Vráťme sa k radám dona Bosca, ktoré dal prvým misionárom

Drahí misionári,

jedenásty november nám každoročne pripomína 11.november 1875, aj náš buletin sa volá CAGLIERO 11 práve z tohto dôvodu. Všetkých 20 rád ponúknutých donom Boscom Giovannimu Gaglierovi, ktoré sa nachádzajú v dodatku našich Stanov, vytryskli z misionárskeho srdca nášho Otca. Prečítajme si ich dnes, vo svätom saleziánskom roku, niekoľko týždňov pred obnovením našej rehoľnej profesie 18. decembra 2009. Všade kde sa nachádzame a pracujeme, sme povolaní byť misionármi mladých. Ak sme dostali misijný kríž a pracujeme v misiách, vráťme sa k nim a meditujme ich s väčšou pozornosťou.

Spomínam si na Vás dnes z Bangladéža, z jedného z troch nových štátov, v ktorom sme prítomní od roku 2009, robiac vizitáciu v našom prvom diele v Utraile, misii don Francisa Alencherryho.

don Václav Klement

Generálny radca pre misie

Členovia 140-tej saleziánskej misijnej výpravy

Všetky inšpektórie posielajú a prijímajú

Jeden krátky pohľad na zoznam členov 140-tej misijnej výpravy prezrádza, že väčšina misionárov pochádza z krajín, ktoré boli kedysi považované za “misijné územia.” Venezuelčan je poslaný na Blízky Východ, kým dvaja Vietnamci do Venezuely, jeden Kubánec do Argentíny, zatiaľčo jeden Španiel na Kubu, Slovák do Kene a dvaja Keňania do Sudánu a na Papuu-Novú Guineu. Nie je to prekvapenie, ak sa niekto čuduje a pýta sa, či by nebolo lepšie a pastoračne účinnejšie, ak by títo saleziáni ostali vo svojich inšpektóriách, kde je už aj tak nedostatok povolaní.

Ako odpoveď by bolo dobré pripomenúť, že v prvotnej Cirkvi, Jeruzalem bol centrom kresťanstva, kým okolité národy boli “pohania.” No potom sa centrum postupne presunie do kresťanskej Európy, zatiaľ čo zvyšok sveta, “pohanské národy,” boli považované za objekt misií. Takto bola misijná činnosť jednosmerným pohybom k “misijným územiam.” Okrem toho bolo by dobre pripomenúť, že počas Druhého vatikánskeho mali jeho účastníci ťažkosti upustiť od idey, že misie sú rezervované len pre určitú skupinu Cirkvi. Práve preto, v Lumen Gentium Cirkev vidí seba samú ako putujúci Boží ľud smerujúci do všetkých končín zeme (LG 9-17). Zdrojom a základom jej poslania je Najsvätejšia Trojica, ktorá poslala Syna, aby zachránil ľudstvo od hriechu. Ježiš Kristus dal poslanie celej Cirkvi (Ad Gentes 5), ohlasovať Slovo a ustanoviť Cirkev medzi národmi, ktoré ešte nepočuli Evanjelium (Ad Gentes 6). Pretože Kristus je “svetlo všetkých národov (Lumen Gentium 1),” jeho Cirkev je teda univerzálnou sviatosťou spásy. V tomto svetle chápeme aj my tvrdenie Koncilu, že “putujúca Cirkev je misionárska vo svojej podstate” (Ad Gentes 2). Tiež je dôležité všimnúť si, že Druhý vatikánsky koncil použil termín misia hovoriac o cirkvách “založených dávno”, ale “ktoré sú v určitom zmysle na úpadku a oslabené” (Ad Gentes 19).

Ján Pavol II. nástojil na tom, že jednota je “centrom sebapochopenia Cirkvi.” Poslanie a jednota sú teda podstatnými pre naše správne poňatie tajomstva Cirkvi. Je jasné, že každá lokálna Cirkev, aj tá nedávno založená, tvoriac jednotu údov Cirvi, je zodpovedná poslať misionárov na pomoc inej lokálnej Cirkvi, ktorá sa nachádza v núdzi. V tomto svetle sa misiami javia nielen odchody do “misijných krajín”. Jedná sa o viacsmerný pohyb, pretože misia je všade tam, kde kresťan prekračuje ľudské hranice, aby odpovedal na konkrétnu potrebu. V tom istom svetle, každá inšpektória, či už bohatá alebo chudobná na personál a zdroje, je spoluzodpovedná za misijné iniciátivy celej Saleziánskej Kongregácie. Preto všetky inšpektórie posielajú a prijímajú! Z tohto dôvodu dnešní misionári pochádzajú z a sú posielaní do Afriky, Ázie, Ameriky a Európy. Možnože pre nás saleziánov je to nová vec, no v skutočnosti to takto funguje už dlho v mnohých diecézach a kongregáciách. Nie je to tak, že niektoré inšpektórie alebo spolubratia dávajú prednosť byť prijímateľmi alebo adresátmi a nie posielať a prijímať súčasne? No práve takto sa stávame skutočnými údmi misionárskej Cirkvi, ktorá je Cirkvou jednoty!

V skutočnosti, keď posielame a prijímame obohacujeme sa navzájom. Jedna multikultúrna lokálna Cirkev alebo inšpektória je schopná vidieť viac ako len svoje starosti a pochopiť lepšie potreby emigrantov, utečencov, alebo ľudí na okraji spoločnosti, ba ja rozvíjať efektívne interkultúrny dialóg a vzťahy potrebné v našej multikultúrnej a globalizovanej spoločnosti. Inkulturácia je jednoznačne nevyhnutná, no ak sa naše komunity stanú mono-kultúrnymi, vystavíme sa riziku zredukovať inšpektóriu alebo lokálnu Cirkev na etnickú enklávu, ktorá nebude schopná vidieť za hranice svojej kultúry. Pretože, istá dávka internacionality medzi spolubratmi každej komunity obohatí celú inšpektóriu. Toto, z druhej strany, napomáha inkulturácii, pretože miestny ľud má perspektívu svojej kultúry, ktorú cudzinci nemajú, no cudzinci by mohli ponúknuť aj perspektívy danej kultúry, ktoré miestny ľud nevníma. Tento viacsmerný pohyb saleziánskych misionárov, teda, obohacuje Kongragáciu. Je to vo svetle tejto perspektívy, že posielame ako misionárov len najlepších spolubratov, pretože obeta vzácnych ľudských zdrojov zo strany jednej inšpektórie obohatí celú Kongregáciu.

Alfred Maravilla, SDB

Na pamiatku prvým misionárom (11. november 1875).

1. Hľadajte duše, a nie peniaze, pocty a hodnosti.

5. Osobitnú starostlivosť venujte chorým, deťom, starým a chudobným, a získate si božie požehnanie a priazeň ľudí.

9. Chráňte sa záhaľky a sporov. Buďte triezvi v jedení, pití a odpočinku.

18. Na podporu povolaní odporúčajte: lásku k čistote, odpor k opačnej neresti, vyhýbať sa zhýralcom, časté sväté prijímanie, lásku plnú vľúdnosti a osobitnej blahosklonnosti k mladým.

20. V námahách a v utrpení nezabúdajte, že v nebi nás čaká veľká odmena. Amen.

Saleziánsky misijný úmysel – november 2009

“Aby saleziáni, ktorí žijú v moslimských krajinách mohli príkladom ich života vzbudiť mnohé nové a sväté povolania do saleziánskeho zasväteného života.”

Zvlášť ďakujeme Pánovi za prvé saleziánske povolania z Indonézie, Pakistanu, Sudánu a Azerbajdžanu a iných moslimských regiónov, ktoré prijali dar saleziánskeho zasväteného života. Aby rastúc vo viere a v povolaní, v týchto Cirkvách v diaspóre, mohli byť najlepšími apoštolmi mladých týchto prostredí a tiež aj misionármi ad gentes – ad extra.