a Veľkej noci. Štyria saleziáni v Da-
masku sa venujú asi tristopäťdesiatim kresťanom. Táto ko-
munita sa stará aj o utečencov z Iraku a o vzdelávacie cen-


trum pre asi stovku chlapcov a dievčat rôznych veko-
vých kategórií. Ponúkajú im základné školské, kultúrne
a náboženské vzdelanie. Samotní mladí Sýrčania si uve-
domujú negatívne následky tejto krízy. Prekvapivo však
dokážu nájsť aj momenty, ktoré sú pre nich dobrou ško-
lou života. ,,Môžeme sa priblížiť viac k Bohu a musíme sa
viac spoliehať na jeho milosť. Je to akási lekcia vo viere,
obete a pomoci druhým. Uvedomujeme si silu modlitby,
viac oceňujeme naše rodiny a snažíme sa s nimi tráviť viac
času,“ povedal mladík zo saleziánskeho oratória. (ah)


S V E T
Mier pre Sýriu


V i a c a k t u á l n y c h s p r á v n a w w w . s a l e z i a n i . s k a v r e l á c i i




správy


Saleziánska rodina v čínskej provincii sa inšpirovala známou Nobelovou cenou a nedávno sa rozhodla založiť Cenu
dona Bosca pre študentov zo saleziánskych stredných škôl. V spolupráci so Vzdelávacou nadáciou Luis Leung budú
každý rok udeľovať túto cenu tým najlepším žiakom zo
škôl v Hong Kongu, Macau a Taiwane. Každá škola na-
vrhne troch študentov, ktorí vynikajú nielen svojimi ve-
domosťami, ale aj službou druhým podľa príkladu dona
Bosca.
Spomedzi viac ako tridsiatky nominovaných si tentoraz
špeciálnu cenu odniesli piati mladí. Okrem štipendia
každý z nich získal certifikát podpísaný hlavným pred-
staveným saleziánov donom Pascualom Chávezom.
Odovzdávanie cien sa uskutočnilo 16. augusta 2012 počas
slávnostného večera pri oslave po zložení doživotnej pro-
fesie koadjútora Sam-Ioi Carlosa Cheunga a oslavy viace-
rých výročí prítomných kňazov. Hlavný predstavený sa-
leziánov a pán Louis Leung vyjadrili nádej, že Cena dona
Bosca bude povzbudením pre celý región Východnej
Ázie a Oceánie. (ah)


S V E T
V Číne prvýkrát udelili Cenu dona Bosca


Sestry Martina Marková a Lenka Pukajová počas prvej sep-
tembrovej nedele zložili v Kostole svätého Jakuba v Dub-
nici nad Váhom večné sľuby do rúk provinciálnej predsta-
venej sestry Jany Kurkinovej. Týmto verejne potvrdili, že
svoj život navždy darujú Bohu v rehoľnom zasvätení. Sláv-
nostný kazateľ don Jozef Ižold sa
sestrám v homílii prihovoril: „Aj vy
horíte ako tieto sviece. Prajem vám,
aby ste priniesli Svetlo všade tam,
kde pôjdete.“
Sr. Martina pochádza z Koškoviec
pri Humennom. So saleziánkami
sa prvýkrát stretla počas hodín ná-
boženstva na ZŠ, neskôr ako ani-
mátorka medzi dievčatami v Hu-
mennom. V roku 2002 vstúpila do


aspirantátu v Šamoríne, kde o štyri roky zložila prvé
sľuby. Následne pôsobila v Dubnici nad Váhom, Brati-
slave a Michalovciach, kde bude pokračovať aj po več-
ných sľuboch. Sr. Lenka pochádza z Kňažej pri Dolnom
Kubíne. Kým v detstve bola v kontakte len s bratmi sale-


ziánmi, počas obdobia dospieva-
nia sa zoznámila aj s dolnokubín-
skymi saleziánkami, u ktorých
pôsobila ako animátorka. Po roz-
poznaní povolania vstúpila do as-
pirantátu v Bratislave. V roku 2003
zložila prvé sľuby v Trnave. Po-
stupne pôsobila v Bratislave,
Trnave, Bratislave a po večných
sľuboch sa jej novým pôsobiskom
stali Košice. (jm)


S L O V E N S K O
Sestry saleziánky spečatili zmluvu na oltári


D B D 2 0 1 2 S a l e z i á n s k y m a g a z í n n a T V L U X , T V N o e a y o u t u b e . c o m / s a l e z i a n i .


Večer 19. augusta 2012 privítal relikvie vo Fianarantsoa ar-
cibiskup F. Rabemahafaly. Počas svätej omše bola miestna
katedrála doslova preplnená ľuďmi, z ktorých sa mnohí zú-
častnili aj na modlitbovej vigílii trvajúcej do ďalšieho rána.
V nedeľu 20. augusta relikvie dona Bosca presunuli do sa-
leziánskej komunity v Ankofafa. V jed-
nej z najchudobnejších oblastí mesta slú-
žil arcibiskup svätú omšu za prítomnosti
starostu a významných vojenských a po-
litických predstaviteľov. Po nej nasledo-
val hudobný program pripravený mla-
dými z oratória a z farnosti. Prekvapením
bolo premietanie filmu Don Bosco, kto-
rého dabing do jazyka malagasy pripravil
tím z Rádia Don Bosco.


Na ceste do Antsirabe čakalo relikvie niekoľko prestávok.
Po krátkom zastavení v Ambohimasoa sa museli organi-
zátori prispôsobiť ľuďom, ktorí dychtili po tom, aby videli
dona Bosca, a najprv sa zastavili v Camp Robin. Všetci prí-
tomní spontánne zaspievali svoju originálnu hymnu svätca


mladých a až potom mohla urna po-
kračovať v ceste. Ďalšie prekvapenie
prišlo pri presune z Ambositra – dav
ľudí totálne zablokoval cestu, a tak sa
urna dostala do cieľa v rukách ochot-
ných ľudí. Po niekoľkých ďalších pre-
stávkach nakoniec relikvie dona Bosca
dorazili do Antsirabe, kde im mohli
vzdať úctu najprv v seminári a potom
v katedrále. (ah)


S V E T
Relikvie dona Bosca boli aj na Madagaskare




správy


Po dvoch rokoch sa opäť zrealizoval
projekt Rady mládeže Slovenska so
známym názvom 72 hodín bez kom-
promisu. Akcia sa uskutočnila počas
víkendu 19. – 21. októbra 2012 na ce-
lom území Slovenska. Cieľom pro-
jektu bolo zapojiť a zaktivizovať čo
najviac mladých ľudí, presvedčiť ich,
že aj sami sú schopní zmeniť veci,
ktoré sa im nepáčia. Naučiť ich spo-
lupracovať a viac vnímať verejný
priestor a svet okolo seba.
Dobrovoľníci počas víkendu realizo-
vali projekty, ktoré si naplánovali
v blízkosti svojho bydliska, aby tak


prispeli k zveľadeniu prostredia,
v ktorom žijú.
72 hodín má dlhoročnú tradíciu aj
inde v Európe a dodnes sa doň
zapojilo viac ako 200 000 detí
a mladých. Vyše desať rokov
úspešne funguje vo Švajčiarsku
a Rakúsku, v poslednej dobe sa
pridalo aj Slovinsko, Maďarsko,
Bosna a Hercegovina a najnovšie
tiež Česko.
Symbolom 72 hodín boli modro-
-zelené mikiny s logom akcie.
Okrem toho dostal každý účast-
ník takzvanú bufku. (lz)


M L A D Í
2 hodín bez kompromisu sa uskutočnilo aj tento rok


D B D 2 0 1 2


Nová internetová stránka obsahuje informácie o aktuál-
nych aktivitách združenia, rôzne ponuky a môžete si tu
prečítať i čerstvé články. V ďalšom obsahu sa dozviete
viac o samotnej organizácii Laura, združenie mladých,
o práci jednotlivých tímov, o väčších projektoch združe-


nia, práci a aktivitách stredísk a centier voľného času.
Oranžová farba a logo s vrtuľkou, ktoré patria k identite
tejto mládežníckej organizácie, majú svoje miesto aj na no-
vej stránke.
„Od vzniku nášho pôvodného webu sa zmenilo veľa vecí,
ako v Laure, tak aj v oblasti internetu. A keďže naša stará
stránka bola už naozaj dosť zastaraná, rozhodli sme sa pre
jej redizajn. Nový web je prehľadnejší, prístupnejší a pri-
náša nové možnosti práce s obrázkami, dokumentmi a vi-
deami,“ zhodnotila administrátorka internetovej stránky
Júlia Čižmárová.
Mladí na spustenie novej stránky okamžite reagovali. Mar-
tina Švorcová zo šamorínskeho strediska vyjadrila svoj do-
jem: „Myslím si, že laurácka stránka potrebovala zmenu.
Teraz je živá, dynamická, graficky pekne spracovaná a ve-
rím, že mladých upúta. Chválim.“
Stránka Združenia Laura s novým dizajnom bola spustená
4. septembra 2012. Tento dátum pripomína výročie vzniku
združenia 4. decembra. (lz)


L A U R A
Združenie Laura zmenilo vzhľad svojej internetovej stránky


V i a c a k t u á l n y c h s p r á v n a w w w . s a l e z i a n i . s k a v r e l á c i i


Vyše päťdesiat mladých dobrovoľníkov
z celého Slovenska strávilo dva týždne na
prelome júla a augusta na Ukrajine. Sale-
ziáni dona Bosca v spolupráci s o. z. SAVIO
totiž aj tento rok v dvanástich zakarpat-
ských dedinách zorganizovali tábory pre
deti a mládež.
Príprava dobrovoľníkov pozostávala zo
šiestich víkendových stretnutí, počas kto-
rých chystali program a spoznávali ukrajinskú kultúru a ja-
zyk. Súčasťou víkendov bola i duchovná obnova, kde sa
snažili prehĺbiť svoj vzťah s Ježišom, aby ho vedeli vernej-
šie ohlasovať. Misijné tábory mali formu prímestských tá-
borov. Prostredníctvom pripravených katechéz, aktivít


a hier aj cez ikony, ktoré deti denne vidia
v kostole, sa im animátori snažili priblížiť
život Ježiša Krista a niektorých svätých.
Vo viacerých farnostiach sa mladí misi-
onári okrem doobedia a poobedia s deťmi
stretávali aj s dedinskou mládežou. „Mys-
lím si, že podstatou tábora na Ukrajine nie
je len mať pre deti pripravený pestrý pro-
gram, ale aj byť s nimi počas dňa, počas li-


turgie a hlavne dať im pocítiť, že ich máme radi a máme pre
ne čas,“ hodnotí dobrovoľníčka Janka Laštíková a dodáva:
„Situácia je totiž taká, že ich rodičia často musia za prácou
odchádzať ďaleko. Odmenou nám je radosť v detských
očiach a vedomie, že to má zmysel.“ (jm)


M I S I E
Letné tábory na Ukrajine




Novým členom slovenskej saleziánskej provincie sa stal don David Jerald z In-
die. Hlavný predstavený saleziánov don Pascual Chávez ho určil na misie na
Sibír. Don Jerald prijal misijný kríž v nedeľu 30. septembra 2012 v Turíne ako
člen 143. saleziánskej misijnej výpravy. V Bazilike Márie Pomocnice na Val-
doccu prijala misijný kríž aj jedna sestra saleziánka Kamila Seidlová a traja sa-
leziáni zo Slovenska: koadjútor Peter Červeň, ktorý pracuje v Azerbajdžane,
don Marián Ondriáš, ktorý sa už viac rokov venuje misii medzi Rómami, ak-
tuálne na Luníku IX v Košiciach, a don Peter Pagáč, ktorého hlavný predsta-
vený určil v rámci Projektu Európa do Londýna.
Don David Jerald sa narodil 6. decembra 1979 ako najmladší zo štyroch synov.
Jeho otec odišiel do večnosti v roku 2006, ostatní traja bratia sú ženatí. Okrem
toho, že don David je saleziánom kňazom, vyštudoval aj strojárstvo. V roku
1995 stretol saleziánskeho kňaza, ktorý mu ukázal, že aj spása jednej duše je
dôležitá. Tento kňaz dal Davidovi nový pohľad na životnú cestu, a tak sa roz-
hodol vstúpiť k saleziánom. Prvé sľuby zložil v roku 2000 v Padivail, v sale-
ziánskej provincii Kerala. Na začiatku tohto roka, 2. januára, bol v Bangalore
vysvätený za kňaza.
„Cesta môjho misijného povolania bola dlhá. Malú túžbu som pocítil už pred
noviciátom, keď nám raz jeden salezián dlho do noci rozprával príbehy z mi-
sií. V noviciáte som potom videl film Mission, ktorý ma pre túto cestu nadchol
úplne. Provinciála som viac ráz žiadal, aby ma poslal do misií, ale vždy som
bol odmietnutý. V roku 2005 som napísal o tejto mojej túžbe oficiálny list hlav-
nému predstavenému. Potom mi vtedajší hlavný radca pre misie don Alen-
cherry dal na výber, či chcem ísť na misie hneď ako odborný asistent, alebo
až ako kňaz. Vybral som si to druhé. Som teda tu, aby som šiel, kam ma Pá-
nov Duch povedie. V roku 2008 som dostal možnosť ísť študovať teológiu do
skutočného misijného prostredia v Shillongu (hlavné mesto indického štátu
Meghalaya na severovýchode Indie) a bola to pre mňa užitočná a osožná skú-
senosť.“ (rhsdb)


M I S I E
Don Jerald z Indie ako misionár na Sibíri


ed i t o r i á l


správy


Vo viere nás vychováva
Nepoškvrnená


Keď ešte bolo celé saleziánske dielo
iba v plienkach a don Bosco iba
mladý kňaz, v sakristii istého kos-
tola v Turíne zaznel 8. decembra
1841 Zdravas. Don Bosco sa ho po-
modlil s prvým chlapcom, ktorého
sa ujal; a bol deň Nepoškvrnenej
Panny Márie. Chlapec vďaka tejto
prvej hodine katechizmu začal rásť
vo viere a don Bosco vložil do toho
jedného Zdravasu všetko. Sale-
ziánska história hovorí, že jedinú
kladnú odpoveď dal chlapec na
otázku, či vie pískať. V tejto udalosti
spred 171 rokov tak vidíme prítomnú
radosť, výchovu vo viere, modlitbu
a riadenie Panny Márie.
V tomto Roku viery má saleziánska
rodina pred očami práve pedagogiku
dona Bosca, známu aj ako preven-
tívny štýl. Táto výchova je založená
na rozume, náboženstve a láskavosti.
Don Bosco to nikde nevyčítal, on sa
to učil v praxi. „Dám ti učiteľku,“ po-
čul v sne, keď mal deväť rokov. Po-
stupne objavoval a stále konkrétnej-
šie zažíval, že tá učiteľka – Panna
Mária – ho naozaj vedie a ukazuje
mu cestu. Až do takej miery, že sú-
časťou jeho životného presvedčenia
bolo, že „toto všetko urobila Panna
Mária“, Nepoškvrnená Pomocnica.
„Toto všetko,“ to bolo najmä dielo
výchovy, tej každodennej prítom-
nosti medzi chlapcami. Nepoškvr-
nená Panna Mária ho viedla, učila
ho prežívať preventívny systém. Ba
ona bola a je nielen vzorom, ale
sama je vychovávateľkou vo viere.
Je vzorom, lebo je Nepoškvrnená, to
značí bez hriechu. Adam a Eva za-
pochybovali, nemali dôveru, že Boh
je dobrý. Mária Bohu plne verila. Je
teda vzorom, ale je aj vychovávateľ-
kou. Ona priviedla dona Bosca
v jeho výchovnom diele k tej zá-
kladnej pravde, že Boh je dobrý a iba
dobrý. Nepoškvrnená Pomocnica je
aj dnes učiteľkou saleziánskej rodiny
a my ju nasledujeme v jej viere. Jej
viera nás vychováva.


Rastislav Hamráček SDB


D B D 2 0 1 2 S a l e z i á n s k y m a g a z í n n a T V L U X , T V N o e a y o u t u b e . c o m / s a l e z i a n i .




V Baku ste najvyššia autorita
Katolíckej cirkvi. Ako sa
z provinciála saleziánov stane
apoštolský prefekt?
Túto misiu zverili slovenským sale-
ziánom a po odchode dona Jána
Čaplu potrebovali nájsť niekoho, kto
by ho vymenil. Hlavný predstavený
mi povedal, že na generálnej rade
padlo moje meno. Keď som to počul,
začudoval som sa a nevedel som, čo si
o tom myslieť. Vždy som bol pres-
vedčený, že na misie by sa mali po-
sielať ľudia, ktorí to cítia ako povola-
nie. Ja som v živote o misiách
nesníval. Na Slovensku je dosť roboty,
prípadne by som svoju taliančinu
a nemčinu využil v Projekte Európa,
ak by som nebol potrebný doma.
Rozmýšľal som dva týždne. Napísal
som list a v ňom sedem dôvodov,
prečo si myslím, že by som mohol byť
užitočnejší tu. Jedným z bodov bol aj
môj vysoký vek pre takúto službu.
Som však rehoľník, sľúbil som pos-


lušnosť. Ak mi to pridelia, keď sa ne-
nájde nik iný, som ochotný skúsiť to.


Takže nikto sa nenašiel, a tak ste
súhlasili?
To bolo v januári, a keď do mája ni-
koho nenašli, predstavení sa ma spý-
tali, či tá moja posledná veta platí, ale
vraj by bolo dobre natrvalo. Keďže
som sa na to necítil, zobral som to
len na prechodné obdobie, kým sa
nikto nenájde a kým mi to zdravie
a sily dovolia.
To bolo v roku 2009.


Posledné dva roky teda už
začnete odpočítavať, koľko
zostáva?
Od začiatku odpočítavam. Prvé dva
roky boli veľmi náročné, ale prežil
som ich bez zdravotných dôsledkov.
A verím, že sa časom nájde niekto,
kto tam pôjde s chuťou a s radosťou.


Čo vlastne znamená apoštolský
prefekt Katolíckej cirkvi? Ste
priamo pod Svätým Otcom alebo
pod nunciom?
Nuncius je veľvyslanec, čiže podlie-
ham priamo Svätému Otcovi, ale ako
rehoľník nášmu predstavenému do-
novi Karolovi Maníkovi, keďže don
Chávez zveril dielo slovenskej pro-
vincii. Apoštolský prefekt Katolíckej
cirkvi v Azerbajdžane je na úrovni bis-
kupa so všetkými povinnosťami bis-
kupa, ale iba s niektorými právami.


Ako vás vníma tamojšia svetská
moc? Robí prekážky?
Je to sekulárny štát s proticirkevnými
zákonmi, silnými kompetenciami pre-
zidenta a parlamentu. Susedí s Irá-
nom, čo je islamská republika, a sú
tam skupiny vahabitov. Štát má obavy
z mohamedánskych fundamentalis-
tických skupín, a preto sa snaží ob-
medzovať náboženské skupiny, aby
pod rúškom náboženskej činnosti ne-


téma


D B D 2 0 1 210


Na misii v Baku
treba odpovedať
aj na otázky
z telenovely
Don Vladimír Fekete sa narodil 11. augusta
1955. Saleziánom sa stal, keď nemal ešte
ani dvadsať rokov, a za kňaza ho vysvätili
tajne v Berlíne 30. januára 1983. V rokoch
1999 – 2005 bol provinciálom saleziánov
na Slovensku a potom tri roky pôsobil
v úlohe magistra novicov. Pápež Benedikt
XVi. ho 5. novembra 2009 vymenoval
za predstaveného katolíckej misie
v Azerbajdžane. Počas krátkej letnej
návštevy na Slovensku sme sa s ním
porozprávali o saleziánskom diele
v hlavnom meste Azerbajdžanu.


Autor: Jozef Kotris
Foto: Terézia Liptáková


Don Vladimír Fekete




vytvárali niečo, čo môže byť pre štát
nepríjemné. Z tohto dôvodu v roku
2009 prijali proticirkevný zákon, ktorý
bol pre Katolícku cirkev neprijateľný.
Podľa neho môžu náboženskú čin-
nosť vykonávať iba domáci, my všetci
sme cudzinci. Okrem toho hlavu ná-
boženskej skupiny treba voliť, ne-
môže byť nikým menovaná. Činnosť
sa nesmie vykonávať po domoch, ale
iba v miestach kultu, ktoré sú iden-
tické s adresou sídla náboženskej sku-
piny. My však máme kaplnku, kostol,
sväté omše slúžime aj u sestier Matky
Terézie v ich kaplnke.


napriek tomu ste to ustáli. Ako?
Radili nám, aby sme založili tri kato-
lícke cirkvi. Ale to nejde. Bude Kato-
lícka cirkev podľa Feketeho, ďalšia
podľa Kormančíka? To je hlúposť. My
máme jednu Katolícku cirkev. Bol do
toho zaangažovaný aj náš nuncius –
Poliak Marek Solczinski, ktorý sídli
v Tbilisi v Arménsku a je vyslanec
pre Arménsko, Gruzínsko a Azerbaj-
džan.


Podpísali ste teda zmluvu medzi
Vatikánom a Azerbajdžanom, aby
bola nadradená miestnym
zákonom?
Presne tak. Štát mal záujem, aby sa
potvrdila politika tolerantnosti,
a preto sme hľadali cestu kompro-
misu. Zostavili sme medzinárodný
dohovor medzi Svätou stolicou
a Azerbajdžanskou republikou, ktorý
by zabezpečoval jurisdikčné posta-
venie Katolíckej cirkvi. Verejne sme
preukázali, že rešpektujeme ich zá-
kony, ale oni prijímajú naše špecifiká
zadefinované v Kódexe kánonického
práva. To bola veľká vec. Podarilo sa
to minulý rok a na základe toho mô-
žeme fungovať relatívne slobodne.


Relatívne slobodne… ?
Vláda nás prizýva k rokovaniam.
Azerbajdžan je demokratická krajina,
ktorá deklaruje, že vláda je oddelená
od náboženstva, ale predpokladá sa,
že Azerbajdžanci sú moslimovia. Na-
priek tomu židia, mohamedáni a kres-
ťania žili celé stáročia spolu a je to aj
ukážka určitej tolerantnosti bez et-
nických alebo náboženských problé-
mov. Teraz je to aj politikou Azerbaj-


džanu: ukázať, že je možné žiť tak,
aby sa náboženské skupiny tolerovali.
Na rozdiel od moslimských krajín,
kde nie je oddelené náboženstvo od
politiky, tu sa ukázalo, že sa to dá od-
deliť. Prezident o sebe nehovorí, či je
moslim, a na verejnosti pije aj víno.


Ako vyzerá dielo, kde pôsobia
saleziáni?
Máme tam kostol, kde je asi päťsto
miest na sedenie. Oratórium sme pos-
vätili iba v júli, dovtedy bolo pri kos-
tole len ihrisko a zelená lúka. Viac


sme fungovali v našom dome na
Genčliku (prvý dom misie, pozn.
red.), pri kostole boli len dve miest-
nosti. Pôsobíme aj v centre Mária
alebo po azerbajdžansky Merjam vo
štvrti, ktorá je od kostola vzdialená asi
desať kilometrov.


A vaša činnosť?
Máme tri oblasti pôsobenia. Pre nie-
koľko tisícok katolíkov vysluhujeme
sviatosti, sobášime ich, pochová-
vame, pripravujeme na prvé sväté
prijímanie. Pomáhajú nám dobre sfor-
mované rodiny zo zahraničia, ktoré
tam pracujú a sú dobrými katolíkmi.
Druhá oblasť pôsobenia sú vzdeláva-
cie projekty pre deti. V Azerbajdžane
je veľký problém zabezpečiť si vzde-
lanie. Mnohí učitelia nevyučujú, lebo
majú pocit, že nie sú ohodnotení
a majú malý plat. Deti, ktoré chcú mať
vzdelanie, si preto musia zaplatiť do-
učovanie. Keď končia základnú školu,


musia spraviť skúšku, a aby ju zvládli,
je nevyhnutné nájsť si učiteľov. Chu-
dobné rodiny na to nemajú, a tak asi
300 detí dostáva za symbolickú cenu
v centre Mária dovzdelávanie.
Tretia sféra nášho pôsobenia je so-
ciálna a ide o konkrétnu pomoc miest-
nym obyvateľom. Problémom sú
utečenci z územia Náhorného Kara-
bachu. Sú vlastne utečencami vo
vlastnej krajine. Máme tam rozbeh-
nutý projekt adopcie na diaľku, väč-
šinou pre rodiny, kde muž nechá
ženu a tá sa nevie postarať o deti. Za-
bezpečujeme aj právnu pomoc ľu-
ďom, ktorí prišli o doklady, aby sa
mohli opäť zaradiť do spoločnosti.
Nie sú to veľmi evanjelizačné, skôr so-
ciálne projekty. Ak nemá človek za-
mestnanie, má veľký problém, lebo
tam sociálne dávky nepoznajú.


Podľa štatistík je tam
17-percentná nezamestnanosť.
Je taká aj realita?
Ťažko zistiť. Oficiálne je tam nízka ne-
zamestnanosť, ale keď sa pýtam ľudí,
každý druhý hľadá robotu.


Koľkí saleziáni ste
v Azerbajdžane?
Je nás tam sedem kňazov a dvaja re-
hoľní bratia. Odkedy prišiel na dva
roky Steven Mututu z Kene, rozdelili
sme sa na dve komunity – jednu an-
glickú, kde bol aj on, a druhú po rus-
ky hovoriacu, na Genčliku.


Máte rozdelené úlohy?
Musíme sa vedieť zastúpiť, čiže sa ne-
môžeme špecializovať na niečo kon-
krétne. Sme v kostole, v centre Mer-
jam a v kaplnke na Genčliku, bratia
doučujú aj v centre Charitas. Don Šte-
fan Kormančík a don Martin Bonkalo
majú na starosti učiteľov v centre. Je
tam tridsať vyučujúcich pre približne
tristo detí. Don Jozef Marek hovorí
po azerbajdžansky a pôsobí na Genč-
liku.


A misijní dobrovoľníci?
Každý rok sa snažíme, aby prišli. Ale
vždy na celý rok.


Ako vyzerá duchovná služba
v Baku?
Máme sväté omše, homílie a s kaž-


téma


D B D 2 0 1 2 11




dým sa rozprávame. Nie-
kedy len prídu moslimovia
či neveriaci a rozprávame
sa. Inokedy iba sedíme
v kostole a čakáme, sme im
k dispozícii celý deň.


Prečo prichádzajú do
kostola? náhodou alebo
im to niekto odporučí?
Niektorí sa stále chodia
modliť, napríklad k Panne
Márii, iní prídu zapáliť
sviečku alebo si dať niečo
vysvetliť. Najmä v juho-
amerických seriáloch vidia
rôzne náboženské úkony
a nerozumejú im, tak sa prídu pozrieť,
opýtať. Oslovujú ma napríklad
„padre“, ako to videli v nejakom ta-
lianskom filme.


Hovorili ste o dospelých,
spomenuli ste doučovanie detí.
Venujete sa aj mladým?
Mladých tu máme málo. Ak aj príde
chlapec a povie, že chce byť katolí-
kom, rozhodnúť sa môže až v osem-
nástke. Priatelíme sa, hráme spolu fut-
bal, ale rozhodnúť sa môže až
v dospelosti.


Ako vyzerá váš deň?
U každého brata je to iné. Po modlit-
bách a raňajkách idem do úradu, je-
den kňaz má službu v kostole, ďalší je
medzitým na kurzoch angličtiny, ruš-
tiny a azerbajdžanského jazyka.
V tejto misii sú potrebné všetky tri ja-
zyky a to je taký menší kríž. Popo-
ludní sme zasa v kostole, v centre
Merjam, potom nasleduje večerná bo-
hoslužba.


Aké máte skúsenosti
s domácimi po ľudskej
stránke?
Voči cudzincom sú slušní
a vážia si nás. Keď chcú po-
môcť, často si aj niečo vy-
myslia a narobia viac prob-
lémov, ako keby neporadili.
Myslia to dobre, cítia, že ne-
môžu povedať nie, a snažia
sa byť nápomocní. Na dru-
hej strane sú veľmi citoví
a nestáli. Vidíme to aj na na-
šich katechumenoch. Chcú


sa stať katolíkmi, ale keď povieme, čo
to vyžaduje, nadšenie opadne.


V lete ste boli na konferencii
v Ríme, kde sa stretli saleziáni,
ktorí pracujú v moslimskom
prostredí. Po návrate vraj máte
ešte viac otázok. Čo to znamená?
Nejaké otázky mi to zodpovedalo, ale
ešte viac otázok mi to v hlave vyvolalo.
Bratia a sestry, ktorí pracujú v mo-
slimských krajinách s prevahou fun-
damentalizmu a sú v ohrození života,
si kladú otázku, či ich tam vôbec po-
trebujú. Uvedomil som si aj to, čo po-
vedal Ježiš: Choďte do celého sveta
a ohlasujte evanjelium – a to platí aj
dnes. Ak tam môžeme žiť a hovoriť
o evanjeliu, treba tam byť a aspoň
trošku im otvárať oči a napravovať zde-
formované poznanie.
Môžeme im vysvetliť, čo Cirkev učí
o Ježišovi, aby aj tí, čo v týchto kraji-
nách hľadajú zmysel života, mohli po-
čuť evanjelium. To nemôžu robiť na-


príklad bratia v Pakistane,
lebo by ich prinajlepšom po-
slali preč. Pán Boh nás po-
siela do tejto krajiny, lebo ľu-
dia hľadajú a v mešitách často
nenachádzajú odpovede na
otázky, ktoré by chceli počuť.
To, že tam máme kostol, kríž
a môžeme zvoniť na zvony,
že je tam miesto, kde sa hlása
evanjelium, je veľká vec.


naznačili ste, že
moslimovia majú
zdeformované poznanie
Krista. Korán pozná
Ježiša?


Korán vznikol v šiestom storočí, keď
podľa nich archanjel Gabriel zjavil
Mohamedovi, čo Boh chce povedať
ľuďom. V texte sú aj časti, ktoré ho-
voria o prorokoch Starého zákona –
o Mojžišovi, Abrahámovi aj o Ježi-
šovi. Volajú ho Isa, syn Márie, ktorá
bola nepoškvrnená. Staršie mo-
slimské smery sú mierumilovné.
Niektoré sa však odvolávajú na proti-
kresťanské komentáre a tie tvrdia, že
Ježiš priniesol pravé evanjelium, ale
kresťania ho sfalšovali. Sú presved-
čení, že kresťania žijú v omyle a to
pravé evanjelium schováva Vatikán.


Slovenskí saleziáni pôsobia
v Azerbajdžane už dvanásť rokov.
Čo najsilnejšie poznačilo toto
dielo a vlastne aj obnovený život
Katolíckej cirkvi?
Jednoznačne návšteva vtedajšieho
Svätého Otca Jána Pavla II. v roku
2002. Dovtedy sa na Katolícku cirkev
pozeralo ako na jednu zo siekt. Keď


prišiel na 24 hodín Ján Pavol
II., v národe to zanechalo
hlbokú stopu – predovšet-
kým svätá omša vo veľkej te-
locvični pre asi 15-tisíc ľudí.
Pápež sa stretol s predstavi-
teľmi kultúry a politiky a zís-
kal aj sympatie verejnosti.
Prezident podaroval Katolíc-
kej cirkvi pozemok na kostol
a po prvý raz sa stretli hlavy
náboženstiev, čo v Azerbaj-
džane pôsobia. Bol tam šejk
mohamedánov, predstaviteľ
židovskej obce a biskup rus-
kej pravoslávnej cirkvi. Po-


téma


D B D 2 0 1 212


Katolícky kostol v Baku


Začiatky saleziánskej misie v Baku




D B D 2 0 1 2 1


tom sa upevnili vzťahy s donom Da-
nielom Pravdom a neskôr s donom
Jánom Čaplom a Katolícku cirkev
uznal štát ako tradične prítomnú na
tomto území spolu s mohamedánmi,
židmi a ortodoxnými kresťanmi. Naša


misia žije z návštevy Jána Pavla II., od
ktorej sme si v lete pripomenuli desať
rokov.


Celý rozhovor nájdete na www.sale-
ziani.sk.


Každý druhý mesiac


DON BOSCO
U TEBA DOMA


Časopis Don Bosco dnes
zasielame bezplatne
na požiadanie.


Už od roku 1877
je to dar dona Bosca
všetkým priateľom
a dobrodincom
saleziánskeho diela.


Ďakujeme za každý dar,
ktorý nám pomáha rozvíjať
dielo záchrany a výchovy
mladých doma i v misiách.


Ponúknite časopis
svojim blízkym.
Rozšírte rodinu dona Bosca.


Za všetkých dobrodincov
slúžime každú sobotu svätú
omšu a pamätáme na nich
v modlitbách.


Kontakt:
Don Bosco dnes
Miletičova 7
821 08 Bratislava
Tel.: 02/55 57 22 26
E-mail: dbd@donbosco.sk


do
n


bo
sc


o
dn


es


O Azerbajdžane (alebo) katolíci sú rovnoprávni
Azerbajdžan je jedna z krajín bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá získala ne-
závislosť a demokraciu v roku 1991. Nachádza sa na Kaukaze na ploche 86,6-
-tisíc štvorcových kilometrov a má 9 miliónov obyvateľov. Hospodárstvo je za-
ložené na obrovských zdrojoch ropy a zemného plynu a to je dôvodom rých-
leho rozvoja trojmiliónového hlavného mesta Baku. Krajina je v konflikte o te-
ritórium Náhorný Karabach, ktorý trvá od vojny medzi Azerbajdžanom
a Arménskom v rokoch 1992 – 1994. Kvôli nej utieklo z domovov milión ľudí.
Miestni obyvatelia hovoria po azerbajdžansky (reč je podobná turečtine),
v pastorácii katolíckej misie sa používa ruský a anglický jazyk.


Azerbajdžan má staroveké kresťanské korene. Krajina bola islamizovaná
v desiatom storočí, v období komunizmu (1917 – 1990) bol silne prítomný
ateizmus. Posledného katolíckeho kňaza tam zavraždili v roku 1936. Znovu-
zrodenie Katolíckej cirkvi nastalo v roku 1997 s príchodom prvého diecéz-
neho kňaza P. Jerzyho Pilusa.


V jubilejnom roku 2000 misiu zverili slovenským saleziánom. O rok neskôr
Kongregácia pre evanjelizáciu národov dala misii štatút Missio sui iuris so síd-
lom v Baku. So súhlasom vlády môže byť Cirkev prítomná a pracovať v hlav-
nom meste pre duchovnú službu zahraničným katolíkom, ktorí v krajine pra-
cujú. Doteraz má Cirkev z Azerbajdžanu dve miestne povolania: seminaristu
a ašpirantku u sestier saleziánok. Obaja sú na začiatku svojej formácie.


Po sedemdesiatich rokoch komunizmu, keď nebolo ani kňaza, ani kostola, ka-
tolícka prítomnosť takmer vymrela. Azerbajdžanci, ktorí sa považujú za mos-
limov, sú celkom umiernení a tolerantní. Demokratická vláda vedená silnou
osobnosťou prezidenta sa deklaruje ako sekulárna, oddelená od náboženstva.
Po návšteve blahoslaveného pápeža Jána Pavla II. v roku 2002 sa veľa pre Ka-
tolícku cirkev zlepšilo. Dnes je katolicizmus považovaný za jedno z tradičných
náboženstiev Azerbajdžanu. Saleziáni dostali pozemok od prezidenta Heydara
Alieva, aby vybudovali prvý kostol. Posvätil ho kardinál Tarcisio Bertone
v roku 2007.


Sobotné hry mladých vo vzdelávacom centre Merjam




zaujímavosť


„Keď premýšľam nad životnými
osudmi dona Titusa Zemana, mám
pocit, že nanovo prežívame päťde-
siate roky. Nielen ja v strižni, ale cel-
kovo, v spoločnosti. Iba okolnosti sú
nové. Ale cesta za povolaním sa zdá
byť rovnako dobrodružná tak vtedy,
ako aj dnes,“ povedala filmárka. Až
v závere filmu sa totiž divák dozvie,
kam smerujú kroky pro-
tagonistov prechodu
hranice.


Tvorcovia filmu úzko
spolupracovali s do-
nom Jozefom Slivoňom,
ktorý celý proces bla-
horečenia vedie ako vi-
cepostulátor. Jeho nie-
koľkoročná námaha
smeruje do cieľa prvej
etapy. Práve rozhovory
s ním boli pre tvorcov
filmu hlavným zdrojom
informácií spolu s ma-
teriálmi, ktoré zozbieral
pre túto kauzu.
Čo zaujalo režisérku,
ktorá podobných prí-
behov spracovala už
viacero? „Moment, že
don Titus bol jeden


z nás, jednoduchý rehoľník. V Brati-
slave dodnes žije jeho sestra. Je nám
blízky nielen v čase, ale aj tým, že
pochopil potreby svojej doby. Jeho
príbeh nie je o dobrodružstve. Je iba
skromnou ilustráciou vynaliezavosti
generácie saleziánov, ktorí boli nú-
tení popasovať sa s novými pod-
mienkami.“


Skutočne, dona Titusa Zemana film
predstavuje ako člena silnej skupiny
saleziánov, ktorí ušli za hranice ko-
munistického režimu a väčšinou v Ta-
liansku sa stali kňazmi. Našli spôsob,
ako podporovať katolíkov žijúcich „za
železnou oponou“ – vydávali a orga-
nizovali posielanie náboženských
kníh pre slovenskú Cirkev a poslu-
cháčom sa prihovárali na vlnách Va-
tikánskeho rozhlasu alebo Slobodnej
Európy. Zvonku pomáhali tým spolu-
bratom a laikom, ktorí apoštolovali
priamo doma, na Slovensku.


Toto všetko však don Titus v úvode
svojho dobrodružstva ani len netušil.
Nevedel, že vďaka jeho odvahe budú
mať možnosť pracovať a tvoriť takí
velikáni, ako už zosnulí básnik Go-
razd Zvonický či biblista Jozef Heri-
ban.
Má teda Titus Zeman miesto na ol-
tári? „Istotne áno, ale spolu s ním tam
patria aj tisícky ďalších. Som rada, že
ich tam don Titus môže zastupovať,“
zhrnula sestra Iva Kúšiková. Toto
hlboké presvedčenie a čaro jedno-
duchosti sa nesú celým filmovým
spracovaním.
Upútavku na dokument Prešiel som
hranicu si môžete už teraz pozrieť na
www.youtube.com/saleziani.
Premiéra pripravovanej snímky sa
uskutoční v Bratislave 6. decembra
2012, deň pred zakončením diecéznej
fázy procesu blahorečenia.


D B D 2 0 1 21


Prešiel som hranicu


Začiatkom decembra
sa v Bratislave ukončí
diecézny proces
blahorečenia dona Titusa
Zemana. Pri tejto
príležitosti požiadali
Saleziáni dona Bosca
skúsenú režisérku rehoľnú
sestru ivu Kúšikovú SSpS,
aby filmovo spracovala
jeho príbeh.


Spracoval: Maroš Peciar SDB


Pripravuje sa film o donovi Titusovi Zemanovi




Motto SDM 2013, ktoré sa uskutočnia
od 23. do 28. júla 2013 v brazílskom
Riu de Janeiro, znie: „Choďte a získa-
vajte učeníkov zo všetkých národov.“
Slovenskí pútnici sa môžu zaregistro-
vať v slovenčine na oficiálnej stránke
SDM www.rio13.sk. Z organizačných
dôvodov by to mali stihnúť najneskôr
do konca januára 2013.


na ceste do Ria
V Brazílii ich čaká bohatý program
nielen v samotnom Riu de Janeiro,
ale aj počas dní v diecéze. Prvýkrát
v histórii stretnutí bude týždeň v die-
cézach venovaný misiám. Misijný roz-
mer má aj oficiálna modlitba SDM
2013, ktorú tiež nájdete na internetovej
stránke.


na ceste do Ružomberka
Organizačný tím SDM 2013 pripravil
pre tých, ktorí sa nebudú môcť na
stretnutí v Riu de Janeiro zúčastniť,
slovenskú alternatívu. Národné stret-
nutie mládeže R13 sa v dňoch od 26.
do 28. júla uskutoční v Ružomberku
a bude prepojené so samotnými Sve-
tovými dňami mládeže. Mladí zo všet-
kých kútov Slovenska tak budú mať
jedinečnú príležitosť zažiť atmosféru
SDM v duchu Brazílie doma.


Zapoj sa
Do príprav na SDM a R13 sa môžete
aktívne zapojiť aj vy! Možností je nie-
koľko: môžete sa stať oficiálnymi dob-


rovoľníkmi v Ružomberku, môžete na
stretnutia pozvať priateľov, s kama-
rátmi zorganizovať besedu či tema-
tický večer o SDM. Najcennejšou po-
mocou je samotná modlitba za nás, za
mládež na Slovensku.


Očami pútnika
„Osobne sa masovým akciám vyhý-
bam, bojím sa, že nebudem mať ticho
pre Boha. Lenže on vie aj kričať… Sve-
tové dni mládeže sú síce na míle
vzdialené od pohodovej dovolenky,
ale je to unikátna príležitosť zažiť, že
byť kresťanom je nenormálne nor-
málne,“ povedal o tejto akcii 34-ročný
Pavol Danko z Dunajskej Lužnej, reži-
sér Tanečného divadla ATak a mode-
rátor TV LUX.


Svetové dni mládeže v kocke
SDM sú medzinárodným podujatím
organizovaným Katolíckou cirkvou,
ktoré spája mladých z celého sveta.
Predsedá im Svätý Otec a slávia sa
každé dva-tri roky v jednej zo sveto-
vých metropol. SDM sa zrodili v roku
1984 na Kvetnú nedeľu. Pápež Ján Pa-
vol II. vtedy zvolal rímsku mládež,
aby s ním oslávila Rok vykúpenia.
Nadšenie mladých prekonalo všetky
očakávania Vatikánu i samotného pá-
peža. Symbolmi mládežníckeho stret-
nutia sú kríž a ikona Márie, ktoré pred
samotnými SDM putujú po diecézach
hosťujúcej krajiny.


r io 201


„Drahí priatelia, nasledujúce Svetové dni mládeže
budú v Riu de Janeiro!“ Týmito slovami sa rozlúčil
Svätý Otec Benedikt XVi. na madridskom letisku


Cuatro Vientos s takmer dvoma miliónmi mladých
z celého sveta. Ďalšie stovky miliónov ľudí sledovalo


prenos zo záverečnej svätej omše Svetových dní
mládeže (SDM) 2011 prostredníctvom televízie


a internetu. Pápež adresoval toto pozvanie všetkým,
ktorí sa neboja riskovať a dôverovať Bohu. Učeníkom,


ktorí sa neboja nasledovať ho…


Autor: Komunikačný tím SDM 2013 (Eva Jánošíková)


D B D 2 0 1 2 1


Rio de Janeiro ťa čaká!




aktualita


D B D 2 0 1 216


Hlavný predstavený saleziánov
don Pascual Chávez si prial, aby
v rámci prípravy na oslavu dvoj-
stého výročia narodenia dona
Bosca putovali jeho relikvie po
všetkých krajinách, kde saleziáni
pracujú. Ich cesta po svete sa za-
čala v Turíne v júli 2009 a skončí sa
v januári roku 2014. Prvým konti-
nentom, ktorý relikvie navštívili,
bola Amerika (2009 – 2010), nasle-
dovala Ázia a Oceánia (2011), po-
tom začiatkom tohto roka a počas
leta Afrika a od septembra 2012 pu-
tujú už relikvie po Európe. Podľa
harmonogramu pre náš kontinent
prídu k nám z Ukrajiny a od nás
poputujú ďalej do Slovinska.


Na Slovensku pobudnú relikvie
otca a učiteľa mladých v každom


saleziánskom stredisku. Príležitosť
vidieť dona Bosca a pomodliť sa
pri ňom tak budú mať mnohí jeho
obdivovatelia a nasledovníci. Táto
návšteva navyše ponúkne priestor
pre načerpanie zvláštnych milostí,
ale aj osobných inšpirácií – don
Bosco bude medzi nami.


S putovaním relikvií sú spojené aj
plnomocné odpustky, ktoré ude-
lila Apoštolská penitenciária už
v máji 2009. Môže ich získať každý
veriaci, ktorý si uctí relikvie svä-
tého Jána Bosca a pridá modlitbu
Pána, vyznanie viery a vzývanie
Panny Márie Pomocnice a svätého
Jána Bosca.


Spracoval: rhsdb


Don Bosco medzi nami?
Relikvie dona Bosca prídu na Slovensko už v budúcom roku a udalosť sa u nás ponesie


v duchu hesla „Don Bosco medzi nami“. Relikvie tohto veľkého svätca mladých
a majstra výchovy budú v krajine pod Tatrami od štvrtka 11. apríla do utorka


30. apríla počas Veľkonočného obdobia. Slovenská saleziánska rodina už začala
s prípravami na ich príchod.


KDE bude Don Bosco medzi nami
V saleziánskych strediskách v týchto


mestách:


Michalovce, Humenné, Prešov, Košice
(Luník IX a Kalvária), Bardejov, Poprad,
Rožňava, Banská Bystrica, Námestovo,


Žilina, Dubnica nad Váhom,
Nová Dubnica, Partizánske, Trnava,
Šaštín-Stráže, Bratislava (Trnávka,


Mamateyova, Miletičova).


Presnejší harmonogram vám prinesieme
v nasledujúcom čísle.




aktualita


D B D 2 0 1 2 1


Od týchto udalostí ubehlo takmer 200
rokov a vo mne rezonujú otázky: Aké
dedičstvo zanechal náš duchovný
otec nám? Viem ho zrozumiteľne
a konkrétne pomenovať? Nasledujem
ho verne aj dnes?
Šiesty nástupca dona Bosca don Egi-
dio Viganò hovorí, že obraz tohto
svätca treba predložiť a pretlmočiť
dnešnému svetu tak, aby bol preň ak-
tuálny a aby ho dokázal osloviť a pri-
hovoriť sa mu obnovenou rečou. Je to
vernosť, ktorá nie je iba opakovaním
formúl a vonkajšou úctou k tradícii.
Táto vernosť nás vyzýva, aby sme
spoznali dona Bosca s jeho dejinami
a v dejinách jeho doby a aby sme sa
stotožnili s jeho ašpiráciami, motivá-
ciami a voľbami. Aby sa vernosť kaž-
dého jedného z nás prejavila v kaž-
dodennom živote ako trvalá a silná
láska k mladým, najmä najchudob-
nejším.
Dnešný hlavný predstavený salezi-
ánov don Pascual Chávez vyhlásil
v roku 2011 prípravu na dvojsté výro-
čie narodenia dona Bosca. Nič for-
málne, naopak, ide o úprimnú snahu


obnoviť vernosť donovi Boscovi.
Príprava na toto jubileum sa začala 16.
augusta 2011 a prebieha tri roky. Vy-
vrcholí 16. augusta 2014, v deň sláve-
nia dvojstého výročia narodenia dona
Bosca.


Rok od 16. augusta 2011 do 15.
augusta 2012
Poznanie histórie dona Bosca
„Obdobie systematického štúdia a pri-
podobňovania sa donovi Boscovi…
Poznávanie dona Bosca je podmien-
kou pre odovzdávanie, komunikova-
nie charizmy a ponúkanie jej aktuál-
nosti,“ hovorí don Pascual Chávez.


Na Slovensku bol prvý rok príprav
zameraný skôr dovnútra saleziánskej
rodiny. Centrálnou udalosťou roku
spoznávania boli duchovné cvičenia
pre saleziánov o donovi Boscovi.
Sprievodnými aktivitami boli: Semi-
nár o donovi Boscovi (august 2012),
vysielanie filmu Don Bosco v Roz-
hlase a televízii Slovenska (máj 2012),
dokumenty saleziánskych predstave-
ných v slovenčine pre potreby sale-
ziánskej rodiny a tiež príprava doku-
mentárneho filmu „Prešiel som
hranicu“ o donovi Titusovi Zemanovi.
O tomto dokumente si môžete viac
prečítať v článku na strane 14.


Rok od 16. augusta 2012 do 15.
augusta 2013
Pedagogika dona Bosca – Don
Bosco medzi nami
„Saleziánsku pedagogiku je nutné
dnes prehĺbiť. Treba študovať a uplat-
ňovať aktualizovaný preventívny sys-
tém dona Bosca, ako to žiadal už don
Egidio Viganò… Musíme rozvíjať jeho
veľké čnosti, modernizovať jeho prin-
cípy, pojmy, ukazovatele a interpreto-
vať dnes jeho základné idey,“ hovorí
don Pascual Chávez.
Saleziánska rodina je pozvaná študo-
vať a meditovať výchovné životopisy
chlapcov Miška Magoneho, Františka
Besuca a Dominika Savia z pera sa-
motného dona Bosca.


Zároveň na Slovensku privítame
v rámci tohto roka relikvie dona
Bosca, ktoré nás navštívia v apríli
2013. Využime túto možnosť, relikvie
putujú po celom svete a sú sprevá-
dzane mnohými uzdraveniami a zá-
zrakmi. Ďalšie informácie prinesieme
v budúcom čísle.


Rok od 16. augusta 2013 do 15.
augusta 2014
Spiritualita dona Bosca –
návrat ku koreňom
„Toto je zrejme menej zdôrazňovaná
črta postavy dona Bosca. Don Bosco
bol celkom ponorený do práce a ne-
ponúkol nám opis svojho vnútorného
vývoja ani nám nenechal explicitné
reflexie o svojom duchovnom živote,“
hovorí don Pascual Chávez.
Na Slovensku spojíme tento rok s osla-
vou 90. výročia príchodu saleziánov
na Slovensko, aby sme si tak pripo-
menuli naše korene.


Rok od 16. augusta 2014 do 15.
augusta 2015
Dvojsté výročie narodenia
dona Bosca – Spoločne
oslávme a stretnime dona
Bosca
Tento rok ponúkne možnosti pútí na
miesta v Taliansku, kde don Bosco žil
a pôsobil.


Druhý vatikánsky koncil


Don Bosco začal rozprávanie
svojho životného príbehu
slovami: „narodil som sa na
sviatok nanebovzatia Panny
Márie. Bolo to v roku 1815.“
Janko Bosco vyrastal bez otca.
Pred smrťou mu však zanechal
vzácne dedičstvo – svojej
manželke, Jankovej mame
Margite, odporúčal, aby v každej
situácii dôverovala Bohu.
A Janko skutočne ostal tomuto
dedičstvu verný, spoliehal sa
na Boha a po celý život videl otca
v osobách kňazov – dona Calosa,
dona Cafasa… Všetkými jeho
pozemskými rokmi sa ťahala
červená niť: dôvera v Boha
a citlivosť voči tým, ktorí otca
nemajú. To, čo bolo pre neho
ťažké a zraňujúce, sa stalo jeho
charizmou a charakteristikou.


Autor: Pavol Degro SDB


Dvojsté výročie narodenia dona Bosca


Logo pre druhý rok prípravy má slo-
venský text „Don Bosco medzi nami“.
Tento názov ponesie udalosť putova-
nia relikvií dona Bosca na Slovensku


v apríli 2013.




Životopisné spomienky na svätého
Jána Bosca (Memorie biografiche)
uvádzajú, že v roku 1849 spoznal ja-
novského kňaza Nicoló G. B. Olivie-
riho (1792 – 1864). Ten vo svojej od-
vážnej a veľkodušnej aktivite kupoval
v Alexandrii zotročené africké deti
a privádzal ich do Talianska, aby im
poskytol slobodu a kresťanskú vý-
chovu. Zomrel v povesti svätosti.


Hoci bol don Bosco ešte dlhé roky za-
ujatý upevňovaním svojich oratórií
v Turíne, spomienka na najbiednej-
ších černošských chlapcov a dievčatá
mu vložila do mysle túžbu po misiách
v nekresťanských krajinách, najmä
v Afrike (MB III, 50).
Aj druhá zmienka o misiách má súvis
s Afrikou. Tu sa don Bosco stretol
s inou osobnosťou misijných dejín –
s veľkým apoštolom Afriky Danielom
Combonim (1831 – 1881). Zakladateľ
misionárskej rehoľnej rodiny combo-
niánov sa v roku 1862 zastavil v Tu-
ríne a v saleziánskom oratóriu s nad-
šením vyrozprával svoje misijné


dobrodružstvá z Afriky, ktoré medzi
mladými i saleziánmi vzbudili veľké
oduševnenie. Comboni bol zasa oča-
rený atmosférou Valdocca a veľmi tú-
žil pozvať saleziánov k spolupráci na
svojich dielach.
V roku 1869 na duchovných cviče-
niach v Trofarelle don Bosco ozná-
mil, že Daniel Comboni pripravuje
v egyptskej Káhire pre saleziánov
dom, kde by mohli mať svoj inštitút
a východiskové miesto pre misie v Af-
rike. Máme zachované aj Comboniho
pozývajúce listy, ale ako z dejín
vieme, odpoveď na ne prišla až ne-
skôr (MB IX, 70).
V Životopisných spomienkach na-
chádzame aj zmienku o pozvaní sa-
leziánov do Číny a na Ďaleký východ.
Don Dalmazzo svedčí, že v roku 1870,
po skončení Prvého vatikánskeho
koncilu, sa niektorí z biskupov, medzi
inými aj tí, čo pôsobili v Číne, zastavili
v Turíne. Žiadali dona Bosca, aby po-
slal misionárov aj do týchto oblastí
(MB IX, 70).


Don Bosco napokon 5. februára 1875
poslal direktorom svojich domov
okružný list tohto znenia:
„Z rôznych kútov zeme sme dostali
mnoho ponúk na otvorenie našej mi-
sijnej činnosti. Zdá sa, že najvhod-
nejším začiatkom je prijať pozvanie zo
strany Argentínskej republiky. Tu sú
okrem civilizovanej časti krajiny ešte
obrovské územia, ktoré obývajú divé
národy. Medzi nimi môžu saleziáni
s pomocou Božej milosti uplatniť
svoju misijnú horlivosť.
Začíname otvorením útulku v Buenos
Aires, v hlavnom meste tejto repub-
liky, a školou s internátom a verejnou


kaplnkou v San Nicholas de los
Arroyos neďaleko hlavného mesta.
Teraz je teda potrebné vybrať a pri-
praviť ľudí, ktorí pôjdu uskutočniť
tento prvý experiment. Želám si, aby
tam išli bratia, ktorí sa pre misiu roz-
hodnú slobodne, nie iba z posluš-
nosti.
Postup bude nasledovný:
1. Tí, čo majú misijný úmysel, nech
napíšu žiadosť, v ktorej vyjadria svoju
túžbu ísť do týchto krajov ako sale-
ziáni.
2. Potom sa zíde Generálna rada a po
vzývaní Svätého Ducha preverí zdra-
vie, schopnosti, fyzické sily a morálne
predpoklady každého, kto sa prihlá-
sil. Vybraní budú len tí, o ktorých
možno predpokladať, že odchod na
misie prospeje ich duši a budú konať
na Božiu slávu.
3. Po rozhodnutí Generálnej rady do-
stanú vybraní bratia čas na to, aby sa
naučili jazyk a spoznali kultúru ná-
roda, ku ktorému budú poslaní ohla-
sovať Božie slovo.
4. Ak nijaká nepredvídaná okolnosť
nenaruší naše plány, odchod prvých
misionárov je stanovený na október
tohto roka.“


Prví saleziáni napokon odcestovali na
misie 11. novembra 1875. Už o dva
roky neskôr sa k ich výprave v Južnej
Amerike pridali aj prvé sestry – dcéry
Márie Pomocnice pod vedením od-


don bosco 200
1815 – 2015 dvojstoročnica narodenia dona Bosca: rok 2011 – 2012 prehlbujeme si poznanie histórie dona Bosca


Saleziánske misie majú
svoj počiatok v roku 1875.
Prvá malá skupina
saleziánov na čele s 37-
-ročným donom Caglierom
vtedy odišla do Argentíny.
Dnes sú saleziáni prítomní
v takmer 100 krajinách
sveta. Poďme sa však
pozrieť na to, ako sa
myšlienka misií rodila.


Autor: Pavol Grach SDB


D B D 2 0 1 21


Don Bosco a ohlasovanie
evanjelia tým, ktorí ho
ešte nepoznajú


Saleziánsky biskup sv. Alojz Versiglia
medzi sirotami v Číne v roku 1926




vážnej a schopnej Angely Vallese a za-
čali svoju misijnú činnosť po ich
boku. V roku 1879 sa saleziáni dostali
aj do divokej Patagónie a rozbehli mi-
siu medzi necivilizovanými domo-
rodcami.
Saleziánska prítomnosť vo svete sa
od tých čias ustavične rozširuje.
V Južnej a Strednej Amerike po
Argentíne nasledoval Uruguaj (1877),
Ekvádor (1888), Kolumbia (1890),
Peru (1891), Bolívia a Paraguaj
(1896). Neskôr Mexiko (1892), An-
tilské ostrovy (1897), odkiaľ saleziáni
potom šli ďalej do Dominikánskej
republiky, Portorika a na Kubu. Na
rad prišli: Salvádor (1903), Honduras
(1906), Kostarika (1907), Nikaragua
(1911) a Guatemala (1930).


V Afrike, ktorá bola donovi Boscovi
tak veľmi blízka, saleziáni začali svoju
misiu tri roky po jeho smrti v Alžírsku
(1891) a neskôr v Tunisku (1894). Do
Egypta, kam ich pozýval už Daniel
Comboni, prišli v roku 1896, no nie do
Káhiry, ale do Alexandrie. Od tohto
roku sú saleziáni prítomní tiež v Juž-
nej Afrike. Nasledoval Mozambik
(1907) a Stredná Afrika – Lulumbaši,
dnes hlavné mesto Konžskej demo-
kratickej republiky (1911).
Saleziánske pôsobenie však v Afrike
nedosahovalo potrebnú dynamiku
a do roku 1970 tu nasledovníci dona
Bosca pôsobili iba v 16 krajinách. Po
vyhlásení Projektu Afrika sa zmobili-
zovali a dnes sú prítomní v 40 kraji-
nách čierneho kontinentu.


Saleziánske misijné dielo v Ázii sa za-
čalo na Blízkom východe v Betle-
heme (1891) a neskôr v Nazarete, na-
sledoval Istanbul (1926), Teherán
(1937), Aleppo v Sýrii (1948), El Hous-
son v Libanone (1957).
Na Ďalekom východe saleziáni za-
mierili najprv do portugalskej koló-
nie Macao (1906) pod vedením dona
Versigliu, neskoršieho prvého muče-
níka Saleziánskej spoločnosti. Ťažké
a zložité začiatky misie v Číne boli
prerušené pre nepriaznivé politické
pomery, a tak saleziáni zostali iba
v Hongkongu a na Taiwane. Ich prí-
tomnosť sa aj v tomto kúte sveta stále
rozširovala – prišli do Japonska
(1926), juhovýchodnej Ázie (1927),


postupne aj do Barmy (dnes Mjan-
marska), Thajska, Vietnamu a Kam-
bodže.
Saleziáni od roku 1951 pôsobia aj na
Filipínach, ktoré už síce nie sú typic-
kou misijnou oblasťou, ale cez túto
krajinu dosahujú na Papuu-Novú Gui-
neu a do Pakistanu. V Kórei sú sale-
ziáni prítomní od roku 1955.
V Austrálii začali nasledovníci dona
Bosca misijnú činnosť v roku 1922,
keď sa salezián Ernesto Coppo stal
biskupom v apoštolskom vikariáte
v Kimberley. Prvé saleziánske dielo
tam bolo otvorené o päť rokov ne-
skôr. Cez Austráliu sa misijné dielo
tejto rehole dostalo na Tasmánske os-
trovy (1950), na ostrovy Samoa (1979)
a na ostrovy Fidži (1998).
Don Bosco často sníval o misiách
a svoju prítomnosť videl v rôznych
krajinách sveta – okrem Južnej Ame-
riky aj v Ázii a predovšetkým v Číne


a v Afrike. Je obdivuhodné, ako sa
niektoré z jeho predstáv skutočne na-
plnili.


Dnes môžeme skonštatovať, že z ma-
lého pastiera kráv v odľahlom kúte
Piemontu, neskôr jednoduchého
kňaza, plného horlivosti a lásky k mla-
dým a k dušiam, sa stal otec, ktorého
synovia sa vydali svedčiť o Bohu do
celého sveta. Keďže sa teda približu-
jeme k oslavám narodenia dona
Bosca, musíme si uvedomiť, že okrem
historického dona Bosca, ktorý za-
končil svoju životnú púť v roku 1888,
je tu aj „don Bosco, ktorý pokračuje
vo svojom živote v tých najrôznejších
kultúrach a národoch“. A sme radi, že
v roku 1924 sa tento svätec skrze sa-
leziánov, narodených tu na Slo-
vensku, ale vyformovaných v Ta-
liansku, dostal aj k nám. Ale to by
bolo už úplne iné rozprávanie…


don bosco 200


D B D 2 0 1 2 1


Saleziánska misijná výprava do Číny a Japonska v roku 1925


12. misijná výprava v roku 1887, don Bosco uprostred




saleziánky


„Starým aj novým poslaním
Cirkvi je priviesť mužov a ženy
našej doby do vzťahu s Bohom.
Pomôcť im otvoriť ich myseľ
a srdce Bohu, ktorý ich hľadá
a chce im byť blízko. Sprevádzať
ich v poznaní, že plniť jeho vôľu
nie je obmedzenie slobody, ale
práve takto sa stanú naozaj slo-
bodnými“
Benedikt XVI.


Adeline Deminama, saleziánska
novicka z Rwandy, rozpráva
o ťažkej minulosti svojej rodiny.
Mala len desať rokov, keď v jej
krajine došlo ku genocíde. Božie
slovo, ktoré ju odvtedy sprevá-
dza, je Ježišovým učením o od-
pustení: Hovorím vám nie sedem,
ale sedemdesiatsedemkrát.
Po úteku z vlasti do Konga pre-
bývala celá Adelina rodina v uteče-
neckom tábore, kde ju vojaci obrali
o všetky veci. Nebol tam navyše ani
dostatok chleba. O dva roky tábor
bombardovali a Adelin brat i sestra
zomreli. Ona ušla do lesa, kde sa ho-
dinu skrývala vo vode. Keď sa vojaci
vzdialili, vyšla z úkrytu, no ostatní
členovia rodiny sa pred vojakmi roz-
utekali, a tak ostala sama. Vydala sa
teda na cestu späť do Rwandy. Po
troch dňoch našla jednu z dvoch se-
stier. Boli prvé, ktoré sa vrátili do zni-
čeného rodného domu. Tu im po-
mohla komunita katolíkov, ktorá
hneď zorganizovala všetko potrebné,
aby mohli bývať vo svojom dome.
O nejaký čas sa vrátili aj dvaja bratia
a potom ďalšia sestra. Po dvoch me-
siacoch prišli rodičia.
Adele na toto obdobie spomína takto:


„Všetky moje priateľky a spolužiaci
boli mŕtvi. Silu mi dávala len mod-
litba, ktorú som sa naučila v rodine.
Zakúsila som, že odpustenie je možné
len v Bohu a s podporou komunity,
ktorá je schopná pomôcť, keď treba.
Len ten, kto má vieru v milosrdného
Boha, môže úplne odpustiť. Odpuste-
nie uzdravuje rany, obnovuje srdce
napĺňajúc ho pokojom a pomáha
znova objaviť radosť a nádej.“


NEMAJME STRACH, ŽE IDE
O ĎALŠIU POVINNOSŤ
Pri šírení dobrej zvesti môžeme upad-
núť do starostí, ako to robiť. Môžeme
zabudnúť, že prvými evanjelizova-
nými sme my sami. Riskujeme, že sú-
stredíme svoju pozornosť len na spre-
vádzanie tých, ktorí sú volaní
z „nádvoria pohanov“.


Preto nie je dôležité pýtať sa, „ako
ohlasovať evanjelium“, ale „čo hovorí
evanjelium mne“.
Pre Máriu Mazzarellovú a dona Bosca
nebolo evanjelizovanie iba o vzdelá-
vaní. Spočívalo vo vlastnom sve-
dectve života, v sprostredkovaní Bo-
žieho slova a v skutkoch lásky. Byť
verný životu evanjelia v každoden-
ných udalostiach je najlepšie svedec-
tvo. Zároveň to pomáha byť citlivým
na potreby druhých a hľadať cestu
k nim, k riešeniu ich problémov.


„Nová evanjelizácia je v skutočnosti
obnovené stretnutie so živým Kris-
tom. Boh je garant, nie konkurent náš-
ho šťastia“
Benedikt XVI.


Staré záplaty nepatria
na nové veci


D B D 2 0 1 220


Spracovala: podľa časopisu DMA Miroslava Tarajová FMA


nová evanjelizácia je momentálne pojem, ktorý naberá dynamický rozmach. Pozýva
nás k aktívnej kresťanskej činnosti na sociálnom, kultúrnom a náboženskom poli.
Priniesť Boha do týchto oblastí prostredníctvom ľudskosti patrí k saleziánskemu
poslaniu. Účinné svedectvo predpokladá osobnú skúsenosť s hĺbkou evanjelia.




saleziánky
„Niet ho tu. Ide pred vami do Galiley, tam ho uvi-
díte.“ Táto správa pozýva k obráteniu perspektívy.
Ježiš nie je predmetom, ktorý môžeme vlastniť, za-
držať, manipulovať ním a po čase posunúť inam.
Aby sme ho dosiahli, musíme vyjsť a ísť za druhý-
mi – do Galiley pohanov –, kde nás predchádza.
Ktoré je to miesto, kde nás Ježiš čaká?


D B D 2 0 1 2 21


Konečne Vás chcem pozdraviť z Afriky! Do Kamerunu som
prišla s jednodňovým meškaním lietadla, ale tu som sa do-
zvedela, že som ešte dosť dobre pochodila. Lety sa tu totiž
bežne oneskoria aj o tri dni.


Asi ako prvú vec som si uvedomila, že sa musím pripraviť
a úplne sa stotožniť s určitou provizórnosťou života. Buď na
cestách, alebo aj v bežnom živote, keď každý deň odíde
elektrina alebo voda. Najprv som z toho bola bezradná,
vždy sa mi narušili plány. Ale
keď som videla, ako všetci ostá-
vajú pokojní a nikto sa ani slo-
vom nezmieni, že sa deje niečo
nezvyčajné, postupne som si
zvykla. Na ľuďoch ma tu pozi-
tívne prekvapuje, že sú dosť vy-
rovnaní so životom a jeho prob-
lémami, hlavnes nedostatkom,
ale aj so smrťou…


Bývame v hlavnom meste Ka-
merunu v Yaoundé. V komunite
máme formáciu pre dievčatá
(prípravu na rehoľný život v aspirantáte a postuláte) z ce-
lej centrálnej Afriky. Je ich 17 z 9 krajín – Kamerunu, Konga,
Guiney, Gabonu, Pobrežia Slonoviny, Mali, Toga, Nigérie,
Ghany. Hovorí sa tu po anglicky, španielsky a francúzsky.
Okrem dievčat je nás tu 7 sestier zo 7 krajín a 4 kontinentov,
takže o internacionalitu v komunite nie je núdza.


Podmienky našej štvrte len postupne odhaľujem. Veľmi sa
mi páči, že sestry sa rozhodli postaviť dom a školu v jednej
z najchudobnejších štvrtí tohto mesta. Dali tiež vybudovať
cestu a hlavne tri studne na vodu. Naozaj môžem povedať,
že sme tu medzi najchudobnejšími.


Prvou zásadou všetkých tunajších rehoľníkov je predĺžiť ľu-
ďom život, ako sa len dá. Keďže lekárska opatera je tu mi-
nimálna, snažíme sa najprv akýmkoľvek spôsobom starať
o zdravie Afričanov okolo nás. Hneď za zdravím nasleduje
vzdelanie. Máme tu školy od materskej po strednú a žiakov
je veľmi veľa.


V dennom živote sa držím zásady mojej misionárskej pred-
chodkyne sr. Márie Markovej: „Nikdy tu neoľutuješ to, čo si
nepovedala. A na to, aby si niečo povedala, budeš mať ešte
vždy dosť času.“ Zisťujem, že je to náročné, ale veľmi
múdre.


Zo srdca Vám ďakujem za všetky pozdravy, záujem a aj za
všetko, čím ma podporujete. Veľmi často na Vás myslím.
Často tu o Slovensku rozprávam a nosím Vás všetkých
v srdci.


S láskou Vaša sr. Anna Mališová


Misionársky list z Kamerunu


Anke t a
Čím je pre teba viera?
U nás v rodine sa veľmi spája s láskou, ktorá je kre-
ativitou, životnou vášňou, prácou na sebe, starostli-
vosťou o manželstvo, rodinu, zodpovednosťou za
prácu i ľudí naokolo. Je pre nás cestou k odpovedi na
otázky o zmysle života, o pravde o Bohu a sebe,
o šťastí… (Soňa Vlnová).


Viera pre mňa znamená vzťah (Zuzana Saloňová
FMA).


Je to dar, ktorý sa stal vzťahom, a preto je pre mňa aj
poslaním (Lucia Chmelová).


Viera je dar. To je prvá asociácia. Tú svoju som ne-
dostala automaticky od malička, ale bola mi daro-
vaná a ja som sa ňou cítila obdarovaná. Je skúsenos-
ťou Lásky, Milosrdenstva, Trpezlivosti, Vernosti, ktoré
majú svoje konkrétne meno (Lydka Ondrejkovová).


Čo je nová evanjelizácia?
Dôvod novej evanjelizácie je v tom, že Cirkev stojí
pred mužmi a ženami úplne novej kultúry, viac citli-
vými na isté hodnoty, viac necitlivými voči druhým.
Ide o otvorenie dialógu s tým, kto sa neprestáva pý-
tať na Boha, nezabúdajúc upevňovať vzťahy aj s tým,
kto je ľahostajný voči tejto otázke (don Pascual Chá-
vez, hlavný predstavený).


Opätovné prijatie evanjelia prostredníctvom kresťa-
nov, ktorí prežívajú úprimné, neustále a radostné
stretnutie s Ježišom Kristom a ktorí do tohto spolo-
čenstva pozývajú aj ostatných (Soňa Vlnová).


Niečo, čo vyžaduje odo mňa nasadenie, úprimnosť
a pocit zodpovednosti. Nech aj iní môžu stretnúť toho,
čo… (Lydka Ondrejkovová).


Nová evanjelizácia pre mňa znamená dať objaviť
Krista dnešným ľuďom, dnešným mladým. Rečou,
spôsobom, ktorá sa dotkne ich srdca (Renáta Žúr-
ková FMA).


Nová evanjelizácia znamená novým spôsobom od-
povedať na nové výzvy sveta. A čo je výsledkom?
Malý krok pre kresťana, veľký pre ľudstvo (Lucia
Chmelová).




Pridávam niekoľko jednoduchých za-
myslení:
Treba začať s tým, že každý musí byť
zodpovedný sám za seba. Príliš veľa
tridsiatnikov a štyridsiatnikov nie je
schopných byť zodpovednými sami
za seba. Väčšina konfliktov medzi
deťmi a dospelými, ako aj medzi dos-
pelými samotnými, je deštruktívna.
Zainteresované strany totiž nie sú
schopné alebo nechcú vziať zodpo-
vednosť za seba a vybíjajú si energiu
vzájomným obviňovaním sa.


Užitočnou pomôckou sú, zdá sa,
pevné a jasné oporné body. Relatívne
vysoký životný štandard v industri-
alizovanej spoločnosti je prekážkou
dôkladného zamýšľania sa nad exis-
tenciálnymi dimenziami života. Na zá-
klade čoho sa rozhodneme v malých
alebo veľkých veciach každoden-
ného života, ak sa nevieme zhodnúť
na tom, „čo“ je správne robiť? Máme
hľadať nové autority alebo viac dô-
verovať vlastnej intuícii a skúsenosti?
Máme i naďalej veriť ľudským hod-


notám, už aj tak značne absentujú-
cim v dnešnej dobe, alebo sa zamerať
na vlastný materiálny blahobyt?
Je ťažké rozhodnúť sa. Aj preto sa
mnohí rodičia nechávajú strhnúť da-
vom. Bohužiaľ, to je najhoršie riešenie.
Chceme vychovávať deti tak, aby sa
naučili pevne veriť svojmu svedomiu,
ktoré im zvnútra pomôže a urobí ich
schopnými vykonať sociálne a exis-
tenciálne rozhodnutia, alebo ich
chceme učiť stať sa nekriticky závis-
lými od vonkajšieho vplyvu, či už po-
litického, náboženského, alebo filo-
zofického?


Existujú dva druhy zodpovednosti.
Sociálna zodpovednosť, ktorú máme
všetci vo vzťahu k druhým: v rodine,
v komunite, v spoločnosti a vo svete.
Vďaka tejto vlastnosti dokážeme ko-
rektne fungovať v každom spoločen-
stve alebo vo viacpočetných skupi-
nách. Sociálnej zodpovednosti sa
môžeme naučiť len od rodičov a uči-
teľov.
Druhým typom je osobná zodpoved-
nosť, ktorou sa každý stará o vlastný
život, o svoje zdravie, fyzický, psy-
chický a duševný rast. Deti musia žiť
s dospelými, ktorí chránia ich osob-
nostnú integritu a usmerňujú ich prí-
padné autodeštruktívne správanie.
Výchovný zásah rodičov musí posil-
ňovať zdravú sebaúctu a vytvárať vy-
soký stupeň nezávislosti.


Vzájomná konfrontácia a výmena ná-
zorov je jediný spôsob komunikácie,
ktorý prináša hneď tri výsledky: roz-
víja osobnú zodpovednosť detí,
udržiava a buduje ich vzťah s rodičmi
a prehlbuje city rodinnej spolupat-
ričnosti a jednoty. Na dosiahnutie
spomenutých troch priaznivých efek-
tov sa javia všetky iné prostriedky,
napríklad kázanie, poučovanie, mo-


ralizovanie, odsudzovanie každého
druhu alebo nevšímavosť ako skazo-
nosné.


Rodičia musia zabudnúť na používa-
nie „automatického záznamníka“
plného výchovných komentárov, po-
známok alebo rád hneď, ako sa v blíz-
kosti zjavia ich potomkovia. Je po-
tvrdené, že väčšina detí sa už vo veku
troch rokov naučí nepočúvať po-
dobný druh rečí. Skrytý odkaz takejto
komunikácie je tiež ničivý. Hovorí:
„Ak ti každú minútu ,nenatlačím‘ do
hlavy, čo máš robiť, nie si schopný
správať sa ako slušné, zodpovedné,
dobre vychované a spolupracujúce


výchova


istý často citovaný sociológ
hovorí, že súčasná
spoločnosť je „tekutá“. Ja
by som k tomu pridal, že
„aj trochu bahnistá“. Všetci
vieme, že rieka bez hrádzí
sa vyleje a stojatá voda
vytvorí bahniská, čiže
zapáchajúce močarisko.
Hovoriť o výchove
k zodpovednosti znamená
hovoriť o bariérach alebo
ako urobiť život pekným,
užitočným, správnym
a dobre nasmerovaným.


D B D 2 0 1 222


Autor: Bruno Ferrero SDB
Preklad: Ján Čverčko


Vychovávať k zodpovednosti
Skut očná v ý z v a v o v ý cho v e v t omt o s t o r o č í




výchova
dieťa!“ A čím viac „páska“ opakuje
odkaz, tým viac sa jej posolstvo za-
znamenáva a zapisuje do vnútra die-
ťaťa.


Rodičia musia jasne hovoriť, čo si
myslia, a učiť deti robiť podobne. Pri-
tom však majú mať na pamäti, že deti
majú právo byť deťmi. Napríklad
večný konflikt skorého ranného vstá-
vania by sa mal vyriešiť jedným
láskavým a zároveň rozhodným roz-
hovorom, možno nasledovným spô-
sobom: „Počúvajte, deti! Keď ste boli
menšie, budievali sme vás aj preto, že
sme mali zodpovednosť za vašu prí-
pravu do školy. Každé ráno však boli
z toho len hádky. Preto sme sa roz-
hodli, že oddnes vás už nebudeme
budiť a túto zodpovednosť necháme
iba na vás. Ak sa vám stane, že pôj-
dete spať neskoro a budete mať
strach, že by ste ráno nepočuli budík,
povedzte nám a my vám pomôžeme.
Ale pamätajte, že odteraz musíte
každé ráno vstať samy.“


Deti veľmi dobre vedia, čo chcú, ale
nevedia, čo je pre ne potrebné a ne-


vyhnutné. Tie, ktoré dostanú všetko,
čo si zažiadajú, nie sú milované, ale,
naopak, zanedbávané.


Ak rodičia dajú deťom všetko, na čo si
zmyslia alebo od nich chcú, „len aby
poslúchali“, ich potomkovia sa nikdy
nenaučia zodpovednosti. Dokonalá
a prostá poslušnosť nie je zodpoved-
nosťou! Zodpovednosť znamená
prestať konať pod tlakom kontroly
zvonku a začať konať motivovaný
vlastnou kontrolou zvnútra. Navyše
dieťa, ktoré iba slepo poslúcha, na-
učí sa akceptovať len vonkajšiu auto-
ritu, čo môže narušiť jeho sebaúctu
a rozvoj osobnej zodpovednosti, vy-
tvárať pocit osamotenia, podriade-
nosti alebo hanby. Neskôr sa môže
dostať do skupiny kamarátov, ktorí sa
ho zmocnia tak, ako to predtým robili
rodičia: „Ak budeš robiť to, čo my, si
jeden z nás, inak máš padáka!“


Rodičia musia dať deťom príklad, nie
ich len poučovať. Každodenný vzťah
rodičov s vlastnými deťmi, založený
na rovnakej dôstojnosti, predstavuje
pre dospelých veľkú výzvu. Deti sa


zakaždým snažia vymedziť si vlastné
hranice a osobnú zodpovednosť a ro-
dičia musia hlbšie a dôkladnejšie ve-
dieť zodpovedať a reagovať na situ-
ácie, ktoré už minulosť raz priniesla.
Aby boli toho schopní, musia upra-
vovať, zlepšovať a robiť autentickej-
ším ich vlastné správanie.


Deti musia mať v domácnosti určené
isté povinnosti alebo praktické úlohy.
V posledných desiatich alebo pät-
nástich rokoch stúpol počet rodičov,
ktorí namiesto toho, aby žiadali deti
prispievať v rodine vlastnou prácou,
sami ich obsluhujú. Takto vznikajú
takzvaní „malí tyrani“. Rodičia by sa
mali k takejto situácii postaviť nasle-
dovne: „Všetci sme na jednej lodi
a posádka sa skladá zo štyroch čle-
nov. Na palube sú všetci srdečne ví-
taní, ale absolútne nemáme záujem
trpieť nejakého čierneho pasažiera.“
Deti musia doma presne vedieť, čo sa
od nich očakáva. Rodičia zas musia
pevne držať kormidlo rodiny vo vlast-
ných rukách.


D B D 2 0 1 2 2


foto: flickr.com




misie


JEDNODUCHÁ SLUŽBA
V JEDNODUCHEJ OBYČAJNEJ
PRíTOMNOSTI
Aká je „nutrične hodnotná“ a krásne
jednoduchá prítomnosť pred Bohom!
On, Kráľ vesmíru, je skrčený niekde
v malej kaplnke uprostred slamu či
vyprahnutej stepi iba preto, aby bol
bližšie k svojim maličkým a opuste-
ným. Aby už viac neboli sami.


„Nestačí ich iba milovať, musia aj cí-
tiť, že sú milovaní.“ Musia aj poznať
a vnímať, že sú vzácni a dôležití v Bo-
žích očiach. A preto je jednoduchá
služba prítomnosti taká potrebná. Raz


do týždňa som sa cítila ako v nedeľ-
nom oratóriu dona Bosca, počas leta
bol týždeň „prímestský tábor“, chvíľa
katechizmu, trochu hier a zábavy,
obyčajné doučovanie a občas „výle-
tík“ niekam mimo.


Saleziánov poznám už zopár rokov, no
až teraz som mala možnosť vidieť, ako
charizma dona Bosca nachádza živnú
pôdu tam, kde sú mladí úplne chu-
dobní a opustení. Kde nemajú naozaj
nikoho a nič. Kde im jednoduchá sale-
ziánska výchovná prítomnosť dáva cel-
kom inú víziu života a učí ich prijímať
Božiu silu. Saleziánska mystika, však?


DYNAMIS ALEBO AKO SA
PREJAVUJE SILA BOHA
Venezuela patrí medzi krajiny s naj-
väčšou kriminalitou. Napriek všetkým
možným vonkajším okolnostiam – pro-
strediu, ktoré je nasiaknuté násilím, dro-
gami, sexuálnym zneužívaním, kde ne-
jestvuje koncept rodiny, je veľa hluku,
pachu a smetí, kde nie je dostatok prie-
storu a ľudia často zo strachu o svoj
holý život nevychádzajú na ulicu – som
videla, že predsa len je to možné aj
inak, je možné zaujať aj iný postoj.
Práve títo mladí sú toho dôkazom.
Keď som ich osobne spoznala, obdi-
vovala som veľkú Božiu silu a krásu,
ktorú som cez nich cítila. Ujímali sa
nás, svojich mladších bratov, ako ani-
mátori a ja som akoby videla, že
dobrý Boh je priamo tam, úplne
blízko a mení ľudí, ktorí mu dovolia,
aby u nich prebýval.


J. Luis (12 rokov) – chalan, ktorého
mama žije s tretím „otcom“, má se-
dem súrodencov a polovicu z nich
nevidel veľmi dlho, ba ani netuší, kde
sú. Nepamätá sa, kedy sa naposledy
rozprával so svojím otcom, s mamou
už vôbec niet o čom. Ešte pred ro-
kom chcel prestať chodiť do školy.


Akoby na nich celý svet zabudol. Lepšie
povedané: tvári sa, akoby na nich ani
nikdy nemyslel. Opustení mladí – nikto sa
o nich nezaujíma, nie je nik, kto by s nimi
„strácal“ čas, kto by ich počúval a dal im
objaviť a okúsiť ich krásu, hodnotu a silu.
Opustený Boh – vo svojej veľkosti, dobrote
a kráse. Ako je málo poznaný a málo
milovaný! Tie „Božie veci“ sú človeku v tom
cudzom a vzdialenom svete ešte bližšie.


Boh a mladí sú na celom svete rovnakí
Autor a foto: Slávka Brigantová, Savio, o. z.


Opustení


D B D 2 0 1 22


Slávkina skupina na „prímestskom tábore“




misie


Potom sa ho ujal ktosi, kto mu po-
máha s úlohami a načúva tlkotu jeho
srdca. Odvtedy tento chlapec sníva
o tom, že sa stane právnikom a bude
pomáhať emigrantom a utečencom.
Hovorí, že chce poriadne študovať,
aby im vedel nachádzať pomoc a pod-
poru. Tentoraz to je práve „mi amigo
Federico“, ako ho nazýva J. Luis.


Federico (30 rokov) – mladý muž,
ktorý na najlepšej súkromnej univer-
zite v Caracase študuje finančný ma-
nažment. V rámci povinnej praxe za-
čal pred štyrmi rokmi chodievať do
jednej z mestských častí, kam by „nor-
málny“ Caracasan nešiel zo strachu
o svoje imanie a holý život ani v pan-
cierovom džípe, nieto pešo či verej-
nou dopravou. Federico venuje chu-
dobným mladým, ktorí tu žijú, všetok
svoj voľný čas. Priznáva, že mu zme-
nili život a úplne poprehadzovali jeho
dovtedajší hodnotový rebríček. Spolu
s nimi spoznal Boha ešte bližšie
a úprimne túži odpovedať na jeho vo-
lanie. Pri týchto opustených mladých
a Bohu našiel Federico to, o čo
v tomto živote zrejme ide. (Medzi
nami, zdá sa mi, že z neho bude
dobrý salezián koadjútor. Môžete mi
pomôcť modliť sa za neho!)


Paola (20 rokov) – druhá zo siedmich
súrodencov. Mama ich opustila pred
siedmimi rokmi (najmladší Leimer
mal vtedy len dva roky), lebo otec
veľmi pil. Našla si iného muža a po ne-
jakom čase si našiel inú aj otec. Deti
teda žijú samy. Vyrastajú pri sestrách,
bratoch a mladých z centra Mama
Margita. Paola zmaturovala, robí si
nadstavbu – chce sa stať učiteľkou. Je


to animátorka s veľkým „A“. Nadšenie
a optimizmus, ktoré šíri okolo seba, ra-
dosť zo života, ktorou vťahuje aj ostat-
ných do diela, spôsob, ako rozpráva
o odpustení, dobrote a sile Boha, boli
pre mňa dôkazom, že ten môj dobrý
Boh je tu a je veľmi blízko.


NIE SOM ŽIADNOU VýNIMKOU
Byť mesiac v chudobnej krajine, cu-
dzincom v skupine ďalších desiatich
cudzincov bez poriadnej znalosti ja-
zyka bolo aj pre mňa veľmi ťažké.
Myslím si, že v tom bude so mnou sú-
hlasiť každý, kto nabral dosť odvahy
vzdať sa svojho pohodlia, blízkych
ľudí a vlastnej dôležitosti doma. Často
som sa stretávala so svojou slabosťou
a neporozumením okolia, no najmä
s bolesťou ľudí, opustenou Cirkvou,
opustenými misionármi a katechétmi.
Distribúcia materiálnych, ale aj du-
chovných dobier je tam veľmi nerov-
nomerná, ľudia majú k nim obme-
dzený prístup. Tí, ktorí cítia potrebu
slúžiť im, trávia tak málo času vo svo-
jich komunitách a s Bohom.


V Latinskej Amerike som bola prvý-
krát. Mesiac som pobudla na mies-
tach dvoch saleziánskych diel,
v dvoch odlišných realitách – v hlav-
nom megameste a medzi vidieckymi
indiánmi pri kolumbijských hrani-


ciach. Videla som a okúsila krásu, čaro
a chuť tropickej vegetácie (aj raj ovo-
cia), Karibiku, hôr, stepi i púšte. A tiež
niečo z atmosféry socialistického re-
žimu diktátora Huga Cháveza.


No na týchto stránkach som sa s vami
chcela podeliť predovšetkým o to, čo
môže znamenať takáto „malá misijná


skúsenosť“ pre mladého človeka,
ktorý precestoval pol Európy, myslí
si, že svoje životné postoje orientuje
podľa Božích zákonov, pozná, ako fun-
guje a čím sa riadi svet a dokáže tu
úspešne existovať.
Na Slovensko som sa vrátila vyru-
šená… Asi ako bohatý mladík z Písma,
na ktorého sa Ježiš pozrel s láskou. Ta-
kúto skúsenosť by som dopriala aj
iným – saleziánom, saleziánskej ro-
dine a predovšetkým „európskym“
mladým – našim animátorom.


Slávka Brigantová, riaditeľka SAVIO
o. z., strávila počas júla a augusta 2012
štyri týždne vo Venezuele v rámci
programu letnej misijnej skúsenosti
talianskej saleziánskej organizácie VIS
spolu s desiatimi ďalšími mladými
z Talianska.


D B D 2 0 1 2 2


„mi amigo Federico“


Leimer, najmladší Paolin brat




Po barbarskej noci, udalosti známej aj
pod názvom „Akcia K“, ktorá sa odo-
hrala z 13. na 14. apríla 1950, sa situ-
ácia v Československu radikálne zme-
nila. Saleziáni na vlastnej koži zažili
pocit existenciálneho ohrozenia slo-
venského saleziánskeho diela, pre-
tože komunistický režim rozbil fun-
gujúcu saleziánsku štruktúru
a saleziánsky život bol ochromený.
Viacerí z nich teda začali premýšľať
o programových veciach, napríklad
ako zachrániť povolania, ako pripraviť
mladšiu generáciu saleziánov na pád
komunistického režimu a tak ďalej.
Z týchto úvah sa zrodila myšlienka
odchodov do exilu. Išlo teda viac-me-
nej o akciu, ktorá pramenila z „pudu
sebazáchovy“ slovenského salezián-
skeho diela.


Starší a skúsenejší saleziáni boli od-
sunutí bokom a nachádzali sa pod
prísnejším policajným dozorom,
preto hľadanie systémových riešení
zostalo na strednej generácii rehoľní-
kov. Časom sa z nich vyprofilovali
dva typy – tí, ktorí cítili a boli pres-
vedčení, že ich miesto a životná úloha
je tu doma, a potom tí, ktorí verili, že
treba odísť a zachrániť hlavne mlad-
šiu generáciu, lebo počet novicov
a bohoslovcov prevyšoval množstvo
kňazov. Zástancovia odchodu zo Slo-
venska sa domnievali, že komuniz-
mus aj tak o niekoľko rokov padne
a v Taliansku by bohoslovci získali


lepšiu saleziánsku formáciu, plno-
hodnotnejšie vzdelanie a kvalitnejšiu
prípravu na budúcnosť. Prioritou bola
teda záchrana a starostlivosť o povo-
lania, a tak aj záchrana slovenského
saleziánskeho diela.


Myšlienku o rýchlom páde komu-
nizmu prevzali niektorí saleziáni od
exulantov aj z cirkevných kruhov. Po
roku 1948 totiž mnoho exulantov dú-
falo a verilo, že Amerika a západní
spojenci už čoskoro zasiahnu a situ-
ácia sa zvráti. Všetci sa nádejali, že ko-
munizmus padne v priebehu niekoľ-
kých rokov. Ako, to však už nevedeli.


Pápež Pius XII., ktorého mnohí po-
kladali za obratného a obozretného
taktika s detailnou znalosťou európ-
skej situácie, vedel, že príde prena-
sledovanie, a preto naň Cirkev
v strednej a východnej Európe syste-
maticky pripravoval. Autor tohto textu
počas svojho bádania došiel k ná-
zoru, že Pius XII. očakával príchod
zvlášť tvrdého a bezohľadného pre-
nasledovania, no myslel si, že bude
trvať len krátko, pretože komunizmus
sa skončí veľmi rýchlo. Presvedčenie
o krátkom trvaní moci komunizmu
počul autor aj osobne od viacerých
saleziánov, ktorí emigrovali – dona
Černého, dona Nádaskeho, dona Pav-
líniho. Až o niekoľko rokov pocho-
pili, že nič také sa nestane.


V Taliansku mali slovenskí saleziánski
študenti dokončiť štúdiá a byť pripra-
vení na návrat do vlasti. Odchod do
zahraničia by teda stabilizoval sale-
ziánske povolania. Po zmene politic-
kého režimu sa títo saleziáni mali vrá-
tiť do vlasti, aby tu obnovili
saleziánske štruktúry a nadviazali na
väzby, ktoré tu existovali pred bar-
barskou nocou.
V týchto súvislostiach, duchu a kon-
texte stabilizačného saleziánskeho
mechanizmu, ktorého prioritným cie-
ľom organizovania útekov do zahra-
ničia bolo zachrániť čo najviac povo-
laní, uvažoval aj don Titus Zeman.
Bola to motivácia v podobe „vyššieho
záujmu“.
Veľmi výstižne to charakterizuje aj je-
den jeho list, ktorý napísal saleziánom
do Turína, ktorí už z vlasti utiekli:
„Drahí priatelia a bratia! Kde vy bu-
dete sláviť dni radosti, to viete; ja ešte
nie. Ale idem, lebo ísť musím. Veď
preto si ma don Bosco ešte vzkriesil
k životu. (…) Modlite sa, aby som sa
Vám po Novom roku ozval. Ak sa ne-
ozvem, nuž tak sa modlite ešte viac,
aby som vede1 aj niečo pretrpieť, ak
to bude vôľa Božia. A v tomto utrpení,
ktoré chcem obetovať na uzmierenie
za svoje hriechy, budem celkom iste
myslieť aj na Vás, aby ste vytrvali
všetci v povolaní, aby Vás všetkých
don Bosco obdaril hojnosťou svojich
milostí, aby ste v jeho diele vedeli
potom v našej zemi konať to, čo Boh


história


V momentoch, ktoré rozhodovali
o budúcom smerovaní slovenského
saleziánskeho diela, zohral dôležitú
úlohu aj hlavný saleziánsky
predstavený don Pietro Ricaldone.


Autor: ThDr. Zlatko Kubanovič PhD.


D B D 2 0 1 226


Pochopil saleziánsku
askézu v poslušnosti


Don Pietro Ricaldone




história
a Cirkev od Vás budú požadovať. (…)
Váš Titus“


Organizovať výpravy však nezačal
z vlastnej iniciatívy, ale z popudu
iných saleziánov, ktorí najprv s ti-
chým súhlasom slovenských a ne-
skoršie aj so schválením hlavných
predstavených začali cielene praco-
vať na odchodoch.
S týmto kurzom v podstate súhlasil
a schvaľoval ho aj hlavný saleziánsky
predstavený don Pietro Ricaldone.
Dôkazom toho je aj krátky list, ktorý
napísal po prvej výprave dona Titusa,
keď ho prišiel navštíviť a poinformo-
vať o situácii v Československu. Don
Ricaldone si určite uvedomoval váž-


nosť situácie a musel vedieť, že jeho
list bude mať priamy i nepriamy
vplyv na úteky do zahraničia. Po-
tvrdzuje to aj don Andrej Dermek, ne-
skorší provinciál, ktorý list pokladal
za pokyn k emigrácii. Je však isté, že
don Ricaldone by také riskantné roz-
hodnutie s možnými nepredvídateľ-
nými následkami na seba nevzal bez
hlbokého vnútorného presvedčenia.
Aj pre dona Zemana bol tento list
predstaveného dôkazom, že kráča
správnym smerom. Na jeho pleciach
však spočinulo všetko technické za-
bezpečenie útekov, keďže mal už za
sebou prvú úspešnú výpravu a uve-
domoval si svoju zodpovednosť voči
Saleziánskej kongregácii.


V tomto záchrannom mechanizme sta-
rosti o povolania a Saleziánsku kon-
gregáciu vidno u Božieho služobníka
dona Titusa Zemana jasné čnosti – od-
vahu a poslušnosť voči predstave-
ným, na ktoré ho pripravila teologická
a duchovná saleziánska formácia.
Vďaka nej, rovnako ako don Bosco
verne plnil príkazy Svätého Otca, aj Ti-
tus Zeman poslúchal hlavného pred-
staveného.


Prednedávnom, skoro po ročnom hľa-
daní, sa autorovi tohto textu podarilo
objaviť kópiu listu dona Pietra Rical-
doneho. Ide o historicky cenný do-
kument, ktorý významne prispeje
k procesu blahorečenia dona Ze-
mana. Je adresovaný všetkým sale-
ziánom na Slovensku a hlavný pred-
stavený ho napísal v Turíne 21.
septembra 1950:
„Najdrahší synáčikovia, myslíme stále
na Vás, nosíme Vás v srdci a spomí-
name si na Vás v modlitbách. Pre Vás
a Vaše dobro sme pripravení na akú-
koľvek obeť. Utešuje nás myšlienka,
že aj v ťažkých chvíľach chránite hod-
noty našej veľkej rodiny. Pamätajte
často na našu najdrahšiu Matku a náš-
ho vznešeného Otca. Pozdravujeme
Vás so svätou hrdosťou, lebo Vy ste
naša sláva. Odvahu; po mrakoch sa
vyjasní; potom uvidíte víťazstvá. Žeh-
nám Vám z celého srdca: som s Vami
a žijem pre Vás. Váš oddaný Pietro“


D B D 2 0 1 2 2




Prvé výsluchy prebehli hneď po zat-
knutí v budove pohraničnej stráže
v Malých Levároch. K donovi Titu-
sovi a prevádzačovi Totkovi boli naj-
hrubší. Neskoro poobede ich odviezli
do Bratislavy na hrad. Dona Titusa
vodili na výsluch do zadného krídla
severného opevnenia, pričom ho
vždy stĺkli. Vtedy mu vybili aj zuby.
O päť dní všetkých premiestnili do
Malaciek. V pondelok 16. apríla 1951
ich odviezli najprv do Bratislavy na
policajné riaditeľstvo, kde niektorých
v kancelárii zbili bez vypočúvania,
a potom nasledovala cesta špeciál-
nym autobusom do Leopoldova.


Don Titus bol na výsluchoch asi päť-
desiatosemkrát. Neľudské metódy
mučenia spôsobili, že ošedivel. Pri
vypočúvaní mu opakovane ponárali
hlavu do vedra plného výkalov, dos-
tával silné kopance do celého tela,
bili ho po pätách, zlomili mu ľavú
kľúčnu kosť i nosnú prepážku... Bili
ho aj po hlave – po jednom takomto
údere mu praskla lebečná kosť a ohlu-
chol. Trýznili ho tiež chladom a hla-
dom. Lekár pri jeho prehliadke v Jus-
tičnom paláci v Bratislave 11. júla 1951
zistil, že väzni „Titus a spol.“ schudli
16 a viac kilogramov.


Don Titus bol presvedčený, že všetko
je len dočasné a on bude odsúdený
na smrť. Súdny proces sa konal po
niekoľkých mesiacoch, 20. februára
1952, a všetkých účastníkov úteku po-
stavili pred obžalobu spolu. Na po-
jednávanie sa prišlo pozrieť mnoho
ľudí. Obžalobu predniesol štátny pro-
kurátor Michal Krajčo, ktorý dona Ti-
tusa opísal ako zarytého nepriateľa


štátu v službách Vatikánskej spravo-
dajskej služby, a žiadal pre neho ab-
solútny trest – smrť.
Po obžalobe oznámili, že pojednáva-
nie bude neverejné. Konalo sa až do
večera a na záver mohli prehovoriť aj
samotní obžalovaní. Ako prvý pred-
niesol svoju obhajobu hlavný obvi-
nený don Titus: „Vo svojom svedomí
sa necítim vinným. Všetko, čo sa mi
kladie za vinu, som robil z lásky
k Cirkvi a osobitne z lásky k Sale-
ziánskej spoločnosti, ktorej ďakujem
za všetko, čím som. Cítil som povin-
nosť prevádzať na Západ kňazov, kto-
rým tu bolo znemožnené kňazské
účinkovanie. Za zvláštne poslanie
som pokladal pomáhať saleziánskym
bohoslovcom odísť študovať do Tu-
rína, aby mohli dokončiť bohoslo-
vecké štúdiá, keď tu sa po zatvorení
rehoľných domov nemohli stať
kňazmi, čo bolo ich vrúcnou túžbou.
Svedomie mi nič nevyčíta. Som spo-
kojný.“


Ráno 22. februára sa pojednávacia
sieň celkom naplnila. Predseda súd-
neho senátu Pavol Korbuly vyniesol


T itus Zeman


Tretia výprava za hranicu 9. apríla 1951 sa nepodarila.
Pred rozchodom don Titus spolubratom oznámil: „Bratia,
ja sa budem schovávať v Šaštíne. Oznámte mi miesta
vašich úkrytov, aby som vám vedel povedať nový termín
odchodu.“ Všetko však bolo inak. Štátna bezpečnosť ich
už sledovala a počas toho istého dňa bola väčšina
výpravy, aj sám don Titus Zeman, zatknutá. Tak sa
preňho začala etapa krížovej cesty.


D B D 2 0 1 22


Väzenie, mučenie, odsúdenie a vrchol života Božieho
služobníka dona Titusa Zemana


To nebolo dobrodružstvo ani
senzácia, ale láska k dušiam


Autor: Michal Titus Radošinský


Ukončenie diecéznej fázy
procesu blahorečenia


Verejné záverečné zasadnutie ar-
cibiskupského tribunálu procesu
blahorečenia Božieho služobníka
Titusa Zemana, na ktorom sa zú-
častní aj generálny postulátor sa-
leziánov don Pierluigi Cameroni
z Ríma, bude v aule CMBF UK
v Bratislave na Kapitulskej ulici
dňa 7. decembra 2012 o 15.00 hod.
Po ňom o 17.00 sa v Dóme sv. Mar-
tina uskutoční ďakovná Eucharis-
tia, ktorej bude predsedať arcibis-
kup metropolita Mons. Stanislav
Zvolenský. Všetkých ctiteľov Bo-
žieho služobníka Titusa Zemana
srdečne pozývame.




rozsudok, v ktorom ozná-
mil, že súd upúšťa od ab-
solútneho trestu smrti
nad donom Titusom a od-
sudzuje ho na 25 rokov vä-
zenia.


V tejto situácii sa na scénu
dostala dnes už blahosla-
vená sestra Zdenka Sche-
lingová. Spolu so sestrou
Katarínou Lukačovičovou
uverili informácii istého
agenta ŠtB, že troch sale-
ziánskych kňazov, medzi
nimi dona Titusa Zemana
a troch seminaristov, majú
odviezť zo Štátnej nemoc-
nice na Sibír, kde ich za-
strelia. Sestry sa tiež do-
zvedeli o údajnej možnosti
ich záchrany a úteku
z Krajskej súdnej väznice
v Bratislave. Celá akcia
však bola pascou
a Zdenku Schelingovú 29.
februára 1952 zatkli. Me-
dzitým, už tri dni skôr,
dona Titusa a ostatných
väzňov previezli do ilavskej väznice.


V Ilave navštívili dona Titusa jeho
sestry Johana a Alojzia. Pri stretnutí
im naznačil, že do lemu svojej vesty
niečo schoval. Alojzia tam po prí-
chode domov našla neúplný
ruženec z cverny a požmoleného
chleba s 58 zrniečkami: každé pred-
stavovalo jedno vypočúvanie a mu-
čenie.


V marci 1953 premiestnili dona Titusa
do väznice na Mírove. Prezidentská
amnestia v máji toho roku, ako aj v ro-
koch 1956, 1957, 1960 a 1962 ho však
obišla. „Je fanatickým vyznávačom
politiky Vatikánu a vysokej cirkevnej
hierarchie,“ nachádzame v jednom
z väzenských hodnotení dona Titusa
z roku 1954.


Z Mírova ho 15. januára 1955 pre-
miestnili do Jáchymova, tábora „L“,
ako sa hovorilo likvidačnému táboru,
v ktorom robili väčšinou katolícki
kňazi. Väzni tu pracovali pri mlynoch
uránovej rudy (takzvaná Veža smrti),
kde sa táto hornina drvila a triedila.


Neboli pred jej škodlivými účinkami
nijako chránení a niekedy bolo na
pracovisku toľko prachu, že sa ne-
dalo vidieť ani na krok. Don Titus
v týchto podmienkach strávil jeden
a pol roka. Potom ho previezli na pri-
bližne rovnako dlho do väzenia vo
Valdiciach.
Aj keď zvládať väzenskú prácu bolo
veľmi náročné, don Titus zvykol na
seba brať 180 až 190 % z povinnej
normy, aby tak pomohol tým, ktorých
fyzické sily na robotu nestačili,
a preto nedostávali stravu.


Napokon dona Titusa po uplynutí po-
lovice trestu, takmer po trinástich ro-
koch, 10. marca 1964 z väzenia pre-
pustili. Mal podlomené zdravie a na
slobodu sa dostal podmienečne na
skúšobnú dobu 7 rokov. Štátna bez-
pečnosť ho až do konca života sledo-
vala a on o tom vedel. Zamestnal sa
ako robotník v sklade textilu, neskôr
robil skladníka. Túto prácu vykonával
až do svojej smrti.


Po prepustení často navštevoval prí-
buzných a stretával sa aj so sale-


ziánmi. Duševne veľmi
trpel, že nemôže vykoná-
vať svoje kňazské a sale-
ziánske povolanie, preto sa
venoval aspoň deťom,
s ktorými chodil na púte
do Šaštína a Marianky. Až
v roku 1967 dostal povole-
nie slúžiť svätú omšu
v kostole vo Vajnoroch, aj
to len pri bočnom oltári,
v civilných šatách a bez
prítomnosti veriacich.
O pár mesiacov mu umož-
nili spovedať a začiatkom
roku 1968 predsa dostal
súhlas slúžiť sväté omše
verejne.


Od augusta 1968, keď do
Československa vtrhli ar-
mády susedných štátov, sa
začal zdravotný stav dona
Titusa opäť rapídne zhor-
šovať. Okolo 19. septembra
dostal priamo počas boho-
služby infarkt. Ničil ho psy-
chický tlak z vedomia, že
ho neustále sledujú.


Večer 7. januára 1969 pocítil don Titus
srdcovú nevoľnosť. Ráno ho odviezli
do nemocnice a poobede zavolali
k nemu pátra Vojtecha Rajnera, s kto-
rým bol spolu vo väzení. Ten vzal
dona Titusa do náručia a takto s ním
ostal, až kým jeho srdce nedotĺklo.
Pochovali ho v sobotu 11. januára vo
Vajnoroch. Svätú omšu celebroval bis-
kup Ambróz Lazík za prítomnosti
mnohých saleziánov, diecéznych kňa-
zov, spoluväzňov a veriacich. Pohreb
dona Titusa bol triumfom súcitu, ob-
divu a vďačnosti. Vtedajší tajný pro-
vinciál saleziánov don Andrej Der-
mek na rozlúčku s ním povedal:
„Jednu vec musím povedať na tomto
mieste a v tejto chvíli: To, na čo si sa
ty podujal, nebolo dobrodružstvo,
ľahkomyseľnosť, túžba po senzácii.
To bola láska k dušiam. Nezradil si
svoj ľud, aj keď si bol za to súdený
a odsúdený. Neboj sa, drahý Titus,
tvoje kňazstvo sa nekončí dnes, ale
pokračuje v kňazstve tých, ktorým si
ty umožnil stať sa kňazmi. Niekoľko
desiatok kňazov saleziánov ti ďakuje
za svoje kňazstvo.“


T itus Zeman


D B D 2 0 1 2 2




Súčasný nástupca zakladateľa sale-
ziánov don Pascual Chávez vyzýva
členov svojej rehoľnej spoločnosti,
aby sa usilovali o vernosť mladým
dnešnej doby, ovplyvňovaným mo-
dernými prostriedkami spoločenskej
komunikácie, citlivým na nové formy
životného štýlu – práve oni veľmi
potrebujú vychovávateľov a kompe-
tentných vodcov.
Vychádzame zo situácie súčasných
mladých žijúcich vo svete médií,
ktoré ich ovplyvňujú komplexným
spôsobom, zvlášť masová kultúra,
ktorá ducha nepovznáša, ale defor-
muje. Médiá vytvárajú, ponúkajú
a vnucujú pseudoosobnosti a pseu-
domodely riešenia problémov –
majú silu manipulovať, no popritom
neponúkajú skutočné, pozitívne in-
formácie a hodnoty. Dôsledkom toho
je hodnotová a morálna dezorientá-
cia, falošný obraz lásky, šťastia, he-
donizmus, konzumizmus, prílišné po-
norenie sa do virtuálneho sveta
s rizikom izolácie. Mládež si často vy-
tvára názor na Cirkev a spo-
ločnosť a zaujíma voči nim
postoje podľa toho, aký obraz
o nich vnímajú prostredníc-
tvom médií. Na mladých
vplýva tlak prispôsobiť sa, je
citeľná „tyrania“ in a imidžu.
Mladí sa chcú a potrebujú vy-
jadriť, prezentovať. Tu nará-
žame na prítomnosť fenoménu
digital divide. Mladí majú chuť
tvoriť a získavať skúsenosti
a zručnosti prostredníctvom
nových technológií. Ak dos-
tanú vhodné podnety, majú
schopnosť sprostredkúvať po-
solstvá cez médiá.


Pred vychovávateľmi stojí viacero vý-
ziev týkajúcich sa vzťahu mladých
k médiám a naopak. Akoby chýbala
ponuka kresťanského mediálneho
vzdelávania pre široké vrstvy. Nanaj-
výš aktuálne sú:
– potreba mediálnej alfabetizácie
kvôli mediálnej gramotnosti a kritic-
kému postoju (všeobecná úroveň),
– potreba výchovy tvorcov médií
s kresťanským hodnotovým zákla-
dom (formácia tvorcov),
– potreba vytvárania priestoru a pod-
mienok pre možnosť mladých pre-
zentovať svoju tvorbu (mediálna tvo-
rivosť),
– potreba výchovy miestnych me-
diálnych animátorov.
Chceli by sme dosiahnuť, aby mladí
ľudia uprednostňovali osobný kon-
takt pred „mediálnym“ a aby sa v mé-
diách vyjadrovali ako čestní občania
a dobrí kresťania.
Mediálna výchova má byť pozitívna.
Keď mládeži ukážeme, čo je esteticky
a morálne na vysokej úrovni, pomôže


im to rozvíjať schopnosť hodnotiť, byť
rozvážnymi a vedieť rozlišovať. Tu je
dôležité uvedomiť si, že najdôležitejší
je príklad rodičov, ale tiež užitočnosť
oboznamovania sa mladých s kla-
sikmi detskej literatúry, maliarstva
a vážnej hudby. Hoci má popkultúra
ako súčasť kultúry dnešnej spoloč-
nosti v nej svoje stále miesto, v stre-
diskách výučby nemožno pokušenie
vyvolávať senzácie iba pasívne ak-
ceptovať. Krása, akoby odraz bož-
ského, inšpiruje a oživuje srdcia
a mysle mladých, kým ošklivosť a vul-
gárnosť majú na ich postoje a sprá-
vanie devastujúci vplyv.
Preventívny systém v mediálnej vý-
chove dbá o to, aby za mediálnymi
zručnosťami nezaostávali kompeten-
cie účastníkov byť empatickí, vhodne
a konštruktívne prezentovať emócie,
hodnoty, vyjadrovať sa prosociálne
a altruisticky, s citom pre názor a po-
stoj toho druhého. Aj preto sa kladie
dôraz na to, aby posolstvo, ktoré
budú frekventanti svojou tvorbou ko-


munikovať, malo pozitívnu vý-
chovnú hodnotu. Ďalším cie-
ľom teda je motivovať mládež,
aby prezentovala pozitívne
hodnoty, akými sú úcta k ži-
votu, k rodine, k človeku…
Mladí ľudia chcú tvoriť a zís-
kavať skúsenosti. Majú záujem
o spätnú väzbu – motivuje ich
k ďalšej tvorivej činnosti.
Preto dôležitou snahou pre-
ventívnej mediálnej výchovy
je vytvoriť priestor, v ktorom
môžu chlapci a dievčatá pre-
zentovať svoju tvorbu a kon-
frontovať ju s názormi odbor-
níkov v danej oblasti.


médiá v rodine


D B D 2 0 1 20


Autor: Pavol Dzivý SDB


Saleziáni žijú a pracujú v štýle preventívneho systému výchovy. Preventívnosť
vo výchove stojí na troch pilieroch – rozum, láskavosť a viera. Základným prostredím
výchovy je stredisko pre mladých (oratórium), ktoré ponúka rodinné prostredie,
intelektuálny a prosociálny rast, priestor pre kvalitné trávenie voľného času a tiež
duchovnú formáciu. Preventívny výchovný prístup spočíva v priateľskom sprevádzaní
mladých a v atmosfére radosti z každodenného života.


Preventívny systém v mediálnej výchove




Kto z nás nepočul hovoriť o snoch
dona Bosca? O tom, keď sa mu ako
deväťročnému zjavila Panna Mária
a Pán Ježiš a ukázali mu budúce pole
jeho činnosti, o sne o Ružovej aleji či
Cirkvi, ktorá v búrke zakotví medzi
dva pevné stĺpy Eucharistie a Panny
Márie?


Pri čítaní alebo počúvaní týchto snov
v nás môžu vzniknúť aj nejaké otázky:
o aké sny ide? Sú to zjavenia, vízie
alebo obyčajné sny, do ktorých don
Bosco majstrovsky vložil výchovné
posolstvo pre svojich poslucháčov?
Má zmysel dnes hovoriť o snoch dona
Bosca?


Niekto povedal, že hovoriť o donovi
Boscovi a pritom nehovoriť o jeho
snoch by bolo ako hovoriť o Ježišo-
vom živote a ani slovom nespomenúť
jeho podobenstvá. Veľký odborník na
život dona Bosca Pietro Stella hovorí,
že bez snov dona Bosca nie je možné
pochopiť a vysvetliť niektoré charak-
teristické črty religiozity dona Bosca
aj samotných saleziánov. Preto si za-
slúžia, aby im znalci, ale aj široká ve-
rejnosť venovali väčšiu pozornosť
a všímali si nielen ich náboženskú,
katechetickú, morálnu a pedagogickú
hodnotu, ale aj ich posolstvo a spô-
sob, akým ich chápal don Bosco, jeho


chlapci, obdivovatelia a jeho du-
chovní synovia.


Podľa obsahu môžeme sny za-
radiť do viacerých kategórií.
Niektoré z nich sa týkajú sa-
motného dona Bosca, jeho ži-
vota a poslania. Najznámejší
a prvý je ten, keď mal Janko
Bosco deväť rokov, potom na-
sledujú ďalšie. Mnohé z tý-
chto snov sa týkajú jeho
chlapcov a Saleziánskej spo-
ločnosti. Viaceré z nich
predpovedajú smrť, ale tý-
kajú sa tiež morálneho, in-
dividuálneho či kolektív-
neho správania jeho
chlapcov, rozvoja sale-
ziánov v občianskej spo-
ločnosti alebo na mi-
siách.
Druhá kategória snov sa týka miest-
nych alebo všeobecných politicko-
-náboženských udalostí. Známy je
najmä sen o predpovedi „veľkého po-
hrebu na kráľovskom dvore“, ktorý
sa udial v roku 1854.


Mohli by sme urobiť aj iné klasifiká-
cie. Literárny štýl je rozprávačského
charakteru, ktorý dokáže upútať po-
zornosť a obrazotvornosť čitateľa, ba
do určitej miery ho aj vtiahne do deja
a samotného posolstva sna. A čo si
o svojich snoch myslel don Bosco?
Ako sa k nim staval? Trefné a stále ak-
tuálne svedectvo ponúka jeho žiak
a neskôr historik don Eugenio Ceria:
„Zo začiatku im veľmi neveril a pripi-
soval ich hre obrazotvornosti. Preto
keď ich rozprával a týkali sa budúc-
nosti, vždy sa bál, že sa mýli alebo že
hovorí veci, ktoré netreba brať vážne.
V skutočnosti však veľmi dobre rozli-


šoval medzi ,snami‘ a ,snami‘.
Daktoré sa rozplynuli bez toho, žeby
naňho zapôsobili, iné v ňom zane-
chávali trvalý dojem. Keď o nich dô-
verne rozprával s najbližšími, pove-
dal, že sa z nich vždy spovedal
donovi Cafassovi ako z opovážlivých
rečí a že keď si ho tento svätý kňaz
vypočul a triezvo o tom pouvažoval,
napokon mu raz povedal: ,Ak sa to, čo
vravíte, stane, môžete byť pokojný
a pokračovať.‘“


Kniha Sny dona Bosca obsahuje silný
katechetický a výchovný náboj s via-
cerými podnetmi. Môže byť vynika-
júcou pomôckou a inšpiráciou pre ro-
diny, vychovávateľov a katechétov,
ale aj tých, ktorí túžia vštepiť kon-
krétne hodnoty do sŕdc detí a mla-
dých ľudí.


Ď a k u j e m e v á m ,
n a š i d o b r o d i n c i !
Kto sa srdečne zapája do diela dona
Bosca, toho Panna Mária Pomocnica s veľ-
kou radosťou zahŕňa potrebnými milos-
ťami.


Všetkým vám, našim dobrodincom, ktorí
svojimi finančnými príspevkami, obetami
a modlitbami podporujete saleziánske
dielo na Slovensku i časopis Don Bosco
dnes, vyjadrujeme úprimnú vďačnosť
a uisťujeme vás o modlitbách.


Duchovne sa s vami spájame každú so-
botu, keď za vás slúžime svätú omšu, a pa-
mätáme na vás v modlitbe.
Nech vám Panna Mária Pomocnica udelí
s veľkou radosťou svoje štedré milosti!


Saleziánska rodina, ale
aj veriaci na Slovensku
majú možnosť vziať do rúk
novú knihu Sny dona
Bosca. Tieto sny obsahujú
hlboké duchovné,
katechetické a výchovné
posolstvo.


Autor: Štefan Turanský SDB


Sny dona Bosca
kniha